Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 37Ek/1255/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120361328
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Šnapková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120361328.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Mesto Žilina, so sídlom Námestie
obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, IČO: 00 321 796, práv. zast.: Advokátska kancelária Gallo s.r.o.,
Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin, IČO: 36 715 352, proti povinnému: E. 01 N.ČO: 35 836 814, na
vymoženie pohľadávky vo výške 49,18 eura s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/1255/2020 zo dňa 25. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 37Ek/1255/2020
zo dňa 25. augusta 2020, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie, podaným prostredníctvom právneho zástupcu,
domáhal od povinného vymoženia sumy 49,18 eura s príslušenstvom. Ako exekučný titul pripojil výkaz
daňových nedoplatkov vydaných Mestom Žilina dňa 13. 01. 2015 pod sp. zn.: OE/SA/120/210522.

Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých
exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z. z.“).

2. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica, vydaným vyšším súdnym úradníkom, sp. zn.
37Ek/1255/2020 zo dňa 25. augusta 2020, súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti
vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku

zamietol. Uplatnenie nároku na paušálne trovy starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za nedôvodné
a v rozpore so zákonom.

3. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu, v
zákonom stanovenej lehote podal sťažnosť, ktorú odôvodnil predovšetkým tým, cit.: „Zákon č. 233/2019
Z.z.oukončeníniektorýchexekučnýchkonaní,zaviedolnútenéobmedzenieprávaselektívnevybraných

veriteľov domáhať sa vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom súdnom konaní. Toto obmedzenie
je síce stanovené zákonom, ale bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR), naopak
subjekt, ktorému sú retroaktívne obmedzené jeho práva (selektívne zákonom určený veriteľ), musí
znášať náklady s týmto obmedzením (náklady s opätovným iniciovaním exekučného konania a so
zastavením pôvodne začatého a zákonom nútene ukončeného). Zákonodarca zrejme v snahe o určité
„vyváženie“ vzniknutej situácie v dôvodovej správe k § 6 predmetného zákona uvádza: „Celkové trovy

starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už na trovách starej exekúcie
v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal a paušálnych trov starej
exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie (ďalej len „paušálne trovy“),
ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej
hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu iných trov starej
exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša oprávnený

a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú
príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená to, žev prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu
ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ V prípade ak by oprávnený nemal možnosť
(tak ako to tvrdí súd v napadnutom uznesení) v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie požadovať

náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným zavinením) ako príslušenstva
vymáhanej pohľadávky, od povinného, bolo by ust. § 6 zák. č. 233/2019 celkom zjavne v rozpore
s Ústavou SR. Je potrebné poukázať na uznesenie ÚS SR IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020, v
ktorom ÚS síce odmietol sťažnosť sťažovateliek namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení starých
exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv, ale

zároveň v predmetnom uznesení ÚS v bode 32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni
podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci
ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením
pohľadávky.“ Navrhol preto, sťažnosťou napadnuté uznesenie zrušiť.

4. Sudca k veci udáva nasledovné:

5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému
je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z.z.

(ďalej len „CSP“) ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
7. Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 233/2019 Z.z.“) okrem náhrady súdneho poplatku za
návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.

8. Po preskúmaní sťažnosti oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka dospel súd k
záveru, že bola podaná včas, ale je v celom rozsahu nedôvodná. Dospel k záveru, že skutkový stav
veci bol zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý
bol náležitým spôsobom odôvodnený. Aj keď sa sudca stotožňuje s dôvodmi
uvedenými v napadnutom uznesení a podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nemusí rozhodnutie

obsahovať odôvodnenie, na zdôraznenie správnosti uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti
oprávneného.
9. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na
vymoženie iných trov vo výške 42 eur. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil, argumentujúc,
že ide o náklady spojené s uplatnením pohľadávky podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. K

uvedenému súd uvádza, že pokiaľ ide o sumu 42 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy
starej exekúcie ukončenej ex-lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na
túto nedisponuje oprávnený spôsobilým exekučným titulom proti povinnému. Ako vyplýva z § 6 ods. 3
zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov
je exekučným titulom. No uvedený exekučný titul predstavuje oprávnenie súdneho exekútora vymáhať

paušálne trovy od oprávneného. Nezaväzuje k plneniu povinného (ktorému sa ani nedoručuje) a ani
nie je vydaný v prospech oprávneného. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie
paušálnych trov od povinného. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa
názoru súdu nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného)
a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinného).

Taktiež, ako vyplýva bez akýchkoľvek pochybností z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
okrem náhrady súdneho poplatku za návrh, oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho
podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy 42 eur od povinného a
uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani
ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov, pokiaľ

mieni oprávnený uvedený nárok uplatniť v exekúcii ako príslušenstvo podľa § 121 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, potom absentuje spôsobilý exekučný titul na jeho uplatnenie.
10. K námietke oprávneného, že z dôvodovej správy má vyplývať úmysel zákonodarcu súd uvádza, že
dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ktoré podáva jedine súd. Možno
sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno

o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými
podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom
z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nezodpovedá
prijatému normatívnemu textu zákona, a to vo viacerých bodoch; napríklad podľa dôvodovej správy k §5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019Z.z.niejepodstatnounáležitosťouvýškavymáhanéhonároku.Taktiežpodľadôvodovejsprávy

k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j.
ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z
pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška
paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát
oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Na uľahčenie

podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul
predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona
č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú
konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z. (v rozpore
s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú
správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným)

znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých
miestach. Už len z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad, ktorý sa má mať oporu v
dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu.

11. K námietke oprávneného, že ide o zásah do vlastníckeho práva oprávneného na príslušenstvo súd

uvádza, že zákonom 233/2019 Z.z. došlo abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej
podstate k legálnej definícii pojmu „nemajetnosť“, a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom
dochádza k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom
do 31. 03. 2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie).
Z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zákonná

prezumpcia, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa
nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie je aj dôvodom na
zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 03. 2017.
Ako vyplýva z Upovedomenia o zastavení starej exekúcie, exekúcia proti povinnému trvala od 19. 02.
2015 (doručenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi) do jej zastavenia dňa 02. 06.

2020, teda viac než 5 rokov s výsledkom vymáhania: 0,00 eur. Pokiaľ sa za viac než päť rokov nepodarilo
vymôcťnárokoprávneného,jetobezpochybnostídôvodomnazastavenieexekúciepretzv.nemajetnosť
povinného, zvlášť ak súdy majú rozhodovať podľa skutkového stavu, ktorý tu je v čase vydania
rozhodnutia. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však súd pripomína, že
tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity

povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania
exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z ktorého vyplýva, že
systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca pristúpil k regulácii
uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a
d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného

majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne.
Náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním
predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd pri rešpektovaní ústavných pravidiel
právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením
exekúcie z oprávneného na povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením

exekúcie úspešný. Nie je možné sa tak stotožniť s názorom oprávneného, že bez svojej viny si nemôže
ako príslušenstvo uplatňovať trovy zastavenej exekúcie, keď ide o dôsledok skutočnosti, že vedená
exekúcia nebola úspešná, a to ani z časti, a oprávnený sa naďalej domnieva, že v exekučnom konaní
bude úspešný.

12. K uvedeným záverom súd na zdôraznenie správnosti uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky
v odôvodnení uznesenia č.k. II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12. 05. 2020, ktorým odmietal ústavnú sťažnosť
ako zjavne neopodstatnenú, o.i. uviedol, cit.: „Zmyslom a účelom prijatia zákona č. 233/2019 Z. z.
bolo riešiť neúnosnú situáciu na exekučných súdoch, kde sa v státisícoch exekučných konaní viedla
exekúcia proti povinným dlhodobo neúspešne a v konečnom dôsledku tento stav vyúsťoval až do kolízie

s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania. Zákonodarca túto situáciu neriešil novelou
Exekučného poriadku, ale samostatným zákonom, ktorým, ako už bolo uvedené, zaviedol okrem iného
aj pojem stará exekúcia. Zákon č. 233/2019 Z. z. zároveň upravuje, čo treba v tomto prípade a pre
účel zastavenia starej exekúcie považovať za nemajetnosť povinného. Pre úplnosť je potrebné dodať,že povinnosť oprávneného znášať trovy exekúcie pri zastavení konania pre nemajetnosť povinného
alebo v iných predpokladaných prípadoch obsahuje aj „generálna“ právna úprava (§ 203 Exekučného
poriadku v znení od 1. februára 2002 do 31. marca 2017; v znení Exekučného poriadku od 1. apríla

2017 je to § 199c ods. 1, pozn.). Aj z uvedeného je zrejmé, že názor oprávneného, podľa ktorého ide o
zásah do jeho majetkových práv na príslušenstvo exekúcie, nie je správny, keď aj podľa ústavného súdu,
vecným dôvodom bolo riešenie neúnosnej situácie na exekučných súdoch, legitímnym dôvodom bola
z toho dôvodu kolízia s princípom právnej istoty subjektov exekučného konania, a to aj zadefinovaním
nemajetnosti povinného, ako už uviedol súd vo svojich predchádzajúcich úvahách.

13.KpoukazuoprávnenéhonauznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyč.k.IV.ÚS160/2020-20
zo dňa 13. 05. 2020 súd predovšetkým uvádza, že rozhodnutia súdov, nie sú uznané za formálne
pramene práva, nakoľko v súdnom spore ide vždy o individuálne posúdenie skutkového stavu, ktorý súd
právne posudzuje. Aj s prihliadnutím na čl. 2 ods. 3 CSP je potrebné uviesť, že dôležité je predovšetkým
dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych

autorít a nie povýšenie rozhodnutí súdov na formálny prameň práva. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje
oprávnený je rozhodnutím, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená a jeho
podstatou bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa Upovedomeniami o zastavení starej exekúcie
vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z.z. Predmetom skúmania nebol nárok
oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z.z.. Exekučný súd vo

všeobecnosti uvádza, že je predovšetkým sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č.k. IV. ÚS 160/2020-20 zo dňa 13. 05. 2020 je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu
prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená a ktorej predmetom bolo posúdenie Upovedomení o zastavení starých
exekúciívydanýchsúdnymexekútoromanieprieskumnárokuoprávnenéhonanáhraduuhradenýchtrov

starej exekúcie (ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného). Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia
uvedenej vety v rozhodnutí je následne sťažená (ak nie priamo nemožná) pozícia exekučného súdu
dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Súd sa preto okrem vyššie uvedeného obmedzí na
konštatovanie, že podľa jeho názoru nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
keď uvedená otázka nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Vychádzajúc

z vyššie uvedeného, z dôvodu absencie exekučného titulu na vymáhanie uvedeného nároku, z dôvodu
neúspechu oprávneného v zastavenej exekúcii zo zákona, z dôvodu výslovného znenia ustanovenia §
9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., podľa ktorého oprávnený má nárok iba na náhradu súdneho poplatku
za opätovne podaný návrh, dospel súd k záveru, že v novom exekučnom konaní nemá oprávnený nárok
na vymoženie náhrady iných trov vo výške 42 eur od povinného, ktoré uhradil súdnemu exekútorovi na

základe Upovedomenia o zastavení starej exekúcie, čo ale neznamená, že si ich nemôže v opätovnom
návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť.
14. Z vyššie uvedených dôvodov, sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 202 ods. 1
Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.
zn. 37Ek/1255/2020 zo dňa 25. augusta 2020 vydaného vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď sa

stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie
oprávneného vo výške 42 eur od povinného je nedôvodný. Oprávnený nedisponuje exekučným titulom
na ich vymáhanie a iné trovy ako zaplatený súdny poplatok nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č.
233/2019 Z.z. od povinného vymáhať. Nejde ani o trovy exekúcie oprávneného. Preto podľa § 53 ods.
3 písm. a) Exekučného poriadku je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v časti

42 eur.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.