Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. jún 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/198/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7106215272
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7106215272.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a členov

senátu JUDr. Petra Tutka a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu C.. K. K., nar. XX.XX.XXXX,
bytom T., A. XX, zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením
obmedzeným, Košice, Rázusova 1, IČO: 36588725, proti žalovanému Bytový podnik mesta Košice,
s.r.o., Košice, Južné nábrežie 13, IČO: 44518684, zastúpenému GOREJ Legal, s.r.o., Košice, Krmanova
14, IČO: 47231939, o zaplatenie 1.605.490,27 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
14C/28/2006-850 z 5.4.2018 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P r i z n á v a žalovanému proti neúspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom 14C/28/2006-868 z 9.7.2015 zamietol žalobu o zaplatenie
1.605.490,27 eur s príslušenstvom, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody v dôsledku neplatnosti
nájomnej zmluvy zo dňa 1.9.1997.

2. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil tým, že žalobca nepreukázal naplnenie predpokladov

zodpovednosti za škodu, náhrady ktorej sa žalobca domáhal. Súd prvej inštancie vykonaným
dokazovaním zistil, že dňa 01.09.1997 uzavrela spoločnosť Správa majetku mesta Košice s.r.o. so
žalobcom zmluvu pomenovanú ako Zmluva o nájme nebytových priestorov, ktorej boli žalobcovi
prenechané do nájmu nebytové priestory nachádzajúce sa v suteréne objektu na Y. A. Č.. X E. T.
o celkovej výmere 462,2 m2. Nájom bol dohodnutý na dobu 10 rokov s tým, že nebytové priestory
mal žalobca využívať na reštauračné účely. Žalovaný dal listom zo dňa 15.01.1999 žalobcovi výpoveď
z nájmu nebytových priestorov z dôvodu neplatenia nájomného a užívania nebytových priestorov v

rozpore so zmluvou. Žalobca sa v konaní na Okresnom súde Košice I sp. zn. 15C/317/1999 domáhal
určenia neplatnosti výpovede z nájmu. Rozsudkom z 25.03.2004 č.k. 15C/317/1999-234 súd žalobu o
určenie neplatnosti výpovede z nájmu zamietol s odôvodnením, že k nájomnej zmluve nebol udelený
predchádzajúci súhlas podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. a preto je zmluva neplatná. Žalobca
v tomto konaní uplatňoval nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku na skutkovom základe, že
žalovanýúmyselnezavinilneplatnosťnájomnejzmluvytým,žesinevyžiadalvčaspredpodpisomzmluvy
predchádzajúci súhlas obce. Ďalej si uplatnil náhradu škody z dôvodu úmyselného konania žalovaného

proti dobrým mravom. Súd prvej inštancie uviedol, že Krajský súd v Košiciach sa v odôvodnení rozsudku
č. k. 2Co/161/2011-374 zo dňa 25.11.2011 stotožnil s argumentáciou Okresného súdu Košice I v
rozsudku č.k. 15C/317/1999-234 zo dňa 25.03.2004, ktorý nadobudol právoplatnosť 08.06.2004 a preto
nesúlad dotknutej nájomnej zmluvy s ust. § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. už nie je možnépodrobiť ďalšiemu súdnemu prieskumu. Súd prvej inštancie preto pri rozhodovaní vo veci rešpektoval
názor odvolacieho súdu a vychádzal z právneho názoru, že nájomná zmluva zo dňa 01.09.1997 je
neplatná pre neudelený predchádzajúci súhlas obce, kto bol povinný požiadať obec o udelenie súhlasu

s uzatvorením nájomnej zmluvy, teda ktorý subjekt porušil zákonnú povinnosť. Uviedol, že ust. § 3 ods.
2 zákona č. 116/1990 Zb. neurčuje osobu povinnú žiadať príslušný orgán o súhlas s prenajímaním
miestnosti určenej na prevádzkovanie obchodu a služieb. V danom prípade boli obe zmluvné strany
podnikateľmi, to znamená, že u oboch strán je možné predpokladať určitý stupeň právnej informovanosti
vzhľadom na existenciu nesenia podnikateľského riziká, čo by malo mať za následok, že každá zo

zmluvných strán si musela byť vedomá zákonnej podmienky pre platnosť nájomnej zmluvy pre prenájom
nebytových priestorov spočívajúcej v predchádzajúcej so súhlasom obce (rozhodnutie 6MCdo/15/2010).
Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že nebolo jeho povinnosťou vynaložiť úsilie smerom k uzavretiu dobrej
zmluvy zaručujúcej mu návratnosť jeho investícii a zisku, lebo predchodca žalovaného Správa majetku
mesta Košice s.r.o. bola špecializovanou organizáciou vo veciach prenájmu nebytových priestorov. V
danom zmluvnom vzťahu mali obe zmluvné strany rovnoprávne postavenie, keďže zákon č. 116/1990

Zb. neukladá konkrétnej zmluvnej strane povinnosť požiadať obec o udelenie súhlasu k nájomnej
zmluve, nemožno vyvodiť, že práve žalovaný bol subjektom, ktorý porušil právnu povinnosť. Vzhľadom
na to, že zodpovednosť za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) je daná, ak
sú splnené predpoklady zodpovednosti kumulatívne, pokiaľ nie je splnený jeden z predpokladov, nie je
potrebné sa zaoberať otázkou splnenia ostatných. Keďže žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť

pred uzavretím nájomnej zmluvy, nezavinil jej neplatnosť a neprichádza do úvahy zodpovednosť za
škodu. Pokiaľ sa týka predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti
dobrýmmravom(§424OZ),vyžadujesaúmyselnékonanieškodcu,ktoréjevrozporesdobrýmimravmi.
Žalobca videl úmyselné konanie proti dobrým mravom v tom, že žalovaný úmyselne nepožiadal obec
o predchádzajúci súhlas s uzavretím zmluvy, ale aj po jej uzavretí a vedel, že chýbajúci súhlas spôsobí

absolútnu neplatnosť zmluvy. Ďalej úmyselné konanie videl v tom, že žalovaný sa počas doby užívania
nebytových priestorov žalobcom správal tak, že je zrejmé, že si bol vedomý skutočnosti, že môže
žalobcu kedykoľvek z priestorov vypratať. Zneužíval svoje postavenie prenajímateľa, znemožňovať
žalobcovi priestory užívať tým, že ho odpojil od elektrickej energie, vymenil zámok na vchode, nedovolil
mu rekonštruovať priestory a začať s podnikateľskou aktivitou, ktorá by mu vyniesla požadovaný zisk.

Žalobca však neuviedol, ktoré morálne pravidlá a etické normy žalovaný svojím konaním porušil. Súd
prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaný od vzniku zmluvného vzťahu až do rozhodnutia súdu
tvrdil, a aj jeho správanie nasvedčovalo tomu, že považuje zmluvu uzavretú so žalobcom za platnú
a že nájomný vzťah so žalobcom skončil platnou výpoveďou nájomnej zmluvy. Nasvedčuje tomu aj
skutočnosť, že vo vzťahu k žalobcovi si na súde uplatnil nárok zaplatenia nájomného, ktorý odvodzoval

z platne uzavretej zmluvy, pričom Okresný súd Košice II v konaní pod sp. zn. 19C/655/2001 žalobe
vyhovel. Žalovaný dal žalobcovi výpoveď z nájmu, ktorú tiež odvodzoval z platnej nájomnej zmluvy.
Neplatnosť zmluvy začal namietať až právny nástupca spoločnosti Správa majetku mesta Košice s.r.o.
v konaní 15C/317/1999, v ktorom sa riešila otázka neplatnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov.
Túto námietku súd vyhodnotil ako dôvodnú. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v prípade náhrady

škody spôsobenej úmyselným konaním proti dobrým mravom neplatí prezumpcia zavinenia a úmysel
škodcu musí preukázať ten, kto sa domáha náhrady škody. Vzhľadom na uvedené žalobca nepreukázal
úmysel žalovaného uzatvoriť neplatnú zmluvu a neuniesol dôkazné bremeno. Z listinných dôkazov,
záznamov z rokovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že to bol žalobca, kto nedodržal zmluvné
ustanovenia zmluvy o nájme, keď riadne a včas neplatil nájom za nebytové priestory, neoprávnene

realizoval nemeraný odber pitnej vody, nepredložil platnú projektovú dokumentáciu rekonštrukcie a
neoznámil, kto vykonáva stavebný dozor a neviedol stavebný denník. Žalovaný na základe uvedeného
správania žalobcu realizoval svoje práva, domáhal sa zaplatenia nájomného súdnou cestou a využil
právo na vypovedanie nájomnej zmluvy. Toto správanie nemožno označiť ako šikanózny výkon práva.
Žalobca nepreukázal ani tú skutočnosť, že žalovaný vymenil zámok na vstupných bránach a nebytových

priestorov a tým znemožnil užívať nebytové priestory. Preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody
a súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 151 ods. 3 O.s.p.

3. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p., ďalej podľa § 205 ods. 2 písm. b)

O.s.p. a podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. navrhol, aby Krajský súd v Košiciach rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie, prípadne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že medzitýmnym rozsudkom
rozhodne o tom, že nárok žalobcu je v celom rozsahu daný.4. Odvolateľ namietal, že závery súdu prvej inštancie o nenaplnení predpokladov vzniku zodpovednosti
žalovaného za spôsobenú škodu neobstoja, pretože sú založené na nesprávnom právnom posúdení
veci, keď súd aplikované právne normy nesprávne vykladal, ako aj preto, že súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Okrem toho je rozsudok
nedostatočne odôvodnený, vzájomne rozporný a preto nepreskúmateľný. Odvolateľ predovšetkým
uvádza, že predpokladmi zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou zmluvy podľa § 42 OZ
v spojení s § 420 OZ je spôsobenie neplatnosti zmluvy a nie porušenie právnej povinnosti, ako to
nesprávne uvádza súd prvej inštancie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi spôsobením neplatnosti

zmluvy a vznikom škody a zavinenie. Pokiaľ by predpokladom zodpovednosti za vznik škody spôsobenej
neplatnosťou zmluvy, malo by byť porušenie právnej povinnosti, zákonodarca by tieto prípady neupravil
v § 42 OZ. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že rozhodujúcim pre aplikáciu § 42 OZ je otázka,
kto neplatnosť zmluvy zavinil, pričom postačuje zavinenie vo forme nevedomej nedbanlivosti. Práve
vznik zodpovednosti žalovaného sa teda nevyžadovalo aby vedel o tom, že svojím konaním umožnil
neplatnosť zmluvy spôsobiť postačovalo, že o tom vzhľadom k okolnostiam a osobným pomerom vedieť

mal a mohol. Podľa názoru odvolateľa navyše prenajímateľ vedel, že ak požiada o predchádzajúci
súhlas až po uzatvorení nájomnej zmluvy, môže neplatnosť nájomnej zmluvy spôsobiť a pre prípad,
že ju spôsobí, bol s tým uzrozumený. Súd prvej inštancie vychádzajúc z nesprávneho výkladu týchto
ustanovení považoval za nevýznamné skutkové okolností veci, ktoré sú pre vec rozhodujúce a na ktoré
žalobca v priebehu konania poukazoval. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal nielen s postavením

prenajímateľa ako odborníka a špecialistu v predmete činnosti, ktorú dlhodobo vykonáva, ale ani
s vedomosťou žalovaného o neplatnosti zmluvy, keďže žiadal o dodatočný súhlas s uzatvorením
nájomnej zmluvy a s tým spojeným záverom súdnej praxe, podľa ktorého vedomosť jednej zmluvnej
strany o neplatnosti zmluvy vylučuje zodpovednosť druhej zmluvnej strany za škodu spôsobenú
neplatnosťou tohto právneho úkonu. Žalobca znova poukazuje na to, že prenajímateľ porušil svoju

právnu povinnosť podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb., ďalej ust. § 415 OZ a vnútorné predpisy
mesta Košice. Pokiaľ sa týka zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým
mravom, súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nešpecifikoval, o aké konanie prenajímateľa malo
ísť. Tento záver nemá oporu v obsahu spisu, preto žalobca tak urobil v písomných podania aj na
pojednávaniach vo veci. Žalobcom tvrdené konanie prenajímateľa, ktoré bolo konaním odôvodňujúcim

vznik zodpovednosti, nemožno redukovať na jeho postup v čase uzatvorenia zmluvy a pred ním.
Úmyselným konaním prenajímateľa proti dobrým mravom bolo nielen samotné uzatvorenie zmluvy o
nájme nebytových priestorov bez predchádzajúceho podania žiadosti o súhlas na jej uzatvorenie, ale
aj to, že prenajímateľ neinformoval žalobcu o nenaplnení skutočnosti, ktorú právo vyžaduje pre vznik
platnej zmluvy, prenajímateľ neupozornil žalobcu, že súhlas starostu bol doručený až dodatočne, hoci

vedel, že žalobcovi doručený nebol. Prenajímateľ nevykonal nič na zabránenie vzniku škody u žalobcu
v dôsledku tejto situácie, naopak, nechal žalobcu vykonávať nákladnú rekonštrukciu nehnuteľnosti.
Prenajímateľ vedome udržiaval takto vytvorený protiprávny stav, ktorý prerástol do znemožnenia
užívaniapriestorovžalobcovi,hodlalskutočnosť,ženájomcaužívapredmetbezprávnehodôvoduvyužiť
v budúcnosti a takto postupoval vo vzťahu k iným nájomcom. Jeho správanie počas celého trvania

nájmu bolo založené na jeho nadradenosti a zneužití práv. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s
preukázanými tvrdeniami žalobcu, podľa ktorých úmyselné konanie prenajímateľa rozpor s dobrými
mravmi spočívalo aj v jeho špecifikovanom správaní sa odo dňa oneskoreného súhlasu s otvorením
zmluvy starostom obce. Pokiaľ mal súd prvej inštancie na mysli, že vznik škody spoluzavinil žalobca,
neaplikoval vo veci ust. § 441 OZ. Odvolateľ ďalej namieta, že súd prvej inštancie nerozlišoval právo

žalobcu na náhradu škody podľa § 42 OZ v spojení s § 420 OZ a právo na náhradu škody podľa § 424 OZ
pokiaľ ide o zavinenie. Ďalej namieta, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania. Nevzal do úvahy dôkazy preukazujúce vedomosť prenajímateľa o tom, že o súhlas s
uzatvorením zmluvy požiadal až dodatočne a vedel o neplatnosti zmluvy. Vo vzťahu k výpovediam
svedkov W.. Y., C.. B. S. C. L. namieta, že súd z nich vybral iba niektoré ich časti a ostatné skutočnosti

nevzal do úvahy vôbec, čím pozmenil celkové vyznenie výpovedí. Ďalej mal súd prvej inštancie za
preukázané, že nedošlo k znemožneniu žalobcu do predmetu nájmu výmenou zámku, hoci tento záver
z vykonaného dokazovania nevyplynul a v tejto súvislosti poukazuje na výpovede jednotlivých svedkov.
Súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca predmet nájmu opustil dobrovoľne, pričom naopak z obsahu
spisu je preukázané, že žalobca priestory dobrovoľne neopustil 04.11.1999 ani predtým a ani potom. Pre

úplnosť žalobca poukazuje na to, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, najmä nie je z
neho zrejme, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s argumentáciou žalobcu v jeho písomnom podaní
z 19.03.2014 a akými úvahami sa riadil pri výklade ustanovení právnych predpisov a ako vyhodnotilvýsledky vykonaného dokazovania. Týmto postupom súdu bola odňatá žalobcovi možnosť konať pred
súdom.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uvádza,
že žalobca nepredložil žiadne také dôkazy, ktoré by ukázali splnenie aspoň jedného z predpokladov
zodpovednosti žalovaného za ním tvrdenú škodu - ušlý zisk. Vo vyjadrení predovšetkým tvrdí, že
súhlas obce (mestskej časti) k uzavretiu nájomnej zmluvy nebol potrebný, pretože medzi žalobcom a
právnym predchodcom žalovaného išlo o podnájomnú zmluvu podľa § 6 zákona o nájme a podnájme

nebytových priestorov. Pokiaľ by aj šlo o nájomnú zmluvu, predmet nájmu nebol v čase uzatvorenia
zmluvy stavebne určený na prevádzkovanie obchodu a služieb, teda predchádzajúci súhlas obce sa
nevyžadoval. Aj keby šlo o nájomnú zmluvu a predmetom prenájmu by bol nebytový priestor určený na
prevádzkovanie obchodu a služieb, nemožno absenciu súhlasu obce považovať za dôvod neplatnosti
právneho úkonu, pretože takýto výklad zákona je prejavom neakceptovateľného formalizmu. V tejto
súvislosti poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu a Ústavného súdu ČR. Ďalej žalovaný uvádza, že

zisk žalovaného je hypotetický a doposiaľ nebol žiadnym spôsobom preukázaný. Žalobca nešpecifikoval
a neodôvodnil, prečo sa domáha náhrady ušlého zisku práve za obdobie od roku 2000 do 2008. Pokiaľ
ide o zavinenie uvádza žalovaný, že pre záver o úmyselnom zavinení žalovaného nejestvuje žiaden
motív, pohnútka a nesvedčí mu ani žiadny z doposiaľ vykonaných dôkazov. Žalovaný ďalej trvá na
tom, že aj keby žalobca preukázal naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu, nie je tu príčinná

súvislosť, táto bola viacnásobne prerušená, najmä v dôsledku výpovede z nájmu danej žalovaným
dňa 15.01.1999 a ďalšími okolnosťami. Žalovaný sa osobitne vyjadruje k otázke posúdenia platnosti
nájomnej zmluvy a právnemu názoru odvolacieho súdu k otázke záväznosti právneho posúdenia tejto
otázky vo veci 15C/317/1999-234. Tento rozsudok bol vydaný v čase, kedy súčasný žalovaný nebol
účastníkom konania a nemal možnosť brániť sa proti nesprávnemu právnemu posúdeniu. Vo vzťahu

k ním namietanému právnemu záveru Okresného súdu Košice I v citovanom rozsudku, poukazuje
na právny názor vyslovený v iných konaniach vedených medzi tými istými účastníkmi konania, a to
v rozsudku 19C/293/2001-109 zo dňa 05.02.2008, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach č.k. 1Co/183/2008 - 222, kde v konaní medzi tými istými účastníkmi bola otázka platnosti
zmluvy posúdená tak, že v skutočnosti išlo o platnú podnájomnú zmluvu. Ďalej v uznesení Krajského

súdu v Košiciach č.k. 2Cob/168/2009-72 zo dňa 24.06.2010 bolo naopak konštatované, že nájomná
zmluva bola platným právnym úkonom. K tomu argumentačne poukazuje na nález Ústavného súdu SR
III.ÚS 46/2013-40 vo vzťahu k viazanosti odvolacieho súdu vlastným právnym názorom. V ďalšej časti
vyjadrenia zaujíma stanovisko k skutkovým tvrdeniam uvedeným v odvolaní žalobcu.

6. Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobcu uznesením 3Co/627/2015-958 z 9.6.2017
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z 9.7.2015 č.k. 14C/28/2006-868 a vrátil mu vec na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. Vytkol súdu prvej inštancie, že odôvodnenie jeho rozhodnutia nedalo odpoveď
na všetky podstatné skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo. Odvolací súd vyslovil názor, že v
prípade subjektu, s ktorým žalobca uzatváral nájomnú zmluvu išlo o zmluvnú stranu, ktorou jedinou,

resp. rozhodujúcou náplňou podnikateľskej činnosti bol prenájom nehnuteľností vo vlastníctve Mesta
Košice a išlo tak o subjekt špecializovaný na uzatváranie nájomných zmlúv a bolo by nespravodlivé
žalobcu zaťažovať povinnosťou sledovať požiadanie obce o súhlas s uzavretím nájomnej zmluvy. Uložil
preto prvoinštančnému súdu opätovne posúdiť otázku zavinenia za neplatnosť preskúmavanej zmluvy
a dôsledne sa vysporiadať s jej obsahom a ďalej sa zaoberať existenciou predpokladov zodpovednosti

za škodu tak, ako ju žalobca uplatnil.

7. Súd prvej inštancie ďalším rozsudkom 14C/28/2006-850 z 5.4.2018 (t.j. teraz preskúmavaným
rozhodnutím) opätovne žalobu o zaplatenie 1.605.490,27 eur s príslušenstvom zamietol a žalobcu
zaviazal nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100%.

8. Zrekapituloval doterajší priebeh konania a zistil, že Mesto Košice bolo k 20.4.1994 vlastníkom
nehnuteľnosti na Y. A. Č.. X E. T. zapísanej na LV č. XXXXX v kat. úz. T.-D. a zmluvou č. 9/94
pomenovanou ako zmluva o nájme nebytových priestorov a ich správe prenechalo Mesto Košice celú
nehnuteľnosť, t.j. budovu aj s pozemkom do nájmu Správe budov s.r.o., so sídlom na Y. A. Č.. XX v

T.. Následne žalovaný zmluvou č. 7/97/H1/N pomenovanou ako zmluva o nájme nebytových priestorov,
ktorú uzavrel so žalobcom dňa 1.9.1997 prenechal tomuto do nájmu nebytové priestory nachádzajúce
sa v suteréne objektu na Y. A. Č.. X E. T.W. o celkovej výmere 462,20 m2 a žalobca sa tieto priestory
zaviazal využívať na reštauračné účely, pričom nájom bol dohodnutý na dobu 10 rokov a žalobca sazaviazal tieto priestory upraviť na vlastné náklady tak, aby mohli slúžiť na prevádzkovanie reštaurácie.
Listom zo dňa 15.1.1999 dal žalovaný žalobcovi výpoveď z nájmu nebytových priestorov z dôvodu
neplatenia nájomného a z dôvodu užívania nebytových priestorov v rozpore so zmluvou, na čo žalobca

reagoval žalobou prejednávanou na Okresnom súde Košice I, ktorý súd rozsudkom č.k. 15C/317/99-234
zo dňa 25.3.2004 žalobu o určenie neplatnosti výpovede z nájmu zamietol s odôvodnením, že zmluva o
nájme nebytových priestorov je neplatná, keďže pri jej uzatváraní nebol udelený predchádzajúci súhlas
podľa § 3 ods. 2 až 4 zákona č. 116/1990 Zb. Zistil tiež, že žalobca predmetné priestory vypratal ešte
pred rozhodnutím v spore vedenom pod sp.zn. 15C/317/99 a to dňa 4.11.1999. Podrobne reprodukoval

obsah vyjadrení a podaní strán sporu, ako aj výpovedí svedkov W.. G. Y., W.. E. D. S. C.. X. B.Á..
Z rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. 19C/293/2001-109 zo dňa 5.2.2008 mu vyplynulo, že jeho
predmetom bol nárok navrhovateľa Správa majetku Mesta Košice s.r.o. proti žalovanému C.. K. K. -
REA o zaplatenie 115.550,00 Sk s príslušenstvom titulom nájomného a úhrad za služby spojené s
užívaním nebytových priestorov v objekte na Y. X E. T. za obdobie 2., 3. a 4. štvrťroka 1998, keď
konajúci súd žalobe vyhovel a podľa obsahu odôvodnenia rozhodnutia zmluvu č. 7/97/H1/N zo dňa

1.9.1997 považoval v zmysle ust. § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. za podnájomnú zmluvu, nakoľko
žalobca nie je a ani v čase uzatvárania zmluvy nebol vlastníkom nebytových priestorov na Y. A. Č..
X E. T.. Popísal tiež podrobne zistenia vyplývajúce zo zápisov z ohliadky pivničných priestorov na
Y. X z dňa 30.7.1998 a 21.12.1998 a tiež zo záznamov z rokovaní zo dňa 7.1.1999, 22.10.1999 a
4.11.1999, ako aj z čestného vyhlásenia C. L. z dňa 21.2.2016. Skutkové tvrdenia právne posúdil podľa

§ 1, § 2, § 3 ods. 1 až 4 a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 116/1990 Zb. v znení účinnom k 1.9.1997, ako
aj podľa § 37 ods. 1, § 39, § 42, § 420 ods. 1 až 3, § 424 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Mal za to, že rozhodnutie stavebného úradu na využitie objektu na Y. Č.. X E. T. na prevádzkovanie
obchodu a služieb do 1.9.1997 vydané nebolo, z čoho vyplýva, že prenajaté suterénne nebytové
priestory neboli rozhodnutím orgánov vydaných podľa stavebného zákona určené na prevádzkovanie

obchodu alebo služieb a na tieto nebytové priestory sa predchádzajúci súhlas obce podľa § 3 ods.
2 druhej vety zákona č. 116/1990 Zb. nevyžadoval. Dospel k záveru, že žalobca neuniesol v konaní
svoje dôkazné bremeno pri tvrdeniach o potrebe predchádzajúceho súhlasu obce s uzavretím zmluvy a
tak ani o dôvode neplatnosti spornej zmluvy pre chýbajúci predchádzajúci súhlas obce a neuniesol ani
dôkazné bremeno ohľadom úmyselného konania žalovaného proti dobrým mravom, ktoré malo spočívať

v nevyžiadaní predchádzajúceho súhlasu obce. Poukázal na zistenia vyplývajúce zo zmluvy č. 9/94
uzavretej dňa 20.4.1994 medzi prenajímateľom Mestom Košice a nájomcom Správou budov s.r.o. a bol
toho názoru, že na tento nájom je potrebné aplikovať všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o
nájme (§ 663 a nasl. Občianskeho zákonníka), pretože predmetom nájmu neboli nebytové priestory, ale
nehnuteľnosť - dom ako celok a pozemok. Podľa bodu II. ods. 2 tejto zmluvy nájomca bol oprávnený dať

nebytové priestory do podnájmu bez ďalšieho súhlasu prenajímateľa tretím osobám aj s prihliadnutím
na túto skutočnosť. Okresný súd Košice II v konaní 19C/293/2001 prejudiciálne uzavrel, že zmluva
č. 7/97/H1/N uzavretá Správou majetku Mesta Košice s.r.o. a žalobcom je zmluvou podnájomnou a
s týmto záverom sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach vo svojom rozhodnutí 1Co/183/2008-222 z
29.10.2009. Zdôraznil, že žalobca bol presvedčený, že uzavrel s právnym predchodcom žalovaného

zmluvu o nájme nebytových priestorov, pretože taká bola jeho vôľa a pri predpokladanej nákladnej
rekonštrukcii priestorov by nebol nikdy súhlasil s uzatvorením podnájomnej zmluvy, ktorá nepožíva
takú právnu ochranu ako nájomná zmluva. Zaoberal sa ďalej okolnosťami danosti vôle a uzavrel, že
predmetný právny úkon - zmluva o nájme nebytových priestorov je absolútne neplatná podľa § 37
ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu rozporu vôle a jej prejavu u žalobcu, ktorému bol právny

úkon adresovaný. Zmluvu s ním uzatvárala Správa majetku Mesta Košice s.r.o., teda subjekt, ktorý
bol odborníkom a špecialistom v danom odbore a mal vedieť, že predmetný objekt na Y. X E. T. mu
bol daný do nájmu a tak ako nájomca mohol platne uzavrieť so žalobcom jedine zmluvu o podnájme
nebytových priestorov podľa § 6 ods. 1 zákona č. 116/1990 Zb. Výlučne žalovaný podľa neho je
zodpovedným subjektom, ktorý spôsobil neplatnosť právneho úkonu. Uviedol ďalej, že žalobca v zmluve

o nájme uzavretej dňa 1.9.1997 deklaroval, že nebytové priestory bude využívať na reštauračné účely
po dohodnutú dobu 10 rokov a prevádzkovanie reštaurácie mu takto pri obvyklom chode veci malo
prinášať zisk, avšak žalobca od 4.11.1999 prestal realizovať svoj podnikateľský zámer a v predmetných
priestoroch reštauráciu nakoniec nezriadil. Upozornil, že len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej
príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik

nároku na náhradu ušlého zisku a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti a za
ušlý zisk nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ
a na podporu tejto argumentácie citoval vybrané časti konkretizovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu
SR. Žalobca pritom na preukázanie vzniku škody formou ušlého zisku predložil iba súkromný znaleckýposudok vypracovaný znalcom W.. C. C. č. 1/2005 z 8.2.2005, hoci znalec v ňom pri vyčísľovaní ušlého
zisku vychádzal iba z plánovaných výsledkov, ktoré boli obsiahnuté v podnikateľskom zámere žalobcu,
keďže skutočné výsledky z predchádzajúcich období neexistovali a žalobca s reštauračnou činnosťou

ani nezačal a za podklad výpočtu preto znalec zobral podnikateľské výsledky reštaurácie Letná, ktorej
úroveň a spôsob stravovania sa podľa neho približovali zámerom žalobcu. Žalobca teda v priebehu
konania netvrdil žiadne konkrétne a reálne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce
existenciu ušlého zisku ako dôsledku neplatného právneho úkonu a konania žalovaného v rozpore s
dobrými mravmi. Takýto ušlý zisk nemá reálny základ a ostáva len v rovine fikcie. Uviedol ďalej, že podľa

vyjadrení žalobcu ho žalovaný finančnej zruinoval, keď v dôsledku vloženia všetkých svojich finančných
prostriedkov do rekonštrukcie sa ocitol finančne na mizine a je tak malá pravdepodobnosť, skoro
nulová, aby žalobca pri takýchto finančných pomeroch rekonštrukciu nebytových priestorov dokončil v
predpokladanom čase a začal s realizáciou podnikateľského zámeru. Žalobca teda nepreukázal, aby
sa jeho podnikateľský zámer dostal do štádia, kedy by bolo možné považovať dosiahnutie prospechu z
podnikania za daných konkrétnych okolností za vysoko pravdepodobné a nepreukázal vznik škody vo

forme ušlého zisku. Poškodený navyše v spore o náhradu škody okrem protiprávnosti a vzniku škody
musel preukázať, že je medzi nimi aj vzťah príčinnej súvislosti. Zdôraznil, že žalobca opustil nebytové
priestoryvobjektenaY.XE.T.aodovzdalichžalovanémudňa4.11.1999adotohtoobdobiaod1.9.1997
v prenajatých priestoroch neprevádzkoval reštauračnú činnosť a vykonával iba stavebné práce. Pritom
v období od 1.9.1997 do 8.6.2004, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Košice I

sp.zn. 15C/317/1999 strany sporu nemali vedomosť o neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov
a obe ju považovali za platnú a preto, ak žalobca priestory vypratal, nekonal tak v dôsledku neplatnosti
zmluvy. Z výpovede nájmu nebytových priestorov zo dňa 15.1.1999 mal preukázané, že žalobca riadne
a včas neplnil povinnosti zo zmluvy mu vyplývajúce a predovšetkým neplatil nájom v dohodnutej výške
za obdobie od januára 1998 do januára 1999, čím mu vznikol dlh na nájomnom vo výške 115.550,00 Sk,

o ktorom rozhodol Okresný súd Košice II v konaní 19C/655/2001 a v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 1Co/183/2008 z 29.10.2009 zaviazal žalobcu na úhradu predmetného dlhu na
nájomnom,keďsúdvtomtokonaníďalejzistil,žežalobcaporušilajinézmluvnédojednaniaatotým,žev
rozporesozákonomodoberalpitnúvoduzverejnéhovodovodu,čotiežpreukázateľnebolodôvodompre
výpoveď z nájmu. Žalobca tak nepreukázal, aby mu škoda vznikla ani to, aby bola dôsledkom neplatnosti

právneho úkonu alebo konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené žalobu
ako nedôvodnú zamietol a úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške
100%.

9. Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zmeniť a medzitýmnym rozsudkom

určiť, že jeho nárok je čo do základu daný, prípadne ho zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie uplatniac pritom odvolacie dôvody upravené v § 365 ods. 1
písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Bol toho názoru, že hoci okresný súd správne a výstižne odôvodnil svoj
záver o zavinení neplatnosti zmluvy o nájme nebytových priestorov z 1.9.1997 výlučne žalovaným,
avšak tieto svoje zistenia už nepremietol do záverov o príčinnej súvislosti vo vzťahu k spôsobenej

škode. Ku otázke príčinnej súvislosti medzi spôsobením neplatnosti zmluvy žalovaným a škodou na
jeho strane poukázal na vybrané právne vety z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a mal za to, že
práve žalovaným zavinená neplatnosť zmluvy je tou konkrétnou príčinou, ktorá priamo, bezprostredne
a neprerušene vyvolala vznik škody na jeho strane, pretože práve ona spôsobila, že vo vecnej
súvislosti s ňou nezískal príjem z prevádzky reštaurácie v predmete nájmu v období jeho trvania

podľa zmluvy, ktorej neplatnosť spôsobil žalovaný. Nesúhlasil so záverom okresného súdu, že priestory
dňa 4.11.1999 vypratal dobrovoľne, keď aj z výpovedí vypočutých svedkov vyplynul presný opak. Pre
záver o príčinnej súvislosti medzi neplatnosťou zmluvy a vzniknutou škodou i tak nie je podstatná
okolnosť, či a kedy mu žalovaný fakticky zneprístupnil priestory, ale rozhodujúce je to, že stratil právo
užívať priestory v dôsledku neplatnosti zmluvy spôsobenej žalovaným. Vykonaným dokazovaním bolo

spoľahlivo preukázané, že žalovaný mu predložil pripravený a už ním podpísaný návrh nájomnej
zmluvy, o ktorej mu muselo byť zrejmé, že je neplatná a nevykonal nič na zabránenie vzniku škody
a naopak nechal ho naďalej vykonávať nákladnú rekonštrukciu nehnuteľnosti. Aj samotné vytýkané
nezaplatenie nájomného bolo len dôsledkom predchádzajúceho konania žalovaného, ktorý mu kládol
prekážky a teda úspech prenajímateľa v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod sp.zn.

19C/293/01 nemá žiaden význam pre posúdenie príčinnej súvislosti v rozhodovanej veci. Pokiaľ okresný
súd zamietol žalobu z dôvodu nepreukázania vzniku škody vo forme ušlého zisku, sú jeho dôvody
rozhodnutia vnútorne rozporuplné a skutkové zistenia z vykonaných dôkazov ustálené nepresné a
neúplné. Podľa vykonaného dokazovania preukázateľne pri pravidelnom behu vecí (nebyť neplatnostizmluvyspôsobenejžalovaným)moholdôvodneočakávaťzväčšeniesvojhomajetku,kuktorémunedošlo
práve v dôsledku konania žalovaného, resp. jeho predchodcu. Nesúhlasil ani so závermi súdu, v zmysle
ktorých nemal dostatok finančných prostriedkov na realizáciu svojho podnikateľského záveru a pokiaľ

okresný súd dôvodil, že nepreukázal, aby jeho podnikateľský zámer sa dostal do štádia, kedy by bolo
možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za vysoko pravdepodobné, tu zas z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že do takéhoto štádia sa jeho zámer nedostal v dôsledku konania žalovaného,
ktorý mu znemožnil predmet nájmu užívať a jeho užívanie zakázal. Keďže v minulosti sám reštauráciu
neprevádzkoval, pri určovaní výšky škody bolo potrebné vychádzať z príjmov a nákladov dosahovaných

za porovnateľné činnosti za porovnateľných podmienok inými subjektami, na čo reagoval aj znalecký
posudok W.. C. C.. Vytkol tiež okresnému súdu, že v odôvodnení rozsudku nedostatočne reagoval na
argumentáciu o namietanom konaní žalovaného odporujúcom dobrým mravom. Z rozhodnutia nie je ani
zrejmé, akými právnymi úvahami sa súd prvej inštancie riadil pri posudzovaní niektorých predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu (vznik škody a príčinná súvislosť) pri aplikácii § 42 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 420 Občianskeho zákonníka, resp. ako posúdil uplatnený nárok na náhradu

škody úmyselným konaním žalovaného proti dobrým mravom, keď nevzal dostatočne do úvahy celkové
správanie sa a postupy prenajímateľa.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napádané rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť
ako vecne správne. Upozornil, že súd prvej inštancie dospel k záveru o neplatnosti spornej zmluvy

o nájme nebytových priestorov z úplne iného dôvodu, ako namietal žalobca vo svojej žalobe. Aj keď
výrok napádaného rozhodnutia považuje za vecne správny, s právnym názorom súdu prvej inštancie
o neplatnosti zmluvy nesúhlasí, nakoľko akýkoľvek právny úkon je nutné posudzovať nie podľa jeho
názvu, či nepresných termínov a označení v ňom použitých, ale vždy podľa obsahu. Na túto zmluvu je
nutné hľadieť ako na zmluvu podnájomnú, okrem iného aj preto, že to celkom zjavne zodpovedalo vôli

zmluvných strán. Bez ohľadu na otázku platnosti či neplatnosti zmluvy však je podstatné, že žalobca,
ako aj jeho právny predchodca sa podľa ustanovení tejto zmluvy po celý relevantný čas správali a riadili
sa ňou ako zmluvou platnou. Trval na tom, že žalobca nebytový priestor užíval a prestal ho užívať
preto, lebo mu jeho právny predchodca dal dôvodnú výpoveď v príčinnej súvislosti s ktorou žalobca
nebytový priestor sám opustil a dobrovoľne ho odovzdal. S poukazom na vyjadrenia žalobcu k jeho

finančnej situácii označil za krajne nehodnoverné a nepravdepodobné, aby ho jeho postup finančnej
zruinoval. Aj keby medzi žalobcom tvrdeným ušlým ziskom a neplatnosťou nájomnej zmluvy bola čo i
len hypotetická príčinná súvislosť, táto by bola viacnásobná prerušená a to najmä v dôsledku výpovede
z nájmu danej žalobcovi zo dňa 15.1.1999, ktorá bola dôvodná prinajmenšom pre omeškanie žalobcu s
úhradou nájomného, ďalej v dôsledku nadväzujúceho dobrovoľného opustenia a odovzdania priestoru

užívateľom, ako aj objektívnou nemožnosťou žalobcu skolaudovať ním vykonané rekonštrukčné práce
a to z dôvodu viacnásobného porušenia podmienok stavebného povolenia. Ak by bola opodstatnená
úvaha žalobcu o neplatnosti zmluvy, právo na užívanie priestorov by na jej podklade žalobca nikdy nemal
a nemohol by ho ani stratiť. Nebola preukázaná časová ani vecná súvislosť medzi opustením sporného
priestoru zo strany žalobcu a údajnou neplatnosťou zmluvy. Žalobca nepreukázal ani skutočnosť, že

by rekonštrukciu priestorov bol schopný dokončiť a kedy by tak učinil pri pravidelnom behu udalostí.
Zdôraznil tiež, že žalobca jeho konanie proti dobrým mravom, ktorým mu mala byť údajne spôsobená
škoda (ušlý zisk) vo svojej žalobe neuplatňoval a netvrdil a nárok si uplatňoval len s poukazom na
neplatnosť zmluvy pre absenciu predchádzajúceho súhlasu obce s jej uzatvorením. Podrobne sa ďalej
zaoberal tvrdeniami žalobcu, ktorými tento dokumentoval jeho údajné úmyselné konanie proti dobrým

mravom a tieto vyvrátil.

11.Žalobcavstanoviskukvyjadreniužalovanéhotrvalnasvojichodvolacíchnámietkach.Zodôvodnenia
napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že podľa záverov konajúceho súdu neplatnosť zmluvy
spôsobil iba právny predchodca žalovaného, ktorý ho ubezpečoval, že je oprávnený priestory mu

prenajať a vyhlásil súťaž na prenájom (a nie na podnájom). Aj bez podrobnejšej komparácie obsahu
nájomného a podnájomného vzťahu mu bolo zrejmé, že neobstojí názor žalovaného, v zmysle ktorého
práva a povinnosti nájomcu, resp. podnájomcu sú identické. Vo veci nebolo významné to, či sa on alebo
právny predchodca žalovaného riadili zmluvou ako platnou a dokedy, ale podstatné je, že zmluva sa
ukázala absolútne neplatnou, t.j. neplatnou od počiatku. Takúto zmluvu nemohol právny predchodca

žalovaného platne ani vypovedať a práve preto je upravená zodpovednosť za škodu spôsobenú
neplatnosťou zmluvy osobitne. Podanou žalobou nechcel získať bezpracný zárobok ako to kvalifikuje
žalovaný, ale jednoducho sa domáhal náhrady toho, čo v dôsledku neplatnosti zmluvy spôsobenej
žalovanýmstratil.Lenvdôsledkukrokovapostupovžalovanéhonebolschopnýplánovanúrekonštrukciudokončiť. Argument žalovaného, podľa ktorého v rozhodnom čase o neplatnosti zmluvy nevedel označil
za nekorektný, pretože príčinná súvislosť nie je subjektívna kategória, jej existencia sa posudzuje
objektívne a príčiny javov sa izolujú v súdnom konaní až následne po ukončení daných dejov a hodnotia

sa rovnako objektívne.

12. Žalovaný v odvolacej duplike poukázal na zjednodušenú argumentáciu žalobcu, že on vedel, že
zmluva je neplatná a je jedno, že nevedel prečo, čo nakoniec vystihuje aj podstatu jeho žaloby. Škoda
mu síce nevznikla, ale chcel aspoň nejako využiť vo svoj majetkový prospech „nešťastný“ rozsudok

Okresného súdu Košice I 15C/317/1999 zo dňa 25.3.2004, v ktorého odôvodnení súd prvýkrát vyslovil
názor o neplatnosti zmluvy. Prívlastok „nešťastný“ uviedol preto, že nebyť uvedeného rozsudku, žalobca
by podľa neho svoju žalobu nikdy nepodal. Žalobca navyše zužuje predpoklady zodpovednosti za škodu,
keď zámerne vynecháva kauzálny nexus a tento nahrádza automatizmom v zmysle „kde je neplatnosť,
tam je škoda“. Zotrval na názore, že žalobcovi nebola odňatá možnosť užívať nebytový priestor pre
neplatnosť zmluvy, ale pre dôvodnú výpoveď mu danú a žalobca mal tak nerušený priestor rozvinúť

svojho podnikateľského ducha a generovať zisk, k čomu však nedošlo len preto, že takýto zisk nebol
u neho reálny.

13. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach

odvolania, t.j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a
dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok vrátane výroku o trovách konania potvrdil
podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je vecne správny.

14. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§
219 ods. 1, 3 CSP).

15. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP, t.j. že súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

16. Odvolací dôvod podľa § § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený v prípade ak dôjde k vadám konania
alebo aj vadám rozhodnutia v dôsledku ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv a nie
hmotnoprávnych nárokov strán. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,

v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na
základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo
na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Podľa čl. 46 Ústavy SR sa každý môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 48 Ústavy
SR má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

17. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký procesný postup
súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané mu Občianskym
súdnym poriadkom za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť najmä
procesným postupom súdu, ktorý rozhodnutiu predchádza. Zároveň podľa ustálenej súdnej praxe k
odňatiu možnosti konať pred súdom, môže dôjsť nielen procesným postupom súdu tak ako je tovyššie uvedené, ale aj rozhodnutím samotným a to v prípade, ak rozsudok je nepreskúmateľný pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, t.j. vadami konania podľa §
365 ods. 1 písm. d/ CSP sú iné vady, ktoré mohli mať vplyv na výrok rozhodnutia ,s výnimkou tých,
ktoré sú uvedené v § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP.

19. Odvolací dôvod podľa ust.§ 365 ods.1 písm. f) CSP je daný v prípade nesprávneho postupu
súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré
boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov

účastníkov alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust.§
191 ods. 1, 2 CSP alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobomvyplývajúcimzust.§192,193a205CSP,pričomsajednáotakéskutkovézistenia,nazáklade
ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

20. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn.
vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho
predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis,
než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný
skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

21. Odvolací súd v tomto konkrétnom prípade dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods.

1 písm. d/ CSP a rovnako ani odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP (na ktoré
odvolací súd vždy prihliada aj keď neboli v odvolaní uplatnené) nie sú dané, pretože odvolací súd pri
preskúmaní rozhodnutia súdu a konania, ktoré rozhodnutiu predchádzalo nezistil žiadne vady týkajúce
sa procesných podmienok uvedené v týchto ustanoveniach (t.j. ani procesné vady, v dôsledku ktorých
by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ani iné vady konania, ani iné vady ktoré by mohli mať

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci).

22. Preskúmavané rozhodnutie nemožno označiť ani za nepreskúmateľné, keďže dáva odpovede na
všetky podstatné otázky.

23. Rovnako nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, keďže súd prvej
inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané
dôkazy hodnotil podľa ust. § 191 ods. 1,2 CSP, t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,
v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. Odvolací súd po preskúmaní

napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej
inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z
vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo.

24. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy

a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania, preto nebol
naplnený ani odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP

25. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku v ktorých sa súd prvej
inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre

rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok účastníkov konania.

26. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodovnapadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

27. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s
odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a na zdôraznenie správnosti
dopĺňa nasledovné:

28. Súd prvej inštancie na základe veľmi podrobného dokazovania naostatok dospel k záveru, že

zmluva zo dňa 1.9.1997, ktorú uzavreli Správa majetku Mesta Košice, s.r.o. ako prenajímateľ a žalovaný
ako nájomca č. 7/97/H1/N je absolútne neplatným právnym úkonom a túto svoju úvahu tiež riadne a
vyčerpávajúco odôvodnil. Voči jeho hodnoteniu nemá výhrady ani odvolací súd. Súd prvej inštancie tiež
dospel k záveru, že výlučne žalovaný je zodpovedným subjektom, ktorý túto neplatnosť právneho úkonu
spôsobil a voči tomuto názoru samozrejme výhrady nemal ani odvolateľ.

29. Dôsledkom absolútnej neplatnosti zmluvy je v zmysle zaužívanej súdnej praxe zodpovednosť toho,
komu možno pričítať zavinenie na spôsobení neplatnosti zmluvy za prípadnú škodu, ktorá v dôsledku
neplatnej zmluvy vznikla. Ide pritom o všeobecnú zodpovednosť za škodu spôsobenú zavineným
protiprávnym konaním, ktorej predpoklady vyplývajú z § 420 Občianskeho zákonníka.

30. Odvolací súd súhlasí aj s rezultátom prvoinštančného súdu, že žalobca nepreukázal, aby žalovaný
škodu spôsobil úmyselne konaním odporujúcim dobrým mravom. Súd prvej inštancie k hodnoteniu
spornej zmluvy ako neplatnej pre absenciu vôle (predovšetkým žalobcu) uzavrieť podnájomnú zmluvu
dospel až po viacročnom prácnom dokazovaní a jeho hodnotení, keď evidentne obe zmluvné
strany konali pod vplyvom domnienky, že uzavreli platnú zmluvu o nájme nebytových priestorov.

Samotný žalobca v konaní namietal neplatnosť spornej zmluvy neskôr iba z dôvodu absencie
predchádzajúceho písomného súhlasu obce s jej uzavretím. Pod „úmyselným konaním proti dobrým
mravom“ treba rozumieť úmyselné konanie priečiace sa morálnym normám a pravidlám, ktoré sú
všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti presadzujúcej slušnosť, ohľaduplnosť, porozumenie
a vzájomné rešpektovanie vedúce k plneniu prijatých záväzkov. Úmyselné konanie proti dobrým

mravom nerešpektuje tieto etické pravidlá a nesie tak znaky neslušnosti, nepoctivosti, bezohľadnosti a
ziskuchtivosti. Pri zodpovednosti za škodu spôsobenú úmyselným konaním proti dobrým mravom môže
ísť buď o úmysel priamy (ak zodpovedný subjekt vedel, že svojim konaním spôsobí škodu a zároveň
takýto následok chcel spôsobiť) alebo nepriamy (ak zodpovedný subjekt vedel, že svojim konaním môže
spôsobiť škodu a pre prípad, že ju spôsobí, bol s týmto dôsledkom uzrozumený). V oboch prípadoch

je však rozhodujúcim znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť zodpovedného subjektu, že svojim
konanímspôsobuješkodualebožejumôžespôsobiť.Ľahostajnývzťahčinedostatokodbornéhozáujmu
voči výsledku konania sa pod nepriamy úmysel nezaraďuje, lebo vzťah ľahostajnosti k následku nestačí
nanaplnenievôľovejzložkynepriamehoúmyslu.Vdanejvecivkonanínebolopreukázané,abyžalovaný
(jeho právny predchodca vo vzťahu k zmluve) konal čo len v nepriamom úmysle, čiže aby bol ľahostajne

konajúcim smerom k tomu, či škoda žalobcovi vznikne či nevznikne a aby zaujímal kladné stanovisko
k obom týmto možnostiam.

31. Súd prvej inštancie po prvotných úvahách o zodpovednosti žalovaného za neplatnosť zmluvy dospel
k záveru, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody a

nakoniec ani existenciu samotnej škody vo forme ušlého zisku. S týmto hodnotením sa stotožňuje aj
odvolací súd a poukazuje v tomto smere na výstižné odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia.

32. Otázka príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom škody nie je otázkou právnou, ale
otázkou skutkovou, kedy sa v konaní zisťuje, či protiprávne konanie škodcu a vznik škody na strane

poškodeného sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku. V praxi je bežné, že na kauzálnom deji sa
podieľa viac skutočností, ktoré vedú ku vzniku škody. Medzi nimi je nutné identifikovať právne relevantnú
príčinu vzniku škody. Z celého reťazca všeobecných príčinných súvislostí je pritom potrebné sledovať len
tie príčiny, ktoré sú podstatné pre zodpovednosť za škodu. Pri existencii kauzálneho nexu je nevyhnutné,
aby reťaz postupne nastupujúcich príčin a následkov bola vo vzťahu k vzniku škody natoľko prepojená

(neprerušená), aby už od spôsobenia prvotnej príčiny bolo možné vysledovať opodstatnene vecnú
súvislosť so vznikom škodlivého následku. To znamená, aby prvotná príčina bezprostredne vyvolala ako
následok príčinu inú a tá prípadne ďalšiu. Ku prerušeniu príčinnej súvislosti dochádza, ak nová okolnosť
pôsobí ako výlučná a samostatná príčina, ktorá vyvolala vznik škody bez ohľadu na pôvodné konanieškodcu. Iba ak pôvodná škodová udalosť je tou skutočnosťou, bez ktorej by k následku nedošlo, príčinná
súvislosť sa neprerušuje. Napadnuté rozhodnutie nie je s týmto východiskom v rozpore.

33. Ako už bolo uvedené, žalobca reťazec príčin vedúcich k jeho údajnej škode skutkovo vymedzoval
pôvodne tak, že prenajímateľ nezabezpečil pred uzavretím nájomnej zmluvy predchádzajúci súhlas
obce, čo sa však ukázalo ako nepodstatné. Je potrebné takto ďalej vyhodnotiť, čo viedlo žalobcu
k vyprataniu sporných priestorov a k strate jeho podnikateľskej príležitosti. Je celkom zrejmé, že
žalobca priestory neopustil v dôsledku chybného právneho posúdenia charakteru zmluvy zo strany jeho

zmluvného partnera. Práve naopak, predchodca žalovaného zmluvu rešpektoval a plnil, pokladajúc
ju za platnú, kvôli čomu prikročil k jej výpovedi a to z dôvodu neplatenia nájomného žalobcom, pre
jeho meškanie s rekonštrukčnými prácami a pre užívanie priestorov v rozpore so zmluvou vo forme
neoprávneného odberu pitnej vody. Žalobca priestory vypratal ešte pred skončením súdneho konania
o určenie neplatnosti výpovede z nájmu nebytových priestorov (konanie skončilo zamietnutím žaloby),
ako to vyplýva zo záznamu spísaného 4.11.1999 (viď č.l. 319 spisu). V tej dobe rekonštrukciu priestorov

bez vážnych dôvodov na strane domnelého prenajímateľa neukončil, hoci tak mal urobiť do 21.4.1998
a meškal aj s úhradou nájomného, kvôli čomu v konaní Okresného súdu Košice II 19C/293/2001
rozsudkom z 5.2.2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 1Co/183/2008-222 z
29.10.2009 bol zaviazaný na zaplatenie sumy 115.550,00 Sk zo 17,6% ročným úrokom z omeškania
od 1.1.1999 do zaplatenia titulom nájomného z podnájomnej zmluvy. K vyprataniu priestorov žalobcu

teda primárne neviedlo pochybenie žalovaného pri vzniku zmluvného vzťahu ako možného predpokladu
vzniku škody, ale naopak, jeho nepripravenosť či neochota plniť dohodnuté podmienky v čase, kedy
ešte obe strany zmluvu pokladali za platnú. Prístup žalobcu k plneniu ním prevzatých povinností pred
vyprataním priestorov nemožno označiť za vzorný a príkladný a tento napokon vyústil do jeho straty
možností v priestoroch podnikať, ktorá v tejto dobe nemala základ v neplatnosti zmluvy.

34. Za najpodstatnejší dôvod zamietnutia žaloby však odvolací súd pokladá nepreukázanie samotného
vzniku škody v podobe ušlého zisku. Súd prvej inštancie správne vychádzal z právneho názoru, že
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti medzi konaním žalovaného a vznikom
škody má poškodený. Predpokladom úspešnosti nároku na náhradu ušlého zisku v danom prípade

bolo preukázanie takých skutkových okolností, z ktorých by bolo možné spoľahlivo vyvodiť, že nebyť
protiprávneho konania žalovaného, by žalobca z prevádzkovania reštaurácie dosiahol výnos, o ktorý
prišiel. Ušlý zisk už podľa ustálenej judikatúry nemôže predstavovať iba zmarenie pripravovaného -
zamýšľaného zárobkového zámeru či prísľubu možného príjmu, pokiaľ takýto majetkový prínos nie je
podložený už existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že pri ich

očakávanom behu - nebyť škodovej udalosti, by k zamýšľanému zisku skutočne došlo. Iba škodová
udalosť, ktorá vstúpila do deja, ktorý by pri pravidelnom behu okolností vyústil do predpokladaného
výsledku, spojenému s dosiahnutím zisku môže byť prekážkou, ktorá dosiahnutie predpokladaného
zisku zmarila. Samotný podnikateľský zámer, ktorý nebol realizovaný nie je takou okolnosťou, ktorá by
pri obvyklom slede udalostí viedla ku konkrétnemu zisku. Je vecou žalobcu preukázať, o aký reálne

dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech prišiel, keď plánovaný majetkový prínos musí byť podložený
už existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, pri naplnení ktorých by sa výsledok zaručene
dostavil. Ušlým ziskom nikdy automaticky nemôže byť strata predpokladaného majetkového prínosu,
ktorý bol plánovaný, avšak činnosť pre dosiahnutie ktorého sa bez súvislosti so škodovou udalosťou
nezačala ani napĺňať - realizovať, keďže poškodený predpokladanú činnosť nezačal v plánovanej -

časovo ohraničenej dobe vôbec vykonávať a ani ju v dobe pred škodovou udalosťou nevykonával.

35. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že žalobca svoj nárok na ušlý zisk odvodzoval len z
ním predloženého znaleckého posudku, ktorý vyčísľoval, aký priemerný zisk by dosiahol ktorýkoľvek
podnikateľský subjekt v prípade realizácie takéhoto podnikateľského zámeru v daných podmienkach a

na danom trhu, keď znalec sa nevyjadroval k otázkam fázy realizácie podnikateľského zámeru žalobcu
a ani neposudzoval okolnosti pravdepodobnosti dosiahnutia zisku. Správny je záver prvoinštančného
súdu, že žalobca nepreukázal, aby sa jeho podnikateľský zámer dostal do štádia, kedy by bolo
možné považovať dosiahnutie prospechu z podnikania za daných konkrétnych okolností za vysoko
pravdepodobné. Ani podľa názoru odvolacieho súdu žalobca neprezentoval skutočnosti dokumentujúce

situáciu, kedy by bol mal zaistené predpoklady pre tzv. pravidelný beh vecí smerujúci k dosiahnutiu
vyčísliteľného zisku. O takýchto reálnych predpokladoch predchádzajúcich vyprataniu priestorov
žalobcom nevypovedajú už vyššie prezentované údaje, v zmysle ktorých žalobca svojim konaním či
nekonaním (neplatením nájomného a nepokračovaním v rekonštrukcii) vytvoril naopak predpoklady preukončenie vzťahu s ním zo strany vlastníka priestorov a mal tak v tej dobe skutočne nulové reálne
východiská preto, aby svoje úsilie rozvinul až do fázy zahrňujúcej už dej bezprostredne vedúci k ním
žiadanému výsledku spojenému s dosiahnutím zisku. Absenciu týchto reálnych predpokladov nemôže

nahradiť žalobcom predložený znalecký posudok, ktorý je naozaj v tomto smere málo konkrétny a
preukazný.

36. Vzhľadom na uvádzané skutočnosti je preskúmavaný rozsudok vecne správny a bolo potrebné ho
potvrdiť.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP.
Neúspešnému žalobcovi nevznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania a takýto nárok vznikol
úspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 262 ods. 2 CSP).

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).