Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. august 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/366/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7810210890
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7810210890.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a sudcov JUDr.

Petra Tutka a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci žalobcov: X. R. F., W.. XX.X.XXXX, F. C., Š.
XX, X. Y.. H. V.I., W.. X.X.XXXX, F. C., M. X, zastúpených JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v Rožňave, Cyrila a Metoda č. 4 proti žalovanému: PARNAS REALITY
s.r.o. so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova č. 2, IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátom Mgr.
Marcelom Fandákom LL.M. so sídlom v Košiciach, Zvonárska č. 8, o určenie nehnuteľnosti do dedičstva
a určenie, že rozhodnutia správneho orgánu nenadobudli právoplatnosť, o odvolaní žalobcov proti
rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa 9.5.2016 č.k. 10C 174/2010-224 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo veci samej.

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia v r a c i a vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov ani pôvodnej
žalovanej Y. T. nepriznal právo na náhradu trov konania.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcov pôvodne proti žalovanej Y.

T., ktorým sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti špecifikované v ich žalobe patria do dedičstva po
nebohom R. F., zomrelom dňa 9.1.2002 v podiele 1194/58929 a taktiež že v rovnakom podiele patria
tieto nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej.

3. Po rozšírení žaloby sa predmetom konania stal aj nárok žalobcov na určenie, že konkrétne označené
rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu v Košiciach, ktorými tento rozhodoval o reštitučných
nárokoch vo vzťahu k rovnakým nehnuteľnostiam nenadobudli právoplatnosť.

4. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania mal za
preukázané a to

5. Z pôvodného listu vlastníctva Č.. XXX V..Ú.. Č. N., že vlastnícke právo pod F. svedčilo pôvodnej
žalovanej v podiele 2388/589929.

6. Z pôvodného listu vlastníctva č. XXX V..Ú.. Č. N., že vlastnícke právo pod F. svedčilo pôvodnej
žalovanej v podiele 2388/58929.7. Z pôvodného listu vlastníctva č. XXX V..Ú.. Č. N., že vlastnícke právo pod F. svedčilo pôvodnej
žalovanej v podiele 2388/58929.

8. Na základe kúpnej zmluvy uzavretej medzi pôvodnou žalovanou a žalovaným zo dňa 30.01.2012,
že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k.ú. Č. N., zapísané na LV č. XXX, N. Č.. XXX, N. Č.. XXX, N. Č..
XXX v podiele, ktorý vlastnila pôvodná žalovaná nadobudol súčasný žalovaný. Súd následne zistil z
aktuálnych výpisov vyššie citovaných listov vlastníctva, že na základe zámenných zmlúv došlo k zmene
na uvedených listoch vlastníctva, nakoľko na nový list vlastníctva č. 1963 a č. 1984 k.ú. Č. N. boli

presunuté niektoré parcely z pôvodných listov vlastníctva z dôvodu zámenných zmlúv, resp. rozdelenia
pozemkového spoločenstva a urbáru, na čo žalobcovia v 1. a 2. rade nereagovali a neupravili žalobu a
preto petit žaloby nebol aktualizovaný so súčasne platným stavom vedeným v katastri nehnuteľností.

9. Z rozhodnutia Okresného úradu Rožňava, odboru pozemkového, poľnohospodárstva, lesného
hospodárstva zo dňa 13.12.1996 č. 96/04426-002 zistil, Ž. I. F., syn pôvodného vlastníka spĺňa

podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. a) zákona a priznáva sa mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
v k.ú. Č. N. zapísaným vo vložke č. 4 s vymenovanými mpč. parcelami.

10. Z rozhodnutia Okresného úradu Rožňava, odboru pozemkového, poľnohospodárstva, lesného
hospodárstva zo dňa 28.01.1997 č. 97/001831, že I. F., syn pôvodného vlastníka spĺňa podmienky

uvedené v § 6 ods. 1 písm. a) zákona a priznáva sa mu vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v k.ú. Č. N.
zapísaným vo vložke č. 4 s vymenovanými mpč. parcelami.

11. Z písomného prehlásenia R. F. zo dňa 18.01.1994 vyplýva, že sa vzdáva svojho dielu k Y. v k.ú. I. Č.
N. v prospech svojho brata I. F.E.. Podpis bol osvedčený na matrike Plešivec 31.01.1994 a osvedčenie

zároveň podpísané MUDr. Jozefom Greškovičom, psychiatrom s textom, v ktorom potvrdzuje, že R. F.
je v plnom rozsahu schopný chápať zmysel posudzovanej veci a že to podpísal v jeho prítomnosti a za
účasti matrikárky Obvodného úradu Plešivec.

12. Z vyjadrenia MUDr. Jiřího Bezecného psychiatra, ktorý bol ustanovený na vypracovanie znaleckého

posudku ohľadom duševného stavu R. F. v konaní pred Okresným súdom Rožňava 5C/852/1999
uzavrel, že vo vypracovanom posudku, kde zisťoval schopnosť R. F. podpísať darovaciu zmluvu
dňa 28.02.1994 bolo zistené, že ku dňu 28.02.1994 R. F. nebol schopný vzhľadom na svoj duševný
stav chápať zmysel svojho konania pri darovaní. Znalec k dátumu podpísania čestného prehlásenia
31.01.1994 uviedol, že ani k tomuto dátumu R. F. nebol schopný posúdiť následky svojho konania

a chápať zmysel svojho konania vzhľadom na jeho duševný stav, ktorý bol zistený pri znaleckom
dokazovaní.

13.Zpodnetužalobcovv1.a2.rade naOkresnúprokuratúruvRožňavezodňa08.02.2013konštatoval,
že títo žiadali preskúmať zákonnosť konania Obvodného pozemkového úradu v Rožňave z dôvodu, že

tento nedoručil R. F. rozhodnutie o reštitučnom nároku a odmieta tak urobiť aj doručením rozhodnutia
pre dedičov - žalobcov v 1. a 2. rade .

14. Z upozornenia prokurátora č. Pd/11/2013 zo dňa 11.09.2013 pre Obvodný pozemkový úrad v
Rožňave vyplýva, že prokurátor zistil nesprávny postup v reštitučnom konaní pri uplatnení nároku R.

F. E. I. F., keď nebolo konané s R. F. a navrhol prijať adekvátne opatrenia smerujúce k odstráneniu
právneho stavu a prijať určené opatrenie za účelom vylúčenia prípadov porušovania zistených právnych
noriem.Zpodnetuďalejvyplýva,žesprávnyorgánpopredloženíprehláseniaR.F.užstýmtoúčastníkom
nekonalanedoručovalmuanirozhodnutia,narozhodnutívyznačilprávoplatnosťbezsplneniapovinnosti
oznámenia tohto rozhodnutia.

15. Z odpovede Okresného úradu Košice na upozornenie prokurátora č. OU-KE-OOP4-2013/00196/Nan
zo dňa 25.11.2013 vyplýva, že správny orgán považoval vzdanie sa reštitučných nárokov za späťvzatie
návrhu na začatie konania a preto už konal len s druhou oprávnenou osobou a vydal rozhodnutia č.j.
238/B3,6/1991-Z/96 zo dňa 24.09.1996 právoplatné dňa 04.11.1996, č.j. 239/B3,6/1991-Z/96 zo dňa

24.09.1996 právoplatné 04.11.1996, č.j. 96/04426-002 zo dňa 13.12.1996, právoplatné dňa 21.01.1997,
č.j. 96/04426-003 zo dňa 13.12.1996, právoplatné 23.01.1997, č.j. 96/04426-004 zo dňa 13.12.1996,
právoplatné 23.01.1997, č.j. 97/001827 zo dňa 28.01.1997, právoplatné dňa 10.03.1997 a č. 97/001831
zo dňa 28.01.1997, právoplatné dňa 10.03.1997 v prospech I. F. v celosti. Na základe uvedenýchrozhodnutí došlo k zápisu vlastníctva do listov vlastníctva. Dedičia R. F. neboli účastníkmi konania a ani
také postavenie im neprináležalo. Keďže o reštitučnom nároku bolo právoplatne rozhodnuté a konanie
bolo právoplatne ukončené, nie je možné naďalej vo veci konať.

16. Zo žiadosti žalobcov v 1. a 2. rade na podanie žaloby adresovanej na Okresnú prokuratúru v
Rožňave zo dňa 02.10.2014 vyplýva, že žalobcovia dali podnet na prokuratúru na podanie žaloby
vzhľadom na to, že správny orgán naďalej je vo veci nečinný a obhajuje svoj nezákonný postup.

17. Z osvedčenia o dedičstve 4D/549/2008 vyplýva, že dedičské konanie po Y. F. bolo ukončené
osvedčením a dedičmi boli I. F., syn a vnuci poručiteľky právom nebohého syna R. F. a to žalobcovia
v 1. a 2. rade .

18. Zo zápisnice o predbežnom vyšetrení dedičstva D277/59 po poručiteľovi Y. F., zomrelom 23.05.1959
vyplýva, že jeho dedičmi sú manželka Y. F. E. I. F. E. R.Á. F. - synovia.

19. Z výpisu z vložky Č.. XXX V..Ú.. Č. N. vyplýva, že vlastnícke právo patrilo Y. F. a 30.11.1951 došlo
podľa výmeru okresného národného výboru k výkupu nehnuteľností podľa zákona č. 46/48 Sb.

20. Z rozhodnutia Rady okresného národného výboru v Rožňave - odboru pôdohospodárstva zo dňa

04.04.1960 vyplýva, že o veci vlastníkov Y. F. a manželky Y. F.U., C. C. podľa zákona č. 46/1948 Sb. o
novej pozemkovej reforme bolo rozhodnuté, že podľa § 16 štát vykupuje dodatočne na základe Výmeru
okresného národného výboru zo dňa 26.11.1951 poľnohospodársky majetok nachádzajúci sa v V..Ú.. Č.
N. v zápisnici č. 13, 111, 114, 11, 121, 2, 299, 303, 464, 698, 619, pričom v zápisnici č. 114 sem patrí aj
podiel zo spoločného lesa a pastvy zapísaný vo vložke č. 4. Vlastníkovi sa ponechávajú nehnuteľnosti

zapísané vo vložke Č.. XXX Y.. XXX, XXX/X E. XXX U. Z..

21. Zo žiadosti R. F. zo dňa 26.09.1991 adresovanej Okresnému úradu v Rožňave vyplýva, že žiada
o finančnú náhradu za nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. a z textu žiadosti vyplýva, že
žiada o finančnú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti rozhodnutím Odboru pôdohospodárstva rady

Okresného národného výboru v Rožňave č. 3839/1959 zo dňa 04.04.1960 ako oprávnená osoba podľa
§ 3 ods. 2 zákona, pričom vyššie uvedeným rozhodnutím boli vyvlastnené rodičom Y. E. Y. nehnuteľnosti
zapísané vo vložke Č.. XXX V..Ú.. Č. N. a vo vložke XXX E. XXX V..Ú.. Č. N. - dom, hospodárska budova
a záhrada. Keďže nie je možné domáhať sa vydania týchto nehnuteľností, žiadal o finančnú náhradu.

22. Z pokusu žalobcov v 1. a 2. rade o mimosúdne vyrovnanie, ktoré bolo adresované T. F.I. E. Y. T.
zo dňa 07.01.2010 odoslané toho istého dňa cez podací lístok vyplýva, že žalobcovia v 1. a 2. rade
sa obrátili na dedičov po I. F. a vyzvali ich na vydanie polovice nehnuteľností, ktoré sú zapísané na
LV č. XXX, XXX, XXX E. XXX V..Ú.. Č. N., ktoré nadobudol I. F.. Poukázali na skutočnosť, že I. F.
využil duševnú chorobu R. F. na podpísanie prehlásenia s tým, že v konaní 5C/852/1999 bola zrušená

darovacia zmluva zo dňa 28.02.1994.

23. Zo spisu Pozemkového úradu Rožňava B3,6/1991, kde sú zaevidované žiadosti I. F. E. R. F.Č. o
vrátenie a odškodnenie konfiškovaného majetku v k.ú. Č. N. vyplýva, že spis tvorí 16 častí, kde v časti
2 spisu B6/1991 je zaevidovaná originálna Ž. R.W. F., ktorú adresoval Okresnému úradu v Rožňave a

doručil ju 18.11.1991 na Pozemkový úrad Rožňava, pričom sa jedná o žiadosť zo dňa 26.09.1991, ktorá
bola vyššie oboznamovaná.

24. V časti 1 spisu sa nachádzajú žiadosti I. F. o vrátenie konfiškovaného majetku v V..Ú.. Č. N. a o
finančnú náhradu za rodinný dom a záhradu. Zároveň sa tu nachádzajú všetky výpisy z pozemkovej

knihy ohľadom odňatých nehnuteľností, identifikácie parciel a znalecký posudok ohľadom odňatých
nehnuteľností.

25. V časti 2 spisu z rozhodnutia Pozemkového úradu v Rožňave č. 914/92 zo dňa 30.06.1992, ktoré
prevzali oprávnené osoby R. F. XX.XX.XXXX a I. F. XX.XX.XXXX vyplýva, že R. F. E. I. F. spĺňajú

podmienky byť oprávnené osoby a u nehnuteľností nachádzajúcich sa v V..Ú.. Č. N., parcela XX, H., T.
XX/X E. T. XX/X, ktoré prešli na štát a nemôžu sa vydať oprávneným osobám, majú nárok na náhradu
v podiele R. F. jedna polovica a I. F. jedna polovica.26. V časti 3 spisu rozhodnutím Pozemkového úradu v Rožňave č. 936/92 zo dňa 07.07.1992
oprávneným osobám R. F. E. I. F. u nehnuteľností V..Ú.. Č. N., U. Č.. XXX Y.. XX, XX/X E. XX/X, U. Č..
XXX, Y.. XXX E. XXX bolo priznané právo oprávnenej osoby s tým, že pozemky nebolo možné vydať a

preto im patrí náhrada v podiele po jednej polovici.

27. V časti 4 spisu sa nachádza rozhodnutie č. 1972/92 zo dňa 11.12.1992 o schválení dohody o
vydaní nehnuteľností uzavretej medzi I. F. E. R. F. ako oprávnenými osobami a Roľníckym družstvom
v Slavošovciach ako povinnou osobou.

28. V časti 5 spisu sa nachádza rozhodnutie č. 64/1993 zo dňa 11.01.1993 o schválení dohody o vydaní
nehnuteľností uzavretej medzi I. F. E. R. F. ako oprávnenými osobami a Lesným odštepným závodom
Rožňava a Štátnym majetkom Rožňava ako povinnými osobami.

29. V časti 6 oboznamovaného spisu sa nachádza prehlásenie R. F. zo dňa 18.01.1994, ako bolo vyššie

oboznamované.

30. V časti 7 spisu je rozhodnutie č. 238/B3,6/1991-Z/96 zo dňa 24.09.1996, ktorým sa nepriznalo
vlastnícke právo I. F. k nehnuteľnostiam zapísaným vo vložke X Y.. XXXX I. T. XX Y. E. Y.. XXXX o ploche
XXXX Y. a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 04.11.1996.

31. V časti 8 oboznamovaného spisu je rozhodnutie č. 239/B3,6-91-Z/96 zo dňa 24.09.1996 ktorým sa
nepriznalo vlastnícke právo I. F. k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. Č. N., zapísaným vo vložke
4 mpč. XXX I. U. XXXX Y., Y.. XXX I. U. XXX Y., Y.. XXX I. U. XXXX Y., Y.. XXX I. U. XXX Y., Y.. XXX I.
U. XXXX Y., Y.. XXXX I. U. XX Y. a rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04.11.1996.

32. V časti 9 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 240/B3,6/1991-Z/96 zo dňa
01.10.1996, ktoré nadobudlo právoplatnosť 04.11.1996, ale s poznámkou: zrušené rozhodnutím č.
97/001831.

33. V časti 10 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 96/04426-002 zo dňa 13.12.1996,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.01.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. bolo priznané
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam v V..Ú.. Č. N. zapísaných vo vložke Č.. X s podrobným rozpisom v
mpč. tak, ako je uvedené v žalobe.

34. V časti 11 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 96/004426-003 zo dňa 13.12.1996,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 23.01.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. sa nepriznáva
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v V..Ú.. Č. N. zapísaným vo vložke Č.. X Y.. X o
výmere 109 m2, Y.. XX o výmere 772 m2, Y.. X o výmere 458 m2.

35. V časti 12 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 96/04426-004 zo dňa 13.12.1996,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.01.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. sa nepriznáva
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v V..Ú.. Č. N. zapísaným vo U. X mpč. XXXX o
výmere 2535 m2, mpč. XXXX o výmere 175 m2, mpč. XXXX o výmere 2062 m2, mpč. XXXX o výmere
462 m2, mpč. XXXX o výmere 972 m2, mpč. XXXX o výmere 4528 m2, mpč. XXXX o výmere 300 m2,

mpč. XXXX o výmere 1051 m2, mpč. XXXX o výmere 2035 m2, mpč. XXXX I. výmere 153 m2, mpč.
XXXX o výmere 547 m2.

36. V časti 13 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 97/001827 zo dňa 28.01.1997, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 10.03.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. nebolo priznané

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. Č. N. zapísaných vo vložke č. 4 mpč. XXXX
o výmere 52 m2.

37. V časti 14 oboznamovaného spisu sa nachádza rozhodnutie č. 97/001831 zo dňa 28.01.1997,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 10.03.1997, z ktorého vyplýva, že oprávnenej osobe I. F. bolo priznané

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v k.ú. Č. N. zapísaných vo vložke Č.. X u mpč.
tak, ako sú uvedené v žalobe.38. V časti 15 oboznamovaného spisu sa nachádza oznámenie pre Správu katastra v Rožňave ohľadom
zaslaných právoplatných rozhodnutí na zápis.

39. V časti 16 oboznamovaného spisu sa nachádzajú podklady a to výpisy z vložky Č.. X, XXX a
identifikácia parciel.

40. Z pripojeného spisu Okresného súdu Rožňava 5C/852/1999 vyvodil, že bola podaná žaloba
žalobkyňou v 2. rade proti I. F. o určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo dňa 28.02.1994. Z rozsudku

5C/852/1999-154 zo dňa 23.09.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť 25.10.2002 vyplýva, že bolo
určené, že darovacia zmluva uzavretá 28.02.1994 medzi darujúcim R. F. a obdarovaným I. F. ohľadom
prevodu nehnuteľností v k.ú. V. M. E. V..Ú.. Č. N. je neplatná. Z dôvodov rozhodnutia vyplýva, že bol
vypracovaný znalecký posudok č. 3/2002, zo záverov ktorého vyplýva, že R. F. dňa 28.02.1997 nebol
schopný vzhľadom na svoj duševný stav posúdiť následky svojho konania pri písaní darovacej zmluvy
preto,žeprizistenomstavemultiinfaktovejdemencienebolspôsobilýprávnehoúkonutakéhocharakteru

ako je darovacia zmluva.

41. Zo spisu ČVS: ORP-482/JP-RV-2010-HEL z uznesenia zo dňa 07.03.2011, ktoré nadobudlo
právoplatnosťdňa03.06.2011vyplýva,žebolozastavenétrestnéstíhaniepreprečinzneužitiaprávomoci
verejného činiteľa v súvislosti s rozhodovaním pracovníkov Okresného úradu odboru pozemkového,

poľnohospodárstva, lesného hospodárstva pri vydávaní rozhodnutí č. 97/001831 a č. 96/04426, nakoľko
skutok nie je trestným činom.

42. S poukazom na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania
boli dva samostatné nároky jednak nárok na určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po R.

F. v konkrétne vymedzenom podiele a v rovnakom podiele ostávajú vo vlastníctve žalovaného a ďalším
návrhom si títo uplatňovali aj určenie, že konkrétne označené rozhodnutia Obvodného pozemkového
úradu nenadobudli právoplatnosť.

43. S poukazom na ustanovenia §§ 123, 126 ods. 1,2, § 130 ods. 1-3, § 131 ods. 1,2, § 132 ods.

1,2 a § 134 ods. 1-4 Občianskeho zákonníka ako aj s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR
II ÚS 249/2011-30 zo dňa 29.9.2011 uzavrel, že odňatie nehnuteľnosti naprával zákon č. 229/1991
Zb., pričom v ust. § 6 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona v znení platnom ku dňu podania žiadosti
R. F. zo dňa 26.9.1991 upravoval (okrem iných dôvodov) aj vydanie nehnuteľnosti v prípade, že boli
odňaté podľa zákona č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme. Konštatoval v tomto smere, že

právny predchodca žalobcov požiadal dňa 26.9.1991 Okresný úrad v Rožňave o finančnú náhradu
za nehnuteľnosti podľa zákona č. 87/1991 Sb. a žiadal náhradu za konkrétne nehnuteľnosti zapísané
vo vložkách č. XXX, XXX E. XXX V..Ú.. Č. N.. V svojej žiadosti poukázal na rozhodnutie Okresného
národného výboru č. 3839/1959 zo dňa 4.4.1960. Okresný úrad v Rožňave konal L. R. F., ako aj s
jeho bratom ako ďalšou oprávnenou osobou, s I. F. ako s oprávnenými osobami ohľadom priznania

finančnej náhrady za označené nehnuteľností, ktoré nebolo možné vydať. Na základe toho súd prvej
inštancie konštatoval, že R. F. spĺňal všetky podmienky na to, aby bol oprávnenou osobou na vydanie
nehnuteľností v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a takéto postavenie mu priznal aj Okresný úrad v
Rožňave. Pozemkový úrad rozhodnutím č. 914/92 zo dňa 30.6.1992 a rozhodnutím č. 936/92 zo dňa
7.7.1992 priznal náhradu z dôvodu, že nehnuteľnosti nebolo možné vydať. Vo svojej žiadosti zo dňa

26.9.1991 teda nepožiadal o vydanie nehnuteľnosti v súlade s§ 6 zákona č. 229/1991 Zb. a jeho žiadosť
obsahuje iba výzvu na finančnú náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti. Pozemkový úrad v Rožňave
ho považoval za oprávnenú osobu, čo vyplýva z jeho rozhodnutia, kde bolo konštatované, že R. F.
E. I. F. splnili podmienky byť oprávnenými osobami, žiadané parcely nebolo možné vydať a bola im
priznaná finančná náhrada. S poukazom na znenie zákona č. 229/1991 Zb. konštatoval, že v prípade,

ak sa uplatňuje reštitučný nárok v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. oprávneným orgánom na rozhodnutie
o vydaní nehnuteľností je v súlade s § 9 ods. 3 a ods. 4 pozemkový úrad. Mal teda za to, že súd
nemá možnosť nahradiť rozhodnutie pozemkového úradu, ktorý v prípade, že nedôjde k dohode o
vydaní nehnuteľností, rozhodne o vlastníctve oprávnenej osoby k nehnuteľnostiam. V prerokovávanej
veci Pozemkový úrad v Rožňave rozhodol o priznaní vlastníckeho práva jednej z oprávnenej osôb a to

I. F. na základe citovaných rozhodnutí. Poukázal na ust. § 13 ods. 1,2 zákona č. 229/1991 Zb. ktoré
umožňuje ďalšej z oprávnených osôb, ktorej nároky neboli uspokojené uplatniť svoje nároky na súde
voči osobám, ktorým bola nehnuteľnosť vydaná do 6 mesiacov od skončenia lehoty uvedenej v ods.
1. Z uvedeného uzavrel, že R. F., ani jeho právni nástupcovia si neuplatnili na súde v lehote nárokyna vydanie nehnuteľnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Zároveň konštatoval, že nie je
možné aby súd postupom podľa § 80 písm. c/ O.s.p. rozhodol o určení, že ku dňu smrti R. F. bol
vlastníkomspornýchnehnuteľností,keďžeoprávnenýmorgánomnarozhodnutieopriznanívlastníckeho

práva oprávnenej osobe je pozemkový úrad a súd nemôže nahradiť tento orgán na rozhodnutie o
vlastníctve oprávnenej osoby. Ani za situácie, že ohľadom nároku R. F. pozemkový úrad nerozhodol,
nie je možné konštatovať, že ku dňu smrti R. F. by bol vlastníkom žiadaným nehnuteľností. Z tohto
dôvodu žalobu o určenie predmetných nehnuteľností do dedičstva po R. F. zamietol. Konštatoval, že
ak správny orgán nepostupoval v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) a doteraz

nedoručil rozhodnutia R. F., resp. jeho právnym nástupcom žalobcom v 1. a 2.rade súd nemôže
odstrániť tento nedostatok vydaním rozhodnutia podľa § 80 písm. c/ O.s.p.. Mal za to, že skutočnosť,
že R. F. bol podľa reštitučných zákonom oprávnenou osobou ešte neznamená, že bez žiadosti o
vydanie nehnuteľností a bez rozhodnutia Pozemkového úradu sa automaticky stal vlastníkom sporných
nehnuteľností. Pozemkový úrad rozhodol o nároku R. F., nakoľko mu priznal finančnú náhradu za
žiadané nehnuteľností v celom rozsahu. Súd mal za to, že aj pokiaľ by nebolo prehlásenie, že tento

sa vzdáva ďalších nárokov v prospech svojho brata, pozemkový úrad mohol postupovať iba tak, že by
rozhodol o nárokoch I. F. na vydanie nehnuteľností, nakoľko tento okrem finančnej náhrady na rozdiel
od R. F., žiadal aj vydanie nehnuteľností. Keďže R. F. si neuplatnil vydanie nehnuteľností, nemal ani
dôvod podpisovať prehlásenie, že sa vzdáva ostatných nehnuteľností a preto tento úkon by nemal mať
vplyv na ďalšie konanie pozemkového úradu, keď ďalej konal len s oprávnenou osobou, ktorá požiadala

o vydanie nehnuteľností.

44. Za nedôvodný súd prvej inštancie považoval aj nárok žalobcov na určenie, že rozhodnutia
Obvodného pozemkového úradu nenadobudli právoplatnosť. Konštatoval, že v zmysle zákona č.
229/1991 Zb. bol oprávneným orgánom na rozhodnutie o uplatnení reštitučných nárokoch pozemkový

úrad resp. v súčasnej dobe okresný úrad. Mal teda za to, že súd nie je správnym orgánom, ktorý vydáva
správne rozhodnutie a ktorý zároveň vyznačuje právoplatnosť na nich. V prerokovávanej veci nebol
podaný oprávnený prostriedok, o ktorom by súd rozhodoval v súlade s § 250l O.s.p.. Z uvedeného
vyvodil, že nie je v právomoci súdu, aby mohol rozhodnúť o tom, že rozhodnutie správneho orgánu
je alebo nie je právoplatné, nakoľko iba tento správny orgán ktorý má právomoc na rozhodovanie v

konkrétnej veci môže rozhodnúť o tom, či jeho rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť alebo nie a to na
základe ustanovení zákona o správnom konaní (zákon č. 71/1997 Zb). Z tohto dôvodu zamietol žalobu
aj v tejto časti.

45. Rozhodnutie o trovách konania založil na ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keď konštatoval, že samotný

predmet konania je dôvod hodný osobitného zreteľa. Ďalej poukázal na skutočnosť, že predchodca
žalobcov R. F. trpel duševnou poruchou, ktorá ho robila nespôsobilým na právne úkony. Ak k uvedenej
skutočnosti súd nemohol prihliadnuť, keďže to pre jeho rozhodnutie nebolo právne významné. Mal teda
za to, že žalobcom sa dôvodne javilo, že došlo k porušeniu práv R. F. a podaním žaloby sa snažili zmeniť
tento stav. Mal za to, že títo sa mohli dôvodne domnievať, že vzhľadom na rozhodnutia Ústavného súdu

SR súd napraví pochybenie vykonané správnym orgánom. Z tohto dôvodu súd nepriznal úspešnému
žalovanému náhradu trov konania.

46. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia. Títo žiadali napadnutý rozsudok zmeniť a ich
žalobe v celom rozsahu vyhovieť, alternatívne tento zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie. Svoje odvolanie zakladali na dôvodoch uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.. V
odvolaní uviedli, že nepovažujú za správny záver súdu prvej inštancie v tom, že v možnosti vyhovenia
žalobe o určenie, že ku dňu smrti R. F. bol vlastníkom sporných nehnuteľností bráni skutočnosť, že
oprávneným orgánom na rozhodnutie o priznaní vlastníckeho práva oprávnenej osobe je pozemkový
úrad v zmysle § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb.. Poukazujú na skutočnosť, že návrh na určenie

vlastníckeho práva podali ako právni nástupcovia oprávnenej osoby R. F.Č., ich otca v súvislosti s
uplatnením reštitučných nárokov vedomosť nemali. Ich otec sa dlhodobo liečil v Psychiatrickej liečebni
Plešivec a v konaní pred Okresným súdom Rožňava pod sp.zn. 5C 852/1999 bolo určené, že darovacia
zmluva, ktorú tento uzavrel dňa 22.2.1994 je neplatná z dôvodu, že tento trpel duševnou chorobou,
ktorá ho robila nespôsobilým na právne úkony. Dozvedeli sa, že ich otec si uplatnil reštitučné nároky aj

ohľadom sporných nehnuteľností a že rozhodnutia Okresného úradu v Rožňave mu doručené neboli,
pričom vlastnícke právo bolo priznané jeho bratovi Ondrejovi na základe písomného prehlásenia R. F.,
podpísaného 31.1.1994. Uviedli, že v tom čase už uplynula zákonná 6-mesačná lehota na uplatnenie
nárokov v zmysle § 13 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.. Nestotožňujú sa so záverom súdu o tom,že mali možnosť doposiaľ využiť rôzne spôsoby nápravy inou formou, ako podaním žaloby o určení
vlastníckeho práva, pokiaľ o nich ešte nerozhodol oprávnený správny orgán. Poukázali na to, že sa
pokúsili o nápravu podaním podnetu na Okresnú prokuratúru v Rožňave, ktorá aj podala upozornenie

vo vzťahu k Obvodnému pozemkovému úradu Rožňava na nezákonnosť v konaní, pričom tento správny
orgán upozorneniu prokurátora nevyhovel. Následne požiadali o podanie žaloby v zmysle § 250t O.s.p.
a to vo vzťahu k prokuratúre. Tento ich podnet bol odložený s poukazom na uplynutie lehoty na podanie
žaloby. Rovnako im uplynula lehota aj na podanie žaloby o nečinnosť správneho orgánu. Z tohto dôvodu,
pokiaľ sa chceli dovolať svojho práva, nemajú inú možnosť, ako uplatniť svoje nároky na súde. Súd

nevyhodnotil skutočnosť, že ich otec ako oprávnená osoba začal proces na konci ktorého sa stal
vlastníkom predmetných nehnuteľnosti. Nárok na reštitúciu teda bol priznaný oprávnenej osobe a to
R. F., ktorý splnil zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva. Majú za to, že v prípade reštitúcii
nejde o ochranu existujúceho majetku oprávnenej osoby, ale o navrátenie vlastníctva strateného v
rozhodnom období. Nepovažujú za správny ani záver súdu o tom, že nemá oprávnenie nahradiť
oprávnený orgán - pozemkový úrad a to s poukazom na právny názor, že reštitučný nárok na vydanie

veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie
vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na vydanie veci v zmysle reštitučných zákonov si môže
oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t.j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej
faktického odovzdania, resp. vypratania. Súd sa nevyporiadal náležite s momentom, kedy dochádza k
nadobudnutiu vlastníckeho práva oprávnenej osoby, resp. navráteniu vlastníctva. Poukázali na to, že zo

žiadosti ich právneho predchodcu vyplýva, že tento podal žiadosť o finančnú náhradu za vyvlastnené
nehnuteľností ako oprávnená osoba podľa § 3 ods. 2 zákona. Ním uvedeným rozhodnutím bez náhrady
okrem iných boli vyvlastnené ... nie je teda možné domáhať sa vydania týchto nehnuteľností, preto
požiadal o finančnú náhradu v zmysle § 13 zákona. Súd mal teda nepochybne podrobnejšie zaujať
stanoviskoaodôvodniťsvojerozhodnutievovzťahukotázke,čiR.F.realizáciousvojhoprávanadobudol

vlastníctvo tak, ako je to uvedené v zmysle stanoviska Najvyššieho súdu SR. Sú toto názoru, že tento
splnil všetky predpoklady požadované špeciálne zákonom v rámci reštitučného konania a nadobudol
postavenie vlastníka, teda došlo k obnoveniu vlastníctva. K otázke, či v danom prípade došlo k odňatiu
vlastníckeho práva bez právneho dôvodu uviedli, že so záverom súdu v tejto otázke nemožno súhlasiť,
keďže tento nevykonal na takéto zistenie žiadne dokazovanie, obmedzil sa iba na konštatovanie a svoje

rozhodnutie náležite neodôvodnil. Pri posudzovaní tejto otázky sa vôbec nezaoberal tým, či výkup bol
alebo nebol vykonaný v rozpore, resp. v súlade s vtedy platnými zákonnými predpismi, či boli dodržané
všetky zákonné náležitosti pre vstup v zmysle § 46/1948 o cenovej pozemkovej reforme a či bol
realizovaný výkup odplatne alebo bezodplatne.

47. Proti rozsudku podala odvolanie aj Y.C.W. T., W.. X.X.XXXX, F. C., T. Č.. XXX/XX. Jej odvolanie
smeruje proti výroku o trovách konania, keď táto žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku o trovách zmenil a žalobcov zaviazal nahradiť jej trovy prvoinštančného konania vyčíslené v
jej písomnom podaní zo dňa 17.5.2013 vo výške 4.350,50 eur. Je toho názoru, že súd pri rozhodovaní
o trovách konania nesprávne aplikoval § 150 O.s.p., keďže vo veci boli vytvorené všetky predpoklady

pre rozhodnutie podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Je toho názoru, že v konaní mala resp. jej právny nástupca
mal plný úspech a od začiatku sporu sa správala v maximálnej miere procesne disciplinovane. Má za
to, že nedisciplinovane sa správali samotní žalobcovia, keďže týmto už v čase podávania žaloby boli
dobre známe skutočnosti, na ktorých súd ich žalobu zamietol.

48. Odvolanie proti rozsudku podal aj žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok zmeniť vo výroku
o trovách konania a priznať mu ich náhradu. Poukázal na to, že pôvodne v konaní ako žalovaná
vystupovala Y. T., pričom súd uznesením zo dňa 2.5.2013 pripustil zmenu účastníka na strane
žalovaného tak, že z tohto konania vystúpila Y. T. a na jej miesto vstúpil on, ako terajší žalovaný. Je toho
názoru, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách konania neodôvodnil žiadnymi okolnosťami,

relevantnými pre aplikáciu normy vyplývajúcej z § 150 ods. 1 O.s.p.. Za nesprávny postup považuje aj
skutočnosť, že súd pred vydaním rozhodnutia žalovanému neposkytol možnosť vyjadriť sa k možnej
aplikácii § 150 ods. 1 O.s.p. napriek tomu, že nepriznanie náhrady trov účastníkovi, ktorý má vo veci
plný úspech predstavuje významný zásah do jeho sféry, ktorý navyše nemohol objektívne predvídať.
Takýto postup je v rozpore s prejednacou zásadou, rozhodnutie v tejto časti je pre žalovaného preto

prekvapivým rozhodnutím, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.49. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. Podľa
prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

50. Podľa ods. 2 právne účinky úkonov ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona zostávajú zachované.

51. Na základe týchto prechodných ustanovení odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov proti zamietavému výroku nie je dôvodné. Súd prvej inštancie
vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, keď vykonal účastníkmi
označené dôkazy v súlade s úpravou § 120 ods. 1 O.s.p.. Vykonané dôkazy vyhodnotil postupom
zodpovedajúcim úprave § 132 O.s.p., vec správne právne posúdil a aj vecne správne vo veci rozhodol.
Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo žiadne také nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie vo veci samej, než ako rozhodol súd prvej inštancie.

52. Z obsahu odvolania žalobcov vyplýva, že títo namietajú správnosť záverov súdu prvej inštancie
v tom, že vyhoveniu ich žalobe o určenie, že sporné nehnuteľností patria do dedičstva po ich
právnom predchodcovi bráni skutočnosť, že tento ich právny predchodca si uplatnil reštitučný nárok
podľa osobitného zákona, o ktorom konal a aj rozhodol správny orgán. Vyriešenie tejto otázky je

závislé od posúdenia vzájomného vzťahu reštitučných zákonov ako lex specialis od všeobecnej
úpravy Občianskeho zákonníka o ochrane vlastníckeho práva. Odvolací sa zhoduje so závermi súdu
prvej inštancie v tom, že zákon č. 229/1991 ako aj zákon č. 87/1991 sú špeciálnymi právnymi
predpismi a preto ich aplikácia má prednosť pred všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka o
ochrane vlastníckeho práva. Účelom týchto reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých

majetkových a iných krívd, ktoré vznikli občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi, ako aj
správnymi aktami, vykonávanými v období rokov 1948-1989. Zákonodarca uvedomujúc si, že ide o
nápravu krívd a tiež zložitosť uplatňovania práv oprávnených osôb (najmä z hľadiska uplynutia značnej
doby od momentu, kedy k týmto krivdám došlo) ustanovil zjednodušený v podstate administratívny
postup, pri ktorom išlo o uplatnenie práva oprávnených osôb na vydanie majetku, ktorý prešiel v

uvedenom období na štát. Konštrukcia týchto reštitučných zákonov teda nevychádza z princípu, že
akékoľvek nadobudnutie vlastníckeho práva štátom vo vymedzenom období je považované za neplatné,
ale vymedzil v zákone iba konkrétne prípady, kedy sa oprávnená osoba ako poškodená môže domáhať
navrátenia svojho majetku. Z tejto konštrukcie teda vyplýva, že ide o situácie, kedy vlastnícke právo
takejto osoby prešlo na štát. Právo oprávnenej osoby je v zákone priznané aj za predpokladu, že k

odňatiu vlastníckeho práva došlo postupom, ktorý bol v súlade s vtedy platnou zákonnou úpravou. O
inú situáciu sa jedná v prípade, keď povinnej osobe (štátu) nesvedčí žiadny právny titul nadobudnutia
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. keď došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu
a ostalo naďalej k nehnuteľnostiam zachované vlastnícke práva toho subjektu, ktorý bol jej posledným
vlastníkom predo dňom zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti tomu

nezodpovedá. V takomto prípade pôvodný vlastník nemohol stratiť svoje vlastnícke právo k zabratému
majetku a to žiadnym zo spôsobov, ktoré predpokladá § 6 zákona o mimosúdnych rehabilitáciach. Práve
tieto dve rozdielne situácie majú vplyv aj na možnosť a formu, akou sa pôvodný vlastník môže domáhať
svojich nárokov. V prípade prechodu vlastníckeho práva na štát spôsobmi uvedenými v reštitučných
právnych predpisoch môže oprávnená osoba svoj nárok na navrátenie majetku uplatniť iba postupom

upraveným týmito reštitučnými predpismi v nich upravených zákonných lehotách. V zmysle tejto právnej
úpravy je aj upravená právomoc správnych orgánov rozhodovať o týchto nárokoch. Týmito správnymi
orgánmi boli pôvodne pozemkové úrady, neskôr okresné úrady. Tieto správne orgány majú vymedzenú
svoju právomoc, do ktorej nemá právomoc zasahovať iný štátny orgán a teda ani súd.

53. Pokiaľ teda právny predchodca žalobcov uplatnil takýmto postupom svoj reštitučný nárok, bola daná
právomoc správneho orgánu na rozhodnutie o takomto nároku a ani prípadné pochybenia správneho
orgánuvreštitučnomkonanínemásúdvobčianskom súdnomkonaníprávomocnaprávaťanivykonávať
žiadne zásahy, ani opravy.

54. Možnosť domáhať sa ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka (teda v občianskom súdnom konaní) vo vzťahu k štátu, ktorý užíva majetok fyzickej osoby
je aktuálny iba v prípade, ak uvedená osoba tvrdí, že štát okupuje tento majetok bez právneho dôvodu,
teda bez dôvodu vymedzeného v reštitučných zákonoch, resp. ak štátne orgány pri odňatí tohto majetkunepostupovali v súlade s vtedy platnou právnou úpravou a z tohto dôvodu ani nedošlo k strate
pôvodného vlastníckeho práva takejto osoby. Pokiaľ teda jej takto bolo zachované vlastnícke právo, nič
jej nebráni v možnosti domáhať sa ochrany svojho vlastníckeho práva a to aj formou žaloby o určenie

vlastníckeho práva resp. o určenie, že vec patrí do dedičstva po takejto osobe pred občianskoprávnym
súdom. Žalobcovia v konaní a ani ich právny predchodca však takúto skutočnosť nikdy netvrdili a preto
neobstojí ani ich odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení o povinnosti súdu prvej inštancie zaoberať
sa otázkou, či postup štátu pri odňatí majetku ich právnemu predchodcovi bol vykonaný v súlade s vtedy
platnou právnou úpravou. Takáto povinnosť súdu by bola daná iba v prípade tvrdenia žalobcov o tejto

okolnosti. Navyše v konaní nebolo preukázané, aby ich právny predchodca v rámci svojich reštitučných
nárokov uplatnil aj nárok na vydanie týchto nehnuteľností, keďže z dokazovania vykonaného súdom
prvej inštancie vyplýva, že tento si v konaní uplatnil iba nárok na finančné odškodnenie. Takáto situácia
teda ani nepredpokladá spätný prechod vlastníckeho práva na oprávnenú osobu, keďže jej nárok by
bol uspokojený prostredníctvom finančného odškodnenia. Pokiaľ teda došlo k prechodu vlastníckeho
práva na štát spôsobmi uvedenými v reštitučných právnych predpisoch a oprávnená osoba si neuplatnila

nárok na ich vydanie v súlade s touto právnou úpravou (iba nárok na finančné odškodnenie), nedošlo
k prinavráteniu jej vlastníckeho práva.

55. Za takejto situácie sa takáto osoba nemôže úspešne domáhať svojich vlastníckych nárokov
prostredníctvom všeobecných ustanovení Obč. zákonníka, teda ani nároku na určenie vlastníckeho

práva. Tieto právne závery sú súčasne dôvodom pre zamietnutie ďalšieho nároku žalobcov a na
určenie, že rozhodnutia správneho orgánu nenadobudli právoplatnosť. O právoplatnosti správnych
rozhodnutí rozhoduje príslušný správny orgán v rámci svojej právomoci a súd nemá oprávnenie v tomto
smere vykonávať žiadne zásahy do správneho rozhodnutia. Z uvedeného je zrejmé, že spôsobom,
akým žalobcovia v konaní uplatnili svoje nároky nemožno dosiahnuť ani prípadnú nápravu pochybení,

ku ktorým došlo v správnom konaní. Takejto nápravy sa možno domáhať iba v rámci riadnych a
mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní, resp. v konaní pred správnym súdom v rámci
jeho právomoci preskúmavať správne rozhodnutia a konania.

56. S poukazom na tieto dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdil ako

vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..

57. Za dôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalovaného proti výroku prvoinštančného rozsudku
o trovách konania. Súd prvej inštancie aplikoval na rozhodnutie o trovách mimoriadne ustanovenie §
150 ods. 1 O.s.p. bez toho, aby na možnosť tejto aplikácie upozornil účastníkov konania a zároveň im

umožnil vyjadriť sa k uvedenej právnej otázke. Za takejto situácie považuje odvolací súd za dôvodnú
odvolaciu námietku žalovaného o nepredvídateľnosti rozhodnutia v tejto otázke. Z tohto dôvodu odvolací
súd výrok uznesenia o trovách konania zrušil a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Po
vrátení veci bude povinnosťou súdu prvej inštancie umožniť účastníkom konania, aby sa títo vyjadrili k
možnosti aplikácie mimoriadneho ustanovenia nového procesného predpisu, teda C.s.p. umožňujúceho

nepriznať náhradu trov konania úspešnému účastníkovi.

58. Vo vzťahu k odvolaniu Y. T.K.V. proti výroku o trovách konania odvolací súd udáva, že táto na
základe návrhu na zámenu účastníkov vystúpila z postavenia pôvodnej žalovanej a na jej miesto vstúpil
terajší žalovaný. Na tohto teda prešli aj všetky procesné práva a povinnosti pôvodnej žalovanej, teda aj

právo na náhradu trov konania. Od pripustenia uvedenej zámeny účastníkov už Y. T. nie je účastníčkou
konania a preto súd prvej inštancie ani nemal dôvod rozhodovať o jej trovách konania. Takáto povinnosť
súdu by bola iba v prípade, ak by došlo k zastaveniu konania vo vzťahu k tejto osobe.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).