Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 15. november 2017

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/274/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5813206606
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 11. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mária Kašíková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2017:5813206606.2

Rozhodnutie

Krajský súd, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov
senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Kataríny Beniačovej, v sporovej veci žalobcu: B. C., nar. XX. XX.
XXXX, bytom XXX XX O. XXX, právne zastúpený: FIAČAN & PARTNERS, s.r.o., so sídlom M. Pišúta
936/16, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 861 251, proti žalovanému: B. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom
XXX XX O. XX, zastúpený splnomocneným zástupcom: JUDr. Michal Murina, nar. XX. XX. XXXX, bytom

XXX XX O. XX, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Námestovo, č. k. 2C/51/2013-167 zo dňa 1. marca 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Mal za to, že žalobca neuviedol v žalobe žiadne

okolnosti nasvedčujúce tomu, že by konaním žalovaného došlo k vážnemu zníženiu jeho dôstojnosti
a vážnosti v spoločnosti, v pracovnom kolektíve a podobne, čo je podmienkou priznania nemajetkovej
ujmy. Rovnako neuviedol žiaden argument preukazujúci jeho poškodenia v podnikateľskej činnosti, v
dôsledku ním popísanej nekalej činnosti žalovaného, resp. nevyčíslil rozsah vzniknutej ujmy. V podanej
žalobe poukazoval na skutočnosť, že žalovaný v predmetných listoch uviedol nepravdivé a ničím
nepodložené informácie, ktoré boli prerokované na obecnom zastupiteľstve obce Podiel a začali sa šíriť

po obci a vyvolali v očiach poslancov a prítomnej verejnosti a obyvateľov obce negatívnu mienku o ňom.
K uvedeným skutočnostiam vypočul účastníkov konania a oboznámil listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou
súdneho spisu. Z výsluchu účastníkov bolo preukázané, že medzi nimi navzájom sú napäté a veľmi
vyhrotené vzťahy, čo začalo v roku 1994, keď žalobca vyhral voľby na starostu pre volebné obdobie
1994 až 1998 a vo funkcii striedal dovtedajšieho starostu, ktorým bol žalovaný. Výmena starostov, resp.
odovzdanie funkcie dovtedajším starostom - žalovaným a jej preberanie novým starostom - žalobcom

v tom období nebolo v súlade s predpísanými pravidlami a patričnou slušnosťou, čo samozrejme
malo dohru v súdnych sporoch (nevyplatená mzda odchádzajúcemu starostovi, nevydanie zápočtového
listu a podobne). Tieto spory už neboli len súkromnými spormi medzi samotnými účastníkmi konania,
ale zaťažovali aj obec a život v obci, čomu nasvedčuje aj článok v obecných novinách - Občasník
Obecného úradu v Podbieli č. 5, ročník V., rok 2002. Pôsobenie žalobcu vo funkcii starostu obce
Podbiel v rokoch 1994 až 1998 bolo taktiež podrobenie kritike, čo taktiež malo aj odozvu vo verejnosti

obce, čo sa v neposlednom rade odzrkadlilo aj v obecných novinách - Občasník Obecného úradu v
Podiebli (ťažba kameňa v lome za Pálenicou, usporiadanie vlastníctva k osvedčeným pozemkom), kde
sa publikovali vyjadrenia, ktoré činnosť žalobcu hodnotili negatívne a tým sa vlastne vytváral obraz
na žalobcu vo verejnosti, s ktorým žalobca nie je stotožnený. Žalobca pôsobil ako starosta a už pri
zastávaní tejto verejnej funkcie musel byť uzrozumený s tým, že jeho pôsobenie v tejto funkcii ako
aj po ukončení a samozrejme aj jeho súkromný život, búdu pod drobnohľadom obyvateľov obce viac

ako u obyčajných ľudí a že budú zástancovia jeho činnosti, ale aj kritici. Jedným z týchto neúprosných
kritikov je aj žalovaný, ktorý svoju kritiku a vlastný postoj k nemu zhrnul do písomnej podoby a listomzo dňa 02.07.2012 adresovanom starostovi obce a 02.08.2012 adresovanom Obecnému zastupiteľstvu
Podbiel, v ktorých síce nevyberaným spôsobom, poukázal na, z jeho pohľadu, boľavé miesta v snahe
upozorniť a zjednať kompetentnými nápravu. Zo samotných prednesov účastníkov konania ako aj z

listinných dôkazov predkladaných sporovými stranami dospel k záveru, že v danom prípade nie je
potrebné pre konečné rozhodnutie vo veci vypočuť svedkov navrhovaných sporovými stranami, nakoľko
ide o svedkov určitým spôsobom spriaznených s jednotlivými sporovými stranami, a teda produkujúci
dôkazy v prospech tej - ktorej strany a o tom, čo je tak povediac v obci už známe. O trovách konania
rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP.

2. V zákonom stanovenej lehote proti rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Napadnutý rozsudok
považuje za nesprávny, nezodpovedá ani skutkovému stavu, ktorý bol zistený ku dňu vyhlásenia
rozsudku. Nechápe, aký má súvis s prejednávanou vecou rozsiahle popísanie minulých vzťahov medzi
účastníkmi (do roku 1998). Inak zamietnutie žaloby bližšie neodôvodnil, nevysporiadal sa so zisteným
skutkovým stavom veci a v nadväznosti nato už zistené skutkové okolnosti nesprávne právne posúdil.

Súd nevykonal dôkazy, ktoré navrhol vykonať práve na preukázanie skutočností, že došlo k vážnemu
zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a pracovnom kolektíve a poškodenie v podnikateľskej
činnosti. Navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov O. C., T. C., Ing. T. C. a JUDr. B. V.. Každý
dôkaz súd hodnotí jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti a jednotlivým dôkazom vzhľadom na
tieto okolnosti priraďuje aj pravdivostnú hodnotu. To však môže nastať až po tom, keď súd tieto dôkazy

vykoná. Súd nemôže už dopredu prejudikovať, že ide o svedkov zaujatých a produkujúcich dôkazy v
prospech tej ktorej strany. Ani skutkový stav zistený súdom prvej inštancie ku dňu vyhlásenia rozsudku
neodôvodňoval zamietnutie žaloby, ale práve naopak, boli tu dôvody na to, aby súd žalobe vyhovel.
Bol nepochybne preukázaný zásah do jeho osobnostnej sféry, teda nepravdivé tvrdenia žalovaného na
jeho adresu zasahujúce do práv fyzickej osoby chránených § 11 Občianskeho zákonníka. Boli splnené

všetky hmotnoprávne predpoklady na oprávnenosť uplatnených nárokov, t.j., že došlo k zásahu do
ochrany osobnosti a tento zásah bol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu nielen v porušení,
ale aj v ohrození osobnosti fyzickej osoby. Na strane pôvodcu neoprávneného zásahu sa nevyžaduje
ani existencia úmyslu. Preto sa pôvodca nemôže zbaviť zodpovednosti za tieto sankcie. Stačí, aby
išlo o neoprávnený zásah, ktorý je objektívne spôsobilý ohroziť morálnu integritu fyzickej osoby v tom

zmysle, že z neho hrozí konkrétne nebezpečenstvo zníženia vážnosti postavenia fyzickej osoby v očiach
ostatných spoluobčanov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že listy z 02.07.2012 a 08.02.2012 napísal
žalovaný a že ich obsahom boli predmetné dehonestujúce vyjadrenia žalovaného na adresu žalobcu.
Rovnako bolo preukázané, že listy boli prerokované na obecnom zastupiteľstve dňa 17.08.2012 a takým
spôsobom sa ich obsah rozšíril medzi obyvateľov obce. Žalovaný v podaní 28.05.2015 potvrdil, že

sa v listoch vyjadroval k osobe žalobcu a že tieto informácie sa rozšírili medzi občanov. Opätovne aj
v podaní 27.01.2017 potvrdil, že tieto listy boli zverejnené v obci. Vo vyjadrení k žalobe 02.10.2013
dokonca opätovne zopakoval, že žalobca je zlodej. Žalovaný už za skutkového stavu zisteného ku dňu
vyhlásenia napadnutého rozsudku nepreukázal a navrhovanými dôkazmi ani nemohol preukázať svoje
nepravdivé tvrdenia a uvedené už zakladá neoprávnený zásah do práva na ochranu jeho osobnosti.

Podľa ustálenej judikatúry postačí zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva
chránené ust. § 11 OZ a nevyžaduje sa vyvolanie následkov. Zverejnenie nepravdivých informácií o
fyzickej osobe je potrebné v zásade vždy posudzovať ako neoprávnený zásah do jeho osobnostných
práv, a to aj v prípade, že príslušná informácia nebude mať vyslovene deformačný charakter. Podstatné
je, že bola vyslovená nepravda. Do spisu boli priložené či už samotným žalovaným alebo z iných

súdnych pojednávaní rôzne články a vyjadrenia žalovaného adresované rôznym orgánom a osobám, z
ktorých vyplýva agresivita žalovaného týkajúca sa jeho vyjadrení na adresu iných osôb. Preto navrhuje
napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobe bude v celom rozsahu vyhovené alebo rozsudok zrušiť a vec
vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu a
poukázal na to, že z celého konania bolo zjavné, že žalobca si upravoval skutkový stav, kde tvrdil, že
predmetné listy boli prednesené na obecnom zastupiteľstve, pričom sa jasne zo zápisnice preukázalo,
že jeden list vôbec nebol prečítaný, a teda sa nemal ako dostať k verejnosti. Nepopierateľným faktom, že
žalobca v minulosti niekoľkokrát zasiahol do základného ľudského práva žalovaného a taktiež mienka o

žalovanom v obci nie je pozitívna. Žalobca musel vedieť, že ako verejne činná osoba musí strpieť kritiku
na svoju osobu. Celá kritika žalovaného je založená na tvrdeniach, ktoré žalobca v konaní žiadnym
spôsobom nevyvrátil. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože žiadnym spôsobom nepreukázal,
ako mu žalovaný spôsobil ujmu na jeho osobnosti. Súdy nevykonávajú navrhnuté dôkazy, ak z dôkazovnevyplynú nové skutočnosti, čo bolo v napadnutom rozsudku aj uvedené, keď súd konštatoval, že
výsluch svedkov prinesie len informácie, ktoré sú už známe. Právo na spravodlivý súdny proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych

noriem rozhodnú tak, že ich závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov. Ochrana osobnosti je úzko konfrontovaná so slobodou prejavu a o žalobcovi v obci sa
vraví tak, ako sa vraví, za to si môže sám svojimi skutkami. Hodnotiaci úsudok vždy vyjadruje subjektívny
názor autora, ktorý zaujíma v danej skutočnosti určitý postoj tak, že ju hodnotí z hľadiska správnosti
a prijateľnosti. Avšak v takom prípade je potrebné skúmať, či sa tento názor zakladá na pravdivej

informácii, či je uskutočnený v primeranej forme a či je zásah do osobnostných práv nevyhnutným
sprievodným javom kritiky. Vzhľadom na uvedené navrhuje napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť a žalobcu zaviazať k náhrade trov odvolacieho konania.

4. Žalobca v replike poukázal na to, že pokiaľ ide o oboznámenie listov na obecnom zastupiteľstve,
k tomu sa vyjadril na pojednávaní 01.02.2017, na ktoré vyjadrenie odkazuje a žalovaný do vynesenia

rozsudku žiadnym spôsobom toto vyjadrenie nespochybnil a opak nepreukázal. Žalobca nie je verejne
činnou osobou a navyše ide o skutočnosť, ktorú žalovaný v konaní vôbec neuvádzal ako svoju
obranu, a teda ide o neprípustnú novotu v odvolacom konaní. Svoje tvrdenia o zásahu do práva na
ochranuosobnostipreukázallistinnýmidôkazmiaďalšímitvrdeniami,ktoréžalovanýžiadnymspôsobom
nespochybnil a práve naopak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k pravdivosti jeho tvrdení

o ňom. O pokračujúcom dehonestujúcom vyjadrení sa žalovaného na adresu žalobcu svedčí aj príloha
vyjadrenia - list žalovaného zo dňa 26.04.2017. Na základe uvedeného trvá na odvolaní.

5. V duplike žalovaný poukazuje na to, že žalobca od roku 2013 mal dostatok priestoru na to, aby
dokázal, že sa mu predmetným listom zasiahlo do jeho ochrany osobnosti. Tvrdí, že ... v rámci

žalobcových pracovných činností bol žalobca poškodený vyššie uvedenými tvrdeniami žalovaného,
najmävosvojompodnikaní...,alenijakýmspôsobomtonedokazuje.Nepredložilúčtovnédoklady.Počas
konania preukázal niekoľko tvrdení iných občanov, ktorým sa stala krivda na základe úkonov žalobcu.
Napríklad list p. J. K. napísaný v roku 2011 preukazuje skutočnosti udávané žalovaným. Je toho názoru,
že ak v zápisnici z obecného zastupiteľstva absentuje akákoľvek zmienka o liste zo dňa 02.07.2012,

nemohla žalobcovi týmto vzniknúť žiadna ujma. O tom, že žalobca je verejne činnou osobou bolo počas
konania preukázateľne tvrdené oboma stranami sporu a netreba ju zamieňať s pojmom verejný činiteľ
v zmysle trestného zákona. Opäť poukázal na hodnotiaci úsudok a to, že ochrana osobnosti je úzko
konfrontovaná so slobodou prejavu ako základným ľudským právom a slobodou. Navrhuje napadnutý
rozsudok potvrdiť.

6. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd v zmysle ust. § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“), po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné
odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), preskúmal napadnuté rozhodnutie v intenciách ustanovenia § 379 a § 380 ods.

1 CSP a napadnutý rozsudok podľa § 389 písm. b/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové
konanie.

7. Pod porušením práva na spravodlivý súdny proces je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký
postup súdu, ktorý znemožňuje sporovej strane realizáciu jej procesných práv a právom chránených

záujmov priznaných mu Civilným sporovým poriadkom (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie
účinným Občianskym súdnym poriadkom) na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. Ide
najmä o právo predniesť (doplniť či doplňovať) návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k
návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so
súhlasom predsedu senátu dávať v rámci výsluchu otázky stranám (svedkom) a právo zhrnúť na záver

pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci. Právo na spravodlivé
prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť
prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého
procesu (III. ÚS 13/2012). Obsah práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy SR nespočíva
len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo diskriminovať pri jeho uplatňovaní,

obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánom Slovenskej republiky. Do práva na
spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to,aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).

8. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie žalobu zamietol na základe toho, že žalobca nepreukázal
zásah, ktorým malo dôjsť k vážnemu zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, v pracovnom
kolektíve a podnikaní, čo je podmienkou priznania nemajetkovej ujmy. Ďalej poukázal na dlhotrvajúce
pomery medzi žalobcom a žalovaným, ako aj na to, že žalobca v minulosti zastával funkciu starostu a
pri zastávaní tejto verejnej funkcie musel byť uzrozumený, že počas jeho pôsobenia a aj po ukončení

bude aj jeho súkromný život pod drobnohľadom obyvateľov obce. Žalobca na preukázanie, že bolo
zasiahnuté do jeho osobnosti a bola narušená jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti navrhoval vo
veci vypočuť svedkov. Súd bez toho, aby tieto navrhované dôkazy vykonal, v napadnutom rozsudku
ich už vyhodnotil ako nedôveryhodné, nakoľko ide o svedkov, ktorí sú určitým spôsobom spriaznení s
jednotlivými sporovými stranami.

9. Okrem povinnosti tvrdenia majú sporové strany dôkaznú povinnosť, teda povinnosť označiť dôkazy
na preukázanie svojich vlastných tvrdení. Sporová strana, ktorá navrhuje vykonanie dôkazu, musí tiež
uviesť na preukázanie akého konkrétneho skutkového tvrdenia má vykonanie daného dôkazu slúžiť.
Uvedenie tejto skutočnosti umožňuje súdu spoľahlivo uvážiť, či vykonanie toho ktorého dôkazu je
potrebné, a to aj z hľadiska, či týmto dôkazom má byť preukázané tvrdenie, ktoré je medzi účastníkmi

sporné. Žalobca v konaní tvrdil, že došlo k zásahu a k vážnemu zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v
spoločnosti a na preukázanie týchto tvrdení navrhoval vykonať dokazovanie nimi označených svedkov.
Hodnotenie svedeckej výpovede súdom je veľmi zložitá a náročná činnosť, pri ktorej súd nie je viazaný
žiadnymi formálnymi zákonnými predpismi. Pri hodnotení svedeckej výpovede postupuje v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, a to z hľadiska jej zákonnosti, dôležitosti pre rozhodnutie

a vierohodnosti. Najmä z hľadiska dôležitosti a vierohodnosti sú tie hľadiska, ktoré keď sa zásada
voľného hodnotenia dôkazov uplatňuje v plnom rozsahu, teda súd najprv hodnotí svedeckú výpoveď
oddelene, jednotlivo a potom posúdi vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, ako svedecká
výpoveď obstojí. Svedecká výpoveď môže mať podľa okolnosti rôznu hodnotu a rôzny význam pre
konečné rozhodnutie. Pravdivosť svedeckej výpovede je výslednicou pôsobenia celého radu faktorov,

a to tak objektívnych, ako aj subjektívnych, ktoré musí súd citlivo identifikovať a starostlivo uvážiť. K
subjektívnym faktorom rozhodujúcim spôsobom vplývajúcim na obsah a stupeň pravdivosti svedeckej
výpovede patrí predovšetkým schopnosť správneho a presného vnímania, stav zmyslov svedka, jeho
pamäť, schopnosť svedka vnímané skutočnosti a javy reprodukovať. Svedok môže byť podvedome,
nechtiac ovplyvnený stanoviskami iných osôb, ktoré sa s ním pred výsluchom rozprávali o predmetnej

veci. Svedok potom vypovedá aj o veciach a súvislostiach, ktoré sám nevnímal, ale o nich počul.
Takýto „svedok z počutia“ aj keď presne zreprodukuje to, čo počul od očitého svedka, nemusí ešte
vypovedať pravdu, lebo je tu nebezpečenstvo, že nesprávne rozumel obsahu, alebo nemal vedomosť
o všetkých súvislostiach toho, čo počul od očitého svedka. Preto je nesmierne dôležité zistiť a skúmať,
z akých prameňov získal svedok vedomosti o skutočnostiach, o ktorých pred súdom vypovedá. Ak

svedok nie je schopný uviesť presný prameň svojich vedomostí o veci a súd si ho nemôže overiť, nemá
svedecká výpoveď prakticky žiadnu hodnotu. K objektívnym faktorom k pravdivosti svedeckej výpovede
patrí predovšetkým vzťah svedka k sporovým stranám, k iným osobám a k veci. Situácia, za ktorej
svedok určitý jav vnímal, čas, ktorý uplynul od vnímanej skutočnosti alebo javu. Subjektívne a objektívne
faktoryvplývajúcenaobsahapravdivosťsvedeckejvýpovedevždynavzájomsúvisia.Takétohodnotenie

svedeckej výpovede je však možné uskutočniť až po jej vykonaní pred súdom.

10. Nevykonanie navrhovaného dôkazu, ak tento mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý
z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, je porušením práva na spravodlivé súdne
konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (III. ÚS 332/09).

11. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca pri zastávaní funkcie starostu v období r.
1994-1998 musel byť uzrozumený s tým, že jeho pôsobenie v tejto funkcii a aj po skončení funkcie
bude jeho súkromný život pod drobnohľadom občanov obce, odvolací súd poukazuje na to, že vo
vzťahu k osobám verejne známym je nutné vychádzať z presvedčenia, že právo kritiky je súčasťou

slobody prejavu a práva na informácie, avšak tieto musia rešpektovať rovnováhu medzi týmto právom a
osobnostnými právami konkrétneho subjektu a nemôžu prekračovať určité hranice spojené s atribútmi
demokratickej spoločnosti. Nevyhnutnou stránkou výkonu verejnej funkcie je nutnosť väčšej miery
tolerancie k negatívnym postojom alebo hodnoteniam, ktorým sa osoba verejne činná vystavuje prijatímtejto funkcie. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý k danému faktu
zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na základe vlastných
(subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok preto nemožno akokoľvek dokazovať, je však potrebné

skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah
do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky, tzn. či primárnym cieľom
kritiky nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby. Ak sú v kritike k charakterizácii určitých javov a
osôb použité výrazy, ktorých miera expresivity je v značnom nepomere k cieľu kritiky, respektíve ak je
obsah kritiky neprimeraný k posudzovanému a ak vyplýva z nej úmysel znevážiť či uraziť kritizovanú

osobu, ide o kritiku neprimeranú, ktorá je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti fyzickej
osoby. Primeranosť zásahu je v konkrétnej veci závislá od toho, či hodnotiaci úsudok je dostatočne
skutkovo vyjadrený, a to do takej miery, že aj adresát poskytovanej informácie si na základe tam
uvedených skutkových údajov môže vytvoriť vlastný úsudok. Prezumpciou dovolenia kritiky je chránený
iba hodnotiaci úsudok, nie tvrdenie faktov, ktoré v miere, v ktorej slúžili za základ kritiky, musí naopak
dôkazmi preukazovať kritik sám. Súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal so skutočnosťou, či

kritika na žalobcu zo strany žalovaného bola vykonávaná v súvislosti zastávania verejnej funkcie v
minulosti (r. 1994-1998).

12. Vychádzajúc z vyššie konštatovaného je nutné, aby žalobca preukázal svoje tvrdenia o tom, že došlo
k vážnemu zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a pracovnom kolektíve a poškodenie v

podnikateľskej činnosti (v každej oblasti jednotlivo) konaním žalovaného. Naopak žalovaný, ako kritik
musí preukázať, že svoj úsudok má základ vo faktoch. Nepravdivé údaje o verejne činnej osobe
nemožno považovať ani za kritiku tejto osoby, a teda ani za úsudok vychádzajúci z nepravdivých údajov.

13. Vzhľadom k tomu, že k spravodlivému rozhodnutiu vo veci je nutné doplniť dokazovanie

navrhovanými dôkazmi žalobcu ohľadne zníženia jeho dôstojnosti a vážnosti v jednotlivých sférach ním
označených, ako aj dôkazy navrhované žalovaným na preukázanie pravdivosti jeho tvrdení, odvolací
súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako predčasne vydané s tým, že tento v novom konaní doplní
dokazovanie, vykonané dôkazy vyhodnotí jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a v zmysle doplneného
dokazovania vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní.

14. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)