Uznesenie – Ostatné ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. júl 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/10/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214204978
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1214204978.3

Uznesenie
Krajský súd v Bratislave, v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia
senátu: JUDr. Darina Kuchtová a JUDr. Zuzana Kučerová, v právnej veci žalobcu: D. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom R. XXXX/XX, U., zastúpeného splnomocnencom občanom Ing. D. D., bytom F.
XX, U., proti žalovanému CARLOG, s.r.o., so sídlom Hraničná 18, Bratislava, IČO: 36 285 234, právne
zastúpenému LEGART s.r.o., Nitrianska 3, Bratislava, o zaplatenie ušlej mzdy v sume 530,- eur s
príslušenstvom, zaplatenia stravného, zaplatenie adekvátnej časti dovolenky, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č.k. 19Cpr/3/2014-205, zo dňa 27.10.2016, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II, č.k. 19Cpr/3/2014-205, zo dňa
27.10.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II, rozsudkom č.k. 19Cpr/3/2014-205, zo dňa 27.10.2016 zamietol žalobu,
ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi ušlú mzdu vo výške
530,- eur mesačne s 9% ročným úrokom z omeškania, počnúc dňom 05.10.2011 do doby umožnenia
výkonu dojednanej práce, vrátane zaplatenia stravného vo výške 4 eur za každý pracovný deň počnúc
dňom 05.10.2011 do doby umožnenia výkonu dojednanej práce, vrátane preplatenia adekvátnej časti
dovolenky za obdobie od 05.10.2011 brutto s úrokom z omeškania 9% ročne od 05.10.2011 do doby,
kedy žalovaný umožní žalobcovi pracovať. Adekvátnu časť dovolenky žiadal žalobca preplatiť iba za rok
2012, 2013, 2014, 2015 a v roku 2016 do času, odkedy mu zamestnávateľ umožní pracovať.

2. Žalobca si uplatňoval nároky z pracovného pomeru, v zmysle pracovnej zmluvy uzavretej
so žalovaným dňa 13.02.2011, na základe ktorej vykonával žalobca prácu vodiča a mechanika
nákladného motorového vozidla. Žalovaný mu vyplácal dojednanú mzdu až do 05.10.2011, kedy skončil
práceneschopnosť a od toho dňa mu žalovaný neprideľoval prácu. Žalobca písomnými žiadosťami
zo dňa 29.01.2012 a 18.03.2012 vyzval žalovaného, aby mu prideľoval prácu, ale žalovaný na listy
nereagoval a žalobca ho tiež upozornil na možnosť uplatnenia nároku prostredníctvom súdu. Žalobca
tvrdil, že nebol zo strany zamestnávateľa žiadnym relevantným spôsobom oboznámený s pracovným
poriadkom, kedy by bol zistil, ako má postupovať v prípade ukončenia práceneschopnosti, a tak nebol
povinný dostaviť sa dňa 05.10.2011 do sídla zamestnávateľa na Miletičovej ulici 1, v Bratislave a nebol
preto ani povinný žiadať prideliť prácu po skončení práceneschopnosti. Podľa žalobcu nebola v súlade
so zákonom, ak žalovaný ho sankcionoval okamžitým skončením pracovného pomeru z dôvodu, že
po ukončení práceneschopnosti dňom 05.10.2011 nevykonával dojednanú prácu na základe pracovnej
zmluvy v sídle žalovaného.

3. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože nárok žalobcu nie
je dôvodný, keď žalobca neoznámil zamestnávateľovi skončenie práceneschopnosti, ktorá trvala
od 25.07.2011 do 04.10.2011, a oznámenie o skončení práceneschopnosti mu bolo doručené až
dňa 13.10.2011, kedy sa o tom dozvedel a neprítomnosť žalobcu v od 05.10.2011 považoval za

neospravedlnenú absenciu a závažné porušenie pracovnej disciplíny a dôvod na okamžité skončenie
pracovného pomeru. Žalovaný tak urobil listom zo dňa 14.10.2011, kedy ukončil so žalobcom pracovný
pomer okamžite, tento list so žalobca osobne prevzal dňa 24.10.2011, s tým, že týmto dňom došlo ku
skončeniu pracovného pomeru. Žalobca nenapadol na súde podanou žalobou skončenie pracovného
pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce a preto sa súd nemôže zaoberať otázkou platnosti skončenia
pracovného pomeru, pretože pracovný pomer žalobcu skončil dňom 24.10.2011, aj keby išlo o neplatné
skončenie pracovného pomeru.

4. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu veci ustáleného dokazovaním, ktorým zistil,
že pracovný pomer žalobcu podľa pracovnej zmluvy bol uzavretý od 13.02.2011 s miestom výkonu
práce ako je uvedené v pracovnej zmluve v sídle zamestnávateľa na činnosť v rámci vnútroštátnej
a medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy podľa pokynov zamestnávateľa. Žalobca nikdy nebol
prevedený na výkon práce k inému zamestnávateľovi do Belgicka. Žalobca vykonával prácu od
počiatku vzniku pracovného pomeru výlučne pre žalovaného, pričom keďže ide o výkon práce
v medzinárodnej nákladnej doprave, táto sa vykonávala tam, kde sa vozidlá práve nachádzali,
najmä v Belgicku, avšak vždy pre zamestnávateľa, ktorým bol žalovaný. Rovnako mal súd prvej
inštancie za preukázané, že žalobca po ukončení práceneschopnosti dňa 04.10.2011 zaslal ukončenie
pracovnej neschopnosti zamestnávateľovi poštou, tento ju prevzal dňa 13.10.2011, z čoho vyplýva,
že práceschopnosť neoznámil zamestnávateľovi ani dňa 04.10.2011, kedy mu bolo lekárom vydané
ukončenie práceneschopnosti, a ani 05.10.2011, keď už bol práceschopný a mal nastúpiť do práce.
Pokiaľ si teda žalobca uplatnil v konaní zaplatenie mzdy za obdobie od 05.10.2011, nárok na vyplatenie
mzdy mu nevznikol, lebo nevykonával pre zamestnávateľa žiadnu prácu, za ktorú by mu vznikol nárok
na jej zaplatenie, rovnako mu nevznikol nárok na stravné a dovolenku. S poukazom na uvedené súd
prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.

5. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že v súvislosti s riadnym oznámením
ukončenia práceneschopnosti je právne relevantný dátum, od ktorého je zamestnanec práceschopný.
Od toho dňa je zamestnanec povinný buď nastúpiť riadne do práce, alebo v prípade iných okolností,
resp. prekážok, ktoré sa vyskytnú na jeho strane, je povinný ich oznámiť zamestnávateľovi v ten istý
deň. Žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že si túto svoju oznamovaciu
povinnosť voči zamestnávateľovi splnil. Z potvrdenia o dočasnej pracovnej neschopnosti č. K521020 je
evidentné, že žalobca bol práce schopný od 05.10.2011, túto skutočnosť zamestnávateľovi neoznámil,
nenastúpil do práce, neoznámil zamestnávateľovi ani dôvod nenastúpenia a podľa vlastného vyjadrenia
konal vo veci tak, že zamestnávateľovi zaslal ukončenie práceneschopnosti, z ktorej sa dozvedel
zamestnávateľ o ukončení jeho práceneschopnosti až dňa 13.10.2011. Následne zamestnávateľovi dňa
31.10.2011 doručil lekársku správu zo dňa 13.10.2011 o tom, že nemôže vykonávať prácu mechanika,
a teda v čase, keď už bol zo strany zamestnávateľa okamžite skončený pracovný pomer so žalobcom,
preto na strane zamestnávateľa nebol dôvod riešiť jeho iné pracovné zaradenie. Ďalej súd prvej inštancie
uviedol, že pokiaľ žalobca spochybňoval doručenie okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa
24.10.2011 a tvrdil, že si zásielku neprečítal, lebo ako odosielateľ na obálke nebola pečiatka spoločnosti
Carlog, uvedené podľa názoru súdu prvej inštancie nemalo žiaden relevantný dopad na skutočnosť, že
žalobca si zásielku osobne prevzal dňa 24.10.2011 a týmto dňom aj nastali účinky okamžitého skončenia
pracovného pomeru, lebo uvedená písomnosť bola na obálke riadne označená.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnil
tým, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Žalobca žiada odvolací súd, aby
napadnutý rozsudok v celom rozsahu zmenil a vyhovel žalobnému návrhu alebo prvoinštančný rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolania žalobca namieta
záver súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal, že si splnil včas oznamovaciu povinnosť voči
zamestnávateľovi pri ukončení práceneschopnosti od 25.07.2011 do 04.10.2011. Tvrdil, že po ukončení
druhej práceneschopnosti taktiež z dôvodu následkov pracovného úrazu z 21.02.2011 trvajúcej od
25.07.2011 do 04.10.2011 svoju práceneschopnosť trvajúcu do 04.10.2011 oznámil telefonicky dňa
05.10.2011, a teda včas žalovanému, belgickej firme a konateľke žalovaného pani U. I. R., ktorá mu
povedala, že má čakať na turnusové auto, ktorým ho dopravia na miesto výkonu práce v areáli firmy
Hertens v Belgicku. Tieto skutočnosti sú uvedené aj v napadnutom rozsudku v časti týkajúcej sa
výsluchu žalobcu. V tejto súvislosti poukázal žalobca na to, že jeho tvrdenie o tom, že včas oznámil

konateľke žalovaného ukončenie práceneschopnosti, mal možnosť žalovaný vyvrátiť v prípade, ak s
ním nesúhlasil, a to tak, že mal požiadať súd o predvolanie konateľky žalovaného ako svedka, aby v
rámci svojej svedeckej výpovede vyvrátila uvedené tvrdenia žalobcu. Tvrdenie súdu prvej inštancie,
že žalobca si nesplnil včas oznamovaciu povinnosť voči žalovanému, je teda podľa názoru žalobcu
ničím nepodložené. Žalobca ďalej rovnako ako v prvoinštančnom konaní spochybňuje doručenie
okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko zásielka, ktorú prevzal dňa 24.10.2011, bola
odoslaná spoločnosťou Hertens a nie žalovaným ako jeho zamestnávateľom. Žalobca namieta, že súd
prvej inštancie sa absolútne právne nevysporiadal s uvedeným dôkazom - doručenkou, ktorá dokazuje,
že žalovaný nebol odosielateľom tejto listovej zásielky zo dňa 14.10.2011. Rovnako spochybňuje
žalobca aj označenie zásielky „skončenie PP“, ktoré považuje za sfalšovaný dôkaz, nakoľko bolo toto
označenie podľa jeho názoru dodatočne dopísané na doručenku a okrem iného ide o nezrozumiteľnú
poznámku. Žalobca v odvolaní poukazuje tiež na zápisnicu z pojednávania zo dňa 28.01.2016,
kde o skutočnosti, kedy žalobca prevzal list žalovaného zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení
pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou dňa 13.02.2011 súd uviedol, že žalovaný a aj
žalobca zhodne na pojednávaní dňa 28.01.2016 do súdnej zápisnice uviedli, že žalobca prevzal list
žalovaného až dňa 24.10.2014. Žalobca namieta, že s uvedenou relevantnou skutočnosťou sa súd
prvej inštancie vôbec nevysporiadal a ani ju neuviedol v napadnutom rozhodnutí napriek tomu, že podľa
názoru žalobcu uvedené jednoznačne dokazuje, že žalobca prevzal list až dňa 24.10.2014. Súd prvej
inštancie teda dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a následne
k nesprávnemu posúdeniu veci. Žalobca vzhľadom na takto zistenú skutočnosť, že dňa 24.10.2014
prevzal list žalovaného zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení pracovného pomeru a nepodal na
súd návrh na neplatnosť skončenia pracovného pomeru v dvojmesačnej prekluzívnej lehote, má za to,
že došlo teda k právoplatnému skončeniu pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa
13.02.2011 žalobcu u žalovaného dňom 24.10.2014. V odvolaní žalobca poukázal tiež na skutočnosť,
že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nestotožnil ani s právnym názorom Ministerstva práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky, že písomnosti podľa § 38 Zákonníka práce doručuje zamestnancovi
zamestnávateľ. Žalobca okrem uvedeného napáda rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaných
trov konania žalovanému, kedy súd prvej inštancie mal zohľadniť všetky okolnosti prípadu a nepriaznivú
situáciu žalobcu spôsobenú jeho zdravotným stavom na jednej strane a na druhej strane možnosti a
postavenie žalovaného a nepriznať z dôvodov osobitného zreteľa trovy konania žalovanému. Žalobca
v odvolaní poukazuje tiež na skutočnosť z jeho pohľadu relevantnú, že pracovná zmluva zo dňa
13.02.2011 neumožňovala žalobcovi vykonávať prácu mechanika nákladného motorového vozidla mimo
sídla žalovaného. Ak teda následne vykonával žalobca prácu mechanika v Belgicku a za túto prácu mu
žalovaný platil mesačnú mzdu, z uvedeného žalobca vyvodzuje, že medzi ním a žalovaným došlo k
vzniku pracovného pomeru konkludentným spôsobom dňa 14.02.2011 na pracovnú pozíciu mechanik
nákladných vozidiel s miestom výkonu práce v Belgicku. Vo vzťahu k tomuto pracovnému pomeru
žalobca ani žalovaný v konaní netvrdili ani nedoložili dôkaz o právnom úkone, ktorým by bol ukončený
tento pracovný pomer u žalovaného. Na základe uvedeného je nevyvrátiteľné podľa názoru žalobcu, že
pracovný pomer žalobu u žalovaného na pracovnej pozícii mechanik nákladných motorových vozidiel
s miestom výkonu práce v areály v Belgicku trvá nepretržite od 14.02.2011 a za túto prácu aj keď ju
odmieta žalovaný prideľovať, má žalobca nárok na mesačnú mzdu vo výške 530,- eur brutto.

7. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že právny názor súdu prvej inštancie ako aj jeho záver,
považuje za správny, v súlade so zisteným skutkovým stavom. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie
vykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. K odvolacej námietke
žalobcu, že si splnil svoju oznamovaciu povinnosť voči žalovanému a svoju práceschopnosť oznámil
telefonicky konateľke žalovaného, žalovaný uvádza, že žalobca v súdnom konaní nepreukázal, že
zamestnávateľa včas oboznámil s dôvodmi jeho neprítomnosti v práci, t. j. ohľadom tohto tvrdenia
neuniesol dôkazné bremeno. Skutočnosť, že k oznámeniu nedošlo, je negatívnou skutočnosťou, ktorá
sa nepreukazuje. Námietku žalobcu, v rámci ktorej spochybňuje doručenie zásielky o okamžitom
skončení pracovného pomeru, nakoľko nebola zásielka odoslaná zamestnávateľom, resp. označená
pečiatkou Carlog, s čím sa súd prvej inštancie podľa názoru žalobcu nevysporiadal v rozhodnutí,
považuje žalovaný za bezpredmetnú, nakoľko z uvedeného hľadiska nie je podstatná skutočnosť
označenej osoby ako odosielateľa na doručenke okamžitého skončenia pracovného pomeru, ale je
podstatné to, že žalobca uvedenú zásielku prevzal, a to dňa 24.10.2011. Prevzatie zásielky žalobca
opakovane v konaní potvrdil. Žalovaný teda s postupom a záverom súdu prvej inštancie súhlasí a
tento považujeme za právne správny, nakoľko osoba uvedená na obálke nemá žiadny právny význam.
Žalobca ďalej poukázal na pochybenie súdu prvej inštancie tým, že súd prvej inštancie sa absolútne

právne nevysporiadal s relevantnou skutočnosťou, že v zápisnici o pojednávaní zo dňa 28.01.2016 súd
uviedol ako dátum prevzatia listu o okamžitom skončení pracovného pomeru nie dátum 24.10.2011
ale 24.10.2014. S uvedeným tvrdením žalobcu žalovaný nesúhlasí, nakoľko uvedenú skutočnosť
nepovažuje za pochybenie súdu, ale za pisársku chybu. Z vykonaného dokazovania bolo listinnými
dôkazmi preukázané, že zásielka s okamžitým skončením pracovného pomeru bola žalobcovi riadne
doručená dňa 24.10.2011. Ostatné skutočnosti, na ktoré žalobca poukazuje, a ktorým sa venuje v
odvolaní, považuje žalovaný za bezpredmetné, nakoľko tieto nie sú predmetom uvedeného súdneho
sporu. Odvolanie žalobcu považuje žalovaný v celom rozsahu za bezdôvodné, pridržiava sa všetkých
svojich písomných ako aj ústnych prednesov doposiaľ vykonaných a navrhuje rozsudok v celom rozsahu
potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania, vrátane trov právneho zastúpenia
žalovaného.

8. Žalobca k vyjadreniu žalovaného uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojom odvolaní a jeho doplnení.
Vyjadrenie žalovaného považuje za nedôvodné, v rozpore s dôkazmi v súdnom spise, ktoré naviac
je v rozpore s predchádzajúcimi ústnymi tvrdeniami žalovaného. Ďalej poukázal opäť na skutočnosť,
že pracovná zmluva zo dňa 13.02.2011 vylučovala výkon práce žalobcu ako mechanika nákladných
motorových vozidiel mimo tohto sídla, teda neumožňovala v žiadnom prípade výkon tejto práce v
zahraničí. Žalobca však nikdy nevykonával činnosť mechanika nákladných motorových vozidiel v
dojednanom mieste výkonu práce na ul. Miletičovej č. l v Bratislave a ani na území Slovenskej republiky.
Táto skutočnosť nebola medzi žalobcom a žalovaným sporná. Žalobca vykonával prácu mechanika
nákladných motorových vozidiel v areáli belgickej firmy v Belgicku od 14.02.2011 na základe pokynov
žalovaného a za túto prácu mu žalovaný platil 530.- eur mesačne. Túto prácu s miestom výkonu v
Belgicku nemohol žalobca vykonávať na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2011, kde dojednaným
miestom výkonu práce bola ul. Miletičova 1, Bratislava, ale na základe inej pracovnej zmluvy a to
zo dňa 14.02.2011, ktorá bola uzatvorená konkludentným spôsobom za mzdu 530.- eur mesačne s
dojednaným miestom výkonu práce v Belgicku počnúc dňom 14.02.2011 a tento pracovný pomer podľa
názoru žalobcu naďalej trvá. Zásielku od belgickej spoločnosti, ktorú prevzal dňa 24.10.2011, zahodil bez
otvorenia. Žalobca je toho názoru, že aj keby hypoteticky táto listová zásielka od absolútne irelevantnej
belgickej firmy obsahovala list žalovaného zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení pracovného
pomeru, z dôvodu, že ju žalobca zahodil bez otvorenia a oboznámenia sa s jej obsahom, nie je
možné uvedené vykladať tak, že z tohto prevzatia vyplývajú dôsledky prevzatia písomnosti podľa §
38 Zákonníka práce o doručovaní písomnosti vzťahujúcej sa na vznik, zmenu alebo zánik pracovného
pomeru, lebo tieto písomnosti zasiela zamestnávateľ ( a nie tretia irelevantná osoba ) zamestnancovi
doporučene poštou s poznámkou „do vlastných rúk“. Na doručenke listu od belgickej firmy (nie od
zamestnávateľa) nebola poznámka do vlastných rúk, ako to vyžaduje § 38 Zákonníka práce. Žalobca
okrem uvedeného rozporuje tvrdenie žalovaného, že súdu predložil originál doručenky listu prevzatého
žalobcom dňa 24.10.2011. Žalovaný predložil súdu len originál podacieho lístka bez úradného prekladu.
Z doručenky by bolo preukázané, že na originály nie je poznámka „Skončenie PP“. Žalovaný žiadnym
spôsobom nepreukázal, že v listovej zásielke od belgickej firmy, ktorú prevzal žalobca dňa 24.11.2011,
bol list žalovaného zo dňa 14.10.2011 a to okamžité skončenie pracovného pomeru z pracovnej zmluvy
z 13.02.2011.

9. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že tvrdenia žalobcu, týkajúce sa pracovnej pozície sú
bezpredmetné, nakoľko tieto skutočnosti nie sú predmetom uvedeného súdneho sporu a nemajú
žiadny vplyv na riešený predmet sporu. Nesúhlasí s vyjadrením žalobcu, že pracovný pomer na
základe pracovnej zmluvy je platný dodnes, nakoľko sám žalobca uvádza skutočnosť, ktorú ani raz
nespochybnil, že dňa 24.10.2014 osobne prevzal list žalovaného o okamžitom skončení pracovného
pomeru zo dňa 14.10.2011. V zmysle uvedeného má žalovaný za to, že sú splnené všetky podmienky
pre platnosť skončenia pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou. Ďalej žalovaný poukázal
na skutočnosť, že žalobca priznal osobné prevzatie zásielky, t.j. zásielku sám prevzal a potvrdil prevzatie
vlastnoručným podpisom na doručenke. V zmysle uvedeného je teda naplnená podstata doručovania do
„vlastných rúk". Zároveň skutočnosť ako žalobca s uvedenou zásielkou, v ktorej sa nachádzalo okamžité
skončenie pracovného pomeru, naložil nie je podstatná pre právne posúdenie predmetu sporu. Rovnako
skutočnosť, že ako odosielateľ nebol uvedený žalovaný na doručenke nie je vôbec podstatná. Žalovaný
na pojednávaní dňa 27.01.2016 súdu preukázal originál podacieho lístka spolu s jeho fotokópiou, ktorú
uložil do súdneho spisu. Žalobcove tvrdenia považuje za bezpredmetné a irelevantné v celom rozsahu,
nakoľko nepoprel osobné prevzatie doručovanej zásielky a uvádza jej prevzatie a zahodenie do koša.

10. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania a odvolacími
dôvodmi (§ 379, § 380 CSP), dospel po prejednaní veci k záveru, že rozsudok okresného súdu
je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie s poukazom na záver, vyplývajúci z rozhodnutia
dovolacieho súdu.

11. Z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené, že žalobca vykonával prácu
pre žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2011 s miestom výkonu práce v sídle
zamestnávateľa ako vodič - mechanik nákladného motorového vozidla v rámci medzinárodnej nákladnej
doprave a podľa pokynov zamestnávateľa najmä v Belgicku. Žalovaný bol práceneschopný od
25.07.2011 do 04.10.2011. Oznámenie o ukončení práceneschopnosti zaslal žalovanému poštou,
ktorý ju prevzal dňa 13.10.2011. Nakoľko žalobca neinformoval žalovaného o ukončení svojej
práceneschopnosti včas, resp. nenastúpil do práce riadne alebo neoznámil zamestnávateľovi prekážky
v práci na jeho strane, žalovaný evidoval žalobcovi od 05.10.2011 neospravedlnenú absenciu v trvaní
8 dní, z dôvodu ktorého v zmysle § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce okamžite skončil so žalobcom
pracovný pomer. Zásielku s okamžitým skončením pracovného pomeru zo dňa 14.10.2011 si žalovaný
prevzal dňa 24.10.2011, avšak nakoľko nebola označená zamestnávateľom ako odosielateľom, s jej
obsahom sa neoboznámil a zahodil zásielku. Z uvedeného dôvodu pri uplatňovaní mzdových nárokov
vychádzal žalobca z predpokladu, že pracovný pomer naďalej trvá. Žalovaný tvrdil, že pracovný pomer
skončil ku dňu 24.10.2011, pričom právny úkon zamestnávateľa, ktorý si žalobca prevzal dňa 24.10.2011,
nebol z dôvodu námietky neplatnosti právneho úkonu napadnutý žalobou na súde v zmysle § 77
Zákonníka práce.
12. V prejednávanej veci žalovaný rozviazal so žalobcom pracovný pomer listom zo dňa 14.10.2011,
ktorý žalobca prevzal dňa 24.10.2011, čo potvrdil vlastnoručným podpisom na doručenke. Odvolacia
námietka žalobcu, že zásielka nebola doručovaná do vlastných rúk, je nedôvodná, nakoľko pri
absencii poznámky „do vlastných rúk“ tento nedostatok možno zhojiť tým, že druhá strana prevezme
zásielku (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn, 3Cdo 218/2007, zo dňa 13.10.2008). Rovnako
je irelevantné, že na doručenke je označený ako odosielateľ belgická spoločnosť Hertsens, ktorá
nebola zamestnávateľom žalobcu. Z podacieho lístka z 19.10.2011 založeného v súdnom spise, je ako
odosielateľ uvedený CARLOG s.r.o. (žalovaný) vo vzťahu k predmetnej zásielke doručovanej žalobcovi
dňa 24.10.2011. Podstatné je, že žalobca zásielku prevzal a došlo tak k zákonnému doručeniu a
ukončeniu pracovného pomeru ku dňu 24.10.2011. Súd prvej inštancie vyvodil záver, že ak aj žalobca
tvrdí, že si zásielku neprečítal, lebo ako odosielateľ na obálke nebola pečiatka spoločnosti Carlog,
uvedené nemá žiaden relevantný dopad na skutočnosť, že žalobca si zásielku osobne prevzal dňa
24.10.2011 a týmto dňom aj nastali účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru, lebo uvedená
písomnosť bola na obálke riadne označená. Odvolací súd sa stotožňuje s uvedeným záverom súdu
prvej inštancie, nakoľko žalobca osobne prevzal zásielku dňa 24.10.2011, čo má súd za preukázané
doručenkou s podpisom žalobcu založenou v súdnom spise a v spojení s podacím lístkom je preukázaná
skutočnosť, že zásielku podával zamestnávateľ - žalovaný. Námietka žalobcu, že súd prvej inštancie
sa nevysporiadal so skutočnosťou, že tak ako žalovaný aj žalobca zhodne uviedli na pojednávaní
dňa 28.01.2016, že zásielku zo dňa 14.10.2011 o okamžitom skončení pracovného pomeru si žalobca
prevzal až dňa 24.10.2014 (a nie 24.10.2011) je nedôvodná a odvolaciemu súdu sa javí ako účelové
tvrdenie žalobcu, nakoľko je evidentné, že išlo o pisársku chybu vo vzťahu k tejto skutočnosti, ktorá
nebola dovtedy takto preukázaná v konaní. Naopak, v spise je doručenka, z ktorej je evidentné prevzatie
spornej zásielky dňa 24.10.2011.
13. Odvolací súd v rozsudku, sp. zn. 2CoPr/4/2017, zo dňa 18.04.2018, ktorým rozsudok Okresného
súdu ako vecne správny potvrdil, konštatoval, že Okresný súd správne rozhodol, keď žalobu,
ako nedôvodnú zamietol, nakoľko žalobca si v konaní uplatňoval mzdové nároky od 05.10.2011 z
pracovného pomeru, ktorý platne skončil ku dňu 24.10.2011, odkedy mu nevznikol nárok na pridelenie
práce ani náhradu mzdy. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že po skončení jeho
práceneschopnosti oznámil túto skutočnosť bezodkladne zamestnávateľovi, ani nenastúpil riadne do
práce, neoznámil dôvod nenastúpenia do práce, a teda reálne nevykonával prácu, ktorú by mu
zamestnávateľ pridelil. Pre posúdenie dôvodnosti nároku v spore o zaplatenie mzdy je rozhodujúce,
či boli splnené predpoklady pre vznik nároku na mzdu. Z pracovnoprávneho hľadiska platí zásada,
že mzda sa poskytuje až vtedy, keď je práca zo strany zamestnanca už vykonaná. Žalobca reálne
nevykonával v danom rozhodnom čase prácu pre zamestnávateľa, neospravedlnil včas svoju absenciu
v práci, žalovaný s ním platne rozviazal pracovný pomer ku dňu 24.10.2011 a preto mu nevznikol
nárok na náhradu mzdy a mzdové nároky za nevyčerpanú dovolenku a stravné tak, ako si ich uplatnil
v žalobe. K odvolacej námietke žalobcu, že si splnil včas oznamovaciu povinnosť voči žalovanému a

informoval ho telefonicky o ukončení jeho pracovnej neschopnosti, odvolací súd uvádza, že uvedené
tvrdenie žalobcu je ničím nepodložené, a naopak, žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 25.05.2015 (č.l.
54) uviedol, že neodkladne, t.j. 04.10.2011 neoznámil zamestnávateľovi, že ukončil práceneschopnosť,
ale zaslal zamestnávateľovi ukončenie práceneschopnosti poštou, ktorý ju obdržal dňa 13.10.2011.
Tvrdenie žalobcu v odvolaní je preto v rozpore s jeho predchádzajúcim tvrdením a námietku v tomto
smere odvolací súd neakceptuje.
14. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca a na základe podaného dovolania,
Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením, sp. zn.3Cdo/26/2019, zo dňa 10.10.2019 zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie odvolaciemu súdu. V danom prípade žalobca v
dovolaní vytýkal súdom oboch inštancií nedostatky v procese obstarania skutkových podkladov pre
rozhodnutie. Namietal nesprávnosť a neúplnosť skutkových zistení, nevykonanie niektorých dôkazov,
nesprávne vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ako aj prijatie nenáležitých skutkových záverov. Žalobca
tiež v dovolaní namietal, že procesný postup súdov oboch inštancií mal znaky zmätočnosti, aj v
dôsledku toho, že súdy rozhodli bez náležitej reakcie na jeho odvolacie námietky do tej miery, že ich
rozhodnutia sú nepreskúmateľné. V prípade dovolacej argumentácie bolo potrebné vziať na zreteľ a
diferencovať, že ním uvádzané dôvody zmätočnosti sa obsahovo týkali jednak nárokov, vyvodzovaných
z pracovnoprávneho pomeru, založeného písomnou uzavretou pracovnou zmluvou a jednak nárokov,
ktoré ako tvrdil vyvodzoval z právneho vzťahu, založeného konkludentne uzavretou pracovnou zmluvou.
15. Dovolací súd vychádzal z toho, že podľa obsahu rozsudkov súdov oboch inštancií je dostatočne
zrejmé čoho, a z akých dôvodov sa žalobca domáhal, čo navrhovali strany sporu, z ktorých skutočností
a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako tieto úvahy posudzoval
odvolací súd, a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Podľa názoru dovolacieho súdu sa
súdy v postačujúcej miere vyjadrili aj k podstatným námietkam žalobcu uvedeným v odvolaní, ktoré
sa týkali doručovania (a doručenia) zrušovacieho prejavu žalovaného a (ne)opodstatnenosti nárokov
žalobcu, ktoré vyvodzoval z právneho vzťahu založeného písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 13.
februára 2011. Dovolací súd konštatoval, že odvolací súd - z hľadiska nárokov vyvodzovaných žalobcom,
z právneho vzťahu založeného písomnou pracovnou zmluvou zo dňa 13. februára 2011 odôvodnil
svoje rozhodnutie spôsobom zodpovedajúcim zákonu. Pokiaľ ide o náležitosti odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu, v časti týkajúcej sa jeho skutkových a právnych záverov, v súvislosti s odvolacou
argumentáciu žalobcu, v rámci ktorej tvrdil existenciu konkludentne uzavretej pracovnej zmluvy dňa 14.
februára 2011 a z nej vyplývajúcich nárokov žalobcu, ktoré vyvodzoval z takto založeného pracovného
pomeru, postup nebol správny. Žalobca v odvolaní uviedol, že písomná pracovná zmluva zo dňa 13.
februára 2011 neumožňovala, aby prácu mechanika nákladného motorového vozidla vykonával mimo
sídla žalovaného v Bratislave. Zo skutočnosti, že prácu mechanika reálne vykonával výlučne v Belgicku
a za túto prácu bol aj odmeňovaný, vyvodzoval existenciu pracovného pomeru strán sporu, ktorý bol
založený konkludentne dňa 14. februára 2011, na pracovnú pozíciu mechanik nákladných vozidiel, s
miestom výkonu práce v Belgicku. Tvrdil, že tento pracovný pomer nebol doteraz nijakým spôsobom
ukončený a preto žalobou uplatnené nároky sú opodstatnené.

16. V odôvodnení dovolací súd uviedol, že odvolací súd v rozsudku vysvetli, na základe čoho sa
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti žaloby, pokiaľ ňou žalobca uplatnil
nároky, vyvodzované z právneho vzťahu, založeného písomnou pracovnou zmluvou, resp. na základe
čoho považoval za správne jeho rozhodnutie o trovách konania, ale ničím neodôvodnil, prečo je
neopodstatnená jeho odvolacia argumentácia, týkajúca sa existencie pracovného pomeru, založeného
konkludentne a z neho vyvodzovaných nárokov žalobcu. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd k záveru,
že vo vzťahu k tejto časti odvolacej argumentácie žalobcu došlo postupom súdu k procesnej vade
zmätočnosti a týmto postupom bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a z toho dôvodu zrušil rozhodnutie
odvolacieho súdu a vrátil vec na ďalšie konanie.

17. Okresný súd v danej veci žalobu zamietol. Vychádzal zo zistenia, že pracovný pomer žalobcu, na
základe pracovnej zmluvy bol uzavretý dňa 13. februára 2011. Žalobca po skončení práceneschopnosti
dňa 04.10.2011 zaslal žalovanému doklad o ukončení poštou, ktorý prevzal žalovaný dňa 13.10.2011. Pri
oznámení ukončenia práceneschopnosti je podstatný dátum, od ktorého je zamestnanec schopný práce
a týmto dňom je zamestnanec povinný nastúpiť riadne do práce, alebo oznámiť zamestnávateľovi dôvod
neprítomnosti v práci. Žalobca namietal doručenie zásielky o okamžitom skončení pracovného pomeru
dňa 24.10.2011 a uviedol, že zásielku si neprečítal, lebo nebol na obálke uvedený ako odosielateľ
žalovaný, teda spoločnosť s ktorou mal uzavretú pracovnú zmluvu. V tomto prípade bolo podstatné, že

zásielku osobne prevzal dňa 24.10.2011, kedy aj došlo k skončeniu pracovného pomeru. Podľa názoru
okresného súdu sa žalobca nedôvodne domáha zaplatenia mzdy od 05.10.2011, pretože týmto dňom
nevykonával pre žalovaného prácu na základe pracovnej zmluvy, v dôsledku ktorej by mu vznikol nárok
na jej zaplatenie ako i ostatných nárokov, ktoré si v tomto konaní uplatnil.

18. Odvolací súd poukazuje na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že na č.l. 4 je založená pracovná zmluva
uzavretá podľa § 42 a nasl. Zákonníka práce medzi obchodnou spoločnosťou CARLOG, s.r.o., Miletičova
1, Bratislava a žalobcom menom D. D., v ktorej v článku 2 je uvedený druh práce, zamestnanec
sa zaväzuje vykonávať u zamestnávateľa prácu vodiča , mechanika nákladného motorového vozidla.
Táto práca je zaradená do druhého stupňa náročnosti práce v zmysle ZP. V rámci tohto druhu práce
sa zamestnanec zaväzuje okrem vedenia nákladného motorového vozidla vykonávať všetky s tým
súvisiace činnosti ako napr. nakladanie a vykladanie prepravovaného materiálu, čistenie a technická
údržba motorového vozidla, oprava vozidiel podľa potreby zamestnávateľa, vybavovanie formalít na
hraničných alebo colných kontrolách a ďalšie práce týkajúce sa dopravy nákladného motorového vozidla
na základe pokynov zamestnávateľa. Podľa článku 3 pracovnej zmluvy miesto výkonu práce bod 1
miesto výkonu práce je sídlo zamestnávateľa. Zamestnanec bude v rámci výkonu práce vykonávať
činnosť vodiča nákladného motorového vozidla v rámci vnútroštátnej i medzinárodnej nákladnej cestnej
dopravy podľa pokynov zamestnávateľa. Podľa článku 4 bod 1 deň nástupu do práce si zmluvné strany
dohodli na 13.02.2011.
19. V súvislosti s trvaním práceneschopnosti žalobcu odvolací súd poukazuje na článok 9 pracovnej
zmluvy, ktorý upravuje pracovnú neschopnosť v tomto znení: v prípade absencie zamestnanca v práci z
dôvodu choroby alebo úrazu oznámi zamestnanec svoju neprítomnosť zamestnávateľovi do 9.00 hod.
prvého dňa takejto neprítomnosti a uvedie jej dôvod a pravdepodobný termín návratu do práce. Pokiaľ
dôjde k skutočností odôvodňujúcej pracovnú neschopnosť zamestnanca počas pracovného turnusu, je
zamestnanec povinný okrem informovania zamestnávateľa, o tejto skutočnosti informovať aj dispečing.
Zamestnanec je povinný zaistiť doručenie potvrdenia o pracovnej neschopností zamestnávateľovi
najneskôrdo štyroch pracovných dní od prvého dňa neprítomnosti v práci. Pokiaľ zamestnanec
potvrdenie o pracovnej neschopnosti nedoručí; zamestnávateľovi v lehote podľa predchádzajúceho
bodu a neprítomnosť v práci tak nebude ospravedlnená môže zamestnávateľ okamžite skončiť pracovný
pomer so zamestnancom z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
20. S prihliadnutím na uvedený článok 9 pracovnej zmluvy, ktorý upravuje pracovnú neschopnosť
zamestnanca odvolací súd poukazuje na to, že tvrdenie žalobcu, že nebol oboznámený s pracovným
poriadkom a tak nemal možnosť zistiť ako má postupovať v prípade práceneschopnosti táto skutočnosť
je upravená priamo v pracovnej zmluve, ktorá bola medzi stranami sporu uzavretá. Podľa článku 3
pracovnej zmluvy zamestnanec po ukončení práceneschopnosti teda dňom 05.10.2011 bol povinný sa
dostaviť do miesta výkonu práce, teda do sídla zamestnávateľa s tým, že podľa pracovnej zmluvy jeho
výkon práce má byť v rámci vnútroštátnej i medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy podľa pokynov
zamestnávateľa. V danom prípade tak bol zamestnanec povinný dostaviť sa do sídla zamestnávateľa,
kde mu malo byť určené na základe pokynov zamestnávateľa vykonávať činnosť vodiča nákladného
motorového vozidla v rámci vnútroštátnej i medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy. Z uvedenej
pracovnej zmluvy jednoznačne vyplýva, že zamestnanec mal miesto výkonu jeho práce, teda vykonávať
činnosť v rámci vnútroštátnej i medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy, čo predpokladá, že na základe
tejto pracovnej zmluvy bolo možné uložiť mu vykonávať činnosť aj v štáte, ktorý bol v konaní uvedený a to
v Belgicku. To, že zamestnanec podľa pracovnej zmluvy vykonával činnosť aj v zahraničí teda v Belgicku
odôvodňuje aj skutočnosť, že v Belgicku sa mu stal úraz v dôsledku ktorého bol práceneschopný.
21. Z uvedeného možno konštatovať, že medzi stranami sporu bola platne uzavretá písomná pracovná
zmluva zo dňa 13.10.2011, na základe ktorej žalobca vykonával činnosť vodiča nákladného motorového
vozidla v rámci vnútroštátnej i medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy, teda aj v zahraničí a aj v
Belgicku, ako vyplýva z obsahu spisu a vykonaného dokazovania.
22. Žalobca v dovolaní namieta vady zmätočnosti v súvislosti s procesným postupom oboch súdov v
dôsledku toto, že súdy rozhodli bez náležitej reakcie na jeho odvolacie námietky a ich rozhodnutia sú
nepreskúmateľné v tom, že bolo potrebné vziať na zreteľ obsah nárokov žalobcu, ktoré vyvodzoval z
pracovnoprávneho pomeru založeného písomne uzavretou pracovnou zmluvou dňa 13.10.2011 a jednak
nárokov, ktoré ako tvrdil žalobca vyvodzoval z právneho vzťahu založeného konkludentne uzavretou
pracovnou zmluvou.
23. Vzhľadom k tomu, že súdy sa dostatočne nezaoberali tvrdením existencie konkludentne uzavretej
pracovnej zmluvy dňa 14.02.2011 a nárokov, ktoré žalobca vyvodzoval s takto založeného pracovného
pomeru bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec vrátaná na ďalšie konanie. V súvislosti

s uvedeným žalobca tvrdil, že písomná pracovná zmluva zo dňa 13.02.2011 neumožňovala, aby
prácu mechanika nákladného motorového vozidla vykonával mimo sídla žalovaného v Bratislave. Zo
skutočnosti, že prácu mechanika reálne vykonával výlučne v Belgicku a za túto prácu bol aj odmeňovaný
vyvodzoval existenciu pracovného pomeru strán sporu, ktorý bol založený konkludentne dňa 14.02.2011
na pracovnú pozíciu mechanik nákladných vozidiel s miestom výkonu práce v Belgicku. Tvrdil, že
tento pracovný pomer nebol dosial nijakým spôsobom ukončený a preto jeho uplatnené nároky sú
opodstatnené.
24. V danom prípade je významné tvrdenie žalobcu, že písomná pracovná zmluva zo dňa 13.02.2011
neumožňoval, aby prácu mechanika nákladného motorového vozidla vykonával mimo sídla žalovaného
v Bratislave je v rozpore so znením pracovnej zmluvy, tak ako je uvedené vyššie. Nemožno sa stotožniť
s tvrdením žalobcu, že prácu mechanika reálne vykonával výlučne v Belgicku na základe konkludentne
uzavretej pracovnej zmluvy, pretože podľa článku 3 pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2011 zamestnanec
v rámci výkonu práce vykonávať činnosť vodiča nákladného motorového vozidla v rámci vnútroštátnej
i medzinárodnej cestnej dopravy podľa pokynov zamestnávateľa. Z výsluchu žalobcu na pojednávaní
súd okrem iného zistil, že dňa 13.02.2011 podpísal pracovnú zmluvu, ktorá mu bola predložená s firmou
CARLOG. Nasledujúci deň vycestoval zo Slovenska do Belgicka do mesta P., kde bol aj ubytovaný
priamo vo firme Hertens.
25. Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že súd sa nezaoberal nárokom
žalobcu v súvislosti s uzatvorením pracovnej zmluvy konkludentne, tak ako tvrdil dňa 14.02.2011, ako
to tvrdil žalobca v priebehu konania a z tejto zmluvy si mal aj uplatniť nárok podanou žalobou. V
dovolaní žalobca namietal porušenie ústavných práv na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. V
dôsledku toho bolo rozhodnutie zrušené s tým, že súdy sa dostatočne nezaoberali uplatneným nárokom
z právneho vzťahu založeného konkludentne a nárokov, ktoré boli žalobcom uplatňované a rozhodnutia
neobsahovali odôvodnenie, prečo nie je dôvodne uplatnený nárok, a prečo je neopodstatnená
argumentácia žalobcu ohľadne existencie pracovného pomeru založeného konkludentne. V súvislosti
s námietkou porušenia ústavných práv žalobcu na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v
danej veci bude potrebné, aby okresný súd posúdil podľa príslušných ustanovení Zákonníka práce
ako aj podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, týkajúci sa právneho úkonu dôvodnosť
tvrdenia žalobcu ohľadne uzavretia pracovnej zmluvy konkludentne dňa 14.02.2011, a posúdiť prejav
vôle zmluvných strán ako aj platnosť, prípadne neplatnosť takejto pracovnej zmluvy a následne skúmať
dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu z tejto zmluvy.
26. Ako už bolo uvedené, žalobca v podanej žalobe tvrdil, že dňa 13.02.2011 uzavrel so žalovaným
pracovnú zmluvu na prácu vodiča mechanika nákladného motorového vozidla, a ako dôkaz predložil
fotokópiu pracovnej zmluvy zo dňa 13.02.2011. Podľa predloženej pracovnej zmluvy článku 3
miesto výkonu práce je sídlo zamestnávateľa, zamestnanec bude v rámci výkonu práce vykonávať
činnosť vodiča nákladného motorového vozidla v rámci vnútroštátnej i zahraničnej nákladnej cestnej
dopravy podľa pokynov zamestnávateľa. Z výpovede žalobcu na pojednávaní vyplýva, že vykonával
prácu v Belgicku na základe pokynu zamestnávateľa, kde následne aj utrpel úraz v dôsledku
ktorého bol práceneschopný do 04.10.2011. Postup pri predkladaní písomných dokladov ohľadne
práceneschopnosti žalobcu bol upravený v pracovnej zmluve zo dňa 13.02.2011, tak ako bolo uvedené
vyššie a po ukončení práceneschopnosti bol podľa pracovnej zmluvy žalobca povinný nastúpiť do
práce, keď miestom výkonu činnosti bolo sídlo zamestnávateľa, teda sídlo žalovaného a skutočnosť, že
nastúpil do práce bol povinný preukázať, pričom však žalobca tvrdil, že nebol oboznámený s pracovným
poriadkom a nevedel ako má postupovať pri predkladaní dokladov ohľadne práceneschopnosti, keď
tento postup je upravený priamo v pracovnej zmluve.
27. Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesením, sp. zn.3Cdo/26/2019, zo dňa 10.10.2019 zrušil
rozsudok odvolacieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. V danom prípade žalobca v dovolaní
vytýkal súdom oboch inštancií nedostatky v procese obstarania skutkových podkladov pre rozhodnutie.
Namietal nesprávnosť a neúplnosť skutkových zistení, nevykonanie niektorých dôkazov, nesprávne
vyhodnotenie vykonaných dôkazov, ako aj prijatie nenáležitých skutkových záverov. Žalobca tiež v
dovolaní namietal, že procesný postup súdov oboch inštancií mal znaky zmätočnosti, aj v dôsledku
toho, že súdy rozhodli bez náležitej reakcie na jeho odvolacie námietky do tej miery, že ich
rozhodnutia sú nepreskúmateľné. V prípade dovolacej argumentácie bolo potrebné vziať na zreteľ a
diferencovať, že ním uvádzané dôvody zmätočnosti sa obsahovo týkali jednak nárokov, vyvodzovaných
z pracovnoprávneho pomeru, založeného písomnou uzavretou pracovnou zmluvou a jednak nárokov,
ktoré ako tvrdil vyvodzoval z právneho vzťahu, založeného konkludentne uzavretou pracovnou zmluvou.
28. V odôvodnení dovolací súd uviedol, že odvolací súd v rozsudku ničím neodôvodnil, prečo je
neopodstatnená jeho odvolacia argumentácia, týkajúca sa existencie pracovného pomeru, založeného

konkludentne a z neho vyvodzovaných nárokov žalobcu. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd k záveru,
že vo vzťahu k tejto časti odvolacej argumentácie žalobcu došlo postupom súdu k procesnej vade
zmätočnosti a týmto postupom bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

29. Vychádzajúc z uvedeného, v konaní je potrebné zaoberať sa otázkou týkajúcou sa existencie
pracovného pomeru, založeného konkludentne a z neho vyvodzovaných nárokov, ktoré si v konaní
uplatnil žalobca. Podľa dovolacieho súdu, súd ničím neodôvodnil, prečo je neopodstatnená odvolacia
argumentácia žalobcu, týkajúca sa existencie pracovného pomeru, založeného konkludentne a z neho
vyvodzovaných nárokov žalobcu. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd k záveru, že vo vzťahu k
tejto časti odvolacej argumentácie žalobcu došlo postupom súdu k procesnej vade zmätočnosti a
týmto postupom bolo znemožnené strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Bude preto potrebné, aby sa touto otázkou,
resp. nárokom žalobcu z inej zmluvy uzavretej konkludentne, zaoberal okresný súd a na základe
zhodnotenia predložených dôkazov znovu rozhodol o nároku na zaplatenie ušlej mzdy v sume 530 eur
s príslušenstvom, a ďalších nárokov v zmysle podanej žaloby, s prihliadnutím aj na tvrdenie žalobcu,
že k zániku takejto konkludentne uzavretej zmluvy, s miestom výkonu práce v Belgicku zatiaľ nedošlo a
tento pracovný pomer nebol doteraz nijakým spôsobom ukončený.

30. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti,
neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné,
jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky.
Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia
byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a
určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

31. Odvolací súd v súlade s rešpektovaním právneho názoru dovolacieho súdu a vyplývajúceho dôvodu
zrušenia rozhodnutia, pri znemožnení strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, z obsahu preskúmavaného rozsudku okresného
súdu, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že rozsudok súd prvej inštancie a jeho
odôvodnenie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keďže
závery v ňom obsiahnuté sú nedostatočné. V odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové
zistenia v spojitosti s čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v
súhrne umožnili vytvoriť záver o celkovom skutkovom stave, ohľadne nárokov žalobcu, ktoré ako tvrdil
si uplatňuje aj z pracovnej zmluvy uzavretej konkludentne, ktorou sa okresný súd vôbec nezaoberal.

32. Uvedeným postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené stranám, aby uskutočňovali procesné
práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces a nemožno tento
nedostatok napraviť v odvolacom konaní. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane
je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho
rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389
ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia)
súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy
tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného
sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len
za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového
poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre
zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno
ho ani zmeniť.

33. S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 389
ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
(§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

34. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vykoná dokazovanie v dostatočnom rozsahu, zhodnotí zistený
skutkový stav veci a na základe právneho posúdenia veci znovu rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní
tak, aby bolo v súlade s uvedenými zákonnými ustanovenia s poukazom na ustanovenie § 220 ods. 2
C.s.p. a tiež aby bolo aj preskúmateľné v prípadnom odvolacom konaní.

35. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

36. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 13. 10. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.