Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. január 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/811/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214208809
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2214208809.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Martina Holiča v právnej veci žalobkyne: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpenej splnomocnenkyňou: TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36613843, proti žalovanému: T. F., nar. XX. E. XXXX,
trvalo bytom H. L., naposledy bytom H. L., W. L. XXX/XX, o 1.394,03 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 16. júna 2015 č. k. 9C/376/2014-64 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol a II. žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.Právnesvojerozhodnutievovecisamejodôvodnilust.§5bzákonač.250/2007Z.z.oochrane
spotrebiteľa (ďalej aj „ZoOS“) a § 100, § 101, § 103 a § 565 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Dôvodil, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie 29. apríla
2014 sa žalobkyňa proti žalovanému domáhala zaplatenia sumy 1.394,03 eur s príslušenstvom na tom
skutkovom základe, že právna predchodkyňa žalobkyne (Všeobecná úverová banka, a. s. Bratislava)
a žalovaný uzatvorili 3.11.2006 zmluvu o pôžičke, ktorej súčasťou sú podľa žalobkyne aj všeobecné

obchodné podmienky právnej predchodkyne žalobkyne (ďalej aj „VOP“) v znení ich dodatkov, na základe
ktorejzmluvySlovenskásporiteľňaa.s.(správneVÚB,a.s.)poskytlažalovanémupeňažnéprostriedkyv
celkovej výške 1.776,24 eur. Dlžnú sumu ku dňu podania žaloby si žalobkyňa vyčíslila vo výške 1.394,03
eur, ktorá suma pozostáva z neuhradenej istiny úveru vo výške 1.394,03 eur (rozdiel medzi istinou úveru
a súčtom všetkých mesačných platieb započítaných na istinu) taktiež si uplatnila úroky z omeškania vo
výške 8,25% ročne zo sumy 1.394,03 eur od 5.12.2013 do zaplatenia. Žalobkyňa sa domáha zaplatenia
sumy 1.394,03 eur v zmysle zmluvy o spotrebiteľskom úvere a na základe žiadosti o aktiváciu pôžičkovej

karty Quatro z 3.11.2006. Z prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že 6.8.2010 bol úver
zosplatnený. Dátum prvej neuhradenej splátky bol 24.4.2010, dátum poslednej úhrady bol 9.4.2010. S
poukazom na § 103 O. z. v spojení s § 565 O. z. a vyššie uvedené mal súd prvej inštancie za to, že
premlčacia doba začala plynúť odo dňa 6.8.2010 (keď bol úver zosplatnený) a uplynula najneskôr dňa
6.8.2013. Žaloba bola podaná 29.4.2014, preto bol názoru, že nárok žalobkyne je premlčaný, z ktorého
dôvodu žalobu zamietol. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p.
a vecne plným úspechom žalovaného v konaní, ktorému však nepriznal náhradu trov konania, nakoľko

z obsahu spisu nevyplýva, že by mu nejaké trovy vznikli.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na
jeho zmenu vyhovením žalobe, alternatívne navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súduprvej inštancie na ďalšie konanie. Dôvodila, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a
nedostatočne zistil skutkový stav. Vytkla súdu prvej inštancie, že na daný prípad aplikoval ust. § 5b
ZoOS, keď žalobkyňa nemôže súhlasiť s tým, aby v danom prípade súd postupoval v zmysle takéhoto

ustanovenia, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.5.2014. Citovala čl. 1 ods. 1, čl. 125 ods. 1 písm. a/, čl.
152 ods. 4 Ústavy SR, tiež citovala z nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.5.1995 PL. ÚS
16/95, z 3.3.1996 PL. ÚS 36/1995, z 8.3.2011 III. ÚS 348/06-42. Bola názoru, že aplikáciou ust. § 5b
ZoOS dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy SR, k
porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv

a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy
SR,knarušeniuprávanamajetokaochranuvlastníckehoprávapodľačl.20ods.1ÚstavySR,čl.11ods.
1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR

čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná
rada SR § 5b ZoOS, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy
(vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho
voči spotrebiteľa, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku, a to bez stanovenia jasných pravidiel
obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného

a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou ust. § 5b ZoOS na prebiehajúce
súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom
a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného
zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej
moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Argumentovala, že prijatím § 5b ZoOS

zákonodarca uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok
veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať
dôkazy v tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka,
čím porušil Ústavou SR a Medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu
a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá sa v civilnom procese

prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd a nedovoleným spôsobom tak zasiahol do
princípovprávnehoštátu.VplnejmieresastotožnilasnázoromsudcuÚstavnéhosúduSRMilanaĽalíka,
že zákonodarca a súdy Slovenskej republiky v oblasti ochrany spotrebiteľa zašli už tak ďaleko, že sa
dotýkajú samej podstaty a primeranosti práva a absolútne nevýchovne, paternalisticky a v rozpore so

zásadou rovnosti a zásadou, podľa ktorej právo patrí bdelým, ktoré by mali platiť aj pre privilegovaného
spotrebiteľa, spotrebiteľa neprípustne zvýhodňujú v porovnaní s veriteľom, ktorému reálne hrozí riziko
nevymoženia ani len elementárneho nároku bez príslušenstva. Spotrebiteľovi tak umožňujú legálne sa
obohatiť na úkor veriteľa za asistencie súdov. Priamym aplikovaním § 5b ZoOS súd porušil zásadu
stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou SR. Navyše
vzniká reálna hrozba, že súd by tak spôsobil žalobkyni škodu. S poukazom na to, že si žalobkyňa v
konaní uplatnila svoj nárok žalobným návrhom 29.4.2014, pričom predmetné ust. § 5b ZoOS nadobudlo
účinnosť až dňa 1.5.2014, žalobkyňa nesúhlasila s rozhodnutím súdu a právnym posúdením veci.
Poukázala tiež na to, že súd prvej inštancie na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia O. z.

týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka č.
513/1991 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „Obch.z.“), keďže ide o zmluvu o úvere a
teda absolútny obchodnozáväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ.
V danom prípade ide o zmluvu označenú ako zmluva o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty, na
základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver, tzn. nejde o zmluvu o pôžičke, uzavretú podľa O. z.,

ale o úverovú zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obch. z.. Uvedené je zrejmé aj z predmetu zmluvy,
ktorým je poskytnutie úverového rámca. Predmetná úverová zmluva bola uzavretá 3.11.2006, pričom v
období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. §§ 52 až 54 O. z. len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na
iné zmluvy upravené v 8. časti O. z., ako aj na zmluvu podľa § 55 O. z.. Zmluva o úvere bola upravená
v Obch. z.. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v

prechodnom ust. § 879f ods. 3 O. z.. Novelizovaným ust. § 52 ods. 1 O. z. sa nespravujú nároky
vzniknuté pred 1.1.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 1.1.2008.
Tzn. že pokiaľ pred dňom 1.1.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, kde bol dlžník spotrebiteľom tak, ako
v danom prípade, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 1.1.2008 z tejto zmluvy posudzovaťpodľa ust. §§ 52 až 54 O. z.. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú
ustanoveniami Obch. z. bez ohľadu na povahu účastníkov. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24.3.2015 sp. zn. 7 MCdo 9/2014, z 28.4.2011 sp. zn. 2

MCdo 3/2011, z 27.3.2013 sp. zn. 6 MCdo 4/2012, rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z
21.11.2013 sp. zn. 15Co/132/2013, z 30.10.2013 sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutie Krajského súdu
v Trnave z 20.2.2014 sp. zn. 9Co/138/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 30.9.2014 sp.
zn. 9Co/64/2013-145. Uzavrela, že vzhľadom na uvedené nemožno jej nárok považovať za premlčaný,
keďže k začiatku plynutia premlčacej doby došlo dňa 1.6.2010, ktorá ku dňu 28.4.2014 (dátum podania

žalobného návrhu) neuplynula. Vzhľadom na podané odvolanie žalobkyňa nesúhlasila ani s priznaním
trov konania žalovanému.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok

(ďalej len „CSP“), účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O. s. p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak
nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti
a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204
ods. 1 O. s. p., účinného v čase jeho podania, aktuálne § 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom -
stranou (predtým účastníkom konania), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 201 O. s. p.,
akt. § 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 201 a
202 O. s. p., akt. § 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti

(§ 205 ods. 1 O. s. p., aj § 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 205 ods. 2 písm. c/ a f/ O. s. p., akt. § 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 212 ods. 1 O. s. p., akt. § 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§

383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkubolooznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúdu
minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v
miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

5.Úpravaspotrebiteľskejzmluvytvoríprávnyzákladochranyspotrebiteľavsúkromnoprávnychvzťahoch
a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné
právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia
spotrebiteľskej zmluvy), ako aj ZoOS. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa

smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá
v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa
dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať
o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej
únie (napr. v rozhodnutí C-106/89, Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation

SA., C-334/92, Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92, Paola Faccini
Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia
národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok,
pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo
svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho

práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, chrániaci
situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy,
ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo
potrebné pri výklade definície nachádzajúcej sa v ustanovení § 52 O. z. a ustanoveniach zákona o

ochrane spotrebiteľa (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy) vychádzať z
rozšíreného výkladu definície spotrebiteľskej zmluvy, ktorej charakteristickým znakom je, že sa uzatvára
vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje,
t. j. kvalifikovať ako spotrebiteľskú zmluvu každú zmluvu, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatváradodávateľ so spotrebiteľom. Bolo preto povinnosťou súdu prvej inštancie reflektovať obsah a účel
európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, aj definičné znaky spotrebiteľskej
zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému, ktorý je spotrebiteľom.

Z uvedeného potom možno vyvodiť záver, že prípadná nedôslednosť pôvodnej právnej úpravy O. z.
(účinnej do 31.12.2007) nemôže mať za následok nemožnosť spotrebiteľa (vo vzťahu k uplatňovaným
nárokom voči nemu zo zmluvy uzavretej do 31.12.2007), reálne sa domôcť práv priznaných normami
na ochranu spotrebiteľa (§ 52 - § 54 O. z.). Až novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 1 predstavuje
správne transponovanú definíciu spotrebiteľskej zmluvy (ktorou je každá zmluva bez ohľadu na právnu

formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom).
Obdobný uvedenému je prípad novelizácie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., ktoré už normatívne
vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami ObZ (na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné
od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť,

že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho
súboru právnych noriem pri výklade národného práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje
právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr.
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/126/2012,rozsudokKrajskéhosúduvŽilinesp.zn.5Co/716/2014).Námietkažalobkyneonutnosti

favorizovať Obch.z. neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia
bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako
tzv. obchodnoprávnym vzťahom (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27.
januára 2011).
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné

na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej
doby, je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou
lehotou podľa Obch.z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi
pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi
režimom Obch.z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným

zmluvných typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych
ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa
ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v
legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v

Žilineč.k.5Co/716/2014-63zo16.12.2014).PravidloprednostnejaplikácieustanoveníO.z.,ktorésúpre
spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech
spotrebiteľa, na úver ako absolútny obchod upravený v ObZ, nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalobkyne, poukazujúce na prednostnú
aplikáciu ustanovení Obch.z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nemohli obstáť.
K rozhodovacej činnosti v odvolaní označených súdov je potrebné uviesť, že podľa platného
právneho poriadku Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším
rozhodnutím súdu rovnakého stupňa. Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je však

daná povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri napĺňaní cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom, smerujúcich k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v
hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch, v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri
uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa). V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd SR akceptuje práve
teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý
v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu
a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej
republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so

zachovávanímnepriamehoúčinkujednotlivýchsmerníc(prinaplnenícieľovvysokejochranyspotrebiteľa
garantovaných komunitárnym právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v
spotrebiteľských zmluvách potvrdila vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia
vyšších súdov označených žalobkyňou v odvolaní nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva,primárne ako aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora
Európskej únie, smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v
hmotnoprávnych a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri

uzatváraní zmluvy s dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa). Preto vo svetle eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa
so žalobkyňou uvádzanými rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť.

6. Odvolací súd sa stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS na súdenú vec, zakotvujúceho

povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný
(prípadnečiniejedanáinázákonnáprekážka,ktorábyneumožňovalanárokpoprávepriznať).Uvedené
ustanovenie má procesný charakter a bolo zavedené zákonom č. 102/2014 Z. z. a keďže neobsahuje
osobitnéprechodnéustanovenie,ktorébyúčinkyposúvalonavecirozhodovanépoúčinnostipredmetnej
právnej úpravy, je potrebné ho aplikovať na všetky súdené veci v čase rozhodovania (ide o tzv. režim
okamžitej aplikovateľnosti, uplatňovanej pri procesných predpisoch).

Podľa názoru odvolacieho súdu teda neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že aplikáciou ust. §
5b ZoOS i v konaniach začatých pred nadobudnutím jeho účinnosti dochádza k porušeniu zákazu
retroaktivity i rovnakého postavenia účastníkov súdneho konania.
Nerovnovážnosť postavenia dodávateľa a spotrebiteľa v konaní vedenom medzi takýmito osobami tu
nepochybne je, táto však nie je zásahom do stavu skoršej reálnej rovnováhy, ale pokusom zákonodarcu

dostáť záväzkom Slovenskej republiky, vyplývajúcim zo Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorých
podstatou je obnoviť, či presnejšie nastoliť rovnováhu, ktorá tu už v čase vstupovania účastníkmi
neskoršiehoprocesnoprávnehovzťahudovzťahuvedúcehokvznikusporuaanineskôrnebol.Faktorom
spôsobujúcim nerovnováhu tu okrem ekonomickej sily oboch pomeriavaných subjektov je predovšetkým
nerovnosť úrovní ich právneho vedomia (v jednom prípade podnikateľského subjektu, disponujúceho

spravidla dostatočným odborným a najmä právnym aparátom, spôsobilým sa postarať primárne o
koncipovanie zmlúv, čo do podoby prakticky nanucovaných druhej strane vzťahu a sekundárne i o
kvalifikované uplatňovanie prípadných nárokov, v druhom prípade potom spotrebiteľa s nižším stupňom
právneho vedomia). Odvolaním namietanú úpravu si potom vynútilo nielen to, čo so spomínanou
nízkou úrovňou právneho vedomia spotrebiteľov súvisí, teda to, že neznalosť iných právnych aspektov

právneho vzťahu s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vylučuje tiež možnosť vyjdenia z
predpokladu vedomosti spotrebiteľa o tom, čo vôbec premlčanie je (takže nech aj principiálne neznalosť
zákona neospravedlňuje, v tomto prípade zákonodarca urobil evidentnú výnimku), ale predovšetkým to,
žepohľadávkyvočispotrebiteľomnasúdochvnemalompočteprípadovneuplatňujúichpôvodnízmluvní
partneri (skutoční dodávatelia), ale subjekty nadobúdajúce takéto pohľadávky hromadne a zjavne za

účelom dosiahnutia zisku, nie až tak výnimočne i za cenu vedomosti o premlčaní pohľadávky a pri jej
uplatnení sa prakticky spoliehajúce buď na procesnú pasivitu spotrebiteľa, alebo na spornú interpretáciu
právnej úpravy majúcej sa v konkrétnej veci použiť).
Argumentácia z odvolania však i pri námietke údajnou retroaktivitou zamlčiavala ten fakt, že v tomto
prípade nedochádza k posudzovaniu právneho vzťahu vzniknutého pred účinnosťou novej právnej

úpravy podľa takejto úpravy čo do otázok vzniku vzťahu ako takého a práv a povinností do nadobudnutia
účinnosti zmeny (kedy by sa dalo súhlasiť s odvolateľkou, že by už o netolerovateľnú retroaktivitu
šlo), ale sa tu mení len zákonom ustanovený mechanizmus pri prihliadaní na (o. i.) faktor prechodu
uplatňovaného práva do polohy tzv. naturálnej obligácie (čiže práva reálne vymožiteľného do polohy
práva, ktorému práve takýto atribút chýba). Úspechu postupu podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa

ide pritom pomerne ľahko zabrániť včasným uplatnením práva (rozumej nevyčkávaním tým, kto má na
tom záujem, až na koniec premlčacej doby alebo na čas len krátko takémuto koncu predchádzajúci),
pretože v takom prípade tak súd, ako aj práva aspoň elementárne znalý žalovaný možnosť účinného
uplatnenia úpravy o premlčaní mať nemôže (a najmä žalovanému tak neostane iné, než sa brániť vecne,
teda námietkami proti samotnej podstate uplatneného práva).

7. Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 101 O. z. na súdenú vec, upravujúceho
trojročnú premlčaciu lehotu a pokiaľ ide o premlčanie jednotlivých splátok, na toto súd prvej inštancie
správne aplikoval režim upravený v § 103 O. z., podľa ktorého ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach,
začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej

zo splátok stane zročným celý dlh (§565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej
splátky.Podľa prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok medzi žalobkyňou a Všeobecnou úverovou bankou,
a.s. zo dňa 4.12.2013, týkajúcej sa úveru žalovaného, bol úver zosplatnený 6.8.2010, dátum prvej
neuhradenej splátky 24.4.2010 a dátum poslednej úhrady 9.4.2010.

Podľa názoru súdu prvej inštancie začala plynúť premlčacia doba 6.8.2010 (deň zosplatnenia úveru) a
uplynula najneskôr 6.8.2013, podľa žalobkyne k začiatku plynutia premlčacej doby došlo 1.6.2010, ktorá
ku dňu 28.4.2014 (dátum podania žalobného návrhu) neuplynula. Odvolací súd uvádza, že v oboch
prípadoch by bol nárok ku dňu podania žaloby (29.4.2014) premlčaný.
Súd prvej inštancie správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, aplikujúc

hmotnoprávne ustanovenie o trojročnej premlčacej lehote podľa O. z. a žalobu správne zamietol potom
čo na premlčanie prihliadol ex offo.

8. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správne potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania
(odvolacími dôvodmi nespochybneného).

9. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na
odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo

na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech
vo veci (žalovaný), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci
úspech nemala (žalobkyňa).

10. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods.1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods.2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)