Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. jún 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 4Csp/136/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7819203202
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Farkašovská
ECLI: ECLI:SK:OSRV:2020:7819203202.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava sudkyňou JUDr. Ivetou Farkašovskou, v spore žalobkyne P. L., nar. XX. XX. XXXX,
bytom Š. XXX/XX, XXX XX H., zast. JUDr. Andrej Cifra, advokát so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec,
proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, 824 96 Bratislava -
Staré Mesto, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., Kubániho 16, 811 04 Bratislava,
o vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 420,04 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 420,04 Eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 5,00% p.a. zo sumy 420,04 Eur od 04.10. 2019 do zaplatenia, to všetko v lehote 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku.

II. P r i z n á v a žalobkyni náhradu trov konania proti žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške
tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa návrhom žiadala, aby súd zaviazal žalovaného povinný zaplatiť jej sumu 420,04 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % p. a. zo sumy 420,04 Eur od 04.10.2019 do zaplatenia, všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku, určil, že Zmluva o úvere č. XXXXXXXXXX, ktorá mala byť uzatvorená
dňa 16.04. 2013 medzi žalobcom a žalovaným, je neplatná, eventuálne určil, že spotrebiteľský úver
poskytnutý na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 16.04.2013, uzatvorenej medzi
žalobcom a žalovanou, je bezúročný a bez poplatkov a nahradil jej trovy konania. Dňa 16.04. 2013
malo dôjsť medzi žalobkyňou a žalovaným k uzatvoreniu Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej aj len
„Zmluva o úvere“). Primárne dáva do pozornosti, že Zmluva o úvere je absolútne neplatným právnym
úkonom. Dáva do pozornosti bod 5) Zmluvy o úvere označený ako Údaje o požadovanom revolvingovom
úvere v EUR. Túto časť vyplnila žalobkyňa, čo je zrejmé z poznámky v zátvorke „vyplňte“ a vyplnila ju
v Rožňave dňa 10.04.2013, kedy na predmetnú Zmluvu o úvere pripojila svoj podpis. Táto časť Zmluvy
o úvere je návrhom na uzatvorenie zmluvy. Do pozornosti dáva bod 5) Zmluvy o úvere, ktorý obsahuje:
predpokladanú RPMN za úver: 70,01 % , predpokladanú RPMN úveru po poskytnutí revolvingu: 64,19
%. Dáva do pozornosti bod 6) Zmluvy o úvere označený ako Údaje o schválenom revolvingovom úvere v
EUR, ktorý doplnil žalovaný dňa 16.04.2013, kedy na predmetnú Zmluvu o úvere pripojil svoj podpis. Táto
časť Zmluvy o úvere mala byť prijatím návrhu na uzatvorenie Zmluvy o úvere, avšak z dôvodu zmien v
obsahu oproti návrhu, bod 6) je novým návrhom na uzatvorenie Zmluvy o úvere. Do pozornosti dáva bod
6) Zmluvy o úvere, ktorý obsahuje: RPMN za úver: 65,84 % predpokladanú RPMN úveru po poskytnutí
revolvingu: 70,01 % .Z uvedeného je zrejmé, že jednostranný úkon „návrh zmluvy“ a jednostranný úkon
„prijatie návrhu“ nie sú zhodné, keďže zo strany žalovaného došlo pri prijímaní návrhu k zmenám.
Ustanovenie § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) vychádza zo zásady, že prijatie
návrhu (t.j. súhlas s návrhom) musí byť úplné. Podmienkou vzniku zmluvy preto je, aby návrh na jej
uzavretie bol prijatý v celom rozsahu bez akýchkoľvek zmien a výhrad. V prípade, že odpoveď na návrh

obsahuje zmenu obsahu (výhrady, dodatky, zmeny, ... ), považuje sa za odmietnutie návrhu ako celku a
za splnenia podmienok v § 43a ods. 1 OZ za nový návrh so zmeneným obsahom. Keďže k opätovnému
prijatiu zmeneného návrhu zmluvy nedošlo, nedošlo ani k uzatvoreniu Zmluvy o úvere. Poukazuje, a síce
alternatívne k argumentácii o neplatnosti Zmluvy o úvere, na skutočnosť, že Zmluva o úvere neobsahuje
náležitosti podľa vtedy platného a účinného zákona č. 129/2010 Z.z. o o spotrebiteľských úveroch. Podľa
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch musí zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovať: v súlade s písm. a) druh spotrebiteľského úveru - v zmluve o úvere nie je uvedený druh
spotrebiteľského úveru, v súlade s písm. g) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru
a podmienky upravujúce jeho čerpanie - prvým nedostatkom predmetnej Zmluvy o úvere je nesprávne
uvedenie celkovej výšky spotrebiteľského úveru 1.500,00 Eur. Z listiny Platby P. L. - XXXXXXXXXX ku
dňu 21.06.2019 je zrejmé, že na účet žalobcu bolo dňa 16.04.2013 vyplatených len 1.132,51 Eur, pri
ktorej transakcii je uvedený variabilný symbol totožný s číslom Zmluvy o úvere. Žalobkyni bol poskytnutý
úver vo výške 1.132,51 Eur, teda nie vo výške 1.500,00 Eur, ako to je uvedené v Zmluve o úvere, Platby
P. L. - XXXXXXXXXX ku dňu 21.06. 2019, v súlade s písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru - Zmluva o úvere neobsahuje dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Rovnako v Zmluve o úvere absentuje aj termín končenej splatnosti., v
súlade s písm. j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť
- údaje o RPMN uvedené v bode 5) Zmluvy o úvere, nie sú zhodné s tými, ktoré žalovaný doplnil do
bodu 6) predmetnej Zmluvy o úvere (bližšie pozri čl. I., bod 1. Neplatnosť Zmluvy o úvere), v súlade
s písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru - v zmluve o úvere bol dohodnutý úrok vo výške
70,01 % ročne. Úroková miera podobného úveru v bankách v čase poskytnutia úveru (apríl 2013 pri
spotrebiteľskom úvere do 5 rokov) dosahovala 15,02 % ročne. Dohodnutý úrok z úveru medzi účastníkmi
o 54,99 % prevyšoval priemernú úrokovú mieru z úverov poskytovaných v tomto období bankami (cca
4,6 x presahuje úrokovú sadzbu 15,02 %). Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s ustanovením § 39
Občianskeho zákonníka (dobré mravy) ako aj § 39a Občianskeho zákonníka (úžera) a teda nesmie sa
priečiť dobrým mravom alebo napĺňať skutkovú podstatu úžery, inak je právny úkon absolútne neplatný.
O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi
v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2009 vydané
vo veci 1MCdo1/2009). Vzhľadom na uvedené dohoda o výške úrokov sa považuje za neplatnú, a preto
tento úrok žalobcovi nemôže byť priznaný a náležitosť za platne nedojednanú. Podľa § 11 ods. 1 zákona
č. 129/2010 Z.z. sa poskytnutý spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak: v súlade
s písm. a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, v súlade s písm.
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Na
základe vyššie uvedeného možno konštatovať, že úver poskytnutý žalovaným je nutné považovať za
bezúročný a bez poplatkov, resp. že žalovaný nemal právo na odplatu za poskytnutý úver.
2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril tak, že žalobkyňa si podaným návrhom uplatnila požiadavku na
zaplatenie sumy 420,04 Eur s prísl. tvrdiac, že ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v
súvislosti so zmluvou o revolvingovom úvere číslo XXXXXXXXXX. Vznik bezdôvodného obohatenia
odôvodňuje žalobkyňa tým, že medzi sporovými stranami nedošlo k platnému uzavretiu uvedenej
zmluvy z dôvodu, že žalobkyňa v podanej žiadosti o úver navrhla určitú hodnotu RPMN, ktorú však
žalovaný neprijal, jednostranne zmenil a teda odmietol návrh na uzavretie zmluvy. 2.) Tvrdenia žalobkyne
považuje žalovaný za nedôvodné a založené na nesprávnom výklade zákonných ustanovení, ktoré
definujú úverovú zmluvu a teda z ktorých (zákonných ustanovení) vyplývajú predpoklady pre jej vznik.
Úverová zmluva ako zmluvný typ je upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ten určuje,
že úverovú zmluvou je dohoda veriteľa a dlžníka, že veriteľ poskytne v prospech dlžníka peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnutú peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podstatnými náležitosťami zmluvy je dohoda o úvere, záväzok tieto prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Pre
vznik akejkoľvek zmluvy je potrebné, aby mala obligatórne náležitosti ustanovené právnym poriadkom.
Ak tieto dodržané nie sú, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však ide o iné ako obligatórne
náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto fakultatívnych dojednaní (či už pre ich neplatnosť,
nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto dojednania nie sú platné. Ich nedodržanie
nemá za následok nevzniknutie zmluvy. Aj podľa právnej teórie (napr. Fekete, I. : Občiansky zákonník.
Komentár. EPOS. 2007, str. 119) : Všetky právnej úkony ku svojej platnosti vyžadujú podstatné zložky,
t.j. také, bez ktorých by nešlo právny úkon (essentialia negotii). Právny úkon okrem toho obsahuje
aj pravidelné zložky (naturalia negotii), ktoré sa pravidelne vyskytujú pri každom právnom úkone. V
prípade právnych úkonoch sa z času na čas vyskytujú náhodné zložky (accidentalia negotii). Pravidelné
a náhodné zložky právneho úkonu sú nepodstatnými zložkami právneho úkonu. Ich absencia nebráni
tomu, aby išlo o platný právny úkon. To, že RPMN, či iné údaje označené žalobcom nie sú podmienkou

vzniku zmluvy o úvere, jednoznačne vyplýva z § 11 zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý upravuje iný následok
ako neplatnosť zmluvy. Žalobkyňa v prípade zmluvy s číselným označením XXXXXXXXXX požiadala
o úver 1500,- Eur, splatný v 48 mesačných splátkach pri výške splátky 77,05 Eur. Úver s rovnakými
podmienkami jej bol schválený. Žalobkyňa v podanej žalobe osobitne poukazuje na to, že nedošlo k
uzavretiu zmluvy z dôvodu, lebo navrhovala inú hodnotu RPMN a žalovaný uviedol pri schválení úveru
inú hodnotu. Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN) sa dohodnúť nedá; v opačnom prípade
by došlo k jeho určeniu nie výpočtom, ako určuje zákonom, ale iným zákonom neupraveným spôsobom.
Vzhľadom na špecifickosť tohto údaju, spôsob jeho určenia a kogentné pravidlá stanovené zákonom
pre jeho výpočet, takýto formalistický prístup súdu je predčasný. Z povahy niektorých náležitostí
uvedených v § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že nemôžu byť predmetom konsenzu, a
zákon takýto konsenzus ani nepredpokladá (čo je na prvý pohľad zrejmé aj pri iných údajoch ako
adresa a označenie kontrolného orgánu, ktorý je určený zákonom, priemerná hodnota RPMN, ktorý údaj
určuje Ministerstvo financií SR). Žalovaný tvrdí, že hodnota RPMN úveru sa medzi stranami úverovej
zmluvy nikdy nedojednáva a preto sa účastníci zmluvy na tejto náležitosti dohodnúť ani nemôžu. To,
že RPMN sa dohodnúť objektívne nedá (nedá sa teda navrhnúť, akceptovať a pod.) vyplýva v prvom
rade z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Ak má byť údaj o RPMN určený tak,
že je vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho
určení sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje (viď príloha č. 2 k zákonu
č. 129/2010 Z.z.) patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy v čase uzavretia zmluvy, nie
v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava určenia RPMN teda nielen
svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy
o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré sú rozhodujúce pre určenie
RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne stanoveným spôsobom. Ak
by žalovaný neurčil údaj RPMN schváleného úveru postupom podľa zákona č. 129/2010 Z.z., teda
by tento údaj neurčil výpočtom podľa vzorca stanoveného zákonom v čase uzavretia zmluvy, ale by
uviedol hodnotu zhodnú s „predpokladanou RPMN“ uvedenou v bode 5 každej zmluvy, potom by
porušil zákona č. 129/2010 Z.z. Porušenie by práve vyplývalo z toho, že by uviedol rovnakú RPMN
ako údajne „navrhol“ žalobca v oboch zmluvných vzťahoch. Pretože v takom prípade by takto určená
RPMN nebola vypočítanou podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Samotný zákon č. 129/2010 Z.z. napríklad v
§ 11 ods. 1 písm. c) uvádza, že nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech
spotrebiteľa spôsobuje bezúročnosť úveru. Teda zákon aj na tomto mieste vychádza z určenia RPMN
spôsobom stanoveným v zákone č. 129/2010 Z.z., a nie z toho, že pôjde o dohodnutý údaj. Na základe
uvedených skutočností tvrdíme, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných
vzťahov. Krajský súd v Trenčíne v uznesení č.k. 5Co/839/2016 zo dňa 29.06.2016 uviedol: „Za právne
irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi konania
považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, skutočnosť, že navrhovateľ pri prijatí návrhu
odporcu na uzatvorenie zmluvy napísal do údajov o schválenom úvere /bod 6. Žiadosti/zmluvy/ údaje o
RPMN úveru a predpokladanej RPMN revolvingového úveru líšiace sa od týchto údajov, ktoré uviedol
odporca vo svojom návrhu na uzatvorenie zmluvy. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená skutočnosť
neznamená, že navrhovateľ prijal návrh odporcu na uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by v zmysle §
44 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamenalo, že navrhovateľ odmietol návrh odporcu na uzatvorenie
zmluvy, adresoval mu nový návrh, ktorý však potom nebol odporcom prijatý a preto medzi účastníkmi
nedošlo k uzatvoreniu zmluvy. Hodnota RPMN úveru nie je náležitosťou zmluvy, na ktorej by sa mali
účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru
a je daná výpočtom matematického vzorca stanoveného v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom úvere dojednali na výške úveru, termíne jeho
splatnosti, výške, počte a splatnosti splátok úveru, úrokoch z úveru a ostatných nákladoch úveru, vykoná
sa výpočet RPMN úveru podľa zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená hodnota sa
uvedie veriteľom do akceptácie návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to
bez ohľadu na to, či samotný dlžník nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie.“
RPMN nepredstavuje predmet záväzku; je to iba informácia určená spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Žalobkyňa ďalej v podanej žalobe odôvodňuje podaný návrh tým, že k bezdôvodnému obohateniu došlo
preto, lebo poskytnutý úver je bezúročný pre neuvedenie druhu spotrebiteľského úveru, celkovej výšky
a meny úveru, doby trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti, ročnú percentuálnu mieru nákladov
a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Žalobkyňa tvrdí, že zmluva o úvere neobsahuje
uvedenie druhu spotrebiteľského úveru. Zákon č. 129/2010 Z.z. nešpecifikuje v prvom rade, aké druhy
spotrebiteľské úveru rozoznáva a súčasne ako má byť vyznačenie „druhu spotrebiteľského úveru“ v
zmluve uvedené. Zmluva je označená ako zmluva o „revolvingovom úvere“, čo je možné považovať

za postačujúce z hľadiska splnenia požiadavky na uvedenie druhu úveru. Žalobkyňa tvrdí, že zmluva
neobsahuje správny údaj o sume úveru, pretože žalobkyni bola poskytnutá suma nižšia, ako sa uvádza v
zmluve. Toto tvrdenie žalobkyne je nesprávne, pretože a) Poskytnutie úveru znamená splnenie záväzku
veriteľa, a to každou formou predpokladanou zákonom. Z § 497 Obchodného zákonníka vyplýva, že
veriteľ poskytne dlžníkovi v jeho prospech úver. Žiadna právna úprava neurčuje, že pojem „poskytnutie
úveru“ je rovnocenný či dokonca synonymom „vyplatenia úverových peňažných prostriedkov“. Tak tomu
bolo aj v tomto prípade. Poskytnutím úveru sa v zmysle právnej úpravy a tiež ustálenej obchodnej
praxe (vrátane bankovej i nebankovej) rozumie nielen vyplatenie prostriedkov úveru (v hotovosti, na
účet a podobne), ale každá zákonom uznaná forma splnenia záväzku - teda aj započítanie. Aj podľa
rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. Obdo V 47/2001 (ZSP 8/2004) Zmluvu o úvere charakterizuje
záväzok veriteľa poskytnúť v prospech dlžníka peňažné prostriedky v určitej výške a záväzok dlžníka
poskytnú prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Naplnenie úverového vzťahu nie je podmienené priamym
plnením dlžníkovi v hotovosti alebo bezhotovostným plnením na jeho účet v peňažnom ústave, ale
poskytnutie peňažných prostriedkov môže mať aj formu plnenia záväzkov dlžníka priamo jeho veriteľovi v
hotovosti alebo na jeho účet v peňažnom ústave. Tak ako v prípade účelového úveru, kedy poskytovateľ
úveru poskytuje peňažné prostriedky dlžníkovi na účet tretej osoby (napríklad na financovanie predmetu
kúpy, ku ktorej sa úver účelovo viaže a podobne), rovnako aj v prípade uhradenia jedného úveru
druhým (z právneho hľadiska najčastejšie ide o započítanie pohľadávok) vždy pôjde o poskytnutie úveru.
Poskytnutím úveru sa teda rozumie úkon, ktorým sa splní záväzok poskytovateľa úveru uvoľniť peňažné
prostriedky spôsobom a vo forme, ktorá je medzi stranami dohodnutá. b) V prípade uzavretej zmluvy bol
úver poskytnutý sčasti vyplatením a sčasti započítaním. Výška úveru poskytnutého v prospech dlžníka
zahrňuje sumu vyplatenú dlžníkovi (tu žalobca) v prospech jeho účtu a sumu, ktorá bola poskytnutá
v rámci kompenzácie pohľadávok (dlžník predsa na započítanie neurčil žiadnu inú svoju pohľadávku
voči veriteľovi a ani poplatok za poskytnutie úveru neuhradil resp. nesplnil inak). Žalobkyňa ďalej v
podanej žalobe tvrdí, že v zmluve nie je uvedená RPMN. Toto tvrdenie žalovaný popiera, pretože zmluva
jednoznačne údaj o schválenom úvere obsahuje. Údaj o dobe trvania zmluvy je uvedený v článku 9.,
ods. 9.1 zmluvných dojednaní : „9.1. Zmluva o RÚ je uzavretá na dobu neurčitú s tým, že revolving sa
uskutoční za podmienok stanovených touto Zmluvou o RÚ.“ Pokiaľ ide o uvádzanie konečnej splatnosti
úveru, je potrebné uviesť, že táto náležitosť nemôže a nikdy nemohla byť v zmysle únijného práva
dôvodom pre bezúročnosť úveru. Súdny dvor EÚ v bode 58 rozsudku vo veci C-42/15 vyslovil, že
Uvedené ustanovenie (čl. 10 ods. 2 smernica 2008/48/ES pozn.) by sa však nemalo vykladať tak,
že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do
zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny
dvor EÚ zároveň v spomenutom rozsudku konštatoval, že (výrok 4) Článok 23 smernice 2008/48 sa
má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2
tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 3Cdo/146/2017 konštatoval (bod 24 odôvodnenia) Smernica ako
špecifický prameň práva (norma práva) Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ
sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Členský štát musí
transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim potrebám jasnosti a určitosti. Na tento
účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná a aby
sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy
účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu normu práva Európskej
únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy účinok smernice nie je
absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné znenie zákona; v opačnom prípade
by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada konformného výkladu vyžaduje,
aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom
sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (pozri bližšie rozsudok Európskeho súdneho dvora
C-212/07, bod 110). Náležitosť „konečná splatnosť úveru“ nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k
tomu, že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného
práva bola vylúčená. Ak uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, potom
pri aplikácii znenia zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný
výklad zákona. Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto
údajom (náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto
skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo
údaj o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa. Túto

skutočnosť potvrdila aj zmena zákona č. 129/2010 Z.z. od 01.05.2018. Zákonná požiadavka uvedenia
termínu konečnej splatnosti úveru bola v posudzovanom zmluvnom vzťahu splnená viacerými spôsobmi,
a to - určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, -
spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti
poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti.
Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, kedy samotný
súdny dvor uvádza, že ohľadne splatnosti splátok nie je potrebné, aby zmluva uvádzala splatnosť splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (výrok II rozsudku v spomenutej veci). Logickým
dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“ je to, že postačuje
také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v zmluve
uvedených údajov, čo bolo zo strany žalovaného splnené - žalobca mal objektívnu vedomosť o tom,
kedy nastáva termín splatnosti prvej i poslednej splátky úveru (vychádzajúc z počtu splátok a obsahu
Oznámenia veriteľa o schválení úveru a Splátkového kalendára). Žalovaný preto popiera dôvodnosť
uplatneného nároku v celom rozsahu. Žalovaný popiera aj dôvodnosť uplatňovania úroku z omeškania.
Žalobcu nepreukázal žiadnu výzvu a jej doručenie žalovanému; listina, na ktorú sa odkazuje, nie je
relevantnou výzvou, pretože nie je z nej zrejmou ani taká základnú skutočnosť, akou je uvedenie dôvodu,
pre ktorý by žalovaný mal poukazovať akúkoľvek sumu na údajný depozitný účet, absentuje dôvod tejto
požiadavky, oprávnenie na zastupovanie žalobcu, oprávnenie konajúcej osoby za toho, kto vyzýva na
plnenie atď.

3. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými žalobkyňou Zmluvou o revolvingovom
úvere č. 8500023911 zo dňa 16.04. 2013, Výpisom z Obchodného registra SR žalovaného dostupného
na internete, Platbami žalobkyne ku dňu 21.06. 2019, Úrokovými mierami úverov podľa NBS,
Potvrdením o vykonaných zrážkach zo dňa 17.10. 2019, Úrokovými sadzbami ECB zverejnenými na
internete, Predžalobnou výzvou zo dňa 26.09. 2019 spolu aj s podacím hárkom a listinnými dôkazmi
predloženými žalovaným a to Žiadosťou o poskytnutie revolvingového úveru/zmluvy o revolvingovom
úvere a Zmluvnými dojednaniami Zmluvy o revolvingovom úvere.

4. Podľa § 52 Občianskeho zákonníka,
(1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ
so spotrebiteľom.
(2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne
vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva.
(3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
(4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

5. Podľa § 9 ods. 2/ , z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, (písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, (písm. g) celkovú výšku a konkrétnu meno spotrebiteľského
úveru a podmienky upravujúce ho čerpanie, ( písm. i) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru,
podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška
úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k
zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsobu vykonania tejto zmeny;
ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa
tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru, písm. k/ ročnú
percentuálnu mieru nákladov a celkovú čistku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe
údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady
použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, písm. l/ výšku, počet a termín splátok
istiny , úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami budú splátky priraďovať k jednotlivým

nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,
a iné zmluvné (povinné) dojednania.

6. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení uviedla, že žalovaný vo viacerých častiach svojho vyjadrenia odkazuje
na ustanovenia Obchodného zákonníka, čo považuje za značne účelové tvrdenia, nakoľko predmetnú
Zmluvu o úvere je nutné podriadiť predovšetkým režimu Občianskeho zákonníka (ďalej aj len ako „OZ“)
a Zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len ako „zákon č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch“).
Je nepochybné, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 OZ,
ktorý uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Zároveň podľa dikcie § 52 ods. 2 OZ, kde je uvedené, že ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom, jednoznačne
vyplýva, že vzťahy medzi spotrebiteľom a dodávateľom, tak ako je tomu aj v tomto prípade, sa majú riadiť
primárne OZ. Má za to, že na základe vyššie uvedeného ako aj z príslušných zákonných ustanovení,
sa daný právny vzťah medzi žalobcom (spotrebiteľ) a žalovaným (dodávateľ) má riadiť najmä podľa
Občianskeho zákonníka ako i zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch. Argumentácia žalovaného
ohľadom vzniku zmluvy je zameraná na obligatórne náležitosti ustanovené právnym poriadkom, ktoré
sú podmienkou pre vznik zmluvy, pričom ak nie sú dodržané, nedochádza k vzniku zmluvy. Toto
tvrdenie však nemožno pokladať za správny výklad mechanizmu uzatvárania zmlúv, keďže podľa nášho
názoru absolútnu neplatnosť nespôsobila absencia obligatórnych náležitostí, pričom ich neuvedenie
do zmluvy o úvere spôsobuje len prípadnú bezúročnosť a bezpoplatkovosť, ale absolútna neplatnosť
bola zapríčinená práve konaním žalovaného, keďže pri prijímaní návrhu došlo zo strany žalovaného k
zmenám. Poukazuje na skutočnosť, že medzi stranami tohto sporu neexistujú dva obsahovo zhodné
prejavy vôle v písomnej forme, ktoré by svedčali o platnom uzatvorení zmluvy o úvere. Prijatie
návrhu musí byť v zmysle Občianskeho zákonníka úplné. Ak dodávateľ hodnoty jednotlivých zákonom
obligatórnych náležitostí zmení, máme za to, že zo strany dodávateľa nejde o prijatie návrhu, ale o
nový návrh podľa § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka. K platnému uzatvoreniu zmluvy teda môže
logicky dôjsť až po prijatí nového návrhu. Keďže k opätovnému prijatiu zmeneného návrhu nedošlo,
nedošlo ani k uzatvoreniu Zmluvy o úvere. Náležitosť RPMN Námietku žalovaného, že údaj RPMN
nie je možné dohodnúť považujeme za irelevantnú. To, že sa údaj RPMN určuje presne stanoveným
zákonným postupom ešte predsa neznamená, že sa môže v jednotlivých listinách (majúcich tvoriť
zmluvu) líšiť. Je však zásadný rozdiel v tom, keď dodávateľ v návrhu zmluvy uvedenie hodnotu RPMN
„X“ a v prijatí návrhu túto hodnotu RPMN zmení na „Y“ bez vedomosti spotrebiteľa o tejto zmene!
Má za zo, že jednotlivé produkty, ktoré ponúkajú poskytovatelia spotrebiteľských úverov majú spĺňať
kritéria nastavené príslušnými právnymi predpismi a nemá byť snahou dodávateľov prinášať na trh
produkty, a až potom mať snahu zákon umelo „napasovať“ na daný produkt. Na danú problematiku
je potrebné nazerať z toho pohľadu, že produkt bol nastavený od počiatku mimo zákonný rámec,
akoby sa žalovaný spoliehal na to, že k posudzovaniu zákonnosti by nikdy nemalo dôjsť... Výklad
žalovaného z jeho vyjadrenia smeruje v podstate k záveru, že žalobca ako spotrebiteľ v čase podpisu
zmluvy nemusel poznať správnu hodnotu RPMN. Takýto prístup žalovaného k výkladu relevantných
zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na predmetnú spotrebiteľskú vec, považuje za zjavne nesprávny,
neudržateľný, ktorý už len s ohľadom na vyššie uvedené nemôže obstáť. Poukazujeme na rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13Co/1266/2014 zo dňa 09.12.2014: Súd mal za to, že
predmetná zmluva je neplatná. Odporca dňa 01. 12. 2010 podpísal formulárovú žiadosť, tak ako aj
vyplýva zo zmluvných dojednaní bodu 2 - 2.1, že sa zmluva uzatvára na predtlačenom formulári
veriteľa. Uvedenú žiadosť súd posúdil ako návrh na uzatvorenie zmluvy. Predmetná zmluva predložená
ako dôkaz navrhovateľom nie je platnou zmluvou v súlade s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere vyžaduje pre svoju platnosť v súlade s § 4 ods. 1 zákona
o spotrebiteľských úveroch a § 40 ods. 1 Občianskeho. zákonníka písomnú formu ...V konaní nebolo
preukázané, že by písomný návrh - žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru predloženého dlžníkom
(odporcom) bol prijatý veriteľom (navrhovateľom), nakoľko prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky,
výhrady, obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Pokiaľ však
má byť zmluva jasná, zrozumiteľná a nemá byť zavádzajúca, nesmie sa žiadny údaj v rôznych častiach
textu odlišovať od údaja prvotného. Uvádzať odlišné údaje o výške RPMN a odôvodniť túto skutočnosť
spôsobom výpočtu a dĺžky trvania úveru, nie je možné, pretože takáto skutočnosť je pre spotrebiteľa
zavádzajúca. Žalobca je tak jednoznačne toho názoru, že z dôvodov vyššie uvedených, k platnému
uzatvoreniu zmluvy o úvere nedošlo. III. Absencia náležitostí v Zmluve o úvere Z obsahu Zmluvy o

úvere jednoznačne vyplýva, že obligatórna náležitosť druh spotrebiteľského úveru sa v predmetnej
Zmluve o úvere nenachádza. Máme za to, že druh spotrebiteľského úveru nevyplýva z jej označenia
(„zmluva o revolvingovom úvere“) tak ako to uvádza žalovaný. Z uvedeného označenia zmluvy je možné
vydedukovať jedine názov zmluvy, nie to druh spotrebiteľského úveru, keďže za druh spotrebiteľského sa
považuje napr. informácia, či ide či ide o úver viazaný, účelový, bezúčelový, kontokorentný. Vychádzajúc
z vyššie uvedeného je viac než zrejmé, že pre splnenie požiadavky na uvedenie druhu úveru, je
žalovaný ako dodávateľ povinný uviesť druh spotrebiteľského úveru zrozumiteľne a určito, a nie takým
nejasným spôsobom, kedy k druhu spotrebiteľského úveru bude možné dospieť len dedukciami z obsahu
zmluvy o úvere. Ďalšími obligatórnymi náležitosťami, ktoré sa v Zmluve o úvere nenachádzajú, sú doba
trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a konečná splatnosť úveru. Tvrdenia žalovaného ohľadom ich
absencie je potrebné vyhodnotiť ako za nesprávne. Je nevyhnuté upriamiť pozornosť aj na skutočnosť,
že tieto náležitosti musia byť jednak uvedené v Zmluve o úvere, nakoľko to vyžaduje zákon č. 129/2010
o spotrebiteľských úveroch, a na druhej strane je rozhodujúce v akom tvare sú v Zmluve o úvere
vymedzené. Súčasne tvrdí, že pri náležitosti doba trvania zmluvy o spotreb. úvere, sa vyžaduje aby
bola táto náležitosť uvedená jasne a určito, pričom obsiahnutie len v zmluvných dojednaniach určite
nemožno považovať za postačujúce, nakoľko nie je v Zmluve o úvere o tejto náležitosti ani len zmienka.
Z rozhodovacej praxe súdov ako aj zo zákona teda jednoznačne vyplýva záver, že náležitosti ako doba
trvania zmluvy o spotreb. úvere a konečná splatnosť spotreb. úveru musia byť v zmluve o úvere časovo
špecifikované. Pre podloženie nášho tvrdenia prikladáme aj Uznesenie Krajského súdu v Prešove,
sp.zn.: 12Co/45/2019 zo dňa 17.10.2019, kde sa v bode č. 7 uvádza: „Zároveň v zmluve o pôžičke
chýba aj obsahová náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) citovaného zákona, a síce doba trvania
zmluvy a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zmyslom uvedeného ustanovenia zákona
je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje
povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje
časovú špecifikáciu doby trvania zmluvy a zároveň dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru,
pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré
rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“.
Termín konečnej splatnosti je v zmluve o pôžičke uvedený ako XX/XXXX, čo však nepostačuje vyššie
opísanej zákonnej požiadavke na uvedenie termínu konečnej splatnosti. Rovnako tak doba trvania
zmluvy, ktorá je v zmluve o pôžičke definovaná „do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa zmluvy“,
keďže v nej chýba presné časové vymedzenie obdobia trvania zmluvy.)“. IV. Celková výška úveru
Celková výška úveru v Zmluve o úvere nie je správna. Žalobcovi bol poskytnutý úver vo výške 1.132,51
Eur, nie vo výške 1.500,00 Eur ako je uvedené v Zmluve o úvere. Tvrdenia žalovaného týkajúceho sa
celkovej výšky úveru, čo je tiež jednou z obligatórnych náležitostí, možno označiť za snahu o zahmlenie
určitých skutočností, ktoré však jasne vyplývajú zo žalobcom predložených listín, ktoré sú súčasťou
žaloby. Argumentačná línia žalovaného sa nesie v duchu výkladu pojmu „poskytnutie úveru“, čo je však v
danom prípade irelevantné, nakoľko skutočnosť, že celková výška úveru, ktorá bola žalobcovi vyplatená
na účet nie je zhodná s údajom o výške spotreb. úveru uvedenou v Zmluve o úvere. Konanie žalovaného
je značne v rozpore s zákonom, keďže práve on vystupuje v pozícii dodávateľa, ktorý pripravuje
zmluvné formuláre. Žalovaný však sám vo svojom vyjadrení konštatuje, že: „poskytnutím úveru sa teda
rozumie úkon, ktorým sa splní záväzok poskytovateľa úveru uvoľniť peňažné prostriedky spôsobom
a vo forme, ktorá je medzi stranami dohodnutá“. Na margo tohto tvrdenia, teda môžeme usúdiť, že
žalovaný síce uvoľnil peňažné prostriedky, avšak nie spôsobom a už vôbec nie vo výške v akej sa
dohodli, keďže výška dohodnutá v Zmluve o úvere nebola de facto aj vyplatená v takej výške žalobcovi.
Tiež dáva do pozornosti, že v súvislosti s podpornou argumentáciou o bezúročnosti úveru odkazujeme
na našu predchádzajúcu argumentáciu zo žaloby, pričom sumarizujeme, že v zmluve nie je uvedená
náležitosť celková výška v správnej výške Započítanie poplatku vo výške 367,49 eur z bodu 8.1 úverovej
zmluvy nemožno brať v úvahu, pretože samotné dojednanie o poskytnutí služby (odklad splátok), v
súvislosti s ktorou sa mal uhrádzať predmetný poplatok, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dohoda
o poskytnutí služby (odklad splátok) znamenala pre žalobcu prospech ešte skôr, ako sám akúkoľvek
službu klientom poskytol, pričom žalovaný navyše ešte obmedzil prístup k tomuto právu (využitiu odkladu
splátok) podmienením, aby mal klient pred využitím takej služby (odkladu splátok) uhradené tri splátky,
aby bol dlhodobo práceneschopný alebo aby bol s ním ukončený pracovný pomer. Na odloženie
splátok v iných prípadoch už klient nárok nemal. Vyššie uvedeným je založená značná materiálna
disproporcia a značná nerovnováha vo vzájomnom vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Žalobkyňa si preto
poplatok z neprijateľnej zmluvnej podmienky započítať nemohla a výšku úveru v zmluve preto uviedla v
nesprávnej výške, vo výške inej ako bol v skutočnosti v prospech žalovaného poskytnutý. Predžalobná
výzva Súčasťou žaloby zo dňa 22.10.2019 bola aj príloha označená ako „Predžalobná výzva zo dňa

26.09.2019 spolu aj s podacím lístkom“, čo teda preukazuje nedôvodnosť a zjavnú účelovosť tvrdení
zo strany žalovaného, že žalobca nepreukázal žiadnu výzvu, ani jej doručenie. Z obsahu predžalobnej
výzvy sú zrejmé všetky základné skutočnosti odôvodňujúce uplatnený nárok.

7. Podľa § 451 ods. 1/, 2/ Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

8. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na
úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

9. Podľa § 458 ods. 1 OZ, musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je
dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

10. Súd je toho názoru, že z dôvodov tvrdených žalobkyňou možno považovať predmetný úver za
bezúročný a bez poplatkov. Zmluva neobsahuje náležitosti podľa z.č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy a to dodržanie podmienok uvedených v písm. a/, g/, f/, j/,
i/ tak, ako to tvrdí žalobkyňa.

11. Súd zistil, že žalovaný poskytol žalobkyni úver vo výške 1.132,51 Eur. Doposiaľ bola zo strany
žalobkyne uhradená žalovanému na daný úver suma 1.552,55 Eur, ktorá sa skladá nie len z jednotlivých
úhrad žalobkyne, ale aj z vykonaných zrážok zo mzdy žalobkyne. Suma celkových úhrad vo výške
1.552,55 Eur za obdobie od 06.06.2013 do 05.09.2019 Eur vyplýva z nasledujúcich listín: z listiny
označenej ako Platby P. L. - XXXXXXXXXX ku dňu 21.06. 2019 vyplýva, že žalobkyňa uhradila za
obdobie od 06.06.2013 do 07.06.2019 sumu vo výške 1.492,55 Eur, z listiny označenej ako Potvrdenie
o vykonaných zrážkach zo dňa 17.10.2019 vyplýva, že žalobkyňa uhradila za obdobie od 03.07.2019 do
05.09.2019 sumu vo výške 60 Eur. Žalobkyňa na poskytnutý úver už uhradil spolu 1.552,55 Eur (1.492,55
Eur + 60 Eur). K vzniku bezdôvodného obohatenia došlo dňa 08.11.2017, kedy bola uhradená suma
žalobkyňou vo výške 20,00 Eur (položka v stĺpci s názvom čiastka zo dňa 08.11.2017 na listine označenej
ako Platby P. L. - XXXXXXXXXX ku dňu 21.06.2019), z ktorej časť 19,96 Eur bola započítaná na istinu
úveru a časť sumy vo výške 0,04 Eur už predstavuje sumu bezdôvodného obohatenia žalovaného. Ak
bol žalobkyni poskytnutý úver 1.132,51 Eur a reálne už zaplatil sumu 1.552,55 Eur, a súčasne je úver
potrebné vyhodnotiť ako bezúročný a bez poplatkov, potom sa žalovaný na úkor žalobkyne bezdôvodne
obohatil sumou 420,04 Eur.
12. Žalobkyňa si uplatňuje zákonné úroky z omeškania vo výške 5,00% ročne počnúc dňom 04.10.
2019 (deň nasledujúci po poskytnutej lehote na plnenie v predžalobnej výzve zo dňa 26.09. 2019).
13. Podľa § 517 ods. 2/ Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.
14. V zmysle tohto zákonného ustanovenia súd priznal žalobkyni aj úroky z omeškania.

15. O trovách súd rozhodol podľa § 255 ods. 1/ CSP, podľa ktorého, súd prizná strane náhradu trov
konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

16. Žalobkyňa mala vo veci plný úspech, súd jej priznal plnú náhradu trov konania proti žalovanému,
ktorý vo veci úspech nemal.

17. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, v zmysle § 262 ods. 2/ CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva
na Okresnom súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.

Podľa ustanovenia § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364
C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Podľa § 365 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené
procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku
2 citovaného § odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné
uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú
v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného §
odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Podľa § 125 ods. 1,2,3 C. s. p. podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v
elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie
podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe
autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie
sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej podobe
treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol
založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. 233/1995 Z. z. - Exekučného poriadku).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 5. 8. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.