Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. júl 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/312/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6718200783
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6718200783.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Kočičkovej
a členov senátu JUDr. Amy Odalošovej a Mgr. Kataríny Katkovej, v spore žalobcu: S. N., nar.
XX. XX. XXXX, trvale bytom J. G. R. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpeného advokátom JUDr.
Ľubomírom Hlbočanom, so sídlom advokátskej kancelárie Vajnorská 20, 831 03 Bratislava, proti
žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so
sídlom Štúrova 2, 812 85 Bratislava, o zaplatenie 2 423,24 € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Zvolen č. k. 14C/3/2018-172 zo dňa 24. 05. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2
423,24 € s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2 184,01 € od 30. 09. 2015 do zaplatenia,
do 45 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 255 ods.
1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalobca má voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

1.1 V odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca sa žalobou
podanou voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 2 184,01 € (trovy obhajoby v sume 1 825,45 € plus
náklady spojené s vypracovaním znaleckého posudku v sume 358,56 €) s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 2 184,01 € od 30.09.2015 do zaplatenia, ďalej zaplatenia sumy 239,23 € titulom
nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody a náhrady trov konania.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 06. 06. 2014 vydal poverený príslušník OO PZ Krupina uznesenie sp.
zn. U.:X.-XXX/KA-ZV-XXXX, ktorým bolo začaté trestné stíhanie žalobcu za prečin „výtržníctvo“ podľa
§ 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona pre skutok uvedený v tomto uznesení. Následne uznesením
povereného príslušníka OO PZ Krupina zo dňa 09. 09. 2014 sp. zn. ČVS:X.-XXX/KA-ZV-XXXX bolo voči
žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a) Trestného
zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a § 127 ods. 1 Trestného zákona a pre
prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu povereného
príslušníka OO PZ Krupina podal žalobca sťažnosť zo dňa 15. 09. 2014 a to dňa 16. 09. 2014. Tejto
sťažnosti poverený príslušník OO PZ Krupina nevyhovel a predložil ju na rozhodnutie prokurátorovi.
V podaní zo dňa 03. 10. 2014, ktoré žalobca doručil Okresnej prokuratúre Zvolen dňa 06. 10. 2014,
dodatočne odôvodnil svoju sťažnosť. V podaní zo dňa 03. 10. 2014 poukázal na rozpory v znaleckých
posudkoch, konkrétne na rozpory medzi znaleckým posudkom, ktorý bol vypracovaný v prípravnom

konaní MUDr. S. L. a znaleckým posudkom, ktorý si žalobca zadovážil sám a bol vypracovaný doc. Z..
N. M.. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen jeho sťažnosti nevyhovel a ako nedôvodnú ju zamietol
uznesením zo dňa 06. 10. 2014 sp. zn. XPvXXX/XX/XXXX-XX, ktoré bolo vydané v ten istý deň, v
ktorom žalobca doplnil dôvody svojej sťažnosti. Z výsledkov vykonaného skráteného vyšetrovania
však napokon vyplynulo, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu nie je trestným činom, nakoľko
neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví, ani prečinu výtržníctva.
Vzhľadom k tomu, že výsledky vyšetrovania preukázali, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý
by mohol byť posúdený ako priestupok, prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen napokon uznesením
zo dňa 15. 01. 2015 sp. zn. 3Pv313/14/6611 rozhodol o postúpení veci podľa § 214 ods. 1 Trestného
poriadku Okresnému úradu Zvolen, OVVS pracovisko Krupina ako miestne príslušnému na prejednanie
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch. Uznesenie Okresnej prokuratúry Zvolen nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 02. 2015.
Okresný úrad Zvolen po postúpení veci začal konanie o priestupku, ktorý prejednal v konaní sp. zn. OU-
ZV-OVVS-XXXX/XXXXXX, kde dospel k záveru, že spáchanie skutku, o ktorom sa konalo mu nebolo
preukázané. Následne rozhodnutím Okresného úradu Zvolen, odboru všeobecnej vnútornej správy zo
dňa 22. 04. 2015 sp. zn. OU-ZV-OVVS-XXXX/XXXXXX bolo konanie (ktoré bolo voči žalobcovi vedené
s poukazom na § 76 ods. 1 písm. c) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch vo veci priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu) podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch,
zastavené. V súvislosti so začatím trestného stíhania a vznesením obvinenia si musel žalobca v súlade
s § 37 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zvoliť za svojho obhajcu JUDr. Ľubomíra Hlbočana, keďže
v danom prípade boli splnené podmienky na povinnú obhajobu, kde po vznesení obvinenia musel
mať žalobca obhajcu už v prípravnom konaní, ktorý mu faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 10. 03. 2015
vyúčtoval odmenu za poskytnuté právne služby vo výške 1 825,45 € vrátane DPH. Na základe uvedenej
faktúry uhradil žalobca svojmu obhajcovi dňa 04. 05. 2015 vyššie uvedenú vyfakturovanú sumu, pričom
poskytnuté právne služby boli vyúčtované v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Po tom, čo bolo voči žalobcovi vznesené
obvinenie dal si žalobca vypracovať na vlastné náklady znalecký posudok, ktorý vypracoval doc. MUDr.
Štefan Durdík, PhD.. Znalec doc. MUDr. Štefan Durdík, PhD. si vyúčtoval za vypracovanie znaleckého
posudku odmenu vo výške 358,56 €, ktorú mu žalobca uhradil dňa 22. 10. 2014. Žiadosťou o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 01. 07. 2015, ktorú žalobca doručil Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 01. 07. 2015 si žalobca uplatnil náhradu škody v sume 2 423,24
€, ktorá mu bola spôsobená nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu.
Škodu si žalobca vyčíslil ako trovy obhajoby v sume 1 825,45 €, náklady na vypracovanie znaleckého
posudku v sume 358,56 € a trovy vzniknuté ako trovy právneho zastúpenia v súvislosti s uplatnením
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody v sume 239,23 €. Ministerstvo spravodlivosti SR
žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpilo Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky ako orgánu príslušnému na prejednanie tohto nároku. O tejto skutočnosti ho
vyrozumelo listom zo dňa 31. 07. 2015, ktorý bol doručený jeho právnemu zástupcovi dňa 06. 08. 2015.
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky rozhodla o žiadosti žalobcu o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody v tom zmysle, že nie sú splnené podmienky na náhradu škody, pričom uviedla,
že jeho nárok neuspokojí. O tejto skutočnosti bol žalobca vyrozumený listom zo dňa 17. 09. 2015. V
závere tohto listu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky uviedla, že ak žalobca nesúhlasí s týmto
jej stanoviskom, môže sa domáhať nároku na náhradu škody prostredníctvom súdu. Na list Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 17. 09. 2015 reagoval žalobca listom zo dňa 30. 09. 2015,
kde žiadal o prehodnotenie stanoviska Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uvedeného v jej
liste zo dňa 17. 09. 2015. Na tento ďalší list žalobcu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky už
žiadnym spôsobom nereagovala. Z opísaných skutočností podľa tvrdení žalobcu uvedených v žalobe
jednoznačne vyplýva, že voči žalobcovi bolo vydané nezákonné rozhodnutie o začatí trestného stíhania
a o vznesení obvinenia za skutky, ktoré boli označené za trestné činy, ktoré však v skutočnosti trestnými
činmi neboli, čo bolo spôsobené i nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní.
Poverený príslušník OO PZ Krupina bez náležitého preverenia skutočností, či sa skutok stal a či napĺňa
znaky trestného činu začal trestné stíhanie a vydal dňa 06. 06. 2014 nezákonné rozhodnutie, ktorým je
uznesenie o začatí trestného stíhania, keď skutky, ktoré sa neskôr začali klásť žalobcovi za vinu mohli byť
posudzované len ako priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, čo napokon uviedol i dozor konajúci
prokurátor v uznesení zo dňa 15. 01. 2015. Tento nesprávny úradný postup príslušníka OO PZ Krupina,
ktorý vydal nezákonné rozhodnutie, ktorým bolo uznesenie o začatí trestného stíhania pokračoval tým,
že bez náležitého preverenia, či sa skutok stal, či napĺňa znaky trestného činu a či možno za takýto
skutok vzniesť obvinenie, následne ďalším nezákonným rozhodnutím - uznesením príslušníka OO PZ

Krupina zo dňa 09. 09. 2014 vzniesol voči žalobcovi obvinenie. Takýmto nesprávnym úradným postupom
a nezákonnými rozhodnutiami bola žalobcovi spôsobená škoda, na ktorej náhradu mu vzniklo právo
podľa § 9 ods. 4 a § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.. Napriek tomu, že proti uzneseniu, ktorým
bolo voči nemu vznesené obvinenie podal žalobca sťažnosť, dozor konajúci prokurátor o tejto sťažnosti
rozhodol tak, že ju ako nedôvodnú zamietol, hoci na základe dôvodov, o ktoré žalobca svoju sťažnosť
dodatočne doplnil a z ním predloženého znaleckého posudku vyplynulo, že od počiatku boli splnené
podmienky na postup podľa § 197 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Napriek týmto skutočnostiam
dozorujúci prokurátor uznesenie OO PZ Krupina zo dňa 09. 09. 2014, ktorým bolo voči žalobcovi
vznesené obvinenie nezrušil a nerozhodol vo veci sám a ani neuložil policajtovi, aby vo veci znovu konal
a rozhodol, hoci žalobcom uvádzané dôvody sťažnosti a predložený znalecký posudok odôvodňovali
postup podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku. V uvedenej súvislosti žalobca v odvolaní uviedol,
že postup dozorujúceho prokurátora považuje za nesprávny úradný postup a uznesenie Okresnej
prokuratúry Zvolen zo dňa 06. 10. 2014 považuje za nezákonné rozhodnutie. V súvislosti s uplatneným
nárokom na náhradu škody poukázal žalobca v žalobe na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS
25/2011 zo dňa 24. 03. 2011 a uviedol, že keďže sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestných činov,
pre ktoré bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie a vznesené voči nemu obvinenie a následne
došlo k vydaniu rozhodnutia o postúpení veci do priestupkového konania, uplatnil si v konaní nárok na
náhradu škody vzniknutej a spôsobenej rozhodnutiami o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
ktoré boli vydané nezákonne a nezákonným úradným postupom, pretože sa nenaplnili predpoklady o
spáchaní trestných činov ním ako obvineným, čím je daná zodpovednosť štátu za túto škodu, ktorá
mu bola spôsobená orgánmi verejnej moci podľa § 6 ods. 1 a § 9 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca si uplatnil aj nárok na
úhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 239,23 €. V
uvedenej súvislosti žalobca v žalobe uviedol, že aj keď v zákone č. 514/2003 Z. z. takáto úprava úhrady
nákladov absentuje, poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 7/99 zo dňa 30. 03.
1999, uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod poradovým číslom 26/2000, ktorý resp.
právny názor v ňom vyslovený je použiteľný i pre daný prípad. Podľa § 15 a § 16 zákona č. 514/2003
Z. z. je predbežné prerokovanie nároku jednou z hlavných procesných podmienok na uplatnenie nároku
na náhradu škody, bez existencie ktorej by nemohlo o tomto nároku prebehnúť súdne konanie. Náhradu
škody spojenej s trovami obhajoby si žalobca uplatnil v zmysle § 18 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.
z., keďže bol nútený v prípravnom konaní si zvoliť kvalifikovanú právnu pomoc. Ďalej si žalobca uplatnil
aj nárok na náhradu nákladov spojených s vypracovaním znaleckého posudku, ktorý si dal vyhotoviť v
prípravnom konaní, pričom tieto náklady predstavujú sumu 358,56 € a trovy obhajoby predstavujú sumu
1 825,45 €. Zo sumy 2 184,01 € si uplatnil žalobca aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania od 30. 09.
2015 do zaplatenia (dňa 30. 09. 2015 mu bol doručený list Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo dňa 17. 09. 2015, v ktorom mu bolo oznámené, že jeho nárok na náhradu škody nebude uspokojený).
Úroky z omeškania si žalobca uplatnil v zákonnej výške podľa nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

1.2 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že žalovaná vo vyjadrení
k žalobe zo dňa 17. 10. 2016 uviedla, že žalobu považuje za nedôvodnú a navrhla žalobu zamietnuť.
Argumentovala tým, že z podanej žaloby je zrejmé, že žalobca si ňou uplatňuje nárok na náhradu
škody z titulu nezákonného rozhodnutia, aj z titulu nesprávneho úradného postupu. Uviedla, že za
nezákonné rozhodnutia žalobca v žalobe označil uznesenie povereného príslušníka OO PZ Krupina
U.:X.-XXX/KA-ZV-XXXX zo dňa 06. 06. 2014 o začatí trestného stíhania, uznesenie povereného
príslušníka OO PZ Krupina ČVS:X.-XXX/KA-ZV-XXXX zo dňa 09. 09. 2014 o vznesení obvinenia a
uznesenie Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn. 3Pv313/14/6611-10 zo dňa 06. 10. 2014 o zamietnutí
sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Za nesprávny úradný postup žalobca považuje v
žalobe postup povereného príslušníka PZ pri vydaní uznesenia o začatí trestného stíhania a pri vydaní
uznesenia o vznesení obvinenia, postup prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen spočívajúci v tom,
že neodôvodnenú sťažnosť žalobcu zo dňa 16. 09. 2014 proti uzneseniu o vznesení obvinenia dňa 06.
10. 2014 zamietol ako nedôvodnú bez zohľadnenia odôvodnenia sťažnosti a predloženého znaleckého
posudku vypracovaného doc. MUDr. N. M., S.. dňa 30. 09. 2014, doručeného Okresnej prokuratúre
Zvolen dňa 06. 10. 2014 a že prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen po podaní sťažnosti proti
uzneseniu o vznesení obvinenia a doplnení jej dôvodov, vrátane predloženia znaleckého posudku doc.
MUDr. N. M. PhD., uznesenie o vznesení obvinenia nezrušil podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku, poverenému príslušníkovi PZ neuložil, aby vo veci znovu konal a rozhodol a trestné konanie
proti žalobcovi nechal ďalej prebiehať.

1.3 Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku poukázal na ust. § 470 ods. 1 a 2
CSP, na ust. § 150 ods. 1 CSP, na ust. § 151 ods. 1, 2 CSP, na ust. § 154 CSP, na ust. § 185 ods. 1,
2 CSP, ďalej na ust. § 1 písm. a), na ust. § 3 ods. 1, 2, na ust. § 4 ods. 1, 2, na ust. § 5 ods. 1, na
ust. § 6 ods. 1, 2, na ust. § 9 ods. 1, 2, na ust. § 15 ods. 1, 2, na ust. § 16 ods. 4, na ust. § 17 ods.
1, na ust. § 18 ods. 1 a 3, na ust. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o náhrade škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci a uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba
žalobcu je v celom rozsahu dôvodná.

1.4 Konštatoval, že v súdenej veci kvalifikoval žalobou uplatnený nárok v časti o zaplatenie sumy 2
184,01 € s príslušenstvom, ako nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. a skúmal splnenie jednotlivých predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu
v zmysle tohto právneho predpisu. Poukázal na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podľa znenia ktorého „každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Citované ustanovenie Ústavy SR zakladá
právo osoby voči štátu na náhradu škody, ktorá tejto osobe bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
alebo postupom orgánu verejnej moci. Toto právo je potom konkrétne upravené v ustanoveniach
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm.
a) zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
nezákonným rozhodnutím. Ďalej v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.
z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom i za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom. Pre vznik nároku na náhradu škody v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z., treba preukázať
existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, teda samotná existencia škody
ešte takúto zodpovednosť nezakladá. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
(nesprávnym úradným postupom) je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa
nemožno zbaviť. Je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: I. existencii
nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu), II. vzniku škody, III. príčinnej súvislosti
medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a vznikom škody. Žalobca v konaní
uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, ako aj z titulu nesprávneho úradného
postupu. Predpokladom kvalifikácie rozhodnutia ako „nezákonného“ je, že sa jedná o právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená a ktoré bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Rozhodnutím tohto orgánu (ktorý vyslovil nezákonnosť) je súd rozhodujúci o
náhrade škody viazaný (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Za nesprávny úradný postup sa považuje aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§ 9 ods.
1 prvá veta zák. č. 514/2003 Z. z.). zákona č. 514/2003 Z. z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani
neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej
úpravy (§ 442 Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Pre posúdenie zodpovednosti je
významné, že škoda ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím
(nesprávnym úradným postupom) je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným
rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom). Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným
prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak protiprávne
konanie (nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, teda
ak protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí
iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existenciu. Príčinnú súvislosť
treba vždy preukázať. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie alebo opomenutie, bez ktorého
by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha, či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu.
Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda
by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a
konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný
význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.
Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná) sa zisťuje príčinná súvislosť.

V súlade s právnym názorom žalovanej súd mal zato, že poškodený môže žiadať náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z. z. buď z titulu nezákonného rozhodnutia, alebo z titulu nesprávneho úradného
postupu, alebo aj z titulu nezákonného rozhodnutia a aj z titulu nesprávneho úradného postupu,
keď žalobca v tomto prípade uplatnil nárok na náhradu škody aj z titulu nezákonného rozhodnutia
ako aj z titulu nesprávneho úradného postupu. Nezákonné rozhodnutie (ako forma individuálneho
aktu) však subsumuje nesprávny úradný postup a preto v prípade, že sa namieta nesprávny úradný
postup pri vydaní nezákonného rozhodnutia, je titulom v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. na náhradu
škody nezákonné rozhodnutie. V súdenej veci žalobca sa domáhal nároku na náhradu škody z titulu
nezákonného rozhodnutia, keď za nezákonné rozhodnutia označil uznesenie povereného príslušníka
OO PZ Krupina U.:X.-XXX/KA-ZV-XXXX zo dňa 06. 06. 2014 o začatí trestného stíhania, uznesenie
povereného príslušníka OO PZ Krupina U.:X.-XXX/KA-ZV-XXXX zo dňa 09. 09. 2014 o vznesení
obvinenia a uznesenie Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn. 3Pv313/14/6611-10 zo dňa 06. 10. 2014
o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Žalovaná v konaní zásadne namietala,
že v prejednávanom spore absentuje nezákonné rozhodnutie. Túto námietku žalovanej súd vyhodnotil
ako za nedôvodnú obranu. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa Zákona
č. 514/2003 Z. z. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia trestného stíhania je
neskorší výsledok trestného konania (uznesenie NS SR z 30. 11. 2009, sp. zn. 4Cdo183/2009). Súdna
judikatúra dôvodí, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej
osobe) bola odčinená. Z hľadiska výkladu teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho
predpisu č. 514/2003 Z. z., ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného
rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný
treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu
ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre
nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí. To
znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie
takéhoto rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Postúpenie
veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný
čin, zároveň znamená, že podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo
nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Je pravdou, že uznesením
povereného príslušníka OO PZ Krupina U.:X.-XXX/KA-ZV-XXXX zo dňa 06. 06. 2014 nebolo začaté
trestné stíhanie žalobcu, ale trestné stíhanie sa začalo len vo veci, keď v súlade s názorom žalovanej
toto rozhodnutie preto nemožno označiť za nezákonné, lebo ním žalobcovi nemohla byť spôsobená
žiadna škoda, keďže trestné stíhanie nebolo začaté voči žalobcovi, ale za nezákonné rozhodnutie treba
považovať uznesenie povereného príslušníka OO PZ Krupina U.:X.-XXX/KA-ZV-XXXX zo dňa 09. 09.
2014, ktorým bolo vznesené obvinenie voči žalobcovi v spojení s uznesením Okresnej prokuratúry
Zvolen sp. zn. 3Pv313/14/6611-10 zo dňa 06. 10. 2014 o zamietnutí sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o
vznesení obvinenia. Za nezákonné rozhodnutia spôsobilé spôsobiť škodu žalobcovi ich možno označiť
z dôvodu (bez ohľadu na výsledok priestupkového konania), lebo trestné stíhanie žalobcu ukázalo,
že v danej veci nešlo o trestný čin, čo zároveň znamená, že sa nepotvrdilo podozrenie zo spáchania
trestného činu a tak vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia a rozhodnutia o
zamietnutí sťažnosti žalobcu voči rozhodnutiu o vznesení obvinenia, keď túto skutočnosť preukazuje
uznesenie Okresnej prokuratúry Zvolen zo dňa 15. 01. 2015 sp. zn. 3Pv313/14/6611, EEČ:X-XX-
X-XXXX. Z tohto uznesenia vyplýva, že trestná vec žalobcu (obvineného) bola podľa § 214 ods. 1
Trestného poriadku postúpená na prejednanie Okresnému úradu Zvolen, OVVS, pracovisko Krupina,
a to práve z dôvodu, že výsledky vyšetrovania preukázali, že vo veci nejde o trestný čin, ale o
skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Zmyslom a účelom zák. č. 514/2003 Z. z. bolo ustanoviť
podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, a to
spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda
takým rozhodnutím, ktoré sa neskôr ukázalo nezákonným (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS
25/2011 z 24. 03. 2011). Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu, že výsledky trestného konania
ukazujú, že nejde o trestný čin, súčasne znamená, že vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o
vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania a jeho vedením

sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (rozsudok NS ČR
z 23.02.1990 sp. zn. 1Cz6/90 publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk,
ročník 1991, rozsudok NS SR z 28.06.1993 sp. zn. 1 Cdo53/93, publikovaný pod číslom 70 v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery boli síce
prijaté v čase platnosti Zákona č. 58/1969 Zb., avšak sú napriek zmene právnej úpravy, stále použiteľné.
Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24. 03. 2011 vyplýva
„Ústavný súd zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o začatí trestného stíhania a vznesením obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods.
1 Zákona č. 514/2003 Z. z.) tak, ako bolo judikovanými všeobecnými súdmi (napr. uznesenie NS SR
sp. zn. 4Mcdo 15/2009), ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového
konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V
súdenej veci došlo k postúpeniu veci na priestupkové konanie, teda sa nenaplnil predpoklad o spáchaní
trestného činu žalobcom ako obvineným v trestnom konaní. Preto štát nesie zodpovednosť za škodu
spôsobenú žalobcovi, ktorá mu v príčinnej súvislosti s týmto konaním vznikla. Nemožno opomenúť,
že ani v priestupkovom konaní, ktoré bolo následne vedené, nebolo preukázané spáchanie skutku o
ktorom sa konalo práve obvinenému, teda žalobcovi, tak ako to vyplýva z právoplatného rozhodnutia
Okresného úradu Zvolen, odbor všeobecnej vnútornej správy zo dňa 22. 04. 2015 číslo: OU-ZV-
OVVS-2015/004755, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22. 04. 2015. Rovnako neobstojí námietka
žalovanej, že uznesenie o vznesení obvinenia, rovnako uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu
o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné, pretože v čase ich vydania boli splnené
zákonné predpoklady pre tento postup a teda pre trestné stíhanie žalobcu. Žalovaná poukazovala
na to, že samotný výsledok trestného konania, v tomto prípade postúpenie veci na priestupkové
konanie, nemusí vyvolať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ani nezákonnosť uznesenia
o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ako základného predpokladu na vznik
nároku na náhradu škody. Je evidentné, že žalovaná v rámci tejto svojej argumentácie nesprávne
viaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia povinnosti (zásady) pri ich vydaní, t.j. zákonnosť
dáva do súvisu so zavinením. Zodpovednosť štátu za škodu je však koncipovaná ako objektívna, t.j.
bez ohľadu na akékoľvek zavinenie. V tejto súvislosti preto platí, že ústavnoprávny základ nároku
jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené postúpením veci inému
orgánu, treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy SR, ale i vo všeobecnej rovine,
a to predovšetkým v článku 1 ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak
má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za
konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane
sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný,
zasahujúci do základných práv. V takejto situácii preto nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie pri vydaní svojich rozhodnutí, ale to, či sa ich podozrenie v
trestnom konaní potvrdilo. Ako súd už dôvodí, rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (napríklad tiež rozsudok
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 14Co/984/2013 zo dňa 26. 02. 2014). V prejednávanej veci
bolo súdom bez akýchkoľvek pochybností zistené a preukázané, že podozrenie zo spáchania trestného
činu žalobcom sa nepotvrdilo. Legálnym prostriedkom obvineného z trestného činu, v tomto prípade
prečinu ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých bolo obvinenie postavené, bolo podanie sťažnosti
proti obvineniu, čo žalobca využil, pričom jeho sťažnosť bola prokurátorom zamietnutá. Prokurátor mal
možnosť ovplyvniť výsledok prípravného konania. Ovplyvnil ho tým, že sťažnosť obvineného žalobcu
bola zamietnutá, pričom v príčinnej súvislosti s týmto prípravným konaním vznikli žalobcovi trovy na
trovách povinnej obhajoby. Uznesenie o vznesení obvinenia a uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti
uzneseniu o vznesení obvinenia tak ako správne poukazovala žalovaná, nie je nezákonné automaticky,
ale práve v dôsledku výsledku prípravného konania, ktorého výsledkom bolo v konečnom dôsledku
posúdenie nepresnosti skutku, ktorého sa mal dopustiť obvinený, teda žalobca. V danom prípade došlo
ku škode žalobcu v trestnom konaní. Orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10
ods. 1 TP). Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najskôr
do 48 hodín (§ 199 ods. 1 veta druhá a šiesta TP). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne
odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o
vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (§ 206 ods. 1 veta prvá TP). Po

skončení vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné
rozhodnutie (§ 209 ods. 1 vetá prvá TP). Prokurátor alebo policajt postúpi vec inému orgánu, ak výsledky
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin (§ 214 ods. 1 TP).
Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva
prokurátor. V súvislosti s tým, že žalovaná v konaní poukázala i na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej republike súd dodáva, že nielen z tohto rozhodnutia, ale
aj z rozhodovacej činnosti NS SR vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nie je právom absolútnym (uznesenie NS
SR sp. zn. 4Mcdo 20/2009). Súdna prax od publikovania judikátu R 37/2014 sa však ustálila v tom,
že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, alebo k postúpeniu
veci, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu a dôvody vychádzať z toho, že občan čin
nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej
vedením trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím. Súd prvej inštancie opätovne zdôraznil, že rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pri rozhodovaní o žalobe žalobcu
nebol žiaden dôvod odchýliť sa od ustálenej súdnej praxe. Je nepochybné, že v danom prípade u žalobcu
vynaložením trov obhajoby (ich zaplatením zvolenému obhajcovi) došlo k ujme v jeho majetkovej sfére,
a to k zmenšeniu majetku zodpovedajúcemu zaplatenej peňažnej sume trov obhajoby, teda ku skutočnej
škode podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z.. Nebyť trestného stíhania vedeného po vznesení obvinenia
dotknutým uznesením povereného príslušníka PZ voči žalobcovi, neboli by žalobcovi vznikli akékoľvek
trovy obhajoby v prejednávanej veci spočívajúcej v odmene a náhradách vyúčtovaných žalobcovi jej
obhajcom za poskytovanie právnych služieb. V tomto prípade je tak nad všetku pochybnosť daná
príčinná súvislosť medzi vznikom škody u žalobcu v podobe trov obhajoby a trestným stíhaným vedeným
proti žalobcovi. Nárok na náhradu tejto škody vyplýva z ustanovenia § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Z
tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že okrem tejto škody sa nahrádzajú aj všetky iné náklady spojené
s vedením takéhoto trestného stíhania. Je nepochybné ďalej, že žalobca v príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním si dal na svoje náklady vypracovať znalecký posudok doc. Z.. N. M., PhD., keď zaplatením
týchto nákladov žalobcom došlo k ďalšej ujme v jeho majetkovej sfére, a to k zmenšeniu majetku
zodpovedajúcemu zaplatenej peňažnej sume týchto nákladov, teda tiež ku skutočnej škode podľa § 17
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Nebyť trestného stíhania vedeného po vznesení obvinenia, žalobcovi by
neboli tieto náklady vznikli, keďže znalecký posudok si dal vyhotoviť v príčinnej súvislosti s trestným
stíhaním, ktoré bolo vedené proti nemu. Žiadosť o predbežné prejednanie nároku žalobcu na náhradu
škody bola Generálnej prokuratúre SR (všetky jej zložky) postúpená listom Ministerstva spravodlivosti
SR zo dňa 31. 07. 2015, na ktoré sa žalobca obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku.
Generálna prokuratúra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku žalobcu prerokovala a listom zo
dňa 17. 09. 2015, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu dňa 30. 09. 2015 žalobcovi oznámila,
že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Dňa 30. 09. 2015 sa žalobca tak dozvedel, že jeho nárok na
náhradu škody nebude uspokojený. Preto sa následne obrátil so žalobou o uspokojenie nároku na súd.
V súlade s názorom žalobcu potom súd ustálil, že žalovaná sa dostala do omeškania s uspokojením
nároku na náhradu škody pre žalobcu, keď jej omeškanie trvá. Preto žalobca má nárok voči žalovanej
na zaplatenie i úrokov z omeškania z prisúdenej sumy 2 184,01 € a to odo dňa 30. 09. 2015 až do
zaplatenia. K prvému dňu omeškania t. j. ku dňu 30. 09. 2015 bola základná úroková sadzba Európskej
centrálnej banky vo výške 0,05 %, preto žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo
výške 5,05 % ročne z prisúdenej sumy v zmysle § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Žalovaná v
konaní rozporovala tento nárok, keď mala za to, že z ustanovenia § 18 ods. 1 a ods. 3 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody pred príslušným orgánom. Tento nárok žalobcu považovala preto za neopodstatnený. Vychádzala
zo zákonného znenia § 18 ods. 3 posledná veta Zákona č. 514/2003 Z. z., v zmysle ktorého súčasťou trov
konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
Pokiaľ ide o tento nárok uplatnený žalobcom vo výške 239,23 € z titulu trov právneho zastúpenia, ktoré
žalobcovi vznikli ako náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody a boli
žalobcom uplatnené ako príslušenstvo nároku na náhradu škody, pričom ich výška bola tiež stanovená
na základe advokátskej tarify, súd si osvojil právny názor v tejto veci žalobcu, že tento nárok predstavuje
náklady spojené s uplatnením pohľadávky, nároku na náhradu škody, keďže prerokovanie nároku na
náhradu škody na príslušnom orgáne je zákonnou podmienkou uplatnenia tohto nároku pred súdom.
Pokiaľ žalovaná argumentovala doslovným znením zák. č. 514/2003 Z. z., a teda tým, že zákon priamo
vylúčil z náhrady škody tieto náklady, resp. náklady, ktoré poškodenému vznikli v súvislosti s predbežným
prerokovaním nároku na náhradu škody, súd má za to, že táto námietka žalovanej nie je dôvodná. Je

spravodlivé, ak žalobca bol nútený žiadosťou požiadať o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody a to priamo zákonom, čo je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody na súde, potom je
dôvodné prisúdiť mu náhradu aj takto účelne vynaložených nákladov na právne zastúpenie pred štátnym
orgánom. V zásade nejde o nárok na náhradu škody, ale o nárok, ktorý vyplýva z ustanovenia § 121 ods.
3 Občianskeho zákonníka. V tomto smere žalobca správne poukázal na rozsudok NS SR z 30. 03. 1999
sp. zn. 2Cdo/7/99, ktoré síce vychádza z právnej úpravy ešte zák. č. 58/1969 Zb., avšak jeho aplikácia ani
pri platnosti zák. č. 514/2003 Z. z., nie je vylúčená. Z ustanovenia § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že príslušenstvom pohľadávky sú okrem iného aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
Ide o osobitný právny nárok vyplývajúci z tohto zákonného ustanovenia. Žalobca tento nárok aj takto v
konaní uplatnil, neuplatnil ho ako nárok na náhradu škody, tak ako mylne vykladala žalovaná. Potom,
ak žalobca bol úspešný v konaní o uplatnenie nároku na náhradu škody, nebránilo súdu priznať aj nárok
v podobe príslušenstva tejto pohľadávky, ktorými sú náklady na právne zastúpenie pri predbežnom
prerokovaní nároku na náhradu škody. Výška tohto nároku žalovanou nebola spochybnená, napokon
vyplýva z platnej právnej úpravy, z advokátskej tarify. Žalobca ako osoba „neznalá“ práva sa dal i pri
predbežnom prerokovaní žiadosti o náhradu škody zastúpiť advokátom. Nepochybne trovy právneho
zastúpenia, ktoré v tejto súvislosti vznikli sú účelnými trovami resp. nákladmi spojenými s uplatnením
pohľadávky. Preto súd žalobcovi prisúdil aj tento nárok v celkovej výške.

1.5 Na základe skutkových a právnych dôvodov uvedených v rozsudku súd prvej inštancie prisúdil
žalobcovi žalobou uplatnený nárok na zaplatenie sumy 2 423,24 € spolu s úrokom z omeškania vo výške
5,05 % ročne zo sumy 2 184,01 € od 30. 09. 2015 do zaplatenia, v lehote 45 dní od právoplatnosti
rozsudku, a to pokiaľ ide o lehotu na návrh žalovanej, s ktorou lehotou žalobca súhlasil. Konštatoval,
že žalovaná požiadala o predĺženie zákonnej lehoty z dôvodu administratívnych záležitostí spojených
s výplatou dlžnej sumy.

2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie sa žalovaná odvolala a v odvolaní uviedla, že proti
rozsudku súdu prvej inštancie podáva odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Zdôraznil,
že súd prvej inštancie právne kvalifikoval uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Námietku žalovanej o tom, že v
danej veci absentuje nezákonné rozhodnutie ako základná podmienka pre uplatnenie takéhoto nároku
okresný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Podľa názoru žalovanej takéto právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie je v rozpore so zákonom č. 514/2003 Z. z.. Žalovaná už pri zamietnutí nároku v štádiu
predbežného prerokovania nároku na náhradu škody dôvodila neexistenciou nezákonného rozhodnutia.
Svoju argumentáciu obšírne vysvetlila aj v priebehu súdneho konania v písomných vyjadreniach k
žalobe a v ústnom prednese na pojednávaní konanom na okresnom súde dňa 24. 05. 2018. Záver
súdu prvej inštancie, že postúpenie veci inému orgánu má taký istý význam ako zrušenie uznesenia
o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť nemá podľa žalovanej žiadnu oporu v platnej právnej
úprave a v ustanoveniach právneho prepisu, podľa ktorého súd posúdil uplatňovaný nárok. Zákon č.
514/2003 Z. z. neobsahuje žiadne ustanovenie, z ktorého by bolo čo i len hypoteticky možné takýto
záver vyvodzovať. Súd prvej inštancie za nesprávnu označil argumentáciu žalovanej, podľa ktorej táto
viaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia povinnosti pri jeho vydaní, t.j. zákonnosť dáva do
súvisu so zavinením, pričom zodpovednosť štátu je koncipovaná objektívne. Žalovaná však ani v jednom
svojom vyjadrení nespochybňovala objektívnu zodpovednosť štátu za škodu, pretože táto je pevne
zakotvená v zákone č. 514/2003 Z. z. Žalovaná od samého začiatku namietala absenciu nezákonného
rozhodnutia. Výklad pojmu zákonného, resp. nezákonného rozhodnutia, tak ako je prezentovaný v
rozsudku súdu prvej inštancie je podľa žalovanej v rozpore s týmto zákonom. Zákon č. 514/2003 Z.
z. explicitne nedefinuje pojem „nezákonné rozhodnutie“. Je preto vecou posúdenia okolností každého
jednotlivého prípadu, či daná nezákonnosť bude preukázaná. Zákonnosť, či nezákonnosť rozhodnutia,
je otázkou posúdenia súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Za nezákonné rozhodnutie možno
považovať iba také, ktoré už v čase jeho vydania nemalo zákonný podklad. Uznesenie o vznesení
obvinenia OO PZ Krupina sp. zn. ČVS: X.-XXX/KA-ZV-XXXX zo dňa XX. 09. 2014 atribúty nezákonného
rozhodnutia nespĺňa a to ani v prípade, že žalobca nebol postavený pred súd, ale vec bola postúpená
inému orgánu na prejednanie priestupku. V uvedenej súvislosti žalovaná v odvolaní uviedla, že zotrváva
na tom názore, že uznesenie o vznesení obvinenia by bolo možné za nezákonné považovať iba vtedy,
ak by toto uznesenie, resp. následné uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen o zamietnutí
sťažnosti boli zrušené príslušným orgánom, t.j. rozhodnutím krajského prokurátora v Banskej Bystrici
alebo generálneho prokurátora SR. K takejto skutočnosti v danej veci nikdy nedošlo. V konaní nebolo

preukázané, že by v trestnom konaní postupoval niektorý z orgánov činných v trestnom konaní v
rozpore so základnými zásadami trestného konania vyjadreným v § 2 Trestného poriadku. Logicky
preto neexistoval skutkový ani právny dôvod na iný, než prokurátorom uplatnený postup. Konštrukcia
žalobcu, ktorú si vo svojom rozhodnutí v celom rozsahu osvojil súd prvej inštancie, podľa ktorej
uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím, pretože vec bola postúpená inému
orgánu na prerokovanie priestupku, nemá podľa žalovanej oporu v žiadnom ustanovení zákona č.
514/2003 Z. z. Podľa súdu prvej inštancie a judikatúry, na ktorú je ním odkazované, ak dôjde k
postúpeniu veci inému orgánu, za nezákonné rozhodnutie sa považuje uznesenie o vznesení obvinenia.
K uvedenému záveru súdu prvej inštancie žalovaná v odvolaní, vychádzajúc z nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 163/2013 z 13. 11. 2013, uviedla, že za nezákonné rozhodnutie nie je
automaticky možné považovať každé uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré neviedlo k právoplatnému
odsúdeniu obžalovaného. Podľa tohto nálezu uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého
boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani
v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp.
odporujúce zákonu iba z toho dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní
určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Totožné závery vyplývajú
podľa žalovanej aj z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Lavrechov proti Českej
republike z 20. 06. 2013, v ktorom ESĽP konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného
konania voči určitej osobe vyžaduje, aby bol zásah zákonný, aby bol vo všeobecnom záujme a aby
bol primeraný. Musí predstavovať spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu
spoločnosti a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. ESĽP v ňom vyslovil záver,
že skutočnosť, že vec obvineného bola postúpená inému orgánu na prejednanie priestupku sama
o sebe neznamená, že trestné stíhanie bolo nezákonné alebo od začiatku inak vadné. ESĽP ďalej
konštatoval, že dôkazné požiadavky, ktoré je treba splniť, aby osoba mohla byť uznaná vinnou sa
líšia od požiadaviek, ktoré treba splniť, aby osoba mohla byť trestne stíhaná (obvykle označované
ako dôvodné podozrenie, že osoba spáchala trestný čin). Z tohto dôvodu môžu podľa žalovanej
existovať prípady dôvodného podozrenia, ktoré pri súdnom konaní nevyústia do odsúdenia, resp.
prokurátor ukončí trestné konanie postúpením veci inému orgánu na priestupok. Neobstojí preto podľa
žalovanej ani záver súdu prvej inštancie, že prokurátor mal možnosť ovplyvniť výsledok trestného
konania v štádiu rozhodovania o sťažnosti proti vzneseniu obvinenia, resp. nepodaním obžaloby súdu.
V prejedávanej trestnej veci existovali dve proti sebe stojace skupiny dôkazov svedčiacich v prospech
ako i v neprospech obvineného. Podanie obžaloby v takejto situácii je plne konformné s ustálenou
judikatúrou v trestných veciach. Uplatnenie zásady in dubio pro reo neprináleží prokurátorovi, ale súdu.
Iba súd je oprávnený rozhodnúť o uznaní viny alebo oslobodení spod obžaloby (§ 2 ods. 4 a § 248
ods. 1Trestného poriadku). V okamihu podania obžaloby, za existencie dvoch skupín vzájomne si
protirečiacich dôkazov, nemôže podľa žalovanej prokurátor a zrejme ani obvinený bez akýchkoľvek
pochybností predvídať, či dokonca s istotou vedieť akým spôsobom vo veci rozhodne súd. Ani v
okamihu vznesenia obvinenia nie je možné predvídať modifikáciu skutkových zistení. Naviac, záver
súdu prvej inštancie o tom, že prokurátor mal pri rozhodovaní o sťažnosti alebo pri podaní obžaloby
možnosť zabrániť nezákonnému rozhodnutiu a nesprávnemu úradnému postupu sa podľa žalovanej
vymyká zásadám trestného konania, ustanoveniam Trestného poriadku, ale predovšetkým legitímnemu
verejnému záujmu na vedení trestného konania proti konkrétnej osobe. Extenzívny výklad zákona č.
514/2003 Z. z. aplikovaný v danej veci súdom prvej inštancie nie je podľa názoru žalovanej na mieste. V
nadväznosti na uvedené žalovaná v odvolaní uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, na čom založila aj dôvody svojho odvolania (§ 365 ods. 1 písm.
h) CSP). Súd prvej inštancie pri absencii explicitnej právnej úpravy použil extenzívny výklad zákona.
Takýto výklad sa žalovanej javí ako nespravodlivý, pretože vo výsledku úplne neguje legitímny záujem
štátu na vedení trestného konania proti konkrétnej osobe, ak je tu dôvodné podozrenie zo spáchania
trestného činu nezohľadňujúc pritom nespornú skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo v
momente jeho vydania zákonné. V priebehu konania skutočne nebol žalovanou namietaný vznik škody,
jej výška, ani príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Svoju obranu založila
žalovaná výlučne na neexistencii nezákonného rozhodnutia ako na základnej a prioritnej podmienke pre
uplatnenie nároku na náhradu škody. V nadväznosti na uvedené žalovaná v odvolaní uviedla, že celá
jej obrana spočíva na negácii existencie nezákonného rozhodnutia. Keďže podľa žalovanej absentuje
primárny právny základ nároku, a to existencia nezákonného rozhodnutia, je bez právneho významu
skúmať a preukazovať existenciu ďalších zákonných podmienok, ktoré sú na nezákonné rozhodnutie
viazané až následne. V závere odvolania žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie podľa ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta, alebo aby rozsudok

súdu prvej inštancie podľa § 391 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

3. K obsahu odvolania žalovanej sa žalobca písomne vyjadril a vo vyjadrení uviedol, že rozsudok súdu
prvej inštancie je zákonný, odvolanie podané žalovanou nie je dôvodné, preto žiada, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej ďalej uviedol,
že pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala absenciu nezákonného rozhodnutia a tvrdila, že výklad
pojmu zákonného, resp. nezákonného rozhodnutia tak, ako je prezentovaný v rozsudku súdu prvej
inštancie je v rozpore so zákonom č. 514/2013 Z. z., pričom namietala záver súdu prvej inštancie,
že postúpenie veci inému orgánu má taký istý význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia
pre jeho nezákonnosť, a že takýto právny záver súdu prvej inštancie nemá žiadnu oporu v platnej
právnej úprave a v ustanoveniach zákona č. 514/2013 Z. z., tak považuje za potrebné zdôrazniť, že
takéto námietky žalovanej uvádzané v bode 1. až 12. odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie sú
neakceptovateľné a treba uzavrieť, že ide o nesprávny právny názor a obranu, ktorá nie je spôsobilá
zvrátiť zákonné rozhodnutie súdu prvej inštancie. Tieto odvolacie námietky žalovanej uvedené v bode 1.
až 12. odvolania, sú podľa žalobcu námietkami, ktoré nezodpovedajú ustálenej súdnej praxi. Rozsudok
súdu prvej inštancie je zákonný a ako taký vychádza z ustálenej súdnej praxe, konkrétne zo záverov
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedených v uznesení sp. zn. 4Cdo/183/2009 z 30. 11. 2009.
V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovanej žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť.

4. Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie žalovanej v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379
a ust. § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP (a contrario) a odvolaním
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti záverov súdu prvej inštancie z hľadiska
odvolacích námietok žalovanej, ktorá v odvolaní namietala, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

6. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo
výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a
d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone
jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.

7. Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu
spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy,
z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca
sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa
porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

8. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

9. Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

10. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu
škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán
písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde
môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z
titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

11. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

12. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

13. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia,
ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná
odmena advokáta (§ 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, v znení neskorších predpisov).
Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred
príslušným orgánom.

14. Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak § 26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane
predbežného prerokovania nároku podľa tohto zákona sa spravujú Občianskym zákonníkom.
15. Po prejednaní odvolania žalovanej z hľadiska odvolacích námietok uvedených žalovanou v odvolaní,
kde žalovaná namietala, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), odvolací súd uvádza, že podľa ustálenej súdnej praxe
za nesprávne právne posúdenie možno považovať možno považovať subsumovanie skutkového stavu
pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady aké
vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii
práva, ktorý spočíva v tom, že súd na zistený skutkový stav neaplikoval správny právny predpis,
alebo v tom, že súd síce na zistený skutkový stav použil správnu právnu normu, nesprávne ju ale
interpretoval (viď napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 2MCdo/ 4/2009 a sp. zn. 7Cdo/7/2010). V danom
prípade okresný súd na zistený skutkový stav aplikoval správny právny predpis - zákon č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.
Pri interpretácii uvedenej právnej normy správne použil výklad teleologický, vychádzajúci zo zmyslu a
účelu zákona č. 514/2003 Z. z., ktorým je právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, pričom konštatoval, že nemožno lipnúť na formálnom zrušení,
či zmene tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať
extenzívne. Zdôraznil, že za ústavne konformný treba preto považovať taký výklad uvedeného zákona,
podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a rozhodnutím o vznesení obvinenia, postúpenie veci inému orgánu (ak k nemu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) má rovnaké dôsledky
ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre ich nezákonnosť.
Právoplatnosťou rozhodnutia o postúpení veci inému orgánu trestné konanie končí. To znamená, že
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, preto zrušenie takýchto
rozhodnutí sa zároveň z tohto dôvodu stáva nadbytočným. Postúpenie veci inému orgánu z dôvodu,
že výsledky prípravného konania ukazujú že nejde o trestný čin zároveň znamená, že podozrenia zo
spáchania trestného činu sa nepotvrdili a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a rozhodnutia o vznesení obvinenia. V uvedenej súvislosti okresný súd v odôvodnení odvolaním

napadnutého rozsudku správne uviedol, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti
štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., pričom rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) začatia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania (uznesenie NS SR sp.
zn. 4Cdo/183/2009).

16. Odvolací súd sa v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP s rozhodnutím súdu prvej inštancie vysloveným
vo výroku odvolaním napadnutého rozsudku, ako aj s jeho dôvodmi v plnom rozsahu stotožňuje a na
tieto dôvody v plnom rozsahu poukazuje.

17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ku ktorému súd prvej inštancie dospel na základe vyššie
uvedených záverov nemožno považovať za svojvoľné, arbitrátrne a nesprávne - vychádzajúce z
nesprávneho právneho posúdenia veci, tak ako to tvrdí v odvolaní žalovaná, pretože vychádza z
ustálenej súdnej praxe dovolacieho súdu. V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo 6/2017 zo dňa 06. 03. 2017 vyslovil, že ustálená
rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo v rozhodnutiach
najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov SR. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných
rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí
pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v
skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali. Ak
teda Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 183/2009 z 30. 11. 2009, ktoré
v zmysle vyššie uvedenej definície ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu tvorí súčasť
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v rámci interpretácie zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu vzniknutú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, považoval
za ústavne konformný taký výklad uvedeného zákona, v rámci ktorého postúpenie veci inému orgánu na
prerokovanie priestupku (ak k postúpeniu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného
činu obvineným) má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a zrušenie
uznesenia o vznesení obvinenia, tak nemožno dospieť k záveru, že by súd prvej inštancie tento zákon
nesprávne interpretoval a že by z tohto dôvodu malo odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Žalovaná v odvolaní ostatné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu (vznik škody, jej výšku
a príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím) nenamietala, keď vyslovene v
odvolaní uviedla, že celá jej obrana spočíva len na negácii existencie nezákonného rozhodnutia, preto
odvolací súd viazaný dôvodmi odvolania nemal zákonný podklad na to (§ 380 CSP), aby sa s týmito
otázkami v odvolacom konaní zaoberal a keďže odvolanie žalovanej nepovažoval za dôvodné, rozsudok
súdu prvej inštancie ako vecne správy podľa ust. § 378 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s
ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods.
2 druhá veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania, t. j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpisu uvedie, tiež proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu
sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 7. 10. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.