Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, September 29, 2020

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 50Ek/933/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120313991
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ing. Mgr. Zuzana Dinková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2020:6120313991.3

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a. s., so sídlom
Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnej: H. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
N. XXX/XX, XXX XX X. E., o vymoženie pohľadávky vo výške 989,77 eur s príslušenstvom, rozhodujúc
o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/933/2020 zo
dňa 25. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 50Ek/933/2020
zo dňa 25. júna 2020 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdu dňa 25.06.2020 domáhal od povinnej
vymoženia pohľadávky vo výške 989,77 eur s príslušenstvom na základe vykonateľných exekučných
titulov vydaných Všeobecnou zdravotnou poisťovňou - platobný výmer č. 2896/2004/A/1 zo dňa

16.12.2004 a č. 2896/2004/C/1 zo dňa 16.12.2004.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 50Ek/933/2020 zo dňa 25.06.2020 návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods.
3 písm. a) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 1.4.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)

zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), §
53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. o
ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že návrh na vykonanie exekúcie v časti nároku na náhradu zaplatených
trov starej exekúcie vo výške 42 eur považoval za rozporný s Exekučným poriadkom. Súd vyhodnotil,
že uhradením paušálnych trov starej exekúcie vo výške 42 eur bol podľa upovedomenia o zastavení

starej exekúcie a výzvy na úhradu týchto trov zaviazaný oprávnený a nie povinná. Podľa § 9 ods. 3
zákona č. 233/2019 Z. z. je možné oprávnenému priznať náhradu len za zaplatený súdny poplatok, na
náhradu iných nákladov však oprávnený nemá nárok. V zmysle § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z.
znáša paušálne trovy spojené s ukončením starej exekúcie oprávnený, pričom súd v čase posudzovania
návrhu na vykonanie exekúcie nemal osvedčené, že táto povinnosť prešla na povinnú.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote dňa
10.07.2020 sťažnosť, ktorou žiadal napadnuté uznesenie zrušiť v celom rozsahu. Sťažnosť podal z
dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a odôvodnil ju tým, že upovedomenie o zastavení
exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom, pričom zákon č. 233/2019
Z. z. neurčuje, či postavenie na uplatnenie nároku patrí súdnemu exekútorovi voči oprávnenému
alebo po úhrade paušálnych trov oprávneným aj na uplatnenie nároku oprávneného voči povinnej

a preto je oprávnený toho názoru, že úhradou paušálnych trov súdnemu exekútorovi oprávneným
dochádza k prechodu nároku súdneho exekútora voči oprávnenému na úhradu paušálnych trov, nanárok oprávneného voči povinnej na úhradu týchto trov na základe tohto istého exekučného titulu,
ktorým je upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Podľa neho je uvedený nárok zakomponovaný v
dôvodovej správe, aj priamo vo formulári na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. V prípade prijatia

právnej argumentácie súdu v napadnutom uznesení by oprávnený duplicitne znášal trovy toho istého
konania, a to jednak pri ukončení starej exekúcie úhradou paušálnych trov a následne pri ukončení
pokračujúceho konania na základe podaného opätovného návrhu. Oprávnený tak „stratí“ možnosť
uplatnenia uhradených trov voči povinnej, čím jedinou možnosťou oprávneného bude v takomto prípade
podanie žaloby na príslušný súd na vymoženie paušálnych trov vo výške 42 eur, a tým by došlo k

ďalšiemu navyšovaniu pohľadávky voči povinnej a ďalšiemu zaťažovaniu súdu konaním o zaplatenie a
to napriek skutočnosti, že trovy už boli priznané upovedomením o zastavení starej exekúcie. Dodal, že
opätovný návrh na vykonanie exekúcie je špecifickým inštitútom, ktorý vykazuje viaceré znaky odlišného
konania v porovnaní s exekučným konaním vedeným podľa ustanovení Exekučného poriadku, a preto
aj exekučný titul, na základe ktorého je exekučné konanie vedené, treba posudzovať osobitne, a to
s poukazom na osobitnú úpravu podľa zákona č. 233/2019 Z. z. Nakoniec odkázal na uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020 zo dňa 12.05.2020 a č.k. IV. ÚS 160/2020
zo dňa 13.05.2020, v ktorých ústavný súd v závere dodal, že: „sťažovateľke nič nebráni podať opätovne
návrh na vykonanie exekúcie podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z ., v rámci ktorého si môže uplatniť aj
náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky“.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta

sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,

prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.

Súdvsúladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamipreskúmalnapadnutérozhodnutieapopreskúmaní
veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany
oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie
oprávneného vo výške 42 eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom
na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie

opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho
dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny
úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny
právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu
v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite

napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho
úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5
odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný vsťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2
Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnený svoju sťažnosť smerujúcu k zrušeniu napádaného rozhodnutia postavil na viacerých
dôvodoch, jednak tým, že upovedomenie o zastavení exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je
exekučným titulom oprávneného voči povinnej, kedy po úhrade paušálnych trov oprávneným došlo k
prechodu nároku súdneho exekútora voči oprávnenému na úhradu paušálnych trov, jednak odkazom na
dôvodovú správu a aktuálne znenie formulára na podanie návrhu na vykonanie exekúcie a nakoniec s

poukazom na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020 zo dňa 12.05.2020
a č.k. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020.

Čo sa týka právneho názoru oprávneného, že upovedomenie o zastavení exekúcie s výzvou na
úhradu paušálnych trov je exekučným titulom, sudca s uvedeným súhlasí, avšak z ust. § 6 ods. 3
zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu

paušálnych trov je síce exekučným titulom, ale nemožno ho považovať za exekučný titul, ktorým
by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy starej exekúcie od povinnej, keďže
upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora
voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov starej exekúcie. V danom prípade
zákonodarca jasne stanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný

znášať paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu
povinnú, tej sa ani nedoručuje, a ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov
zo strany oprávneného súdnemu exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo
súdneho exekútora na oprávneného) a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného
titulu (z oprávneného na povinnú). Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť

inej osobe než oprávnenému platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu
úpravu, na základe ktorej by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie
exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov
nového exekučného konania, ktorú by bolo možné vymáhať od povinnej. Rovnako paušálne trovy
starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi nemožno považovať za príslušenstvo oprávneným

vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide o pohľadávku súdneho
exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie je možné považovať
za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, čo umocňuje aj skutočnosť, že
náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr,
než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového konania, kde súd

autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok na náhradu trov
konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie exekúcie aj
na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Sudca preto vyhodnotil, že
oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom proti povinnej ohľadom oprávneným uhradených
trov starej exekúcie vo výške 42 eur.

Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky súd pripomína, že tieto očakávania nie
je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda
že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie. Zákonodarca pristúpil
k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods.

1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie
exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie
exekúcie opätovne. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti so zastavením
starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho
návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho

štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z
oprávneného na povinnú pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

V dôvodovej správe k ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., bolo uvedené, že v prípade podania opätovného
návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať náhradu paušálnych trov ako úhradu

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Exekučný súd nepostupoval v zmysle dôvodovej správy
k predmetnému zákonu z dôvodu, že dôvodová správa nie je prameňom práva, nemá žiadnu právnu
silu, a teda nie je pre súd záväzná. Dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych
noriem, ide len o podporný výklad zákona, pričom záväzný výklad právnych noriem podáva jedinesúd. V uvedenom prípade pri aplikácii všetkých výkladových pravidiel znenie zákonného ustanovenia
nevyvoláva žiadne pochybnosti o jeho zmysle a obsahu, je dostatočne jasné a zrozumiteľné, a teda
ak by zákonodarca zamýšľal priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu nákladov

spojených s uplatnením pohľadávky, zakomponoval by túto možnosť aj do znenia zákona, čo sa však
nestalo, naopak explicitne vylúčil možnosť oprávneného nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem
zaplateného súdneho poplatku. Sudca má za to, že zákonodarca mohol mať pôvodne taký úmysel
ako tvrdí oprávnený, no následne ho nepretavil do znenia zákona, do zákonnej úpravy. Avšak práve
naopak, zo znenia ustanovenia § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne

vyplýva, že paušálna náhrada trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri
opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník,
znenie ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje,
že oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených
s jeho podaním. K dôvodovej správe súd ďalej poznamenáva, že zákon č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý
viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z obsahu

celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým
normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5
zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019 Z.z. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy

k § 6 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j.
ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z
pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. sa samozrejme zvyšuje výška
paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát
oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: Na uľahčenie

podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný
titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1
zákona č. 233/2019 Z.z. sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, ktorého § 48 ods. 6 vyžaduje
zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone č. 233/2019 Z.z.
(v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii

dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už
účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na
viacerých miestach. Dôvodová správa sa po zmene úmyslu zákonodarcu už následne nemení. Súd
preto odmietol výklad predostretý oprávneným, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému
právnemu predpisu a nie v samotnom texte zákona, pričom navyše takýto názor oprávneného je v

rozpore s výsledným znením zákona.

K tvrdeniu oprávneného, že elektronický formulár na podanie návrhu na vykonanie exekúcie obsahuje
možnosť uplatniť si iné trovy, sudca konštatuje, že elektronická šablóna formulára nepredstavuje žiadny
záväzný nástroj, podľa ktorého má súd vykladať zákon a tobôž nie v prípade, keď má celý exekučný

súd za to, že takáto poznámka elektronického formulára v aktuálnom znení (pred jej zmenou) je chybná.
Súd nespochybňuje argument oprávneného, že formulár č. 57 nazvaný návrh na vykonanie exekúcie
v časti E) Vymáhaný nárok, t. j. istina a náklady spojené s uplatnením pohľadávky a v časti F) Trovy
exekúcie - oprávnený, t. j. iné trovy, umožňuje oprávnenému uplatniť si iné trovy, avšak to neznamená,
že súd mu takto uplatnené trovy aj prizná. Sudca preto k uvedenému uvádza, že oprávnený má nárok

len na judikované trovy priznané ako účastníkovi proti inému účastníkovi konania.

Sudca k odkazu oprávneného na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 209/2020
zo dňa 12.05.2020 a č.k. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020 uvádza, že ide o rozhodnutia,
ktorými bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená, pričom podstatou sťažnosti

bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými
súdnym exekútorom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z.z., kde ústavný súd len v predposlednej
vete odôvodnenia uviedol aj oprávneným citovanú vetu a teda predmetom skúmania nebol nárok
oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z.z. Čl. 2 ods. 3
CSP kladie dôraz na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe

najvyšších súdnych autorít, avšak nepovyšuje rozhodnutia súdov na formálny prameň práva. Z dôvodu
absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí ústavného súdu je následne sťažená, ak
nie priamo nemožná pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše
súd považuje za sporné, či uvedené rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS209/2020 zo dňa 12.05.2020 a č.k. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13.05.2020 je možné považovať za
ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná
sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, a ktorej predmetom bolo posúdenie upovedomení

o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na
náhradu uhradených trov starej exekúcie, ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného. Podľa názoru
exekučného súdu v danom prípade nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít,
keďže otázka nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie nebola predmetom
prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.

V súvislosti s prejavom nespokojnosti oprávneného s napadnutým rozhodnutím a jeho tvrdením, že
exekučný súd výrazne zasahuje do jeho práv, sudca poukazuje na to, že obsahom základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu
bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu

ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne

štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010),
čomu podľa názoru sudcu učinil konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.

Zvyššieuvedenýchdôvodov,keďžeoprávnenýnedisponujeexekučnýmtitulomnavymáhanietrovstarej
exekúcie vo výške 42 eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako náhradu

trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z.,
kedy má oprávnený iba nárok na náhradu súdneho poplatku za opätovne podaný návrh a z dôvodu
neúspechu oprávneného v zastavenej starej exekúcii, sudca podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s
§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská
Bystrica sp. zn. 50Ek/933/2020 zo dňa 25.06.2020 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietol, keď

sa stotožnil so záverom, že návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie
oprávneného vo výške 42 eur nie je dôvodný.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§

202 ods. 4 Exekučného poriadku).