Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. jún 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/287/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316201221
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2316201221.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:
JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: ACCENTUS, s.r.o., IČO:
44 731 744, so sídlom Nové Záhrady I 13/A, Bratislava, proti žalovanej: P. I., nar. X.X.XXXX, bytom X.
XXX/XX, F., o zaplatenie 4.141,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu v Galante, č. k. 10C/34/2016 - 74 zo dňa 23. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu I. inštancie sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 4.416,87
eur spolu s 8,75% ročným úrokom z omeškania zo sumy 2.813,26 od 5.11.2014 do zaplatenia, s
18,90% úrokom ročne zo sumy 2.698,26 eur od 5.11.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobu
zdôvodnil tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu (ČSOB, a.s.) ako veriteľom a žalovanou ako

dlžníkom bola uzavretá zmluva o bežnom účte dňa 20.10.2009. Žalovaná dňa 15.3.2010 požiadala
o poskytnutie úveru formou povoleného prečerpania. Dňa 4.11.2014 uzavrel právnych predchodca
žalobcu a žalobca zmluvu o postúpení pohľadávky čím sa žalobca stal veriteľom pohľadávky zo zmluvy
o úvere formou povoleného prečerpania. Právny predchodca žalobcu povolil žalovanej prečerpanie na
úverovom účte vo výške 2.700,- eur. Zmluva bola uzatvorená v zmysle čl. II dňa uzatvorenia zmluvy o
bežnom účte č. 003541465R. Dňa 4.12.2012 právny predchodca žalobcu písomne vyzval žalovanú na

zaplatenie pohľadávky a vyhlásil predčasnú splatnosť pohľadávky ku dňu 31.1.2013. Ku dňu postúpenia
pohľadávky táto pozostávala zo sumy 4.416,87 eur (istina 2.698,26 eur, úrok 1.084,92 eur, úrok z
omeškania 518,69 eur, poplatky 115,- eur). Dňa 1.3.2016 žalobca vzal žalobu v časti zaplatenia 275,01
eur žalobu späť. Žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % .

2. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobe žalobcu nemožno

vyhovieť. Súd oznámenie o povolenom prečerpaní zo dňa 15.3.2010 nepovažuje za uzavretie zmluvy
o povolenom prečerpaní so všetkými podstatnými náležitosťami v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, považoval súd poskytnutie finančných prostriedkov právnym predchodcom
žalobcu žalovanej ako bezúročné a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené súd považuje zmluvu o
poskytnutíúveruzaneplatnú,resp.tátovôbecnebolauzavretá.Vzhľadomktomu,žesúdposúdilzmluvu
ako neplatnú, resp. k jej uzavretiu vôbec nedošlo, žalobcovi by patril len nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia z neplatnej zmluvy, resp. zmluvy, ktorá ani nevznikla. V zmysle prehľadu platobnej disciplíny
žalovanej súd zistil, že prvé čerpanie nastalo v marci 2010 sumou 960,17 eur a posledné v septembri
2012 sumou 376,14 eur. Za celé obdobie žalovaná vyčerpala 9.868,96 eur a zaplatila 8.691,14 eur.
Predmetom konania potom zostalo len zaplatenie sumy 1.177,77 eur titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Súd s poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom
znení posudzoval platné uzatvorenie zmluvného vzťahu medzi stranami a na námietku premlčania

vznesenú žalovanou aj to, či právo žalobcu, ktoré by inak bolo právom zo spotrebiteľského vzťahu,
nie je premlčané. Plnenia veriteľa boli poskytované priebežne, pričom žalovaný naposledy čerpalprostriedky - v mesiaci september 2012, čo vyplýva z mesačného prehľadu platobnej disciplíny na
jeho účte. Žalobcovi začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba najneskôr dňom 1.10.2012,
pretože veriteľ musel vedieť, že nedochádza k platnému uzavretiu zmluvy, resp. vzhľadom na okolnosti

uzatvárania zmluvného vzťahu začala plynúť trojročná objektívna premlčacia doba od momentu, kedy
bezdôvodné obohatenie vzniklo, t.j. nepochybne najneskôr dňom 1.10.2012 a premlčacia doba uplynula
najneskôr dňom 2.10.2015. Žalobca podal žalobu na súd 27.1.2016, teda po uplynutí premlčacej
doby, preto súd žalobu žalobcu zamietol z dôvodu prihliadnutia na premlčanie jeho práva na námietku
žalovaného. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, kde žalovaný ako vo veci

úspešný účastník má právo na náhradu trov konania v pomere úspechu 100 % voči žalobcovi.

3. Odvolanie prostredníctvom svojho predchádzajúceho právneho zástupcu podal žalobca, napáda
rozsudok v celom rozsahu a domáha sa, aby ho Krajský súd v Trnave zmenil tak, že návrhu v celom
rozsahu vyhovie a uloží žalovanej povinnosť zaplatiť náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania, alternatívne rozhodnutie zrušil a vrátil súdu I. inštancie na ďalšie konanie, a to z nasledujúcich

dôvodov; I. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1. písm. b)
CSP), II. súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
(§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), III. rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

(bod 9) uvádza, že: i. nepovažuje oznámenie o povolenom prečerpaní za platne uzavretú zmluvu,
resp. zmluvu o poskytnutí úveru považuje za neplatnú a zároveň ii. úver považuje za bezúročný a bez
poplatkov. Konajúci súd však nijakým spôsobom v odôvodnení neuviedol, z akého dôvodu považuje
oznámenie o povolenom prečerpaní za neplatný spôsob uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úveru.
Neuviedol aké podstatné náležitosti zmluvy absentujú a na základe čoho konštatuje neplatnosť zmluvy.

Podľa názoru žalobcu súd tiež zmätočne uvádza, že poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej
je v zmysle § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSU") bezúročné a
bez poplatkov. Základným predpokladom, aby mohol byť poskytnutý úver považovaný za bezúročný a
bez poplatkov je platné uzavretie zmluvy. Uvedené výroky v odôvodnení rozhodnutia súdu si vzájomne
odporujú, resp. s každým výrokom je spojený iný právny následok. Žalobca sa na základe uvedeného

domnieva, že takýmto postupom súd znemožnil strane žalobcu, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd neuviedol v odôvodnení
podstatné argumenty, na základe ktorých vo veci samej rozhodol, preto rozhodnutie konajúceho súdu
považujeme za nepreskúmateľné. Žalovaná dňa 15.3.2010 požiadala o poskytnutie úveru formou
povolenéhoprečerpanianabežnomúčte.NazákladeuvedenéhoČSOBakoprávnypredchodcažalobcu

poskytol žalovanej úver vo forme povoleného prečerpania. Oznámením o povolenom prečerpaní vznikla
medzi ČSOB ako postupcom a žalovanou zmluva o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 ods. 2 ZoSU so
všetkými zákonom vyžadovanými náležitosťami. Konajúci súd uvádza, že zmluva neobsahuje všetky
náležitosti, a preto je neplatná, avšak nešpecifikuje, ktoré konkrétne náležitosti v zmluve absentujú.
Cit. zákon prípadnú absenciu vyžadovaných náležitostí nesankcionuje neplatnosťou úverového vzťahu,

ale úverový vzťah znevýhodňuje tzv. fikciou bezpoplatkovosti a bezúročnosti, tzn. úver sa v tomto
prípade považuje za bezúročný a bez poplatkov. Prvoinštančný súd napriek uvedenému dospel k inému
záveru. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, ktoré zákonné náležitosti v zmluve absentujú, a preto
ani nie je možné určiť, či úver je alebo nie je považovaný za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca
tvrdil a preukázal poskytnutie peňažných prostriedkov žalovanej a tiež vrátenie časti poskytnutého

úveru žalovanou, hoci v menšom rozsahu. Už z týchto skutočností (ktoré uvádza aj konajúci súd v
odôvodnení bod 10) je zrejmé, že právny nárok žalobcu voči žalovanej existuje. Sporná môže byť len
výška žalobcovho nároku prípadne iné obsahové časti záväzku a nie samotná existencia resp. platnosť
záväzku. Prvoinštančný súd na viacerých miestach odôvodnenia poukazuje na premlčanie záväzku ako
aj námietku premlčania vznesenú žalovanou. Z opatrnosti uvádzame nasledovné: Žalovaná sa dostala

do omeškania so splácaním pohľadávky. Dňa 4.12.2012 žalobca písomne vyzval žalovanú na zaplatenie
pohľadávky. Žalovaná to napriek tomu neuhradila. Vzhľadom na prezentované skutočnosti žalobca
vyhlásil predčasnú splatnosť pohľadávky ku dňu 31.1.2013. Splnením celej žalovanej pohľadávky bola
žalovaná v omeškaní až od 1.2.2013. Žalobca si uplatnil nárok dňa 26.1.2016 t. j. v rámci 3 ročnej
premlčacej doby. Nárok žalobcu nie je premlčaný. Nemožno sa stotožniť s argumentami konajúceho

súdu, že premlčacia doba začína plynúť od poskytnutia finančných prostriedkov, nakoľko tie v čase
poskytnutia neboli splatné. Rovnako neobstojí ani aplikácia premlčacej lehoty v prípade bezdôvodného
obohatenia, nakoľko predpokladom vydania bezdôvodného obohatenia je plnenie prijaté na základe
neplatného právneho úkonu. Ak prvoinštančný súd konštatoval, že úver považuje za bezúročný abez poplatkov, medzi stranami sporu muselo dôjsť k uzavretiu platného úverového vzťahu. Súdy by
mali vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia súčasne dbať na jeho celkovú
presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe

týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v
neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (III. ÚS 36/2010; III. ÚS 119/03). Takto stanovené kritéria
argumentácie podľa nášho názoru napadnuté uznesenie nespĺňa. Rovnako konajúci súd nespravodlivé
dôsledky rozhodnutia vo vzťahu k žalobcovi vôbec nezohľadnil resp. nepredpokladal. Spravodlivosť
je pritom kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie

súdenej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako krajne nesúladné s princípom spravodlivosti a
popierajúcezmysel(í.ÚS26/2010)aúčelpríslušnýchzákonnýchustanovení.Akvšeobecnýsúdaplikuje
určité ustanovenie zákona extrémne nesprávne, treba považovať takýto postup súdu za arbitrárny a
zároveň aj zasahujúci do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR
{III.ÚS264/05,I.ÚS335/06).Prikaždejpreukázanejínepreukázanejskutočnostímusísúdzrozumiteľne
uviesť, ako k tomuto záveru dospel, t.j. z akých dôkazov podľa jeho názoru záver vyplýva a ako tieto

dôkazy (pôvodne v zmysle § 132 až 135 OSP) hodnotil. Povinnosť súdu svoje rozhodnutie riadne
odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich imanentnú súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru (i. ÚS 242/2007, I. ÚS
236/2006). Závery konajúceho súdu, na ktoré žalobca poukazuje v tomto odvolaní, sú zjavne arbitrárne,
v dôsledku čoho jeho rozhodnutie neudržateľne zasahuje do jeho základného práva na súdnu ochranu,

práva na spravodlivý proces a práva vlastniť majetok. Domnieva sa, že uvedeným rozhodnutím došlo k
výraznému zásahu do majetkových práv a oprávnených záujmov žalobcu.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané

( § 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( § 127 a § 363 CSP) a že
odvolateľpoužilzákonomprípustnéodvolaciedôvody(§365ods.1písm.h)CSP),preskúmalnapadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380

ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd I. inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.
1 CSP a contrario), a dospel záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné
napadnutý rozsudok súdu I. inštancie, s použitím § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu I.
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Dňa 20.10.2009 uzatvoril právny predchodca žalobcu a žalovaná zmluvu, predmetom ktorej bolo
zriadenie a vedenie bežného účtu. V čl. I. bod 2. zmluvy sa majiteľ účtu zaviazal čerpať peňažné
prostriedky a vystavovať platobné príkazy len do výšky voľných peňažných prostriedkov na účte, resp.
do výšky zmluvne povoleného prečerpania. Podľa čl. IV. Druhá veta: V prípade splnenie stanovených

podmienok Banky na poskytnutie povoleného prečerpania účtu uzatvorí Banka s majiteľom účtu Zmluvu
o povolenom prečerpaní bežného účtu. Žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť pohľadávky ku dňu
31.1.2013. Splnením celej žalovanej pohľadávky bola žalovaná v omeškaní až od 1.2.2013.

6. Podľa § 103 OZ ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých

splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorých zo splátok stane zročným celý dlh (§
565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

7. Podľa § 565 OZ ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre
nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže

veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.

8. Ustanovenie § 103 OZ rešpektuje zásadu zmluvnej voľnosti občianskoprávnych vzťahov, ktorá
umožňuje, aby sa zmluvné strany dohodli aj na splnení dlhu plnením v splátkach. Zákon stanovuje, kedy
v prípade dohody o plnení v splátkach začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok a to tak, že

jednotlivé splátky sa premlčujú samostatne (premlčacia doba jednotlivých splátok začína plynúť odo dňa
zročnosti jednotlivej splátky). Ustanovenie § 103 OZ však treba vykladať vo väzbe na právne dôsledky
uvedené v ustanovení § 565 OZ, ktoré obmedzuje veriteľa v práve požadovať splnenie celého dlhu.
Právo žiadať zaplatenie celej pohľadávky môže veriteľ len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky.Ak by veriteľ svoje právo nevyužil, pokračovala by premlčacia doba iba vo vzťahu k neuhradenej splátke.
Samotnú realizáciu splatnosti dlhu ustanovenie § 565 OZ podmieňuje žiadosťou veriteľa (nenastáva
automaticky zo zákona).

9. Pre splatnosť pohľadávky v dôsledku straty výhody splátok nie je významné, kedy veriteľ mohol
dlžníka z dôvodu jeho omeškania so splátkami o zaplatenie celej pohľadávky (alebo jej zostatku) najskôr
požiadať, ale či a kedy sa rozhodol svoje oprávnenie využiť a o zaplatenie celej pohľadávky skutočne
požiadal.

10. Súd I. inštancie bez skúmania nastalej splatnosti celého dlhu (jednostranného právneho úkonu
veriteľaadresovanéhodlžníkovi),tedanaplneniazákonomstanovenýchpodmienokpresplatnosťcelého
zostatku dlhu, ako i nerozlíšením už nastalej splatnosti jednotlivých splátok úveru, nesprávne označil
uplatňovaný nárok žalobcu za premlčaný.

11. Ustanovenie § 103 OZ, upravujúce plynutie premlčacej doby odo dňa zročnosti nesplnenej
splátky, výslovne odkazuje na ustanovenie § 565 OZ, podľa ktorého splatnosť celého dlhu nenastáva
automaticky zo zákona (nezaplatením splátky, po vykonanej poslednej úhrade). Ustanovenie § 565
OZ len umožňuje veriteľovi pri splnení zákonom stanovených predpokladov žiadať o zaplatenie celej
pohľadávky naraz a to iba vtedy, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo veriteľa je

pritom časovo ohraničené, keďže veriteľ ho môže využiť iba do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Nevyužitím tohto práva veriteľa alebo márnym uplynutím lehoty na zaplatenie ďalšej splátky, resp. do
jej účinného splnenia, nedochádza k splatnosti celého dlhu, ale platí naďalej pôvodné dojednanie o
splátkach (tým nie sú dotknuté dôsledky omeškania s tou ktorou splátkou). Toto právo však veriteľ opäť
získa, ak sa dlžník dostane do omeškania nezaplatením ďalšej splátky. Ak veriteľ riadne a včas svoje

právo neuplatnil, môže voči dlžníkovi požadovať naďalej len dohodnuté splátky. Vzhľadom na to, že
súd I. inštancie odvodzoval splatnosť celej pohľadávky od vzniku možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie
celého dlhu a neskúmal zákonom stanovené podmienky ustanovené v § 565 OZ, najmä či veriteľ právo
na zaplatenie celého dlhu uplatnil a kedy sa tak stalo, nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne
zistil skutkový stav.

12. Okrem uvedeného bolo povinnosťou súdu I. inštancie rozlíšiť splátky, ktorých splatnosť nastala
samostatne (pred splatnosťou celého zostatku dlhu), a u ktorých začala premlčacia doba plynúť
splatnosťou celého zostatku dlhu, ak došlo k tejto právne významnej skutočnosti. Až následne bol daný
dôvod zaoberať sa aplikáciou ustanovenia § 5b ZoOS. V uvedenom smere tak chýbal argumentačný

základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Od dohody o strate výhody splátok podľa § 565 OZ sa
odlišuje dohoda veriteľa a dlžníka, že nezaplatením jednej zo splátok nastáva splatnosť celého zostatku
dlhu určeným dňom v tejto dohode.

13. Odvolací súd navyše dodáva, že súd oznámenie o povolenom prečerpaní zo dňa 15.3.2010

nepovažuje za uzavretie zmluvy o povolenom prečerpaní so všetkými podstatnými náležitosťami v
zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, považoval súd poskytnutie finančných
prostriedkov právnym predchodcom žalobcu žalovanej ako bezúročné a bez poplatkov. Vzhľadom na
uvedené súd považuje zmluvu o poskytnutí úveru za neplatnú, resp. táto vôbec nebola uzavretá. Prečo
však nevysvetlil. Takéto zdôvodnenie je však nejasné, nekonkrétne a nie je možné z neho zistiť prečo

súd považoval zmluvu za bezúročnú v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.
Jeho závery potom boli, že vzhľadom k tomu, že súd posúdil zmluvu ako neplatnú, resp. k jej uzavretiu
vôbec nedošlo, žalobcovi by patril len nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy,
resp. zmluvy, ktorá ani nevznikla. a preto pre premlčanie aplikoval ust. § 107 OZ.

14. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských
právach(oznámenieFMZVč.209/1992Zb.)jeajprávoúčastníkakonanianatakéodôvodneniesúdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
Požiadavky na právnu argumentáciu vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej
republiky a smerujú k tomu, aby výsledok rozhodovacej činnosti súdov bol jasný, zrozumiteľný a
dostatočne odôvodnený a aby účastník konania nemusel hľadať odpoveď na nastolenú problematikuv rovine dohadov. Súdy musia pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
vrátane toho čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí potom vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej. Všeobecný súd vo svojej argumentácií obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia musí dbať
tiež na jeho celkovú presvedčivosť, aby jeho zámery boli zrozumiteľné, spravodlivé a presvedčivé.
Súdy pritom musia súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP, obdobne napr. IV. ÚS 1/2002, II.
ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Za arbitrárny, resp. nedostatočne zdôvodnený

treba považovať rozsudok súdu, ktorý svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk,
ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
154/2005 z 28. februára 2006).

15. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Georgiadis v. Grécko, z roku 1997), pričom stačí, aby

súd reagoval na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho konania považované za rozhodujúce
(napr. rozhodnutie Ruiz Torija v. Španielsko, rozsudok z roku 1994, Kraska v. Švajčiarsko z 29. apríla
1993, seria A č. 254-B, s. 49).

16. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č.1/2016), podľa ktorého
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne ak písomné vyhotovenie
rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o
skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP (odňatie možnosti
konať pred súdom).

17. Uvedené nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu I. inštancie týkajúce sa posúdenia zmluvy za
neplatnú pre chýbajúce podstatné náležitosti v zmysle § 4 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, ako aj , že súd odvodil premlčanie dlhu od vzniku možnosti veriteľa žiadať o zaplatenie
celého dlhu jednorázovo, bez posúdenia relevantného prejavu vôle veriteľa, smerujúceho k zročnosti

celého dlhu, ako i zákonom stanoveného samostatného premlčiavania jednotlivých splátok, mali za
následok,ženapádanérozhodnutienespĺňalopožiadavkyobsiahnutévustanovení§220CSP,nariadne
odôvodnenie rozsudku, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces.

18. Súd I. inštancie tým, že svoje rozhodnutie neodôvodnil vo vzťahu k preukázanému skutkovému

stavu, nedal odpoveď na opodstatnenie svojho postupu, na základe ktorého kvalifikoval celý dlh
uplatňovaný žalobcom ako premlčaný, keď vyhodnotil zmluvu ako neplatnú pre poskytnutie finančných
prostriedkov právnym predchodcom žalobcu žalovanej ako bezúročné a bez poplatkov.

19. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu I. inštancie a vec vrátil na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Úlohou súdu I. inštancie v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie za účelom zistenia splatnosti
dlhu uplatňovaného žalobcom v konaní, pričom predpokladom je rozlíšenie splatnosti nezaplatených
splátok,uktorýchpremlčaciadobaplynulaododňaichzročnosti(posúdenímsplatnostikaždejjednotlivej

splátky samostatne, podľa dohodnutého dátumu zročnosti). Ak sa však pre nesplnenie niektorej zo
splátok stal zročným celý dlh, vo vzťahu k týmto nasledujúcim splátkam by začala plynúť premlčacia
doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (za predpokladu naplnenia všetkých kumulatívnych zákonom
stanovených predpokladov splatnosti celého dlhu, vrátane posúdenia relevantného prejavu vôle
veriteľa). A vyhodnotí bezúročnosť a bez poplatkov poskytnutie finančných prostriedkov odôvodní prečo

tak urobil, z akých dôvodov s odkazom na znenie zmluvy a požiadavky náležitostí uvedených v zákone.
Ak vyhodnocuje neplatnosť musí zdôvodniť v zmysle akých ustanovení zákona.

21. Premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Týmto dňom je zásadne
deň, keď právo bolo možné odôvodnene vykonať podaním žaloby na súde, teda keď je actio nata.

Uvedený moment nastáva vo väčšine prípadov splatnosťou (zročnosťou) dlhu, t. j. dňom, keď má
dlžník prvýkrát splniť dlh, resp. začať s jeho plnením. Preto až na základe náležitého posúdenia
splatnosti uplatňovaného dlhu žalobcom, bude daný dôvod zaoberať sa premlčaním dlhu žalobcu, podľaustanovenia§5bZoOS(akkpremlčaniunedošlo,budenevyhnutnédôslednesazaoberaťuplatňovaným
nárokom z hľadiska aplikácie dotknutých právnych noriem).

22. Súd I. inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé s uvedením
skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a s akými úvahami
sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými

námietkami účastníkov. Odôvodnenie rozhodnutia súdu I. inštancie sa má vzťahovať aj na príslušenstvo
uplatňovanej pohľadávky, ak nebude zmluva posúdená bez poplatkov a úrokov.

23. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd I. inštancie v novom rozhodnutí o veci.

24. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku

a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).