Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/262/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117246068
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6117246068.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta
Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v spore strán žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o. so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. so sídlom Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: R. E., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XXX, B. M., zast.:
Občianske združenie Centrum právnej pomoci Galanta, IČO: 51 412 802, so sídlom Staničná 1702/10,

Galanta, o zaplatenie 7.825,20 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta
č.k. 30Csp/24/2018-212 zo dňa 23.10.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III., IV. a V. r u š í a v e c mu v zrušenom
rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie v rozsudku vo výroku I.. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

5.290,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.590,83 Eur od 24.6.2017 do
5.9.2017, s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.490,83 Eur od 6.9.2017 do 27.9.2017, s
úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.390,83 Eur od 28.9.2017 do 23.10.2017, s úrokom z
omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 5.290,83 Eur od 24.10.2017 do zaplatenia. Výrokom II. rozhodol,
že žalovaný je povinný priznanú istinu, príslušenstvo a náhradu trov konania splácať v pravidelných
mesačných splátkach vo výške 120 Eur, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca počnúc právoplatnosťou

tohto rozsudku a to až do úplného zaplatenia priznanej istiny, príslušenstva a trov konania. Nezaplatením
čo i len jednej splátky sa stáva splatnou celá nezaplatená časť istiny, príslušenstva a trov konania. Vo
výroku III. vo zvyšku súd žalobu zamietol. Výrokom IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému v rozsahu 35,22 %. Podľa výroku V. o výške náhrady trov konania súd rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím a citáciou § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. b) zákona
č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ), § 497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 a 2, § 524
ods. 1 a 2, § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Vecne argumentoval tým, že žaloba bola podaná
dôvodne. Dňa 23.6.2017 bola medzi právnym predchodcom žalobcu a žalobcom uzatvorená platná
zmluva o postúpení pohľadávok č. 0666/2017/CE, na základe ktorej žalobca nadobudol pohľadávku voči

žalovanému vyplývajúcu zo zmluvy o splátkovom úvere č. 5063297211. Zmluva o postúpení pohľadávok
spĺňa všetky zákonné podmienky. Dňa 10.10.2014 došlo medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanýmkplatnémuuzatvoreniuzmluvyospotrebiteľskomúvereč.5063297211vzmysle§497anasl.
Obchodného zákonníka v spojení s § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zo zmluvy jasne vyplýva, že bola podpísaná zástupcami právneho
predchodcužalobcuažalovaným.Vrámciprieskumnejčinnostisúdnezistilžiadneneprimeranézmluvné

podmienky ani premlčanie pohľadávky. Súd však zistil, že zmluva neobsahuje údaje o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z.Účelom tohto ustanovenia je, aby mal spotrebiteľ v čase uzatvorenia úverovej zmluvy informácie o tom,
aká časť splátky pripadá na istinu a aká na úroky, resp. iné poplatky, inými slovami, aké nároky veriteľa
úverovou splátkou vlastne spotrebiteľ plní. Z predloženého výpisu z účtu úveru mal súd preukázané, že

právny predchodca žalobcu dňa 10.10.2014 poukázal finančné prostriedky vo výške 6.000 Eur na účet
žalovaného, pričom žalovaný si povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy riadne a včas nesplnil,
na základe čoho žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úver ku dňu 29.12.2016. Z dôvodu porušenia
zmluvnej povinnosti splácať úver v dohodnutých termínoch, právny predchodca žalobcu oznámením zo
dňa 24.1.2017 vyhlásil mimoriadnu splatnosť pohľadávky k 29.12.2016 a zároveň vyzval žalovaného na

zaplatenie splatnej pohľadávky vo výške 7.911,93 Eur do 15 dní. Oznámenie o vyhlásení mimoriadnej
splatnosti bolo žalovanému doručené dňa 1.2.2017. Ak zákon o spotrebiteľských úveroch ako podstatnú
náležitosť zmluvy predpisuje výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods.
2 písm. k)) a s jej neuvedením spojil tak závažný dôsledok, akým je bezúročnosť a bezpoplatkovosť
úveru (§ 11 ods. 1 psím. b) zákona o spotrebiteľských úveroch), tak je zrejmé, že táto náležitosť musela
byť jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom uvedená v zmluve. Vzhľadom na vyššie uvedené,

úver, ktorého zostatok je predmetom konania je bezúročný a bez poplatkov pre chýbajúce náležitosti
vyžadované kogentnými ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobcovi tak vzniklo právo
na vrátenie rozdielu medzi poskytnutými a vrátenými finančnými prostriedkami. Ku dňu postúpenia
pohľadávky istina úveru predstavovala sumu 5.590,83 Eur. Po postúpení pohľadávky žalovaný uhradil
3 splátky po 100 Eur (5.9.2017, 27.9.2017 a 23.10.2017). Nezaplatená istina úveru tak predstavuje

sumu 5.290,83 Eur. Súd preto považoval žalobu žalobcu za dôvodnú len do výšky istiny 5.290,83 Eur
a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Aktuálne majetkové a osobné pomery žalovaného (ťažké a trvalé
postihnutie maloletého syna žalovaného) odôvodňujú povolenie splátok priznaného plnenia. Súd sa
však nestotožnil s výškou splátky navrhovanou splnomocnenou zástupkyňou žalovaného vo výške 100
Eur, ktorá by bola len o 4,43 Eur vyššia ako pôvodné mesačné splátky dohodnuté v úverovej zmluve.

Súd povolil žalovanému splácať dlh v mesačných splátkach po 120 Eur, keď prihliadol na zásadu
spravodlivosti uvedenú v čl. 2 ods. 1 CSP. Žalovaný si svoje povinnosti vrátiť žalobcovi poskytnutý úver
riadne a včas nesplnil, dostal sa do omeškania a preto má žalobca právo na zákonné úroky z omeškania.
Z uvedeného dôvodu súd uložil žalovanému takisto povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne, tak ako si ho uplatnil žalobca, t.j. od 24.6.2017, t.j. dňom nasledujúcim po dni účinnosti

postúpenia pohľadávky. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 v spoj. s § 262 ods.
1 CSP, t.j. podľa úspešnosti v spore. Žalobca si žalobou uplatnil nárok na zaplatenie sumy 7.825,20
Eur s prísl., úspešný bol v časti čo do zaplatenia sumy 5.290,83 Eur s prísl. a vo zvyšnej časti bol
neúspešný. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 67,61% a
hrubý úspech žalovaného v rozsahu 32,39% (67,61% - 32,39%), čistý úspech žalobcu tak predstavuje

35,22%. O výške náhrady trov rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu tento zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom
rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, namietajúc
nesprávne právne posúdenie veci. Žalobca zastáva názor, že cieľom ustanovenia § 9 ZoSÚ je
poskytnutie dostatočného množstva informácií spotrebiteľovi v rámci uzatváraných zmluvných vzťahov
s dodávateľom týkajúcich sa podmienok úveru, nákladov a záväzkov, ktoré z neho vyplývajú. Medzi

podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere patrí okrem iného aj uvedenie výšky, počtu a
termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, aby bol spotrebiteľ zrozumiteľne informovaný o tom
v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu,
úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Prihliadnuc k obsahu Zmluvy
o splátkovom úvere č. 5063297211 zo dňa 10.10.2014 (ďalej aj „zmluva“) žalobca zastáva názor, že

uvedená zmluva spĺňa všetky náležitosti uvádzané v ustanovení § 9 ods. 2 ZoSÚ. Spotrebiteľ (žalovaný)
bol v zmysle požiadavky ZoSÚ zrozumiteľne informovaný o tom kedy, v akej výške a ako dlho je povinný
plniť si povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zmluvy. Z dikcie ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ nevyplýva
rozpis splátky úveru na istinu, úroky a poplatky a preto súd svojím rozhodnutím neprimerane prísno
sankcionuje veriteľa za situácie, kedy zmluva spĺňa náležitosti vyžadované zákonom. Žalobca sa z

uvedených dôvodov nestotožňuje so súdnym výkladom uvedeného ustanovenia, v zmysle ktorého je
náležitosť uvedená v ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ splnená len v prípade, ak by súčasťou zmluvy
bola amortizačná tabuľka s presným rozpisom aká časť splátky pripadá na istinu, aká na úrok a aká
na poplatky. Takýto výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ z tohto ustanovenia podľa názoru žalobcunevyplýva a navyše je takýto výklad aj v rozpore so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS
(ďalej aj „smernica“), ktorá bola transponovaná do nášho právneho poriadku práve ZoSÚ. Podľa čl. 10

ods. 2 písm. h) smernice Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úvery na účely splatenia. Žalobca podporne poukazuje aj na
to, že v obdobnej veci rozhodoval Súdny dvor Európskej únie, ktorý vo svojom rozhodnutí z 09.11.2016
vo veci C 42/15 v súvislosti s uvedením výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v

zmluve o spotrebiteľskom úvere uviedol, že vzhľadom na jasné znenie ustanovení smernice je potrebné
konštatovať, že smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere výpis vo forme amortizačnej
tabuľky a nie je ani nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom
na konkrétny dátum, resp. spresnenie aká časť splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Súdny
dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí z 09.11.2016 vo veci C 42/15 ďalej judikoval, že porušenie
povinnosti veriteľa môže byť podľa vnútroštátnej právnej úpravy sankcionované zánikom nároku veriteľa

na úroky a poplatky, avšak takáto sankcia je primeraná len pri takom porušení povinností veriteľa,
ktoré môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku, t. j. napríklad neuvedenie
ročnej percentuálnej miery nákladov, počtu a frekvencie splátok, ako aj neuvedenie prípadnej existencie
notárskych poplatkov, požadovaných záruk a poistenia. Za primerané by sa však nemalo považovať,
ak pre neuvedenie niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť

dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, sa bude v súlade s vnútroštátnou úpravou uplatňovať sankcia
bezúročnosti a bez poplatkovosti úveru, čo bude vyvolávať voči veriteľovi závažné následky. Žalobca v
tejto súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že v obdobnej veci rozhodoval aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky, ktorý k predmetnému ustanoveniu zaujal v Uznesení z 22.02.2018, sp. zn. 3Cdo 146/2017
nasledovný právny názor: „Nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné

vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. V zmluvách uzatváraných
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis
plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a
poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška“, alebo
„počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu

nutnédospieťkzáveru,žetotoustanovenielenspresňuje,čosplátkaúveruzahrňuje.Od1.mája2018sa
legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia,
ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom.“ Na nejednotnosť súdneho výkladu uvedeného ustanovenia reagoval aj zákonodarca, ktorý
predmetné ustanovenie s účinnosťou od 01.05.2018 novelizoval, pričom výkladovo problematický pojem

„splátka istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahradil pojmom „splátka“, na základe čoho už nie je možné
dospieť k takému súdnemu výkladu, aký uviedol súd v napadnutom rozhodnutí. Vzhľadom k uvedenému
mážalobcazato,žeposudzovanázmluvaobsahovalavšetkynáležitostivyžadovanéZoSÚaposkytnutý
úver preto nie je možné posudzovať ako bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie preto podľa
názoru žalobcu vec nesprávne právne posúdil, ak uzavrel, že splnenie náležitosti uvedenia výšky, počtu

a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v zmluve o spotrebiteľskom úvere je podmienené tým,
aby bolo zo zmluvy zrejmé aká konkrétna časť splátky pripadá na istinu, aká na úrok a aká na poplatky.
Takýto súdny výklad uvedeného ustanovenia je prekonaný aktuálnou rozhodovacou praxou Súdneho
dvora Európskej únie a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

4. Žalovaný odvolanie nepodal, ani sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal
rozhodnutie v napadnutom zamietajúcom výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného
sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom

viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je
dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b)Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

6. Predmetom odvolacieho prieskumu sa stal napadnutý zamietajúci výrok III. a závislé výroky IV. a
V. o náhrade trov konania. Výrok I. o čiastočnom vyhovení žalobe a ani výrok II. o povolení splátok
nebol napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a preto sa ani nestal predmetom odvolacieho
prieskumu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania
posúdiť, či súd prvej inštancie správne právne posúdil žalobcov nárok.

7. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
ku dňu uzavretia zmluvy o úvere (ďalej aj „zákon o spotrebiteľských úveroch“) upravujúceho zmluvu o
spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keď poukázal na to, že v prejednávanom prípade právny vzťah medzi

žalobcom a žalovaným je od svojho vzniku vzťahom zo spotrebiteľskej zmluvy, na ktorý je potrebné
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú spotrebiteľské zmluvy (§ 52 a nasl.).

9. Uzavretú zmluvu o úvere aj odvolací súd hodnotí za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako to uzavrel
správneajsúdprvejinštancie,anespochybnilanižalobca.Žalobcaakoprávnickáosobaposkytolvrámci

svojho podnikania úver žalovanému, ktorý nekonal v rámci predmetu svojho povolania alebo podnikania.
Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok dojednaných
v úverovej zmluve. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ zmluva
obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o obsahu

spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom vyplýva, že
právny vzťah medzi účastníkmi úverovej zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať podľa zákona
o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon

o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť
pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení zákona o
spotrebiteľských úveroch.

10. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

11. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i) smernice zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade
amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o
úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady;

amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných
na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná
alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a
stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru
alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o úvere.

12. Podľa čl. 10 ods. 3 smernice, keď sa uplatňuje odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa
výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy
o úvere.13. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróova (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“) konštatoval, že článok 10 ods. 2

písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere
uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod
50. rozsudku), článok 10 ods. 2 písm. h) smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod
52. rozsudku). Ďalej konštatoval, že z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 smernice vyplýva,
že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy
odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53. rozsudku), že pokiaľ ide o zmluvy patriace
do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré
táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej

patria tieto povinnosti (bod 55. rozsudku). Tiež konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátkybudezapočítanánavrátenietejtoistiny.Tietoustanoveniavspojenísčlánkom22ods.1smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59.

rozsudku).

14. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka

musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

15. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a

o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa uvádza, že
predložený návrh zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice
Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský
úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu dôvery a právnej

istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä pri cezhraničných transakciách“.
V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k uvedenému zákonu sa konštatuje, že predkladaným
zákonom je smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu.

16. V dôvodovej správe k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné
množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena

poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať
finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch,
resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky)
vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).

17. Smernica je špecifickým prameňom práva (norma práva) Európskej únie a vyžaduje od členských
štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom
poriadku.Členskýštátmusítranspozíciusmerniceuskutočniťspôsobomplnezodpovedajúcimpotrebám
jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich záväznosť

nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch medzi
jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať, či môžu
normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento nepriamy
účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné zneniezákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie C-212/07, bod 110.).

18. Rozsudok vo veci C-42/15 konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú
tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných

súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h) smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o
spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi

úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“ (§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch). Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v
úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo transponovať smernicu v
celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9

ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 smernice.

19. V obdobnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa
22.2.2018 uvádza: „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.,
ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách

uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza
pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia
eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru

zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné
náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku
úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či zmluva
o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny
úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) (písm.

l) od 1.4.2015 do 30.4.2018) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie
nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok,
to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť
spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri
uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke

(výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým
poznamenáva, že aj v zmysle rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky
podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo

forme amortizačnej tabuľky.“

20. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
k danej otázke, a to uznesenie sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018. Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa v tomto rozhodnutí tiež venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) (písm. l) od

1.4.2015 do 30.4.2018) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého je zrejmá možnosť
a tým aj nutnosť eurokonformného výkladu daného ustanovenia s poukazom na článok 10 ods. 2
písm. h) a i) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018 vyplýva: „Pokiaľ ide o to, či zmluva
o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov
a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvereobsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť
každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v

číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadá na istinu, istinu, úverový úrok a iné platby“.

21. Obdobne rozhodol Najvyšší súd aj vo veciach sp. zn. 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, sp. zn.
4Cdo/187/2017 z 23.4.2018).

22. Vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku vo veci C-42/15,
účelu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a čiastkových právnych
záverov vyjadrených vyššie Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolací súd uzavrel, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ

predmetné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške, počte, termínoch splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje
povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine, úrokom a iným
poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

23. Zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., došlo k zmene (medziiným)
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v tom zmysle, že sa v ňom s

účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami
„frekvenciu splátok “. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku vo veci C-42/15.
Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu
predmetného ustanovenia, ktorú bolo (podľa vyššie uvedeného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky) možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom.

24. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu vrátane citovanej judikatúry potom predmetná zmluva
o úvere obsahuje obligatórnu náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010

Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, teda výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov a záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný spotrebiteľský úver
sa považuje v dôsledku absencie tohto údaja za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11
ods. 1 písm. b) citovaného zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť

odvolacej námietky, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení o otázke splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia §
9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný podľa

ustanovenia§11ods.1písm.b)zákonaospotrebiteľskýchúveroch,odvolacísúduzatvára,žeodvolanie
žalobcu je v tomto smere dôvodné.

25. Vzhľadom potom na nesprávny právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu
obligatórnej náležitosti zmluvy o úvere, ktorou je výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom
s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, sa potom súd prvej
inštancie nezaoberal právnou a vecnou dôvodnosťou žalobcom uplatňovaných úrokov a úrokov z
omeškania (aj kapitalizovaných), poplatkov zo spotrebiteľskej zmluvy a v tomto smere nevykonal ani
potrebné dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie veci. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na

ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého v danom spore, ktorý je sporom s
ochranouslabšejstrany,súdmôževykonaťajtiedôkazy,ktoréspotrebiteľnenavrhol,akjetonevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará alebo zabezpečí takýto dôkaz.26. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku III. a v závislých výrokoch IV. a V. o náhrade trov
konania zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b), c) Civilného sporového poriadku) a vec vrátil súdu prvej inštancie

v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

27. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatnených jednotlivých nárokov, za
tým účelom v súlade s ustanovením § 295 Civilného sporového poriadku doplniť dokazovanie, jeho

výsledky opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a
následne znova vo veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 Civilného sporového poriadku odôvodniť.

28. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).