Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. apríl 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/73/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1516201894
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:1516201894.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ingrid Doležajovej a sudkýň JUDr.
Dagmar Podhorcovej a JUDr. Marty Polyákovej, v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárska Pôda s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Sibírska 55, IČO: 44 138 369, zast. LawService, s.r.o., so sídlom Zvolen, Stráž
3/223, IČO: 36 861 723, proti žalovanej: U. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., O. O. A. XXX/X, zast.
Advokátska kancelária STOKLASA & STOKLASOVÁ s.r.o., so sídlom Nitra, Farská 25, IČO: 36 856 282,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra
zo dňa 19. novembra 2018, č. k. 10C/122/2016-198, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa po pripustení jej
zmeny domáhal určenia, že bol výlučným vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. V., obec G., okres G.,
pozemku registra „E“ parc. č. XXXX - orná pôda o výmere XXX m2 a pozemku registra „C“ parc. č.
XXXX/XXX - ostatná plocha o výmere XXX m2 (aktuálne súčasťou parc. č. „C“ parc. č. XXX/XX - ostatné
plochy o výmere XX.XXX m2 a parc. č. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XX.XXX m2) ku dňu
ich vyvlastnenia na základe rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 18.08.2016 Okresného úradu G., odbor
výstavby a bytovej politiky č. U. v spojení s rozhodnutím Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho
rozvoja SR, odbor štátnej stavebnej správy zo dňa 10.10.2016 č. XXXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/Ho.
O trovách konania rozhodol tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie právne oprel o ust. § 132 ods. 1, § 133 ods 2, § 575 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“); § 6 ods. 6 zák. č. 282/2015 o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o
nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods.
5 a 7 zák. č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a
o doplnení niektorých zákonov. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 25. 06. 2015,
žalovaná ako predávajúca a žalobca ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu č. XXXX/X/HXXX, ktorej
predmetom bola nehnuteľnosť nachádzajúca sa v k. ú. V., zapísaná na LV č. XXXX ako parc. registra
„E“ č. XXXX - orná pôda o výmere XXX m2, na základe ktorej Okresný úrad G. povolil vklad vlastníckeho
práva v prospech žalobcu do katastra nehnuteľností. Proti jeho rozhodnutiu podal prokurátor Okresnej
prokuratúry Nitra protest z dôvodu, že správny orgán neprihliadol na existenciu zákonného predkupného
práva štátu, pričom Okresný úrad G. protestu vyhovel a rozhodnutie o povolení vkladu zrušil. Zo spisu
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/118/2016 zistil, že Okresný úrad Nitra rozhodnutím zo dňa 17.
02. 2016 č. Z. konanie o povolenie vkladu na základe tejto zmluvy zastavil, proti ktorému žalobca
podal odvolanie a Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov rozhodnutím zo dňa 24. 03. 2016

č. Vo XX/XXXX-X/To OU-NR-U V XXXX/XXXX odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.
Na základe žaloby žalobcu o preskúmanie tohto rozhodnutia bolo na Krajskom súde v Nitre vedené
konanie pod sp. zn. 11S/118/2016, rozhodnutie správneho orgánu bolo zrušené a o kasačnej sťažnosti
doposiaľ Najvyšší súdu SR nerozhodol. Uviedol, že je všeobecne známe, že vláda Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 08. 07. 2015 č. 401/2015 schválila návrh na vydanie osvedčenia o významnej
investícii a stavba sa týka aj spornej nehnuteľnosti, pričom Okresnému úradu Nitra bola dňa 22. 07.
2015 doručená žiadosť Ministerstva hospodárstva SR zo dňa 20. 07. 2015 o zápis predkupného práva
štátu, prílohou ktorej bol uvedený zoznam pozemkov podľa katastrálnych území, na ktorých je potrebné
vykonať zápis predkupného práva štátu a osvedčenie o tom, že stavba „Vybudovanie strategického
parku“ je významnou investíciou a jej uskutočnenie je vo verejnom záujme, zaevidovaná pod sp. zn.
Z XXXX/XXXX. Konštatoval, že z kúpnej zmluvy zo dňa 01. 03. 2016 č. XXXXX/XX/XXXX/Dražovce/
XXX/XXXX vyplýva, že žalovaná ako predávajúca túto uzatvorila so spoločnosťou MH Invest s.r.o.
ako kupujúcou, ktorej predmetom bol prevod vlastníckeho práva k parcele registra „E“ parc. č. XXXX
- orná pôda o výmere XXX m2 za kúpnu cenu XXXXX,XX eura. Dodal, že je z iných vecí známe,
že jediným spoločníkom spoločnosti MH Invest s.r.o. bolo Ministerstvo hospodárstva SR. Predmetná
parcela bola rozdelená na parcelu registra „E“ č. XXXX - orná pôda o výmere XXX m2 a parcelu
registra „C“ č. XXXX/XXX - ostatné plochy o výmere XXX m2, ktoré sú aktuálne súčasťou parcely
registra „C“ parc. č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere XXXXX m2 a parc. č. XXXX/XXX - ostatné
plochy o výmere XXXXX m2, obe zapísané na LV č. XXXX, vo vlastníctve MH Invest s.r.o. Dňa 21.
06. 2016 (č. XXXXXXXX) spoločnosť MH Invest s.r.o. ako predávajúci a spoločnosť MH Invest II s.r.o.
ako kupujúci uzavreli kúpnu zmluvu (č. XXXXXXXX), predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k
predmetným parcelám. Z rozhodnutia Okresného úradu Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky z 18. 08.
2016 č. OU-NR-U vyplýva, že parcely boli vyvlastnené v prospech spoločnosti MH Invest s.r.o na účel
„Vybudovania strategického parku“, kat. úz. M., J., V., L., J., Y.. Časť náhrady za vyvlastnenie spoločnosť
MH Invest s.r.o. uhradila na účet spoločnosti MH Invest II s.r.o. a časť dala do súdnej úschovy, pretože
na súde prebieha konanie týkajúce sa určenia vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti. Žalobca podal
proti rozhodnutiu o vyvlastnení odvolanie, ktoré Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
SR rozhodnutím z 10. 10. 2016 č. XXXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/Ho zamietlo a následne žalobu o
preskúmanie rozhodnutia o vyvlastnení, ktoré konanie sa vedie na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn.
11S/261/2016. Poukázal tiež na to, že náhrada je zložená do úschovy, v konaní na Okresnom súde Nitra
pod sp. zn. 18U/4/2016, súd peňažné prostriedky prijal a doposiaľ nevyplatil príjemcovi.

3. S ohľadom na to, že žalobca po zmene žaloby požadoval určenie práva podľa § 137 písm. c/
CSP argumentoval, že základnou podmienkou dôvodnosti a východiskom úspešnosti takejto určovacej
žaloby je existencia právneho záujmu, ktorý musí byť naliehavý. V tejto súvislosti konštatoval, že
žalobcovi nejde žalobou o zmenu zápisu vlastníka v katastri nehnuteľností, ale o vyplatenie náhrady
za vyvlastnenie. Pretože náhrada bola do úschovy zložená na základe rozhodnutia súdu a určenie
príjemcu je závislé od výsledku tohto súdneho konania, nemôže žalobca žalovať o plnenie, z ktorého
dôvodu vzhliadol naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, ako i prípustnosť žaloby.
Ďalej rezultoval, že po uzavretí kúpnej zmluvy zo dňa 25. 06. 2015, ktorou mal žalobca nadobudnúť od
žalovanej vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, bol vládou Slovenskej republiky dňa 08. 07.
2015 schválený návrh na vydanie osvedčenia o významnej investícii na týchto nehnuteľnostiach, čím
štátu priamo zo zákona vzniklo podľa § 3 ods. 5 zákona č. 175/1999 Z. z. k nim predkupné právo. Dôvodil,
že podstata predkupného práva vo všeobecnosti spočíva v tom, že vlastník veci, pokiaľ sa rozhodne vec
predať, je povinný ponúknuť ju na predaj tomu, kto je z predkupného práva oprávnený. Vzhľadom na
to a na účel sledovaný zákonom č. 175/1999 Z. z., ktorým je zjednodušenie usporiadania vlastníckych
vzťahov potrebných na prípravu stavieb, ktoré sú významnou investíciou z hľadiska celého hospodárstva
Slovenskej republiky podľa § 1 ods. 1 zákona č. 175/1999 Z. z. a dôvodových správ bola zmluvná
voľnosť žalovanej ako vlastníčky pozemku k tomuto pozemku obmedzená, pretože žalovaná bola
povinná v prípade zamýšľaného predaja prednostne ponúknuť tento pozemok, na ktorom vzniklo štátu
predkupné právo, štátu a nie žalobcovi. Keďže predkupné právo štátu vzniká, rovnako ako predkupné
právo spoluvlastníka, priamo zo zákona, avšak podľa zákona č. 175/1999 Z. z. sa zapisuje do katastra
nehnuteľností a platná právna úprava spája s jeho porušením iné právne následky ako z porušenia
predkupného práva spoluvlastníka, nestotožnil sa s právnym názorom žalobcu o použití ustanovení
Občianskeho zákonníka ohľadom predkupného práva na daný právny vzťah. Pretože žalobca mohol
vlastnícke právo k pozemku nadobudnúť podľa § 133 ods. 2 OZ až vkladom vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností, vznik predkupného práva zabránil realizácii zmluvy so žalovanou a teda spôsobil
nemožnosť jej plnenia. Mal za to, že nesporne si štát predkupné právo uplatnil, pretože spoločnosť, ktorej

jediným spoločníkom je Ministerstvo hospodárstva SR ako kupujúci a žalovaná ako predávajúca uzavreli
dňa 01. 03. 2016 kúpnu zmluvu ohľadom sporných nehnuteľností, čím zákonné predkupné právo štátu
sa podľa § 3 ods. 7 zákona č. 175/1999 Z. z. v určenej lehote vykonalo a teda nemožnosť plnenia je
trvalá. Prezentoval, že plnenie nie je možné zo strany žalovanej uskutočniť ani za sťažených podmienok,
s väčšími nákladmi a ani po dojednanej dobe podľa § 575 ods. 2 OZ. Ďalej, že plnenie dohodnuté v
kúpnej zmluve uzavretej medzi žalobcom a žalovanou sa stalo po vzniku ich záväzku nemožným, preto
povinnosť žalovanej plniť tento záväzok zanikla, čím zanikol aj záväzok podľa § 575 ods. 1 OZ a žalovaná
zodpovedá žalobcovi iba za prípadnú škodu a bezdôvodné obohatenie, ktoré žalobca nepožadoval.
Pretože záväzok z kúpnej zmluvy uzavretej dňa 25. 06. 2015 zanikol pred tým, ako správny orgán
rozhodol o vklade vlastníckeho práva v prospech žalobcu na jej základe, nemohol a nemôže žalobca
ňou nadobudnúť vlastnícke právo podľa § 133 ods. 2 OZ. Uzavrel, že žalobca sa vlastníkom pozemku
nikdy nestal, teda nemohol byť jeho vlastníkom ani ku dňu jeho vyvlastnenia, preto žalobu zamietol
nezaoberajúc sa z dôvodu hospodárnosti ďalšími námietkami strán sporu.

4. Rozhodnutie o trovách konania právne oprel o ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP a v konaní
úspešnej žalovanej priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci
súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Dôvodil, že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil mu uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, čo vzhliadol v nedostatku odôvodnenia rozhodnutia a v časti, kde sa súd čiastočne
zaoberal konkrétnymi skutkovými okolnosťami, tieto nesprávne právne posúdil. Tiež mal za to, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté
rozhodnutie označil za arbitrárne. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal kogentnou úpravou a
účelom predkupného práva a veľkú časť odvolania venoval právnej úprave inštitútu predkupného práva
a pojmovým znakom nemožnosti plnenia a jeho následkom, ktoré sú upravené v ustanovení § 575
OZ. Zvýraznil, že dodatočná (právna) nemožnosť nastáva v prípade splnenia zákonom stanovených
podmienok, teda na základe právneho predpisu, ktorý subjektu zakazuje také správanie, na ktoré by
bol v zmysle právneho úkonu povinný. Nemôže sa jednať o také správanie (resp. konanie), ktoré
možno odvrátiť inými spôsobilými prostriedkami. Zdôraznil, že z ust. § 603 OZ vyplýva, že predkupné
právo zostáva zachované voči nadobúdateľovi. Ak z kogentnej právnej úpravy explicitne vyplýva,
že predkupné právo zostane zachované voči nadobúdateľovi, nemohlo sa jednať o takýto zákaz
pôvodného predmetu záväzku. Uviedol, že sa jedná predovšetkým o predmet záväzku, pričom nie je
podstatný subjekt záväzku. Vysvetlil, že účelom predkupného práva je nadobudnutie predmetu záväzku,
pričom je bez významu či tento predmet nadobudne od pôvodného predávajúceho (za predpokladu
dovolania sa relatívnej neplatnosti zákonom stanoveným spôsobom pokiaľ predkupné právo existovalo
v čase uzavretia zmluvy, čo nie je tento prípad) alebo nadobúdateľa, nakoľko zákon pripúšťa obe tieto
možnosti. Zvýraznil, že dodatočná nemožnosť plnenia je pri predkupnom práve pojmovo vylúčená.
V zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka pri porušení predkupného práva pripadá do úvahy
relatívna neplatnosť právneho úkonu podľa ustanovenia § 40a OZ, ktoré predpokladá, že oprávnený
subjekt (štát) by sa musel neplatnosti dovolať, čo v tomto prípade neurobil. Ďalšou možnosťou, ktorú
Občiansky zákonník pripúšťa, je možnosť oprávnenej osoby (štátu) domáhať sa predaja nehnuteľnosti
od nadobúdateľa za takú sumu za akú ju nadobudol nadobúdateľ. V posudzovanom prípade však
štát nadobudol pozemok po tom, čo správny orgán vkladové konanie zastavil z dôvodu, že právny
úkon posúdil ako úkon absolútne neplatný. Následne si štát uplatnil predkupné právo voči pôvodnému
predávajúcemu (žalovanej), avšak už za sumu 13492,64 eura. Uvedené znamená, že taký výklad, keď
sa s predkupným právom štátu spája absolútna neplatnosť právneho úkonu resp. dodatočná nemožnosť
plnenia, vedie k nehospodárnemu a neefektívnemu nakladaniu s verejnými financiami.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná písomným podaním, v ktorom uviedla, že z argumentácie
žalobcu je zrejmé, že spory o určenie vlastníckeho práva k pozemkom sa v skutočnosti vedú medzi
žalobcom a spoločnosťou MH Invest, s.r.o. Argumentáciu žalobcu v jeho odvolaní označila za účelové
konštrukcie, ktorými sa snaží zmeniť celkovú situáciu tak, aby v čase, keď došlo k vyvlastneniu
predmetných nehnuteľností, ktoré boli vo vlastníctve MH Invest, s.r.o. na základe predchádzajúcich
kúpnych zmlúv, bol uvedený ako vlastník žalobca. Navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť, keď právna argumentácia žalobcu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nezodpovedá
skutkovému stavu.

7. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej mal za to, že sú to práve tvrdenia žalovanej, ktoré
nemajú oporu v skutkovom stave. Uviedol, že z rozhodnutia o vyvlastnení vyplýva, že vyvlastniteľovi
- spoločnosti MH Invest, s.r.o. bola uložená povinnosť uhradiť náhradu za vyvlastnenie (vrátane časti
finančných prostriedkov za pozemok, ktorý je predmetom sporu) do úschovy Okresného súdu v Nitre
podľa ustanovenia § 6 ods. 6 zák. č. 282/2015 Z. z. a tiež, že takto rozhodol z dôvodu prebiehajúcich
súdnych sporov o určenie vlastníctva (vrátane tohto konania), pričom účastníčkou tohto konania bola i
žalovaná. Nejedná sa tak o spor medzi ním a spoločnosťou MH Invest, s.r.o. a ani spoločnosťou MH
Invest II, s.r.o., nakoľko osobou, ktorá spochybňuje nadobudnutie jeho vlastníctva je žalovaná. Samotné
vyvlastnenie označil za nezákonné z dôvodu obchádzania Zákona o vyvlastňovaní (MH Invest s.r.o.
podal návrh na vyvlastnenie, hoci pozemky predtým nadobudol na základe uplatnenia predkupného
práva, predal ich MH Investu II. s.r.o. a následne podal návrh na vyvlastnenie a došlo k vyvlastneniu
pozemkov MH Investu II., s.r.o.). Ako vyplýva z ust. § 2 ods. 1 písm. c/ Zákona o vyvlastňovaní
vyvlastnenie má subsidiárny charakter, rozhodnutie o vyvlastnení je napadnuté správnou žalobou, o
ktorej doposiaľ rozhodnuté nebolo. Je tak zrejmé, že argumentácia žalovanej nie je dôvodná.

8. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok - ďalej
len CSP) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) po zistení, že odvolanie podala
v stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP) strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP,
s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v § 219 ods. 3 CSP a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Predmetom konania je žaloba žalobcu, ktorou sa po pripustení jej zmeny domáha určenia, že
bol výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. V., obec G., okres G. a to
pozemku registra „E“ parc. č. XXXX - orná pôda o výmere XXX m2 a pozemku registra „C“ parc.
č. XXXX/XXX - ostatná plocha o výmere XXX m2 (aktuálne sú súčasťou parc. registra „C“ č. XXX/
XX - ostatné plochy o výmere XX XXX m2 a parc. registra „C“ č. XXXX/XXX - ostatné plochy o
výmere XX XXX m2) ku dňu ich vyvlastnenia na základe rozhodnutia o vyvlastnení zo dňa 18. 08.
2016 Okresného úradu Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky, č. OU-NR-U v spojení s rozhodnutím
Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, odbor štátnej stavebnej
správy zo dňa 10. 10. 2016 č. XXXXX/XXXX/BXXX-SV/XXXXX/Ho. Dôvodil, že vlastnícke právo k
predmetným nehnuteľnostiam nadobudol od žalovanej na základe platnej kúpnej zmluvy uzatvorenej
dňa 25.06.2015, následné prevody týchto nehnuteľností kúpnou zmluvou uzatvorenou dňa 01.03.2016
medzi žalovanou a MH Invest s.r.o. a kúpnou zmluvou zo dňa 21.06.2016 uzatvorenou medzi MH Invest
s.r.o. a MH Invest II s.r.o. sú nulitné pre ich rozpor so zásadou nemo plus iuris transfere ad alium potest
quam ipse habet a pre nedobromyseľnosť uvedených nadobúdateľov s ohľadom na zápis informatívnej
poznámky v katastri o súdnom konaní. Pokiaľ právoplatným rozhodnutím Okresného úradu Nitra, odbor
výstavby a bytovej politiky zo dňa 18.08.2016 v spojení s rozhodnutím Ministerstva dopravy, výstavby
a regionálneho rozvoja SR, odbor štátnej stavebnej správy zo dňa 10.10.2016 došlo k vyvlastneniu
sporných nehnuteľností v prospech MH Invest s.r.o. tvrdil, že týmto rozhodnutím bolo vyvlastnené jeho
vlastnícke právo a patrí mu preto náhrada za ich vyvlastnenie, pre vyplatenie ktorej musí preukázať, že
bol vlastníkom nehnuteľností ku dňu ich vyvlastnenia. Túto skutočnosť môže preukázať len určujúcim
rozsudkom súdu, pričom bez takéhoto určenia sa jeho právne postavenie ohľadom vyplatenia náhrady
za vyvlastnenie stáva ohrozeným a neistým.

10. V nadväznosti na žalobcom tvrdené odvolacie dôvody, odvolací súd úvodom dáva do pozornosti
nasledujúce súdnou praxou ustálené závery. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP
je daný, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňoval jemu patriace
procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je
potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá,
že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana
ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak,
aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít,
a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,
že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých
rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol

spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP je daný, ak súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd
buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd
založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov
nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP.

12. K žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd
uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav, čo znamená, že vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a
povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením
veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii
právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávneho vyložil.

13. Pokiaľ žalobca označil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za arbitrárne, je nutné uviesť,
že arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom
súvislosti ich právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami
formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súdu môže
tiež vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovaných na
prerokúvaný skutkový prípad. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania, ako aj iného zainteresovaného subjektu na rozhodnutie, ktorého
dôvody sú zjavné a zreteľné, pretože práve odôvodnenie rozhodnutia je zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nebude arbitrárny (I. ÚS 117/07). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu, uvádzaných stranami. Ako už konštatoval stabilne i Ústavný súd,
preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje pre záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strany sporu na spravodlivé
súdne konanie (viď napr. II. ÚS 44/03, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). V tomto smere odvolací súd
dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, keď prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery, z ktorého dôvodu ho nemožno považovať za
nepreskúmateľné, zakladajúce vadu konania majúcu za následok odňatie práva na spravodlivý proces.

14. Podľa § 137 písm. c) CSP žalobou možnou požadovať, aby sa rozhodlo o určení, či tu právo je alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak
vyplýva z osobitného predpisu.

15. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba, na rozdiel od ostatných typov žalôb
uvedených v § 137 CSP má miesto iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na
požadovanom určení existencie alebo neexistencie práva. Je preto primárnou povinnosťou všeobecných
súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou (ne)existencie
naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení,

že naliehavý právny záujem je daný (viď II. ÚS 137/08). Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre
tiež vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej
opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho
záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania, spravidla
žalovaného (porovnaj II. ÚS 382/2010). Obdobne rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR je založená
na závere, podľa ktorého nedostatok naliehavého právneho záujmu predstavuje samostatný a prvoradý
dôvod, pre ktorý určovací návrh nemôže obstáť a ktorý sám osebe a bez ďalšieho vedie k zamietnutiu
návrhu (napr. sp. zn. 3 Cdo 240/2006, 1 Cdo 13/2010, 3 Cdo 56/2011, 1 Cdo 324/2014, 3 Cdo 887/2015,
5 Cdo 345/2015, 8 Cdo 26/2016).

16. Určovacia žaloba má predovšetkým preventívny charakter. Jej účelom je spravidla poskytnúť
ochranu práva žalobcu skôr, než dôjde k porušeniu práva. Je namieste tam, kde jej pomocou možno
odstrániť stav ohrozenia práva, či neistoty v právnom vzťahu a primeranú nápravu nie je možné
dosiahnuť inak, ale aj tam, kde určovacia žaloba účinnejšia ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a
povahu príslušného právneho vzťahu, a kde jej pomocou možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny
rámec, ktorý je zárukou odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej žaloby korešponduje so
zákonnou požiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu na ňou navrhovanom určení. Právny
záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti tejto žaloby musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca
v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu
svojich práv a oprávnených záujmov. Nejde pritom o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého
určenia) sa ňou žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa
teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením
otázky, či sa žalobou so zvoleným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho
práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na
určení práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý
právny záujem, musí poukázať na určité skutkové okolnosti v prejednávanej veci vedúce k sporu medzi
stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je a tiež vysvetliť, že
práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši. Posúdenie naliehavého
právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie práva, ktoré je touto neistotou ohrozené. Záver súdu o
(ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu preto predpokladá posúdenie, či podaná určovacia
žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva, a či snáď spornosť neodstraňuje, a len
zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí
svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre
zamietnutie žaloby; pokiaľ súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom
ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Určovacia žaloba nie je
spravidla opodstatnená vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená úplné vyriešenie obsahu spornosti
daného práva, alebo ak požadované určenie má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu
či tu je (nie je) právo. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase
rozhodovania (napr. NS SR sp. zn. 5Cdo 264/2007, 4Cdo 111/2008, 5Cdo 264/2007). Výrokom rozsudku
v konaní o určovacej žalobe môže byť určené len danosť práva alebo právneho vzťahu existujúceho
ku dňu jeho vyhlásenia, keďže ako uvádza judikatúra, rozsudkom nemožno v zásade určiť existenciu
(neexistenciu) práva alebo právneho vzťahu za minulú dobu. Obsahom určovacej žaloby tak nemôže
byť určenie práva za dobu minulú a ani do budúcnosti, z ktorého pravidla judikatúra pripúšťa aj výnimky,
ako napr. žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Cdo 32/98,
2Cdo 131/06, 1Cdo 26/07, 3Cdo 44/08).

17. V preskúmavanej veci sa žalobca svojou žalobou, po pripustení jej zmeny, domáhal určenia, že bol
vlastníkom ním označených nehnuteľností ku dňu ich vyvlastnenia. Nepochybne ide o určovaciu žalobu v
zmysle § 137 písm. c/ CSP, z ktorého dôvodu vo svetle vyššie popísaných teoreticko právnych východísk,
žalobca musí preukázať kvalifikovaný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Nejde totiž
o žalobu, kedy by právny záujem vyplýval z osobitného predpisu, v ktorom prípade naliehavý právny
záujem nie je potrebné preukazovať. Právny záujem na určení práva vyplýva z právneho predpisu vtedy,
ak právny predpis určitú osobu oprávňuje alebo jej ukladá podať bližšie špecifikovanú určovaciu žalobu
(napr. Exekučný poriadok, Zákon o konkurze a vyrovnaní, atď.). O takýto prípad v súdenej veci nejde,
keď zák. č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho
práva k nim nemá žiadne zákonné výslovné zmocnenie alebo oprávnenie na podanie určovacej žaloby,
pričom len v § 14 ods. 2 veta tretia odkazuje na možnosť podania žaloby na preskúmanie výroku o

náhrade za vyvlastnenie (§ 13 ods. 3) v súdnom konaní, nie na podanie žaloby o určenie vlastníckeho
práva k predmetu vyvlastnenia.

18. Súd prvej inštancie v danej veci i prioritne posudzoval otázku existencie naliehavého právneho
záujmu na žalobou požadovanom určení, ktorý žalobca vyvodil za skutočnosti, že pre vyplatenie náhrady
za vyvlastnenie sporných pozemkov je podmienkou preukázanie, že ku dňu ich vyvlastnenia bol ich
vlastníkom, čo môže len určujúcim rozsudkom súdu. Žalovaná namietala nedostatok naliehavého
právneho záujmu na takomto určení s poukazom na to, že v súčasnosti nie je vlastníčkou dotknutých
nehnuteľností. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca má naliehavý právny záujem na určení,
že ku dňu vyvlastnenia bol vlastníkom v žalobe špecifikovaných nehnuteľností dôvodiac, že do úschovy
súdu bola na základe rozhodnutia správneho orgánu podľa § 6 ods. 6 zák. č. 282/2015 Z. z. zložená
časť náhrady za vyvlastnenie sporom dotknutých nehnuteľností, ktorá doposiaľ vyplatená nebola,
pričom žalobca nemôže žalovať o plnenie, keďže určenie príjemcu je závislé od určenia, že žalobca
bol ku dňu vyvlastnenia pozemku jeho vlastníkom. Odvolací súd tento názor prvoinštančného súdu
v otázke existencie naliehavého právneho záujmu na určení žalobcovho vlastníckeho práva ku dňu
vyvlastnenia nehnuteľností nezdieľa a na rozdiel od neho dospel k záveru, že naliehavý právny záujem
na požadovanom určení nie je daný, keď petit žaloby, uvádzané skutkového tvrdenia a právne posúdenie
sa neviaže na odstránenie spornosti žalobcom uplatňovaného práva, pretože žalobca sa domáha
určenia, že mu vlastnícke právo patrilo ku dňu vyvlastnenia a teda v minulosti. V tomto smere je
významné, že prípadné vyhovenie žalobe by nemalo vplyv na zmenu aktuálneho vlastníka nehnuteľností
zapísaného na liste vlastníctva, čo žalobca svojou žalobou ani nesledoval, keď uplatňovaný určujúci
výrok súdu má byť len podkladom pre uplatnenie si jeho nároku na vyplatenie náhrady za vyvlastnenie
sporných pozemkov, zloženej do súdnej úschovy. Za danej situácie tak žaloba žalobcu o určenie
vlastníckeho práva nemôže plniť svoju preventívnu funkciu, čomu korešponduje požiadavka existencie
naliehavého právneho záujmu.

19. K rovnakým právnym záverom k otázke nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na
určení jeho vlastníckeho práva dospel odvolací súd už v jeho skorších rozhodnutiach, týkajúcich sa
podobných skutkovo identických vecí žalobcu prejednávaných na Krajskom súde v Nitre (sp. zn. 6Co
63/2018, 8Co 297/2018, 25Co 9/2020, 9Co 62/2019, 9Co 65/2019, 5Co 5/2019, 8Co 245/2019, 9Co
61/2019, 6Co 171/2019, 6Co 42/2019, 6Co 9/2020). Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR,
aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 300/06).
Pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne
odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami,
nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (III. ÚS 192/06). Potreba
vysporiadať sa so známym rozhodnutím súdu v obdobnej veci z hľadiska jeho dôvodov, pokiaľ súd
dospeje následne k opačnému názoru, je súčasťou požiadavky na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (II. ÚS 426/2012). Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní
principiálne neznamená právo účastníka konania na rovnaké právne posúdenie jeho veci. Nesporne
však znamená právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného,
doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje (III. ÚS 51/2014). O takýto prípad však v prejednávanej
veci nejde, keď všetkými zhora označenými rozhodnutiami odvolacieho súdu boli žaloby žalobcu
zamietnuté práve pre nedostatok naliehavého právneho záujmu, takže ani týmto rozhodnutím sa
odvolací súd neodklonil od doposiaľ zastávaného právneho názoru, ale s týmto sa stotožnil.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s
§ 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.
2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP); dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba, jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 1. 9. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.