Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, January 31, 2017

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/948/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2313226418
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2313226418.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobkyne: F. W., nar. XX.XX.XXXX,
M. XXX/XX, M., zastúpená advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Jarmočná 2264/3, Šaľa, proti
žalovanému: TELERVIS PLUS a.s., Staré Grunty 7, Bratislava, zastúpený advokátom: JUDr. Alan
Strelák, Na vŕšku 12, Bratislava, o určenie neplatnosti právneho úkonu a iné, na odvolanie žalobkyne vo

výroku o povinnosti zaplatiť žalovanému sumu 3.359,- eur s príslušenstvom a o náhrade trov konania a
na odvolanie žalovaného vo výroku o určení neplatnosti zmlúv, o trovách konania a o povinnosti zaplatiť
súdny poplatok za návrh, proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30C 328/2013-130 zo dňa 15.
júla 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach r u š í a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
zo dňa 29.5.2013 je neplatná, zmluva o poskytovaní domáceho servisu zo dňa 29.5.2013 je neplatná,
záložná zmluva zo dňa 29.5.2013 je neplatná a rozhodcovská zmluva zo dňa 29.5.2013 je neplatná.
Navrhovateľke (žalobkyni) uložil povinnosť zaplatiť odporcovi ä6alovanému) sumu 3.359,- eur s úrokom
z omeškania vo výške 5,05% ročne od 22.1.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto

rozhodnutia. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu
trov konania. Odporcovi (žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 398,-
eur Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a napokon odporcovi
(žalovanému) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vzájomný návrh v sume 201,50 eur
Okresnému súdu Galanta do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie po citácii § 80 písm. c) O.s.p., § 1 ods. 2, § 2 písm. a),
b), d), § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľov o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, § 52 ods. 1, 3, 4, § 52a ods. 1, 2, § 53 ods. 1 až 3, ods. 4 písm. a), k) ods. 5,
ods. 6, ods. 7, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 151a Občianskeho zákonníka, § 3, § 37 ods. 1, §

39, § 41 Občianskeho zákonníka článkom 4 ods. 1, 2 Smernice rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 97 ods. 1 O.s.p., § 457 a 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2
Občianskeho zákonníka vecne odôvodnil tým, že súd toho názoru, že žalobkyňa má naliehavý právny
záujem na určení neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, záložnej zmluvy, rozhodcovskej zmluvy
i zmluvy o poskytovaní domáceho servisu. K tvrdeniam žalovaného k naliehavému právnemu záujmu
na určovacej žalobe súd dodáva, že i v prípade, ak by na základe vyššie uvedeného navrhovateľka

nemala naliehavý právny záujem na podanom návrhu, a to z dôvodu, že sa v danom prípade ide o
synalagmatický záväzok, podaním vzájomného návrhu, ktorým žiada od žalobkyne sumu 3.359,- eur,odstránil tento nedostatok. Aj z tohto dôvodu, žalobkyňa má naliehavý právny záujem tak na určení
neplatnosti právnych úkonov.
V zásade sa súd stotožňuje s názorom žalovaného, že je potrebné posúdiť jednotlivé dojednania zmluvy,

prípadne vysloviť neplatnosť neprijateľných zmluvných podmienok, avšak je dôležité tiež posúdiť, či
z objektívneho hľadiska je úverová zmluva z dôvodu neplatnosti jednotlivých zmluvných podmienok
ako celok ešte udržateľná. Neprihliadalo sa pritom na výhodnosť neplatnosti zmluvy pre toho ktorého
účastníka zmluvy, ale na objektívne hľadisko, či je zmluva ako celok neplatná resp. ďalej možná (cieľ
zakotvený v čl. 6 ods. 1 in fine smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách). Za dôležité sa tiež považuje, či by zmluvné strany mali vôľu na kontrakte bez neplatných
klauzúl. V rámci interpretačného pravidla sa vychádzalo z dobromyseľnosti spotrebiteľa, ktorému bola
predložená vopred naformulovaná zmluva.
Predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere sa skladá zo 7 článkov. Okrem zmluvných podmienok, na
ktoré poukázala žalobkyňa, ktoré považuje za neprijateľné zmluvné podmienky a v rozpore so zákonom,
a s ktorým názorom i dôvodmi ich neprijateľnosti sa súd stotožňuje (ide o čl. I, čl. II., čl. III bod 1, čl. IV

bod 1), keď uvedené dojednania sú v hrubom nepomere s právami spotrebiteľa a navyše aj v rozpore
so zákonom. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje súd aj čl. V. zmluvy, kde sa spotrebiteľ
zaväzuje uzavrieť zmluvu o záložnom práve k nehnuteľnostiam tam špecifikovaným, keď suma úveru
(i po navýšení) je s hodnotou nehnuteľných vecí v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľov. Je
zjavné,žedojednanieohľadnespravovaniasavzťahovmedziúčastníkmipodľaustanoveníObchodného

zákonníka je tiež neprijateľnou zmluvnou podmienkou, nakoľko ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú
sa vzťahujú ustanovenia § 52 a 54 Občianskeho zákonníka. V zmluve existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo extrémneho nárastu dlhu a postihu nehnuteľného majetku spotrebiteľa, najmä s
ohľadom na sankcie počítané z poskytnutej istiny bez ohľadu na skutočnú výšku dlhu v omeškaní. Súd
zastáva názor, že neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech

spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky
napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku
spotrebiteľa),aleajpodmienka,ktorájeneurčitáalebojevrozpores„ratiolegis“zákonnéhoustanovenia,
podľa ktorého bola dojednaná. Podmienka, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie,
ktoré mu po materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória

skutočného plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových
vzťahoch). Súd zdôrazňuje, že predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý dodávateľom, a teda
spotrebiteľ legitímne očakával, že dodávateľ bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s
odbornou starostlivosťou tak, ako mu to ukladá zákon. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu
s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré dodávateľ pripraví v písomnej podobe a predloží

spotrebiteľovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa neboli naplnené. Cieľom tejto
právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu zo spotrebiteľského
úveru.
Súd v prejednávanej veci aplikoval ust. § 41 OZ v jeho eurokonformnom výklade s ust. čl. 6 ods. 1
Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Čl. 6 je kogentným

ustanovením (rozsudky Európskeho súdneho dvora ASTURCOM, MOSTZA CLARO), ktoré požaduje,
aby spotrebiteľa nezaväzovala zmluva ako celok v kontexte ochrany spotrebiteľa pred použitím nekalých
zmluvných podmienok.
Vzhľadom na vyššie uvedené, kde rozpor napadnutého právneho úkonu vyplýva nielen z jeho obsahu,
ale aj z celkového dojednania spornej zmluvy, súd zmluvu o spotrebiteľskom úvere uzatvorenú dňa

29.5.2013 považuje za absolútne neplatný právny úkon.
Vzhľadom na neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je súd toho názoru, že neplatnými sú aj zmluva
o záložnom práve, ktoré sú odvodené od úverovej zmluvy, a teda majú akcesorickú povahu vo vzťahu
k zmluve o spotrebiteľskom úvere. K zmluve o zriadení záložného práva súd ešte udáva, že i v prípade
platnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.5.2013 ako celku, súd by o tejto rozhodol obdobným

spôsobom ako vo výroku tohto rozhodnutia, nakoľko v rozpore s dobrými mravmi je zriadenie záložného
práva k nehnuteľnostiam, ktoré svojou hodnotou niekoľkonásobne prevyšujú hodnotu poskytnutého
úveru. Z uvedených dôvodov rozhodol o návrhu navrhovateľky o určenie neplatnosti zmluvy o záložnom
práve zo dňa 29.5.2013 tak, že tomuto návrhu vyhovel.
Z dôvodu, že súd považoval uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú, vzniklo

žalovanému právo od žalobkyne ako spoludlžníčky na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže
žalovaný skutočne poskytol finančné prostriedky vo výške 3.359,- eur, ktoré mu žalobkyňa doposiaľ
nevrátila, súd návrhu žalovaného vyhovel. Takéto rozhodnutie považoval za spravodlivé usporiadanie
vzájomných nárokov účastníkov konania.O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá na
náhradu trov právo, keďže tak žalobkyňa ako aj žalovaní boli úspešní v konaní čiastočne (žalobkyňa bola
úspešná v časti určenia neplatnosti zmlúv a žalovaný bol úspešný v časti o zaplatenie sumy 3.359,- eur).

Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa bola v konaní osobne oslobodená od platenia súdnych poplatkov v
zmysle ust. § 4 ods. 2 písm. za) z. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a mala úspech v časti o
určenie neplatnosti zmlúv (o spotrebiteľskom úvere, o poskytovaní domáceho servisu, záložnej zmluvy
a rozhodcovskej zmluvy), poplatková povinnosť prešla v zmysle ust. § 2 ods. 2 na žalovaného, ktorý je
povinný na súdnom poplatku zaplatiť sumu 398,- eur (Položky 1 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov,

pričom v danom prípade ide o 4 určovacie výroky, t. j. 4x 99,50 eur).
Za vzájomný návrh žalovaného súd zaviazal zaplatiť súdny poplatok vo výške 201,50 eur (6% zo sumy
3.359, eur) podľa Položky č. 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je povinný zaplatiť tak ako
je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

3. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zástupcu a

to vo výroku, ktorým žalobkyne bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 3.359,- eur s
úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 22.1.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozhodnutia a vo výroku o náhrade trov konania, ktorým súd vyslovil, že žiadny z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania. Ako odvolacie dôvody uviedla, že v konaní došlo k vadám
uvedených v § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojitosti s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., keď súd

prvej inštancie nesprávne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a
nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. V napadnutej časti považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné,

pretože súd nereaguje na zásadné námietky uvádzané právnym zástupcom žalobkyne na pojednávaní
konanom 24.06.2015. Rozsudok považuje za nedostatočný, za prejav arbitrárnosti a je založený na
ľubovôli sudcu, neopierajúci sa o zákon, pretože základným právom účastníka obsiahnutým v práve
na spravodlivý proces je uvedenie dostatočných dôvodov pre svoje rozhodnutie. Poukázala na viaceré
rozhodnutia ústavného súdu z ktorých vyplýva, že nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku

bola daná súdu podrobná odpoveď avšak ak súd v odôvodnení nereaguje na zásadnú, relevantnú
námietku súvisiacu s predmetom súdnej ochrany, je potrebné tento nedostatok považovať za prejav
arbitrárnosti. S argumentmi prečo súd uložil žalobkyne povinnosť na zaplatenie sa odvolateľka nemôže
stotožniť, pretože je to v rozpore so zákonom s § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré uvádza, že
bezdôvodné obohatenie je povinný vydať ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí. Súd uvádza,

že žalovaný skutočne poskytol finančné prostriedky vo výške 3.359,- eur avšak nereaguje na zásadnú
otázku komu skutočne boli tieto finančné prostriedky poskytnuté. Predpokladom vzniku bezdôvodného
obohatenia je vznik fiktívne merateľného majetkového prospechu u obohateného, pričom dôkaz o
existencie bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí podľa ustálenej judikatúry ponúknuť
postihnutý, ktorý o vydanie bezdôvodného obohatenia žiada. Žalovaný do dnešného dňa nepredložil

jediný dôkaz, ktorým bol preukázaný opak a teda, že u žalobkyne k bezdôvodnému obohateniu došlo,
t.j., že by u žalobkyne došlo k vzniku akéhokoľvek objektívne merateľného majetkového prospech.
Na podporu svojich tvrdení odvolateľka poukázala na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR spis.
zn. 25Cdo 2895/1999, 28Cdo 883/2001. Súd prvej inštancie správne určil zmluvu o spotrebiteľskom
úvere za absolútne neplatný právny úkon a tiež posúdil, že v prípade určenia neplatnosti zmluvy

vznikážalovanémuprávonavydaniebezdôvodnéhoobohateniaavšaknesprávneposúdilokamihvzniku
tohto bezdôvodného obohatenia. Odvolateľka má za to, že bezdôvodné obohatenie vznikne až po
právoplatnosti rozsudku, ktorým súd rozhodol o neplatnosti zmluvy a teda až po právoplatnom určení
neplatnosti zmluvy sa môže druhá strana domáhať nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia,
nakoľko až právoplatne určená neplatnosť zmluvy vyvolá právny následok vzniku bezdôvodného

obohatenia. Pre určenie povinnosti vydať bezdôvodné obohatenie je relevantné tomu predchádzajúce
právoplatné určenie neplatnosti právneho úkonu, v danom prípade zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Už
samotnévyjadrenie,žesúdpovažovaluzatvorenúzmluvuzaneplatnúsivzájomneodporujesozáverom,
ktorým súd žalobkyňu stavia do postavenia spoludlžníčky, z ktorého následne vyvodzuje povinnosť na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie postavenie žalobkyne v pozície spoludlžníčky

nesprávneprávneposúdil,nakoľkodôsledkomabsolútnejneplatnostiprávnehoúkonuje,žeprávnyúkon
nemá žiadne právne účinky. Absolútne neplatná zmluva nikoho nezaväzuje a teda nemôže zaväzovať
ani žalobkyňu spoločne a nerozdielne a ako spoludlžníčku. Má preto za to, že súdom konštatované
spoludlžníctvo žalobkyne je založené absolútne neplatným právnym úkonom, toto spoludlžníctvo nikohonezaväzuje, preto žalobkyňa nemôže byť zaviazaná ako spoludlžníčka vydať bezdôvodné obohatenie
za niekoho komu skutočné boli finančné prostriedky žalovaným poskytnuté. Žalovaný sa vzájomným
návrhom domáhal od žalobkyne zaplatenia sumy 3.359,- eur s príslušenstvom avšak pokiaľ je zmluva

neplatná,nevznikápovinnosťplniťnazákladezmluvyaninedochádzaksplatnostiúverutakakotomylne
uvádza žalovaný v časti dva vzájomného návrhu, ale vzniká bezdôvodné obohatenie. Žalobkyňa podľa
zmluvy o spotrebiteľskom úvere nedostala žiadne finančné prostriedky, nakoľko ani jeden z účtov na
ktoré mali byť finančné prostriedky uhradené nie je účtom žalobkyne a preto žalobkyňa nie je ani pasívne
legitimovaná. Čo sa týka aplikácie § 457 Občianskeho zákonníka k tomu uviedla, že súd prvej inštancie

aj napriek návrhu žalobkyne obsiahnutom v podaní zo dňa 17.06.2016, aby súd dotazoval VÚB, Mlynské
Nivy 1, Bratislava za účelom oznámenia kto bol majiteľom účtov na ktoré mal žalovaný úver poskytnúť,
tento dôkaz nevykonal napriek tomu, že tento bol potrebný na zistenie rozhodujúcej skutočnosti, kto sa
naúkoržalovanéhobezdôvodneobohatil.Anijedenzúčtovuvedenýchvzmluve niejeúčtomžalobkyne.
Súd prvej inštancie i napriek návrhu žalobkyne nevykonal žiadne dokazovanie a preto v celom rozsudku
absentuje úvaha ktorou sa súd pri rozhodovaní o povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému sumu

3.359,- eur titulom bezdôvodného obohatenia spravoval. Podotkla, že právo na vydanie bezdôvodného
obohatenia sa neviaže na vec, ale na osobu, ktorá sa bezdôvodne obohatila. Povinným subjektom
je výlučne ten, kto bezdôvodné obohatenie získal a u koho preukázateľne došlo k vzniku objektívne
merateľného majetkového prospechu. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR spis. zn. 29Cdo
2631/2001. Ak aj súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyňa je povinná vydať bezdôvodné obohatenie

za niekoho iného kto sa skutočne obohatil z dôvodu jej postavenia ako spoludlžníčky, aj v prípade
bezdôvodného obohatenia jedného z manželov za trvania manželstva a BSM aj napriek ich solidárnej
zodpovednosti, ktorá vzniká priamo zo zákona a na základe ktorej je ktorýkoľvek z manželov povinný
zaplatiť celý dlh, je účastníkom zodpovednostného záväzkového vzťahu len ten z manželov, ktorý
sa bezdôvodne obohatil a len on je povinný toto bezdôvodné obohatenie vydať. V konaní o vydanie

bezdôvodného obohatenia je teda pasívne legitimovaný len ten z manželov, ktorý sa bezdôvodne
obohatil a to napriek solidárnej zodpovednosti manželov vyplývajúcej priamo zo zákona. Posudzovanie
žalobkyne ako spoludlžníčky tak ako to uvádzal súd prvej inštancie neobstojí, pretože tento právny
vzťah nemôže zaväzovať, nakoľko bol založený absolútne neplatným úkonom a teda v skutočnosti
ho niet s účinkami ex tunc. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu

ČR spis. zn. 31Cdo 1096/2000, 33Odo 221/2002 a 221/2002. Žalovanému nič nebránilo domáhať sa
vydania bezdôvodného obohatenia od osoby, ktorej skutočne poskytol finančné prostriedky a ktorá sa
na jeho úkor aj skutočne bezdôvodne obohatila. Na záver žalobkyňa uviedla, že súd prvej inštancie
vo vzťahu k napadnutému výroku neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal dôkaz navrhnutý
žalobkyňou potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, vec nesprávne právne posúdil, nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu ku skutočnosti,
čo ktorý z účastníkov zmluvy podľa tejto zmluvy dostal a komu boli žalovaným poskytnuté podľa zmluvy
finančné prostriedky. Žalobkyňa nesúhlasí ani s výrokom, ktorým súd prvej inštancie rozhodol, že žiaden
zúčastníkovnemáprávonanáhradutrovkonania.Zhrnula,žesadomáhala štyrochurčovacíchvýrokov,
v ktorých bola žalobkyňa v celom rozsahu úspešná. Žalobkyňa nesúhlasí s výrokom, ktorým jej bola

uložená povinnosť na zaplatenie 3.359,- eur, avšak rozhodnutie súdu o trovách je nesprávne a to
vzhľadom na rozhodnutie o štyroch určovacích výrokoch v prospech žalobkyne. Je toho názoru, že v
danom prípade mal žalovaný úspech čiastočný a žalobkyňa mala úspech na základe svojho nároku.
Súd teda nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu, ktorým je § 142 ods. 2, 142 ods. 3 O.s.p. a
žalovanému mala byť mala byť uložená povinnosť zaplatiť žalobkyne trovy konania potrebné na účelné

uplatňovanie jej práva resp. v prípade takéhoto čiastočného úspechu žalovaného vo veci mal by súd
v prípade aplikácie § 142 ods. 2 náhradu trov pomerne rozdeliť. Žalobkyňa preto navrhla, aby odvolací
súd v napadnutých výrokoch rozsudok zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Galanta na ďalšie konanie
alternatívne navrhla, aby rozsudok zmenil a vzájomný návrh žalovaného zamietol a výrok o náhrade
trov konania zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania. Zároveň si uplatnila aj

náhradu trov odvolacieho konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu a to vo
výrokoch 1., 2., 3., 4., 6. a 7. a v týchto častiach považuje rozsudok za nesprávny, vychádzajúci z
nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež je nedostatočne odôvodnený. Domáhal sa, aby odvolací

súd vydal uznesenie, ktorým zruší rozsudok v napadnutej časti a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie
konanieauplatnilsiajnáhradutrovodvolaciehokonania.Podľanázoružalovanéhopostupomsúduprvej
inštancie sa odňala žalovanému možnosť konať pred súdom, pretože vyjadrenie žalovaného súd len
čiastočne odcitoval, hoci jeho argumenty a námietky boli nosným pilierom vo veci samej a mali zásadnývýznam pre rozhodnutie vo veci, ostali súdom prvej inštancie absolútne opomenuté, súd sa nimi vôbec
nezaoberal. Poukázal na viaceré rozhodnutia nadriadených súdov, ústavného súdu, na to čo je obsahom
odôvodnenia rozhodnutia a toto uvedené podľa názoru žalovaného súd odňal žalovanému možnosť

riadne konať pred súdom. Súd sa v odôvodnení rozsudku nevenoval dôvodom vyhlásenia neplatnosti
ďalších právnych úkonov, venoval sa nedostatočne a v minimálnej miere len zmluve o spotrebiteľskom
úvere a záložnej zmluve, pričom na určení neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nemôže mať žalobca
naliehavý právny záujem, keďže medzinárodne zriadený pri Rozhodcovskej spoločnosti a.s. bol zrušený
rozhodnutím zriaďovateľa, čo bolo publikované v Obchodnom vestníku 98/2014 pod č. 0000254 zo dňa

26.5.2014. Taktiež absentuje odôvodnenie určenia neplatnosti zmluvy o poskytnutí domáceho servisu. K
úhrade súdneho poplatku za návrh odvolateľ uviedol, že rozhodnutie je v absolútnom rozpore s § 2 ods.
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch keď súd mal rozhodnúť minimálne o úhrade pomernej
častipoplatkupodľaúspechuvovecianieautomatickyzaviazaťžalovanéhokúhradesúdnehopoplatku.
Žalovanýsipreprípadúspechuuplatňujeajtrovyodvolaciehokonaniaspoluvovýške306,89eur(247,35
eur za jeden úkon právnej služby + 8,39 eur režijný paušál + 20% DPH).

5.Kdoručenémuodvolaniužalobkynesavyjadrilprávnyzástupcažalovaného.Uviedol,žeargumentácia
žalobkyne v zmysle ktorej, ak bola zmluva o spotrebiteľskom úvere vyhlásená za neplatný právny úkon
tak, žalobca nie je povinný vrátiť bezdôvodné obohatenie, je podľa žalovaného potrebné považovať za
účelovú a nemajúcu oporu v platnej legislatívne. K otázke určenia osoby povinnej vrátiť bezdôvodné

obohatenie poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo 46/2009 v zmysle ktorého
osobou povinnou vydať majetkový prospech získaný plnením správneho úkonu ktorý odpadol je
výlučne osoba ktorej plnenie bolo adresované. Z prejavu vôle účastníkov zmluvy o spotrebiteľskom
úvere jednoznačne vyplýva, že plnenie zo strany veriteľa bolo adresované obom osobám zaviazaným
spoločne a nerozdielne na strane dlžníka a taktiež zo samotnej žiadosti o poskytnutie úveru vyplýva,

že úver žiadali obe osoby, čo potvrdili svojim podpisom, na základe tejto žiadosti bolo plnenie zo strany
veriteľa adresované obom osobám. Citácia rozsudkov Najvyššieho súdu ČR je irelevantná, pretože tieto
rozsudky túto situáciu vôbec neriešia.

6. K doručenému odvolaniu žalovaného sa vyjadril právny zástupca žalobkyne. Súd správne určil

zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatný právny úkon a odôvodnenie tejto neplatnosti považuje
za dostatočné, presvedčivé, racionálne a spravodlivé. Čo sa týka žalovaným namietanej absencie
odôvodneniaoneplatnostizmluvyoposkytovanídomácehoservisuuviedol,žesajednáozmluvuzávislú
od zmluvy o spotrebiteľskom úvere a táto v prípade určenia neplatnosti hlavnej zmluvy musí sledovať jej
osud. Súd prvej inštancie venoval odôvodneniu neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a záložnej

zmluve potrebný priestor. Čo sa týka výroku, ktorým súd rozhodol o prechode poplatkovej povinnosti
na žalovaného vzhľadom na oslobodenie žalobkyne od platenia súdneho poplatku, tento považuje za
správny a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. K vyčísleniu trov odvolacieho konania uviedol, že nie je
zrejmé akým postupom žalovaný dospel k vyčísleniu náhrady trov konania za jeden úkon právnej služby.
Rozsudok považuje vo výrokoch 1., 2., 3., 4. a 7. za správny korešpondujúci s európskymi normami

na ochranu spotrebiteľa a preto ho navrhuje potvrdiť. Čo sa týka výroku 6. ktorým súd rozhodol, že
žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, v tejto časti žalobkyňa podala odvolanie a
preto navrhuje, aby súd rozhodol v zmysle ňou podaného odvolania.
7. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny

poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené
inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účinného v
čase podania odvolania, aktuálne § 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolania boli

podané včas (§ 204 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne §
362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávnenými osobami - účastníkmi (§ 201 Občianskeho
súdneho poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 359 Civilného sporového poriadku),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 Občianskeho súdneho poriadku
účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po

skonštatovaní, že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku účinného v čase podania odvolania, aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že
odvolatelia v odvolaní použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), písm. f), písm.
a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h), písm. f) Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase podaniaodvolania, ktoré majú ekvivalent v § 365 ods. 1 písm. f), h), b) Civilného sporového poriadku), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi
odvolaní (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho

zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového
poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového
poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolania žalobcu aj žalovaného sú dôvodné, v dôsledku
čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného
sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného

sporového poriadku).

9. Predmetom konania je určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.5.2013 je neplatná,
určenie, že zmluva o poskytnutí domáceho servisu zo dňa 29.5.2013 je neplatná, určenie, že záložná
zmluva zo dňa 29.5.2013 je neplatná, určenie, že rozhodcovská zmluva zo dňa 29. 5.2013 je neplatná
a zaplatenie sumy 3.359,- eur s príslušenstvom.

10. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala určenia, že zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa
29.5.2013 je neplatná, určenia, že zmluva o poskytnutí domáceho servisu zo dňa 29.5.2013 je neplatná,
určenie, že záložná zmluva zo dňa 29.5.2013 je neplatná, určenie, že rozhodcovská zmluva zo dňa
29.5.2013 je neplatná a napokon žiadala uložiť žalovanému povinnosť poskytnúť žalobkyni primerané

zadosťučinenie vo výške 1.000,- eur. Uznesením č.k. 30C 328/2013-27 zo dňa 19.11.2013 súd návrh
žalobkyne o poskytnutie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000,- eur vylúčil na
samostatné konanie. Žalovaný počas konania uplatnil vzájomný návrh, ktorým sa domáhal, aby mu
žalobkyňa zaplatila sumu 3.359,- eur, úrok z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 3.359,- eur
od 22.1.2015 do zaplatenia. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe aj vzájomnému návrhu žalovaného.

Žalobkyňa nesúhlasila s výrokom, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanému 3.359,- eur s
príslušenstvom a žalovaný nesúhlasil s určovacími výrokmi, s výrokom o trovách konania a o súdnom
poplatku.

11. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 29.5.2013 bola medzi žalovaným ako veriteľom, Q. R. ako dlžníkom

a žalobkyňou ako spoludlžníkom uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 341300005, predmetom
ktorej bolo poskytnutie úveru žalovaným dlžníkovi a spoludlžníkovi vo výške 3.500,- eur. V súvislosti s
uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere došlo k uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí domáceho servisu
dňa 29.5. 2013, rozhodcovskej zmluvy zo dňa 29.5.2013 a záložnej zmluvy zo dňa 29.5.2013, ktoré sú
závislé od hlavného záväzku - zmluvy o spotrebiteľskom úvere, sledujú osud hlavného záväzku.

12. Súd prvej inštancie považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 29.5.2013 za absolútne
neplatnú, a preto neplatnými súd aj zmluva o záložnom práve, ktoré sú odvodené od úverovej zmluvy
a má akcesorickú povahu k zmluve o spotrebiteľskom úvere, pričom k zmluve o zriadení záložného
práva dodal, že v rozpore s dobrými mravmi je zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam, ktoré

svojou hodnotou niekoľkonásobne prevyšujú hodnotu poskytnutého úveru. Keďže súd prvej inštancie
považoval zmluvu o spotrebiteľskom úvere za neplatnú, vzniklo žalovanému právo od žalobkyne ako
spoludlžníčky na vydanie bezdôvodného obohatenia a nakoľko žalovaný skutočne poskytol finančné
prostriedky vo výške 3.359,- eur, ktoré žalobkyňa nevrátila, súd vzájomnému návrhu vyhovel, čo súd
považoval za spravodlivé usporiadanie vzájomných vzťahov.

13. Podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.

14. Podľa Čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý sa môže domáhať ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

15. Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu
prvej inštancie v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých

dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.16. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie,
čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne
vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

17. Podľa § 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie zruší, len ak neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

18. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje
rozhodnutie aj v náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30 zo dňa 16.9.2003. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (nález sp. zn. IV. ÚS 115/03-14 zo dňa 3.7.2003).

19. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že

rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť, akými úvahami sa
súd prvej inštancie stupňa pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti
považoval za preukázané a ktoré nie a ako vec právne posúdil, ako to vyžadovalo ustanovenie § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (majúce
ekvivalent v ustanovení § 220 ods. 2 aktuálne účinného Civilného sporového poriadku).

20.Rozhodnutiesúduakoorgánuverejnejmocinemusíbyťtotožnésočakávaniamiapredstavamistrán,
ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného
ustanovenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného v čase rozhodovania súdu prvej
inštancie (aktuálne ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku), pričom strane musí dať

odpoveď na podstatne zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia
v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo strany a povinnosť súdu na
náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti,
ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Citované zákonné ustanovenie treba
chápať aj z hľadiska práv strany na súdnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto
ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu
musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti
sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georgiadis v. Grécko z 29.5.1997,
Hikgins v. Francúzsko z 19.2.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a Čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie ÚS SR

sp. zn. III. ÚS 209/04-9 zo dňa 23.6.2004).

21. Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvej inštancie s vyššie uvedenými
kritériami je zrejmé, že súd prvej inštancie sa nimi dôsledne neriadil. Z odôvodnenia rozsudku súduprvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu nie sú zrejmé pre rozhodnutie súdu
relevantné myšlienkové postupy a úvahy, ktoré viedli súd prvej inštancie k akceptovaniu argumentácie
žalobkyne v žiadanom rozsahu čo do právneho nároku, ktorému súd prvej inštancie vyhovel a zároveň

vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného. Pokiaľ nie je zrejmé aký právny záver o skutkovom stave veci
urobil súd prvej inštancie v rozsúdenej veci, teda aký tzv. skutkový stav podrobil právnej kvalifikácii,
keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba čiastkové skutkové zistenie týkajúce sa zmluvy o
spotrebiteľskom úvere s odkazom na príslušné zákonné ustanovenie, bez odôvodnenia vzťahu medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane

druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Rozsudok všeobecného súdu musí obsahovať odôvodnenie preukázateľne vychádzajúce z
objektívneho postupu súdu pri zisťovaní skutkového stavu pre rozhodnutie. Ak sa všeobecný súd v
odôvodnení rozsudku patrične nezaoberá zásadnou argumentáciou strany (tu žalobcu aj žalovaného

zhrnutého i v ich odvolaniach) a ústavne akceptovateľným spôsobom sa s ňou nevysporiada, treba
absenciu argumentácie súdu v tomto smere považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného
práva podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

23. Súd prvej inštancie mal povinnosť vysporiadať sa s rozsiahlou a zásadnou argumentáciou

predostretou stranami sporu.

24.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvovzťahukpovinnostisúdovvyrovnaťsasargumentmiúčastníkov
konania uvádza: „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany t.j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).

25. Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej uvádza: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam... (II.

ÚS 251/04, III. ÚS 209/04). Ústavný súd dodal: „Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď na tento argument...“ (II. ÚS 410/06). Ústavný súd vo
viacerých rozhodnutiach tiež bližšie konkretizoval, čo znamená vyrovnať sa s argumentmi. V náleze sp.
zn. IV. ÚS 269/09 uviedol:„V prípade argumentácie navrhovateľa obsiahnutej v žalobe o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (§ 247 a nasl. O.s.p.) spochybňujúcej správnosť právnych

záverov napadnutého rozhodnutia je nevyhnutné, aby s jeho myšlienkovými konštrukciami, na ktorých je
tátoargumentáciazaložená,savšeobecnýsúdvodôvodnenírozhodnutiavpotrebnomrozsahuzaoberal
a vysporiadal sa s nimi a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil, alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil.
Iba takýto prístup môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo
základných atribútov spravodlivého procesu. V náleze sp. zn. III. ÚS 311/07, v ktorom posudzoval

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR uviedol, že: „rozsudok najvyššieho súdu podrobil prísnej konfrontácii
s argumentmi sťažovateľa obsiahnutými v dovolaní majúc na pamäti, že ...účastníkovi konania musí dať
odpoveď na podstatné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných
a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.“

26. Z citovaných rozhodnutí možno vyvodiť, že vyrovnať sa s argumentom účastníka/strany znamená
uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov. Ak súd odmietne nejaký argument
účastníka /strany, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť resp. aspoň spochybniť, alebo vysvetliť,
prečo tento argument považuje za irelevantný.

27. V napadnutom rozsudku sa súd prvej inštancie vôbec nerozoberá argumentmi žalobkyne a
žalovaného predostreté v konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení ani neuviedol právny názor strán na
predmetnú vec. Súd prvej inštancie opomenul akokoľvek sa vysporiadať s relevantnou argumentáciou
strán, a k tejto argumentácii sa nevyjadril. Preto aj z tohto pohľadu je napadnutý rozsudok zásadne
postihnutý vadou nepreskúmateľnosti a to z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.

28. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. a), b) Civilného sporového poriadku zrušil v napadnutých častiach voveci samej vrátane výroku o náhrade trov konania a súdnom poplatku za návrh a vec mu vrátil na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

29. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§
391 ods. 2 Civilného sporového poriadku), bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok a vzájomný
návrh vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je nevyhnutné vyhodnotiť v súlade s
ustanovením § 191 Civilného sporého poriadku a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je
potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť. V novom

rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj
odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

30. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).