Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. júl 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/162/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6118279138
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniel Ilavský

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6118279138.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Daniela Ilavského a sudcov JUDr.

Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja, v spore žalobcu: E. S., nar. X.XX.XXXX, adresa trvalého
pobytu C. J., X. R. XXX/XX, zast. advokátom: JUDr. Dávid Nagy, adresa sídla Nové Zámky, Kukučinova
8, proti žalovanému: LAND HOLD, s.r.o., IČO: 46 407 456, adresa sídla Veľký Meder, Labutia 2167/16,
zast. advokátom: JUDr. Mgr. Peter Rochovský, adresa sídla Dunajská Streda, Korzo B. Bartóka 789/3,
o 23.760 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
z 2. apríla 2019 č.k. 5C/38/2018-180, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. m e n í tak, že žaloba sa aj v tejto časti z a m i e t a .

II. Odvolanie žalovaného voči výroku II. a výroku III. čiastočného rozsudku sa o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Čiastočným rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
11.880 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 11.880 eur od 1.9.2015 do zaplatenia,
do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a konanie
o vzájomnej žalobe žalovaného prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci žaloby o zaplatenie
pohľadávky v tomto konaní (výrok III.).

1.2.1 Z vykonaného dokazovania zistil tento skutkový stav veci:
Žalobca ako fyzická osoba, nepodnikateľ, uzavrel so žalovaným, ako právnickou osobou, Zmluvu o
pôžičke dňa 22.11.2013, na základe ktorej poskytol žalovanému pôžičku vo výške 66.000 eur, ktorú
pôžičku sa žalovaný zaviazal vrátiť s 3% mesačným úrokom (splatným v trojmesačných intervaloch
vždy do 5. dňa nasledujúceho mesiaca po uplynutí troch mesiacov) najneskôr do 31.7.2014.

1.2.2 Dňa 17.12.2014 strany uzavreli záložnú zmluvu, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva

v prospech žalobcu na nehnuteľnostiach nachádzajúcich v kat. území W. X., vedených na LV č. XXXX
ako parc. č. 3539/87 ostatné plochy o výmere 325 m2 a parc. č. 3622/3 záhrady o výmere 1836 m2, na
zabezpečenie pohľadávky už len čo do príslušenstva, riadneho úroku z pôžičky so záväzkom zaplatiť
žalobcovi úroky vo výške 23.760 eur, k 31.12.2014, s lehotou splatnosti do 30. augusta 2015.

1.2.3 Žalovaný dlh čo do istiny uhradil v mesiaci december 2014 v dvoch splátkach, prvá splátka v sume
41.000 eur bola uhradená dňa 18.12.2014 a druhá v sume 25.000 eur bola uhradená dňa 23.12.2014.

1.2.4 Žalovaný žalobcovi dohodnutý bežný úrok nezaplatil v lehote jeho splatnosti a ani do rozhodovania
súdu vo veci samej ani len z časti.1.3 Vec právne posúdil ako nárok veriteľa (žalobcu) na úroky z požičaných peňazí dlžníkovi
(žalovanému) podľa § 494, § 657, § 658, § 100 ods. 1, § 101, § 35 ods. 1 a 2, § 34, § 588, § 39, §
3 ods. 1 O.z (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení jeho neskorších zmien a doplnení) a

nárok veriteľa na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1 a 2 O.z. a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je
dôvodná len v rozsahu uplatnenej pohľadávky 11.880 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným
zo sumy 11.880 na eur od 1.9.2015 do zaplatenia, v ktorej časti žalobe vyhovel, čo však neplatilo pre
zostatok uplatnenej pohľadávky žalobcu, kde žalobu ako nedôvodnú zamietol.

1.4 Na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že na základe vykonaného dokazovania, súhlasnou
výpoveďou strán sporu, ako aj Zmluvou o pôžičke z 22.11.2013 mal súd nesporne preukázané, že
žalobca ako fyzická osoba poskytla žalovanému, ako právnickej osobe, pôžičku vo výške 66.000 eur
(vyplatená v splátkach v počte 14 po 5.000 eur, posledná splátka 1.000 eur za obdobie od 22.11.2013 do
11.12.2013, o vyplatení ktorých splátok boli vydané pokladničné doklady, ktorú skutočnosť žalovaný vo
svojej výpovedi tvrdil a žalobca nepoprel. Žalovaný nevrátil dlh do doby splatnosti, do 31.7.2014, keď mal

byť ústne vyzvaný žalobcom na vrátenie dlhu. Túto skutočnosť žalobca nepoprel. Tvrdenie žalovaného
o poskytnutí finančných prostriedkov právnickou osobou Németh I + J s.r.o. v sume 66.000 eur dňa
18.12.2014 bolo zdokladované z výpisov z účtov žalovaného za december 2014, keď následne žalovaný
toho istého dňa poukázal na účet žalobcu, ako fyzickej osoby sumu 41.000 eur a dňa 23.12.2014 25.000
eur opäť na účet žalobcu, ako fyzickej osoby. Túto skutočnosť žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil,

keď potvrdil okolnosť uzavretia záložnej zmluvy, ktorou sa mala zabezpečiť pohľadávka žalobcu, už len
čo do úroku z poskytnutého úveru 23.760 eur, podpísaná stranami sporu 17. decembra 2014, kedy dlh
žalovaný ešte neuhradil, čo potvrdzuje výpoveď žalovaného i vyššie uvedené doklady.

1.5 Je zrejmé, že bolo úmyslom žalobcu zabezpečiť si pohľadávku formou, ktorú sám žalobca potvrdil,

že ako fyzická osoba by nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti, k poľnohospodárskemu
pozemku na základe záložnej zmluvy, túto možnosť mal len ako právnická osoba a preto bola poukázaná
suma 66.000 eur právnickou osobou, ktorej konateľom a spoločníkom bol žalobca, ktorú sumu obdržal
žalovaný na svoj účet a po uzavretí záložnej zmluvy z 17.12.2014, a dňom nasledujúcim bola vrátená
suma titulom úhrady časti pôžičky splátkou vo výške 41.000 eur, nie však na účet právnickej osoby, ale

na účet žalobcu ako fyzickej osoby, rovnako tak konal dňa 23.12.2014, keď poukázal zvyšok 25.000
eur opäť žalobcovi.

1.6 Predmetom sporu ostala pohľadávka len čo do úroku, preto súd sa v ďalšom nezaoberal samotnou
istinou úveru. Súd považoval zmluvu o pôžičke za platne uzavretú, z ktorej vyplývali práva pre žalobcu

požadovať vrátenie dlhu žalovaným a povinnosť žalovaného poskytnutú pôžičku vrátiť v dojednanej
výške, s dohodnutými úrokmi do 31.7.2014. Do uvedeného dátumu pôžička vrátená nebola. Nedošlo v
tomto smere ani k zmene zmluvy na základe vzájomnej dohody zmluvných strán vo forme písomného
dodatku, ako to vyplýva z článku III ods. 2 zmluvy o pôžičke. Takto ostala naďalej v platnosti zmluva o
pôžičke s termínom konečnej splatnosti do 31.7.2013.

1.7VčlánkuI.ZáložnejzmluvybolodkaznadojednanievZmluveopôžičke,spoukazomnačl.II.zmluvy,
dojednané úroky 3% mesačne z požičanej sumy 66.000 eur, čo predstavovalo 1.980 eur mesačne. Ďalej
bolo konštatované, že vzhľadom k tomu, že záložca -dlžník, tieto úroky, ktoré k 31.12.2014 predstavujú
celkom sumu 23.760 eur veriteľovi k dnešnému dňu nezaplatil, zaväzuje sa ich zaplatiť do 30.08.2015.

V danom prípade však úmysel účastníkov smeroval k uzavretiu dohody o úroku z úveru, ktorý mal byť
v sume 23.760 eur vypočítaný k dátumu 31.12.2014, ktorý dátum ešte ani neuplynul ku dňu uzavretia
zmluvy, teda minimálne jeden mesiac úroku z úveru by nebol splatný. Plnenie zo Zmluvy o pôžičke bolo
splatné do 31.7.2014, tento dátum zmluvnými stranami do uzavretia Záložnej zmluvy zmenený nikdy
nebol. Podľa názoru súdu žalobcovi však takýto úrok po zosplatnení dlhu po 31.7.2014 nepatrí.

1.8 Dojednanie v čl. I.1 bolo v časti výšky pohľadávky čo do riadneho úroku dojednané v rozpore so
zákonom, v dôsledku čoho v tejto časti je zmluva čiastočne neplatná.

1.9 Z hľadiska gramatického výkladu dojednania v čl. I. Záložnej zmluvy, nie je uvedený žiadny uznávací

prejav žalovaného, chýbajú slová dlh uznávam. Zo Záložnej zmluvy však jednoznačne vyplýva, že si
strany sporu dojednali zaplatenie úrokov z pôžičky najneskôr do 30.8.2015.

1.10 Súd priznal žalobcovi riadny úrok do zosplatnenia pôžičky 31.7.2014 od uzavretia zmluvy.1.11 Pohľadávka žalovaným mala byť uhradená najneskôr do 31.7.2014. V záložnej zmluve bolo
dojednané plnenie úrokov do 30.5.2015, ktoré dojednanie nebolo spochybnené stranami. Žaloba bola

podaná dňa 16.7.2018. Trojročná premlčacia doba uplynula ku dňu 30.8.2018. Nárok žalobcu nebol
premlčaný.

1.12 Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úrokov s prihliadnutím na skutočnosť, že pôžička
bola poskytnutá fyzickou osobou, pre právnickú osobu, bez uvedenia konkrétneho účelu, požičané

na dobu 7 mesiacov, pričom táto suma bola vyplatená v hotovosti žalobcom postupne behom jedného
mesiaca, čo je 36% úrok ročne, je len trojnásobok obvyklej úrokovej miery, keď v rozhodnom čase výška
úrokovej sadzby stanovená bankami pri hotovostných úveroch do jedného roka bola v mesiaci november
2013 v prípade spotrebiteľských úverov v rozpätí od 8,52% do 10% ročne, čo predstavovalo len troj až
štvornásobok toho, čo boli bankové úroky. Takto dojednané úroky nebolo možné považovať za úroky
dojednané v rozpore s dobrými mravmi, nebolo možné o nich konštatovať, že sú úžernícke. Súd preto

nepovažoval námietku žalovaného za dôvodnú a nárok na zaplatenie riadneho úroku priznal.

1.13 Žalovaný sa dostal do omeškania 1.9.2015 od ktorého dátumu žiadal žalobca zaplatenie úrokov
z omeškania v zákonnej výške 5% ročne z dlžnej sumy. Výška úroku stanovená Európskou centrálnou
bankou v čase omeškania sa žalovaného činila 0,0 + 5% = 5,0%.

1.14 Súd v rozsudku, ktorým rozhodol o nároku žalobcu, súčasne rozhodol o prerušení konania v časti
vzájomného návrhu žalovaného, ktorým sa domáhal vyslovenia neplatnosti záložnej zmluvy, dôvodiac,
že táto otázka je predmetom aj v spore vedenom na tunajšom súde o určenie vlastníckeho práva pod
sp.zn. 20C/40/2018, kde bude riešená ako prejudiciálna.

2.1 Rozsudok v celom rozsahu (vo všetkých výrokoch) napadol riadnym a včasným odvolaním žalovaný
s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
viniac súd prvej inštancie, že tento na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec aj nesprávne právne posúdil, čo malo za následok v konečnom dôsledku

nesprávne rozhodnutie vo veci.

2.2 Na odôvodnenie svojho odvolania uviedol, že nesprávny je záver súdu prvej inštancie o splatnosti
žalobcom vymáhanej pohľadávky (podľa názoru súdu jej splatnosť nastala 30.8.2015, hoci v skutočnosti
nastala 31.7.2014) a tento mal za následok aj nesprávnu aplikáciu § 101 O.z.. Žalovaný sa so žalobcom

nedohodol o predĺžení lehoty splatnosti dlhu, ktorý mu vznikol na základe zmluvy o pôžičke uzatvorenej
dňa 22.11.2013, na základe ktorej mu bola poskytnutá pôžička vo výške 66.000 eur s tým, že túto
bol povinný vrátiť do 31.7.2014, podľa zmluvy spolu s 3% mesačným úrokom. Po uplynutí tejto lehoty
bol žalobcom aj reálne vyzvaný na úhradu dlhu a preto po takejto výzve sa dostal do omeškania a
veriteľovi vznikol nárok len na úrok z omeškania. Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k inému záveru, jeho

záver je nesprávny, nevyplynul z vykonaného dokazovania a zdôvodnenie takéhoto záveru súdom prvej
inštancie je zmätočné. Zo samotnej zmluvy vyplýva, že táto môže byť menená len na základe vzájomnej
dohody zmluvných strán vo forme písomného dodatku a v tejto súvislosti aj súd prvej inštancie vo svojom
rozsudku na jednej strane, v bode 5. konštatuje, že predmetná zmluva nebola doplnená písomným
dodatkomopredĺženídobyplneniadlhu,avšaknadruhejstranenastrane5rozsudkuužobhajujeúdajnú

žalobcom tvrdenú ústnu dohodu o predĺžení lehoty splatnosti pôvodnej pôžičky a z tejto aj vyvodzuje
závery o splatnosti pohľadávky vymáhanej žalobcom v tomto konaní.

2.3 Nakoľko žalobca uzatvorením záložnej zmluvy sledoval uznanie dlhu žalovaným z nezaplateného
úroku aj za obdobie po dobe splatnosti pôžičky, ide o obchádzanie zákona o zákaze úrokov po termíne

splatnosti pôžičky, ktoré je potrebné vyhodnotiť ako neplatné podľa § 39 O.z. a za neplatnú je potom
potrebné považovať celu záložnú zmluvu a to vzhľadom na to, že mala zabezpečovať neexistujúci
záväzok.

2.4 Nesprávny a neudržateľný je záver súdu prvej inštancie ohľadom výšky úrokov v zmysle ktorého

úrok 3% mesačne, t.j. 36% ročne je potrebné považovať za súladný s dobrými mravmi, najmä ak v
rozhodnom čase výška úrokovej sadzby stanovená bankami pri hotovostných úveroch do jedného roka
sa v mesiaci november 2013 pohybovala v rozpätí od 8,52% do 10 % ročne.3.1 Žalobca odvolací návrh nepodal a vo svojom vyjadrení sa k odvolaniu žalovaného navrhol
odvolaním napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

3.2 Žalobca je presvedčený o oprávnenosti svojej pohľadávky čo do výšky, rozsahu a právneho titulu,
pričom poukazuje najmä na skutočnosť, že podľa jeho názoru došlo k predĺženiu lehoty na plnenie. Súd
pritom priznal dohodnutý úrok len do pôvodného dátumu splatnosti, bez ohľadu na jeho zmenu. Z toho
dôvodu je argumentácia a právne úvahy žalovaného ohľadne nárokovania úroku po lehote splatnosti
irelevantná.

3.3 Žalobca svoj zmluvný záväzok riadne a včas plnil, avšak žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti,
a do stanovenej lehoty nevrátil poskytnutú čiastku a nezaplatil ani dohodnutý úrok. Zmluvné strany sa
následne dohodli, že predmetnú záležitosť budú riešiť mimosúdne a to poskytnutím dodatočnej lehoty na
plnenie. Predmetná pôžička bola vrátená ku dňu 31.12.2014. Uvedené skutočnosti potvrdzuje záložná
zmluva zo 17.12.2014, ktorou zároveň žalovaný uznal svoj dlh vo výške 23.760 eur t. j. mesačné úroky

za dodatočnú lehotu na plnenie.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania

pripúšťal (§ 355 ods. 1 a ods. 2 a § 357 písm. n) C.s.p.), avšak len v časti pokiaľ smerovalo voči
výrokom I. a III. rozsudku, nie však v časti smerujúcej voči výroku II. rozsudku, nakoľko tu nebolo podané
oprávneným subjektom - stranou v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané, po skonštatovaní, že
podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.), avšak len v časti napadnutého výroku
I., čo však neplatilo v časti napadnutých výrokov II. a III. a že odvolateľ v časti odvolania napádajúceho

výrok I. použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na
prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.), zopakujúc dokazovanie a doplniac
skutkové tvrdenia strán potrebné pre rozhodnutie vo veci odvolacím súdom na odvolacom pojednávaní

(§ 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 C.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je v časti smerujúcej
voči výroku I. rozsudku dôvodné, v časti smerujúcej voči výroku II. bolo podané neoprávnenou osobou
a v časti smerujúcej voči výroku III. má vady, pre ktoré nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/38/2018 je nárok žalobcu na

zaplatenie 23.760 eur s 5% ročným úrokom z omeškania počítaným zo sumy 23.760 eur od 1.9.2015
do zaplatenia, titulom nároku veriteľa na nezaplatené úroky z pôžičky peňazí poskytnutej žalobcom
žalovanému a nárok žalovaného na určenie neplatnosti záložnej zmluvy. Čiastočným rozsudkom súd
prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 11.880 eur s 5% ročným úrokom z
omeškaniapočítanýmzosumy11.880eurod1.9.2015dozaplatenia,dotrochdníododňaprávoplatnosti

rozsudku (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a konanie o vzájomnej žalobe žalovaného
prerušil do právoplatného rozhodnutia vo veci žaloby o zaplatenie pohľadávky v tomto konaní (výrok III.).

6.1 Nakoľko žalovaný odvolaním napadol všetky tri výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací
súd pokiaľ ide o odvolanie žalovaného voči výroku II. čiastočného rozsudku uvádza:

6.2 Podľa § 355 ods. 1 C.s.p., proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon
nevylučuje.

6.3 Podľa § 359 C.s.p., odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

6.4 V zmysle práve citovaných ustanovení C.s.p. právo na podanie odvolania sa priznáva strane.
Stranami sú žalobca a žalovaný. To znamená, že právo podať odvolanie sa priznáva tak žalobcovi,
ako aj žalovanému. Na rozdiel od predchádzajúceho procesného kódexu civilný sporový poriadok
výslovneobmedzujeprávostranypodaťodvolanie,ktoréobmedzeniedoposiaľvyplývalolenzjudikatúry.

Obmedzenie spočíva v tom, že právo podať odvolanie priznáva strane len v tom prípade, ak bolo
rozhodnutie vydané v jej neprospech. Rozhodujúcim meradlom pri posudzovaní, či sa rozhodlo v
neprospech žalobcov, bude porovnanie petitu posledného procesného úkonu urobeného žalobcom v
priebehu konania na súde prvej inštancie, s výrokom rozhodnutia súdu prvej inštancie. Navzájom saporovnáva ich obsah a rozsah v tom zmysle, či výrok rozhodnutia znevýhodňuje žalobcu. Tento stav sa
označuje ako „formálna ujma“. Pri skúmaní toho, či bolo rozhodnutie vydané v neprospech žalovaného,
sa môže „formálna ujma“ uplatňovať len vtedy, ak bol protižalobcom (ak si v konaní uplatnil svoje právo

voči žalobcovi vzájomnou žalobou a to len vo vzťahu k tejto jeho vzájomnej žalobe). Ak tak neurobil
alebo ak odvolanie smeruje voči inému výroku rozhodnutia ako výroku o jeho vzájomnej žalobe, zisťuje
sa u žalovaného tzv. „materiálna ujma“. Tá sa určuje tým, či vydané rozhodnutie svojím obsahom
znevýhodňuje osobu podávajúcu opravný prostriedok, t.j. či právne účinky rozhodnutia zhoršujú jej
právne postavenie (zúžením jej práv, rozšírením jej povinností) a či preto u nej existuje možnosť

požadovať na súde vyššieho stupňa odchylné rozhodnutie vo svoj prospech. Na to, aby bolo rozhodnutie
vydané v neprospech strany, stačí, ak bola strane spôsobená aj len nepatrná ujma na jej právach. Táto
ujma však musí objektívne existovať, nestačí len subjektívne presvedčenie strany, že jej bola spôsobená
ujma. Ujma objektívne existuje vtedy, ak sa môže zlepšiť postavenie strany, t.j. ak sa môže dosiahnuť
náprava tejto ujmy, ak aj nie v plnom rozsahu, tak, hoci aj len čiastočne, a to zmenou alebo zrušením
rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom alebo súdom prvej inštancie v rámci autoremedúry.

6.5 Pokiaľ v prejednávanej veci odvolanie žalovaného smerovalo voči výroku II. a to výroku, ktorým
súd prvej inštancie žalobu žalobcu vo zvyšku zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že právne účinky
takéhoto rozhodnutia súdu prvej inštancie nezhoršili právne postavenie žalovaného a nespôsobili mu ani
len nepatrnú ujmu na jeho právach (pre poriadok je potrebné uviesť, že samotný žalovaný v odvolaní ani

len netvrdil, že by takýmto výrokom súdu prvej inštancie došlo či už k zúženiu jeho práv alebo rozšíreniu
jeho povinností a v oboch prípadoch akých práv / povinností a v akom rozsahu) a preto odvolací súd
odvolanie žalovaného v časti napádajúcej výrok II. čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie postupom
podľa § 386 písm. b) C.s.p. ako odvolanie podané neoprávnenou osobou bez jeho vecného prejednania
odmietol.

7.1 Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného voči výroku III. čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie
(rozhodnutia súdu o prerušení konania o vzájomnej žalobe žalovaného do právoplatného rozhodnutia
vo veci žaloby o zaplatenie pohľadávky v tomto konaní) odvolací súd uvádza:
Podľa § 363 C.s.p., v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

7.2 Podľa § 365 ods. 1, 2 a 3 C.s.p., odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (1).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (2). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (3).

7.3 Podľa § 373 ods. 1 C.s.p, ak odvolanie obsahuje odstrániteľné vady, súd prvej inštancie vyzve

odvolateľa, aby chýbajúce náležitosti doplnil, a poučí ho o následkoch neodstránenia vád odvolania.
Súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov.

7.4Povinnosťuviesťvodvolanídôvody,zakýchodvolateľpovažujenapádanérozhodnutiezanesprávne
(a podľa ustálenej súdnej praxe v žiadnom prípade nestačí len strohá citácia niektorého z dôvodov

uvedenýchv§365ods.1C.s.p.),možnochápaťakomodifikáciupovinnostitvrdenia(článok8C.s.p.)pre
odvolacie konanie. Zo systému neúplnej apelácie uplatňovanej v odvolacom konaní zároveň vyplýva,
že neprávoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie možno napadnúť len z dôvodov, ktoré sú taxatívne
uvedené v zákone (§ 365 ods. 1 C.s.p.). Dôvodmi odvolania, ktoré odvolateľ uviedol v odvolaní douplynutia lehoty na podanie odvolania je odvolací súd viazaný, čo znamená, že prítomnosť alebo
naplnenieinýchodvolacíchdôvodov,nežktoréodvolateľuviedol,odvolacísúdpriprieskumerozhodnutia
a postupu súdu prvej inštancie nebude zisťovať a ak by aj v odvolacom konaní vyšli najavo, nebude

na ne prihliadať. Pre poriadok je potrebné uviesť, že pre situáciu, keď podanie neobsahuje predpísané
náležitosti, je typické, že súd vyzve autora podania na ich doplnenie. V prípade absencie odvolacích
dôvodov odvolania však súd odvolateľa na ich doplnenie podľa výslovného zákonného príkazu (§
373 ods. 1 in fine) nevyzýva. Dôvody odvolania tak môže odvolateľ doplniť skutočne len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania. Absencia relevantného odvolacieho dôvodu je vadou odvolania, pre ktorú

nemožno v odvolacom konaní pokračovať.

7.5 Nakoľko odvolateľ vo svojom odvolaní riadne nevymedzil odvolací dôvod, pre ktorý napáda tento
výrok čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie a tento odvolací dôvod nebolo možné vyvodiť ani
z obsahu samotného odvolania, odvolací súd aj odvolanie žalovaného voči výroku III. čiastočného
rozsudku súdu prvej inštancie postupom podľa § 386 písm. d) C.s.p. odmietol bez jeho vecného

prejednania.

8. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie, či boli splnené procesné podmienky pre konanie
pred súdom prvej inštancie, či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým isteniam (o splatnosti žalobcom uplatneného nároku), vec nesprávne právne posúdil (v časti

dôvodnosti / nedôvodnosti žalovaným vznesenej námietky premlčania nárokov uplatnených žalobcom
v tomto konaní, ako aj v časti platnosti / neplatnosti dohody sporových strán o úroku z pôžičky peňazí),
teda správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 11.880 eur s príslušenstvom (výrok I. rozsudku).

9.1 Odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav uvedený
v bodoch 1.2.1 až 1.2.4 tohto rozhodnutia, ktorý doplnil o skutkové tvrdenia strán na odvolacom
pojednávaní. Z výsluchu strán odvolací súd zistil, že medzi stranami je nesporné, že o poskytnutie
pôžičky žalobcu požiadal po neúspešných pokusoch získať finančné prostriedky od bankových
inštitúcii žalovaný, vzhľadom na svoju nepriaznivú finančnú situáciu a nevyhnutnú potrebu finančných

prostriedkov na úhradu lízingových splátok za prenajaté poľnohospodárske stroje, v snahe odvrátiť
hroziace exekúcie na jeho majetok. Žalobca najskôr požadoval úrok 4% mesačne, avšak nakoľko
žalovaný s takýmto úrokom nesúhlasil, vzhľadom na svoju tieseň, pristúpil k dohode o úroku vo
výške 3% mesačne. Vrátenie pôžičky bolo zabezpečené zriadením záložného práva na nehnuteľnom
majetku žalovaného - dlžníka v hodnote výrazne presahujúcej požičanú sumu (takéto skutkové tvrdenia

prednesené žalovaným na pojednávaní odvolacieho súdu žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil a
preto ich bolo potrebné považovať za nesporné - § 151 ods. 1 C.s.p.). Podľa zmluvy o pôžičke, ako aj
zhodnej vôle zmluvných strán, žalovaný bol povinný platiť dohodnutý úrok od 12.12.2013 do 31.7.2014
s tým, že posledná splátka úrokov bola splatná spolu s dátumom splatnosti pôžičky, teda dňa 31.7.2014.
Žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník nemali vôľu zmeniť písomne uzatvorenú zmluvu o pôžičke.

Pokiaľ však žalovaný pre nedostatok finančných prostriedkov pôžičku v lehote splatnosti žalobcovi
nevrátil a nezaplatil mu ani dohodnutý úrok, žalobca na požiadanie žalovaného prejavil vôľu poskytnúť
žalovanému novú pôžičku na úhradu tej pôvodnej, avšak požadoval zabezpečenie svojej pohľadávky
na už splatných úrokoch zriadením záložného práva na nehnuteľnom majetku dlžníka - žalovaného.
Nakoľko žalovaný pôvodnú pôžičku vrátiť nevedel a tak potreboval ďalšiu pôžičku na splatenie tej prvej,

ponúkol žalovanému na zabezpečenie jeho pohľadávky na úrokoch z pôžičky poskytnutej mu na základe
zmluvy z22.11.2013zriadeniezáložnéhoprávanajehonehnuteľnommajetku.Zatýmtoúčelomžalobca
nechal svojmu právnemu zástupcovi vyhotoviť záložnú zmluvu (ktorú sporové strany následne dňa 17.
decembra 2014 podpísali), ktorou podľa zhodnej vôle žalobcu ako aj žalovaného obe strany sledovali
jedine zabezpečenie pohľadávky žalobcu na úrokoch zo zmluvy o pôžičke z 22.11.2013. Žiadna zo strán

nemala vôľu touto zmluvou, pri jej uzatváraní, meniť práva a povinnosti zmluvných strán upravené v
zmluve o pôžičke z 22.11.2013. O takýchto zmenách strany ani len nerokovali. Záložnú zmluvu pripravil
právny zástupca žalobcu v znení ako bola predložená súdu a žalobca a žalovaný ju podpísali.

9.2 Z prehľadu priemerných úrokových sadzieb úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny

podľa Národnej banky Slovenska za mesiac november 2013 odvolací súd zistil, že priemerná úroková
sadzba ostatných úverov poskytovaných nefinančným spoločnostiam S.11 na obdobie do jedného roka
bola vo výške 2,05% a spotrebiteľských a ostatných úverov poskytovaným domácnostiam S.14 a S.15(medzi ktorých sú zahrnutí aj podnikatelia produkujúci trhové výrobky - teda aj žalovaný) na obdobie do
jedného roka bola vo výške 8,52%.

10.1 Pre rozhodnutie vo veci bolo rozhodným, či dohoda strán o úroku z pôžičky peňazí obsiahnutá v
Zmluve o pôžičke zo dňa 22.11.2013 (uzatvorená žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom)
bola platným právnym úkonom, z ktorej žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo na dohodnutý 3%-ný
mesačný úrok z pôžičky peňazí, alebo mu takéto právo nevzniklo, pre jej rozpor s dobrými mravmi, z
dôvodu neprimeranosti výšky dohodnutého úroku majúceho za následok jej neplatnosť v zmysle § 39

O.z.

10.2 Podľa § 657 O.z., zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä
peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

10.3 Podľa § 658 ods. 1 O.z., pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

10.4 Podľa § 3 ods. 1 O.z., výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie
bezprávnehodôvoduzasahovaťdoprávaoprávnenýchzáujmovinýchanesmiebyťvrozporesdobrými
mravmi.

10.5 Podľa § 39 O.z., neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

10.6 V zmysle vyššie uvedeného, zmluva o pôžičke môže byť odplatná alebo bezodplatná. V prípade
bezodplatnej pôžičky ide o bezúročnú pôžičku. Za odplatnú sa zmluva považuje iba vtedy, keď odplatný

charakter zmluvy o pôžičke nepochybne vyplýva z jej obsahu. Odplatou za užívanie požičanej istiny je
úrok. Úrok sa plní v tom istom druhu ako istina, a to v určitom percente počítanom na určitý čas. Úrok
je splatný v intervaloch určených stranami, a ak ho neustanovili, v termínoch obvyklých pri pôžičkách
príslušného druhu. Najneskoršie sú úroky splatné spolu s istinou. Dojednanie úrokov nie je podstatnou
náležitosťou zmluvy o pôžičke. Zákon totiž ponúka zmluvným stranám možnosť dojednania úrokov.

Občiansky zákonníka a ani iné právne predpisy výslovne nestanovujú, do akej výšky možno pri peňažnej
pôžičke dohovoriť úroky. Z tejto skutočnosti však nemožno úspešne vyvodzovať, že by výška úrokov
závisela len od dohody účastníkov zmluvy o pôžičke a že by teda nepodliehala žiadnemu obmedzeniu.
Pri dohode o úrokoch totiž v prípade peňažnej pôžičky platia ustanovenia § 3 ods. 1 O.z., podľa ktorého
nesmie byť výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými

mravmi. Neprimeranou, a teda odporujúcou dobrým mravom, ide spravidla taká výška úrokov dojednaná
v zmysle § 658 ods. 1 O.z., ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru obvyklú v dobe ich dojednania, a
to stanovenú najmä s prihliadnutím na najvyššie úrokové sadzby uplatňované bankami pri poskytovaní
úverov a pôžičiek. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dohovorené pri
peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne záväzným pravidlám správania

a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným zásadám spoločenského poriadku, a že sú teda v
rozpore s dobrými mravmi (tu pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 21Cdo
1484/2004). Už v minulosti súdy judikovali, že pokiaľ dohodnutá výška úrokov takmer štvornásobne
presahuje hornú hranicu obvyklej úrokovej miery, ide o výrazný / podstatný presah hornej hranice tejto
obvyklej úrokovej miery, kedy je odôvodnený právny záver, podľa ktorého išlo o dohovor, ktorý je v

rozpore s dobrými mravmi, teda v zmysle ustanovenia § 39 O.z. neplatný (tu pozri NS ČR 21Cdo
1484/2004, NS SR 5Cdo 26/2011, prípadne rozhodnutie NS SR zo 16. decembra 2019 sp.zn. 1Cdo
109/2019, ktorý za súladné s dobrými mravmi v prípade nespotrebiteľského vzťahu medzi veriteľom a
dlžníkom v zmluve o pôžičke považoval za súladné s dobrými mravmi dojednanie úroku vo výške 3,3
násobnéhoprekročeniapriemernejúrokovejmieryzúverov). Vsúladesdobrýmimravmipridojednávaní

úrokov pri peňažnej pôžičke je totiž len také konanie veriteľa, ktorý sa pri peňažnej pôžičke uspokojí
- bez ohľadu na to, v akej situácii sa nachádza dlžník - s primeranou výškou odplaty (odmeny) za
užívanie požičanej istiny a ktorý chce teda svoje voľné peňažné prostriedky zhodnotiť bežným obvyklým
spôsobom aj v prípade, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke v situácii, ktorá je preňho ťaživá. Nemožno
totiž prehliadnuť, že dlžník uzatvára zmluvu o pôžičke a dohodu o úrokoch z požičanej sumy často práve

z dôvodu svojej ťaživej finančnej situácie; nezodpovedá všeobecne uznávaným pravidlám správania a
vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným zásadám spoločenského poriadku, aby veriteľ aj v takejto
situácii poskytoval (musel poskytovať) dlžníkovi neprimerané, alebo dokonca úžernícke úroky. Dohoda,
ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 O.z.), a tobuď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery podľa §
235 Trestného zákona, prípadne iného trestného činu), alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných
prípadoch).

10.7 Vzhľadom na celkové okolnosti uzatvorenia zmluvy o pôžičke medzi žalobcom ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom z 22.11.2013, pohnútky zmluvných strán a účel, ktorý sledovali, porovnajúc
dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období,
vychádzajúc z údajov Národnej banky Slovenska podľa, ktorých priemerná ročná úroková miera z

úverov obdobných ako v prejednávanej veci bola 8,52%, odvolací súd (na rozdiel od záveru súdu prvej
inštancie) dospel k záveru, že v prejednávanej veci dohoda o úroku z pôžičky vo výške 3% mesačne
(36% ročne) prevyšujúca priemernú úrokovú mieru z úverov viac ako 4,2 násobne, je pre jej rozpor s
dobrými mravmi podľa § 39 O.z. neplatná ako celok, nakoľko podľa obsahu ju nebolo možné deliť tak,
ako to má na mysli § 41 O.z. (tu pozri aj NS SR 5Cdo 26/2011).

11. Nakoľko neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 O.z. je absolútnou neplatnosťou a pôsobí priamo zo
zákona (ex elege) a od začiatku (ex tunc) - takže subjektívne občianske práva a občianske povinnosti
z takého úkonu vôbec nevznikajú, odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním
napadnutom výroku I. tak, že žalobu žalobcu aj v tejto vyhovujúcej časti ako nedôvodnú zamietol.
Žalobca si totiž v konaní uplatnil právo na plnenie zo zmluvy o pôžičke z 22.11.2013 - právo na zaplatenie

dohodnutého úroku z pôžičky peňazí, ktoré mu vôbec nevzniklo.

12. S ostatnými námietkami žalovaného sa odvolací súd ako nepodstatnými pre rozhodnutie vo veci
nezaoberal, nakoľko podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak
nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne).

13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, nakoľko nešlo o
rozhodnutie, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 C.s.p.).

14. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná

veta zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435
C.s.p.).