Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 25, 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/317/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113208635
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 07. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113208635.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne R. S., nar. X. X. XXXX, bytom
I.Š. XX, T., zast. AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Košice,
Kmeťova 26, proti žalovanej MVDr. E. F. - U., nar. XX. X. XXXX, V., Y. XX, IČO: 30 658 225, o zaplatenie
1.812,08 € s prísl., o odvolaniach žalobkyne a žalovanej proti rozsudku 15C 182/2013-401 z 11.4.2017
Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 1.530 € do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku.

Z r u š u j e rozsudok v napadnutej časti o povinnosti žalovanej zaplatiť priznanú istinu s 5 % ročným
úrokom z omeškania z dlžnej sumy od 23.7.2017 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania
strán sporu a o trovách štátu a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

Odmieta odvolanie žalovanej proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancie(ďalejaj„súd“)rozsudkomžalovanejuložilpovinnosťzaplatiťžalobkynisumu1.530
€ spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 23.2.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti

rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalobkyni priznal proti žalovanej náhradu trov konania
v rozsahu 100 % a žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť jej
sumu 1.812,08 € s prísl. titulom vydania bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní jej
pozemkov bez právneho titulu žalovanou za rok 2012. Skutkovo žalobu odôvodnila tým, že je
podielovou spoluvlastníčkou v pomere 22/176-ín k celku (predstavuje to výmeru o veľkosti 1913,5 m2)

nehnuteľností evidovaných Katastrálnym úradom Košice, Správa katastra Košice - okolie, katastrálne
územie T., okres V., obec T. na LV č. XXXX o celkovej výmere 15308 m2, že žalovaná vlastní stavby
umiestnené na jej pozemkoch parc. reg. CKN č. XXX/XX a č. XXX/XX - sklad na LV č. XXXX, k.
ú. T., okres V. - I., obec T., ošipáreň na LV č. XXXX, par. č. XXX/XX, k. ú. T., okres V. - I., obec
T., že sklad žalovaná užívala ako krytú jazdiareň a priestory ošipárne ako priestory pre ubytovacie
služby, že na predmetných pozemkoch si žalovaná vybudovala ranč, ktorý si oplotila a prevádzkovala
tam podnikateľskú činnosť v rámci agroturistiky bez akéhokoľvek obmedzenia, pričom žalovaná cudzie

pozemky užívala bez právneho dôvodu a platenia nájmu od roku 1997 a že napriek ústnej dohode
medzi žalobkyňou a žalovanou, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančnej odplaty (nájomného) za
užívanie pozemkov, žalovaná od začiatku vzniku ranča v roku 1997 žalobkyni neposkytla za užívanie
pozemkov žiadnu finančnú odplatu.3. Súd po vykonaní dokazovania uzavrel, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou pozemkov
evidovaných v katastri nehnuteľností ako parc. reg. EKN č. XXX/X o výmere 12377 m2 a pozemku

evidovaného v katastri nehnuteľností ako parc. reg. EKN č. XXX/XX o výmere 2931 m2 na LV č. XXXX,
v pomere 22/176-ín k celku, čo predstavuje výmeru o veľkosti 1913,5 m2 na ktorých sa nachádzajú
stavby vo výlučnom vlastníctve žalovanej, a to sklad zapísaný na LV č. XXXX, par. č. XXX/XX, súp.
č. XX, evidovaný Katastrálnym úradom Košice, Správa katastra Košice - okolie, k. ú. T., okres V. -
I., obec T., ošipáreň zapísaná na LV č. XXXX, parc. č. XXX/XX, súp. č. XX, evidovaná Katastrálnym

úradom Košice, Správa katastra Košice - okolie, k. ú. T., okres V. - I., obec T.. Súd konštatoval, že nie je
sporné, že žalovaná ako vlastníčka predmetných stavieb nemala so žalobkyňou ako spoluvlastníčkou
pozemkov uzatvorenú písomnú nájomnú zmluvu, preto si žalobkyňa uplatnila voči žalovanej nárok
titulom bezdôvodného obohatenia za rok 2012, predstavujúci obvyklé nájomné za užívanie predmetných
nehnuteľností bez nájomnej alebo inej zmluvy alebo bez iného titulu oprávňujúceho tieto pozemky
užívať. Súd vyjadril názor, že vlastníctvo žalovanej k objektom nachádzajúcim sa na pozemkoch

žalobkyne je potrebné posudzovať ako komplexný ucelený priestor využívaný práve v súvislosti s týmito
stavbami, to znamená ako areál ranča. Žalovaná tieto priestory užívala v rámci svojej podnikateľskej
činnosti, ktorú ukončila dňa 14.1.2013. Podľa argumentácie súdu žalovanej tvrdenie, že v roku 2011
opustila areál a tento začal užívať jej bývalý manžel, nemá vplyv na jej pasívnu legitimáciu, lebo sama
tvrdila,žesatakudialonazákladenájomnýchzmlúvuzavretýchsbývalýmmanželom.Posudoksúdneho

znalca Ing. L., ktorého súd ustanovil na vyčíslenie nároku žalobkyne, súd vyhodnotil tak, že tento
spĺňa všetky zákonné kritériá pre znalecký posudok, jeho zdôvodnenie je presvedčivé, logické, je v
súlade s ostatnými vykonanými dôkazmi berúc pritom na zreteľ reálne využitie oceňovaného pozemku
v rozhodnej dobe. Podľa záverov znaleckého posudku č. 74/2016 z 8.12.2016 výpočet nájmu na m2
je nasledovný: 15,060 x ((1 + 0,0088)25 x 0,0088) / ((1 + 0,0088)25 - 1) x 1,19, nájom za rok na m2:

0,802 €/m2/rok, nájom za rok 2012 spolu predstavuje 0,802 €/m2/rok x 1 1913,51 m2 = 1.534,64 €/rok,
po zaokrúhlení 1.530 €/rok.

4. Po právnom posúdení veci podľa § 451 ods. 1, 2, § 456, § 458 ods. 1, § 563 Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“) súd vychádzajúc zo záverov v konaní ustanoveného znalca dospel k záveru, že žaloba

je dôvodná v časti 1.530 €. Žalobkyni zároveň priznal úroky z omeškania od 23.2.2017, t.j. odo dňa
nasledujúceho po doručení znaleckého posudku Ing. L. žalovanej vo výške 5 % a v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.

5. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania,

lebo výška nároku závisela od znaleckého posudku. O trovách štátu súd rozhodol podľa čl. 4 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

6. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním obe sporové strany.

7. Žalobkyňa napadla rozsudok v časti určenia výšky úroku z omeškania a doby, odkedy je žalovaná
uhradiť žalobkyni úrok z omeškania a vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t.j. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok v časti prisúdeného
úroku z omeškania tak, že žalovanej uloží povinnosť zaplatiť jej úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne z

dlžnejsumy1.530€ododňanasledujúcehopodnidoručeniažalobyžalovanejdo3dníodprávoplatnosti
rozsudku a v prevyšujúce časti žalobu zamietne alebo aby odvolací súd zrušil rozsudok v odvolaním
napadnutej časti. Uplatnila si trovy odvolacieho konania. Nesúhlasila s priznaním úroku z omeškania odo
dňa nasledujúceho po dni doručenia znaleckého posudku na určenie výšky bezdôvodného obohatenia.
Poukázala na to, že v konaní boli predložené viaceré znalecké posudky na určenie výšky obvyklého

nájomného v k. ú. T. (znalecký posudok Ing. Š., Ing. H., 2 x Ing. L., Ing. Q.) a záviselo len od úvahy súdu,
ktorýznaleckýposudokbudepodkladomprerozhodnutievovecisamej.Žalobkyňapredložilasožalobou
znalecký posudok Ing. Š., od ktorého odvodila žalovanú sumu, zároveň predložil aj ďalšie znalecké
posudky vypracované v skutkovo a právne totožných veciach. Len z dôvodu nesúhlasu žalovanej s
týmito znaleckými posudkami ustanovil súd znalca Ing. L., ktorý vyhotovil znalecký posudok č. 74/2016,

z ktorého súd vychádzal. Citujúc ust. § 563, § 517 ods. 2 OZ, s odkazom na rozsudky Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 1 Cdo 210/2005, sp. zn. 3 Cdo 250/2014, sp. zn. 1 Cdo 99/2007, Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 28 Cdo 1853/2002, sp. zn. 33 Odo 871/2005, R 27/1977 argumentovala, že žalovaná sa dostala
do omeškania s požadovaným plnením odo dňa nasledujúceho po dni, kedy jej bol doručený návrh navydanie platobného rozkazu a nie ako nesprávne ustálil súd prvej inštancie odo dňa nasledujúceho po
dni doručenia znaleckého posudku č. 74/2016. Od toho sa potom odvíja aj výška zákonných úrokov z
omeškania - návrh na vydanie platobného rozkazu bol žalovanej doručený najskôr dňa 24.5.2013, preto

má žalobkyňa nárok na zákonný úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy a nie ako to
uviedol súd prvej inštancie vo výške 5 %. Žalobkyňa uviedla, že podáva odvolanie aj voči výroku II.
napádaného rozhodnutia, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, vzhľadom k tomu, že tento
výrok II. súvisí s výrokom I. v časti prisúdeného úroku z omeškania. Je zrejmé, že „prevyšujúcu časť“
žaloby, ktorú súd prvej inštancie zamietol, tvoria aj úroky z omeškania vo výške a od momentu, ktorý

požaduje žalobkyňa uhradiť.

8. Žalovaná napadla rozsudok vo všetkých výrokoch z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b/, § 365 ods. 2 (správne má byť ods. 1, pozn. odvolacieho súdu) písm. d/, e/, f/, h/ CSP a
navrhla odvolaciemu súdu, aby zrušil rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Argumentovala, že žalobkyňa nepreukázala výkon podnikateľskej činnosti žalovanou na pozemkoch

vo vlastníctve žalobkyne, ani nepreukázala, že obmedzuje výkon jej vlastníckeho práva na zvyšnej
časti pozemku, ktorý nie je zastavaný stavbou v rozhodnom období. Nesúhlasila so záverom súdu, že
užíva pozemky bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Uviedla, že pozemok vo vlastníctve žalobkyne sa
nachádza pod bývalým R. V.N. a W. T., pričom na dvore prebieha nerušená poľnohospodárska činnosť,
je na nej registrovaná farma a všetky budovy boli postavené pred rokom 1991. Poľnohospodársky dvor

je riadne zakreslený v mapách a historicky existuje v katastri obce. Budova, ktorá sa nachádza na
pozemku, je v jej výlučnom vlastníctve a užíva ju jej exmanželom JUDr. Y. F., túto je nemožné užívať
bez prechodu cez časť pozemku, ktorý je vo vlastníctve žalobkyne. Stav, že stavby sú postavené na
pozemkužalobkynenezapríčinila,pretožestavbybolipostavenénapoľnohospodárskeúčelypredrokom
1991, a teda podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. ide o pozemok zastavaný stavbou na

poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Povinnosťou súdu je ex offo skúmať, či právny nárok žalobkyne
nie je prekludovaný. Na takto postavené budovy (v danom prípade v rokoch 1953-1976 na roľníckom
družstve) a zastavané pozemky sa vzťahuje právna úprava zákona 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Tento zákon v § 11 písm. d/ upravuje, kedy
možno zastavaný pozemok vydať ako aj otázku náhrady za pozemok, ktorý sa nevydá a za ktorý sa

neposkytol iný pozemok. Náhradu pritom poskytuje štát a v zmysle § 16 ods. 3 oprávnená osoba vyzve
na vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených v § 13. Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia
okresného úradu alebo súdu, končí sa táto lehota uplynutím 3 rokov od nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby na náhradu zaniká. Podľa tejto právnej úpravy je nárok
žalobkyne prekludovaný a na túto skutočnosť je súd povinný prihliadať ex offo. Nárok žalobkyne na

náhradu za zastavený pozemok teda zanikol, preto nie je možné, aby si uplatňovala nárok z titulu, že
žalovaná užíva nehnuteľnosti, na ktorých boli postavené stavby v súlade s platnými a účinnými právnymi
predpismi v čase ich výstavby. Ak by odvolací súd dospel k záveru, že nárok žalobkyne prekludovaný
nie je, vyjadrila názor, že v konaní bolo preukázané, že pozemky žalobkyne neužívala, nezdržiavala sa
na nich, čo potvrdila svedecká výpoveď jej bývalého manžela JUDr. F. v konaní sp. zn. 38C 198/2014

vedenom na Okresnom súde Košice I. Namietala svoju pasívnu legitimáciu v konaní a vyjadrila názor,
že pokiaľ by odvolací súd bol toho názoru, že má v konaní pasívnu legitimáciu, táto je limitovaná
a ohraničená jej vlastníckym právom k stavbám nachádzajúcim sa na časti pozemkov žalobkyne.
Súd prvej inštancie sa nezaoberal tým, že v akom rozsahu sa budovy v jej vlastníctve nachádzajú
na pozemkoch žalobkyne, pričom je zrejmé, že žalovaná neužívala pozemky žalobkyne v rozsahu,

v akom sa žalobkyňa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, pričom žalovaná nikdy nebránila
žalobkyni užívať pozemky v jej podielovom spoluvlastníctve. Namietala ďalej nezákonnosť znaleckého
posudku z odboru stavebníctva, z ktorého súd vychádzal, pretože tento znalec nie je oprávnený
vypracovať znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty pozemkov, ktoré sú pozemkami pre
poľnohospodárske účely, zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Vytýkala,

že znalec pri určení výšky nájomného nezistil dostatočným spôsobom skutkový stav, a to, že ide o
pozemky zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.6.1991 a vzhľadom na uvedené sa na
určenie výšky nájomného vzťahuje právny predpis zákon č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, podľa ktorého výška nájomného je
najmenej 1 % hodnoty pozemku, určenej podľa osobitného predpisu, ktorým je v tomto prípade vyhláška

38/2005 Z.z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav a nie vyhláška
č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku, z ktorej vychádzal znalec. Súd teda nemal
vychádzať zo znaleckého posudku Ing. L., ale z posudku znalca z odboru poľnohospodárstva. V tomto
kontexte je rozsudok arbitrárny, čo zakladá jeho nepreskúmateľnosť, pričom poukázala napr. na nálezyÚstavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 105/2011 zo 14.6.2011, sp. zn. I. ÚS 154/05 z 28.2.2006, uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo 122/2010 z 12.5.2011, sp. zn. 6 Cdo 139/2011 z 12.10.2011 a ďalšie,
ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok vo výroku, ktorým jej súd priznal istinu
a vo výroku o trovách konania a v ostatnej časti tak, ako to uviedla vo svojom odvolaní. K námietke,
že nepreukázala výkon podnikateľskej činnosti žalovanou uviedla, že predložila výpis žalovanej zo
živnostenského registra, z ktorého je zrejmé, že v rozhodnom období vykonávala podnikateľskú činnosť,

pričom pre podnikanie nie je nevyhnutná aktívna fyzická účasť podnikateľa. Otázka (ne)úspechu v
podnikaní je irelevantná pre daný spor. Po citovaní z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo
285/2008, sp. zn. 1 cdo 78/2010 vyjadrila názor, že súd prvej inštancie sa s tvrdeniami o (ne)podnikaní
žalovanejriadnevysporiadal,akoajsotázkouohodnocovaniapozemkovznalcomzodborustavebníctva
s poukazom na stranu 4 bod 18 rozsudku. Konštatovala, že v konečnom dôsledku skutočnosť, či
žalovaná na predmetných pozemkoch podnikala alebo nie, nie je vo vzťahu k nároku žalobkyne

rozhodujúca; podstatná je skutočnosť, že žalovaná je vlastníčkou stavieb na cudzom pozemku. K
odvolacej námietke žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala obmedzenie výkonu jej vlastníckeho práva
na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je zastavaný, žalobkyňa uviedla, že rozhodujúcou je tá skutočnosť,
že zastavaný pozemok je užívaný už tým, že sú na ňom postavené stavby, t.j. užívanie stavby je
konzumované jej vlastníctvom. K obohateniu vlastníka stavby dochádza už z titulu vlastníckeho práva,

ktoré zakladá jeho oprávnenie stavbu užívať. Je potom výlučne vecou jeho rozhodnutia, či stavbu
bude užívať sám alebo ju prenechá inému. Povinnosť poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na
ktorom stavba stojí, postihuje vlastníka stavby, bez ohľadu na to, akým spôsobom sa vlastnícke právo
realizuje alebo na skutočnosť, či užívanie stavby prináša zisk. Žalovaná je vlastníčkou areálu ranča I.Š.
a stavieb, ktoré sa tu nachádzajú, rozprestierajúcich sa na pozemku žalobkyne, ktorý užíva žalovaná od

r. 1997 bez toho, aby žalovanej zaplatila akúkoľvek náhradu za užívanie a odmieta akékoľvek dohody so
žalobkyňou ohľadne výšky nájmu za užívanie predmetného pozemku (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 33 Odo 1405/2005 z 25.10.2006, sp. zn. 28 Cdo 794/2011 z 22.2.2012, sp. zn. 28 Cdo
1056/2012 z 15.8.2012, Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 91/2010). Zároveň je potrebné vlastníctvo
žalovanej k objektom nachádzajúcim sa na pozemkoch žalobkyne posudzovať v kontexte, t.j., že stavby

tvoria spolu s okolím (okolitými pozemkami) komplexný ucelený priestor využívaný (konzumovaný)
práve v súvislosti s týmito stavbami ako tzv. areál - ranč. Ranč I. predstavuje ohraničený areál,
jednotný funkčný celok, nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám
je totiž potrebné sa fyzicky dostať, čo potvrdzuje aj sama žalovaná. K námietke preklúzie nároku s
poukazom na zákon 504/2003 Z.z. žalobkyňa uviedla, že stavby vo vlastníctve žalovanej na pozemkoch

žalobkyne (sklad, ošipáreň) neslúžia na poľnohospodárske účely. Sklad slúži ako krytá jazdiareň a
priestory ošipárne slúžili v žalovanom období ako priestory na ubytovacie služby a podávanie jedál a
nápojov, čo bolo zistené pri obhliadke v konaní sp. zn. 19C/253/2012. Keďže vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané využitie pozemku vo vlastníctve žalobkyne žalovanou na poľnohospodárske účely,
nemožno tento zákon aplikovať na prejednávanú vec, keďže v § 1 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. sa

hovorí o nájomnej zmluve o nájme pozemku na poľnohospodárske účely. Taktiež je absurdné aplikovať
zákon 504/2003 Z.z. len z dôvodu, že ide o pozemky zastavané pred 24.6.1991 bez ohľadu na ich
skutočné využitie. Z týchto dôvodov sa nemôže aplikovať ani vyhláška 38/2005 Z.z. o určení hodnoty
pozemkov a porastov na nich na účely pozemkových úprav, na ktorú odkazuje § 10 ods. 1 zákona
504/2003 Z.z. pri určovaní výšky nájomného. Za nenáležité považuje aj odvolacie námietky žalovanej

vzťahujúce sa k aplikácii zákona 229/1991 Zb. v prejednávanom spore. Tento zákon sa nevzťahuje na
prejednávaný spor, žalobkyňa je vlastníčkou pozemkov a žalovaná je vlastníčkou budov, ktoré sa na
predmetných pozemkoch nachádzajú, a teda vlastnícke vzťahy sú vysporiadané. Zákon 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku sa s poukazom na § 4
ods. 1 vzťahuje na prípady, ak bývalým režimom poškodené osoby by neboli vlastníkmi pozemkov alebo

budov v dôsledku toho, že vlastníctvo prešlo na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25.2.1948
do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 6 ods. 1. Vtedy by si tieto poškodené osoby mohli uplatniť nároky
v zmysle zákona 229/1991 Zb. V roku 2003 bol prijatý zákon 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom s účinnosťou od 1.1.2004, na základe ktorého mohla oprávnená osoba do 31.12.2004
na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, uplatniť právo na navrátenie

vlastníctva k pozemku. V prípade žalobkyne je však situácia iná, pretože vlastníctvo k pozemkom je
vysporiadané, nakoľko žalobkyňa je vlastníčkou predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú
budovy vo vlastníctve žalovanej a žalobkyňa si neuplatňuje nárok k týmto budovám, ale nárok na
užívaniepozemkov,naktorýchsatietobudovynachádzajú.Knámietkežalovanej,žepozemky,oktorýchocenenievtomtosporeide,súpoľnohospodárskoupôdouamajúbyťoceňovanépodľazákona504/2004
Z.z. a vyhl. 38/2005 Z.z. žalobkyňa uviedla, že s týmito tvrdeniami žalovanej nesúhlasí, a to z dôvodu,
že predmetné pozemky nemajú stanovenú bonitnú pôdnoekologickú jednotku (BPEJ) a vzhľadom

na to, že sú zastavané BPEJ nemožno ani určiť. Ustálená judikatúra o oceňovaní nehnuteľností v
obdobných prípadoch hovorí, že pri vyčíslení nároku žalobkyne sa musí vychádzať zo sumy určenej
znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby, či odhad hodnoty nehnuteľností, za použitia
vyhlášky MS SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Cena nájmu, resp. od
neho sa odvodzujúce bezdôvodné obohatenie sa má určiť s prihliadnutím na účel nájmu a na danú

lokalitu, v tomto prípade pozemky užívané na podnikateľský účel, lokalita 15 minút autom z Košíc a v
blízkosti pozemkov žalobkyne sa nachádzajú pozemky určené na realizáciu projektu „Zelené údolie“,
zameraného na výstavbu rodinných domov a pozemky v obvode ranča majú aj inžinierske siete.
Skutočný účel pozemku bol ustálený na základe vykonaných dôkazov a obhliadky znalcov L., Ing. Š.,
či Ing. H.. Skutočné využitie sa preukázalo aj výpoveďou strán, aj obhliadkou znalcom aj súdom. V
danom prípade nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je potrebné

fyzicky sa dostať. Poukázala aj na rozhodnutia v obdobných veciach (Krajský súd v Košiciach sp. zn.
2Co/1098/2015 a sp. zn. 1Co/323/2015), pričom odvolací súd sa v týchto prípadoch zaoberal aj otázkou,
či sa jedná alebo nejedná o poľnohospodárske pozemky, ako aj spôsobom ich oceňovania. Odvolací
súd dospel k názoru, že sa nejedná o poľnohospodárske pozemky a potvrdil správnosť oceňovania
týchto sporných pozemkov znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty

nehnuteľností,akoajaplikáciuvyhlášky492/2004Z.z.ostanovenívšeobecnejhodnotypozemku.Keďže
v skutkovo a právne obdobnom prípade už všeobecný súd rozhodol, žalobkyňa apeluje na princíp
právnej istoty, zakotvený v článku 2 CSP.

10. Žalovaná nevyužila právo na repliku, avšak podaním doručeným dňa 10.10.2017 žiadala priznať

oslobodenie od súdneho poplatku s poukazom na svoju finančnú situáciu.

11. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý platí aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP).

12. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia tohto zákona, zostávajú zachované.

13. Pri zmenách právnych predpisov procesnoprávnej povahy platí zásada (vo vzťahu k civilnému
sporovému poriadku výslovne vyjadrená v § 470 ods. 1 CSP), že nové procesné právo (jeho zmeny)

platí odo dňa nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy (Civilného sporového poriadku) i pre konania
(spory) začaté pred nadobudnutím jej účinnosti.

14. Žalobkyňa žalobu podala dňa 11.4.2013, súd prvej inštancie spor rozhodol 11.4.2017, odvolanie
žalobkyne bolo podané 15.5.2017 a žalovanej 22.5.2017, teda po nadobudnutí účinnosti Civilného

sporového poriadku, a preto aj odvolací súd vec posudzoval a rozhodol za účinnosti CSP.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolania strán sporu ako podané včas oprávnenými osobami proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku

oznámil dňa 19.7.2018 na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.

16. Rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni istinu 1.530 € (okrem priznaných

ročných úrokov z omeškania) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku je vecne správny, preto ho odvolací
súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Výrok rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti nad priznanú istinu zamietnutá, nadobudol
právoplatnosť (okrem úrokov z omeškania), pretože žalobkyňa ako osoba oprávnená podať odvolanie

proti tomuto výroku rozsudku odvolanie nepodala, a preto tento výrok nebol predmetom odvolacieho
prieskumu.18. Odvolanie žalovanej proti tomuto výroku (v časti zamietnutej istiny) odvolací súd odmietol v súlade s
ust. § 386 písm. b/ CSP, pretože podať odvolanie je oprávnená iba tá strana sporu, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané. V tejto časti táto podmienka u žalovanej splnená nie je, pretože žaloba bola

v tejto časti zamietnutá. Žalovaná preto nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti tomuto výroku
súdneho rozhodnutia.

19. Žalobkyňa uplatnila v odvolaní odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a žalovaná uplatnila
odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcich
skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

20. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať
eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených

záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,
v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

22. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,
ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie

skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,
ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol

vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

23. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí

ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 CSP (do
30.6.2016 s ustanovením § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo

alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

24. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení
dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré

vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §§ 133
až 135 O.s.p.).25. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

26. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozsudku nie sú naplnené.

27. Súd prvej inštancie vo veci vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav, vykonanie ďalších
dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a v potvrdenej časti zo zisteného
skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom nebolo zistené žiadne porušenie procesných

práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie v tejto časti, preto
odvolací súd rozsudok vo výroku o zaplatení istiny ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.

28. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v potvrdenej časti, s ktorými

sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

29. Ani skutočnosti uvedené žalovanou v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť rozsudku v tejto vyhovujúcej časti.

30. Žalovaná argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj správne vysporiadal pri rozhodovaní
vo veci a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej ohľadne istiny.

31. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúcom z výsledkov
vykonaného dokazovania, o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej užívaním pozemkov
vo vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu v rozsahu, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie, t. j.
za obdobie roka 2012 vo výške 1.530 €.

32. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku s
poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a preto mu nemožno vytýkať, že
by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.

33. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v potvrdenej časti a k odvolacím námietkam

žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:

34. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaná získala tým, že užívala
pozemky žalobkyne bez právneho dôvodu, t.j. bez nájomnej zmluvy. Ustanovenie § 451 ods. 1 OZ
vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nemá bezdôvodne obohacovať na úkor iného.

Bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzok, z ktorého vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť
vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na úkor koho k obohateniu došlo, požadovať
vydanie toho, o čo sa povinný obohatil. Bezdôvodné obohatenie je vyjadrené i ako predmet, ktorého sa
záväzok z bezdôvodného obohatenia týka, teda ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením na základe neplatného právneho úkonu, plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a

majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. O obohatenie ide vtedy, ak sa plnením dostalo majetkovej
hodnotytomu,komuboloplnené,takževjehomajetkusatoprejavilozvýšenímjehoaktívaleboznížením
jeho pasív. V posudzovanom prípade je ustanovením § 451 OZ porovnávaný vzťah medzi vlastníčkou
pozemkov (žalobkyňou) a vlastníčkou stavieb, ktoré na týchto pozemkoch v rozhodnom období sa
nachádzali (žalovanou).

35. Pre posúdenie, či sa žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila, bolo podstatné zistenie, či
pozemky žalobkyne bez právneho dôvodu žalovaná užívala.36. Podľa názoru odvolacieho súdu pozemky žalobkyne boli žalovanou užívané už tým, že sa na týchto
pozemkoch nachádzali (hospodárske) budovy, stavby, ktoré žalovaná vlastnila a išlo o stavby spojené so
zemou pevným základom, teda o nehnuteľnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že v takomto prípade je totiž

zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková hodnota je konzumovaná) už tým, že sú na ňom postavené
stavby (teda samotným umiestnením stavieb spojených so zemou pevným základom) a je bez právneho
významu, akým spôsobom je vlastnícke právo k stavbám vlastníkom stavieb „konzumované“, teda či
tieto stavby prenajíma alebo či ich užíva osobne a podobne.

37. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou pozemkov parcelných čísiel registra „E“
KN XXX/X o výmere 12377 m2 a KN XXX/XX o výmere 2931 m2, v podiele 22/176, katastrálne územie
T., I. V.-I., ktoré sú zapísané na LV č. XXXX a žalovaná je vlastníčkou skladu na parcele 739/51, ktorý
je zapísaný na LV XXXX kat. úz. T. a stavieb - ošipáreň na parcele XXX/XX a ovčín na parcele XXX/XX,
ktoré sú zapísané na LV XXXX kat. úz. T., ktoré slúžia ranču I. a ktoré žalovaná vybudovala.

38. Argumentácia žalovanej, že predmetné pozemky sú ornou pôdou, že ich treba považovať za
poľnohospodárske pozemky, lebo slúžia na poľnohospodárske účely, je neopodstatnená. O opaku
svedčia výsledky vykonaného dokazovania, jednak výsluch sporových strán, ďalej grafické znázornenie
ranča GEODETICC-ou, znalecké posudky Ing. Š., Ing. H., Ing. L. s tým, že v žalovanom období
predmetné pozemky slúžili na agroturistiku ako ranč I.. Z obhliadky vykonanej okresným súdom v konaní

vedenompodsp.zn.19C/253/2012jednoznačnevyplynulo,žehospodárskestavby(klubovňa/ubytovňa,
stajne/vnútorná jazdiareň) vo vlastníctve žalovanej, zvieratá patriace k ranču (kone, hydina, vtáctvo,
psy), naukladané drevo, klietka pre zajace, kruhová ohrada pre pštrosy, prístrešok, jazierko, trávnik,
búdka pre hydinu s ohradeným priestorom pre hydinu, stromčeky, voliéry, holubník, drevotriesková
budova,stajne,vonkajšíprístrešokavonkajšiajazdiareň,spevnenákomunikáciaavýbehprekonetvoria

jeden funkčný celok - ranč. V danom prípade nie je možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných
pozemkov, ide o ohraničený areál, v ktorom sa vykonávajú aktivity špecifického zamerania a návštevníci
areálu majú k dispozícii celý areál a voľne sa tam pohybujú aj niektoré zvieratá.

39. Samotná žalovaná nepopiera, že na predmetných nehnuteľnostiach vybudovala ranč, kde sa

nachádzajú budovy v jej vlastníctve - sklad slúžiaci ako stajne, či krytá jazdiareň a priestory ošipárne boli
prerobené na priestory ubytovne - klubovne. Z výpisu zo živnostenského registra mal súd preukázané,
že od 10. marca 2000 do 1. februára 2014 (kedy došlo k pozastaveniu živnosti) žalovaná podnikala
v oblasti agroturistiky a v predmete podnikania mala okrem iného aj vyučovanie rekreačnej jazdy
na koni, predaj na priamu konzumáciu nápojov, zmrzliny, tepelne upravovaných mäsových výrobkov

a bezmäsitých jedál, ubytovacie služby v kategórii *** atď. Prevádzka bola zrušená až 14. januára
2013. Nedôvodná je preto odvolacia námietka žalovanej o nepreukázaní jej podnikateľskej činnosti na
pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne.

40. Nenáležitá je aj námietka žalovanej o možnosti žalobkyne užívať nezastavané časti pozemkov

(zvyšné časti pozemkov, ktoré nie sú zastavané stavbou), a to vzhľadom na zistenia súdom
ustanoveného znalca v konaní, ktorý obhliadku nehnuteľností vykonal 26.2.2014 (znalec uviedol, že vo
veci už raz podal znalecký posudok č. 6/2014), konkrétne, že žalovaná užíva ranč v celom rozsahu
a tento ranč je potrebné posudzovať ako jeden celok, areál je dlhodobo využívaný pre agroturistiku s
chovom domácich zvierat a poskytovaním doplnkových služieb. Skutočný spôsob využitia pozemkov

zodpovedá grafickému znázorneniu užívania pozemkov registra „E“ parcely č. 737/7 a 737/11 v obvode
ranča I., vypracovanému firmou GEODETICCA Košice, pričom na mieste obhliadky ani jedna zo strán
nemala pripomienky k tomuto dokumentu a grafické znázornenie bolo preto základným podkladom pre
určenie plošnej výmery pre výpočet nájomného za užívanie pozemkov.

41. Ranč I. predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok a nie je možné oddeliť funkcionalitu
budov a samotných pozemkov, pričom k jednotlivým stavbám je potrebné sa aj fyzicky dostať a stavby
sú využívané na účely agroturistiky.

42. Vzhľadom na uvedené skutočnosti je dôvodný záver súdu o užívaní spoluvlastníckeho podielu

žalobkyne na sporných nehnuteľnostiach žalovanou v celom rozsahu a nie iba v rozsahu pozemkov
zastavaných stavbami.43. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne na náhradu za užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovanou za
obdobie roka 2012 správne posúdil podľa § 451 ods. 2 OZ, ktoré vyložil v súlade s ustálenou judikatúrou
súdov, podľa ktorej je zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie objektívneho charakteru, ktorého

predpokladom je iba to, že stav obohatenia vznikol, t.j. objektívne vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému
došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (porovnaj napr. rozsudok NS SR 3Cdo/124/2002).
Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorého
dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté
(uznesenie NS SR z 23.11.2010 sp.zn. 5MCdo/17/2009). V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti

bez nájomnej, či inej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní cudzej veci bez platenia
úhrady za jej užívanie. Užívateľ prirodzene nie je schopný spotrebované plnenie v podobe výkonu
práv a nájmu vrátiť, je preto povinný vydať bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme. Určenie výšky
bezdôvodného obohatenia musí vychádzať z ocenenia a prospechu, ktorý obohatenému užívaním
veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam
vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla formou nájmu a

ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy.

44. V prejednávanom spore súd prvej inštancie správne postupoval pri určení rozsahu bezdôvodného
obohatenia a výšku peňažnej náhrady správne odvodzoval z prospechu, ktorý žalovaná získala v dobe
jeho vzniku, správne pritom vychádzajúc zo znaleckého posudku Ing. L. č. 74/2016, znalca z odboru

stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý stanovil všeobecnú
hodnotu nájmu predmetných parciel vo výške zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu žalobkyne,
aplikujúc vyhlášku MS SR č.492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Predmetom
konania totiž nie je určenie výšky nájmu v zmysle zákona č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ale

bezdôvodné obohatenie, pri určení výšky ktorého sa vychádza z výšky obvyklého nájmu pozemku,
ktorého užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia. Správnosť záverov tohto znaleckého
posudku nebola stranami sporu spochybnená.

45. Námietka žalovanej, že predmetné pozemky sú poľnohospodárskymi pozemkami, je nedôvodná.

Predmetné nehnuteľnosti, ktorých užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia, nie sú
poľnohospodárskymi pozemkami s určenou BPEJ. Zákon č. 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych
pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ktorého
aplikácie sa žalovaná domáhala počas konania, v § 1 ods. 2 upravuje, že pozemok na účely tohto
zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou alebo časť tohto pozemku, pozemok

zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991, ako aj iný pozemok prenechaný
na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku s tým, že tým nie sú dotknuté ustanovenia
osobitného predpisu, vyhlášky Úradu geodézie a kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996
Z.z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o
zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon v znení neskorších predpisov)

a vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde odkazuje na zákon č. 220/2004 Z.z. o ochrane a využívaní
poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole
znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý poľnohospodárskou
pôdou rozumie produkčne potencionálnu pôdu evidovanú v katastri nehnuteľností (ďalej len „kataster“)
akoornápôda,chmeľnice,vinice,ovocnésady,záhradyatrvalétrávnatéporasty(§2písm.b/citovaného

zákona).

46. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, údaje katastra uvedené v § 7
sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

47. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické
určenie nehnuteľností, druh pozemku, geometrické určenia a výmer katastrálneho územia, výmera
poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje
o základných a podrobných polohových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované
geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Hodnoverným a záväzným

údajom v katastri je aj výmera parcely, ak je určená v digitálnej forme, obnovou katastrálneho operátu
novým mapovaním, vykonaným po účinnosti tohto zákona (§ 70 ods. 2 citovaného zákona). Údaje
katastra uvedené v § 7 sú hodnovernými údajmi, pokiaľ nie je preukázaný opak.48. Z uvedeného je zrejmé, že je treba prisvedčiť žalobkyni v tom, že predmetné pozemky nemožno
považovať za poľnohospodársku pôdu a podľa toho posudzovať cenu pôdy za situácie, ak sú evidované
ako orná pôda, resp. ostatné plochy, zastavané plochy a trvalé trávnaté plochy. Záväzným údajom

katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra „E“ (viď § 70 ods. 2 posledná veta zák.
č. 162/1995 Z.z.).

49. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákon č. 504/2003 Z.z. v § 1 ods. 1 hovorí o nájomnej
zmluve, o nájme pozemku na poľnohospodárske účely a žalovaná nepreukázala využitie pozemku

na poľnohospodárske účely. Vykonaným dokazovaním bolo jednoznačne zistené, že pozemok sa
nevyužíva na poľnohospodárske účely a nemožno tento zákon aplikovať na uvedený skutkový stav a
zároveň aj z výpisu zo živnostenského registra nepochybne vyplýva, že žalovaná v rozhodnom období
pod obchodným menom MVDr. E. F. - U. podnikala (od 10.3.2000) v T., I. - C. v oblasti agroturistiky tak,
ako bolo uvedené vyššie.

50. Nenáležitá je aj námietka žalovanej, že na predmetnú vec sa vzťahuje právna úprava zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a s
tým súvisiaca povinnosť súdu ex offo skúmať, či žalobou uplatnený nárok nie je prekludovaný. Súd
prvej inštancie správne uzavrel, že zákon č. 229/1991 Zb. nemožno aplikovať na prejednávaný prípad
vzhľadom na skutočnosť, že ide o vyporiadanie vzťahu medzi žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku a

žalovanou ako vlastníčkou stavieb na týchto pozemkoch, teda vlastníctvo zastavaných pozemkov je
vyporiadané.

51. Predmetom tohto sporu nie je nárok žalobkyne v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. na náhradu za
zastavané pozemky, ktoré jej neboli vydané a ktorú náhradu jej má poskytnúť štát. Nárok na náhradu

za zastavané pozemky, ktoré sa nevydávajú, ktorý nárok je daný voči štátu, nemožno stotožňovať
s nárokom vlastníka pozemku voči vlastníkovi stavieb na tomto pozemku za užívanie pozemkov
zastavaných týmito stavbami. V tomto konaní sa žalobkyňa nedomáha finančnej náhrady za nevydané
pozemky, ale domáha sa náhrady za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu, ktorých je vlastníčkou,
teda právnym titulom je bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 Obč.zák. a nie nárok v zmysle

zákona č. 229/1991 Zb. Akékoľvek úvahy o preklúzii nároku v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. sú preto
bezpredmetné.

52. Nedôvodná je aj námietka žalovanej, že rozsudok je vo vyhovujúcej časti ohľadne istiny
nepreskúmateľný a nezrozumiteľný.

53. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v tejto časti svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k
prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný spor a uviedol aj právne závery, ktoré vyvodil zo skutkových zistení na základe citovaných

právnych predpisov. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku v potvrdenej časti nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
Napadnuté rozhodnutie v tejto jeho preskúmavanej časti zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 220 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie,

čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich
vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na

ustálenú rozhodovaciu prax a dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

54. Z vyššie uvedených dôvodov nemožno považovať rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný, a teda
napadnutérozhodnutienetrpínedostatkomriadnehoodôvodnenia,ktorébymalozanásledokvznikvady
podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/ CSP.

55. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti ohľadne istiny ako vecne správny
podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.56. Požiadavkám v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 220 ods. 2 CSP však nezodpovedá
odôvodnenie rozsudku v časti priznaného príslušenstva, t.j. 5 % ročného úroku z omeškania od

23.2.2017 do zaplatenia. V tejto časti je rozsudok súdu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a
nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu.

57. Odôvodnenie v tejto časti je stručné, súd určil začiatok omeškania s plnením celej žalovanej sumy
za obdobie roka 2012 iba odkazom na dátum doručenia znaleckého posudku Ing. L. žalovanej a jeho

závery o omeškaní sú jednak nepreskúmateľné a jednak súd v tejto časti nárok žalobkyne nesprávne
právne posúdil.

58. Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, čím je naplnený dôvod pre zrušenie rozsudku v časti

priznaného príslušenstva v zmysle ust. § 389 ods.1 písm. b/ CSP.

59. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety OZ).

60. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení

úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 OZ).

61. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanoveným právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je
dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Obč. zákonníka).

62. Z vyššie cit. zák. ust. je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve, určená
v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol určený žiadnym z týchto
spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na
veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, určená

právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zák. ust. ukladá dlžníkovi povinnosť
plniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia,
pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho
konania (žaloba) podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným v deň po doručení návrhu
dlžníkovi. Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. do konca

lehoty poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní s plnením a veriteľovi vzniká právo
na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, ak nie je dlžník podľa
zákona povinný platiť poplatok z omeškania.

63. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený

čas splnenia, treba podľa ust. § 563 Obč. zákonníka vychádzať z toho, že ten, kto sa bezdôvodne
obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil, len
čo ho požiadal o splnenie, resp. do konca lehoty, ktorá mu bola vo výzve na plnenie určená. Forma
výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú formu.
Časom splnenia záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je teda prvý deň potom, kedy ten, na úkor koho

bezdôvodné obohatenie vzniklo, požiadal o plnenie, ak nie je ním určená iná (dlhšia) lehota na plnenie.

64. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ten, kto sa bezdôvodne obohatil, je v omeškaní s plnením záväzku
z bezdôvodného obohatenia v zásade vtedy, keď ho nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho ten, na
úkor koho sa bezdôvodne obohatil, požiadal, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve

na plnenie. Od tohto dňa je ten, kto sa bezdôvodne obohatil, v omeškaní a je možné od neho požadovať
aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1, 2 Obč. zák.).

65. Podľa žaloby žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania za jednotlivé mesiace roka 2012. Súd
úroky z omeškania žalobkyni priznal odo dňa nasledujúceho po dni doručenia znaleckého posudku

žalovanej, pričom nevysvetlil svoje úvahy, ktoré ho viedli k takémuto rozhodnutiu, resp. neuviedol, z
akého dôvodu nepriznal žalobkyni úroky z omeškania tak, ako ich žiadala v žalobe ani to, prečo úroky
z omeškania nepriznal v zmysle skutočností uvedených v bode 63, 64, teda nezaoberal sa tým, že
pre určenie začiatku omeškania s plnením za jednotlivé obdobia je rozhodné zistenie, kedy žalobkyňavyzvala žalovanú na plnenie za to - ktoré obdobie a v akej lehote, resp. či za deň tejto výzvy nemožno
považovať až doručenie žaloby. V žiadnom prípade však nemôže dôjsť k omeškaniu celej žalobkyni
priznanej sumy už od 2.2.2012, 2.3.2012 a od ďalších mesiacov, pretože celý priznaný nárok nebol

splatný už v týchto mesiacoch (žalobkyni priznaná suma bola za celý rok 2012).

66. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dôsledne sa vysporiadať s námietkami a
argumentáciou žalobkyne (o nároku žalobkyne na príslušenstvo priznanej peňažnej pohľadávky ) a
rozhodnutie odôvodniť v zmysle ust. § 220 CSP tak, aby jeho úvahy ako dospel k určeniu prvého dňa

omeškania s plnením, s poukazom na zistený skutkový stav, boli zrejmé tak sporovým stranám, ako
aj odvolaciemu súdu.

67. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaná dňa 9.12.2016 požiadala o odpustenie platenia
preddavku na trovy znaleckého dokazovania z dôvodu, že už niekoľko rokov žije iba z invalidného
dôchodku, z ktorého jej exekútor sťahuje menšiu čiastku a tak jej finančná situácia je na hranici životného

minima a prežitia. Súd žalovanú vyzval na zdokladovanie svojich majetkových a finančných pomerov
a zaslal jej príslušné tlačivo pre dokladovanie pomerov s tým, aby ho riadne vyplnené a potvrdené
vrátila súdu. Uznesením z 10.4.2017 sp. zn. 15C 182/2013-387 súd žalovanej nepriznal oslobodenie od
povinnosti platiť súdne poplatky z dôvodu, že žalovaná nepreukázala splnenie zákonných podmienok,
na podklade ktorých by jej súd priznal oslobodenie od povinnosti platiť súdne poplatky v spore, nakoľko

na výzvu súdu nereagovala a nepreukázala svoje majetkové a finančné pomery a nepredložila žiadne
listinné doklady. Žalovaná vyplnené tlačivo pre dokladovanie svojich pomerov doručila 23.5.2017. Súd
prvej inštancie bez toho, aby žalovanú vyzval, či ňou doručené vyplnené tlačivo pre dokladovanie
pomerov má považovať za ďalšiu žiadosť o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, predložil vec
dňa 8.9.2017 odvolaciemu súdu. Dňa 10.10.2017 žalovaná opäť žiadala o oslobodenie od súdnych

poplatkov.

68. Súd prvej inštancie žalovanej oslobodenie od súdnych poplatkov (uznesenie z 10.4.2017 sp. zn.
15C 182/2013-387) nepriznal nie z dôvodu, že nespĺňala podmienky na jeho priznanie, ale z dôvodu, že
žalovaná svoje majetkové pomery nepreukázala. V čase prejednávania veci odvolacím súdom žalovaná

predložila vyplnené tlačivo pre dokladovanie pomerov ako aj ďalšie listinné doklady preukazujúce jej
príjem. Vychádzajúc z ust. § 373 ods. 2 CSP (úkony súdu prvej inštancie v odvolacom konaní) dôkladné
zisťovanie celkových majetkových, finančných pomerov pre rozhodnutie o návrhu na oslobodenie
odvolateľa od súdneho poplatku je úlohou súdu prvej inštancie, odvolací súd preto v rámci odvolacieho
konania nerozhodoval o ne/priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov žalovanej. Bude úlohou súdu

prvej inštancie po dôslednom preverení majetkových a ďalších pomerov žalovanej opätovne rozhodnúť
o jej žiadosti o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré rozhodnutie môže prípadne ovplyvniť
výrok o trovách štátu.

69. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách celého konania sporových strán, vrátane

trov tohto odvolacieho konania ako aj o trovách štátu (§ 396 ods. 3, čl. 4, 6 CSP).

70. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).