Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 17, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/35/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7916212131
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7916212131.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35807598, proti žalovanej S. Q., nar. X.X.XXXX, bytom T. Q., Y. XXX/XX, ,
o zaplatenie 112 € s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku 6Csp/113/2016-63 z 29.3.2018 Okresného
súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

182 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 182 € od 29.8.2015 do zaplatenia, v
splátkach vo výške 10 € mesačne splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca tak, že prvá splátka
je zročná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania dlhu, pod
následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal od žalovanej zaplatenia istiny 112 €, zmluvného

úroku vo výške 89,16 €, poplatku vo výške 240,73 €, poplatku za upomienky 60,36 €, zmluvnej pokuty vo
výške 33 €, úroku vo výške 23,22 % ročne zo sumy 112 € od 19.8.2016 do zaplatenia, úroku z omeškania
vo výške 5 % ročne zo sumy 112 € od 19.8.2016 do zaplatenia a náhrady trov konania. Skutkovo
žalobu odôvodnil tým, že 21.8 2014 uzavrel so žalovanou zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 901001506,
na základe ktorej poskytol žalovanej spotrebiteľský úver vo výške 350 €, ktorý sa žalovaná zaviazala
vrátiť a zaplatiť odplatu pri poskytnutí finančných prostriedkov vo výške 240,73 € a úrok spojený so
spotrebiteľským úverom vo výške 81,27 €, t.j. zaplatiť celkovú čiastku 672 €. Odplata pri poskytnutí

peňažných prostriedkov bola vo výške 240,73 €, čo je ročná percentuálna miera nákladov (RPMN) 92
%. Úrok bol vo výške 23,22 % ročne z poskytnutého úveru, čo predstavuje 81,27 €. Dlh sa stal splatným
29.8.2015 a žalovaná zaplatila pred splatnosťou len 168 €, nedodržala splátkový kalendár, preto jej bolo
oznámené,žemusíuhradiťcelýdlh,nakoľkotentosastalsplatnýmvcelosti.Žalobcažiadalodžalovanej
po splatnosti dlhu zaplatiť 536,91 €, z toho istinu 182 €, zmluvný úrok 20,82 €, ktorý pozostáva z úroku z
omeškania vo výške 39,15 % ročne zo sumy 350 € od 22.8.2014 do 16.9.2014 v sume 5,79 €, zo sumy
294 € od 17.9.2014 do 21.10.2014 v sume 6,55 €, zo sumy 238 € od 22.10.2014 do 16.12.2014 v sume

8,48 €, poplatok vo výške 240,73 €, poplatok za upomienky 60,36 €, zmluvnú pokutu 33 €, úrok vo výške
23,22 % ročne zo sumy 182 € od 17.12.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 182 € od 17.12.2014 do zaplatenia.3. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav, ktorý vychádzal z tvrdení žalobcu, aplikoval ustanovenia
§ 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1 až 3, 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“), § 497 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že záväzkový vzťah medzi stranami je vzťahom
spotrebiteľským, že žalovanej bola na základe uzavretej zmluvy o úvere poskytnutá suma 350 €, ktorú
sa v dohode o plnení v splátkach zaviazala splácať v mesačných splátkach po 56 € po dobu 12 mesiacov
vždy do 28. dňa v mesiaci od 28.9.2014, že zmluvný úrok v nej bol dohodnutý vo výške 23,22 % ročne,

RPMN bola vo výške 92% a priemerná RPMN 44,26 %. Konečná splatnosť úveru bola dojednaná na
deň 28.8.2015. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť za poskytnutie úveru odplatu v sume 240,73 €, celkom
mala vrátiť žalobcovi spolu s odplatou sumu 672 €, z ktorej celkové náklady predstavovali sumu 322 €,
zmluvný úrok vo výške 81,27 €, pričom žalovaná uhradila v prospech žalobcu 168 €. Súd konštatoval,
že jednotlivé zmluvné dojednania, mimo číselných údajov, boli uvedené drobným nečitateľným písmom,
preto tieto dojednania vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. a/ OZ,

ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Ďalej uviedol, že pri dohode o úrokoch 23,22 % sa môže
zmluva o úvere zdať výhodná, avšak poplatok vo výške 240,73 € ako odplata za poskytnutie finančných
prostriedkov pri výške úveru 350 € je neprimeraným plnením v prospech veriteľa a zakladá absolútnu
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa. Ide
o skryté úroky navyše, ktoré musí uhradiť žalovaná ako spotrebiteľ, ak chcela mať poskytnutý úver zo

strany žalobcu. Ide o plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Zmluva o úvere aj dohoda o splátkach majú
povahu formulára. Zmluva o úvere neobsahuje správnu výšku RPMN, výška RPMN uvedená v zmluve o
úvere 92 % a výška RPMN uvedená v dohode o plnení v splátkach 281,64 %, vypočítaná podľa tvrdenia
žalobcu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, nemôže požívať súdnu ochranu, nakoľko veriteľ
navodzuje naoko stav, že dlžník môže splatiť úver aj jednorazovo najneskôr do 28.8.2015, keď RPMN

predstavuje 92 %, zároveň však dohodne plnenie v splátkach, pričom porušenie splátok sankcionuje
poplatkomzavýbersplátkyvhotovosti,resp.zánikomdohodyosplátkachodpočiatku.Akmalažalovaná
povinnosť splácať dlh v splátkach, bol údaj o RPMN v zmluve vo výške 92 % uvedený nesprávne, v
nižšej výške, a teda v neprospech spotrebiteľa. Súd preto poskytnutý úver posúdil v zmysle ust. §
11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch ako bezúročný a bez poplatkov. Z uvedeného dôvodu

zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 182 €, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutou výškou
úveru 350 € a sumou, ktorú žalovaná uhradila (168 €) ako nedôvodnú zamietol. Nárok na zaplatenie
poplatku za upomienky vo výške 60,36 € a zmluvnú pokutu vo výške 33 € považoval za neprijateľný
a neprimeraný. Uviedol, že žalobca v konaní nepredložil žiadnu upomienku, ktorú by vyhotovil a zaslal
žalovanej. Nárok na zmluvnú pokutu a poplatok za upomienku sú podľa jeho názoru neprijateľné

zmluvné podmienky, ktoré sú neplatné, nakoľko boli dojednané v neprospech žalovanej a zakladajú
nerovnováhu v právach a povinnostiach sporových strán, neboli individuálne dojednané a pre prípad
porušenia povinností sankcionujú len žalovanú, pričom nepostihujú žalobcu ako dodávateľa. Súd prvej
inštancie priznal žalobcovi okrem istiny v sume 182 € v zmysle ust. § 517 ods. 1, 2 OZ a § 3 ods. 1
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. aj úrok z omeškania z tejto sumy, nakoľko sa žalovaná pri zaplatení

žalovanej sumy dostala do omeškania, pričom počiatok omeškania žalovanej so zaplatením žalovanej
sumy súd ustálil od 29.8.2015, t. j. deň nasledujúci po konečnej splatnosti úveru, ktorá bola v úverovej
zmluve dojednaná do 28.8.2015. Súd v zmysle ust. § 232 ods. 4 CSP umožnil žalovanej priznanú sumu
vrátane zákonného úroku z omeškania zaplatiť v mesačných splátkach po 10 € vždy k 20. dňu v mesiaci
odôvodniac to jej zlou finančnou situáciou. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 251, § 255

ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže
úspešnejšej žalovanej v konaní žiadne trovy nevznikli.

4. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti napadol včas podaným odvolaním
žalobca z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP t. j. súd dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal mu právo na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho
konania. Súd nesprávne ustálil, že zmluva je v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročná a bez
poplatkov, nakoľko nedošlo k naplneniu dôvodov uvedených v § 11 ods. 1 citovaného zákona. Odvolateľ

tvrdil, že RPMN vo výške 92 % bola vypočítaná správne, a to v zmysle platných právnych predpisov.
Ďalej uviedol, že Dohoda o splátkach oprávňuje spotrebiteľa plniť v splátkach (nie jednorazovo, tak,
ako je to ustanovené v zmluve o úvere), na základe ktorých vzrastá aj RPMN. To znamená, že RPMN
vo výške 92 % stanovená v zmluve o úvere je hodnota vypočítaná pre prípad splatenia úveru vjednej splátke. Naproti tomu RPMN vo výške 281,64 % dohodnutá v dohode o splátkach, predstavuje
RPMN vypočítanú v prípade spotrebiteľa, ktorý požiadal o plnenie v splátkach tak, ako je tomu aj v
predmetnom prípade. Navyše vzorec výpočtu RPMN je jasne a zreteľne uvedený vo všeobecných

podmienkach poskytnutia úveru a žalovaná nesie dôkazné bremeno a je jej úlohou preukázať, v čom
spočíva nesprávne uvádzanie RPMN, nakoľko RPMN neabsentuje, a to by bol jediný dôvod, prečo
by bolo možné zmluvu o úvere vyhlásiť za bezúročnú a bezpoplatkovú. Vytkol súdu, že zákon č.
129/2010 Z.z. nestanovuje žiadnu povinnosť alebo pravidlo v koľkých splátkach a akých intervaloch
splácania sa majú zmluvy o spotrebiteľských úveroch uzavierať, a preto nemožno považovať za nekalú

obchodnú praktiku poskytovanie úverov so spôsobom úhrady vo forme jednorazovej splátky s prípadnou
následnou dohodou o plnení v splátkach. Ku klamlivému konaniu nemohlo dôjsť nakoľko zmluva o úvere
a dohoda o plnení v splátkach obsahuje na prednej strane jasné a čitateľné vyčíslenie RPMN s uvedením
priemernejhodnotyRPMN.Zopakoval,žeuzavretímdohodyoplnenívsplátkachnedošlokzmenevýšky
nákladov a náklady stále predstavovali rovnakú sumu 964 € tak, ako boli dohodnuté v zmluve o úvere.
Tvrdenie súdu, že žalovaná od počiatku zmluvného vzťahu nepoznala skutočné zmluvné podmienky

a skutočnú RPMN, pretože sa stala zrejmou až uzavretím dohody o plnení v splátkach považoval za
nepravdivé, nakoľko skutočná RPMN bola určená v zmluve o úvere. Podľa žalobcu poplatok za úver nie
je neprimerane vysoký, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, ktorého riziko
podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú rozdielne, vyššie oproti bankám. Uviedol, že ak žalovaná
mala po podpise zmluvy pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu, mala právo od tejto zmluvy odstúpiť do

14 kalendárnych dní bez uvedenia dôvodu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 9.11.2006
sp. zn. C 42/15 a citoval z neho. Nestotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie týkajúcim sa veľkosti
písma v zmluve. Namietal, že súd prvej inštancie posúdil veľkosť písma podľa ust. § 53 ods. 4 písm.
a/ OZ, nakoľko až nariadením vlády č. 141/2014, ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády SR č.
87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ, bola stanovená povinná veľkosť písma v

zmluváchospotrebiteľskomúvere,pričomvzmysleprechodnýchustanoveníakzáväzkovývzťahvznikol
pred 1.1.2015, riadi sa tento vzťah predpismi účinnými do 31.5.2014, čo je aj prípad zmluvy v danej
veci. Uviedol, že zákon v čase uzavretia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku
odplaty. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Poukázal na aktuálny záver
rozhodovacej praxe, podľa ktorého u nebankových subjektov nemožno obvyklú výšku úroku odvodzovať

od výšky úroku požadovaného bankami. Citoval v tejto súvislosti Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe,
sp. zn. 12Cmo 95/2005. Podľa jeho názoru, ak žalovaná namieta výšku odplaty za poskytnutie a vrátenie
peňažných prostriedkov, znáša v tomto smere dôkazné bremeno a musí preukázať, že v čase a mieste
uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných
inými subjektmi, poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Podľa žalobcu poplatok za úver nie

je neprimerane vysoký, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca je nebankovým subjektom, ktorého riziko
podnikania, ako aj podnikateľské náklady, sú rozdielne, vyššie oproti bankám. Žalobca v tejto súvislosti
citoval aj z rozhodnutia Spolkového súdneho dvora ako inštančne najvyššieho postaveného súdu v
sústave všeobecných súdov NSR sp. n. XI ZR 3/10 zo dňa 7.12.2012. Záverom zdôraznil, že zmluvná
pokuta je fakultatívna náležitosť zmluvy a je na dohode veriteľa a dlžníka, akým spôsobom si ju

dojednajú. Súd prvej inštancie sa v rozsudku žalobcovým nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty v
napadnutomrozsudkuvôbecnezaoberal,nakoľkoposúdilzmluvuoúverezabezúročnúabezpoplatkov.
Zmluvná pokuta je jeden zo zabezpečovacích inštitútov, a preto posúdenie úveru za bezúročný a bez
poplatkov nemá za následok zánik žalobcovho nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty. Jeho tvrdenie
podporuje aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 28. novembra 2017, sp. zn. 5Co/170/2017-60.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť.
Zároveň uviedla, že žalobcovi pred podaním žaloby aj počas prebiehajúceho sporu plnila (doložila do
spisu fotokópie potvrdení o vklade v hotovosti na účet žalobcu) a zaplatila mu tak sumu 262 €, čím
považuje svoju povinnosť za splnenú. Argumentáciu žalobcu založenú na odvolávaní sa na rozhodnutia

cudzích štátov, ktorých právny poriadok nie je pre Slovenskú republiku záväzný a nepredstavuje ani
judikatúru, považovala za neakceptovateľnú a neprípustnú pre súdnu prax a uviedla, že súd je pri
rozhodovaní viazaný článkom 3 CSP.

6. Žalobca vo svojej reakcii k vyjadreniu žalovanej zotrval na svojich doterajších tvrdeniach.

7. Výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 182
€ spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 182 € od 29.08.2015 do zaplatenia v
splátkach vo výške 10 € mesačne splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca tak, že prvá splátkaje zročná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku až do úplného vyrovnania dlhu,
pod následkom straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky nebol odvolaním
napadnutý, nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 1 a 2 CSP, a preto nebol v odvolacom

konaní preskúmavaný.

8. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380

CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP], s prihliadnutím na
vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že
odvolanieniejedôvodné,žalobcomuplatnenéodvolaciedôvodyvprejednávanejveciniesúpreukázané
a napadnutý rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil
rozsudkom,ktorýverejnevyhlásil dňa18.12.2019vpojednávacejmiestnostiKrajskéhosúduvKošiciach
č. dverí 215/I, po predchádzajúcom zverejnení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli

a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

9. Odvolateľ uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.

10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP a to vzhľadom
na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán
nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové
zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je
logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré
vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti
alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim

z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci) spočíva v tom, že právnym posúdením je činnosť súdu
prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t.j. vyvodzuje zo

skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu a
nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové
zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal
správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav
inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne

záveryoprávachapovinnostiachúčastníkovkonania)apoužitiesprávnehoustanovenianeznamenáiba
opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu, alebo inak vyjadrené,
posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona alebo
iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podradil zistený skutkový stav) a ako
ho prípadne vyložil, či výklad o tom, aké majú strany sporu na základe zisteného skutkového stavu podľa

týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bol preto spor rozhodnutý.

12. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a
za správne považuje jeho závery o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu strán i o neplatnosti
dohody o úrokoch a administratívnom poplatku v úverovej zmluve. V podrobnostiach odvolací súd vo

vzťahu k spôsobu právneho posúdenia týchto rozhodujúcich právnych otázok odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku a len na zvýraznenie správnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie
v kontexte odvolacích námietok žalobcu dodáva: Súd prvej inštancie záväzkový právny vzťah strán,
v ktorom žalobca konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a žalovaná
nesporne v takomto postavení nevystupovala (§ 52 ods. 3 a 4 OZ) správne posúdil ako spotrebiteľský

podľa ust. § 52 a nasl. OZ zákonníka a správne aplikoval na úverovú zmluvu uzavretú medzi žalobcom
ako dodávateľom a žalovanou v hmotnoprávnom postavení spotrebiteľa tiež zák. č. 129/2010 Z. z. Súd
prvej inštancie opodstatnene vychádzajúc zo spotrebiteľskej povahy právneho vzťahu strán správne
aplikoval na zistený skutkový stav tiež predpisy na ochranu spotrebiteľa, okrem iných tiež i ust. §53 ods. 1 OZ, zakazujúce v spotrebiteľských zmluvách uvádzať tiež ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Odvolací
súd súhlasí i s názorom prvoinštančného súdu, že v okolnostiach prípadu je za takto spotrebiteľsky

neprijateľnú potrebné považovať dohodu o administratívnom poplatku, ktorá žalobcovi zaisťovala
prakticky ďalší príjem v rozsahu presahujúcom cenu za ním poskytnuté peniaze bez akéhokoľvek
materiálnej hodnoty či hodnotovej výhody pre žalobkyňu a ktorá podľa posúdenia odvolacieho súdu
nepredstavovala nič iné, ako len ďalší zo známych spôsobov skreslenia ekonomických údajov úveru,
s cieľom obísť zákonnú reguláciu výšky úverovej odplaty. Žalobca si popri dôsledkoch obchádzania

zákona touto obchodnou praktikou neuvedomil tiež, že z hľadiska limitov úverového zaťaženia
spotrebiteľov nie je ani tak významné, ako je úverová odplata formálne označená v zmluve (či už ako
úrok, alebo poplatok alebo inak), ale to, aby svojou výškou nepresahovala zákonom určenú hranicu.

13. Podľa ust. § 53 ods. 6 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, ak predmetom
spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu

prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať.
Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty
ustanovuje vykonávací predpis.

14. Možno súhlasiť s odvolateľom, že z citovaného ustanovenia zákona, ktoré sa vzťahuje na

posudzovanú vec, nevyplýva exaktný úrokový a ani poplatkový strop. Pri určení hranice prevýšenia
odplaty nemožno podľa úvahy odvolacieho súdu ponechať stranou skutočnosť, že s účinnosťou od
1.9.2014 je na základe odkazu v novelizovanom ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka najvyššia
prípustná výška odplaty už konkrétne ustanovená vykonávacím predpisom. Preto hoc túto novú úpravu,
exaktne určujúcu nákladový limit, nemožno na posudzovaný prípad aplikovať, treba ju však mať pri

interpretácii na vec sa vzťahujúcej normy bezpochyby na zreteli. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž
i v takomto precizovaní skoršej menej konkrétnej úpravy treba v širších súvislostiach vidieť kontúry
vôle zákonodarcu pri tvorbe normy, zmysel a význam ktorej sa v procese jej interpretácie hľadá,
treba v ňom vidieť tiež spätnú väzbu k odbornej diskusii a k nejednotnému uplatňovaniu v praxi,
ktoré takáto nejednoznačná úprava vyvolala alebo pripustila a napokon i požiadavka právnej istoty a

z nej vyplývajúca potreba konzistentnosti právneho posúdenia rovnakých právnych situácií rozumne
a spravodlivo predpokladajú, že výklad bude rozdielne úpravy skôr zbližovať, ako významový rozdiel
v legislatívnom vyjadrení medzi nimi prehlbovať. Odvolaciemu súdu sa v tejto súvislosti žiada pre
objektívnosť dodať, že rovnaký spôsob určovania nákladového stropu v prípade spotrebiteľských úverov
bol v našom právnom poriadku výslovne upravený už v čase od 1.7.2008 do 11.6.2010 v § 1 vládneho

nariadenia č. 238/2001 Z. z. v nadväznosti na ust. § 3 ods. 10 zák. č. 258/2001 Z. z. Po zavedení
novej úpravy spotrebiteľských úverov zák. č. 129/2010 Z. z. zákonodarca od tejto konštrukcie exaktne
vyjadreného nákladového stropu upustil a zaviedol aj na vec sa vzťahujúci len všeobecne formulovaný
limit odplaty, odvíjajúci sa od výšky odplaty obvykle požadovanej na finančnom trhu, ktorý vzhľadom
na spôsob zákonného vymedzenia v praxi viedol k výkladovým problémom. V súčasnosti platnou

úpravou, opäť vystavanou na presne stanovenom nákladovom strope, sa teda zákonodarca vrátil k
v praxi osvedčenému modelu, ktorý výšku úverového zaťaženia spotrebiteľa v prípade štandardného
spotrebiteľského úveru limituje cez rozsah úverových nákladov dvojnásobkom RPMN. Z toho exkurzu
vývoja právnej regulácie vyplýva, že nielen v súčasnosti platná právna úprava, ale aj právna tradícia,
dá sa povedať už od 1.1.2008 (až na obdobie od 1.6.2014 do 1.9.2014, v ktorom bola v zmysle ust.

§ 10d nar. vlády č. 87/1995 Z. z. celkom výnimočne čo do obdobia i dôvodov, zavedená regulácia
úverového zaťaženia cez úrokový limit odvíjajúci sa od bankového priemeru) odôvodňuje v interpretácii
rozhodujúcej právnej úpravy zohľadniť, že miera únosnosti úverového zaťaženia spotrebiteľa je a bola
v našom právnom poriadku koncepčne založená na porovnaní „odplaty“ za poskytnutie peňažných
prostriedkovvponímaníúverovýchnákladov,čozároveňopodstatňujezáver,žeetalónompreposúdenie

ich primeranosti by mali byť obvyklé úverové náklady, a teda v ročnom vyjadrení štatisticky vykazovaný
priemer RPMN a nielen úroky bez ďalších úverových nákladov, ktoré sú i tak v dôsledku kreativity
predovšetkým nebankových finančných subjektov, tak ako je tomu nakoniec aj v tomto prípade, často
len skrytým prostriedkom ďalšieho úrokového zaťaženia dlžníka.

15. Podľa ust. § 1 ods. 1 veta prvá nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, odplatu
pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné
plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s
poskytnutím peňažných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov.16. Podľa ust. § 1a ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, ak odseky
2 a 3 neustanovujú inak, odplata pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi nesmie prevýšiť

dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov podľa § 1 ods. 4 pri obdobnom úvere alebo
pôžičke ročne. Na účely tohto nariadenia vlády sa obdobným úverom alebo pôžičkou rozumie obdobný
produkt,ktorýjesvojoupovahounajbližšíformeposkytnutiapeňažnýchprostriedkovspotrebiteľovipodľa
predchádzajúcej vety.

17. Priemerná ročná percentuálna miera nákladov pri obdobnom úvere predstavovala podľa správne
vyjadreného údaja v úverovej zmluve 44,26 %. V prípade aplikovateľnosti citovanej právnej úpravy
na posudzovaný prípad by teda zákonný limit nákladov (úrokov a všetkých poplatkov) zodpovedal
dvojnásobku tejto štatistickej hodnoty a činil by 88,52 %. Z toho je evidentné, že celkové náklady
spojené s úverom predstavujúce v ročnom vyjadrení (RPMN) 92 % (výška úveru 350 €, spolu
náklady 322 €, pri splatnosti úveru 1 rok) tento už tak pomerne vysoko nastavený nákladový strop

prevyšujú, a preto odplatu dohodnutú stranami za úver (úroky a administratívny poplatok) možno
podľa posúdenia odvolacieho súdu bez akýchkoľvek pochybností považovať za podstatne prevyšujúcu
odplatupožadovanúnafinančnomtrhuzaobdobnéúverovéprodukty.Namargoodvolacejargumentácie
žalobcu sa odvolaciemu súdu v tejto súvislosti žiada pre úplnosť poznamenať, že v štatisticky
vykazovaných údajoch o priemernej ročnej percentuálnej miere nákladov sú premietnuté nákladové

podmienky ako bankových, tak aj nebankových úverov.

18. Odvolací súd preto rozsudok v napadnutom výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods.
1 CSP a zároveň poukazuje na to, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava
obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.

zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa
stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden
celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP

na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

19.Žalobcasiuplatnilnáhradutrovodvolaciehokonania,avšakvodvolacomkonanínemalúspech,preto
nemá právo na náhradu jeho trov a úspešnej žalovanej žiadne trovy v odvolacom konaní preukázateľne
nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 255 ods. 1

v spojení s § 396 ods. 1 CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak

bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a
včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).