Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. jún 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/826/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7912208019
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Slebodník

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7912208019.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Andreja Šalatu, vo veci navrhovateľky Q.. Y. C., I., S.. K. XXXX/XX, zast.
JUDr. Štefanom Hajduom, advokátom, Advokátska kancelária M.R.Štefánika 9, Trebišov, proti odporcovi
Q.. Y.O. Z., I., Š. XXXX/XX, zast. Advokátskou kanceláriou Mária Grochová a partneri s.r.o. Košice,
Garbiarska 5, Košice, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní odporcu
proti rozsudku 2C/63/2012-400 zo 4.6.2014 Okresného súdu Trebišov

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom rozhodol, že I. vyporiadava bezpodielové spoluvlastníctvo

(ďalej len BSM) účastníkov konania tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľky prikázal
nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX, k.ú. I. ako rodinný dom č.s. 1149 na parc.č. 3521/1 - zastavané
plochy a nádvoria vo výmere 804 m2, rodinný dom veterinárna ošetrovňa č.s. 1149 na parc.č. 3521/2 -
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 89 m2, záhrada vo výmere 699 m2. II. Do výlučného vlastníctva
navrhovateľky prikázal tieto hnuteľné veci: plazmový televízor Panasonic striebornej farby o uhlopriečke
104 cm, LCD televízor Panasonic čiernej farby o uhlopriečke 82 cm, chladničku s mrazničkou Whirpool
375 l, posteľ v spálni, 2 ks stavané skrine roldor, 2 ks roldor menšie svetlej farby, benzínovú kosačku

Alco. III. Do výlučného vlastníctva odporcu prikázal tieto hnuteľné veci: ošetrovací stôl, chirurgický
operačný stôl, kovový stôl na strihanie psov, RTG prístroj zubný, ultrazvuk + sterilizátory 1 ks 50 l,
1 ks 80 - 100 l zelenej farby, USG prístroj, železné lavice s plastovými sedadlami - dvojsedadlové,
železné lavice štvorsedadlové. IV. Konštatoval, že preberateľom zostatku hypotekárneho úveru č. UZ
01/5010/03HU z 12.2.2003 v OTB banka Slovensko, a.s. do budúcna vo výške 40.094,82 € s prísl.
sa stáva navrhovateľka. V. Navrhovateľka je povinná z titulu konečného vyporiadania BSM zaplatiť
odporcovi sumu 53.151,62 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. VI. Odporca je povinný z titulu

konečného vyporiadania BSM zaplatiť navrhovateľke sumu 24.527,24 €, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. VII. Účastníkom trovy konania nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka sa návrhom domáhala, aby vyporiadal
bezpodielové spoluvlastníctvo, ktoré rozvodom manželstva zaniklo, lebo na tejto otázke sa s odporcom
po rozvode dohodnúť nedokázali. Navrhla, aby BSM vyporiadal tak, že nehnuteľnosti prikáže do jej
výlučného vlastníctva, hnuteľné veci navrhla rozdeliť medzi nich podľa toho kto ich momentálne užívajú
a navrhla, že preberie splácanie hypotekárneho úveru v OTP Banke, ktorý spláca výlučne ona aj od

rozvodu manželstva a chce ho sama vyrovnať. Súčasne žiadala určiť im vzájomnú výplatnú povinnosť.
Uviedol, že odporca súhlasil s vyporiadaním BSM ale mal inú predstavu ohľadom delenia spoločne
nadobudnutého majetku po rozvode a žiadal, aby nehnuteľnosti boli rozdelené medzi nich po vyhotovení
geometrickéhoplánu,ktorýbyrozdelilspoločnénehnuteľnostitak,žetúčasťnehnuteľnosti,ktoráslúžinabývanie a býva v nej navrhovateľka s matkou, by získala navrhovateľka do svojho výlučného vlastníctva
a jemu by pripadla nehnuteľnosť, v ktorej má zriadenú veterinárnu ošetrovňu s prístupovou cestou.
K deľbe hnuteľných vecí výhrady nemal ale žiadal, aby zostatok úveru z titulu hypotekárneho úveru

bol rozdelený medzi nich pomerne už aj vzhľadom k tomu, že by tak isto získal časť z nehnuteľností,
ktoré za tento úver boli kúpené, a preto sa chce na splácaní úveru podieľať aj on. Ďalej uviedol,
že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, čo vo svojich výpovediach uviedli účastníci
konania, a vypočutí svedkovia H. C., Q.. V. Č.Y., P. J., čo zistil z listinných dôkazov, pripojeného spisu
č.k.13C/119/2009,znaleckýchposudkovH..J.I.,ktorýoceňovalnehnuteľnostiaH..X.W.,ktorýoceňoval

hnuteľné veci, ohliadkou na mieste samom, že vykonal konfrontáciu medzi svedkami Č. U. C., a že
zistil tento skutkový stav veci. Z rozvodového spisu účastníkov konania č.k. 13C/119/2009 konštatoval,
že ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom zo 6.11.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 8.12.2009.
Konštatoval, že podľa znaleckého posudku č. 279/12 H.. J. I. všeobecná hodnota rodinného domu č.
s. 1149 na parc.č. 3521/1 rodinného domu č.s. 1149 na parc.č. 3521/2 (veterinárna ošetrovňa s prísl.)
a pozemku č. 3521/1, 3521/2, 3522 k.ú. I. zapísaných na LV č. XX bola určená na 104.000,- eur. že k

z znaleckému posudku účastníci konania výhrady nemali. Zo znaleckého posudku č. 1/2013 H.. X. W.
zistil, že boli ohodnotené hnuteľné veci citované v návrhu na začatie konania a že účastníci konania k
záverom znaleckého posudku výhrady nemali a súhlasili s tým, aby pri vyporiadaní z neho vychádzal. Zo
správy OTP Banka Slovensko a.s. zistil, že zostatok dlhu na hypotekárnom úvere č. ÚZ 01/5010/03HU
z 12.2.2003 ku 20.5.2014 je takýto: úverový účet (6354109/5200) istina 26.707,82 €, úroky 128,20 €

spolu 26.836,02 €, úverový účet (6354168/5200) - istina 13.170,88 €, úroky 87,92 € spolu 13.258,80
€, spolu celkom 40.094,82 €. Zostatok dlhu na tomto hypotekárnom úvere k 8.12.2009 predstavoval
úverový účet 6354109/5200 - na istine 35.370,55 €, úverový účet 6354168/5200 na istine 16.762,15 €,
úroky do 20.5.2014 uhradené vo výške 8.854,30 € a 5.942,32 €. Na základe správy banky ďalej zistil,
že hypotekárny úver č. ÚZ/01/5010/03HU z 12.2.2013 je splácaný z bežného účtu č. 5239053/5200

inkasom, ktorého majiteľom je navrhovateľka Q.. Y. C., že z výpisu z účtu navrhovateľky v OTP Banka
Slovensko a.s. Trebišov č.ú. 5239053/5200 za r. 2003 až 2009 na tento účet sa vkladali peniaze treťou
osobou - p. J. a z tohto účtu sa pravidelne poukazovali mesačné splátky hypotekárneho úveru vyššie
špecifikovaného. Vklady boli realizované P. J. vo výške 531,10 eur, teda vo výške mesačnej splátky
hypotekárneho úveru.

Citoval § 136 ods.2, § 143, § 149 ods.1,3, § 150 O. z. a uzavrel, že vykonaným dokazovaním bolo
preukázané, že manželstvo účastníkov konania zaniklo rozvodom, a to ku dňu právoplatnosti rozsudku
Okresného súdu Trebišov č.k. 13C/119/2009 zo 6.11.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 8.12.2009,
že z manželstva maloleté deti nepochádzajú, že účastníci konania zhodne uviedli, že sa po rozvode na
otázke vyporiadnia spoločne nadobudnutého majetku a spoločných záväzkov dohodnúť nevedeli, preto

je namieste vyporiadanie podľa § 149 ods. 3 O. s. p. súdom. Ustálil, že do BSM patria nehnuteľnosti
zapísané na LV č. XX, k.ú. I. špecifikované vo výroku rozsudku a hnuteľné veci, ktoré rozdelil medzi
účastníkov konania tak ako sa na tom v konaní dohodli. Nakoľko sa na ich zostatkových hodnotách
dohodnúť nevedeli, dal ich ohodnotiť znalcovi a obaja účastníci konania súhlasili so znaleckým
posudkom H.. X. W., a preto pri delení hnuteľných vecí vzájomnú výplatnú povinnosť medzi účastníkmi

určil z hodnoty každej hnuteľnej veci podľa tohto posudku a účastníci konania s tým súhlasili. Pri
nehnuteľnosti vychádzal z jej všeobecnej hodnoty určenej znaleckým posudkom H.. J. I., t.j. sumy
104.000 eur. Obaja účastníci konania s touto hodnotou súhlasili preto pri určení výplatnej povinnosti voči
odporcovi vychádzal z tejto ceny. Nehnuteľnosti boli ocenené ku dňu právoplatnosti rozvodu podľa v
súčasnosti platného cenového predpisu, a preto investície zo strany matky navrhovateľky pri výmene

okien na dome v r. 2010 neboli zisťované a zohľadnené, nakoľko k rozvodu došlo v r. 2009, teda pred
výmenou okien.
Uviedol, že vyporiadanie je dôsledkom zániku BSM. Jeho podstatou je rozdelenie majetku, ktorý
patrí do bezpodieloveho spoločenstva ale aj komplexné riešenie majetkovej situácie, ktoré vzniklo v
dôsledku zániku manželstva, preto ho nemožno obmedziť iba na veci, ktoré patrili do BSM. Súd musí

vziať do úvahy aj také skutočnosti, ktoré súvisia a vecami, právami a záväzkami patriacimi do BSM
a ich osudom po vyporiadaní, musí zvážiť či spôsob vyporiadania je pre bývalých manželov výhodný,
akceptovateľný resp. prijateľný a či po vyporiadaní nebude niektorí z bývalých, manželov znevýhodnený
resp. bezdôvodne zvýhodnený, preto je potrebne veľmi citlivo zvažovať ich postavenie, aby nebol jeden
na úkor druhého ukrátený a vyporiadanie bolo čo najspravodlivejšie. Uviedol, že v tomto prípade sa

tými úvahami riadil hlavne pri rozhodovaní o spoločnej nehnuteľnosti a po vykonanom dokazovaní,
ohliadke na mieste samom dospel k záveru, že reálna deľba nehnuteľností by nebolo správne ale ani
spravodlivé riešenie a do budúcna by spôsobovala množstvo sporov pri ich užívaní, narušila by vzťahy
medzi účastníkmi konania a vytvoril by sa stav, ktorý by nad mieru primeranú okolnostiam zasahoval dovlastníckych práv navrhovateľky a spolu žijúcej osoby, jej matky, lebo by popri sebe existoval síce na
oboch stranách vlastnícky stav ale účel využitia by bol odlišný a práve z toho by mohli vzniknúť susedské
spory o čom ohliadkou získal vierohodné a presvedčivé dôkazy. Tvrdí, že nie je možné spravodlivo

od navrhovateľky očakávať, aby pri užívaní rodinného domu, ktorý slúži na bývanie a záhrady, ktorá
slúži na oddych znášala to, že cudzie osoby nazerajú do jej obydlia /cez okno v kuchyni, ktoré je
ihneď pod chodníkom vedúcim do veterinárnej ambulancie alebo do záhrady cez okno z ambulancie
resp. vedľajších priestorov patriacich k nej/ čo považuje za zásadný zásah do súkromia fyzickej osoby,
za veľmi výrazný, rušivý element, a preto deľbu nehnuteľností, spôsobom navrhovaným odporcom,

odmietol. Uviedol, že je síce pravda, že odporca si vytvoril v tejto nehnuteľnosti veľmi pohodlné a
nadštandardnépodmienkynavykonávaniesvojesúkromnejveterinárnejpraxe,ktorájejehozárobkovou
činnosťou, ale to samo o sebe nemohlo byť dôvodom na deľbu nehnuteľností na úkor zásahom do
súkromia navrhovateľky a jej matky, ktoré by v susedstve bývali a boli by obmedzované vo výkone
svojho vlastníckeho práva a rušené tak, že by to museli do budúcna znášať. Je toho názoru, že podnikať
možno aj inde, právo na bývanie ako súčasť práva na súkromie je prednejšie a požíva väčšiu ochranu,

preto mu musí byť súdom poskytnutá väčšia ochrana ako vykonávaniu podnikateľskej činnosti, a pokiaľ
by mala ostať navrhovateľka bývať v nehnuteľnosti, bola by nielen znevýhodnená ale z morálneho a
etického hľadiska aj ukrátená lebo sporná nehnuteľnosť patrila v minulosti jej rodičom, ide o rodinný
majetok, ktorý je aj t.č. zveľaďovaný a udržiavaný aj jej matkou, ktorá ako to vyplynulo z dokazovania
pred súdom, sa aj počas manželstva účastníkov konania značnou mierou podieľala nielen na krytí

výdavkov spoločnej domácnosti ale aj na splácaní ich úveru. Toto tvrdenie bolo preukázané nielen
svedeckou výpoveďou H. C. ale aj svedkyne J., ktorá potvrdila, že mesačné splátky hypotekárneho
úveru nosila na požiadanie matky navrhovateľky do banky z jej peňazí, ktoré utŕžila z predaja tovaru
alebo prenájmu nehnuteľností lebo ako podnikateľka sa venovala obchodnej, podnikateľskej činnosti a
dcére takto vypomáhala. Ďalej považoval za preukázané aj výpismi z účtu navrhovateľky v OTP Banke,

z ktorého jednoznačne vyplynulo, že peniaze vkladané V.. J. vo výške mesačnej splátky úveru boli
použité následne na zaplatenie splátok úveru. Splácanie úveru po rozvode nebolo medzi účastníkmi
konania sporné a bolo preukázané, že bola to opäť matka navrhovateľky, ktorá úver ďalej splácala,
odporca potvrdil, že po rozvode sa na splácaní úveru ničím nepodieľal, preto dospel k záveru, že tvrdenie
navrhovateľky o tom, že úver splácala iba jej matka, bolo nesporne preukázané. Aj tento argument

zavážil pri rozhodovaní o tom, komu prisúdi nehnuteľnosti a v neposlednom rade vzal do úvahy aj úmysel
matky navrhovateľky prezentovaný v konaní, t.j. snahu získať späť rodinný majetok aj za cenu toho, že
bude potrebné odporcu z neho vyplatiť a úver v celosti splatiť. Navrhovateľka bola ochotná zostatok
úveru prevziať a splácať ďalej, preto považoval za správne a spravodlivé, že celú nehnuteľnosť získa
ona.

Konštatoval, že podľa platného slovenského práva to, že kto zavinil rozpad manželstva, nemá žiaden
právny význam, nemá vplyv na delenie majetku po rozvode preto argument odporcu, že rozpad
manželstva bol zapríčinený navrhovateľkou, nemohol zohľadniť v jeho prospech hoci z morálneho
hľadiska možno súhlasiť s ním. Právne irelevantné bolo aj to, že po rozvode navrhovateľka a jej matka
súhlasili s tým, aby ostal podnikať v sporných priestoroch ako aj to, že navrhovateľka v tom čase mala iné

životné plány a chcela si súkromný život zariadiť inak. Po čase totiž zmenila názor, zmenili sa okolnosti,
ostala doma, chcela podnikať a bola nútená prenajať si priestory v meste a platiť nájomné za stavu, že
odporca podniká v ich spoločnej nehnuteľnosti bezplatne, čo aj podľa jeho názoru nebolo spravodlivé.
Svedeckú výpoveď H. C. považoval za vierohodnú a nemal dôvod spochybňovať jej výpoveď len preto,
že ide o matku navrhovateľky. Ňou predložené listinné dôkazy nesporne preukázali jej tvrdenie, že

spornú nehnuteľnosť v minulosti vybudovala so svojim manželom a účastníci konania potvrdili v konaní
to, že počas manželstva spoločne postavili iba čakáreň o rozlohe 24 m2, inak všetko ostatné bolo dávno
pred tým postavené než ich nadobudli do BSM. Tvrdenie svedka Č. o odovzdaní sumy 500.000,-Sk
matke navrhovateľky, ktorá mala byť použitá na čiastočné splatenie hypotekárneho úveru účastníkov
konania, považoval za účelové. Svedkyňa C. ako aj navrhovateľka to popreli a hoci to odporca potvrdil,

tomuto tvrdeniu neuveril lebo to nemalo žiadne logické nadväznosti vo vzťahu k úveru, na splatenie
ktorého mala táto suma byť použitá. Okrem toho je podľa jeho názoru málo pravdepodobné, že niekto
odovzdá tak vysokú sumu bez toho, aby o tom mal písomný doklad a to ani za situácie, že išlo o veľmi
dobrých známych. Uviedol, že vzal do úvahy aj to, že tento svedok t.č. podniká v spornej nehnuteľnosti
s odporcom teda má záujem na tom, aby sa tento stav zachoval, a preto nie je vylúčené ani to, že

z tohto dôvodu vypovedal v prospech odporcu. Je totiž nepochopiteľné, prečo sa potom táto suma
nepoužila /hoci len sčasti/ na splatenie úveru účastníkov konania a prečo, ak mala na to slúžiť, sa
odovzdávala matke navrhovateľky a nie účastníkom konania, ktorý mu dovolili podnikať v zabehnutých
priestoroch patriacich do BSM. Odporca nevedel preukázať, že úver počas manželstva splácali spoločnes manželkou, ale zobral do úvahy pomery v ich rodine v tom čase a to, že hospodárili spoločne
aj so svokrou, že im svokra finančne prispievala a vypomáhala, nemožno vylúčiť ani to, že splátky
úveru fyzicky vkladané V.. J. boli aspoň sčasti spoločnými peniazmi účastníkov konania a bolo by

veľmi nespravodlivé, ak by súd tvrdil, že odporca, ktorý počas celého manželstva pracoval, mal slušný
príjem, s ktorým s manželkou spoločne hospodárili by ničím neprispel na zveľadenie, skrášlenie a
udržiavanie spoločného majetku resp. splácanie spoločného dlhu. Z dokazovania vyplynulo, že vzťahy
medzi odporcom a svokrou boli dobré, a počas konania o rozvod manželstva stála na jeho strane,
kým dcéra z domu odišla ona ostala bývať s odporcom a súhlasila s tým, že tam bude podnikať do

budúcna preto je toho názoru, že je viac než pravdepodobné, že odporca sa tak isto podieľal na splácaní
úveru počas manželstva aj keď to spoľahlivo preukázať nevie lebo je v dôkaznej núdzi. Berúc do úvahy
tieto skutočnosti sumu, ktorá bola počas manželstva zaplatená na sporný úver nemohol bez výhrad
zohľadniť výlučne v prospech navrhovateľky, ale mal za to, že ju splácali spoločne aj keď za pomoci
matky navrhovateľky, čo sama potvrdila.
Konštatoval, že hodnota hnuteľných vecí prikázaných navrhovateľke predstavuje 2.303,24 eur z toho

polovica predstavuje 1.151,062 eur, ktorú musí vyplatiť odporcovi. Hodnota nehnuteľnosti, ktorú získala
do výlučného vlastníctva predstavuje 104.000 eur z toho polovica predstavuje 52.000 eur, ktorú musí
vyplatiť odporcovi. Navrhovateľka preberá zostatok na hypotekárnom úvere vo výške 40.094,82 € z
čoho polovicu, t.j. 20.047,41 € treba zohľadniť v jej prospech, teda túto sumu jej musí zaplatiť odporca.
Výplatná povinnosť navrhovateľky voči odporcovi činí 53.151,62 € ( 52.000 € + 1.151,62 eur).

Odporca získal hnuteľné veci v hodnote 8.859,66 eur, z čoho polovica predstavuje 4.479,83 €, ktorú
sumu musí zaplatiť navrhovateľke, polovica zostatku úveru činí 20.047,41 € a tak jeho výplatná
povinnosť voči navrhovateľke predstavuje 24.527,24 eur (4.479,83 € + 20.047,41 €). Po vzájomnom
zápočte je navrhovateľka povinná odporcovi po takomto vyporiadaní BSM vyplatiť 28.624,38 €
( 53.151,62 € - 24.527,24 €). Vyporiadanie BSM bolo v záujme oboch účastníkov konania, účastníci

trovy konania nežiadali, a tak im súd trovy nepriznal.

V zákonnej lehote podal odporca proti tomuto rozsudku odvolanie v celom rozsahu (v rozsahu všetkých
výrokov) a žiadal zmeniť rozsudok, alebo vrátiť vec na konanie po jeho zrušení.
Namietal:

I. a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. [§ 205 odsek 2 písm. a) O. s. p.], resp.
konaniemaloinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávnerozhodnutievoveci[§205odsek2písm.
b) O. s. p.], nakoľko napáda rozsudok z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia,
teda z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti, čo je v súdnej praxi posudzované nejednotne, v niektorých
prípadoch ako odňatie možnosti konať pred súdom, v iných ako tzv. iná vada konania;

b) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 odsek 2 písm.
d) O. s. p.];
c) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 odsek 2 písm. f) O. s. p.].
II. Uviedol, že predovšetkým nemôže súhlasiť s dôvodmi, na základe ktorých súd prikázal do výlučného
vlastníctva navrhovateľky nehnuteľnosti nachádzajúce sa v katastrálnom území: I., zapísané na liste

vlastníctva č. XX, konkrétne: (i) pozemok KN-C s parcelným č. 3521/1, výmera: 804 m2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria, (ii) pozemok KN-C s parcelným č. 3521/2, výmera: 89 m2, druh pozemku:
zastavané plochy a nádvoria, (iii) pozemok KN-C s parcelným č. 3522, výmera: 699 m2, druh pozemku:
záhrady, (iv) stavba so súpisným č. 1149 na pozemku KN-C s parcelným č. 3521/1, (v) stavba so
súpisným č. 1149 na pozemku KN-C s parcelným č. 3521/2. Napadnuté rozhodnutie tu postavilo do

kontrastu jeho právo na slobodný výkon povolania (podnikania) s právom navrhovateľky na ochranu
súkromia, pričom súd uprednostnil právo navrhovateľky. Bol však pritom vedený problematickými a len
ťažko akceptovateľnými úvahami. Podľa názoru súdu môže podnikať aj inde, avšak nijako nezohľadnil
mnoho rokov budovanú povesť môjho podniku spojenú s konkrétnym miestom prevádzky, ani náklady
spojené so zmenou miesta podnikania. Stotožnil právo navrhovateľky na ochranu súkromia s jej právom

na bývanie, avšak navrhovateľka nikdy netvrdila, že dochádza k zásahom do jej práva na bývanie
(pretože, samozrejme, nedochádza). Ak sa už súd rozhodol pre komparáciu dvoch rovnocenných
ústavných práv, mal omnoho dôkladnejšie a podrobnejšie vysvetliť, prečo - so zreteľom na všetky
okolnosti prípadu - práve právo navrhovateľky požíva silnejšiu ochranu, napr. s využitím tzv. testu
proporcionality, pravidelne akcentovaného v rozhodovacej praxi Ústavného súdu Slovenskej republiky

(takto mal napríklad objasniť, v čom je situácia navrhovateľky zásadne odlišná od úrovne bývania
v radovej zástavbe rodinných domov, prípadne v byte na prízemí bytového domu, ktorého okná sú
spravidla vo výške očí dospelého človeka a do ktorého teda možno „vidieť", ako aj aké primerané
opatrenia možno očakávať od akejkoľvek osoby na ochranu vlastného súkromia). Súd však miestotoho jednoducho sformuloval nezdôvodnený záver o prednosti práva na súkromie. Čo je však omnoho
zásadnejšie, súd sa splna odchýlil od uznávaného dominantného princípu vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, a to princípu pokojnej držby a pokojného užívania majetku a jeho účelného

využitia. V priebehu konania opakovane prezentoval, že ním navrhovaný spôsob vyporiadania (stavbu
rodinného domu spolu so súvisiacimi pozemkami do výlučného vlastníctva navrhovateľky, stavbu
veterinárnej ošetrovne spolu so súvisiacimi pozemkami do jeho výlučného vlastníctva) plne zodpovedá
dlhoročnému, nespochybňovanému užívaniu dotknutých nehnuteľností - stavbu rodinného domu užíva
navrhovateľka na účely bývania, stavbu veterinárnej ošetrovne užíva on na účel výkonu samostatnej

zárobkovej činnosti, pričom obe skupiny nehnuteľností sú aj prakticky oddelené, najmä plotom na
faktickej hranici užívania. Vo vyjadrení z 23.8.2012 poukázal na zodpovedajúcu rozhodovaciu prax
súdov, ktorá za jedno z hlavných kritérií pre faktické rozdelenie vecí patriacich do BSM postuluje
účelné využitie veci, pričom sa zohľadňuje, ktorý z účastníkov má alebo naposledy mal príslušné veci
v držbe (napr. R 42/1972, s. 140 ods. 3, rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22
Cdo 2289/99, sp. zn. 22 Cdo 980/2003, sp. zn. 22 Cdo 1054/2004; takisto napr. Fekete, I.: Občiansky

zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 905). Súd však odmietol takéto riešenie
bez toho, aby náležíte zdôvodnil odklon od relevantnej judikatúry a právnej doktríny, prípadne aby
podporil svoje závery inými autoritatívnymi prameňmi. V zhode s ustálenou judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky to navyše možno kvalifikovať ako neprípustný zásah do požiadavky právnej
istoty („K imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty, ktorého

súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď." (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99); „Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná." (PL.
ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05); „Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach

na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun
primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom
právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods.1 ústavy a čl. 6 ods.1
dohovoru." (I. ÚS 564/2012)). Súčasný stav užívania bol vytvorený s plným súhlasom a vedomím
navrhovateľky, keď veterinárnu ambulanciu - ako koniec koncov zistil aj súd - začali prevádzkovať

spoločne počas trvania ich manželstva. Ak by navrhovateľka mala akékoľvek výhrady k danému typu
podnikania, prípadne k údajným negatívnym sprievodným javom, ktoré sú s ním spojené, mohla poľahky
zabrániť spusteniu podnikania, prípadne sa proti nemu brániť v neskoršom období. K tomu však
nikdy nedošlo. K zmene prístupu navrhovateľky nedošlo dokonca ani po rozvode, keď ho opakovane
ubezpečila, že stavba veterinárnej ošetrovne bude aj naďalej slúžiť môjmu podnikaniu. Obrat v jej postoji

nastal až" v priebehu konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva, čo vzhľadom na ňou
presadzovaný spôsob vyporiadania nemožno vyhodnotiť inak ako účelové počínanie. Súd ďalej nijako
nevyhodnotil a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nijako nevyporiadal so zásadnými skutočnosťami,
ktoré v konaní vyšli najavo a vylučujú opodstatnenosť skutkových tvrdení navrhovateľky, že ona nemieni
užívať stavbu veterinárnej ošetrovne na účel bývania, ale na účel vlastnej podnikateľskej činnosti

(inými slovami, napadnutým rozhodnutím sa uprednostnilo jej potenciálne budúce podnikanie pred jeho
zavedeným a dlhodobo reálne vykonávaným). Konkrétne sa má jednať o prevádzku salónu pre psov
a poskytovanie služieb súvisiacich so starostlivosťou o zvieratá, t. j. podnikateľskú činnosť, ktorá je
rovnako ako jeho činnosť veterinárneho ošetrovania - spojená s častými príchodmi cudzích osôb a
zvierat do priestorov prevádzkarne. Za týchto okolností je pre neho absolútne nepochopiteľné, ako môže

súd argumentovať obťažovaním a rušením súkromia navrhovateľky jeho podnikateľskou činnosťou,
keď sa navrhovateľka chce podľa vlastného vyjadrenia venovať činnosti s prinajmenej porovnateľnými
praktickými sprievodnými javmi a dôsledkami. Navrhovateľka nikdy netvrdila a nepreukazovala, že došlo
k skutočným zásahom do práva na ochranu jej súkromia, napr. v podobe neželaného nazerania do
okien stavby rodinného domu. Dôvodila iba svojou obavou, že sa tak môže stať. V rovine púheho

tvrdenia zostalo aj údajné obťažovanie hlukom (štekaním a inými zvukmi zvierat) z mojej prevádzkarne
veterinárnej ošetrovne. Súd tu opomenul vyporiadať sa s dôkaznými prostriedkami, ktoré svedčia o
presnom opaku - predložil čestné vyhlásenia bezprostredných susedov nehnuteľnosti, ktorí potvrdili,
že hlukom neboli nikdy rušení, rovnako ako potvrdenie príslušného priestupkového orgánu, ktoré
preukazuje absenciu akéhokoľvek spáchaného priestupku na úseku občianskeho spolunažívania.

Súčasná podoba stavby veterinárnej ošetrovne, najmä čo do jej vnútornej organizácie, zariadenia a
vybavenia, zodpovedá jej dlhodobému užívaniu na daný účel. Jej najlepšie možné využitie preto spočíva
práve v tejto oblasti, ktorá sa navyše vyznačuje silným spoločenským poslaním v podobe veterinárnej
starostlivosti o zvieratá. Z dôvodov popísaných v tomto bode jeho podania si preto dovolil zhrnúť, že súdsa bez existencie náležitých okolností odchýlil od rozhodujúceho princípu vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov zohľadňujúceho fakt užívania spoločného majetku (a teda posúdil vec právne
nesprávne), ako aj nedostatočne zohľadnil rozhodujúce skutočnosti a dôkazy a nepremietol ich do

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, čo ho činí nepreskúmateľným.
III. Nesúhlasí ani s argumentáciou napadnutého rozhodnutia, ktoré opakovane zdôrazňuje faktor
rodinného majetku pri zdôvodnení prikázania všetkých nehnuteľností navrhovateľke. Predovšetkým
poukázal, že ak sa navrhovateľka dovolávala citovej hodnoty nehnuteľností, zaťažovalo ju v danom
ohľade bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno. Okrem svojho vlastného tvrdenia o existencii citovej

hodnoty však neponúkla žiaden presvedčivý argument, na základe čoho sa táto mala vytvoriť, ani
žiaden relevantný dôkazný prostriedok. Treba navyše podčiarknuť, že citovú hodnotu bolo potrebné
skúmať výlučne vo vzťahu k stavbe veterinárnej ošetrovne, nakoľko proti prikázaniu stavby rodinného
domu do vlastníctva navrhovateľky nemal žiadne výhrady. Súd však vôbec nevzal do úvahy, a
ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nijako nevyhodnotil, skutočnosti vylučujúce prítomnosť
akejkoľvek rozhodujúcej citovej hodnoty predmetnej stavby pre navrhovateľku. Navrhovateľka v nej

predovšetkým nikdy nebývala ani ju neužívala na iný porovnateľný účel. Prakticky po celý čas slúžila
jedine terajšej potrebe, pričom v krátkom úvodnom období v nej veterinárnu ambulanciu prevádzkovali
spoločne, a následne po dlhú dobu, nikým nespochybňovanú, výlučne on s kolegom Q.. V. Č..
Práve s ním ju postupne zariaďovali a prispôsobovali potrebám praxe, pričom sme vynaložili nemalé
finančné prostriedky na jej zhodnotenie a zveľadenie (aj súd dospel k zisteniu, že „odporca si vytvoril

v tejto nehnuteľnosti veľmi pohodlné a nadštandardné podmienky na vykonávanie svojej súkromnej
veterinárnej praxe, ktorá je jeho zárobkovou činnosťou"). Ako inak sa pritom môže vytvoriť vzťah k
nehnuteľnosti, ako jej pravidelným užívaním? Ak si teda niekto vytvoril citovú väzbu, je to práve on,
nakoľko sa jedná o miesto, kde vykonáva povolanie, ktoré ho napĺňa a ktoré je jediným zdrojom jeho
príjmov a živobytia. V protiklade k uvedenému, navrhovateľka najlepšie demonštrovala svoj „vzťah" k

rodinnému majetku, keď opustila spoločnú domácnosť a keď ma opakovane ubezpečovala, že budem
môcť aj naďalej prevádzkovať veterinárne zariadenie v dotknutej stavbe, nakoľko ona svoju budúcnosť
nespája s mestom Trebišov. Z dôvodov popísaných v tomto bode jeho podania preto napadnutému
rozhodnutia vytýka, že pracuje s okolnosťami neodôvodneným záverom o citovom význame stavby
veterinárnej ošetrovne pre navrhovateľku, ktorý nemá oporu vo vykonanom dokazovaní (a teda súd

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam).
IV. Rozhodne namieta aj proti spôsobu, akým súd zohľadnil splácanie spoločného hypotekárneho úveru
v OTP Banke Slovensko, a.s., výlučne v prospech navrhovateľky. Naďalej zotrváva na rozhodnom
vyhlásení, že počas trvania manželstva s navrhovateľkou bol predmetný úver splácaný výlučne z
jeho príjmov z podnikania, t. j. z právneho hľadiska z finančných prostriedkov patriacich do BSM.

Tieto finančné prostriedky boli vždy v hotovosti odovzdané matke navrhovateľky, ktorá ich použila na
zaplatenie splátky úveru. Príslušné skutočnosti, zodpovedajúce ich vtedajším dobrým vzťahom, boli
plne preukázané aj výpoveďou svedka Q.. V. Č. na pojednávaní 22.5.2013 a z citoval časť výpovede.
Na druhej strane tvrdenie navrhovateľky a jej matky, že úver bol splácaný výlučne matkou žalobkyne,
nie je pravdivé. Súd mu však uveril, a to najmä na základe výpovede svedkyne P. J. na pojednávaní

2.10.2013, ktorá fakticky nosila peniaze do banky za účelom splácania úveru. Tieto peniaze mali
pochádzať „z tržieb získaných predajom tovaru v obchode p. H. C., ale aj z nájmu za nehnuteľnosti".
Súd z daných informácií bez ďalšieho vyvodil, že matka navrhovateľky sa podieľala na splácaní
úveru, avšak ani len nepripustil možnosť, že peniaze, ktoré jej odovzdával on, uložila do rovnakého
trezora, odkiaľ ich použila svedkyňa P. J. na splátky úveru; rovnako sa nezapodieval alternatívou, že

na účely splácania úveru boli síce používané finančné prostriedky z podnikania matky navrhovateľky,
avšak príslušná hodnota bola zakaždým dorovnaná peniazmi z príjmov z jeho podnikania, ktoré jej
odovzdával. Súd pritom nijako nespochybnil svedeckú výpoveď Q.. V. Č., že on jej takto odovzdával
mesačne „okolo 14.000 alebo 17.000 Sk", čo je zhruba rovnaká suma, ako uviedla svedkyňa P. J.
(„ ktoré som vkladala cca vo výške 16000 Sk mesačne na účet navrhovateľky....."). Považoval aj tu

za dôležité zdôrazniť, že splácania hypotekárneho úveru sa ako podporného argumentu domáhala
navrhovateľka, t. z. práve ju v danom ohľade zaťažovalo bremeno tvrdenia aj dôkazné bremeno,
pričom to dôkazné podľa jeho presvedčenia neuniesla. Za neudržateľné považuje aj skutkové závery,
ku ktorým dospel súd z jeho výpovede, ako aj výpovede svedka Q.. V. Č., jednoznačne vyplýva,
že hypotekárny úver on počas trvania manželstva splácal výlučne on z príjmov z môjho podnikania

(resp., z právneho hľadiska, sa jednalo o finančné prostriedky bezpodielového spoluvlastníctva).
Naopak, navrhovateľka a jej matka popreli akýkoľvek jeho podiel na splácaní úveru a tvrdili, že bol
splácaný výlučne z prostriedkov matky navrhovateľka. Z týchto dvoch protichodných tvrdení však súd
- bez akejkoľvek dôkaznej opory - vyvodil podivné skutkové zistenie, že úver bol splácaný čiastočnením a čiastočne matkou navrhovateľky, pričom navyše nijako bližšie neskúmal prípadný vzájomný
pomer príslušných plnení. Príspevok matky navrhovateľky však bez ďalšieho zohľadnil v prospech
návrhu navrhovateľky na prikázanie všetkých nehnuteľností do jej výlučného vlastníctva. Napokon za

zásadný nedostatok popísaného prístupu súdu pokladá aj jeho nekonzistentnosť. Na jednej strane,
súd akceptoval (dôkazmi nepodložené) príspevky matky navrhovateľky na splácanie hypotekárneho
úveru a zohľadnil ich pri prikázaní nehnuteľností do výlučného vlastníctva navrhovateľky. Na strane
druhej, nevzal absolútne žiaden zreteľ na právne dôsledky, ktoré z takého prístupu vyplývajú pre
neho. Ak totiž matka navrhovateľky splácala úverový záväzok svojej dcéry - jeho bývalej manželky a

jeho, resp., ako tvrdila, ak týmto spôsobom darúvala peniaze dcére na splácanie úveru („Túto moju
finančnú pomoc som považovala za dar pre dcéru.", na pojednávaní 22.5.2013), má navrhovateľka
voči nemu pohľadávku z titulu regresného vyporiadania solidárneho úverového záväzku v zmysle § 511
ods.3 z. č. 40/1964 Zb. O. z. v znení neskorších predpisov, nakoľko na príslušný solidárny záväzok
splatila viac, než koľko na ňu pripadalo (matkou darované peniaze by v takom prípade boli totiž jej
výlučným vlastníctvom). Znamená to, že tá istá skutočnosť (údajné splácanie hypotekárneho úveru z

prostriedkov matky navrhovateľky) prispela jednak k prikázaniu všetkých nehnuteľností do výlučného
vlastníctva navrhovateľke, a jednak zakladá pohľadávku navrhovateľky z regresného vyporiadania.
Také riešenie považuje za zásadne nespravodlivé, dvojnásobne zaťažujúce jeho stranu a odporujúce
uznávaným zásadám vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, pri ktorom má súd vziať zreteľ na
všetky okolnosti prípadu. Ak teda aj súd uveril (nepravdivému) tvrdeniu matky navrhovateľky, nemal naň

pri vyporiadaní masy spoločného majetku prihliadať, nakoľko príslušná skutočnosť je riešená právnou
úpravou regresu pri solidárnych záväzkoch, a teda vyvážená regresnou pohľadávkou voči jeho osobe.
Z dôvodov popísaných v tomto bode jeho podania si preto dovolil zhrnúť, že skutkový záver súdu o
akomsi delenom splácaní hypotekárneho úveru matkou navrhovateľky a ním nemá vonkoncom žiadnu
oporu vo vykonanom dokazovaní (a teda súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam), a navyše bol vyhodnotený výlučne v prospech návrhu navrhovateľky, hoci
z príslušnej skutočnosti vyplýva regresná pohľadávka navrhovateľky, ktorú si navrhovateľka môže
voči mne uplatniť a ktorá tak „vyrovnáva" právne postavenie oboch strán (a teda súd posúdil vec
právne nesprávne). Záverom chcel ešte poukázať, že napadnuté rozhodnutie sa výrazne odchýlilo
aj od dvoch ďalších všeobecne uznávaných a uplatňovaných princípov vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctvamanželov:-princíp,abysumaurčenánavyrovnaniepodielov,bolačonajmenšia.Sjeho
návrhom na vyporiadanie masy bezpodielového spoluvlastníctva, ako ho podrobne a čo do potrebných
výpočtov predstavil vo vyjadrení z 15.5.2013, bola spojená povinnosť navrhovateľky na vyplatenie
podielu vo výške 19.623,00 eur (rozdiel v hodnote nehnuteľného majetku v môj prospech) - 6.656,42
eur (rozdiel v hodnote hnuteľných vecí v prospech navrhovateľky) = 12.966,58 eur. Z napadnutého

rozhodnutia však vyplýva vyrovnávacia povinnosť žalobkyne v značne vyššej sume, 53.151,62 eur
(výrok V.) -24.527,24 eur (výrok VI.) = 28.624,38 eur; -princíp, aby vyporiadaním bezpodielového
spoluvlastníctva nebolo zasiahnuté do práv tretích osôb. Zatiaľ čo s jeho na vyporiadanie masy BSM nie
je spojený žiaden zásah do práv tretích osôb, najmä nebude nijako dotknuté užívanie stavby rodinného
domu matkou navrhovateľky na účel bývania, napadnuté rozhodnutie nielen že neumožňuje pokračovať

vo výkone veterinárnej praxe na doterajšom mieste jemu, ale ani jeho kolegovi Q.. V. Č., ktorý má v
príslušnej stavbe zriadenú vlastnú veterinárnu ambulanciu, navrhovateľka sa počas konania opakovane
jednoznačne vyjadrila, že chce používať danú stavbu výlučne na účel vlastného podnikania.
VI. V zmysle ustanovenia § 45 ods. 4 a 5 z. č. 99/1963 Zb. O. s. p. požiadal o doručovanie
písomností prostredníctvom elektronickej pošty, a to na adresu elektronickej pošty právneho zástupcu:

[email protected]~ .
Navrhol vyporiadať bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania:
- aby nehnuteľnosti a ich príslušenstvo prikázali sa do výlučného vlastníctva jednotlivých účastníkov
konania v zmysle jeho návrhu, ktorý je obsiahnutý v bode III. jeho vyjadrenia z 15.5.2013;
- hnuteľné veci budú prikázané do výlučného vlastníctva jednotlivých účastníkov konania v zmysle jeho

návrhu, ktorý je obsiahnutý v bode IV. môjho vyjadrenia z 15.5.2013;
- zostatok hypotekárneho úveru č. UZ 01/5010/03HU zo 12.2.2003 v OTP Banke Slovensko, a.s., vo
výške 40.094,82 EUR bude rozdelený rovným dielom medzi oboch účastníkov konania;
- navrhovateľka bude povinná zaplatiť mu z titulu konečného vyporiadania BSM sumu 12.966,58 eur
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo vyjadrení k odvolaniu žiadala navrhovateľka potvrdiť rozsudok. Inou vadou konania, ktorá by mohla
maťzanásledokneprávnerozhodnutie,jetrebarozumieťinúvadukonkrétneuvedenú,ktorejnásledkom
by malo byť nesprávne rozhodnutie vo veci. V predmetnom konaní, ktoré vyústilo do rozhodnutia súdu avydania rozsudku napadnutého odvolaním, podľa jej názoru, takáto vada absentuje, pretože nevyplýva
zo žiadneho porušenia procesnoprávnych predpisov zo strany súdu a nie je možné konštatovať, že
by žalovanému bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože postupom súdu bola účastníkovi

konania umožnená plná realizácia jeho procesných práv, ako mu zákon priznáva. Tvrdenie odporcu, že
napadnuté rozhodnutie postavilo do kontrastu jeho právo na slobodný výkon povolania s jej právom na
ochranu súkromia, považuje za ničím nepodložené tvrdenie, už aj z toho dôvodu, že pri rozhodovaní aj
o spoločnej nehnuteľnosti, po vykonanom dokazovaní, súd prišiel k právnemu názoru, ktoré premietol
aj do svojho rozhodnutia, že reálna deľba nehnuteľnosti by nebolo ani správne, ani spravodlivé riešenie,

ktoré by spôsobovalo množstvo sporov do budúcna, čím by sa vytvoril stav, že by bolo zasahované
do mojich vlastníckych práv a so ňou žijúcej osoby, jej matky, čo v konečnom dôsledku potvrdila aj
ohliadka na mieste samom, ktorú súd vykonal. Je totiž toho názoru, že právo na súkromie má mať
prednosť pred akýmkoľvek iným právom, Ústava mu poskytuje ochranu a preto by bolo nespravodlivé
od nej požadovať, aby pri užívaní rodinného domu, slúžiaceho na bývanie, ale aj záhrady znášala to,
aby cudzie osoby nazerali do jej súkromia a obydlia, zvlášť, čo sa týka klientov veterinárnej ambulancie,

s voľným prístupom na dvor, nevynímajúc ani rušenie psami. V prípade, že bude využívať veterinárnu
ošetrovňu a na aký účel, je jej osobným právom závislým od môjho rozhodnutia s tým, že pokiaľ by ju aj
využívala ako veterinárnu ošetrovňu (pretože teraz som nútená podnikať v cudzích priestoroch), nebude
rušiť iného a zasahovať do jeho súkromia. Pokiaľ ide o vzťah k nehnuteľnostiam, t.j. rodinnému domu a
veterinárnej ošetrovni, dovolila si poukázať na to, že sa jedná o majetok, ktorý je toho času zveľaďovaný

a udržiavaný ňou a jej mamou, ktorá sa podieľala nielen na krytí výdavkov, ale aj rozhodujúcou mierou
na splácam nášho úveru. Pokiaľ odporca tvrdí, že nebol rušený v užívaní veterinárnej ošetrovne, toto
jeho tvrdenie je prinajmenšom diskutabilné a spochybniteľné už aj preto, že ona nikdy nesúhlasila s tým,
aby tam podnikal s pánom Č., ktorý v podstate je tam neoprávnene a v konečnom dôsledku nie je možné
povýšiť právo podnikania nad právom súkromia, pretože podnikať je možné na ktoromkoľvek mieste,

ale bývanie a vzťah k nehnuteľnosti si budovala po niekoľko desaťročí a predmetné nehnuteľnosti, bez
zásahov cudzích osôb, mieni spolu s matkou užívať aj naďalej. Citová hodnota k stavbe veterinárnej
ošetrovne je daná už tým, že v podstate ju vystaval jej brat bez toho, aby sa o to odporca pričinil a oni s
odporcom v podstate dostavali iba čakáreň, teda samotná stavba ošetrovne bola stavaná za účelom, že
patrí k hlavnej stavbe, k rodinnému domu a spolu s nim má byť aj užívaná. Tak isto ako odporca a ja ona

v predmetnej ošetrovni podnikala spolu so odporcom a teda nie je možné hovoriť iba o citovom vzťahu
odporcu a upnutí sa k predmetnej stavbe ošetrovne, pretože odporca má takisto možnosť podnikať v
iných priestoroch, ako v tom čase je nútená robiť ona. Pokiaľ odporca tvrdí, že súd dospel, na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, tak toto jeho tvrdenie považuje za účelové
a poukazuje na to, že po vykonanom dokazovaní ich náležíte aj vyhodnotil ako dôkazné prostriedky a

podľa jej názoru nedošlo k porušeniu žiadneho z § 132 - § 135 O. s. p. a svoje rozhodnutie súd oprel o
preukázateľné vykonané a preukázateľné podložené dôkazy. K dôvodom odvolania odporcu, v ktorých
poukazuje na to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci si dovolila
uviesť, že súd aplikoval správnu a príslušnú právnu normu a jej obsah interpretoval správne a správne
ju aj aplikoval na zistený skutkový stav.

Súd správne a zákonne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, zvlášť výpoveď jej matky a svedkyne J. vo vzťahu
k splácaniu úveru, ktorý aj v súčasnosti spláca, pretože odporca na úver nesplatil ani jednu splátku,
dokonca ani nevedel, z čoho splátky úveru pozostávajú, nevedel aká je výška splatenej a nesplatenej
časti úveru a aké sú mesačné splátky, čo vyplýva z jeho výpovede učinenej na pojednávaní 5.10.2012.
Správne postupoval súd pokiaľ neuveril účelovým tvrdeniam odporcu a svedka Č. o odovzdaní finančnej

hotovosti jej matke, pretože toto tvrdenie bolo účelové už „ja“ tým, že svedok Č. podniká v spornej
nehnuteľnosti spolu so odporcom a teda má záujem mu svedecky pomôcť, aj keď v konaní nebol
predložený žiaden dôkaz o odovzdávaní finančnej hotovosti, alebo jej prevzatí mojou matkou. Ba práve
naopak ona jednoznačne preukázala splácanie úveru, čo bolo potvrdené aj svedkyňou J..
Zo všetkých vyššie už uvedených dôvodov má za to, že odvolanie podané odporcom je účelovým

podaním bez toho, aby boli preukázané dôvody, pre ktoré prvostupňové rozhodnutie napáda, ba práve
naopak rozhodnutie prvostupňového súdu v jeho výrokovej časti považuje za vecne správne a preto
navrhla, aby Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací v zmysle § 219 ods.l O.s.p. potvrdil prvostupňové
rozhodnutie.

Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených
v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok vo všetkých jeho výrokoch potvrdil podľa §
219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil,odôvodnenie má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu
stotožňuje,pretožedôvodyrozsudkusúsprávneaničnatomnemeníanipodanéodvolanie.Súdsprávne
dospel k záverom aká je masa BSM, aká je jeho hodnota, (čo odvolaním odporca ani nenapádal), a

rovnako správne tento majetok medzi účastníkov rozdelil a určil výšku finančného vyrovnania (čo bolo
odvolaním napadnuté). Verejne vyhlásil rozsudok postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p.
Ani jeden z odporcom uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
K odvolacím dôvodom podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. a vade uvedenej v § 221 ods.1 písm. f) O. s.
p. uvádza, že tá spočíva v odňatí možnosti konať pred súdom, čím sa rozumie procesný postup alebo

aj rozhodnutie súdu, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť konkrétne procesné práva priznané
mu v O. s. p.
Podľa § 157 ods.2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho a z akých dôvodov sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne,
jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu musí stručne a jasne objasniť skutkový a právny základ rozhodnutia. Nemusí však dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak súd svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodní (nevysvetlí), hoci rozhodne na základe správnych skutkových alebo právnych
záverov, ide o nepreskúmateľné rozhodnutie.
Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho
odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s

vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.
Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces (konanie) podľa Čl.46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky (uverejnenej pod
č.460/92 Zb., v znení neskorších ústavných zákonov),Čl.36 ods.1 Listiny základných práv a slobôd
(úst.zák.č.23/91Zb.)aČl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(uverejneného

oznámením č.209/92 Zb. a č.102/99 Z. z.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Pre účastníka konania, v ktorom bolo vydané nepreskúmateľné rozhodnutie to znamená odňatie jeho
možnosti konať pred súdom, lebo mu neumožňuje - ak s rozhodnutím nie je spokojný - efektívne využitie

jeho procesného práva na napadnutie rozhodnutia súdu odvolaním (§ 201 prvá veta O. s. p.), t. j. aby
mohol odvolanie odôvodniť z hľadiska § 205 ods.1,2 O. s. p., lebo ak rozhodnutie neobsahuje žiadne
dôvody, resp. obsahuje iba nedostatočné dôvody, v takom prípade účastník konania objektívne nemá ani
možnosť posúdiť správnosť, resp. nesprávnosť rozhodnutia (postupu súdu) a teda ani sa kvalifikovane
rozhodnúť, ktorým odvolacím dôvodom má odvolanie odôvodniť, aby bol v odvolacom konaní úspešný.

Súd v rozsudku uviedol zistený skutkový stav, precízne opísal priebeh konania a stanoviská oboch
procesných strán k prejednávanej veci a náležite vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v súlade
s § 132 O. s. p., svoje úvahy na podklade ktorých rozhodol a ktoré viedli k záverom jasne, zreteľne a
presvedčivo odôvodnil.
Pod odvolacím dôvodom podľa § 205 ods.2 písm. b) O. s. p. ( v konaní došlo k iným vadám, ktoré

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci)treba rozumieť iné vady, ktoré by mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sú všetky vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v §
221 ods.1 O. s. p.. Tieto vady konania postihujú chybný postup súdu prvého stupňa pri dokazovaní,
nesprávne posudzovanie procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom samostatného
rozhodovania), chybné poučovanie účastníkov a ďalšie nedostatky v jeho činnosti, ku ktorým došlo v

priebehu konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú
samy o sebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného
práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vada konania, ktorá môže mať vplyv
na správnosť rozhodnutia, v konkrétnom prípade nemusí mať za následok vecne nesprávne rozhodnutie
aodvolacísúdtuposudzujeotázku,čibyobsahvýrokurozhodnutiaboliný,kebykvadekonanianedošlo.

Typickou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je také porušenie práv
účastníka konania, v dôsledku ktorého mu bola odňatá možnosť konať pred súdom [napr. nedostatok, v
dôsledkuktoréhobolúčastníkvylúčenýzprednesu,zprávavyjadriťsakdokazovaniuap.,neposkytnutie
odvolateľovi poučenia o povinnosti tvrdenia (§ 101 ods.1 O. s. p.) alebo poučenia o dôkaznej povinnosti(§ 120 ods.1 prvá veta O. s. p.), aj keď to bolo podľa stavu konania potrebné, rozhodnutie o veci bez
nariadenia pojednávania (§ 115a O. s. p.), i keď pre to neboli splnené podmienky]. Vadnosť konania
môže účastník preukazovať nielen na základe skutkového a dôkazného stavu, ktorý tu bol v konaní pred

súdom, ale tiež s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli pred súdom uplatnené [§ 205a
ods.1 písm. b) O. s. p.]. Vadou konania (dôkazného) je i okolnosť, že pri vykonávaní dokazovania nebolo
postupované v súlade s príslušnými ust. O. s. p. (napr. osoba, ktorá mala byť vyslúchaná ako svedok,
bola vyslúchnutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne poučený, listinný
dôkaz bol vykonaný v rozopre s § 129 ods.1 O. s. p. a p.).

Žiadna skutočnosť uvedená v odvolaní neumožňuje záver, že by konanie bolo postihnuté niektorou z
uvedených vád, preto tento odvolací dôvod nie je daný.

Odvolací dôvod podľa § 205 odsek 2 písm. d) O. s. p. je taký, na základe ktorého súd dospel z
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Tento dôvod sa týka chyby v zisťovaní
skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie

súdu prvého stupňa je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil
po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie

nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O.
s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický

rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-
§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,

ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá

tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Právnym posúdením [§ 205 odsek 2 písm. f) O. s. p.] je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva
a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením
veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii

právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval
správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval
(z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a
povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i
jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej

stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo
pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na
základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bola preto vec rozhodnutá.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.

zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.

Odvolací súd k námietkam uvedeným v odvolaní dopĺňa, že dôvod, pre ktorý odporca žiada, aby
nehnuteľnosti s príslušenstvom boli prikázané do výlučného vlastníctva účastníkov konania v zmysle

jeho návrhu je nedôvodný. Jeho tvrdenie, že má k požadovanej nehnuteľnosti (veterinárnej ambulancii)
vytvorený citový vzťah, lebo v nej dlhodobo podniká môže byť z jeho pohľadu pravdivé, ale aj keď
nechtiac obmedzoval by v celkovej ďalšej existencii v budúcnosti navrhovateľku a jej matku, ktoré
by v bezprostrednej blízkosti žili. Navrhovateľka jasne prejavila svoj nesúhlas s takýmto budúcimriešením a v konečnom dôsledku s pravidelným dennodenným stretávaním sa s odporcom ako bývalým
manželom. Preto je namieste prelomenie a nepoužitie princípov používaných ale nie nutných pri
vyporiadaní BSM - pokojnej držby a pokojného užívania majetku a jeho účelného využitia a - rozdelenia

majetku tak, aby suma určená na vyrovnanie podielov, bola čo najmenšia (námietka nepoužitia druhého
princípu by skôr svedčala navrhovateľke, ktorej podiel na finančnom vyrovnaní je vyšší, pozn. odv.
súdu), lebo súd je povinný v každom prípade prihliadať predovšetkým na okolnosti prípadu a nájsť
čo najvhodnejšie, najcitlivejšie a spravodlivé riešenie pri delení spoločného majetku. Dôvodné by
bolo ich použitie, ak by nehnuteľnosti neboli bezprostredne prepojené a bolo by možné zamedziť

pravidelné osobné stretávania sa účastníkov konania. Ani možné faktické rozdelenie nehnuteľností,
aspekt bezprostredného a pravidelného kontaktu by nevylúčilo. Preto spôsob vyporiadania BSM aj keď
nespĺňa predstavu odporcu, je nie len vhodný a účelný ale aj zákonný a nič na tom nemení ani fakt,
že v sporných priestoroch podniká aj ďalšia osoba, kolega odporcu, čo je úplne irelevantné k predmetu
konania.Sprihliadnutímnaskutočnosť,ženavrhovateľkebolaprisúdenánehnuteľnosť,ktorájerozlohou
neporovnateľne väčšia, určená na bývanie, je vhodné a účelné, aby aj prístavba k hlavnej nehnuteľnosti

bola prisúdená navrhovateľke aj vzhľadom na jej možné budúce využitie (salón pre psov), keďže v
súčasnej dobe si za tým účelom prenajíma iné priestory. K tomuto neponúkol ani iné dôkazy.
Rovnako námietka odporcu týkajúca sa prikázania hypotekárneho úveru navrhovateľke je vzhľadom sa
spôsob prikázania nehnuteľností nedôvodná. Súd zohľadnil celú cenu nehnuteľnosti, ktorej vlastníkom
sa stala navrhovateľka a odporcovi priznal vyporiadací podiel v hodnote jej polovice, preto je dôvodné,

zákonné a spravodlivé, keď polovicu z nesplateného úveru začítal odporcovi. Správne súd vyhodnotil
aj skutočnosť, že počas trvania manželstva sa manželia podieľali na jeho splácaní rovnakým dielom a
neprihliadal na tvrdenia navrhovateľky, že prispievala na úhradu úveru aj jej matka, lebo to relevantným
spôsobom nepreukázala. Názor odporcu, že navrhovateľka si bude po splatení úveru žiadať v súlade s
§ 511 ods.3 O. z. regresnú náhradu je nedôvodný, lebo o spoločnom záväzku z hypotekárneho úveru

je rozhodované v tomto konaní a nie je možné o budúcom vyporiadaní úveru rozhodovať opätovne, ide
o modifikáciu subjektívneho názoru odporcu.
Odvolací súd bol viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 2, 3 O.s.p.),
od neho sa neodklonil.
Súd rovnako správne rozhodol aj o trovách konania, keď za použitia § 150 ods.1 O. s. p. mal za to,

že išlo o prípad hodný osobitného zreteľa s prihliadnutím na predmet konania a skutočnosť, že obaja
účastníci mali na rozhodnutí rovnaký záujem.

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.

Podľa ust. § 150 ods.1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Aj keď navrhovateľka bola v odvolacom konaní úspešná neboli jej priznané trovy odvolacieho konania
podľa § 150 ods.1 O. s. p., lebo dôvody, pre ktoré neboli účastníkom trovy konania pred súdom prvého
stupňa za relevantné sa považujú aj v odvolacom konaní (§ 224 ods. 1 O.s.p.).

Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.