Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8S/90/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7018201046
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Bystrianská
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7018201046.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Bystrianskej a členov
senátu JUDr. Pavla Naďa a JUDr. Petry Vysaníkovej, v právnej veci žalobcu: NETTIX, s.r.o., Skladná
6, 040 01 Košice, IČO: 36 851 701, právne zastúpeného: JUDr. Ivo Babjak, advokát, Sovietskych
hrdinov 200/33, 089 01 Svidník, IČO: 42 227 534, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č.101741338/2018 zo dňa 06.09.2018, takto:

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žalobou zo dňa 15.11.2018 žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 101741338/2018 zo dňa
06.09.2018 v spojení s rozhodnutím správcu dane - Daňového úradu Košice č. 100880580/2018 zo dňa
23.04.2018, vec vrátiť tomuto na ďalšie konanie a žalobcovi priznať úplnú náhradu trov konania.

Administratívne konanie.

2. Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 100880580/2018 zo dňa 23.04.2018 podľa § 68 ods.5 zák. č.
563/2009 Z.z. o správe daní (Daňový poriadok) určil žalobcovi rozdiel v sume 9.506,17 Eur na dani z
pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2012. Vychádzal z výsledkov daňovej kontroly vykonanej
u žalobcu na preverenie práva na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru - kryštálového cukru z tuzemska
do iného členského štátu podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 222/2004 Z. z.") u odberateľov: GIANT INVEST KFT., Himex ut
4, 4400 Nyiregyhaza, Hungary, IČ DPH: HU 23397969, faktúra č. 20120001, dátum dodania 03.01.2012,
celková suma 19 837,00 eur a č. 20120003, dátum dodania 18.01.2012, celková suma 18 240,00 eur a
HABOS RETRO MIX KFT., so sídlom Szinyei merse utca 10, Budapest, Hungary, IČ DPH HU2295300,
faktúra č. 20120002, dátum dodania 16. 01. 2012, celková suma 18 960,00 eur. Konštatoval, že žalobca
nesplnil podmienky oslobodenia dodania tovaru vyplývajúce z ustanovenia § 43 zákona č. 222/2004 Z.
z. , ktoré sú nasledovné:
-dodávateľ tovaru je osoba registrovaná pre daň v tuzemsku a má postavenie platiteľa dane.
-odberateľ tovaru je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte a tovar objedná pod svojim
identifikačným číslom pre daň prideleným v inom členskom štáte.
-tovar sa fyzicky prepravuje z tuzemska do iného členského štátu.
-musí ísť o odplatný obchodný vzťah medzi dodávateľom a odberateľom.
Na základe kontrolných zistení správca dane neuznal oslobodenie od dane podľa ustanovenia § 43
zákona č. 222/2004 Z. z. z deklarovaných dodávok tovaru medzi daňovým subjektom a spoločnosťami.

Konštatoval, že v prípade spoločnosti GIANT INVEST KFT., neboli splnené podmienky pre oslobodenie
od dane, pretože, pri faktúre o tovare nebol priložený CMR doklad, preukazujúci pohyb tovaru do iného
členského štátu, spoločnosť nepodala daňové priznanie a dňa 18.05.2012 bola vymazaná z obchodného
registra. Rovnako aj v prípade spoločnosti HABOS RETRO MIX KFT, pri faktúre chýbal doklad o preprave
tovaru - CMR doklad a konateľ daňového subjektu ani nevedel, že bol konateľom predmetnej spoločnosti
a jeho identita bola zneužitá, takže predmetný obchod nepotvrdil. Správca dane vyčíslil daňovému
subjektu vlastnú daňovú povinnosť v sume 5 452.84 eura.

3. Proti rozhodnutiu správcu dane zo dňa 23.4.2018 podal žalobca odvolanie a namietal absenciu
náležitostí odôvodnenia rozhodnutia podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku a poukázal na nezákonnosť v
postupe správcu dane a poukázal na vyjadrenie k protokolu zo dňa 15.03.2017. Namietal, že ho správca
dane počas výkonu daňovej kontroly neoboznámil s úradným záznamom zo dňa 09.06.2014 a poukázal
na absenciu výzvy podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku a namietal, že vyrubovacie konanie trvalo 14
mesiacov a správca dane nepožiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vydanie rozhodnutia vo
vyrubovacom konaní, pri skutkových a právnych záveroch absolutizoval výpoveď Y. Š. pred orgánmi
Policajného zboru SR a namietal nesprávne právne posúdenie veci, v ktorej SD prerušil na dobu dlhšiu,
ako to umožňuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom
v oblasti dane z pridanej hodnoty. Podľa článku 10 Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 lehota na
poskytnutie informácií najneskôr uplynie tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Daňová kontrola vykonávaná
u žalobcu bola prerušená rozhodnutím č. 20139580/2015 odo dňa 28.04.2015 do 22.08.2016, t. j. takmer
sedemnásť mesiacov. Poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR
(sp.zn. III. ÚS 24/2010, I. ÚS 314/2015, III. ÚS 226/6, III. ÚS 283/2010) a článok 249 Zmluvy o založení
európskych spoločenstiev (ZES). Namietal, že akákoľvek implementácia nariadenia do vnútroštátneho
právneho poriadku národnou legislatívou, ktorá ho obmedzuje, pozmeňuje alebo oslabuje, je v rozpore
s článkom 249 ZES (C-34/73 Variola). Namietal, že Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 obmedzilo dĺžku
trvania daňovej kontroly, ktorá sa predlžuje len o lehotu podľa čl.10, ale táto daňová kontrola bola
prerušená od 28.4.2015 celkom 17 mesiacov, do 22.8.2016. Podľa žalobcu nedodržanie lehoty uvedenej
v článku 10 spomínaného nariadenia má vplyv na posudzovanie zákonnosti vykonanej kontroly, ktorá
tak presiahla vnútroštátnou právnou úpravou danú dobu trvania daňovej kontroly, bez ohľadu na jej
prerušenie.

4. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zo dňa 6.9.2018 rozhodnutie Daňového úradu Košice - správcu
dane potvrdil, vychádzajúc z ním zisteného skutkového stavu, ktorý zhrnul žalovaný na str. 3, ods. 4
do zistení že: „Daňová kontrola bola začatá dňa 18.11.2014 (Oznámenie č. 9801402/5/4703750/2014/
JacL zo dňa 20.10.2014) a ukončená bola dňa 22.02.2017 doručením protokolu z daňovej kontroly č.
157302/2017 zo dňa 13.02.2017 spolu s výzvou č. 157377/2017 zo dňa 20.02.2017 na vyjadrenie sa
k zisteniam uvedeným v protokole. Daňový subjekt dňa 15.03.2017 doručil správcovi dane vyjadrenie
k zisteniam uvedeným v protokole. Dňa 20.04.2018 správca dane prerokoval s daňovým subjektom
pripomienky k protokolu a úkony správcu dane vo vyrubovacom konaní a spísal poslednú zápisnicu vo
vyrubovacom konaní - Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100783178/2018 zo dňa 20.04.2018. Dňa
23.04.2018 správca dane vydal rozhodnutie č. 100880580/2018.“

5. Žalovaný konštatoval k procesným námietkam žalobcu, pre ktoré mal rozhodnutie za nezákonné a
týkali sa § 46 ods.5 Daňového poriadku správca dane uviedol, že pred ukončením daňovej kontroly
oboznámil žalobcu s jej priebehom a vyzval ho, aby sa vyjadril k zisteným skutočnostiam a daňová
kontrola bola ukončená 22.2.2017, správca dane žalobcu oboznámil s pochybnosťami, ktoré sa týkali
deklarovaných zdaniteľných obchodov. Žalovaný poukázal na ustanovenie § 45 ods.1 písm. c/ a
f/ Daňového poriadku, podľa ktorého mal žalobca právo predkladať v priebehu daňovej kontroly
dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Považoval námietku o dĺžke trvania vyrubovacieho konania, za
neopodstatnenú a mal za to, že správca dane postupoval i v súlade s § 68 ods. 3 Daňového
poriadku v znení účinnom do 31.12.2017 a o priebehu a o výsledkoch dokazovania spísal s daňovým
subjektom podľa § 19 citovaného zákona zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 100783178/2018 spísal dňa
20.04.2018 a odvolaním napadnuté rozhodnutie vydal 23.04.2018. K námietke žalobcu, že vyrubovacie
konanie trvalo 14 mesiacov a správca dane nepožiadal nadriadený orgán o predĺženie lehoty na vydanie
rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, uviedol, že podľa ustanovenia § 68 ods. 1 Daňového poriadku v
znení účinnom do 31.12.2017 vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu
s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu, t. j.
Daňový poriadok v znení účinnom do 31.12.2017, ktorý v § 68 ods. 1 vymedzoval vyrubovacie konanie

momentom jeho začatia a jeho ukončenia, pričom nebolo určené žiadne časové obmedzenie. Uviedol, že
zo spisového materiálu vyplýva, že správca dane vo vyrubovacom konaní na základe žiadosti daňového
subjektu dopĺňal dokazovanie, keď zisťoval adresy osôb, ktoré daňový subjekt požadoval vypočuť bez
ich bližšej identifikácie, navrhovaných svedkov aj opakovane predvolával, vypočúval ich a následne
analyzoval zistenia z daňovej kontroly vo vzťahu k námietkam daňového subjektu uvedeným vo vyjadrení
k protokolu, k čomu bol nevyhnutný dostatočný časový priestor. Správca dane analyzoval zistenia z
daňovej kontroly a vyhodnocoval námietky žalobcu k protokolu postupujúc podľa § 68 ods.3 Daňového
poriadku v znení účinnom do 31.12.2017. Podľa žalovaného ustanovenie § 68 ods.1 v znení do
31.12.2017 vymedzoval vyrubovanie momentom jeho začatia a skončenia a nebolo časové obmedzenie
na jeho trvanie. Ako neopodstatnenú hodnotil žalovaný aj námietku, že správca dane v rozpore s §
63 ods. 5 Daňového poriadku sa v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia nevysporiadal
s námietkami žalobcu. Zopakoval, že zápisnicu so žalobcom spísal 20.4.2018 a 23.4.2018 vydal
rozhodnutie. V zápisnici o vyrubovacom konaní 20.4.2018 sa správca dane vyjadril k pripomienkam
žalobcu so záverom, že žalobca navrhol riešenia, ktoré nemali vplyv na závery správcu dane v protokole.
K rozporom vo výpovediach svedka Y. Š. uviedol, že nesúvisia s kontrolovaným obdobím január 2012
a pokladal za nedôvodnú námietku podľa § 63 ods.5 Daňového poriadku. Správca dane sa v poslednej
zápisnici vo vyrubovacom konaní - v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100783178/2018 zo dňa
20.04.2018 vyjadril k pripomienkam uvedeným vo vyjadrení žalobcu k protokolu, podal informáciu o
úkonoch, ktoré vykonal vo vyrubovacom konaní a zaujal stanovisko, ktorého výsledkom je záver, že vo
vyrubovacom konaní nepredložil daňový subjekt správcovi dane žiadne podstatné dôkazy, nenavrhol
šetrenia, ktoré nemali vplyv na závery správcu dane, ktoré uviedol v protokole z daňovej kontroly č.
157302/2017.

6. Žalovaný preskúmavaním rozhodnutia správcu dane dospel k záverom, že vykonaným dokazovaním
vo veci uplatneného oslobodenia od dane z pridanej hodnoty dospel k záveru, že obchody neboli
reálne uskutočnené, ako sú uvedené na preverovaných faktúrach. Konštatoval, že správca dane
formou žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „MVI“) preveroval skutočnosti týkajúce sa
intrakomunitárneho dodania - kryštálového cukru s oslobodením od dane podľa § 43 ods, 1 a 4 zákona
č. 222/2004 Z. z. u odberateľov:“Správca dane formou žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií
(ďalej len „MVI") preveroval skutočnosti týkajúce sa intrakomunitárneho dodania tovaru: žiadosť č.
9801402/5/169004/2015/JacL, zaslaná dňa 22.01.2015 týkajúca sa spoločnosti 1. GIANT INVEST Kft,
žiadosť č. 9801402/5/169768/2015/JacL, zaslaná dňa 22.01.2015 týkajúca sa spoločnosti KT TRADE
Hungary Kft., žiadosť č. 9801402/5/169505/2015/JacL, zaslaná dňa 22.01.2015 týkajúca sa spoločnosti
HABOS RETRO MIX Kft. Správca dane konal v súvislosti s MVI u maďarských spoločností takto: GIANT
INVEST Kft., Himes ut 4 4400 Nyiregyhaza, Hungary, HU23397969: zaslanie žiadosti o informácie
č. 9801402/5/169004/2015/JacL dňa 22.01.2015, prvá urgencia na MVI č. 9801402/5/169004/2015/
JacL. 27.05.2015, -konečná odpoveď na žiadosť 22.06.2015. č. 11925/15/PETP. 2HABOS RETRO MIX
Kft., Szinyei merse utca 10, 1063 Budapest, Hungary, HU22955300 zaslanie žiadosti o informácie č.
9801402/5/169505/2015/JacL 22.01.2015, urgencia MVl č. 9801402/5/169505/2015/JacL z 27.05.2015,
zaslanie konečnej odpovede č. 11926/15/PETP 22.06.2015.Z odpovede na žiadosť o MVl z 22.01.2015,
odpoveď č. 11926/15/PETP zo dňa 22.01.2015) týkajúcej sa HABOS RETRO MIX KFT. Správca
dane zistil, že spoločnosť bola k 03.05.2013 zrušená, jej hlavnou podnikateľskou činnosťou bola
veľkoobchodná činnosť s potravinami, nápojmi a tabakom, nepodala v zdaňovacom období január 2012
súhrnný výkaz k intrakomunitárnym dodaniam a nadobudnutiam, nemala prevádzku, nevykonávala
reálnu ekonomickú činnosť, nemala žiadneho zamestnanca, nebolo možné zistiť, či vlastnila nejaký
majetok, ktorý by využívala na svoju podnikateľskú činnosť. Konateľ v kontrolovanom období N. J.,
uviedol, že nevedel, že je konateľom spoločnosti a jeho identita bola zneužitá. Z odpovede na žiadosť
o MVl týkajúcej sa spoločnosti GIANT INVEST KFT zistil, že spoločnosť bola 18.05.2012 vymazaná z
obchodného registra, nedeklarovala intrakomunitárne nadobudnutie tovaru od nebolo možné preveriť,
či uvedené transakcie sa reálne uskutočnili.

7. Žalovaný k námietke daňového subjektu týkajúcej sa nezákonnosti v postupe správcu dane, ktorý
daňovú kontrolu prerušil na dobu dlhšiu, ako to umožňuje Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010, uviedol,
že lehota na poskytnutie informácií uplynie najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti, správca
dane v danom prípade postupoval v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku, podľa ktorého sa
daňová kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Správca
dane prerušil daňovú kontrolu odo dňa 28.04.2015 do 22.8.2016, dňa získania informácií, ktoré sú
rozhodujúce pre správne určenie dane. Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí konštatoval:„ Správca

dane využil inštitút urgencie a pravidelne po troch mesiacoch urgoval maďarskú daňovú správu k
poskytnutiu predmetných informácií. Po zaslaní urgencií, boli maďarskou daňovou správou posielané
odpovede najprv v čiastočnom vyjadrení, z ktorých sa nedali správne posúdiť skutočnosti, ktoré boli
predmetom daňovej kontroly. Nebolo možné, aby správca dane na základe takto získaných čiastkových
informácií správne rozhodol o právach a povinnostiach daňových subjektov v súvislosti so správnym
určením dane a objektívne vyhodnotil požadované skutočnosti. Z uvedených skutočností je zrejmé, že
konečná odpoveď na MVI bola správcovi dane zaslaná dňa 22.08.2016 a správca dane Oznámením
č. 103838548/2016 zo dňa 06.09.2016 v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku oznámil daňovému
subjektu, že dňa 23.08.2016 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená“. Konštatoval
tiež: „bez informácií získaných z odpovedí na MVI by neboli skutočnosti týkajúceho sa dodania tovarov
zistené a správca dane by nemal dostatočné podklady a informácie na vydanie rozhodnutia. Je preto
zrejmé, že získanie odpovedí v rámci MVI bolo v súlade s § 24 Daňového poriadku, pretože správca
dane konal tak. aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie. V súvislosti so žiadosťami o MVI, išlo o konanie, vedené podľa príslušného osobitného
predpisu, ktorého výsledok bol potrebný pre ďalšie konanie správcu dane.“ V tejto súvislosti poukázal na
uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. Ú S 116/2013-11, v ktorom Ústavný súd SR považuje za konformne
odôvodnený záver Krajského súdu v Prešove, že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú
lehoty na konanie ani v prípade, ak bolo konanie prerušené pre medzinárodne dožiadania, na vybavenie
ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení.
Žalovaný uzavrel: „Podmienky oslobodenia dodania tovaru vyplývajúce z ustanovenia § 43 zákona č.
222/2004 Z. z. sú nasledovné: 1.dodávateľ tovaru je osoba registrovaná pre daň v tuzemsku a má
postavenie platiteľa dane, 2.odberateľ tovaru je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte
a tovar objedná pod svojim identifikačným číslom pre daň prideleným v inom členskom štáte, 3.tovar
sa fyzicky prepravuje z tuzemska do iného členského štátu, 4. musí ísť o odplatný obchodný vzťah
medzi dodávateľom a odberateľom. Dôvodil, že daňový subjekt nesplnil podmienky oslobodenia dodania
tovaru vyplývajúce z ustanovenia § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. vo všetkých bodoch. Potom dôvodne
správca dane vyčíslil daňovému subjektu vlastnú daňovú povinnosť v sume 5 452. 84 eura. Toto zvýšenie
pozostáva z vyčíslenia dane, z deklarovaných intrakomunitárnych dodávok tovaru do iného členského
štátu, pričom bolo zistené, že podmienky na oslobodenie od dane v zmysle § 43 zákona č. 222/2004 z.
Z. neboli splnené. Správca dane v zmysle ustanovenia § 69 ods. 1 v nadväznosti na § 8 a 19 zákona
č. 222/2004 Z. z. celkovú sumu 57 037,00 eur považoval za sumu s daňou (ustanovenie § 22 ods. 1
zákona č. 222/2004 Z. z.).“

Správna žaloba

8. Správnou žalobou zo dňa 15.11.2018 žalobca poukazujúc na článok 59 ods.2 a článok 2 ods.2
Ústavy Slovenskej republiky namietal, že postup a závery daňovej kontroly nemôžu byť zákonné, ak sa
v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nepostupuje podľa zákona a kontrolovanému sa
neumožní uplatňovanie jeho zákonných práv. Namietal, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení
o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
a týmto rozhodnutím bol žalobca ukrátený na svojich právach, a preto žiadal, aby súd zrušil pre
nezákonnosť obe rozhodnutia orgánov verejnej správy (§ 2 ods. 2 Správneho súdneho poriadku).
Rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom, pretože sa zakladá na nesprávnom
právnom posúdení veci. Namietal zistenia a závery správcu dane pre námietky, ktoré boli uvedené v
odvolaní, ale z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, ako sa s nimi žalovaný vysporiadal a ktoré majú podľa
názoru žalobcu, rozhodujúci a zásadný význam pre posúdenie zákonnosti i tohto rozhodnutia. Žalobca
odkázal na I. ÚS 241/2007 z 18.9.2008, v ktorom ústavný súd zdôraznil zásadu zákonnosti v daňovom
konaní, rešpektujúcu a chrániacu záujmy štátu zachovávajúc i ochranu záujmov daňových subjektov
a osôb zúčastnených v daňovom konaní. Namietajúc procesné pochybenia poukázal na materiálne
chápanie právneho štátu /nález ÚS SR I ÚS 314/2015 z 16.12.2015/, zásadu legality podľa nálezu ÚS SR
v náleze I.ÚS 238/06 zo 16. 12. 2008 a závažnosť procesného pochybenia správcu dane pri vyrubovaní
daní v rozhodnutí NS SR 6Sžfk/13/14, ako i záverom, že v právnom štáte zákonnosť rozhodnutia je
podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu, v súlade s právnym názorom ústavného súdu
vo veci vedenej pod PL ÚS 36/1995. Žalobca namietal, že pominutie dôvodov, pre ktoré sa daňová
kontrola prerušila je ohraničená maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici pre poskytovanie
požadovaných informácií vyjadrené v rozsudku najvyššieho správneho súdu ČR 9Aps5/2010 z 16. 11.
2010 a rozsudkov správnych súdov v Trnave a Bratislave. Žalobca namietal, že daňová kontrola ktorá
začala 18.11.2014, mala byť v súlade s § 46 ods.9 písm. a/ a ods.10 daňového poriadku ukončená

18.11.2015, ukončená avšak bola 24.2.2017. Tvrdil, že daňová kontrola trvajúca po dobu dlhšiu ako 1
rok je v rozpore so zákonom a medzinárodnou výmenou informácií upravenou v článku 10 Nariadenia
Rady EÚ č. 904/2010, ktorú pokladal za porušujúcu zákonný limit pre vykonanie daňovej kontroly /
jednoročnej lehoty/ podľa § 46 ods.10 Daňového poriadku. Citoval z rozsudku správneho súdu Českej
republiky spisovej značky 9Aps 5/2010 zo dňa 16.11.2010. „Výmena informácií či žiadosť a poskytnutie
informácie je z hľadiska právnej úpravy samostatným, na daňovom konaní nezávislým procesom,
ktorého primárnym cieľom je úzka spolupráca správnych orgánov členských štátov EÚ príslušných ku
správe dane z pridanej hodnoty v boji proti daňovým únikom v súvislosti s daňou z pridanej hodnoty.“
Podľa žalobcu, ak aj došlo k prerušeniu daňovej kontroly podľa § 61 ods.4 Daňového poriadku, pominutie
dôvodov, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila, je ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovením v
nariadení pre poskytnutie požadovaných informácií. Odvolával sa na rozsudky, ktoré rešpektovali právny
názor, že daňová kontrola je proces, v ktorom sa síce obstarávajú dôkazné prostriedky, ale je závažným a
intenzívnym zásahom do individuálnej právom chránenej sféry daňového poriadku, ako to uviedol US SR
v náleze II.ÚS 24/2010, preto pokladal prekročenie lehoty uvedenej v článku 10 citovaného nariadenia
na poskytnutie MVI za závažný zásah do jeho práv, prekročením i doby trvania daňovej kontroly, ako i
vydania samotného rozhodnutia vo vyrubovacom konaní, ktoré trvalo 14 mesiacov a to v zákonnej 60
dňovej lehote a o jej predĺženie nepožiadal s odkazom na § 65 ods. 1 a 2 daňového poriadku.

Vyjadrenia žalovaného, replika a duplika

9. Žalovaný vo vyjadrení z 11.4.2019 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil,
že žalobca žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených správcom dane vo
veci preverovania opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane z pridanej hodnoty žalobca v správnej
žalobe nenamietal. Poukazoval len na porušovanie svojich práv procesným postupom správcu dane,
nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 63 ods.5 Daňového poriadku, prerušenie
dĺžky trvania daňovej kontroly a vplyvu neskorej medzinárodnej výmeny informácií na dĺžku daňovej
kontroly, ktorá podľa žalobcu bola prekročená a nerešpektovala úpravu § 46 ods.10 Daňového poriadku
a článku 10 Nariadenia Rady č. 904/2010. Žalovaný mal za to, že rozsah odvolacích dôvodov bol
prejednaný v odvolacom konaní a námietky žalobcu boli predmetom posúdenia žalovaného, ktorý ich
dôvodnosť neuznal /koncentračná a dispozičná zásada/. Žalovaný zopakoval, že vykonanou daňovou
kontrolou u žalobcu preverené uplatnené právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru - kryštálového
cukru z tuzemska do iného členského štátu podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon č. 222/2004 Z. z.") u odberateľov: GIANT INVEST KFT,
celková suma 19 837,00 eur a č. 20120003, dátum dodania 18.01.2012, celková suma 18 240,00 eur, a
HABOS RETRO MIX KFT, z faktúry č. 20120002, dátum dodania 16. 01. 2012, celková suma 18 960,00
eur. Na základe kontrolných zistení správca dane neuznal oslobodenie od dane podľa ustanovenia
§ 43 zákona č. 222/2004 Z. z. z deklarovaných dodávok tovaru medzi žalobcom a spoločnosťami
GIANT INVEST KFT a HABOS RETRO MIX KFT z dôvodu, že žalobca nesplnil podmienky oslobodenia
dodania tovaru vyplývajúce z ustanovenia § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. vo všetkých bodoch. Žalovaný
uviedol, že žaloba neobsahuje žiadne konkrétne námietky, ktoré by sa týkali skutočností zistených
správcom dane pri preverovaní opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane. Konštatoval preto, že
správca dane vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že deklarované zdaniteľné obchody neboli
reálne uskutočnené ako bolo uvedené na preverovaných faktúrach. Správca dane získal relevantné
dôkazy, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, zaoberal sa skúmaním jednotlivých skutočností,
faktúr, vyjadrení, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko,
čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Skutkové a právne závery týkajúce sa porušenia ustanovení
zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov sú vecne správne a v súlade s príslušnými
ustanoveniami citovaného zákona, ako aj Daňového poriadku.

10.V replike žalobca k vyjadreniu žalovaného 8.5.2020, poukazujúc na judikatúru krajských súdov
i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opakovane namietal posudzovanie dĺžky trvania daňovej
kontroly, v ktorej sa vykonáva medzinárodná výmena informácií podľa jeho názoru determinuje lehotou,
v ktorej sú žiadané orgány členských krajín EÚ povinné poskytnúť podľa článkov 7, 9 a 10 Nariadenia
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti
dane z pridanej hodnoty. Pričom táto lehota je 3 mesačná a len v tomto rozsahu môže ovplyvniť zákonom
upravenú dĺžku daňovej kontroly podľa § 46 ods.10 Daňového poriadku. Žalobca poukázal na rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžfk/62/2018 zo dňa 2.7.2019 a sp.zn. 4Sžfk/75/2018 zo dňa 10.9.2019.
Napriek prerušenej daňovej kontrole podľa § 61 ods.1 písm. d/ Daňového poriadku pri výklade nariadenia

a zákona o správe daní a poplatkov daňová kontrola nemá ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia, pričom
poukázal i na závažnú skutočnosť, podľa ktorej nariadenie rady má prednosť pred zákonmi Slovenskej
republiky a teda, pokiaľ nariadenie obsahuje maximálnu dĺžku poskytnutia medzinárodnej výmeny
informácií, sú štátne orgány povinné ju rešpektovať (3 mesiace) v zmysle článku 2 ods.2 Ústavy SR
konať v rámci a na základe ústavy v jej medziach a spôsobom ako ustanovil zákon. Pokladal nariadenie
za právnu normu v zmysle článku 7 ods.2 ústavy má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou,
pričom zákonom č. 442/2012 je uvedený pod odkazom 21a/ Daňového poriadku, ktorý k § 61 ods.1
písm. b/ Daňového poriadku uvádza Nariadenie Rady č. 904/2010 ako právnu normu, v zmysle ktorej
možno konanie prerušiť, čo nič nemení na fakte, že sú štátne orgány povinné rešpektovať obsah
nariadenia, vrátane lehoty na poskytnutie medzinárodnej výmeny informácií, ktorá začala 18.11.2014 a
mala byť ukončená 18.11.2015 v súlade s § 46 ods.9 písm. a/ a ods.10 daňového poriadku ktorá začala
18.11.2014 a mala byť ukončená 18.11.2015 v súlade s § 46 ods.9 písm. a/ a ods.10 daňového poriadku.
V rozsudku Najvyššieho správneho súdu v Českej republike sp.zn.: 9Aps 5/2010 zo 16.11.2010 súd
konštatoval, že konanie podľa nariadenia je nezávislým procesom na daňovom konaní a že lehota v
článku 10 nariadenia je maximálnou, teda i vykonávanie daňovej kontroly vrátane inštitútu prerušenia je
obmedzované limitom upraveným v článku 10 nariadenia. Žalobca uzatvára, že dĺžka daňovej kontroly
je limitovaná daňovým poriadkom, upravená o možnosť prerušenia daňového konania v dôsledku MVI
v rozsahu 3 mesiace.

11. Replikou k vyjadreniu žalovaného k žalobe zo dňa 15.11.2018 uviedol žalobca štyri konkrétne
žalobné námietky: 1. nedodržanie lehoty na prerušenie daňovej kontroly v zmysle článku 10 Nariadenia
Rady (EU) č. 904/2010, čo spôsobuje nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly, 2. porušenie
zákonnej povinnosti zo strany správcu dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku, čo spôsobuje
nezákonnosť daňovej kontroly. 3. porušenie § 63 ods. 5 Daňového poriadku zo strany tak žalovaného
ako aj zo strany správcu dane, keď sa ani jeden z týchto orgánov verejnej moci žiadnym spôsobom
v odôvodneniach svojich rozhodnutí nevysporiadal s námietkou pod bodom 2., ktorú žalobca výslovne
uviedol do zápisnice č. 100783178/2018 zo dňa 20.04.2018 a v odvolaní zo dňa 03.07.2018, a 4.
nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia podľa § 65 Daňového poriadku, čo spôsobuje nezákonnosť
vyrubovacieho konania a tým aj rozhodnutia správcu dane. Žalobca považuje vyjadrenie žalovaného
zo dňa 11.04.2019 za účelové, ktoré žiadnym spôsobom nespochybnilo odôvodnenosť našej žaloby
zo dňa 15.11.2018 vo všetkých v nej uvedených námietkach. Vo vyjadrení zo 7.6.2019 žalobca zhŕňa
žalobné body, ktorými sú 1./ porušenie článku 10 nariadenia Rady, 2./ porušenie zákonnej povinnosti
podľa § 46 ods.5 Daňového poriadku, 3./ porušenie povinnosti podľa § 63 ods.5 Daňového poriadku a
nedodržanie lehoty podľa § 65 Daňového poriadku, pričom námietka žalobcu pri porušení § 63 ods.5
Daňového poriadku smerovala k dĺžke daňovej kontroly a námietke ním vznesenej pri prejednávaní v
zápisnici z 20.4.2018, ako aj v odvolaní z 3.7.2018.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

12. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku
(ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou žalobcu napadnuté rozhodnutie žalovaného a po oboznámení
sa s obsahom administratívnych spisov žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa, v právnych
medziach správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e) SSP), bez nariadenia pojednávania za splnenia
podmienok uvedených v ust. § 107 ods. 2 a § 105 ods. 2 písm. a) a c) SSP) dospel k záveru, že žalobe
žalobcu nemožno priznať úspech z ďalej uvedených dôvodov. Žalobu preto podľa § 190 SSP zamietol.
V súvislosti s COVID-19 žalobca a žalovaný na žiadosť súdu oznámil, že súhlasí s rozhodnutím bez
nariadenia pojednávania.

13. Z obsahu žaloby vyplývajú žalobné body, nesprávne právne posúdenie veci podľa § 191 ods.1 písm.
c/ SSP a podstatné porušenie ustanovení upravujúcich procesné práva žalobcu, ktoré mohlo mať za
následok nezákonnosť rozhodnutí poukázaným podľa § 191 ods.1 písm. g/ SSP, porušením označených
procesných ustanovení Daňového poriadku / ust. § 63, § 65, § 68 a § 46 ods.10/. Skutočnosťou je,
že žalobca neargumentoval v žalobe, ani odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane k opodstatneniu
uplatnenia odpočtu DPH označenými faktúrami u dvoch subjektov, podľa § 43 zákona o dani z pridanej
hodnoty.

Podľa čl.2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy dane, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane
hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti,
pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri
uplatňovaní daňových predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu
alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie alebo vybratie dane.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) a písm. 1) Daňového poriadku má daňový subjekt právo predkladať v priebehu
daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane.
ktoré sám nemôže predložiť a vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam,
k spôsobu ich zistenia. Podľa § 45 ods. 2 písm. c) Daňového poriadku má daňový subjekt právo
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia /daňový subjekt oprávnený
využiť kedykoľvek počas daňovej kontroly, nie len vtedy, keď ho na to vyzve správca dane/.

Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu
dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly,
miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých
dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak
z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení
o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia
oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40
dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. Podľa § 46 ods. 2 Daňového poriadku ak sa vykonáva
daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti,
daňová kontrola je začatá v deň spísania zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo v deň uvedený
v oznámení o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto
výkonu daňovej kontroly, kontrolované zdaňovacie obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na
predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich
nepredloženia. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti
alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v
nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve
ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil
alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku je lehota na vykonanie
daňovej kontroly najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane
použije § 61 Daňového poriadku. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku je daňová kontrola
ukončená dňom doručenia protokolu podľa ods. 8, v zmysle ktorého ak sa daňovou kontrolou zistil
rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať
alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom
kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole,
ak tento zákon neustanovuje inak. Dňom nasledujúcim po dni doručenia protokolu s výzvou začína
vyrubovacie konanie (§ 68 ods. 1 Daňového poriadku).

Správca dane podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku., písm. b) daňové konanie môže prerušiť, ak
sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

Podľa § 46 ods. 10 druhá veta Daňového poriadku, na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije
§ 61.

Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, správca dane daňové konanie môže prerušiť, ak
sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať
informácie spôsobom podľa osobitného predpisu. 21 a).
Podľa § 61 ods. 3 Daňového poriadku je konanie prerušené dňom uvedeným v rozhodnutí o prerušení
konania. Podľa § 61 ods. 4 Daňového poriadku správca dane pokračuje v daňovom konaní z vlastného
podnetu alebo na podnet účastníka daňového konania, ak pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie
prerušilo, alebo ak uplynula lehota uvedená v ods. 2. Pokračovanie v daňovom konaní správca dane
písomne oznámi účastníkom konania. Podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku ak je daňové konanie
prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú. Podľa § 61 ods. 10 Daňového poriadku, lehota na
vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia. Na prerušenie daňovej kontroly sa
primerane použije ust. § 61 Daňového poriadku.

Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, nariadenie má všeobecnú platnosť. Je záväzné vo
svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch.

Podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10. 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti
podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010“).

Podľa čl. 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10. 2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010“), žiadaný
orgán poskytuje informácie tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti.
Pokiaľ však dožiadaný orgán už uvedenú informáciu má, lehota sa znižuje maximálne na jeden mesiac.

14. Žalobca namietal i v správnej žalobe nezákonný postup správcu dane, ktorým porušil svoju základnú
povinnosť podľa § 46 ods.5 a nevyzval žalobcu aby sa vyjadril k ním vymedzeným skutočnostiam
a porušenie § 63 ods.5 Daňového poriadku. Poukázal na zákonnú úpravu § 65 ods.1, ktorá ukladá
daňovému orgánu povinnosť vydať rozhodnutie najneskoršie 60 dní od začatia konania a namietal, že
začaté vyrubovacie konanie je nezákonným, ak sa nedodržala táto lehota na vydanie rozhodnutia po
začatí vyrubovacieho konania, ktoré začalo po ukončení daňovej kontroly prejednaním protokolu.

15. Podľa žalobcu mal tak správca dane vydať rozhodnutie do 27.4.2017. Z takto vymedzených
žalobných dôvodov, ktoré spočívajú v procesnom porušení práv žalobcu správcom dane a i žalovaným,
ktorý jeho rozhodnutie potvrdil, porušením § 63 ods.5 Daňového poriadku. Súčasne § 65 Daňového
poriadku v súvislosti s namietaným porušením práv žalobcu pri aplikácii článku 10 Nariadenia Rady (EÚ)
č. 904/2010 o administratívnej spolupráci v boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a tým
aj § 46 ods.10 Daňového poriadku v spojení s § 61 ods.1 písm.b/ Daňového poriadku, upravujúceho
možnosť prerušenia daňovej kontroly.

16. Základnou žalobnou námietkou žalobcu bola námietka podľa § 191 ods.1 písm. c/ SSP, v rámci
ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku tej skutočnosti, že správca dane ani
žalovaný nevzali do úvahy skutočnosť, týkajúcu sa článku 10 Nariadenia Rady EÚ č.904/2010 o
administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, ktoré upravuje lehotu
na vybavenie požadovanej informácie vnútroštátnym finančným orgánom členského štátu. Poukázal na
to, že uvedená lehota je maximálnym limitom, ktorý pri tomto inštitúte využijúc medzinárodnú výmenu
informácií môže slúžiť na predĺženie dĺžky daňového konania. V spojitosti s bodom 25 preambuly
predmetného nariadenia lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytovanie informácií sa majú podľa
žalobcu chápať ako maximálne a ktoré sa nemajú prekračovať. Pri priamej aplikácii potom ustanovenie
§ 46 ods.10 Daňového poriadku upravujúce dĺžku daňovej kontroly v lehote maximálne do jedného roka
od jej začatia treba vykladať tak, že po jej márnom uplynutí po predĺžení o dobu medzinárodnej výmeny
informácií v rozsahu troch mesiacov, ju treba považovať za obdobie, kedy je výkon daňovej kontroly
nezákonným postupom finančných orgánov štátu, výsledok svojho skúmania založili na nesprávnom
a nezákonnom postupe. Takýto postup transponovaný do záverečného aktu správcu dane, ktorým je
protokol o vykonanej kontrole ani po oboznámení so žalobcom nie je možné použiť ako základ pre
záver k akému správca dane dospel a z akého vychádzal pri vydaní a odôvodňovaní rozhodnutia
č. 100880580/2018 zo dňa 23.04.2018, ktorým vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie január 2012
rozdiel v sume 9.506,17 Eur na dani z pridanej hodnoty rozhodnutím podľa § 68 ods.5 zák. č. 563/2009
Z.z. o správe daní (Daňový poriadok).

17. Správny súd konštatuje, že vychádzajúc z právnej úpravy, ak došlo k prerušeniu konania správcom
dane v dôsledku vykonávania medzinárodnej výmeny informácií, lehoty upravujúce dĺžku daňovej
kontroly neplynú. Žalobca namieta nedôvodne, že považuje za konečnú lehotu 3 mesiacov podľa článku
10 Nariadenia upravenú na poskytnutie informácií v rámci MVI, ktorej prekročenie môže zasiahnuť
legálne dĺžku daňovej kontroly, pretože podľa jeho názoru vykonávanie MVI dlhšie ako 3 mesiace sa
môže započítať pre obdobie, v ktorom možno daňovú kontrolu predĺžiť nad rámec upravených v § 46
ods.10 Daňového poriadku.

18. Správny súd sa nestotožňuje s výkladom uvedeného Nariadenia Rady Európy č.904/2010 v otázke
uplatnenia maximálnej lehoty na podanie vyjadrenia vnútroštátneho finančného orgánu na požiadanie
finančného orgánu iného členského štátu a má za to, že táto lehota je upravená ako maximálna, avšak
neznamená konečný rámec, v rámci ktorého môže vnútroštátny správny orgán pokračovať. V samotnom
nariadení sa precízne neupravuje vplyv tejto lehoty na vnútroštátne právo, ktoré je plne v dispozícii
vnútroštátnych orgánov.

19. Správny súd pritom poukazuje aj na fakt, že uvedené nariadenie treba vykladať v zmysle článku 7
ods.2 Ústavy Slovenskej republiky ako právny akt medzinárodného práva členských krajín Európskej
únie, ktorých súčasťou je aj Slovenská republika, ktorá uvedenú právnu normu prostredníctvom svojich
štátnych orgánov má povinnosť uplatňovať priamo aj výklad takýchto medzinárodných úprav záväzných
členský štát Európskej únie.

20. Správny súd ale má za to, že účelom daňového konania je v prvom rade správne určenie dane.
Pokiaľ po uplatnení dane z pridanej hodnoty platiteľom tejto dane dôjde k vykonaniu daňovej kontroly
lege artis, ide o skúmanie opodstatnenosti uplatneného nároku. V zmysle daňového poriadku i zákona
o dani z pridanej hodnoty sú upravené práva a povinnosti daňového subjektu a správcu dane pri
vykonávaní tejto kontrolnej činnosti. Správca dane má povinnosť postupovať v súčinnosti s daňovým
subjektom a má povinnosť čo najúplnejšie zistiť skutkový stav, vrátane skutkových záverov, pričom
nie len zákon, ale i judikatúra najvyšších súdnych autorít v oblasti správneho súdnictva precizuje a
uprednostňuje materiálne chápanie práv a povinností daňových subjektov. Ich interpretácia však nemôže
narúšať základné zásady konania, v zmysle ktorých sa riadia aj iné ako vnútroštátne pravidlá úprav
vo veciach finančných a najmä úprav, ktoré postihujú nekalé konania vo vzťahu k dani z pridanej
hodnoty. Pokiaľ správca dane spochybnil tvrdenia a doklady daňového subjektu, predovšetkým faktúry,
ale aj iné, ktorých reálnosť nevyplýva z logického hodnotenia predložených a vykonaných dôkazov, je
úlohou daňového subjektu opätovne prostredníctvom iných dokladov, subjektov, konateľov, svedkov a
prvotných a druhotných účtovných dokladov preukazovať reálnosť dodávok a služieb. V posudzovanej
veci správny súd je nútený konštatovať, že žalobca v rozsahu žalobných bodov, ktoré uvádza, nenamieta
skutočnosti, ktoré by viedli k preukazovaniu reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia, ktoré je
predmetom uplatnenia dane z pridanej hodnoty za príslušné obdobie žalobcom ako daňovým subjektom.

21. Žalobca interpretuje povinnosti správcu dane vo vzťahu k uvedenému nariadeniu ako primárne a
opomína skutočnosť, že pri vyhodnotení dôkazov správca dane dôsledne analyzoval všetky dostupné
informácie, z ktorých pri logickom, dramatickom, historickom i inom výklade nedospel k záveru o reálnosti
obchodov, ktoré sú uvedené na dokladoch predložených ako obligatórne pre uplatnenie dane z pridanej
hodnoty. Základný právny rámec daný ustanoveniami Daňového poriadku a zákona o dani z pridanej
hodnoty upravuje povinnosti daňového subjektu preukázať po formálnej stránke nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty, ktorý však ruka v ruke musí byť preukázaný reálnym plnením toho subjektu, ktorý je na
daňovom doklade, z ktorého sa daň uplatňuje, uvedený. V rámci obchodných subjektov, ktoré realizovali
podľa tvrdení žalobcu a predložených dokladov obchod ako odberatelia alebo dodávatelia vyplynulo
správcovi dane, že bez medzinárodnej výmeny informácií nie je možné uzavrieť vec v hodnotiacich
úsudkoch o potvrdení reálnosti obchodov žalobcu a medzinárodná výmena informácií je realizovanie
zákonnej povinnosti správcu dane riadne preskúmať skutkový stav. Najmä ak v konkrétnom prípade sa
správca dane pred vydaním rozhodnutia a pred obdržaním záverov sa pokúsil o urgovanie vybavovania
svojich dožiadaní.

22. Pokiaľ ide o judikatúru uvádzanú žalobcom, na základe ktorej odvodzuje svoj právny názor, že
dĺžka daňovej kontroly v posudzovanej veci bola neprimeraná a v rozpore s priamo uplatniteľným
Nariadením Rady EÚ č. 904/2010 vyjadruje správny súd názor, že ani prerušená daňová kontrola
v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy nezbavuje správcu dane povinnosti realizovať výkon daňovej

kontroly a správny súd uvádza, že prerušená daňová kontrola a i ustanovenie § 61 ods.4 Daňového
poriadku, podľa ktorého daňová kontrola pokračuje, ak sa pominú dôvody pre ktoré bola prerušená, nie je
ohraničená maximálne dĺžkou lehôt stanovených v Nariadení pre poskytnutie požadovaných informácií.
Odhliadnuc od skutočnosti, že vnútroštátny finančný orgán vykonávajúci daňovú kontrolu nevie ovplyvniť
spoluprácu zahraničného finančného orgánu vykonávajúceho dožiadanie a realizujúceho vybavenie
medzinárodnej výmeny informácie, je treba konštatovať, že na úkor dodržania tejto lehoty nemôže byť
ukončená daňová kontrola s iným dopadom, resp. ukončenie daňovej kontroly bez riadneho zistenia
skutkového stavu v pozitívnom, či negatívnom závere.

23. Podľa správneho súdu pokiaľ možno posúdiť otázky položené správcom dane v rámci MVI za
reálne, konštruktívne a vedúce k cieľu zistiť opodstatnenosť obchodov ako predpokladov uplatnenia
odpočtu dane z pridanej hodnoty, potom nemožno na úkor dodržiavania procesných lehôt, upravených
v nariadení, ukončovať daňovú kontrolu bez záveru. V každom prípade je treba zvýrazniť, že fiškálne
záujmy štátu sú záujmami verejnými, dane sú príjmom štátnych rozpočtov každej členskej krajiny, aj
Slovenskej republiky a na plnenie všetkých povinností štátu v oblasti verejných financií je samozrejme
nevyhnutné vyvinúť tlak na efektívny postup daňových úradov. K tomu slúži inštitút ich posúdenia a
vyhodnotenia v rozhodnutí žalovaného k efektívnosti postupu správcu dane pri zadávaní, uplatňovaní a
interpretácii otázok poskytovaných alebo dotazovaných v rámci MVI.

24. Cieľ daňovej kontroly je neprípustné dosahovať na úkor práv daňových subjektov. V prípade však,
že správca dane spochybní doklady predložené daňovým subjektom ako uplatniteľom dane z pridanej
hodnoty, je súčasne záujmom verejným podporovať kvalitné výkony daňových kontrol, ktorých cieľom
je správne vyrubenie dane. Daň z pridanej hodnoty je vychádzajúc z názvu daňou z pridanej hodnoty,
to znamená je daňou, ktorú uplatní platiteľ za službu a tovar za to, že ju realizuje. Pokiaľ vnútroštátne
subjekty nie sú schopné poskytnúť informácie potrebné pre závery správcu dane, je medzinárodná
výmena informácií prostriedkom, nie cieľom. Pokiaľ by bol mal autor spomínaného nariadenia na mysli
také úpravy, ktoré by obmedzovali dĺžku daňovej kontroly, ktorá je v slovenskom právnom poriadku
upravená v § 61 tak, že jej dĺžka je maximálne 1 rok od začatia daňovej kontroly, bol by týmto alebo
iným aktom orgánov Európskej únie túto lehotu interpretoval ako lehotu uplatniteľnú v právnom poriadku
národných štátov v jej rozsahu nad rámec zákonnej lehoty.

25. Podľa správneho súdu, pokiaľ daňová kontrola je prerušená, správca dane nevykonáva žiadne
úkony a nijakým spôsobom počas výkonu daňovej kontroly nie sú obmedzené práva ani povinnosti
podnikajúceho daňového subjektu a je potrebné konštatovať potrebnosť zásady proporcionality. Túto
dôsledne uplatňuje pri porovnávaní v konkurencii práv zaručených ústavou a Dohovorom aj Ústavný súd
Slovenskej republiky. Je potrebné konštatovať, že právo vlastniť žalobcom namietané ako obmedzenie
jeho vlastníckych práv v zmysle článku 20 Ústavy SR a Protokolu 1 k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd dĺžkou daňovej kontroly a pripomenúť opätovný význam riadneho zistenia
skutkového stavu pre správny výrub dane. Správny výrub dane je dôležitý nielen pre štát a jeho fiškálne
záujmy, ale aj pre verejné financie a správu daní a napokon aj pre daňový subjekt.

26. Podvodné jednania sú jednania s úmyslom porušiť zákon. Tento úmyselný trestný čin, v dôsledku
ktorého v reťazci obchodov jeden z obchodných partnerov o ňom nemá vedomosť, je tým, ktorý možno
vziať na zreteľ pri priznávaní odpočtov dane z pridanej hodnoty. V danom prípade žalobca nepreukázal
správcovi dane potrebné a ten spochybnil ním predložené dôkazy a tak SD vykonal alebo prevzal
dokazovanie u odberateľov v cudzine. Odberateľmi boli spoločnosti, u ktorých bolo zisťované či došlo k
reálnemu plneniu. Preto interpretácia Nariadenia Rady EÚ č.904/2010 by mala byť v súlade s článkom
1, článkom 2 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a že štátne orgány, ktorými sú i daňové orgány, teda
správca dane a žalovaný sú povinní túto ústavnú zásadu rešpektovať. Aplikačná prednosť komunitárnej
úpravy platí v slovenskom právnom poriadku podľa článku 7 ods.2 Ústavy SR, k tomu správny súd
dodáva, že ide aj o význam a posúdenie povahy trojmesačnej lehoty v zmysle uvádzaného nariadenia.
Toto vo svojom obsahu nemá ani zmienku o tom, že má vzťah na dĺžku daňovej kontroly. Je poriadkovým
vyjadrením povinností národných finančných orgánov spolupracovať s každým iným finančným orgánom
členského štátu.

27. Pri porovnaní proporcionality obmedzení práv správny výber daní zo strany štátu a práva žalobcu
vlastniť, je právo žalobcu zaručené za existencie lege artis správania pri výbere daní. Zo záverov správcu
dane vyplýva, že takéto hodnotenie u žalobcu nebolo možné konštatovať. Správny súd odkazuje na

rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý vo veci rozhodnutia Krajského súdu v Prešove konštatoval, že
daňová kontrola, ktorá je prerušená, je daňovou kontrolou, v rámci ktorej lehoty neplynú. A to sa plne
vzťahuje aj na lehoty, ktoré plynú na vybavenie medzinárodnej výmeny informácií. Judikatúra, ktorú
žalobca ponúka v podobe rozhodnutia 4Sžfk 75/2018 podľa názoru správneho súdu nie je aplikovateľná
pre správnu dĺžku daňovej kontroly, lebo v rámci jej trvania, lehoty neplynú. Daňovú kontrolu je potrebné
vykonať s cieľom zabezpečiť riadny a správny výber daní. To znamená, ak medzinárodná výmena
informácií prebieha, daňový orgán nekoná, konanie je prerušené a to daňový subjekt neobmedzuje a s
cieľom riadneho zistenia výberu daní pokračuje daňová kontrola až potom, čo odpadne táto prekážka
a správca dane vyhodnotí poskytnutú informáciu. V prípade, že informácia poskytnutá nie je, svoj
záver robí s vedomím, že informácie boli vyčerpané. Treba pripomenúť na margo správnych orgánov v
oblasti výberu daní, že dôsledné odôvodňovanie rozhodnutí s odkazom na odvolacie námietky daňových
subjektov v otázke dĺžky daňovej kontroly a preventívne dostatočne konkrétne a vecné požiadavky
na poskytnutie medzinárodných informácií od finančných orgánov členských krajín sú základom pre
realizovanie zámeru nezneužívania finančných kontrol, neparazitovania na nesprávnom výbere daní zo
strany štátu, ale tiež na dôslednom regulovaní a reštrikcii fiktívnych obchodných prípadov prinášajúcich
zdaňovanie bez reálneho obsahu. Žalobca sa vo svojom zámere a správnej žalobe nedotkol otázky
rozsahu odôvodnenia napadnutých rozhodnutí.

28. Žalobca tiež namietal porušenie procesných predpisov a to daňového poriadku v ustanovení §
63 ods.5 tým, že mu správca dane nedal možnosť, aby sa vyjadril a žalovaný v odôvodnení svojho
rozhodnutia na odvolaciu námietku žalobcu nereagoval, pokiaľ ide o možnosť vyjadriť sa k záverom
vykonanej daňovej kontroly. K otázke vyjadrenia sa k záverom a k protokolu je treba pripomenúť, že
správca dane po ukončení kontroly doručil protokol z tejto kontroly zo dňa 13.2.2017 s výzvou aby sa
žalobca ako daňový subjekt k tomu vyjadril, túto výzvu doručoval 20.2.2017 žalobcovi, ktorý 15.3.2017
správcovi doručil svoje stanovisko k protokolu. Po začatí vyrubovacieho konania správca dane poslednú
zápisnicu spísal so žalobcom na ústnom pojednávaní 20.4.2018. Vtedy bol prerokovaný protokol s
pripomienkami žalobcu. Pripomienky žalobcu sa už v protokole týkali predovšetkým dĺžky daňovej
kontroly, ktorú žalobca považuje za nezákonnú pre dĺžku jej trvania a nerešpektovanie trojmesačnej
lehoty v zmysle nariadenia č. 904/2010, článok 10 Nariadenia Rady EÚ, podľa ktorého sa dožiadanie
členského štátu má vybaviť najneskôr do 3 mesiacov. Žalobca z toho vyvodzoval záver, že ide o lehotu o
ktorú možno predĺžiť daňovú kontrolu. Skutočnosť, že vyrubovacie konanie trvalo 14 mesiacov, pokladal
za dostatočný fakt o prezentázii porušenia svojich práv, ktoré charakterizoval ako práva zaručené
ústavou i Dohovorom v zmysle Protokolu 1 a v dôsledku i porušenia procesných práv, ktoré favorizoval,
keď mal za to, že daňová kontrola nie je zákonnou a nemá predpoklady upravovať výšku daňovej
povinnosti uplatnenej žalobcom.

29. Správny súd sa nestotožňuje so žiadnym so žalobných bodov upravených v žalobe, ktorá ich
nesubsumuje pod konkrétne ustanovenia správneho súdneho poriadku a sústreďuje sa predovšetkým
na judikatúru. Napríklad v náleze I. ÚS 241/07 reprodukuje takzvanú zásadu zákonnosti, ktorá
je samozrejme primárnou, chrániacou práva a právne povinnosti subjektov v daňovom konaní pri
zachovávaní ich oprávnených záujmov. Podľa súdu ak daňová kontrola neobmedzuje podnikanie a
disponibilné prostriedky, ktoré sú na základe rozhodnutia správcu dane vyčíslené v negatívnom alebo
pozitívnom dopade pre daňový subjekt, nemôžu byť obmedzením jeho práv. Právna regulácia daní je
základom správneho výberu daní a korektného a zákonného správania všetkých daňových subjektov.
Tento nález nemožno v danej veci aplikovať, bez ďalšieho skúmania žalobných námietok a k takémuto
záveru správny súd nedospel. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.: 4Sžfk/62/2018 z
2.7.2019, ako aj rozhodnutie 4Sžfk/75/2018 zo dňa 10.9.2018 konštatujú, že dĺžka daňového konania z
dôvodu medzinárodnej výmeny informácií je determinovaná lehotou, v ktorej sú žiadané orgány povinné
poskytnúť informácie na základe článkov 7, 9 a 10 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 7.10.2010 o
administratívnej spolupráci. Je treba konštatovať, že judikatúra i Najvyššieho súdu SR i s poukazom na
uvedené rozhodnutia rozoberala otázku dĺžky daňovej kontroly aj zákonnosti po prerušení v súvislosti s
medzinárodnou výmenou informácií duálne a lehota dĺžky daňovej kontroly podľa § 46 ods.7 daňového
poriadku bola interpretovaná aj inak. Rozhodnutie 8Sžf/51/2016 z 23.8.2018 napríklad konštatuje, že
pokiaľ správca dane vychádzajúc z porovnávania proporcionality, pre ktoré MVI žiadal pre zisťovanie
správneho výrubu daní a po prerušení daňovej kontroly, nedodržanie lehoty troch mesiacov na výmenu
informácií nemôže byť na ťarchu povinností správcu dane, ktorého zámerom je pre riadny výrub
dane získať správne alebo resp. dôkazy alebo doklady. Zvýrazňuje potrebu pri prieskume potrebností
vykonávania medzinárodnej výmeny informácií zvážiť činnosť a vyhodnotiť činnosť správcu dane pred

ukončením tejto lehoty a v jej priebehu, ako aj vyhodnotenia všetkých postupov správcu dane a dôkazov,
ktoré viedli k medzinárodnej výmene informácií, resp. ktoré nemohli viesť k záveru správcu dane.

30. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8Sžf/51/2016 z 23.8.2018 konštatovalo, že pri posudzovaní
dôvodnosti porušenia dĺžky daňovej kontroly podľa § 46 ods.10 Daňového poriadku má správca dane
uviesť dôvody, prečo bolo významným toto prerušenie a prečo bola potrebná medzinárodná výmena
informácií pre zisťovanie skutkového stavu. Len existencia odôvodnenia prerušenia daňovej kontroly
a vysvetlenia predĺženia lehoty jedného roka jej trvania v rozhodnutí môže kvalitatívne zmeniť pohľad
správcu dane i daňového subjektu na hodnotu skutkového stavu ako základu pre zákonné rozhodovanie
o správe daní. Obdobne tak i rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 10Sžfk 46/2018 z 19.6.2019 favorizuje
riadne zisťovanie skutkového stavu, ale i povinnosť správcu dane vo svojom rozhodnutí vyčerpávajúcim
spôsobom odôvodniť uplatnenie medzinárodnej výmeny informácie aj za situácie keď lehota na jej
vykonanie nebola dodržaná a vyhodnotenie doby trvania daňovej kontroly a jej potrebnosti pre zistenie
skutkového stavu. V rozhodnutí 6Sžfk 27/2018 z 11.6.2019 Najvyšší súd SR konštatoval s poukazom
na § 61 ods.10 Daňového poriadku a článok 10 až 12 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010, že daňová
kontrola je prípravným konaním, slúžiacim pre zisťovanie a zhromažďovanie dôkazného podkladu pre
rozhodnutie správcu dane vo vyrubovacom konaní. Je preto dôležité vymedziť jej dĺžku a v rozhodnutí
odôvodniť zákonné prekročenie lehoty na ukončenie daňovej kontroly. Najvyšší súd SR v rozhodnutí
6Sžfk 27/2018 zo dňa 11.6.2019 zase uviedol, že lehota upravená v nariadení na poskytnutie MVI
do troch mesiacov s poukazom na daňový poriadok, ktorý umožňuje daňovú kontrolu prerušiť a v
tomto období sa žiadne úkony nevykonávajú. Zdôraznil, že obsahom vykonávania daňovej kontroly
je postihovanie a boj proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a ani aplikácia MVI nemá
ovplyvniť potrebu dostatočného zistenia skutkového stavu a pripisovať ho na ťarchu žalovaného. Je
skutočnosťou, že v posudzovanej veci správca dane podal celkom 3 žiadosti 22.1.2015 na 3 právnické
osoby v zahraničí, ktoré však tiež urgoval niekoľkými urgenciami, ako to vyplýva z jeho rozhodnutia na
strane 6 od odseku 3 vrátane strany 7 napadnutého rozhodnutia žalovaného.

31. K námietke, že vyrubovacie konanie trvalo 14 mesiacov, žalovaný dôvodne uviedol, že toto trvanie
vyrubovacieho konania, ktoré bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia, ktoré je treba posudzovať podľa §
68 ods.1 v znení daňového poriadku do 31.12.2017, ktoré v tomto ustanovení upravovalo vyrubovacie
konanie a jeho začiatok deň po dni doručenia protokolu s výzvou na vyjadrenie a ukončenie doručením
rozhodnutia daňovému subjektu bez konkrétneho časového obmedzenia. Súčasne konštatoval, že
bezprostredne po prejednaní výsledkov dokazovania so žalobcom v zápisnici 20.4.2018, 23.4.2018
vydal odvolaním napadnuté rozhodnutie. Preto aj súd pokladal námietku s poukazom na § 63 ods.5
Daňového poriadku za nedôvodnú.

32. V súlade podľa článku 59 ods.2 ústavy dane možno len na základe zákona a v jeho medziach je
interpretačné pravidlo a nemožno ho premeniť bez ustanovení zákona o dani z pridanej hodnoty a
daňového poriadku. V zmysle zásady iura novid curia postavenie správneho súdu hodnotil Ústavný súd
SR vo viacerých rozhodnutiach konštatovaním, že nenahrádza konanie správneho súdu pri uplatňovaní
základných práv namietaných v konaní pred ústavným súdom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania /aj v konaní o správe daní alebo podľa
zákona o správe daní/. Správny súd nenašiel logický záver žalobcu o tom, že ak medzinárodná výmena
informácií je neúspešná je konanie správcu dane o takejto prerušenej kontrole nezákonné. Z logiky veci
vyplýva, že ak nemožno vo vnútroštátnom meradle zistiť potrebné skutočnosti u žalobcu a aktéri jeho
vzťahov existujú v zahraničí až tam možno zistiť ako sa správajú tieto zahraničné subjekty. Pretože
daňová kontrola je proces, ktorý smeruje k obstaraniu dôkazného materiálu pre správne rozhodovanie o
povinnosti daňového subjektu, je zásahom do jeho sféry, ale nie v takom meradle, že by bolo likvidačné.

33. Správny súd procesné porušenia, že správca dane nevyzval kontrolovaný subjekt, aby sa vyjadril k
pochybnostiam, posudzuje tak, že tieto vyplývajú z administratívneho spisu a sú vyjadrené v protokole,
ktorý je záverom a záverečným dokumentom pri správe daní a resp. pri kontrole daňových povinností
daňového subjektu. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že dĺžka vyrubovacieho konania je
založená na potrebnom preverovaní podkladov pre vyrubenie dane. Túto nezákonnosť favorizoval
žalobca ako takú vadu konania, ktorá je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného i správcu dane
nedôvodne. Správca dane prerokoval vyjadrenia žalobcu, spísal zápisnice o ústnom pojednávaní a
vydal a doručil rozhodnutie, čím došlo k ukončeniu vyrubovacieho konania. Na základe uvedeného
nedodržanie lehôt namietaných žalobcom v správnej žalobe považuje správny súd za neopodstatnené.

34. Správny súd však konštatuje, že nevydanie rozhodnutia v lehote ako uvádza žalobca, nespadá podľa
správneho súdu do tej oblasti porušení, ktoré má na mysli ust. § 191 ods.1 písm. g/ SSP, lebo len také
závažné procesné pochybenia, ktoré môžu mať za následok nezákonné rozhodnutie a sú predmetom
tejto žalobnej námietky, sú dôvodom pre zrušenie rozhodnutia.

35. Vo svetle ústavných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 20 ods. 1 ako i Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd správny súd konštatuje, že k ich porušeniu nedošlo, pretože správca dane
ako konštatoval žalovaný riadne zistil skutkový stav a svoje skutkové závery správne právne posúdil a
rozhodnutie odôvodnil. Aj v dôsledku výkonu daňovej kontroly správny súd tiež konštatuje, že i správca
dane, ako aj žalovaný, majú povinnosť každé rozhodnutie, tak i rozhodnutie vydané po ukončení daňovej
kontroly dôsledne odôvodniť. Daňový subjekt nemá byť tým terčom, v dôsledku ktorého prípadná
administratívna byrokracia finančných orgánov členských štátov nevyvíja dostatočne rýchle, skoré úsilie
o vyhľadanie alebo poskytnutie informácie a nemá byť na úkor daňového subjektu. Na druhej strane nie
na každú výhradu musí byť daná v rozhodnutí podrobná odpoveď a naopak z rozhodnutia správcu dane
i žalovaného má správny súd za to, že procesné námietky i právne posúdenie je správne a zákonné.

36. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky tak rozhodnutím sp.zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 5.3.2020
podľa článku 10, 11 a 12, bod 25 Nariadenia EÚ č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 § 49 ods.1, § 49 ods.2
písm.a/, § 51 ods.1 písm.a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH, § 68 ods. 5 a 6, § 46 ods.10, § 46 ods.1
a § 61 ods.5 Daňového poriadku v spojení s § 100 ods.1 písm.c/ a § 452 ods.1 zák.č. 162/2015 Z.z.
SSP prerušil konanie a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove č.k. 6S/1/2017-248 zo dňa 18. januára 2018 podľa § 100 ods. 1 písm. c) v spojení §
452 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie predložil prejudiciálne otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie v nasledovnom
znení:
-Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci
a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, lehoty ustanovené v tomto nariadení na
poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty" je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty,
ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia
daňovej kontroly?
-Existuje následok (sankcia) za nedodržanie lehôt na vykonanie medzinárodnej výmeny informácií
stanovených Nariadením Rady (EÚ) č.904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty vo vzťahu k dožiadanému a dožadujúcemu sa orgánu?
-Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením
Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti
dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?

37. Správny súd k položeným otázkam a ku svojej predchádzajúcej praxi výkladu vplyvu lehôt
upravených podľa Nariadenia Rady (EÚ) č.904/2010 článok 7 súčasne konštatuje, že sa vynárajú i
otázky, týkajúce sa vplyvu prípadného nepožiadania o predĺženie lehoty zo strany finančného orgánu
iného členského štátu, ktorý je dotazovaný, prípadne nevykonanie dotazu vnútroštátnym finančným
orgánom vo vzťahu k členskému štátu a jeho orgánom, v čom je problém a aké sú vyhliadky zistenia
na položené otázky. V neposlednej miere sú to aj formulácie správcu dane na dotazy, ktoré sa týkajú
potrebnej informácie o realizácii obchodnoprávneho vzťahu, ktorý založí základ pre odpoveď na otázku
či k obchodu skutočne došlo a teda došlo i k právu nakladať s danou vecou.

38. Pokiaľ ide o názor správneho súdu k prejednávanej veci, je potrebné dodať i záver o tom, či
otázky položené správcom dane nebolo možné získať vo vnútroštátnom meradle a za akých podmienok
by bolo možné rozhodnúť zákonne a vecne správne v zmysle Daňového poriadku, to znamená
po spolupráci a súčinnosti s daňovým subjektom, splniac i podmienku potrebného a dostatočného
zistenia skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci a vyhodnotenia otázok správnosti
rozhodnutia o výmere dane a tým pádom i závere vykonávanej finančnej daňovej kontroly. Preto k
otázke samotného preskúmania rozhodnutia žalovaným vo vzťahu k správcovi dane je povinnosťou
oboch finančných orgánov venovať sa v odôvodnení znenia otázok, ktoré nemohli byť zodpovedané
vykonávaným dokazovaním vo vnútroštátnom meradle a boli relevantnými pre posúdenie správneho

výberu dane nezodpovedaním otázok dožiadaným finančným orgánom iného členského štátu. Takéto
vysvetlenie potrebností dáva odpoveď na relevantné otázky vo vzťahu či náročnosť časová na zisťovanie
v prípade posudzovania finančným orgánom iného členského štátu je dôvodná a za akých podmienok
by bolo možné sa bez takéhoto posúdenia obísť a vykonať záver bez takejto správy o medzinárodnom
zisťovaní informácie relevantnej pre daňové konanie a akým spôsobom by bol daný záver správcu
dane i žalovaného v prípade takejto odvolacej námietky, ak by medzinárodná výmena informácií po
nedodržaní lehoty finančným orgánom iného členského štátu nebola dodržaná a nebola by možná a
dostupná potrebná informácia z cudziny.

39. V uvedenej súvislosti je potrebné vychádzať aj zo záveru, ktorý je relevantný ako záver kasačného
súdu. sp.zn.: 3Sžf 46/2015 z 27.7.2016 , ktorý urobil záver, že prerušenie výkonu daňovej kontroly
za účelom výmeny informácií a jej realizácie nie je možné chápať tak, že správca dane pokračuje vo
výkone predmetnej daňovej kontroly práve naopak, je konanie prerušené. Preto lehota na vykonanie
tohto dôvodu pre trvanie daňovej kontroly neplynie a nemôže uplynúť. Toto rozhodnutie konštatovalo,
že prerušením daňovej kontroly za týmto účelom nevstupuje správca dane do súkromnej autonómie
daňového subjektu a neuplatňuje voči nemu práva a nevyžaduje povinnosti, nevykonáva teda daňovú
kontrolu. Pretože ide o staršie rozhodnutie, je treba konštatovať, že Nariadenie Rady ES č.1798/2003 zo
dňa 7.10.2003 bolo prepracované do znenia, ktoré sa v súčasnosti používa. Pokiaľ ide o spočítavanie
dĺžky trvania daňovej kontroly, správny súd sa postavil za názor, že prerušené daňové konanie za účelom
MVI i pre otázky trvania daňovej kontroly nemožno hodnotiť tak, že nedodržanie lehôt zahraničným
právnym subjektom má byť možnosťou správcu dane netrvať na tejto medzinárodnej výmene informácií
a vec uzavrieť alebo nevykonávať naďalej daňovú kontrolu, ale počkať na závery medzinárodnej výmeny
informácií a následne zhrnúť vykonané dokazovanie v protokole postupom podľa daňového poriadku
a vydať rozhodnutie.

40. Význam daňovej kontroly predstavuje základ pre správne zistenie výberu daní a stanovenie daňovej
povinnosti. Daňová povinnosť žalobcu je stanovená na základe preverenia správnosti jeho daňových a
účtovných a obchodných operácií. V praxi správny súd viac krát konštatoval, že žalobcom predkladané
dôkazy nepostačujú na záver o tom, že došlo k zdaniteľnému plneniu ako to deklarujú formálne podklady,
teda vyúčtovanie alternatívne i zaplatenie a tvrdenia o preprave, ktoré nie sú preukázané.

41. Nevyhnutným je absolútne zistenie čo má na mysli bod 25 Nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo
dňa 7.10.2010 ak konštatuje, že tieto lehoty treba chápať ako maximálne, ktoré nemožno prekročiť. V
zmysle jeho znenia potom ak také lehoty nie je možné splniť, je otázne či je pretrvávanie na položených
otázkach správcom dane skutočne dôvodným pre cieľ, pre ktorý boli zrealizované, totiž pre riadne
zistenie naplnenia podmienok § 19 Daňového poriadku, teda, že obchod prebehol, že obchodný partner
mal možnosť disponovať tovarom, resp. službami.

42. Správny súd po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia
správcu dane, ako aj pripojených administratívnych spisov správnych orgánov zistil, že v kontrolovanom
zdaňovacom období január 2010 správca dane vyrubil žalobcovi dôvodne rozdiel dane z pridanej
hodnoty. Žalobca v zdaňovacom období január 2012 vystavil faktúry za dodanie tovarov pre
zahraničných odberateľov. V predmetnom daňovom priznaní vykázal intrakomunitárne dodanie tovaru
s oslobodením od dane. Dokazovaním v administratívnom konaní správca dane nezistil nadobudnutie
tovaru zahraničnými odberateľmi Účelom tohto konania žalobcu bolo zrejme získanie daňovej výhody na
úkor štátu. Žalobná námietka žalobcu ohľadne nezákonnosti rozhodnutí je neopodstatnená a správny
súd má za to, že správca dane pri vykonanom dokazovaní a hodnotení zisteného skutkového stavu
vychádzal zo zásad daňového konania uvedených v ust. § 3 Daňového poriadku, vykonal rozsiahle
dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či fakturovaný tovar bol prijatý od
spoločnosti uvedenej na dokladoch a či údaje uvedené na faktúrach napĺňajú zistené skutočnosti
a vykonané dôkazy hodnotil podľa správnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca
dane hodnotil dôkazy, ktoré si zaobstaral objektívne, a v rámci svojej dôkaznej Z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal aj
žalovaný, vyplýva, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne
záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo

iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového
subjektu.

43. Podľa názoru krajského súdu pri výkone daňovej kontroly u žalobcu nedošlo k porušeniu procesných
lehôt upravujúcich dobu trvania daňovej kontroly. Ako vyplýva z predloženého obsahu administratívnych
spisov, v danom prípade správca dane začal u žalobcu daňovú kontrolu a správca dane následne podľa §
61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil daňovú kontrolu do doručenia odpovedí na žiadosť o MVI správca
dane pokračoval vo výkone daňovej kontroly. Správca dane kontrolu ukončil doručením protokolu,
prerušením daňovej kontroly lehoty neplynuli, preto lehota na výkon daňovej kontroly bola dodržaná.
Správny súd v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalobcu nie je oprávnený skúmať účelnosť
a hospodárnosť prerušenia výkonu daňovej kontroly v dôsledku žiadosti správcu dane o medzinárodnú
výmenu informácií ani účelnosť jednotlivých úkonov správcu dane v rámci daňovej kontroly a ani
zameranie daňovej kontroly a potrebnosti žiadostí o MVI, hoci vyplývajú z administratívneho spisu.

44. Pokiaľ ide žalobnú námietku žalobcu ohľadne dokazovania v daňovom konaní správny súd považuje
za vhodné pripomenúť už judikované závery, že dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.
Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa
poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.
Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť
skutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,
že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie
doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného
hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány
povinné postupovať. Aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na
svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového
konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko,
čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí
zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane
viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu
ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko
daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie
a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili
v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu, keďže
ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania
základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej
povinnosti daňového subjektu. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má
prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a je na ňom, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

45. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na starší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na
daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona
č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu -
žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok
nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a
ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom
leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z
pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“ Podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
č.k. III. ÚS 401/2009-17, ktorý vychádza aj z ustálenej judikatúry (napríklad z rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 30. mája 2000 sp.zn. 4Sž/136/1999) vyplýva záver, že dokazovanie v

daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od
priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní z uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá akcentuje
dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt má v daňovom konaní
dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto
povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť),
pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov
povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa zákona č. 431/2002 Z.z.
o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom
konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných
podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo
úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil
svoju dôkaznú povinnosť (§ 29 ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov), a v takom prípade je opäť
len na daňovom subjekte, či predložením, alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie
jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v
daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo
predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady
prejednacej.

46. K námietke žalobcu týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia, kde došlo k spochybneniu
intarkomunitárneho dodania tovaru krajský súd poukazuje na rozhodnutia správcu dane a žalovaného,
kde jasne a nespochybniteľne formulovali svoje závery v preskúmavanej veci týkajúce sa označených
spoločností keď po získaní všetkých dôkazov mali správne orgány za preukázané, že existencia faktúr
nie je relevantným dôkazom toho, že k dodaniu tovaru deklarovanými faktúrami skutočne došlo v zmysle
zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období 01/2012. Z inštitútu MVI správca dane zistil, že obchody
boli súčasťou obchodov účelových, nejednalo sa o skutočný výkon ekonomickej činnosti dodaním tovaru
za účelom jeho následnej spotreby konečným spotrebiteľom, na základe čoho mu správca dane neuznal
režim oslobodenia od dane pri transakciách deklarovaných ako intrakomunitárne dodanie tovaru na
základe faktúr vystavených žalobcom. Na základe uvedených skutočnosti, ktoré vyplývajú z obsahu
predloženého administratívneho spisu, ako aj z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného i správcu dane
jednoznačne a nebolo preukázané dodanie fakturovaného tovaru, nebolo uskutočnené na reálnom
komerčnom základe a tým aj vznik daňovej povinnosti u uvedených dodávateľov kontrolovaného
daňového subjektu, t. j. žalobcu z titulu dodania tovaru, z čoho následne vyplynulo aj neuznanie
uplatnenia práva na odpočítanie dane.

47. Zhrnúc hore uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu správny súd v preskúmavanej právnej veci
poukazuje aj na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 2Sžf 44/2013 z 02.07.2014
(Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 5/2015, č. judikátu
69), z obsahu ktorého Najvyšší súd SR vyvodil dve zásadné právne vety judikátu vzťahujúceho sa na
uplatnenie dane z pridanej hodnoty a ekonomického zmyslu konania daňového subjektu. I. Ak konaniu
daňového subjektu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci chýba akýkoľvek ekonomický
zmysel, je potom potrebné, vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci vyvodiť logicky
záver, že i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, bolo v danom prípade zo strany daňového subjektu
sledovanie jediného účelu, a to iba získanie nadmerného odpočtu. II. Nemožno potom takémuto konaniu
daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v
rámci súdneho prieskumu.

48. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je
dôvodná, preto ju podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.

49. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý
v konaní nebol úspešný a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania.

50. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu v pomere hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho
doručenia na Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí
tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ
poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 5. 9. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.