Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, August 27, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/212/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819200185
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3819200185.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov
Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom
v Bratislave, Tomášikova 48, zastúpeného Roman Kvasnica a partneri s.r.o. - Advokátska kancelária, so
sídlom Žilinská cesta 130, Piešťany, proti žalovanému: T.. B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom O., M. XXX/
XX-X, o zaplatenie 133.188,31 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného

súdu Prievidza zo dňa 26. júla 2019, č.k. 6CsP/3/2019-226, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v výroku II. m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
8.763, 09 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti výroku II. p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi p r i z n á v anárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 98 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu 133.188,31 eur, s úrokom vyčísleným do 11.01.2016 vo výške 16.070,99 eur, úroky z omeškania
vyčíslené do 18.12.2018 vo výške 8.512,23 eur, 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 104.806,40 eur
od 19.12.2018 do zaplatenia, 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 28.381,91 eur od 19.12.2018 do
zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom II. v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol. Výrokom III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Rozhodoval

na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia istiny vo výške 133.188,31
eur s príslušenstvom na tom základe, že so žalovaným, s K.. L. E., B. E. a Z. E. uzavrel Zmluvu
o splátkovom úvere dňa 23.06.2010, na základe ktorej bol poskytnutý úver v sume 106.500 eur s
tým, že účastníci sa dohodli úver splácať v pravidelných mesačných splátkach po 446,58 eur v počte
splátok 347. Zmluvou o postúpení práv a povinností zo Zmluvy o splátkovom úvere došlo k postúpeniu
pohľadávkynažalovaného.Dodatkomč.1kZmluveoúvereč.1došlokzmenesplácaniapohľadávkyod
20.08.2013 do 20.01.2014 na splátku v sume 130 eur, po uplynutí doby zníženia splátok od 20.02.2014

sa žalovaný zaviazal splácať pohľadávku spôsobom dohodnutým v Zmluve o úvere č. 1 tak, aby
bola dodržaná konečná splatnosť úveru. Na základe Zmluvy o úvere č. 2 poskytol žalobca K.. L. E.,
B. E. a Z. E. ako dlžníkom splátkový úver na výstavbu domu vo výške 28.500,- eur s dohodnutou
pevnou výškou úrokovej sadzby na obdobie jedného roka vo výške 5,69 % p. a. a účastníci zmluvy
č. 2 sa zaviazali žalobcovi poskytnuté peňažné plnenie vrátiť a zaplatiť celkové náklady spojené s
úverom v 335-tich splátkach, po 142,65 eur mesačne, splatných vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc

decembrom 2010. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na 20.10.2038. Zmluvou o postúpení práv
a povinností zo Zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 28.03.2011 došlo k postúpeniu pohľadávky na
žalovaného. Žalovaný svoj záväzok zo Zmluvy o úvere č. 1 splácal s niekoľkodňovým oneskorením dokonca decembra 2013; poslednú úhradu zrealizoval 02.04.2015 vo výške 0,10 eur. Pretože žalovaný
dlžnú sumu napriek výzve zo dňa 23.10.2015 nezaplatil, žalobca ku dňu 11.01.2016 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru. Záväzok zo Zmluvy o úvere č. 2 splácal žalovaný s niekoľkodňovým oneskorením do

konca decembra 2013; poslednú úhradu zrealizoval 13.03.2015 vo výške 200 eur. Pretože žalovaný
dlžnú sumu napriek výzve zo dňa 23.10.2015 nezaplatil, žalobca ku dňu 11.01.2016 vyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru. Žalobca ku dňu podania žaloby na súd evidoval voči žalovanému pohľadávku zo
Zmluvy č. 1 vo výške 131.118,80 eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 104.806,40 eur, úrokov vo výške
19.625,76 eur vyčíslených do 29.01.2017, úrokov z omeškania vo výške 6.686,66 eur vyčíslených do

18.12.2018. Zo Zmluvy č. 2 žalobca ku dňu podania žaloby evidoval voči žalovanému pohľadávku vo
výške 35.960,02 eur, pozostávajúcu z istiny vo výške 28.381,91 eur, úrokov vo výške 5.752,54 eur
vyčíslených do 29.01.2017 a úrokov z omeškania vo výške 1.825,57 eur vyčíslených do 18.12.2018.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je čiastočne dôvodný. Uviedol, že v
konaní bolo žalobcom tvrdené a preukázané, že žalovanému boli poskytnuté úvery vo vyššie uvedených
výškach, boli dohodnuté úverové splátky, pričom žalovaný úver riadne nesplácal. Súd konštatoval, že

vo Všeobecných obchodných podmienkach je bližšie upravené úročenie a splácanie úveru, pričom je
zrejmé, že v každej jednotlivej splátke je zahrnutá aj časť úroku. Splátky boli započítané v prospech istiny
a v prospech dohodnutého zmluvného úroku. Potom, čo žalovaný bol v omeškaní so splátkami, žalobca
pristúpil listami zo dňa 18.01.2016 k zosplatneniu úverov a vyzval žalovaného k zaplateniu dlhu. Súd
neprihliadol na námietku žalovaného, že v žalovanej sume nie je premietnutý výťažok dražby a to z toho

dôvodu, že do rozhodnutia vo veci výťažok dražby nebol poukázaný žalobcovi z dôvodu, že správca
konkurznej podstaty neurobil rozvrh dražby, s tým, že nič nebráni tomu, aby po poukázaní výťažku
dražby bol odpočítaný výťažok dražby z pohľadávky žalovaného. Vzhľadom na uvedené žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcovi zosplatnenú a neuhradenú časť úverovej istiny vo výške 133.188,31 eur a
zosplatnené a neuhradené zmluvné úroky 16.070,99 eur, vyčíslené ku dňu zosplatnenia. Vo zvyšnej

časti žalobu zamietol, keď bol toho názoru, že zmluvný úrok z omeškania odo dňa účinkov zosplatnenia
žalobcovi nepatrí. Vychádzal pritom z uznesenia ÚS IV. 476/2012 z 18.09.2012, podľa ktorého veriteľovi
patria úroky len do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba úroky
z omeškania (R 59/1998, 4Obo 143/1998). Konštatoval, že veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných
úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým, že následne už právo na dohodnutý úrok z

úveru nevzniká, iba právo na úrok z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa
dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

2. Proti zamietajúcej časti tohto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu. Vyslovil názor, že súd nepostupoval správne, keď vyjadril právny názor, že žalobcovi
patrí nárok na zmluvné úroky iba do splatnosti úveru a nie až do jeho reálneho splatenia, v dôsledku čoho
v tejto časti žalobcom uplatnený nárok zamietol. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6CdO/113/2018
z 30.07.2019, v ktorom najvyšší súd jednoznačne určil, že veritelia majú nárok na zmluvné úroky až do

skutočného splatenia úveru a nie len do jeho splatnosti, a to aj za predpokladu kumulácie zmluvných
úrokov a úrokov z omeškania. K otázke uplatnených zmluvných úrokov po zosplatnení ďalej uviedol,
že ako veriteľ si právny nárok na zaplatenie úrokov uplatňuje do úplného splatenia istiny pohľadávky v
súlade s § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, ako aj v zmysle bodu 7.4.2. Všeobecných obchodných
podmienok. Aj keď sa na predmetné zmluvné vzťahy nevzťahuje Zákon o spotrebiteľských úveroch,

vyššie uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v aktuálnom znení. Podotkol, že pojmy splatnosť a splatenie, resp. vrátenie
sú síce pojmy podobné, nie však totožné. Právna úprava pri zmluvných úrokoch správne používa
pojem splatenie, resp. vrátenie, ktorým pri gramatickom výklade citovaných ustanovení rozumieme
moment úhrady celej poskytnutej sumy. Zmluvný úrok predstavuje odmenu veriteľa za poskytnutie

finančných prostriedkov, z čoho logicky vyplýva, že táto odmena mu prináleží do momentu, kým sú
finančné prostriedky dlžníkovi poskytnuté, resp. kým nie sú veriteľovi vrátené, zatiaľ čo úrok z omeškania
je sankciou za porušenie zmluvných záväzkov. Jedná sa teda o dva samostatné a svojou povahou
odlišné právne inštitúty, ktoré existujú nezávisle od seba. Žiadne zákonné ustanovenie expressis verbis
neustanovuje právo veriteľa na zmluvné úroky iba do splatnosti úveru (konečnej alebo mimoriadnej).

Aj za predpokladu, že by takéto ustanovenie existovalo, vzhľadom na prevažne dispozitívnu povahu
zmluvnéhopráva(vrámciObčianskehoajObchodnéhozákonníka),ničnebrániloodlišnejúpravevrámci
článku 7.4.2. Všeobecných obchodných podmienok, ktoré nepochybne tvoria neoddeliteľnú súčasť
zmluvy o úvere. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/657/2005zo dňa 27.06.2007, v ktorom súd vyslovil záver, že nie je možné vylúčiť, aby si zmluvné strany pri
peňažnej pôžičke dohodli úroky aj za dobu, počas ktorej bude istina dlžníkom skutočne užívaná, t.j.
do jej faktického vrátenia; rovnako tiež rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cbo/140/2014 zo dňa

24.07.2014.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia

pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. sčasti podľa § 388 CSP zmeniť a sčasti podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. odvolaním napadnutý nebol, preto je v tejto časti
právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

6. Žalobca podaným odvolaním napadol záver súdu prvej inštancie o nepriznaní zmluvných úrokov z
nezaplatenej istiny od 12.01.2016 do 29.01.2017 s tým, že v žalobe uviedol, že riadny úrok za obdobie
od 30.01.2017 z istiny si už od žalovaného neuplatňuje. Dôvodil, že nárok na zaplatenie úroku trvá od
poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, a teda aj po predčasnom zosplatnení.

7. Otázka existencie a výšky nároku na zaplatenie zmluvného úroku po predčasnom zosplatnení je
predmetom dlhodobej odbornej diskusie. Rozhodovacia prax súdov sa k tejto otázke stavala rôzne
a nejednotne, nakoľko táto otázka nebola riešená dovolacím súdom (Najvyšší súd SR), ktorý by túto
nejednotnú prax zjednotil. Dňa 16.06.2020 však Najvyšší súd SR vydal uznesenie sp. zn. 5Cdo/42/2020,

v ktorom riešil túto otázku a zaujal k nej jednoznačný postoj. Závery z tohto rozhodnutia musia byť
aplikované aj na tento prípad; odvolací súd úvodom z tohto dôvodu odkáže na jeho kľúčové argumenty.

8. Najvyšší súd SR dôvodil, že pokiaľ dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver,
následkom čoho došlo k jeho zosplatneniu, platí, že „neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník

nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom
dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou, dlžník disponuje, zmluvné
povinnosti porušil a z porušenia povinnosti profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie
ako úroky z omeškania“ (bod 21 citovaného rozhodnutia).

9. Ďalej Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zdôraznil, že inštitút zosplatnenia slúži na ochranu
veriteľa,pričom„podstataúverovéhovzťahuajehoexistenciezostávazachovaná,veriteľnemápeňažné
prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny
zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania
úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti

platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania“ (bod 22 citovaného rozhodnutia).
Preto Najvyšší súd SR prijal záver, že „dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho
dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k
omeškaniu dlžníka splatením úveru došlo alebo nedošlo“ (bod 22 citovaného rozhodnutia).

10. Najvyšší súd SR však upozornil, že pre spotrebiteľa je nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia
istiny, nakoľko „dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny,
jeho postavenie zhorší“ (bod 23.1 citovaného rozhodnutia). Takéto dojednanie, „ktorým sa dlžník -
spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej
splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v

neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ust. § 53 ods. 1 OZ“ (bod 23.2 citovaného
rozhodnutia).

11. Tieto argumenty následne viedli Najvyšší súd SR k záveru, podľa ktorého „v prípade vyhlásenia
predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností

dlžník zaplatil ako cenu peňazí“ (bod 24 citovaného rozhodnutia).

12. Odvolaciu otázku, či patrí žalobcovi zmluvný úrok i po zosplatnení do zaplatenia istiny úveru, treba
posúdiť, ako bolo zdôraznené v bode 7 tohto rozhodnutia, optikou týchto záverov Najvyššieho súdu SR.Veriteľovi náleží úrok i po predčasnej splatnosti úveru. Neprináleží mu však zmluvný úrok až do úplného
zaplatenia istiny, lež iba do termínu konečnej splatnosti úveru, ktorý bol v tomto prípade dohodnutý v
Zmluve o úvere č. 1 na deň 20.06.2039 a v Zmluve o úvere č. 2 na deň 20.10.2038, nakoľko pri riadnom

plnení povinností by dlžník túto sumu zaplatil ako cenu peňazí. Žalobca si však v danej veci uplatnil z
oboch zmlúv o úvere riadny úrok iba do dňa 29.01.2017, preto odvolací súd zmenil napadnutý výrok II.
rozsudku súdu prvej inštancie tak, že zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 8 763,09 eur žalobcovi,
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Táto suma predstavuje dohodnutý zmluvný úrok 6,19 % zo Zmluvy
o úvere č.1 zo sumy 104.806,40 eur od 12.01.2016 do 29.01.2017 v sume 6 825,22 eur a dohodnutý

zmluvný úrok 6,49 % zo Zmluvy o úvere č. 2 zo sumy 28.381,91 eur od 12.01.2016 do 29.01.2017 v
sume 1937,87 eur. Keďže žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia kapitalizovaných úrokov
za obdobie do 29.1.2017 v celkovej sume 25 378,30 eur, výrokom I. rozsudku súdu prvej inštancie
(voči ktorému žalobca odvolanie nepodal) mu za obdobie do 11.01.2016 bola priznaná na úrokoch suma
16 070,99 eur a rozhodnutím odvolacieho súdu mu za obdobie od 12.01.2016 do 29.01.2017 bola na
úrokoch priznaná suma 8 763,09 eur (spolu suma 24 834,08 eur), vo zvyšnej časti bola žaloba žalobcu

správne zamietnutá. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zostávajúcej časti výroku II.
potvrdil.

13. O trovách konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 2 CSP
nasledovne:

14. Žalobca podanou žalobou žiadal priznať istinu vo výške 133.188,31 eur, zmluvné úroky vyčíslené do
29.01.2017 vo výške 25.378,30 eur, úroky z omeškania vyčíslené do 18.12.2018 vo výške 8.512,23 eur,
a 5 % ročné úroky z omeškania zo sumy 104.806,40 eur od 19.12.2018 do zaplatenia a 5 % ročné úroky
z omeškania zo sumy 28.381,91 eur od 19.12.2018 do zaplatenia. Platí, že pre posudzovanie pomeru

úspechu a neúspechu strán sporu v konaní je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej
istine, pričom sa prihliada na príslušenstvo, ak ho žalobca v žalobe kapitalizuje. V posudzovanej veci
žalobca uplatňoval istinu a kapitalizované príslušenstvo v sume 167 078,84 eur, úspešný bol v sume
166 534,62 eur (99%), teda jeho celkový úspech v konaní po odpočítaní neúspechu (1%) predstavuje
98%. Preto odvolací súd v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania

proti žalovanému v uvedenom rozsahu. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania bude
rozhodovať súd prvej inštancie.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).