Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/42/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413227729
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4413227729.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcu: Poľnohospodár Nové Zámky,
a.s., Komjatická 67, 940 01 Nové Zámky, IČO: 31 431 160, zastúpeného advokátskou kanceláriou
advocatius, s.r.o., so sídlom Palackého 12, 811 02 Bratislava, IČO: 36 868 752, proti žalovanému:
Slovenská republika - Slovenský pozemkový fond, Búdková 36, 811 02 Bratislava, IČO: 17 335 345, o
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky č. k. 13C/301/2013-747 zo dňa 05.12.2018 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu a úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške. V odôvodnení tohto rozsudku súd uviedol, že
žalobca sa domáhal určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXXX, okres O. K.,
obec O. K., kat. úz. O. K., vedenom Okresným úradom O. K., katastrálnym odborom, všetky pozemky
evidované ako parcely registra “E“, a to : - parcela č. XXXX o výmere 115 m2 - ostatná plocha, - parcela
č. XXXX o výmere 4240 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 1569 m2 - orná pôda, - parcela č.

XXXX/X o výmere 1780 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 1434 m2 - orná pôda, - parcela č.
XXXX/X o výmere 1622 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 676 m2 - orná pôda, -
parcela č. XXXX/X o výmere 22 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/XX o výmere 5376 m2 - trvalý trávny
porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 8110 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 9934
- trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 14497 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/
X o výmere 651 m2 - lesný pozemok, - parcela č. XXXX/X o výmere 1644 m2 - orná pôda, - parcela č.
XXXX/X o výmere 12337 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X0 o výmere 9754 m2 - trvalý trávny porast,

- parcela č. XXXX/X o výmere 924 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 11412 m2
- trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 4798 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o
výmere 2554 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 75 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č.
XXXX/X o výmere 6425 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 8546 m2 - trvalý trávny
porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 9456 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 43
m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 50 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/
X o výmere 50 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 443 m2 - orná pôda, - parcela č.

XXXX/X o výmere 493 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 446 m2 - orná pôda, - parcela č.
XXXX/X o výmere 2061 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 2050 m2 - trvalý trávny
porast, - parcela č. 2967/13 o výmere 12052 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX o výmere 7258
m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 2528 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 2604m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 3000 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere
5100 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 4704 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/
X o výmere 22 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 3021 m2 - trvalý trávny porast,

- parcela č. XXXX/X o výmere 849 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 1662 m2 -
trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 881 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o
výmere 13228 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 1291 m2 - trvalý trávny porast,
- parcela č. XXXX/X o výmere 978 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 829 m2 - orná pôda,
- parcela č. XXXX/X o výmere 6618 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX o výmere 34718 m2 -

trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX o výmere 11854 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o
výmere 5050 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 5025 m2 - trvalý trávny porast, -
parcela č. XXXX/X o výmere 1618 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 1647 m2 - orná pôda,
- parcela č. XXXX/X o výmere 417 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 2172 m2 - orná pôda,
- parcela č. XXXX/X o výmere 194 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 1263 m2 -
trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 1939 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X

o výmere 439 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 539 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/
X o výmere 191 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 191 m2 - trvalý trávny porast,
- parcela č. XXXX/X o výmere 22 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 99 m2 - orná pôda, -
parcela č. XXXX/X o výmere 313 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 626 m2 - trvalý
trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 5343 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 61 m2

- trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 22 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o
výmere 1568 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 3873 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o
výmere 40 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX o výmere 36707 - orná pôda, - parcela č. XXXX/
X o výmere 18316 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 3276 - orná pôda, - parcela č. XXXX/
X o výmere 2220 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 46807 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/

X o výmere 28084 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 64 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/
X o výmere 35 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 594 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o
výmere 338 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 34528 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X
o výmere 17264 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 426 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X
o výmere 21720 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 36927 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/

X o výmere 37373 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 12542 m2 - orná pôda, - parcela č.
XXXX/X o výmere 6485 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 10574 m2 - orná pôda, - parcela
č. XXXX/X o výmere 16724 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 25594 m2 - orná pôda, -
parcela č. XXXX/X o výmere 22321 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 33481 - orná pôda, -
parcela č. XXXX/X o výmere 204 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 36927 m2 - orná pôda,

- parcela č. XXXX o výmere 1928 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX o výmere 2180 m2 - trvalý
trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 9086 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 7646 m2
- orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 223 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX o výmere 1356
m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 13886 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 14523
m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 3895 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 10491

m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 590 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX o výmere
1604 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 64923 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere
33722 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 35949 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere
23112 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 15095 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/XX o
výmere 230 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 6022 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o

výmere 8916 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 12948 m2- orná pôda, - parcela č. XXXX/
X o výmere 1731 m2 - orná pôda,- parcela č. XXXX/X o výmere 16131 m2 - orná pôda, - parcela č.
XXXX/X o výmere 8064 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere 12040 m2 - orná pôda, - parcela
č. XXXX o výmere 14369 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 265 m2 - trvalý trávny porast,
- parcela č. XXXX/X o výmere 207 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 456 m2 - orná pôda,

- parcela č. XXXX/X o výmere 258 m2 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 9093 m2 -
orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 543 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX/X o výmere 475 m2 -
trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 11962 m2 - orná pôda, - parcela č. XXXX o výmere
3063 - trvalý trávny porast, - parcela č. XXXX/X o výmere 10081 m2 - orná pôda a parcela č. XXXX/
X o výmere 4848 m2 - orná pôda.

2. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca tvrdil, že je právnym nástupcom bývalého JRD
v Nových Zámkoch, neskôr Združeného roľníckeho družstva Rozvoj O. K. a Poľnohospodárskeho
družstva Rozvoj O. K., pričom výmerom o prídele do vlastníctva č. 1155/313/1950 z 1.12.1950,vydaného bývalým KNV Nitra, boli jeho právnemu predchodcovi JRD O. K. pridelené tieto pozemky
do vlastníctva a žalobca, resp. jeho právni predchodcovia ich viac ako 60 rokov obhospodarujú.
Napriek tomu sú tieto pozemky evidované ako vlastníctvo žalovaného. Naliehavý právny záujem na

tejto žalobe žalobca zdôvodnil tým, že má záujem na zosúladení faktického stavu so stavom právnym,
čím by sa usporiadali vlastnícke vzťahy a odstránil by sa predmet sporu. Po zrušení v poradí prvého
rozsudku súdu prvej inštancie žalobca uvádzal, že pokiaľ ide o skutočnosti a okolnosti, na ktoré v
zrušujúcom uznesení poukázal odvolací súd, teda skúmanie naliehavého právneho záujmu žalobcu na
tejto určovacej žalobe a posúdenie toho, či zo strany žalovaného došlo k vydržaniu vlastníckeho práva k

uvedeným nehnuteľnostiam, má žalobca na tejto žalobe naliehavý právny záujem, pretože rozhodnutie
4Cdo/130/2007, na ktoré odvolací súd poukázal, nie je na tento prípad aplikovateľné, lebo žalobca
a ani jeho právny predchodca si svoj reštitučný nárok v reštitučnom konaní uplatniť nemohli, keďže
oprávnenými osobami podľa reštitučných zákonov boli len fyzické osoby; navyše nemali ani potrebu
si tento nárok uplatňovať, pretože nehnuteľnosti užívali od roku 1951 ako svoje vlastníctvo a na štát
tieto nikdy neprešli. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a tvrdil, že žalobca nemá naliehavý právny záujem

na tejto určovacej žalobe, pretože od vydania uvedeného výmeru uplynula dlhá doba (v čase podania
návrhu na súd 63 rokov), že žalobca sa tohto práva nedomáhal, pričom v prospech žalovaného bolo
vlastníctvo k nehnuteľnostiam zapísané už v rokoch 1994 - 2005 po preukázaní toho, že vlastnícke právo
k nim vydržal. To, že žalobcovi predmetné nehnuteľnosti vlastnícky nepatria, mohol žalobca zistiť dávno
z verejných listín; navyše tieto nehnuteľnosti má žalobca v prenájme práve od žalovaného a doteraz sa

necítil byť ich vlastníkom, keďže si ich prenajímal. Žalovaný taktiež v priebehu konania namietal, že v
skutočnostinešlooprídeldovlastníctva,ale-akotovyplývazozápisnicez2.10.1950-nehnuteľnostiboli
právnemu predchodcovi žalobcu odovzdané iba do dočasného užívania. Podľa žalovaného naliehavý
právny záujem na požadovanom určení žalobca nepreukázal a je potrebné posúdiť aj otázku nedbalého
vlastníka.

3. Pôvodne súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 13C/301/2013-470 zo dňa 15.12.2015 a žalobe
vyhovel vychádzajúc z listín predložených žalobcom s tým, že má naliehavý právny záujem, lebo je
právnymnástupcompobývalomJRDvNovýchZámkoch,neskôrZdruženomroľníckomdružstveRozvoj
O. K. a následne Poľnohospodárskom družstve Rozvoj O. K., a vlastníctvo nadobudol výmerom do

vlastníctva č. 1155/313/1950 z 1.12.1950 vydaného bývalým KNV Nitra, ktorý je ako verejná listina
dokladom o vlastníctve prídelcu k prideleným nehnuteľnostiam a vkladu schopnou listinou. Odvolací súd
uznesením č. k. 7Co/45/2016-583 zo dňa 08.03.2018 rozsudok zrušil a vec vrátil na nové prerokovanie
a rozhodnutie a o. i. uviedol, že záver súdu prvej inštancie týkajúci sa posúdenia naliehavého právneho
záujmu žalobcu na určovacej žalobe neplatí bez výnimky, vyžaduje sa istá kvalita takejto žaloby

spočívajúca v tom, že takýto naliehavý právny záujem musí byť daný; ak totiž už bolo právo porušené,
nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu zmysel. O naliehavý právny záujem môže ísť len vtedy,
ak by bez výslovného určenia bolo právo žalobcu buď ohrozené alebo by sa jeho postavenie stalo
neistým, pričom aj keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem
spravidla odôvodňuje potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľností. Nemožno však bez ďalšieho z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny záujem
žalobcu, čo platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté dávno v
minulosti, nie dnes a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie vlastníckeho
právajeuvádzanédoneistotyprávosúčasnéhovlastníkaveci,pretoževtakomprípadeurčovaciažaloba
nie je nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na

strane terajšieho vlastníka veci, a preto treba rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách
jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich a spravidla aj
vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku určeného na takúto ochranu
na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočností, za
ktorých k zániku došlo. V tomto prípade je zrejmé, že žalobca do 19.11.2013 žiadnu inú žalobu o určenie

vlastníckeho práva nikdy nepodal, najmä nie v nejakom kratšom odstupe od zmeny politického režimu v
roku 1989, akceptoval vlastníctvo štátu a žalobu podal až po 23 rokoch, pritom najmenej od roku 2008
preukázateľne vedel o tom, že na základe výmeru o prídele do vlastníctva nemôže byť zapísaný do
katastra nehnuteľností, lebo na sporné pozemky je vedené vlastníctvo štátu. Odvolací súd poukázal aj
na to, že v obdobných vlastníckych sporoch ( napr. v nálezoch ÚS SR č. I.ÚS 549/2015-33 zo 6.3.2016,

I.ÚS 151/2016-29 z 27.8.2015 alebo III.ÚS 415/15 z 28.1.2016 ) ústavný súd prijal záver, že princíp
dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnej ochrany je jedným z kľúčových prejavov princípu
právnej istoty a nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ vlastníctvo nadobudol v dobrej viere, musí byť
poskytovaná široká ochrana, lebo v opačnom prípade by si nikto nemohol byť istý svojím vlastníctvom,čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu; otázkou dobrej viery nadobúdateľa sa
všeobecné súdy musia vždy zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou, na rovnakú úroveň treba
postaviť vlastníctvo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníctva novým nadobúdateľom na základe

jeho dobrej viery, čím sa do vzájomnej kolízie dostávajú obidve ústavné hodnoty, teda princíp ochrany
dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, a pokiaľ
nemožno zachovať maximum z oboch týchto základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej
spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie týchto práv a individuálne
okolnosti konkrétneho prípadu a vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej

viere, najmä ak sa vec dostala na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom (katastrálnom) konaní,
v ktorom preukázal právny titul nadobudnutia svojho vlastníctva. Odvolací súd usmernil súd prvej
inštancie, aby sa podrobnejšie vysporiadal s obranou žalovaného, zhodnotil naliehavý právny záujem
žalobcu a špecifické okolnosti prípadu a aby sa zaoberal aj s tvrdeným nadobudnutím vlastníckeho
práva žalovaného k 1.1.1992 v dôsledku vydržania, uplatniac aktuálne rozhodnutia ÚS SR v smere
posúdenia kolízie právnych titulov nadobudnutia vlastníctva pri nedbalom postupe vlastníka, ktorý si

žalobou podanou so značným časovým odstupom uplatňuje vlastnícke právo voči niekomu, kto je ako
vlastník dlhoročne zapísaný v katastri nehnuteľností a ktorého vlastnícke právo žalujúci po dlhú dobu
akceptoval.

4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, pričom konštatoval, že výmerom o prídele do vlastníctva

č. 1155/313/1950 z 1.12.1950, vydanom bývalým KNV Nitra, všetky nehnuteľnosti, určenia vlastníctva
ktorých sa žalobca domáha, boli pridelené do vlastníctva Jednotného roľníckeho družstva v Nových
Zámkoch podľa § 5 nariadenia vlády č. 30/1948. Zo zápisnice o odovzdaní majetku z 2.10.1950 súd
zistil, že ide o prídelovú zápisnicu o odovzdaní majetku uprázdneného presídlením Maďara osídlencovi
Slovákovi v prospech JRD v Nových Zámkoch s platnosťou od 21.8.1950 ( od vydania výmeru

KNV odd. VII/FNO v Nitre), a svedčí o tom, že tomuto subjektu bol uvedený majetok odovzdaný do
dočasného užívania v rozsahu 966 151 štvorcových siah. Z výkazu majetku ( prílohy č. 1 k tejto
k zápisnici ) súd zistil, že celková výmera majetku takto odovzdaného bola 966 155 siah ( 555 ha
95 á 31 m2 ). Podľa zápisnice z 9.1.1960 bola do správy bývalého ŠM Palárikovo bola ONV O. K.
odovzdaná pôda, ktorú prevzali od JRD O. K. v rozsahu 1254 ha ornej pôdy. Podľa LV č. 10661

pre katastrálne územie O. K. vlastníkom všetkých sporných nehnuteľností je žalovaný, pričom titulom
nadobudnutia jeho vlastníctva je hospodárska zmluva č. RVT 16448b-43-57-2-1965 a vyvlastňovací
súpis z 30.3.1964, rozhodnutie ObPÚ-232-04-3379/LV ako aj geometrický plán č. 121/2000 a zápis Go-
plánu 43/2013 - R 362/13. Jednotné roľnícke družstvo, v prospech ktorého bol vydaný výmer o prídele
do vlastníctva č. 1155/313/1950 z 1.12.1950, vzniklo v roku 1949 ( jeho existencia nebola spochybnená

a vyplýva aj zo zápisnice č. 2 zasadnutia predstavenstva JRD O. K. z 9.1.1976). Zo zápisnice č. 2 zo
zasadnutia Predstavenstva JRD O. K. zo dňa 9.1.1976 súd zistil, že na nej bolo určený názov Jednotné
roľnícke družstvo Rozvoj O. K. so sídlom v Bánove, ktoré vzniklo zlúčením JRD O. K. a JRD Bánov.
Podľa uznesenia Obvodného súdu Bratislava 1 č. Dr 1363 z 27.5.1991 bolo z obchodného registra
vymazané Jednotné roľnícke družstvo Rozvoj O. K. a zapísané Poľnohospodárske družstvo Rozvoj

O. K.. Napokon z výpisu z obchodného registra žalobcu súd zistil, že žalobca vznikol transformáciou
Poľnohospodárskeho družstva Rozvoj v Nových Zámkoch a prebral všetky jeho práva a záväzky.

5. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie poukázal na ustanovenie § 137 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „Civilný sporový poriadok“

alebo „CSP“) žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na
usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva
z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem;
naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d)
určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Zároveň v zmysle § 391 ods. 2 CSP

ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie je viazaný právnymnázorom odvolacieho súdu. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej
prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c), d) CSP (predtým § 80 písm. c/ zákona č. 99/1963
Zb. Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, ďalej len „OSP“), musí byť naliehavý. Pri
skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný

a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie
spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať
iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak
by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právnepostavenie neistým (R/17/1972). Procesná povinnosť preukázania, že v čase rozhodovania súdu je
naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia
domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane

poukázať na určité skutkové okolnosti súdenej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určenia
súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, a na druhej strane vysvetliť, či práve podaná
žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši (odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov
konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie). Súd poukázal aj na ustanovenie § 126
ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho

vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje. Zápisy vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe
listiny, ktorá nepochybne preukazuje vlastnícke právo. Určovací výrok rozsudku spravidla nahrádza
listinu, ktorá môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností a okrem toho
žalobca môže ním preukazovať toto svoje právo i na iné účely. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho,
že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej

neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia.

6. Pri rozhodovaní o žalobe súd prvej inštancie vychádzal aj z ustanovenia § 5 nariadenia vlády č.
30/1948 Zb. v znení účinnom ku dňu vydania výmeru do vlastníctva v znení: „Rozdělení zbylého majetku
přestěhovaných Maďarů. Zbylý majetek přestěhovaných Maďarů, s nímž se nenaloží podle ustanovení

odstavce 3, přidělí osidlovací úřad - nebrání-li tomu zájmy osidlovací politiky, dále za předpokladu, že
uchazeči prokáží, že vyhovují jinak podmínkám, stanoveným příslušnými předpisy, a konečně bez újmy
práv osob, uvedených v odstavci 2 - do vlastnictví především uchazečům z řad osob, které nabyly
československého státního občanství podle § 1, odst. 1 ústavního zákona ze dne 13. září 1946, č. 179
Sb., o udělení státního občanství krajanům z Maďarska, a nejsou oprávněnými přistěhovalci. Není-li

takových uchazečů; jest při přidělování zbylého majetku přestěhovaných Maďarů přihlížeti - s výhradami
uvedenými v předchozí větě - přednostně k uchazečům z řad osob, uvedených v § 1 zákona ze dne 1.
července 1947, č. 138 Sb., o péči o přistěhovalce, jakož i o některých jejich přednostních právech, a
není-li ani těchto, k ostatním uchazečům podle potřeb vnitřního osídlení a po nich k jiným oprávněným
uchazečům slovanské národnosti. Příděl podle ustanovení odstavce 1 nesmí býti na újmu práv osob

uvedených v: 1. §§ 1 a 6 zákona ze dne 19. prosince 1946, č. 255 Sb., o příslušnících československé
armády v zahraničí a o některých jiných účastnících národního boje za osvobození, 2. § 84, odst. 1
zákona ze dne 18. července 1946, č. 164 Sb., o péči o vojenské a válečné poškozence a oběti války a
fašistické persekuce, 3. § 10 zákona ze dne 3. července 1947, č. 139 Sb., o rozdělení pozůstalostí se
zemědělskými podniky a o zamezení drobení zemědělské půdy. Zbylý majetek přestěhovaných Maďarů

může osidlovací úřad podle případných směrnic ústřední komise pro vnitřní osídlení také prodati ve
veřejné dražbě nebo z volné ruky anebo s ním může jinak naložiti.“

7. Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným
nehnuteľnostiam a predstavujú vkladu schopné listiny spôsobilé pre zápis vlastníckeho práva do

katastra nehnuteľnosti. Nad rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú
správnosť správneho aktu. Môže ho preskúmať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Nulitným
aktom je správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú
žiadne právne následky. V prípade predmetného výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 17.11.1948 nejde o
nulitný akt, pretože bol vydaný KNV Nitra v rámci jeho právomoci podľa § 5 nariadenia vlády č. 30/1948,

teda orgánom príslušným. Právny predchodca žalobcu, JRD O. K., nadobudol prídelom do vlastníctva
nehnuteľnosti v tomto výmere o prídele uvedené, pričom ide o listinu vkladu schopnú. Z doložených
listín bolo preukázané, že žalobca je právnym nástupcom po bývalom JRD v Nových Zámkoch, neskôr
Združenom roľníckom družstve Rozvoj O. K. a následne Poľnohospodárskom družstve Rozvoj O. K..
Sporné nehnuteľnosti boli pridelené do vlastníctva JRD v Nových Zámkoch uvedeným výmerom o

prídele do vlastníctva č. 1155/313/1950 z 1.12.1950 vydaným bývalým KNV Nitra podľa § 5 nariadenia
vlády č. 30/1948, avšak ako výlučný vlastník je v katastri nehnuteľností vedený žalovaný, ktorý
nehnuteľnosti nadobúdal na základe viacerých nadobúdacích titulov, vrátane konfiškačných zákonov
z roku 1945, pričom najväčší počet zápisov o tituloch nadobudnutia je z roku 1960, proces zápisov
vlastníctva tak prebiehal podľa v tom - ktorom čase platnej právnej úpravy. Žalobca však prinajmenej od

roku 2008 preukázateľne vedel, že na základe výmeru o prídele do vlastníctva nemôže byť už zapísaný
dokatastranehnuteľností,lebonaspornépozemkyjevedenévlastníctvoštátu.Zobsahuspisujezrejmé,
že žalobca túto svoju žalobu na súde podal až dňa 19.11.2013, t. j. 23 rokov po zmene politickéhorežimu, a dovtedy žiadnu inú žalobu o určenie vlastníckeho práva nepodal, a teda fakticky vlastníctvo
žalovaného akceptoval.

8. V obdobných vlastníckych sporoch ( napr. v nálezoch ÚS SR č. I. ÚS 549/2015-33 zo 6.3.2016, I.
ÚS 151/2016-29 z 27.8.2015 alebo III. ÚS 415/15 z 28.1.2016 ) ústavný súd prijal záver, že princíp
dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnej ochrany je jedným z kľúčových prejavov princípu
právnej istoty a nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ vlastníctvo nadobudol v dobrej viere, musí byť
poskytovaná široká ochrana. V opačnom prípade by si nikto nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by

bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu, otázkou dobrej viery nadobúdateľa sa všeobecné
súdy musia vždy zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou, na rovnakú úroveň treba postaviť
vlastníctvo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníctva novým nadobúdateľom na základe jeho
dobrej viery, čím sa do vzájomnej kolízie dostávajú obidve ústavné hodnoty, teda princíp ochrany dobrej
viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pričom pokiaľ
nemožno zachovať maximum z oboch týchto základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej

spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie týchto práv a individuálne
okolnosti konkrétneho prípadu a vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej
viere, najmä ak sa vec dostala na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom (katastrálnom) konaní,
v ktorom preukázal právny titul nadobudnutia svojho vlastníctva. Tiež v uznesení Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1Sžr/38/2011 zo dňa 08.11.2011 bola daná do pozornosti zásada platná už v rímskom

práve, „vigilantibus iura scripta sunt", t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným,
starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné
oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je
totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením,
či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o

využívaní zákonných procesných ustanovení.

9. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danom prípade sa do vzájomnej kolízie dostali dve ústavné
hodnoty, a to princíp ochrany dobrej viery štátu ako nadobúdateľa (žalovaného) a princíp ochrany
vlastníckeho práva pôvodného vlastníka - žalobcu, ktorý o sebe tvrdí, že sa stal vlastníkom sporných

nehnuteľností skôr, než bolo zapísané vlastníctvo v prospech žalovaného. Je preto potrebné na rovnakú
úroveň postaviť vlastníctvo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníctva novým nadobúdateľom na
základe jeho dobrej viery, no v situácii, keď nemožno zachovať maximum z oboch týchto základných
práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti
tohto typu kolízie práv a individuálne okolnosti konkrétneho prípadu, pričom vyššie riziko má niesť

nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Nehnuteľné veci sa dostali na list vlastníctva
žalovaného po katastrálnom konaní, v ktorom štát (žalovaný) preukázal právny titul nadobudnutia
vlastníctva a v dobrej viere nakladal s uvedenými nehnuteľnosťami ako s vlastnými. Princíp dobrej viery
chrániaci účastníkov súkromnoprávnej ochrany je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty a
nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ vlastníctvo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná

široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikto nemohol byť istý svojím vlastníctvom. Vo svetle
uvedeného je teda zrejmé, že ak žalobca, ktorý prinajmenej od roku 2008 vedel, že na základe výmeru
o prídele do vlastníctva nemôže byť zapísaný do katastra nehnuteľností, lebo na sporné pozemky
je vedené vlastníctvo štátu, a žalobu podal až v roku 2013, nekonal ako bdelý vlastník, nezaujímal
sa aktívne o ochranu a výkon svojich práv a svoje procesné práva neuplatnil včas a s dostatočnou

starostlivosťou. Podanie žaloby po dlhom čase (najmenej 5 rokov od vyššie uvedeného zistenia a
23 rokov od zmeny politického režimu) nepochybne nemôže byť uplatňovaním práva s dostatočnou
starostlivosťou a predvídavosťou. Opačný záver súdu by s odstupom takého času spôsobil, že nikto
by si nikdy nemohol byť istý svojím vlastníctvom. S ohľadom na to súd prvej inštancie konštatoval, že
žalobca na takejto určovacej žalobe nemôže mať naliehavý právny záujem, a preto žalobu zamietol.

V dôsledku toho už súd ďalšie prípadné dokazovanie považoval za nadbytočné a tým aj v rozpore so
zásadou hospodárnosti konania. Výrok o trovách konania súd oprel o ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262
ods. 2 CSP.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, ktoré odôvodnil s odkazom

na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. a),b),d),e),f),g),h) CSP. V rozsiahlom odvolaní poukázal na svoje
uplatnené právo, na priebeh súdneho konania, na prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej,
na následné rozhodnutie odvolacieho súdu a aj na obsah napadnutého v poradí druhého rozsudku súdu
prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá. Žalobca v odvolaní so zamietnutím žaloby nesúhlasila uviedol, že on naliehavý právny záujem preukázal, no okresný súd mu nesprávnym procesným
postupomznemožnil,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniu
práva na spravodlivý proces. Podľa neho konanie má aj inú vadu, ktorá má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, lebo odôvodnenie neobsahuje dostatok dôvodov a ich uvedenie je nezrozumiteľné
a nespĺňa základné gramatické a štylistické hľadiská. Súd totiž neodôvodnil, ktoré skutočnosti pri
posudzovaní nepreukázania naliehavého právneho záujmu považoval okrem nepreukázania tvrdenia
tzv. nedbalého vlastníka za preukázané a akými úvahami sa pri svojom rozhodovaní riadil. Pritom súd
uviedol navzájom si odporujúce dôkazy a nezdôvodnil, prečo niektoré z nich pokladá za vierohodné

a niektoré odmietol vziať do úvahy, prípadne prečo nevykonal ďalšie navrhované dôkazy podľa jeho
podania zo dňa 02.08.2018, a to napr. výsluch štatutárnych zástupcov žalobcu. Súd konštatoval, že
sporné pozemky prešli do vlastníctva štátu podľa zákona č. 148/1947 Sb. a v tomto prípade ide o jediný
v konaní preukázaný titul nadobudnutia vlastníckeho práva štátu. Tiež mal za preukázané vlastnícke
právo právneho predchodcu žalobcu, čo samé osebe preukazuje naliehavý právny záujem žalobcu na
požadovanom určení. Súd sa nevysporiadal ani s tým, že v r. 2005 bol vykonaný ROEP a v r. 2008 na

základe rozhodnutia správneho orgánu došlo k zápisu vlastníckeho práva žalobcu k časti pozemkov.
Právni predchodcovia žalobcu sporné pozemky v r. 1951 až 2013 nerušene a v dobrej viere užívali
ako svoje vlastníctvo a neexistoval iný právny pomer a ani snaha štátu o odkupovanie nehnuteľností
vo vlastníctve žalobcu. Proti sebe tak stojí v katastri nehnuteľností evidované formálne tzv. vlastnícke
právo štátu, a od r. 1951 funkčné vlastnícke právo žalobcu. Štát sa podľa neho nemôže dovolávať

ochrany vlastníctva, lebo svojimi úkonmi privodil existujúcu kolíziu práva, ktorého výsledkom je súdne
konanie. Žalobca si nemohol uplatniť svoje nároky podľa reštitučných zákonov, keďže štát neumožnil
takúto možnosť zmiernenia majetkových krívd právnickým osobám.

11. Okrem toho žalobca v podanom odvolaní uviedol, že súd prijal záver o nedostatku naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení a tým ide o nesprávny postup pri hodnotení výsledkov
dokazovania. Súd totiž zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, a neprihliadol
na skutočnosti, ktoré boli preukázané. Zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie
prostriedky procesnej obrany a ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré súd nevykonal a zamietol
ich pre nepreukázanie naliehavého právneho záujmu. Súd prvej inštancie mal doplniť dokazovanie v

súlade s jeho podaním zo dňa 02.08.2018; nariadil síce dve pojednávania, ale doplnenie dokazovania
odmietol vykonať, lebo nevypočul štatutárnych zástupcov žalobcu, ktorí sa chceli k veci vyjadriť. K
sporným pozemkom podľa neho stále vlastníctvo doriešené nie je. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/130/2009 zo dňa 25.02.2009 rieši podľa žalobcu iný prípad, než o ktorý v tomto spore ide.
Žalobcaakovlastníknemôžestratiťvlastníctvonazákladerozhodnutiavydanéhovkatastrálnomkonaní,

ktorého účastníkom nebol, a ani tým, že súd mu odoprie právo na proces s odôvodnením nepreukázania
naliehavého právneho záujmu. Nedostatok zápisu vlastníckeho práva žalobcu, resp. jeho právneho
predchodcu nemá vplyv na vlastníctvo prídelu k sporným pozemkom. V ďalšom texte odvolania žalobca
poukázal na ustanovenia osobitných zákonov, Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 9 vtedy platnej
Ústavy Československej republiky, § 111 až § 118 Občianskeho zákonníka s tým, že žiadny z dôvodov

zmeny vlastníctva vo veci preukázaný nebol a žalovaný nepreukázal, na základe akého právneho titulu
vlastníctvo nadobudol, resp. od akého právneho titulu odvodzuje dobromyseľnosť. Nebolo preukázané,
že by stratil vlastnícke právo, keďže tzv. vlastníctvo štátu evidované na LV č. XXXXX pre kat. úz. O. K.
nikdy neakceptoval. Nie je pravda, že on alebo jeho právny predchodca sa svojho vlastníckeho práva
od r. 1954 nedomáhal. Ak je žalovaný zapísaný ako vlastník, žalobca má naliehavý právny záujem na

určení vlastníckeho práva, lebo bolo preukázané, že údaje v katastri nie sú hodnoverné a podkladom
pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností môže byť len rozhodnutie súdu.

12. Žalobca v odvolaní ďalej namietal, že je arbitrárne rozhodnutie súdu, ktorý konštatoval preukázanie
vlastníckeho práva žalovaného bez toho, aby mal za preukázané splnenie predpokladov nadobudnutia

vlastníckeho práva žalovaného vydržaním; odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej a aj extrémne
nelogické so zreteľom na nepreukázané a preukázané skutkové a právne skutočnosti. Pokiaľ bola
spomínaná doba nečinnosti žalobcu 23, resp. 63 rokov, on podrobne rozviedol svoj názor z hľadiska
historických udalostí rokov 1948 do podania žaloby. Z tohto hľadiska mal podľa neho súd skúmať
formálne právne postavenie strán sporu a formálne právo, vrátane konkrétnych práv a povinností

vyplývajúcich z aktuálne platného právneho poriadku, ako aj možnosť ich faktickej realizovateľnosti,
nielen formálno-procesného, ale aj historicky materiálneho uplatnenia. Ani dvadsaťtri rokov od zmeny
politického režimu nie je právne kontinuum, lebo v tomto období sa zásadne vyvíjal právny systém
a radikálne sa menilo právne vnímanie postavenia a formálno-právne postavenie súkromných osôba výkonnej moci. Súdy nezhodnotili správne objektívne práva a povinnosti žalobcu a žalovaného a
ich subjektívne možnosti uplatnenia, a tak prijali ústavne a právne nesprávny záver o nedostatku
naliehavého právneho záujmu. Podľa žalobcu v rozsudku absentuje akékoľvek vyváženie kolidujúcich

práv žalobcu ako právneho nástupcu pôvodného vlastníka (JRD O. K.) a žalovaného, ktorý o sebe
tvrdí, že je dobromyseľným nadobúdateľom a že mu má byť poskytnutá súdna ochrana. Odôvodnenie
rozsudku je podľa neho nepreskúmateľné a je v nesúlade s ústavným a právnym poriadkom Slovenskej
republiky ako aj medzinárodnou úpravou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V odvolaní žalobca
poukázal aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06), na čl. 17 ods. 1 Charty

základných práv Európskej únie z 26.10-.2012, hlavy II (Slobody), na rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) vo veci sťažnosti č. 2000/09 Žáková vs. Česká republika, čl. 144, čl. 20 ods. 1
Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a iné. Žaloba je jediný procesný
prostriedok, ktorý môže na ochranu svojho práva použiť a jej zamietnutie z dôvodov uvedených v
rozsudku bez náležitého preskúmania veci porušuje jeho právo na spravodlivý súdny proces. Súd
navyše nevzal do úvahy, že procesnými stranami je jednak súkromná osoba - žalobca - a na druhej

strane orgán výkonnej moci štátu. Konštatované, no nepreukázané mnohoročné neprejavovanie záujmu
žalobcu, resp. jeho právnych predchodcov o predmet sporu samo osebe nemohlo spôsobiť zánik
vlastníckehoprávažalobcu(III.ÚS194/2017).Žiadalpreto,abyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmenil
a žalobe vyhovel.
13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s právnym hodnotením žalobcu, ktorý kumuloval viacero odvolacích
dôvodov, avšak jasne nevysvetlil stavbu svojich argumentov, a to napr. v namietanom nesprávnom
procesnom postupe, ktorým mu bolo znemožnené uskutočňovať patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a zároveň o inej vade konania, ktorú vidí v tom, že
„odôvodnenienapadnutéhorozhodnutianeobsahujedostatokdôvodovaichuvedeniejenezrozumiteľné

a nespĺňa základné gramatické a štylistické hľadiská“. Zároveň žalobca namietal, že súd neodôvodnil
skutočnosti, ktoré považoval za preukázané okrem nepreukázaného tvrdenia tzv. „nedbalého vlastníka“.
Súd prvej inštancie pritom zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu, ktorý
je podmienkou procesnej prípustnosti žaloby podľa § 137 písm. c) CSP, t.j. žaloby o určení, či tu právo
je alebo nie je. V bodoch 26. až 30. rozsudku však súd vysvetlil dôvody neprítomnosti naliehavého

právneho záujmu v danej veci. Zároveň vysvetlil tvrdenie o tzv. nedbalom vlastníkovi v prípade žalobcu
a v bode 29. rozsudku vysvetlil aj právne následky z hľadiska posudzovania postavenia pôvodného
vlastníka a nového vlastníka veci. Žalobca pritom v odvolaní vôbec neuviedol, čo považuje za navzájom
si odporujúce dôkazy. V bode 4.1 ods. 3 odvolania žalobca uviedol, že súd nezdôvodnil, prečo niektoré
z dôkazov odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy a prečo sa dôkaznými návrhmi žalobcu

v súvislosti s preukázaním naliehavého právneho záujmu odmietol zaoberať. Prvú z požadovaných
odpovedí však súd uviedol v bode 31. rozsudku, t.j. že išlo o dôkazy týkajúce sa otázky vydržania a
súvisiacich právnych skutočností, ktoré nebolo hospodárne vykonať. Druhú z požadovaných odpovedí si
ponúkaajžalobcasámvbode4.2ods.4odvolania,kdeuviedol,žesúdodmietoldoplneniedokazovania,
vrátane odmietnutia výsluchu štatutárnych zástupcov žalobcu s poukazom na hospodárnosť konania.

V bode 4.1. ods. 6 odvolania žalobca uviedol, že jeho právny predchodca nadobudol pozemky do
vlastníctva a tieto nestratil ani zápisom správy MNV O. K. v roku 1954 a ani zápisom správy ONV O.
K. v roku 1960, ktoré neboli a nemohli byť platným titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Žalobca
pritom nevysvetlil, prečo zápis a existencia titulov nadobudnutia vlastníctva na strane štátu, zastúpeného
žalovaným, na LV č. 10661 pre kat. úz. O. K., ktoré súd sumarizuje v bode 10. rozsudku, nemohli byť

platným titulom prevodu vlastníctva na štát v zastúpení Štátneho majetku, n.p., Palárikovo. Tento prevod
mal súd za preukázaný a v bode 26. rozsudku sumarizoval, že pri nadobudnutí vlastníctva štátu išlo
o viaceré nadobúdacie tituly. Prevody potvrdzuje aj viacero dokumentov predložených spoločnosťou
PoľnoSME, s.r.o., IČO 34144714, v podaní zo dňa 24.04.2015, konkrétne zápisnica o odovzdaní
a prebratí nehnuteľného a hnuteľného majetku JRD O. K. pre Štátny majetok, n.p., Palárikovo, na

základe rozhodnutia pôdohosp. odboru rady KNV v Nitre zo dňa 22.10.1959 a s ňou súvisiace ďalšie
zápisnice z 9.1.1960 a z 14.1.1960. Na zápisnicu z 9.1.1960 súd priamo odkazuje v bode 9. rozsudku.
Ďalej žalobca namietal, že obdobie po roku 1953 bolo vystriedané obdobím mierneho politického
uvoľnenia a postupných tzv. rehabilitácií, súčasne sa nezmenila potenciálne represívna povaha režimu
s iluzórnou možnosťou slobodného užívania právneho priestoru. Obdobie 50-tych a 60-tych rokov

nie je možné hodnotiť ako obdobie, kedy nedochádzalo k núteným vyvlastneniam, či delimitáciám
majetku zo štátnych podnikov na iné právnické osoby, vrátane majetku zverenému do „družstevného
vlastníctva“ na užívanie družstvám podľa § 103 ods. 2 zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka.
Žalobca neuvádzal ani to, v čom sú tituly nadobudnutia vlastníctva na strane štátu nevierohodné, atak sa podľa žalovaného už v súčasnosti žalobca nemôže opierať o vlastníctvo nadobudnuté výmerom
z roku 1950 a prikladať prevodu „vlastníctva“ podľa daného výmeru význam vlastníctva v zmysle,
aký súkromnému vlastníctvu pripisuje právny poriadok Slovenskej republiky aj pod vplyvom judikatúry

ESĽP. Majetok nebol družstvám zo stany štátu prideľovaný do vlastníctva v jeho súčasnom zmysle a
rozsahu. Už spomenuté ustanovenie § 103 ods. 2 Občianskeho zákonníka z r. 1950 uvádza, že: „V
záujme rozvoja národného hospodárstva a všeobecného blahobytu možno časti národného majetku
tiež odovzdať socialistickým právnickým osobám, najmä ľudovým družstvám, do trvalého užívania.“. V
priebehu rokov 1948 až 1989 mohol štát autoritatívne disponovať s majetkom „odovzdaným do trvalého

užívania“ pôvodne za účelom poľnohospodárskej výroby. Ak štát viacerými titulmi, ktoré mal súd za
osvedčené na základe LV č. 10661 pre katastrálne územie O. K., delimitoval na základe správneho
rozhodnutia majetok z družstva na Štátny majetok, n.p., Palárikovo, nie je možné domáhať sa ochrany
vlastníckeho práva v súčasnom slova zmysle. Zároveň v zmysle Občianskeho zákonníka z r. 1950
obsahom „socialistického družstevného vlastníctva“, ktoré vzniklo odovzdaním z národného/štátneho
majetku, bolo len užívanie a nie jeho v súčasnom právnom poriadku chápaný obsah. Aj samotný žalobca

uvádzal, že od roku 1951 neplatil intabulačný princíp, t.j. vlastnícke právo vznikalo aj bez potreby jeho
zápisu do pozemkovej knihy. Vlastnícke právo mohlo na základe § 114 Občianskeho zákonníka z r.
1950 prejsť aj na základe výroku úradu alebo orgánu verejnej správy (nielen súdu). Ak išlo o vec
nehnuteľnú, bolo nevyhnutné zapísať prevod vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe alebo na
súde uložiť listinu (§ 114 druhá veta Občianskeho zákonníka z roku 1950). Túto skutočnosť žalobca vo

vzťahu k výmeru z r. 1950 nepreukázal. K tvrdeniam o nesprávnom právnom posúdení veci, nemožnosti
využiť reštitučné predpisy a k tvrdenej „okupácii veci“ štátom žalovaný uviedol, že žalobca nikdy
nenadobudol vlastnícke právo, ale výlučne len tzv. „trvalé užívanie“ v zmysle Občianskeho zákonníka
z r. 1950. Žalobca nie je fyzická osoba, na ktorú sa primárne aplikovalo vládne nariadenie č. 30/1948
Zb., ktoré v žiadnom prípade neupravovalo rozsah nadobúdaných práv. Označenie a pomenovanie

nadobúdaného práva ako „vlastníctvo“ v samotnom výmere z r. 1950 nemohlo rozšíriť obsah tohto práva
nadrámec§103Občianskehozákonníkazr.1950.Družstvánebolivovzťahukpoľnohospodárskejpôde
subjektom súkromného či „osobného“ vlastníckeho práva. Zároveň ustanovenie § 5 vl. nar. č. 30/1948
Zb. neumožňovalo prideliť majetok skonfiškovaný odsunutým obyvateľom do vlastníctva v súčasnom
chápaní obsahu tohto práva prídelcovi, ktorým bola právnická osoba. Prídelcom mohla byť v zmysle

§ 5 vládneho nariadenia č. 30/1948 Zb. výlučne fyzická osoba, no nie právnická osoba. Socialistické
vlastníctvo mohlo mať výlučne formu „štátneho vlastníctva“ alebo formu „vlastníctva družstevného“.
Národný majetok, kam patrili aj štátne konfiškáty realizované do r. 1950, mohol byť výhradne v „štátnom
socialistickom vlastníctve“ (§ 102 Občianskeho zákonníka z roku 1950). Majetok preto nemohol byť v
r. 1951 družstvu pridelený do jeho „družstevného vlastníctva“. Ustanovenia o súkromnom vlastníctve

podľa § 106 Občianskeho zákonníka z r. 1950, resp. o možnosti jeho obmedzenia, na ktoré sa odvoláva
žalobca v bode 4.2. ods. 14. a 15. odvolania, sa na družstevné vlastníctvo neaplikovali. Zároveň
nedošlo ani k žiadnej chybe pri absencii zápisu vlastníckeho práva žalobcu (právnickej osoby) v
príslušnej evidencii, ako sa snaží tvrdiť žalobca v bode 5.2 ods. 5 odvolania. Žalobca tiež nevysvetlil,
prečo ide o chybu štátu v štádiu, ak nebola intabulácia povinná v r. 1951, a zároveň, ak bol tvrdený

„vlastník“ (podľa názoru žalovaného „trvalý užívateľ“) pozemkov bdelý pri ochrane ním tvrdených
práv. K tvrdeniam žalobcu v bode 4.2. ods. 16 odvolania poukázal žalovaný na body 5. až 9. svojho
vyjadrenia. Súd prvej inštancie odôvodnil, o aké nadobúdacie tituly a z ktorého obdobia opiera záver o
nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným. K námietke žalobcu o mechanickom a aritmetickom určení
doby nečinnosti žalobcu v ochrane svojich tvrdených práv, ktorá bola základom pre tvrdenie o nedbalom

vlastníkovi a tak aj základom pre zamietnutie žaloby, žalovaný uviedol, že okresný súd neposúdil danú
vec mechanicky. Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že podľa odôvodnenia rozsudku „súd postavil na
roveň obdobie rokov 1948, 1950 až 1989“ (str. 14 odvolania); súd totiž jednoznačne uvádza len obdobie
23 rokov (bod 26. a 30. rozsudku). V 90-tych rokoch boli prijímané základné reštitučné predpisy a pokiaľ
žalobca uvádzal, že nebol ich adresátom (čo sa nedozvedel až v roku 2008 alebo až v roku 2013),

mohol uplatniť určovaciu žalobu, ktorá už bola v tom čase súčasťou právneho poriadku, a ak si bol
istý svojím „súkromným“ vlastníctvom - s čím žalovaný nesúhlasí - a tvrdí vlastnícku kontinuitu štátu
od konfiškácie realizovanej pred rokom 1950, vlastnícke právo štátu mal súdnou cestou namietať už
v r. 1993 pri podpise nájomnej zmluvy, ktorej súčasťou boli aj sporné pozemky (predmet nájomných
zmlúv vyplýva z následných dodatkov, ktoré špecifikovali predmet nájmu založený danými zmluvami).

V časti 4.3. odvolania by mala byť podľa nadpisu danej časti argumentácia týkajúca sa odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP, t.j. dôvodu spočívajúceho v nevykonaní navrhnutých dôkazov,
potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností. Keďže daná časť odvolania neuvádza a nešpecifikuje
žiadnym spôsobom tento odvolací dôvod, žalovaný poukázal na čl. I jeho vyjadrenia k odvolaniu.V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou okresného súdu, žalovaný žiadal o
riadne posúdenie všetkých jeho doterajších tvrdení prezentovaných v konaní, týkajúcich sa vydržania
predmetných pozemkov. Ak by bol odvolací súd opačného názoru na prípustnosť určovacej žaloby, je

potrebné dôsledne posúdiť aj v konaní tvrdené vydržanie. Žiadal, aby súd posúdil aj právnu skutočnosť
nikdy neprerušeného vlastníckeho práva štátu z dôvodu prídelu pozemkov na základe výmeru z r. 1950
do vlastníctva právneho predchodcu žalobcu, ale len do „trvalého užívania“, ktoré jediné mohlo byť
obsahom „družstevného vlastníctva“. Odkazy na v súčasnosti aplikovateľné medzinárodné štandardy
ochrany vlastníckeho práva uvádzané žalobcom v bode 5.3. odvolania neobstoja pri posudzovaní miery

ochrany „vlastníckeho“ práva v rozsahu „trvalého užívania“ nadobudnutého žalobcom v r. 1950 a úkonov
štátu realizovaných do dátumu aplikácie predmetných medzinárodných zmlúv na Slovenskú republiky,
resp. jej právneho predchodcu. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

14. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku,
účinnéhood01.07.2016,ďalejlen„Civilnýsporovýporiadok“alebo„CSP“),viazanýrozsahomadôvodmi

odvolania(§379,§380CSP),akoajskutkovýmstavomtak,akohozistilsúdprvejinštancie(§383CSP),
prejednal vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku za splnenia zákonných
podmienok (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 177 ods. 2 písm. c/, § 219 ods. 3 CSP) a po prejednaní
veci urobil záver, že odvolanie nie je opodstatnené a súd prvej inštancie rozhodol vecne správne. Preto
tento rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd potvrdil. Pri rozhodovaní vychádzal z ustanovenia

§ 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, a právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali
predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zároveň aplikoval ustanovenie
§ 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa v tomto prípade stotožnil s odôvodnením prvoinštančného rozhodnutia a na
dôvažok dodáva nasledovné:

15. Podľa obsahu spisu si žalobca žalobou podanou dňa 19.11.2013 uplatnil určenie vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam na základe Výmeru o pridelení pozemkov do vlastníctva č. 1155/313/1950, ktorý
vydal bývalý Krajský národný výbor v Nitre dňa 01.12.1950 podľa § 16 ods. 1 písm. f) zákona č. 46/1948
Zb. o novej pozemkovej reforme, z titulu právneho nástupníctva po prídelcovi, ktorým bolo Jednotné
roľnícke družstvo O. K.. Na dôkaz predložil rozhodnutie Správy katastra O. K. zo dňa 05.08.2008, v
ktorom boli parcely E-KN číslo 2118/4 až 5519 odpísané z LV č. XXXXX a pripísané na LV č. XXXXX v

prospech žalobcu. V listoch vlastníctva evidovaných parciel sa pri parcelách registra E-KN č. XXXX až
XXXX/X žalobca zrušil zápis žalovaného ako vlastníka a zapísal sa ako vlastník, a rovnako pri parcelách
registra E-KN č. XXXX/X až XXXX/X sa v určitých podieloch zrušil zápis žalovaného ako vlastníka a
zapísal sa ako vlastník. Všetky tieto zmeny sa vykonali na základe Výmeru o prídele do vlastníctva č.
XXXX/XXX/XXXX v rámci správneho konania - ROEP (register obnovenej evidencie pozemkov). V rámci

tohto konania (ROEP) sa však nemohlo rozhodnúť o evidovaných pozemkoch, ale len o pozemkoch,
ktoré neboli ku dňu rozhodovania správneho orgánu evidované na iného vlastníka alebo boli evidované
neúplne podľa osobitných predpisov v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií.

16. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu konštatoval, že súd prvej inštancie na základe

výsledkov vykonaného dokazovania pri svojom novom rozhodovaní vychádzal zo zistenia, že žalobca
opieral tvrdenia o svojom vlastníckom práve z výmeru o prídele do vlastníctva vydaného dňa 01.12.1950
Krajským národným výborom v Nitre podľa zákona č. 148/1947 Sb. o opatreniach na vykonanie
československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva, na ktorý nadväzovalo vládne nariadenie č.
30/1948 Sb. o majetku, ktorý zanechali v Československej republike osoby, presťahované do Maďarska

podľa československo-maďarskej dohody o výmene obyvateľstva. Uvedený výmer bol vydaný v čase
účinnosti ústavného zákona č. 150/1948 Sb. z 9. mája 1948 Ústavy Československej republiky ako aj
v čase účinnosti tzv. stredného Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., ktoré upravovali aj vlastnícke
právo. Predmetný výmer bol vydaný na predtlačenom formulári (v spise na č. l. 12 - 18) a tento bol
akceptovaný aj v rámci správneho konania ROEP, kedy bolo na jeho základe zapísané vlastnícke právo

žalobcu pri niektorých ďalších nehnuteľnostiach, ktoré nie sú predmetom konania a u ktorých v katastri
nehnuteľností absentoval relevantný zápis vlastníctva iného subjektu. Nebolo tiež sporné, že odo dňa
účinnosti tzv. stredného Občianskeho zákonníka dňa 01.01.1951 už neplatil intabulačný princíp, a teda
zápis vlastníckeho práva do pozemkovej knihy nebol povinný. V prejednávanej veci mali byť predmetnénehnuteľnosti pridelené do dočasného užívania na základe zápisnice zo dňa 02.10.1950, ktorá bola
spísaná 3 mesiace pred vydaním výmeru. Je zrejmé, že vlastníctvo na základe uvedeného výmeru
nebolo prídelcovi nikdy zapísané ako prípadné družstevné vlastníctvo a prídelca a ani jeho právni

nástupcovia sa vlastníckeho práva nikdy nedomáhali, a to ani bezprostredne po zmene politického
režimu a dokonca ani bezprostredne po tom, čo žalobca v čase prebiehajúceho ROEP-u v zmysle
zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom zistil, že
na predmetné nehnuteľnosti podľa výmeru nemôže byť ako vlastník v katastri nehnuteľností zapísaný z
dôvodu, že už bol na ne ako vlastník zapísaný štát, t. j. žalovaný. Vlastníckeho práva sa žalobca začal

domáhať až žalobou podanou na súd dňa 19.11.2013, t. j. po 23 rokoch od zmeny politického režimu v
r. 1989, odvolávajúc sa na to, že ako právny nástupca pôvodného prídelcu na základe výmeru zo dňa
01.12.1950 má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva.

17. Súd prvej inštancie v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti správne skúmal danosť
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ OSP, § 137 písm. c/ CSP) v

nadväznosti na tvrdenie žalobcu opísané v žalobe, resp. v jeho následných podaniach. Z hľadiska
existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení napokon vychádzal z toho, že medzi
stranami je spor o vlastníckom práve, v katastri nehnuteľností aktuálne vedenom na štát, pričom
žalobca by v prípade úspechu v tomto konaní predložením vyhovujúceho rozsudku súdu katastrálnemu
odboru príslušného okresného úradu dosiahol zmenu zápisu v evidencii nehnuteľnosti tak, aby bol ako

vlastník nehnuteľností zapísaný on. Rovnako ustálená súdna prax zastáva názor, že vo všeobecnosti
treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určení požadovaného práva je vtedy, ak je
tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením
žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami odstrániť, pričom nie je
dôležité, ako táto neistota vznikla. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto

určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie
neistým. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie tých pomerov, ktoré
sú ohrozené neistotou a teda predstavujú nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností
iným subjektom. Určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu,
že rozsudok vyhovujúci žalobe môže byť jedným z predpokladov na vykonanie obnovy vlastníckeho

práva. Zápisy vlastníctva nehnuteľností v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe listiny, ktorá
preukazuje vlastnícke právo v zmysle zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise
vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov.

18. Žalovaný v priebehu konania prezentoval svoju obranu k žalobcom prezentovanému naliehavému

záujmu na požadovanom určení a svoju námietku uviedol aj v podanom odvolaní. Namietal, že jeho
vlastníctvo, t. j. vlastníctvo štátu k sporným nehnuteľnostiam bolo zapísané v pozemkovej knihe už
v r. 1954, t. j. s odstupom iba štyroch rokov od vydania prídelu, a to bez akýchkoľvek námietok zo
strany žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu. Žalobca (ani jeho právni predchodcovia) nepociťoval
stav právnej neistoty a ohrozenia jeho právneho postavenia, vlastníctvo štátu akceptoval a štát svoje

zapísané vlastnícke právo nepretržito a preukázateľne vykonával prostredníctvom štátnych orgánov a
organizácií, a to aj po dobu vyše dvadsiatich rokov po zmene politického režimu, kedy si sám žalobca
od štátu tieto nehnuteľnosti dobrovoľne uzatvorenými zmluvami prenajímal. Podľa žalovaného ak u
žalobcu bolo dotknuté jeho právo, stalo sa tak dávno v minulosti, a teraz je uvádzané do neistoty právo
súčasného vlastníka, ktorým je štát. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca si až po 18 rokoch od pádu

komunistického režimu v r. 2008 žiadosťou o zmenu údajov pri ROEP uplatnil vlastnícke právo z výmeru
z r. 1950, a to napriek tomu, že tento výmer mal k dispozícii už v r. 1991 počas transformácie družstva,
a následne až po uplynutí ďalších 5 rokov od ROEP-u sa žalobca obrátil so žalobou na súd.

19. Odvolací súd sa v zásade stotožnil so záverom o posudzovaní naliehavosti právneho záujmu na

požadovanom určení, aký prezentoval súd prvej inštancie, opísaný vyššie v bodoch 5., 8., 9. tohto
odôvodnenia. Obdobné stanovisko prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky - prejednávajúc dovolanie
v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v kontexte aj s reštitučným nárokom - v rozsudku
sp zn. 4Cdo 130/2007, ktorý uviedol, že nie v každom prípade dovtedy uplatňované zásady platia
bez výnimky. Žaloba o určenie práva v nadväznosti na ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka v

spojení s § 137 písm. c) CSP (predtým § 80 písm. c/ OSP) bola a je nástrojom ochrany subjektívneho
práva pred neoprávnenými zásahmi. Dovolací súd v odôvodní rozsudku prijal tento záver: „Ide o žalobu
svojou povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť stavu neistoty ohľadne určitého práva alebo jeho
výkonu a jej význam je nastoliť istotu v ohrozených právnych vzťahoch. Vyžaduje sa istá kvalita tejtožaloby spočívajúca v tom, že musí byť daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Ak
totiž už bolo právo porušené, nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu žiaden zmysel, lebo jej
prostredníctvom už v zásade nemožno spory, ktoré by mohli v budúcnosti vzniknúť alebo ktorých vznik

už bezprostredne hrozí, odvrátiť. O naliehavý právny záujem môže ísť zásadne len vtedy, ak by bez
súdom vysloveného určenia bolo buď ohrozené právo žalobcu alebo by sa jeho právne postavenie stalo
neistým, čo znamená, že buď musí ísť u žalobcu o právny vzťah (právo) už existujúce alebo o takú jeho
procesnú, prípadne hmotnoprávnu situáciu, v ktorej by objektívne v už existujúcom právnom vzťahu
mohol byť ohrozený, prípadne pre svoje neisté postavenie by mohol byť vystavený konkrétnej ujme. Aj

keď v prípadoch žalôb o určenie vlastníckeho práva sa naliehavý právny záujem spravidla odôvodňuje
potrebou získať rozhodnutie súdu ako podklad pre zápis vlastníctva do katastra nehnuteľností, nemožno
(vzhľadom na účel určovacej žaloby) bez ďalšieho len z tohto faktu vyvodzovať naliehavý právny
záujem žalobcu. To platí práve tam, kde právne vzťahy žalobcu k veci boli s istými následkami dotknuté
dávno v minulosti a nie dnes, a nestali sa neistými teraz, ale práve prostredníctvom žaloby o určenie
vlastníckeho práva je uvádzané do neistoty právo súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu nie je

nástrojom prevencie a nemieri k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcu, ale k jej narušeniu na strane
terajšieho vlastníka veci. Je preto potrebné rozlišovať medzi ochranou vlastníckeho práva v situáciách
jeho bezprostredného a aktuálneho ohrozenia pred uvedením do neistoty v existujúcich a spravidla aj
vykonávaných vlastníckych vzťahoch a zneužitím procesného prostriedku určeného na takúto ochranu
na to, aby bolo dosiahnuté obnovenie vlastníckeho práva už zaniknutého spochybnením skutočností,

za ktorých k zániku došlo.“ Zároveň dovolací súd o. i. konštatoval, že to platí i tam, kde ochranu práva
bolo možné dosiahnuť postupom podľa reštitučných predpisov. Je zrejmé, že v prejednávanej veci sa
žalobca nemohol domáhať reštitúcie vlastníckeho práva podľa reštitučných predpisov, ktoré sa na neho
nevzťahovali.

20. Súd prvej inštancie sa pri posudzovaní naliehavosti právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení z uvedeného hľadiska, ktoré zaujal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Cdo
130/2007 zo dňa 25.02.2009 a na ktoré upriamoval pozornosť aj žalovaný, pri novom rozhodovaní
o žalobe zaoberal, aplikujúc ho na zistený skutkový stav. Podľa zápisu vlastníckeho práva na liste
vlastníctva č. XXXXX kat. úz. O. K., na ktorom sú vedené aj sporné parcely, bola Slovenská republika

ako vlastník zapisovaná na základe viacerých nadobúdacích titulov, vrátane konfiškačných zákonov z
r. 1945, pričom najväčší počet zápisov o tituloch nadobudnutia je aktuálne z r. 1960. Proces zápisu
vlastníckeho práva takto prebehol na základe v tom - ktorom čase aktuálnej právnej úpravy, v súčasnosti
na základe tzv. katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam. Samotný výmer o prídele do vlastníctva (v spise na č.l. 12 - 18) obsahuje

pridelenie nehnuteľností týkajúcich sa parciel z niekoľkých desiatok pozemnoknižných vložiek pre kat.
úz. O. K. v rozsiahlej výmere. Odvolací súd už pri svojom prvom rozhodovaní v tejto veci konštatoval,
že podľa obsahu spisu žalobca do dňa 19.11.2013 žiadnu inú žalobu o určenie vlastníckeho práva
nikdy nepodal, najmä nie v nejakom kratšom časovom odstupe od zmeny politického režimu v r. 1989,
a je zrejmé, že vlastnícke právo štátu dlhodobo akceptoval a nijako ho nenamietal, navyše ani pri

uzatváraní nájomných zmlúv na užívanie sporných pozemkov z vlastnej vôle. Nikdy vlastníctvo štátu
ako prenajímateľa nenamietal a netvrdil, že vlastníkom je on (resp. predtým jeho právni predchodcovia).
Predmetnú žalobu podal až po 23 rokoch od zmeny politického režimu, hoci prinajmenšom od r. 2008
musel vedieť o tom, že na základe výmeru o prídele do vlastníctva nemôže byť zapísaný do katastra
nehnuteľností, lebo na sporné pozemky je vedené vlastníctvo štátu. Túto skutočnosť mohol postupne

zistiť aj v predchádzajúcom období rokov 1990 - 2008, kedy v súlade s právnym poriadkom mohol
svoje tvrdené vlastnícke právo uplatniť na súde. Oproti tomu však vlastnícke právo štátu rešpektoval a
uzavretím nájomných zmlúv ho v podstate aj uznával.

21. Odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na právny názor vyslovený

v obdobných vlastníckych veciach Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý bol prezentovaný
napríklad v nálezoch č. k. I.ÚS 549/2015-33 zo dňa 06.03.2016, I.ÚS 151/2016-29 zo dňa 03.05.2017
(obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky III.ÚS 415/15 zo dňa 27.08.2015, III.ÚS
247/14 zo dňa 28.01.2016). Ústavný súd SR prijal záver, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov
súkromnoprávnej ochrany je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od

princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej
viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikdy nemohol byť istý
svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu. Otázkou dobrej
viery nadobúdateľa sa všeobecné súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťouosobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú
úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým
nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné

hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu
a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného
vlastníka. Ak nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp
všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných
práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý

vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, najmä ak sa vec dostala na list vlastníctva prevodcu po
zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní, v ktorom nadobúdateľ preukazoval právny titul
svojho vlastníckeho práva. Takéto hodnotenie správne opísal v odôvodnení rozsudku aj súd prvej
inštancie.

22. Posudzujúc osobitnú okolnosť tohto prípadu, že totiž nešlo o zapísanie vlastníckeho práva na

predmetný list vlastníctva zo strany nejakej tretej osoby, ktorá by nadobudla vlastnícke právo po
absolvovaní príslušného katastrálneho konania, je potrebné uviesť, že v tejto veci to bol štát, ktorý
vydal výmer o prídele, a bol to štát, ktorý bol postupne na sporné pozemky zapisovaný ako vlastník
neuznajúc, že by bol nehnuteľnosti pridelil JRD O. K. do jeho súkromného vlastníctva alebo do
vlastníctva družstevného. Vydanie výmeru o prídele bolo možné nad rámec prípadného správneho

konaia hodnotiť ako také, ktoré úplne nezodpovedalo účelu vládneho nariadenia č. 38/1948 Sb. o
majetku, ktorý zanechali v ČSR osoby presťahované do Maďarska podľa československo-maďarskej
dohody o výmene obyvateľstva. Samotný výmer, ktorý bol tlačivom, typ „vlastníctva“ pre prídelcu, ktorým
bola právnická osoba, vôbec nešpecifikoval. Pridelenie pôdy do súkromného vlastníctva družstva bolo
pritom vylúčené s ohľadom na vtedajšiu právnu úpravu vlastníckeho práva jednak v Ústave 9. mája

a jednak v tzv. strednom Občianskom zákonníku, na čo správne poukazoval aj žalovaný vo vyjadrení
k odvolaniu. Občiansky zákonník v tom čase v ustanovení § 103 ods. 2 totiž stanovil, že v záujme
rozvoja národného hospodárstva a všeobecného blahobytu možno časti národného majetku odovzdať
socialistickým právnickým osobám, najmä ľudovým družstvám, do trvalého užívania. Odvolací súd
považoval za relevantné námietky žalovaného aj v tom, že označenie a pomenovanie nadobúdaného

práva ako „vlastníctvo“ v samotnom výmere z r. 1950 nemohlo rozšíriť obsah tohto práva nad rámec
citovaného ustanovenia § 103 ods. 2 Občianskeho zákonníka z r. 1950 a ako také presiahlo kompetencie
správneho orgánu nad rámec ustanovení vládneho nariadenia č. 38/1948 Sb. Družstvá v tom čase
vôbec neboli vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde subjektom súkromného či osobného vlastníckeho
práva. Prídelcom v zmysle § 5 vládneho nariadenia č. 30/1948 Zb. mohla byť výlučne fyzická osoba,

a nie právnická osoba. Podľa § 102 stredného Občianskeho zákonníka národný majetok mohol byť
len v štátnom socialistickom vlastníctve, a teda podľa všetkého sporné nehnuteľnosti ako prídel z
národného majetku ani nemohol byť v r. 1951 pridelený do družstevného vlastníctva. V tomto kontexte
bolo potrebné vyjasniť si aj právny titul, ktorý žalobca predkladal na dôkaz svojho vlastníckeho práva.
Je zrejmé, že ustanovenia o súkromnom vlastníctve podľa § 106 stredného Občianskeho zákonníka

ako aj o možnosti jeho obmedzenia, na ktoré poukazoval žalobca, sa na družstevné vlastníctvo nemohli
aplikovať. Pokiaľ teda vládne nariadenie č. 38/1948 Sb. v § 5 ods. 3 výnimočne stanovilo, že ostatný
majetok presťahovaných Maďarov môže osídlovací úrad podľa prípadných smerníc ústrednej komisie
pre vnútorné osídlenie tiež predať na verejnej dražbe alebo z voľnej ruky alebo s ním môže naložiť
inak, tak odvolací súd prijal záver, že takéto nakladanie so zvyšným majetkom podľa tohto vládneho

nariadenia nemohlo byť realizované v rozpore s Ústavou a ani s ostatnými všeobecne záväznými
právnymi predpismi.

23. Pokiaľ ide o zápisy vlastníckeho práva štátu pri tej - ktorej spornej parcele na danom liste vlastníctva,
súd prvej inštancie ich reálne zhodnotil, pričom je zrejmé, že jednotlivé zápisy museli prebehnúť v

súlade s katastrálnymi predpismi platnými a účinnými v čase toho - ktorého zápisu alebo záznamu.
Konkrétne žalobca neuvádzal, v čom sú tituly nadobudnutia vlastníctva na strane štátu nevierohodné,
a na druhej strane prikladal nadobudnutiu jeho vlastníctva podľa výmeru význam, aký súkromnému
vlastníctvu pripisuje právny poriadok Slovenskej republiky aj pod vplyvom aktuálnej judikatúry ESĽP.
Národný majetok evidentne nemohol byť družstvu zo stany štátu v r. 1951 prideľovaný do vlastníctva v

jeho súčasnom zmysle a rozsahu. Súd prvej inštancie odôvodnil, o aké nadobúdacie tituly a z ktorého
obdobia opiera záver o nadobudnutí vlastníckeho práva žalovaným. K námietke žalobcu o mechanickom
aaritmetickomurčenídobynečinnostižalobcuvochranesvojichtvrdenýchpráv,ktorábolazákladompre
tvrdenieonedbalomvlastníkoviatakajzákladomprezamietnutiežaloby,jenutnéuviesť,žeokresnýsúdneposúdildanúvecmechanicky;odvolacísúdsanestotožnilsnázorom,žepodľaodôvodneniarozsudku
súd postavil na roveň obdobie rokov 1948, 1950 až 1989, pretože súd prvej inštancie skutočne poukázal
len na obdobie 23 rokov (bod 26. a 30. odôvodnenia rozsudku), čo je obdobie po zmene politického

režimu, kedy sa žalobca, resp. jeho právny predchodca mohol prípadne vlastníckeho práva domáhať
na súde na podklade všeobecne záväzných predpisov. V 90-tych 20. storočia boli prijímané reštitučné
predpisy, ktoré sa na žalobcu nevzťahovali, a tak v nadväznosti na to mohol už v tom čase, resp.
bezprostrednepoukončeníROEP-uuplatniťurčovaciužalobu,ktorávtomčasebolasúčasťouprávneho
poriadku, ak si bol istý svojím súkromným vlastníctvom. Svoje vlastnícke právo voči štátu mohol popierať

právne významným spôsobom už aj v r. 1993 pri podpise nájomnej zmluvy, ktorej súčasťou mali byť aj
spornépozemky.Žalovanývosvojichpodaniachuvádzal,ženemalžiadnuvedomosťoexistenciivýmeru
o prídele do vlastníctva z roku 1950 v čase, kedy žiadal o zápis žalovaných nehnuteľností do katastra,
pričom tento prídel nebol zaznačený ani v pozemkovej knihe. S ohľadom na všetky okolnosti preto podľa
nehosplnilzákonnépodmienkynadobudnutiavlastníctvaajvydržaním,pričompodstatnéprekvalifikáciu
oprávnenej držby (§ 130 ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) bolo, či držiteľ bol so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že je subjektom držaného práva, teda že o dôvodoch prípadnej
neplatnosti alebo nesprávnosti zápisu vlastníctva nemohol vedieť ani pri zachovaní obvyklej opatrnosti,
ktorú možno od každého požadovať. Žalovaný uvádzal aj to, že štát bol oprávneným držiteľom v zmysle
§ 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka a vlastníkom sa stal ku dňu 1.1.1992, t. j. ku dňu účinnosti novely
Občianskeho zákonníka - zákona č. 509/1991 Zb. (obdobne rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 85/2004

z 27.10.2004), ktorý opätovne zaviedol inštitút vydržania vo vzťahu k právnickým osobám, teda aj
štátu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na celý obsah kvalifikovane vypracovaného vyjadrenia
žalovaného k odvolaniu žalobcu.

24. Žalobca pri uplatnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. c) CSP pre nevykonanie

navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, neuvádzal konkrétne a
žiadnym spôsobom nešpecifikoval, s akým cieľom a na aké relevantné okolnosti mali byť vypočutí jeho
štatutárni zástupcovia pred súdom prvej inštancie; poukazoval len na svoje predchádzajúce písomné
vyjadrenie.

25. Odvolací súd prejednávajúc v súčasnosti odvolanie žalobcu posúdil toto odvolanie ako
neopodstatnené na tom základe, že sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie o nedôvodnosti
podanej žaloby tak, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa zhodnotenia
nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení. Súd prvej inštancie správne
posúdil všetky špecifické okolnosti tohto prípadu, súvisiace s vydaním výmeru o prídele, s následným

zápisom vlastníctva k nehnuteľnosti na štát v rámci zákonného katastrálneho konania, ktoré je zrejmé
z listu vlastníctva, čo po celú dobu rešpektoval a uznával aj sám žalobca, ako aj s pasivitou žalobcu
počas celej doby po zmene politického režimu v r. 1989 až do r. 2013, kedy podal na súd žalobu o
určenie vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie správne uplatnil aj aktuálne rozhodnutia Ústavného
súdu SR v smere posúdenia kolízie právnych titulov vlastníctva pri nedbalom postupe vlastníka, ktorý

si žalobou podanou so značným časovým odstupom uplatňuje vlastnícke právo voči niekomu, kto je
ako vlastník dlhoročne zapísaný v katastri nehnuteľností a ktorého vlastnícke právo žalobca po dlhú
dobu aj akceptoval. Vyššie riziko má totiž vo všeobecnosti niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ
v dobrej viere, ktorý dlhoročne dobromyseľne zapísané vlastníctvo užíva a nakladá s ním, pričom sa
na príslušný list vlastníctva dostal po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Ochrana

nedbalého vlastníka nemôže byť absolútna aj s ohľadom na znenie ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka týkajúceho sa uplatňovania zásady dobrých mravov ako aj čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky
týkajúceho sa vlastníckeho práva.

26. Vo všeobecnosti v odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov

a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých
dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia,pričomnepreskúmateľnosťčiarbitrárnosťsúdnehorozhodnutiaznedostatkudôvodovbráni
jeho vecnému preskúmaniu. Odvolací súd v tomto prípade dospel k záveru, že rozsudok nedisponuje
takou vadou, ktorá by spôsobovala jeho nepreskúmateľnosť, ako to namietal žalobca vo svojom

odvolaní. Rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným náležitostiam v zmysle § 220 ods. 2
CSP, je presvedčivý a dáva odpoveď na všetky podstatné otázky, ktoré bolo potrebné rešpektovať
v nadväznosti na vyslovený predchádzajúci právny názor odvolacieho súdu a najmä na aktuálnu
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu SR (nálezy č.k. I.ÚS 549/2015-33zo dňa 06.03.2016, I.ÚS 151/2016-29 zo dňa 03.05.2017, obdobne aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR
III.ÚS 415/15 zo dňa 27.08.2015, III.ÚS 247/14 zo dňa 28.01.2016). Žalobcom uvádzané rozhodnutia
odvolací súd v porovnaní s tým nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie tohto sporu. Vzhľadom na

všetko vyššie opísané odvolací súd ustálil, že napadnutý rozsudok je vecne správy a je z opísaných
hľadísk najmä vo vzťahu k podstatným námietkam žalobcu aj dostatočne odôvodnený. Preto tento
rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie.

27. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodujúc podľa § 262 ods. 1 a §

396 ods. 1 CSP konštatoval, že v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Vzhľadom na to mu podľa
§ 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).