Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. september 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/121/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6615214046
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6615214046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jána Auxta, v právnej veci žalobcu: F.. I. K., nar. XX. XX.
XXXX, bytom Za G. XXX/XX, XXX XX N., štátny občan SR, zastúpený: JUDr. Jozef Polák, advokát, so
sídlom Radlinského 1718, 026 01 Dolný Kubín, proti žalovaným: 1/ X. N., rod. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom V. XX, XXX XX P., štátna občianka SR, 2/ F.. S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, XXX XX P.,
štátny občan SR, obaja zastúpení: JUDr. Stanislav Pisár, advokát, so sídlom P. Rádayho č. 8, 984 01
Lučenec, IČO: 42 310 164, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o určenie neúčinnosti právneho
úkonu, o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015 - 198

zo dňa 11. 12. 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolanie žalovaného 2/ F.. S. N. proti výroku I. rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015
- 198 zo dňa 11. 12. 2018 o d m i e t a .

II. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 vo výroku I. p
o t v r d z u j e .

III. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 vo výroku III. m
e n í tak, že žalovaný 2/ a v časti konania o neplatnosť kúpnych zmlúv žalovaní 1/ a 2/ n e m a j ú
n á r o k na náhradu trov konania.

IV. Rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 vo výroku IV. m e n
í tak, že žalovaná 1/ v konaní o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi
trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej

inštancie, ktorým rozhodne o výške náhrady trov konania.

V. Žalovaná 1/ j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 % v
lehote 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o výške
náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že Kúpna zmluva zo dňa 14. 12. 2012 v
zneníDodatkuč.1zodňa23.12.2012aDodatkuč.2zodňa25.01.2013,uzavretámedzižalovaným2/,

ako predávajúcim, a žalovanou 1/, ako kupujúcou, predmetom ktorej bol odplatný prevod nehnuteľností
a spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach v k.ú. V., obci V., okrese X., špecifikovaných vo výroku
I. rozsudku súdu prvej inštancie uvedením čísla listu vlastníctva, parcelným číslom, druhom pozemku a
veľkosťou spoluvlastníckeho podielu, vklad ktorej kúpnej zmluvy spolu s dodatkami povolil Katastrálnyúrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec rozhodnutím č. V XXXX/XX zo dňa 19. 02. 2013, s
právnymi účinkami dňa 19. 02. 2013, je voči žalobcovi neúčinná (výrok I.). Súd konanie v časti určenia,
že kúpne zmluvy uzatvorené medzi žalovanou 1/, ako kupujúcou, a žalovaným 2/, ako predávajúcim,

predmetom ktorých bol prevod nehnuteľností a spoluvlastníckych podielov na nehnuteľnostiach ku dňu
28. 09. 2010 zapísaných na žalovaného 2/ (nehnuteľnosti špecifikované vo výroku II. rozsudku súdu
prvej inštancie), ktorou žalobou sa žalobca domáhal určenia, že tieto kúpne zmluvy, ktorých vklad povolil
Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Lučenec rozhodnutím č. V XXXX/XX dňa 19. 02.
2013, č. V XXXX/XX dňa 29. 11. 2012, č. V XXX/XX dňa 01. 02. 2013 a č. V XXXX/XX dňa 11. 01.

2013, sú absolútne neplatné, ako aj konanie voči žalovanému 2/ zastavil (výrok II.). Výrokom III. súd
prvej inštancie rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, pričom týmto výrokom
(ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie - bod 26) súd rozhodol o náhrade trov
konania vo vzťahu k časti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým súd konanie zastavil. Výrokom IV.
súd prvej inštancie rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 100
% s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením, pričom s prihliadnutím

na odôvodnenie bodu 27 rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd rozhodoval týmto výrokom o
náhrade trov konania vo vzťahu k výroku I.

2. Súd prvej inštancie konanie sčasti určenia, že neplatnosti kúpnych zmlúv a konanie voči žalovanému
zastavil z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom na pojednávaní dňa 17. 10. 2018, ktorým žalobca žalobu

sčasti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv a vo vzťahu k žalovanému 2/ zobral späť, pričom žalovaní 1/, 2/
podaním zo dňa 21. 11. 2018 súhlasili so späťvzatím žaloby v časti, v ktorej žalobca zobral žalobu späť,
súd konanie sčasti, tak ako je uvedené vyššie, zastavil, a to vo výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie.

3. Súd ďalej konal o žalobe žalobcu proti žalovanej 1/ X. N., ktorou sa žalobca domáha určenia, že

Kúpna zmluva zo dňa 14. 12. 2012 v znení dodatkov, uzavretá medzi F.. S. N., ako predávajúcim, a
žalovanou 1/ X. N., ako kupujúcou, je voči žalobcovi neúčinná. Súd prvej inštancie uznesením č. k.
8C/3392015 - 77 zo dňa 11. 05. 2016 prerušil konanie do právoplatného skončenia veci vedenej na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13C/211/2015, v ktorom konaní žalobca F.. I. K. sa proti žalovaným
1/ P. N., 2/ A. N. a 3/ F.. S. N. domáhal zaplatenia 24.412,05 Eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie

rozsudkom č. k. 13C/211/2015 - 222 zo dňa 12. 05. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 15Co/388/2016 - 273 zo dňa 21. 03. 2018, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
02. 05. 2018, vo vzťahu k druhému výroku, rozhodol o povinnosti žalovaných 1/, 2/ a 3/ spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 24.412,05 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,15 %
ročne zo sumy 24.412,05 Eur od 02. 07. 2014 do zaplatenia s tým, že plnením žalovaných 1/ a 2/

zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť žalovaného 3/ a plnením žalovaného 3/ zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť žalovaných 1/ a 2/, ktorými rozhodnutiami bolo rozhodnuté o pohľadávke žalobcu
voči žalovaným. Súd žalobu žalobcu v prevyšujúcej časti úroku z omeškania vo výške 3,60 % ročne
zo sumy 24.412,05 Eur od 02.07.2014 do zaplatenia zamietol a žalovaným 1/, 2/ a 3/ bola uložená
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť trovy konania žalobcovi. Súd prvej inštancie (v tomto konaní)

na základe vykonaného dokazovania pri právnom posúdení podľa § 42a, § 42b ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) po vyhodnotení všetkých dôkazov jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti
mal za preukázané, že žaloba žalobcu je dôvodná. V prejednávanom spore právny úkon, ktorému
žalobcaodporovalpredstavujekúpnuzmluvu,ktorúnastranekupujúcejuzavrelažalovaná1/anastrane
predávajúceho žalovaný 2/ - ručiteľ dlžníkov p. P. N. a A. N., pričom predávajúci je otcom žalovanej,

teda ide o právny úkon medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou podľa § 116 Občianskeho zákonníka.
Súd poukázal na názor NS SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/163/2007 zo dňa 17. 12. 2008, v ktorom uviedol:
„pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a Občianskeho zákonníka, ak
išlo o právne úkony medzi dlžníkmi a osobou blízkou, je postačujúce preukázať ich urobenie v určenej
dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť

blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukázať, že úmysel
dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej
starostlivosti rozpoznať." Súd skúmal, či kúpna zmluva ukracuje veriteľa alebo nie, pričom dospel k
záveru,že veriteľaukracuje,pretožekúpnouzmluvousamajetokručiteľadlžníkovjednoznačnezmenšil,
nakoľko týmto úkonom predávajúci - ručiteľ síce nadobudol dohodnutú kúpnu cenu vo výške 80.000,-

Eur, uhradenú kupujúcou, bezodkladne, najneskôr do troch kalendárnych dní po podpise zmluvy, ale
na účet záložného veriteľa a súčasne nebolo preukázané, že by ručiteľ vlastnil, napriek odporovanému
právnemu úkonu, taký majetok, ktorý sám o sebe stačí na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil. Práve
naopak, citovanou kúpnou zmluvou s Dodatkami 1 a 2 sa ručiteľ zbavil celého svojho majetku. Súddospel k záveru, že žalobca preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu, lebo je veriteľom vymáhateľnej
pohľadávky a že akcesorický záväzok z ručiteľského vyhlásenia žalovaným 2/ v čase odporovaného
právneho úkonu existoval, čo bolo preukázané právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie č. k.

13C/211/2015 - 229 zo dňa 12. 05. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k.
15Co/383/2016 - 273 zo dňa 21. 03. 2018. Následkom tohto úkonu - kúpnej zmluvy bol veriteľ ukrátený a
pre neúspešnosť žaloby bolo potrebné, aby žalovaná (na ktorej bolo dôkazné bremeno) preukázala, že
úmysel svojho otca (ktorý sa v danom prípade predpokladá) nemohla rozpoznať ani pri vyvinutí náležitej
starostlivosti.Žalovaná-osobablízkadlžníkovi(dcéraručiteľa)musípreukázať,čiaakúčinnosť(aktivitu)

vyvinula v dobe uzavretia odporovaného právneho úkonu, aby úmysel dlžníka ukrátiť týmto úkonom
veriteľa poznala (mohla poznať) a, že táto činnosť (aktivita) predstavovala s ohľadom na okolnosti
prípadnú náležitú starostlivosť. Ak by žiadnu takú činnosť (aktivitu) v dobe úkonu nevyvinula alebo
ak vyvinutá činnosť nepredstavovala náležitú starostlivosť, nemôže sa už z tohto dôvodu odporovacej
žalobe ubrániť. Žalovaná v spore nepreukázala žiadnu činnosť (aktivitu) smerujúcu k tomu, že úmysel
dlžníka (ručiteľa - svojho otca) ukrátiť veriteľa nemohla v dobe uskutočnenia odporovaného právneho

úkonu, aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Obrana žalovanej spočívala v jej tvrdení, že
zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 09. 12. 2012 je absolútne neplatná, že ručiteľské vyhlásenie
nevzniklo, je absolútne neplatné, lebo v čase uzavretia zmluvy o budúcej zmluve nešlo o pohľadávku
budúcehokupujúceho-právnehozástupcužalobcu,aleozaplateniečastikúpnejceny,ktorejpodmienky
zaplatenia boli v zmluve riadne dohodnuté. Touto obranou chcela spochybniť platnosť právnych úkonov,

ktorých zákonnosť už bola vyriešená právoplatným rozsudkom súdu prvej inštancie č. k. 13C/211/2015
- 229, čím podľa názoru súdu neudržala dôkazné bremeno, ktorým by vyvrátila tvrdenie žalobcu o
jeho ukrátení v dôsledku neúčinného právneho úkonu uvedeného vo výroku tohto rozsudku. Z týchto
dôvodov súd žalobe žalobcu vyhovel. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že
zmyslom odporovateľnosti je možnosť veriteľa domáhať sa žalobou na súde, aby súd určil, že dlžníkove

úkony, ktorými dlžník ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné,
čo mu následne umožňuje dosiahnuť relatívnu neúčinnosť týchto úkonov voči konkrétnej osobe a
možnosť požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo
z dlžníkovho majetku. Uvedený postup vo svojej podstate procesným spôsobom umožňuje zasiahnuť
do hmotnoprávnych vecných vzťahov. Dosiahnuť neúčinnosť právneho úkonu vo vzťahu ku konkrétnej

osobe je však možné iba autoritatívnym výrokom súdu. Uplatniť toto právo je možné iba žalobou
na súde. Určenie aktívnej a pasívnej legitimácie odporovateľnosti legitimovaného subjektu musí byť
založené na existencii a) záväzkového vzťahu žalobcu alebo dlžníka a b) vo vzťahu dlžníka a tretej
osoby, ktorá sa má stať nástupcom majetkových hodnôt dlžníka (alebo právnym nástupcom tretej
osoby), prípadne je dlžník v inom vzťahu s takouto treťou osobou. Z ustanovení zákona vyplýva, že

pasívne legitimovanou osobou sú blízka osoba (§ 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka), u ktorej sa
predpokladá vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, blízka osoba (§ 42a ods. 3 Občianskeho
zákonníka), u ktorej sa predpokladá vedomosť platí vyvrátiteľná domnienka vedomosti o úmysle ukrátiť
veriteľa dlžníka. Všeobecne platným predpokladom pasívnej legitimácie však je, že je to osoba, ktorá
mala z odporovateľného úkonu prospech (§ 42b ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre určenie toho,

voči akým úkonom je možné odporovať bude rozhodujúce to, či týmto úkonom dochádza k zmenám
(prevodu)majetkovýchhodnôtnatretiuosobu.Dôvodyodporovateľnostiprávnehoúkonu:a)pohľadávka
veriteľa je vymáhateľná, b) právny úkon dlžníka bol uskutočnený v posledných troch rokoch, c) právny
úkon bol uskutočnený v úmysle ukrátiť veriteľa, d) právnym úkonom došlo k ukráteniu vymáhateľnej
pohľadávky (infrauden creditoris). A/ pohľadávka veriteľa je vymáhateľná (zákonné ustanovenie § 42a

ods.1Občianskehozákonníka)-predpokladása,žeten,ktohodlápodaťžalobu,mávočidlžníkovi,ktorý
uskutočnil úkon, ktorého účinnosť je napadnutá, "vymáhateľnú pohľadávku". Podľa aplikačnej praxe,
pod vymáhateľnou pohľadávkou je treba rozumieť nielen pohľadávku na vymoženie ktorej má žalobca
voči dlžníkovi exekučný titul, ale za vymáhateľnú pohľadávku je teda treba považovať pohľadávku,
ktorá bola vymáhateľná v dobe, keď dlžník úkon uskutočnil, alebo v dobe, keď dlžník uskutočnil úkon,

ešte nebola vymáhateľná, ale takou bola v čase rozhodnutia súdu (NS ČR sp. zn. 28Cdo 3538/2011).
Vychádzajúc z citovaných ustanovení súd konštatoval, že dňom právoplatnosti rozsudku súdu prvej
inštancie č. k. 13C/211/2015 - 229 zo dňa 12. 05. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská
Bystrica č. k. 15Cp/383/2016 - 273 zo dňa 21. 03. 2018 sa stala pohľadávka žalobcu na zaplatenie
sumy 24.412,05 Eur spolu s úrokom z omeškania 5,15 % ročne z dlžnej sumy od 02. 07. 2014 do

zaplatenia vymáhateľnou od dlžníkov P. N., A. N. a ručiteľa - žalovaného 2/, lebo sa nepostaral o to, aby
dlžníci pohľadávku uspokojili a neuspokojil ju ani on (§ 546 Občianskeho zákonníka). Preto sa súd v
konaníoodporovateľnosťprávnehoúkonuužnezaoberaltvrdeniamižalovanýchoabsolútnejneplatnosti
zmluvy o budúcej zmluve a zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže ich platnosť prejudiciálne skúmal súdprvej inštancie vo vyššie citovanom rozsudku. B/ druhou podmienkou je podanie žaloby v prekluzívnej
lehote troch rokov, ktorá začína plynúť odo dňa, keď bol právny úkon uskutočnený. Ak daným úkonom
dochádza k prevodu nehnuteľnosti, nadobudnutie vlastníctva nastane až právoplatným rozhodnutím o

vklade vlastníctva v katastri nehnuteľnosti, v aplikačnej praxi prevláda názor, že v takomto prípade treba
lehotu troch rokov počítať až týmto vkladom. V súdenom spore nastali právne účinky vkladu vlastníckeho
práva dňa 19. 02. 2013 (Katastrálny úrad Banská Bystrica Správa katastra Lučenec povolila vklad
rozhodnutím č. V XXXX/XXX zo dňa 19. 12. 2013 dňa 06. 02. 2013). Žalobca doručil súdu žalobu dňa
24. 09. 2015, čiže včas (§ 42a ods. 2 OZ). C/ právny úkon bol uskutočnený v úmysle ukrátiť veriteľa -

ide o tretiu podmienku vyplývajúcu z ustanovenia § 42a ods. 2 OZ. Nie je rozhodujúce, či tento úmysel
ukrátiť veriteľa bol adresný vo vzťahu k žalobcovi, teda v prípade, ak má dlžník viac veriteľov, stačí,
ak je všeobecne daný úmysel ukrátiť ktoréhokoľvek veriteľa. V úmysle ide teda o subjektívnu stránku
na strane dlžníka. Z toho dôvodu je osobitne významná otázka dôkazného bremena spočívajúceho v
povinnosti preukázať zavinenie vo forme úmyslu. Predpokladom úspešnej odporovateľnosti právneho
úkonu je existencia úmyslu dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Hoci v zásade platí, že dôkazné bremeno

spočívajúcevpovinnostipreukázaťúmyselzaťažuježalobcu,vprípade,akdošlokúkonumedzidlžníkmi
a jemu blízkymi osobami, úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa zákon predpokladá. Je na osobách dlžníkovi
blízkych, aby preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa v čase právneho úkonu nemohli aj pri
náležitejstarostlivostipoznať.Stačí,akjepreukázané,akvedel,žeprávnymúkonommôžeukrátiťsvojho
veriteľa, a pre prípad, že dôjde k ukráteniu, s tým je uzrozumený. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka

blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel, iné osoby v pomere rodinnom alebo
obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá
dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Príbuznými v priamom rade sú bez obmedzenia všetci predkovia
a potomkovia. D/ právnym úkonom došlo k ukráteniu vymáhateľnej pohľadávky (infrauden creditoris).
Jednouzozákladnýchpodmienokodporovateľnostiapredpokladompremožnosťuplatneniatohtopráva

je to, že došlo skutočne k ukráteniu veriteľa (§ 42a ods. 1 v spojení aj s § 42b ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Pod ukrátením veriteľa je treba rozumieť také zmenšenie majetku dlžníka, ktoré neumožní
uspokojenie pohľadávky veriteľa celkom alebo aj sčasti. Dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti
preukázať, že došlo k ukráteniu zaťažuje žalobcu. K ukráteniu veriteľa môže dôjsť aj bezodplatným
úkonom dlžníka. Ustanovenie § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka vychádza z predpokladu, že osoby

blízke dlžníkovi o úmysle dlžníka daným úkonom ukrátiť veriteľa vedeli. Preto ich zaťažuje dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohli poznať úmysel
dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Pre úspešnosť žalovanej v konaní bolo jej povinnosťou preukázať, že
nemohla poznať úmysel dlžníka (ručiteľa - svojho otca) ukrátiť svojho veriteľa, t. j. žalobcu aj pri vyvinutí
náležitej starostlivosti. O náhrade trov konania vo vzťahu k čiastočnému späťvzatiu žaloby, ako aj vo

vzťahu k späťvzatiu voči žalovanému 2/ súd rozhodol podľa § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) pri aplikácii § 257 CSP, keď mal za to, že dôvodmi hodnými osobitného zreteľa je
zmena procesného predpisu, ktorá nastala v priebehu súdneho konania, v dôsledku čoho zobral žalobca
žalobu sčasti neplatnosti právnych úkonov a vo vzťahu k žalovanému 2/ späť. Výrokom IV. súd prvej
inštancie, ako to vyplýva z bodu 27 odôvodnenia rozhodnutia súdu, rozhodoval o trovách konania vo

vzťahu k žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy vo vzťahu k žalobcovi,
pri aplikácii § 255 ods. 1 CSP s poukazom na to, že žalobca v tomto konaní bol úspešný v plnom rozsahu
a zásadne má nárok na náhradu trov konania od žalovanej.

4. V zákonom stanovenej lehote žalovaná 1/ X. N. a žalovaný 2/ F.. S. N. podali odvolanie proti

rozsudku okresného súdu, a to proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie. Ako odvolacie dôvody
uviedli ustanovenie § 365 ods. 1 písm. e/ CSP, namietajúc, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, § 365 ods. 1 písmeno f/ CSP, nakoľko majú za to,
že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a
podľa § 365 ods. 1 písmeno h/ CSP, keď podľa názoru žalovaných rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedli, že sa domnievajú, že súd
rozhodol bez toho, aby sa dostatočne vysporiadal so všetkými okolnosťami týkajúcimi sa dôvodmi
určenia neplatnosti kúpnych zmlúv ako aj ich neúčinnosti. Namietali, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno a celé dokazovanie bolo v rozpore s princípom kontradiktórnosti civilného súdneho konania.
Konštatovanie súdu, že žalovaná v spore nepreukázala žiadnu činnosť (aktivitu) smerujúcu k tomu,

že úmysel dlžníka (ručiteľa - svojho otca) ukrátiť veriteľa nemohla v dobe uskutočnenia odporovaného
právneho úkonu, aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať, sa nezakladá na pravde, keďže
dostatočné dokazovanie a vykonanie ďalších dôkazov podľa návrhov žalovaných by odstránilo všetky
dôvodné pochybnosti o skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. Žalovaný 2/ F.. S. N., previedolpredmetné nehnuteľnosti uvedené v žalobe zo svojho vlastníctva do vlastníctva svojej dcéry platne.
Tieto previedol na dcéru v rokoch 2012 a 2013, čo je stále o rok skôr, ako vôbec najvyšší súd rozhodol
o predmetnom dovolaní, ktoré zamietol, čím sa zmluva o budúcej kúpnej zmluve zrušila. Nevidia žiadnu

účelovosť a už vôbec nie úmysel žalovaného 2/ ukrátiť pohľadávku právneho zástupcu žalobcu, ktorá
vznikla z titulu zaplatenej časti kúpnej ceny až právoplatným rozhodnutím najvyššieho súdu, a to až v
roku 2014, čiže rok po prevode nehnuteľností medzi žalovanými. Poukázali, že žalovaný 2/ bol v tom
čase v období rozvodu, a preto jediný jeho úmysel bolo poskytnúť svojej dcére pomoc a zabezpečenie
do budúcna, nakoľko nemalo význam vyporadúvať tieto nehnuteľnosti v rámci BSM. Jediným úmyslom

bolo dobro jeho dcéry, žalovanej 1/. Je absolútnym výmyslom právneho zástupcu žalobcu, že tu ide
úmysel ukrátiť pohľadávku veriteľa, nakoľko táto vznikla práve priamo právnemu zástupcovi žalobcu z
titulu zániku zmluvy o budúcej kúpnej zmluve na základe zamietacieho rozhodnutia najvyššieho súdu
v roku 2014, pričom dlžníkmi sa stali budúci predávajúci uvedení v zmluve. Žalovaný 2/ nikdy nebol
dlžníkom žalobcu. Nie je preto pravdou, že žalovaná nepreukázala žiadnu činnosť smerujúcu k tomu,
že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe uskutočnenia odporovaného právneho úkonu, aj

pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Opakovane uviedli, že žalovaná nadobudla predmetné
nehnuteľnosti od žalovaného z dôvodu vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a
to žalovaného s jeho manželkou, ktorí sa na takomto spôsobe zabezpečenia svojich dcér dohodli.
Žalovaní konkrétne skutočnosti uvádzali v predmetnom konaní, ako aj navrhovali vykonať ďalšie
dokazovanie. Žalovaná nadobudla sporné nehnuteľnosti na základe zákona - oprávnene a platne.

Žaloba je nedôvodná, v rozpore s hmotnoprávnou úpravou. Rozsudok súdu prvej inštancie považujú
za predčasný a arbitrárny, bez zohľadnenia všetkých relevantných skutočností. Uvedené procesné
nedostatky a vady súdu prvej inštancie zakladajú tak závažné procesné pochybenia, ktorými bolo
odňaté právo žalovaných na spravodlivý proces a riadne prerokovanie veci po vykonaní všetkých
dôkazov v súlade so zákonným postupom bez dôvodných pochybností. Zo skutočností uvedených v

odvolaní vyplýva, že súd prvej inštancie nedostatočným zistením skutkového stavu a s tým súvisiacim
nesprávnym právnym posúdením veci zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, v dôsledku ktorej sa žalovaní domáhajú ako aj prostredníctvom ďalších odvolacích
dôvodov, uvedených vyššie, nápravy cestou odvolania. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a zároveň priznal žalovaným trovy odvolacieho

konania vo výške 100 %.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných uviedol, že tvrdenie a argumenty žalovanej
nie sú spôsobilé zvrátiť ani skutkové, ani právne posúdenie veci uskutočnené súdom prvej inštancie,
ktoré je správne. Žalovaná 1/ v odvolaní zotrváva na svojich námietkach a procesnej obrane, ktoré

predniesla v rámci konania pred súdom prvej inštancie, pričom so všetkými námietkami sa súd prvej
inštancie správne vysporiadal v rámci odôvodnenia. Žalovaná 1/ v odvolaní namieta nesprávne právne
posúdenie veci, namieta nevykonanie navrhovaných dôkazov a zotrváva na tvrdení, že k ukráteniu
žalobcu ako veriteľa napadnutými právnymi úkonmi nedošlo. K námietke žalovanej 1/ o tom, že súd
prvej inštancie nevykonal zo strany žalovanej 1/ navrhované dôkazy žalobca uviedol, že takéto tvrdenie

je účelové a zavádzajúce, pretože z vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej 1/ na pojednávaní dňa
21. 11. 2018 jednoznačne vyplýva, že žiadne návrhy na doplnenie dokazovania nemal. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3M Cdo 6/2010 zo dňa 22. 09. 2010 o povinnosti strán sporu
tvrdiťatvrdeniaajpreukázaťdôkazmi.Vovzťahuknámietkežalovanejonesprávnomprávnomposúdení
žalobca uviedol, že na to, aby mohla byť žalovaná 1/ úspešná v tomto spore by musela preukázať, že o

úmyslesvojhootcaukrátiťžalobcuakoveriteľanevedelaaniprivynaloženínáležitejstarostlivosti.Žiaden
dôkaz v tomto smere ale žalovaná 1/ neuskutočnila, pričom súd prvej inštancie nemal v tomto smere
voči žalovanej poučovaciu povinnosť. Pokiaľ žalovaná 1/ aj v odvolaní stále spochybňuje existenciu
pohľadávky žalobcu ako veriteľa, žalobca k tejto argumentácii uviedol, že jeho pohľadávka bola v čase
vydania napadnutého rozsudku priznaná exekučnými titulmi, ktorými sú rozsudok Okresného súdu

Lučenec č. k. 13C/211/2015 - 229 zo dňa 12. 05. 2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej
č. k. 15Co/383/2016 - 273 zo dňa 21. 03. 2018. Tvrdenie žalovanej, že nebolo úmyslom žalovaného
2/ F.. N. a žalovanej 1/ ukrátiť veriteľa s poukazom na to, že k uskutočneniu napadnutého právneho
úkonu došlo z dôvodu rozvodu v úmysle zabezpečenia žalovanej 1/ do budúcnosti nemôže obstáť.
Už samotná takáto argumentácia predstavuje nepriamy dôkaz o úmysle žalovaného 2/ ukrátiť žalobcu

ako veriteľa, pretože v prípade, ak by bolo pravdivé tvrdenie žalovaného X/, že k ukracujúcemu úkonu
došlo v rámci vyporiadania BSM, potom je zrejmé, že takýmto úkonom bolo obídené ust. § 149 a OZ,
podľa ktorého, pokiaľ sa dohody medzi manželmi podľa ustanovení § 143 a 149 týkajú nehnuteľností,
musia mať písomnú formu a nadobúdajú účinnosť vkladom do katastra. V takomto prípade by maloísť o zmluvu medzi žalovaným 2/ a jeho bývalou manželkou (o dohodu o vyporiadaní BSM ) a nie
medzi žalovaným 2/ a jeho dcérou (napadnutá kúpna zmluva v znení jej dodatkov č. 1 a 2). Uvedené
preukazuje nepoctivý zámer žalovaného v rade 2/ a ukrátenie žalobcu, ako veriteľa. Vo vzťahu k tvrdeniu

žalovanej osoby blízkej dlžníkovi, že o dlhoch a o jeho úmysle ukrátiť veriteľa nevedela, nie je pre
ubránenie sa odporovacej žalobe postačujúce, v tomto smere poukázal na rozhodnutia NS ČR sp.
zn. 21Cdo 864/2000, 30Cdo 635/2005, 21Cdo 2088/2000. Poukázal na to, že žalovaný 2/ ručenie za
pohľadávku žalobcu podpísal dňa 28. 09. 2010. Ukracujúci právny úkon, ktorého neúčinnosť vyslovil súd
prvej inštancie napadnutým rozsudkom, bol uskutočnený v roku 2012, resp. 2013 v zmysle dodatkov a

do katastra bol zavkladovaný dňa 19. 01. 2013. Žaloba bola podaná dňa 24. 09. 2015, takže tvrdenia
žalovanej 1/ nemôžu obstáť. Žalobca preukázal všetky podmienky, ktoré zákonné ustanovenie § 42a
OZ predpokladá pre vyslovenie neúčinnosti spornej kúpnej zmluvy v znení jej dodatkov č. 1 a 2. Pokiaľ
žalovaná 1/ uvádza, že v čase uskutočnenia napadnutého právneho úkonu žalobca ešte nedisponoval
vymáhateľnou pohľadávkou, takéto skutkové tvrdenie žalobca s poukazom na vyššie uvedené skutkové
okolnosti preukázané dôkazmi v rámci konania na súde prvej inštancie popiera v celom rozsahu. V

tomto smere poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 23. 12. 1999, sp. zn. 3Cdo 102/99, publikované
pod R 44/2001, v ktorom najvyšší súd zaujal názor, že vymáhateľnosť nie je možné interpretovať tak,
že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným
rozhodnutím, ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred
súdom v základnom konaní. V tomto smere poukázal aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS

136/09 - 26 zo dňa 23. 06. 2009, ktorý poukázal v celom rozsahu na závery vyplývajúce z rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 102/99. Ďalej poukázal na to, že úmysel ukrátiť veriteľa, pokiaľ ide o
osoby blízke v zmysle § 116 a 117 OZ, sa predpokladá. Žalovaný 2/ ako aj žalovaná 1/ mali v čase
uskutočnenia napadnutého právneho úkonu rovnaké trvalé bydlisko, sú to rodinní príslušníci, takže
procesnáobranažalovanejvtomtosmerenemôžeobstáťbezohľadunato,akébolipohnútkyúčastníkov

tejto kúpnej zmluvy, resp. aký dôvod viedol žalovaného v rade 2/ k jeho uskutočneniu. Poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/163/2007 zo dňa 17. 12. 2008, ktorý konštatoval, že
pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a OZ, ak išlo o právne úkony
medzi dlžníkmi a osobou blízkou, je postačujúce preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie
veriteľa. V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o

tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť
veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovaného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti
rozpoznať. Poukázal aj na názor uvedený Najvyšším súdom SR sp. zn. 5Cdo 142/2002 (uverejneného v
Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. R 63/2004). Odvolanie považuje len za účelovú obštrukciu. Súd prvej
inštancie v konaní na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a na zistený

skutkový stav aplikoval príslušnú právnu normu. Rozsudok je vecne správny. Navrhol, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny potvrdil a výrok III. rozsudku zmenil tak,
že v pomere medzi žalobcom a žalovaným žiadnej zo strán sporu nepriznáva nárok na náhradu trov
konania. Žiadal, aby odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ v
rozsahu 100 %.

6. Žalovaní 1/, 2/ písomným podaním zo dňa 16. 09. 2019, označeným ako „Doplnenie odvolania proti
rozsudku sp. zn. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2008“, po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty na
podanie odvolania, v tomto písomnom podaní poukázali na zrejmú vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, keď súd prvej inštancie neprihliadol na ust. § 42b ods. 2 OZ, podľa ktorého pasívne vecne

legitimovaným účastníkom v rozhodovaní o tvrdenej neúčinnosti sporného právneho úkonu, Kúpnej
zmluvy zo dňa 14. 12. 2012 v znení neskorších dodatkov, je žalovaná 1/ a nie obidvaja účastníci na
strane žalovaných. Súd prvej inštancie mal preto po správnosti, pokiaľ už dospel k záveru o tom, že
žalobe vyhovie, žalobu voči žalovanému 2/ zamietnuť. Ďalej poukázali na tú skutočnosť, že v konaní
absentuje preskúmanie prospechu žalovanej 1/ z úkonu, ktorého neúčinnosti sa žalobca dovoláva, v

tomto smere absentuje argumentácia žalobcu a súd sa danou otázkou vôbec nezapodieval. Nie každý
prevod majetku dlžníkom je ukrátením veriteľa a až preukázanie prospechu inej osoby môže odôvodniť
vyslovenie neúčinnosti dotyčného úkonu voči veriteľovi. Prevádzané nehnuteľnosti v čase predmetného
úkonu boli zaťažené záložným právom, ako nakoniec vyplýva z posudzovanej kúpnej zmluvy, a preto
prospech žalovanej 1/ je minimálne otázny a žalobca v tomto smere neuniesol svoju povinnosť tvrdenia.

Uvedená vada verdiktu súdu je významná z hľadiska rozhodovania o trovách konania, a preto namietajú
aj vecnú nesprávnosť tejto časť verdiktu; pokiaľ opomenú, že výrok č. III. a č. IV. napadnutého rozsudku
je sám o sebe zmätočný a nevykonateľný. Ďalej poukázali na zrejmú vecnú nesprávnosť napadnutého
rozsudku, kedy súd na základe späťvzatia návrhu žalobcu na vyslovenie neplatnosti Kúpnej zmluvyzo dňa 14. 12. 2012 v znení neskorších dodatkov konanie zastavil, avšak, konanie zastavil len voči
žalovanému 2/ F.. S. N.. Nie je preto zrejmé, či konanie o neplatnosť voči žalovanej 4/ naďalej trvá.
Navrhli, aby rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 zrušil a

vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

7. Žalobca v písomnom podaní k podaniu žalovaných 1/ a 2/ zo dňa 16. 09. 2019, označenému ako
„Doplnenie odvolania proti rozsudku sp. zn. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2008“ uviedol, že namieta
neprípustnosť a oneskorenosť dopĺňania dôvodov odvolania žalovaných zo dňa 31. 12. 2018 z dôvodu

uplynutia lehoty v zmysle ust. § 365 ods. 3 CSP. Márnym uplynutím odvolacej lehoty stratili žalovaní 1/ a
2/ možnosť doplniť dôvody odvolania. Doplnenie odvolacích dôvodov žalovanými po uplynutí lehoty na
podanie odvolania je bez právneho významu. Námietka o tom, že súd prvej inštancie sa v predmetnom
rozsudku nesprávne vyporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie subjektov v zmysle ust. § 42b
ods. 2 OZ a o tom, že nie je zrejmé, či konanie zastavil aj voči žalovanej 1/, nemôže obstáť, pretože
súd prvej inštancie o zastavení konania v pomere medzi žalobcom a žalovanými rozhodol vo výroku

II. napadnutého rozsudku, pričom o trovách konania v tejto časti rozhodol výrokom III. v súlade s
procesnými úkonmi strán sporu, ku ktorým došlo na pojednávaní dňa 17. 10. 2018 a dňa 21. 11. 2018.
Námietka žalovaných 1/ a 2/ o tom, že v konaní absentuje preskúmanie prospechu žalovanej 1/ z
úkonu, ktorého neúčinnosti sa žalobca dovoláva, nemôže obstáť, pretože v zmysle ust. § 42a ods.
1, 2 OZ skúmanie prospechu žalovanej 1/ z úkonu, ktorého neúčinnosti sa žalobca dovoláva, nie je

podmienkou pre úspešné odporovanie právnemu úkonu. K takejto skutkovej okolnosti nemal žalobca ani
dôkaznú povinnosť ani povinnosť tvrdenia. Takejto argumentácii žalovaných 1/ a 2/chýba akákoľvek (aj
právna) logika, keď je zrejmé, že žalovaná 1/ odporovaným právnym úkonom nadobudla do vlastníctva
nehnuteľnosti, t. j. získala odporovaným právnym úkonom majetkový prospech. Opakovane poukázal na
názor Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 163/2007 zo dňa 17. 12. 2008, keď najvyšší súd konštatoval,

že pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 42a OZ, ak išlo o právne úkony
medzi dlžníkmi a osobou blízkou, je postačujúce preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie
veriteľa, keď v týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby
o tomto úmysle predpokladá.

8.Zobsahuspisuodvolacísúdzistil,žežalobcaprostredníctvomprávnehozástupcupodanímzodňa19.
12. 2018, doručeným súdu prvej inštancie dňa 19. 12. 2018, podal jednak návrh na vydanie opravného
uznesenia, ako aj návrh na doplnenie rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa
11. 12. 2018, ktorým podaním navrhol, aby súd prvej inštancie vydal opravné uznesenie, alternatívne,
aby vydal doplňujúci rozsudok vo vzťahu k výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie tak, že do jeho

textu doplní: v pomere medzi žalobcom a žalovaným 2/ žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov
konania. V prípade, pokiaľ súd prvej inštancie návrhu žalobcu na vydanie opravného uznesenia, resp.
doplňujúceho rozsudku podľa návrhu žalobcu nevyhovie, podal žalobca svojím podaním (zo dňa 19. 12.
2018) odvolanie proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. a/ a
d/CSP,keďpodľanázoružalobcuniejemožnéjednýmvýrokomrozsudkuotrováchkonaniarozhodnúťv

jednom výroku tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania a v ďalšom výroku rozhodnúť
o tom, že žalobca má právo na náhradu trov konania voči žalovanej 1/ v rozsahu 100 %, pričom záväzná
je medzi stranami výroková časť rozsudku, nie jej odôvodnenie. Navrhol, aby odvolací súd výrok III.
rozsudku zmenil tak, že v pomere medzi žalobcom a žalovaným 2/ žiadnej zo strán sporu nepriznáva
nárok na náhradu trov konania. Toto podanie bolo doručené súdu v zákonom stanovenej lehote na

podanie odvolania. Odvolací súd z obsahu spisu ďalej zistil, že súd prvej inštancie uznesením č. k.
8C/339/2015 - 278 zo dňa 07. 05. 2019 rozhodol tak, že návrh žalobcu na opravu výroku II. rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 tak, že do jeho textu doplní,
že: „v pomere medzi žalobcom a žalovaným 2/ žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania",
zamieta (výrok I.). Súd návrh žalobcu na doplnenie výroku III. rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.

8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 tak, že po doplnení bude znieť: „V pomere medzi žalobcom a
žalovaným 2/ žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“, zamieta (výrok II.). Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 05. 06. 2019. Podanie žalobcu zo dňa 19. 12. 2018, ktorého obsahom bol
jednak návrh na vydanie opravného uznesenia, alternatívne na doplnenie rozsudku, ktorého súčasťou
bolo aj odvolanie žalobcu proti výroku III., bolo doručené právnemu zástupcovi žalovaných dňa 20. 05.

2019. K podanému odvolaniu sa žalovaní 1/, 2/ písomne nevyjadrili.

9. V dôsledku odvolania podaného žalovanými 1/ a 2 proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie a
odvolania podaného žalobcom proti výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trováchkonania tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, krajský súd, ako súd odvolací
(§ 34 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku), vec preskúmal v medziach daných
ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods.

1 CSP a contrario odvolanie žalovaného 2/ proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie postupom v
zmysle § 386 písm. b/ CSP odmietol, rozsudok súdu prvej inštancie v meritórnom výroku I. podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil a výroky rozsudku súdu prvej inštancie III. a IV., ktoré sú
závislé výroky na výrokoch I. a II. postupom v zmysle § 388 CSP zmenil.

10. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

11. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

12. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

13. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na tú skutočnosť, že podaným žalobným návrhom sa žalobca

domáhal jednak určenia, že Kúpna zmluva zo dňa 14. 12. 2012 v znení jej Dodatkov č. 1 a 2, uzavretá
medzi žalovaným 2/ a žalovanou 1/, je voči žalobcovi neúčinná. Zároveň sa domáhal určenia, že kúpne
zmluvy uzatvorené medzi žalovanou 1/, ako kupujúcou, a F.. S. N., ako predávajúcim, sú absolútne
neplatné. Žalobca za strany sporu na strane žalovaných označil žalovanú 1/ X. N. a žalovaného 2/ S. N..
Po začatí konania na pojednávaní dňa 17. 10. 2018 vzal žalobca žalobu týkajúcu sa určenia neplatnosti

kúpnych zmlúv, ako aj žalobu vo vzťahu k žalovanému 2/ späť, pričom žalovaní 1/, 2/ so späťvzatím
žaloby súhlasili. Súd prvej inštancie meritórne už rozhodoval len o predmete sporu v časti, v ktorej
žaloba nebola žalobcom vzatá späť, a to žaloby, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej 1/ X. N.
určenia neúčinnosti právneho úkonu, o ktorej žalobe súd rozhodol odvolaním napadnutým výrokom I.
rozsudku. Súd prvej inštancie výrokom II. rozsudku č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 konanie

v časti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, ako aj konanie voči žalovanému 2/ F.. S. N. zastavil, pričom
je nepochybné, že konanie bolo zastavené v časti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv voči žalovaným 1/
a 2/ a v časti neúčinnosti právneho úkonu voči žalovanému 2/ F.. S. N.. Súd výrokom III. rozhodol tak,
že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, pričom z odôvodnenia rozhodnutia, konkrétne
bodu 26 odôvodnenia súdu prvej inštancie vyplýva, že týmto výrokom III. rozhodoval o trovách konania

vo vzťahu k výroku II., ktorým bolo konanie v časti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, ako aj konanie
voči žalovanému 2/ zastavené. Výrokom IV. súd prvej inštancie rozhodoval o trovách konania žalobcu vo
vzťahu k žalobe, o ktorej meritórne súd rozhodol výrokom I. a ktorou určil, že predmetná kúpna zmluva
je voči žalobcovi neúčinná, čo vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, konkrétne bodu
27 odôvodnenia.

14. Keďže proti rozsudku súdu prvej inštancie - výroku I., ktorým súd určil, že Kúpna zmluva zo dňa
14. 12. 2012 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 23. 12. 2012 a Dodatku č. 2 zo dňa 25. 01. 2013, uzavretá
medzi žalovaným 2/, ako predávajúcim, a žalovanou 1/, ako kupujúcou, špecifikovaných vo výroku I.
rozsudku súdu prvej inštancie, je voči žalobcovi neúčinná, podali odvolanie žalovaní 1/ a 2/, musel

sa odvolací súd predovšetkým vysporiadať s otázkou, či žalovaný 2/ je osobou oprávnenou podať
odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k výroku I., keďže určenia neúčinnosti právneho
úkonu sa žalobca domáhal voči žalovanej 1/ X. N., berúc do úvahy späťvzatie žaloby voči žalobcovi 2/,
pričom podať odvolanie je oprávnená strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolací
súd preskúmaním veci dospel k názoru, že žalovaný 2/ nie je stranou sporu v časti určenia neúčinnosti

právneho úkonu, keďže žalobca žalobu voči žalovanému 2/ zobral späť a konanie voči žalovanému 2/
bolo výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie zastavené. Naviac, odvolací súd poukazuje na to, že v
čase rozhodovania odvolacieho súdu, rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa
11. 12. 2018 vo výroku II. z dôvodu nepodania odvolania voči tomuto výroku žiadnou stranou sporu,
bol právoplatný, teda konanie voči žalovanému 2/ bolo rozhodnutím súdu prvej inštancie právoplatne

zastavené. Odvolací súd aj pri aplikácii ust. § 217 ods. 1 a § 234 ods. 2 CSP bol povinný prihliadnuť na
to, že konanie voči žalovanému 2/ v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo právoplatne skončené, a
to zastavením konania, preto bolo potrebné odvolanie žalovaného 2/ proti výroku I. rozsudku súdu prvej
inštancie odmietnuť ako odvolanie podané neoprávnenou osobou, naviac za situácie, že žalovaný 2/nie je stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané - výrok I., takouto stranou sporu je
žalovaná 1/. Postupom v zmysle § 386 písm. d/ CSP preto odvolací súd odvolanie žalovaného 2/ proti
výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie odmietol.

15. Čo sa týka odvolania žalovanej 1/ voči rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku I. na základe
podanéhoodvolaniatakvrozsahupodanéhoodvolaniapodľa§379CSPadôvodovpodanéhoodvolania
podľa § 380 CSP, po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie a konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci na základe vykonaného dokazovania v

odôvodnení rozhodnutia aj skonštatoval skutkový stav veci správne, so skutkovými závermi súdu prvej
inštancie sa odvolací súd stotožňuje a v zmysle ust. § 383 CSP je viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie. Súd dôkazy vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP, rozhodnutie
náležite odôvodnil, odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie má náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP.
Je potrebné zdôrazniť, že žalovaná 1/, ako odvolateľka, neuviedla v odvolaní žiadne nové relevantné
skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé vyvodiť zmenu či zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ani

nežiadala doplniť dokazovania za podmienok stanovených v ust. § 384 ods. 2 a 3 CSP o ďalšie nové
relevantné skutočnosti, ktoré nemohli byť bez jej viny prezentované v prvoinštančnom konaní. Odvolací
súdpretoprirozhodovanívychádzalzosúdomprvejinštanciezistenéhoskutkovéhostavu,pričomneboli
naplnené procesné predpoklady doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie pojednávanie
zo strany odvolacieho súdu (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ust. § 366 CSP). S prihliadnutím

na rozsah odvolania žalovanej 1/ a odvolacie dôvody uvedené v jej odvolaní odvolací súd konštatuje,
že na základe preskúmania veci dospel k záveru, že podané odvolanie žalovanej 1/ dôvodné nie je a
nemožno mu vyhovieť. Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku
I. považuje za vecne správne. Po preskúmaní veci odvolací súd nezistil žiadne vady konania v konaní
pred súdom prvej inštancie, ktoré by sa týkali procesných podmienok.

16. S poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie za vecne správny ako vo výrokovej časti I., tak aj v časti odôvodnenia, týkajúceho sa výrokovej
časti I. rozsudku súdu prvej inštancie. Zároveň v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie. Nad rámec uvedeného odvolací súd s prihliadnutím na odvolacie námietky

žalovanej 1/, uvedené v podanom odvolaní, uvádza, že pokiaľ žalovaná 1/ v podanom odvolaní uviedla,
že sa domnieva, že súd prvej inštancie rozhodol bez toho, aby sa dostatočne vysporiadal so všetkými
okolnosťami, týkajúcimi sa dôvodmi určenia neplatnosti kúpnych zmlúv ako aj ich neúčinnosti, je
potrebné v prvom rade zdôrazniť, že konanie o určenie neplatnosti kúpnych zmlúv bolo rozhodnutím
súdu z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom zastavené, pričom zároveň odvolací súd poukazuje aj na

tú skutočnosť, že žalovaná 1/ v podanom odvolaní neuviedla, v čom vidí nesprávny postup súdu, keď
uvádza, že sa súd dostatočne nevysporiadal so všetkými okolnosťami, týkajúcimi sa určenia neúčinnosti
právneho úkonu, a to konkrétne s ktorými konkrétnymi okolnosťami sa súd nevysporiadal. Z tohto
dôvodu odvolací súd preto nemohol ani podrobiť vecnému odvolaciemu prieskumu tento odvolací
dôvod, pričom zároveň odvolací súd poukazuje na to, že súd odvolateľa nevyzýva na špecifikáciu, resp.

doplnenie odvolacích dôvodov. Pokiaľ žalovaná 1/ uvádza, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a
celé dokazovanie bolo v rozpore s princípom kontradiktórnosti civilného súdneho konania, opätovne
je potrebné uviesť (rovnako ako u predchádzajúceho odvolacieho dôvodu), že žalovaná 1/ žiadnym
spôsobom nešpecifikovala, v čom žalobca neuniesol dôkazné bremeno a z akého dôvodu v odvolaní
uvádza, že celé dokazovanie bolo v rozpore s princípom kontradiktórnosti civilného súdneho konania,

pričom odvolací súd zároveň poukazuje na to, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia
jednoznačne uviedol aké dôkazy boli v konaní vykonané, a to konkrétne v bode 13 odôvodnenia
rozhodnutia, pričom na základe zisteného skutkového stavu vykonal právne posúdenie, ktoré uviedol v
odôvodnení svojho rozhodnutia, konkrétne v bodoch 18 až 25. Súd prvej inštancie postupoval v súlade
s ust. § 182 CSP, po vykonanom dokazovaní vyzval strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k

dokazovaniu a právnej stránke veci a uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené, keďže nepovažoval
za potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Odvolací súd zdôrazňuje, že preskúmaním celého obsahu
spisu odvolací súd jednoznačne mal za preukázané, že žalovaná 1/ v konaní pred súdom prvej inštancie
ani žiadne konkrétne návrhy na doplnenie dokazovania neuviedla a žiadne dôkazy neoznačila. Odvolací
súd mal z obsahu zápisnice zo dňa 17. 10. 2018 tiež za preukázané, že súd postupoval v súlade s

ust. § 181 ods. 1 a 2 CSP, teda odvolacia námietka žalovanej 1/ v podanom odvolaní, ktorá navyše
nie je ani dostatočne špecifikovaná, nie je dôvodná. Pokiaľ žalovaná 1/ v odvolaní uvádza, že z vyššie
uvedených dôvodov (neunesenie dôkazného bremena žalobcom a dokazovanie v rozpore s princípom
kontradiktórnosti civilného súdneho konania), namieta záver súdu, že žalovaná v spore nepreukázalažiadnu činnosť smerujúcu k tomu, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe uskutočnenia
odporovateľného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať nemohla, sa nezakladá
na pravde, keďže dostatočné dokazovanie a vykonanie ďalších dôkazov podľa návrhov žalovaných by

odstránili všetky dôvodné pochybnosti o skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, takáto námietka
nie je dôvodná, keďže odvolací súd mal z obsahu spisu jednoznačne preukázané, že žalovaná 1/,
rovnako ani žalovaný 2/, ktorý však vo vzťahu k žalobe týkajúcej sa neúčinnosti právneho úkonu nebol
pasívne legitimovanou stranou sporu a voči ktorému žalobca už na pojednávaní dňa 17. 10 2018, zobral
žalobu späť a súd konanie voči nemu zastavil, nenavrhli vykonanie žiadnych ďalších dôkazov. Teda

tvrdeniežalovanej1/vodvolaní,žedostatočnédokazovanieavykonanieďalšíchdôkazovpodľanávrhov
žalovaných by odstránili všetky dôvodné pochybnosti o skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, sa
nezakladá na pravde. Pokiaľ žalovaná 1/ v odvolaní uvádza, že žalovaný 2/ F.. S. N. previedol predmetné
nehnuteľnosti uvedené v žalobe zo svojho vlastníctva do vlastníctva svojej dcéry platne, odvolací súd
uvádza, že konanie v časti určenia neplatnosti právneho úkonu bolo z dôvodu späťvzatia zastavené,
meritórnym rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o žalobe žalobcu týkajúcej sa určenia neúčinnosti

právneho úkonu kúpnej zmluvy, ktorou F.. S. N. previedol nehnuteľnosti na žalovanú 1/. Pokiaľ žalovaná
1/ uvádza, že zo samotnej žaloby vyplýva, že žalovaný previedol tieto nehnuteľnosti na svoju dcéru v
rokoch 2012 a 2013, čo je stále o rok skôr ako najvyšší súd rozhodol o predmetnom dovolaní, ktoré
zamietol, čím sa zmluva o budúcej kúpnej zmluve zrušila, a preto nie je tu žiadna účelovosť a už vôbec
nie úmysel žalovaného 2/ ukrátiť pohľadávku právneho zástupcu žalobcu, ktorá vzniká z titulu zaplatenej

časti kúpnej ceny až právoplatným rozhodnutím najvyššieho súdu, a to až v roku 2014, čiže rok po
prevode nehnuteľnosti medzi žalovanými, odvolací súd k tomuto uvádza, že súd prvej inštancie sa v
odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vysporiadal so splnením všetkých zákonných podmienok
pre určenie neúčinnosti právneho úkonu, a to v bode 25 odôvodnenia rozhodnutia, pričom v bodoch 20
až 24 dostatočným spôsobom uviedol právny rozbor ustanovenia § 42a a § 42b ods. 1 a 2 OZ, zároveň v

bode 15 odôvodnenia rozhodnutia konštatoval aj podstatný obsah zmluvy o budúcej zmluve uzatvorenej
medzi P. N. a A. N., ako budúcimi predávajúcimi a Z.. Z. K., ako budúcim kupujúcim, vrátene ručiteľského
vyhlásenia F.. S. N. v predmetnej zmluve o budúcej zmluve, pričom zároveň poukázal v odôvodnení
rozhodnutia, a to konkrétne v bode 21 odôvodnenia na to, že dňom právoplatnosti rozsudku súdu prvej
inštancie (rozsudok Okresného súdu Lučenec č. k. 13C/211/2015 - 222 zo dňa 12. 05. 2016 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Cp/383/2016 - 273 zo dňa 21. 03. 2018) sa stala
pohľadávka žalobcu na zaplatenie sumy 24.412,05 Eur spolu s úrokom z omeškania 5,15 % z dlžnej
sumy od 02. 07. 2014 do zaplatenia vymáhateľnou od dlžníkov P. N., A. N. a ručiteľa - žalovaného 2/ (F..
S. N.), lebo sa nepostaral o to, aby dlžníci pohľadávku uspokojili a neuspokojil ju ani on, s poukazom na
ust. § 546 OZ. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že ďalej sa v konaní o odporovateľnosť právneho

úkonu nezaoberal tvrdeniami žalovaných o absolútnej neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve a zmluvy
o postúpení pohľadávky, keďže ich platnosť prejudiciálne skúmal súd v konaní sp. zn. 13C/211/2015.
Odvolací súd naviac k tejto námietke dodáva, že z obsahu spisu je nepochybné, že v konaní vedenom
na Okresnom súde Lučenec sp. zn. 5C/209/2007 sa P. N. a A. N. domáhali voči žalovanému Matica
slovenská, Martin, určenia, že žalobcovia sú vlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre kat.

úz. X., špecifikovaných v zmluve o budúcej kúpnej zmluve uzavretej medzi P. N. a A. N., ako budúcimi
predávajúcimi a Z.. Z. K., ako budúcim kupujúcim, kde ako ručiteľ ručiteľské vyhlásenie v bode VIII.
zmluvy o budúcej kúpnej zmluve podpísal F.. S. N., pričom súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 12. 01.
2010 určil, že P. N. a A. N. sú vlastníkmi sporných nehnuteľností, avšak na odvolanie žalovaného Krajský
súd v Banskej Bystrici, ako odvolací súd, rozsudkom č. k. 17Co/366/2011 - 486 zo dňa 28. 11. 2012

zmenilrozsudoksúduprvejinštancietak,žežalobužalobcovourčenievlastníckehoprávakpredmetným
nehnuteľnostiam zamietol, pričom F.. S. N., ako predávajúci, a žalovaná 1/ X. N., ako kupujúca, následne
po rozhodnutí odvolacieho súdu uzavreli kúpnu zmluvu, ktorej neúčinnosti sa žalobca podanou žalobou
domáhal. Z obsahu spisu je tiež nepochybné, že obaja účastníci kúpnej zmluvy, teda F.. S. N. ako aj
žalovaná 1/ podali spoločne návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností,

pričom žiadali o vydanie rozhodnutia v zrýchlenom konaní, návrh na vklad bol podaný toho istého dňa
ako bola uzavretá Kúpna zmluva, ktorá bola uzavretá dňa 14. 12. 2012, pričom následne zmluvné strany
k tejto Kúpnej zmluve uzavreli aj Dodatok č. 1 dňa 23. 12. 2012 a Dodatok č. 2 dňa 25. 01. 2013.
Je teda nepochybné, že F.. S. N., ako predávajúci, a žalovaná 1/ X. N., ako kupujúca, uzavreli kúpnu
zmluvu po rozhodnutí odvolacieho súdu, teda v období, keď bolo zrejmé, že či už N. alebo F.. S. N., ako

ručiteľ, budú povinní vrátiť sumu 20.000,- Eur s dohodnutým úrokom z titulu zloženej zálohy na kúpnu
cenu. Teda neobstojí tvrdenie, že F.. S. N., ako predávajúci, ani nemohol mať úmysel ukrátiť veriteľa
s poukazom na to, že Najvyšší súd SR v konaní 4Cdo 231/2011 dovolanie proti rozsudku odvolacieho
súdu zamietol až v roku 2014, keďže z rozhodnutia odvolacieho súdu nepochybne bolo zrejmé, žebudúci predávajúci (N.) a ručiteľ (F.. S. N.) budú povinní vrátiť vyplatenú preddavkovo časť kúpnej
ceny špecifikovanej už vyššie s prihliadnutím na znenie uzavretej zmluvy o budúcej zmluve a ručiteľské
vyhlásenie F.. S. N., súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že v súdenej veci boli splnené všetky

právne predpoklady pre vyslovenie odporovateľnosti právneho úkonu, pričom správne tiež poukázal na
dôkaznú povinnosť žalovanej 1/ (keďže sa jednalo o blízku osobu) preukázať v konaní pred súdom
prvej inštancie, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať úmysel veriteľa ukrátiť dlžníka. V
tomto smere neobstojí ani tvrdenie žalovanej X/, že táto nadobudla nehnuteľnosti v rámci vyporiadania
BSM medzi rodičmi F.. S. N. a jeho bývalou manželkou, keďže z právneho úkonu, ktorý bol uzavretý

medzi F.. S. N., ako kupujúcim, a žalovanou 1/, ako predávajúcou, nepochybne vyplýva, že sa jednalo
o nadobudnutie nehnuteľností na základe kúpnej zmluvy. Pokiaľ žalovaná 1/ v odvolaní namieta, že
rozsudok považuje za predčasný, arbitrárny, procesné nedostatky a vady súdu prvej inštancie zakladajú
závažné procesné pochybenia, ktorými bolo odňaté právo žalovaných na spravodlivý proces a riadne
prerokovanie veci po vykonaní všetkých dôkazov, namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu a s
tým súvisiace nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že táto námietka žalovanej 1/

nie je dôvodná a ani žiadnym spôsobom vo vzťahu k tvrdeniu o procesných nedostatkoch a vadách,
ktoré by zakladali také procesné pochybenia, ktorými bolo odňaté právo žalovanej 1/ na spravodlivý
proces, žalovaná 1/ tieto nešpecifikovala. Naopak, preskúmaním veci odvolací súd mal za preukázané,
že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o veci v rámci prerokovania veci postupoval v súlade s ust. §
181 a § 182 CSP, vykonal vo veci dokazovanie v rozsahu označených dôkazných návrhov stranami

sporu, strany sporu vrátane žalovanej 1/ a tiež aj žalovaného 2/ nenavrhli doplniť dokazovanie žiadnymi
ďalšími dôkazmi, preto tvrdenie uvedené v odvolaní vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému
stavu z dôvodu nevykonania navrhnutých dôkazov je nedôvodné. Odvolací súd konštatuje správne
právne posúdenie veci na základe zisteného skutkového stavu, keďže súd prvej inštancie dospel na
základevykonanéhodokazovaniaksprávnemuprávnemunázoru,žežalobažalobcu,ktorousadomáhal

neúčinnosti právneho úkonu je dôvodná, keďže v čase rozhodovania súdu boli splnené všetky zákonné
predpoklady pre vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu. Odvolací súd v tomto smere poukazuje aj na
ustálenú judikatúru, ktorá sa týka neúčinnosti právneho úkonu, konkrétne uznesenie Ústavného súdu
SR č. k. PL.ÚS 39/2015 - 11 zo dňa 01. 07. 2015, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo
253/2012 zo dňa 17. 12. 2013, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 109/2018 zo dňa 28.

03. 2019, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 163/2007 zo dňa 17. 12. 2008, rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo 4/2016 zo dňa 30. 03. 2017 (uverejnené v zbierke rozhodnutí pod
R/2017), pričom odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie o žalobe žalobcu výrokom I. rozhodol
v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, preto odvolací súd postupom
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom výroku I. z dôvodu

vecnej správnosti potvrdil. Pre úplnosť odvolací súd, s prihliadnutím na podanie žalovaných zo dňa
16. 09. 2019, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 23. 09. 2019, uvádza, že odvolací súd pri
aplikácii ust. § 364, ako aj § 365 ods. 3 CSP na toto podanie pri rozhodovaní o podanom odvolaní proti
výroku I. nemohol prihliadať, keďže rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ako aj odvolacie dôvody a
dôkazy na ich preukázanie možno rozšíriť, meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolací súd však považuje za potrebné k tvrdeniu, že súd zastavil konanie len voči žalovanému 2/ F..
N., a preto nie je zrejmé, či konanie o neplatnosť voči žalovanej 1/ naďalej trvá (myslí sa tým zrejme
konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy), uviesť, že je nepochybné, že žalobca už na pojednávaní dňa 17.
10. 2018 vzal žalobu späť sčasti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, ako aj konanie voči žalovanému
2/, pričom súd prvej inštancie výrokom II. č. k. 8C/339/2015 - 198 zo dňa 11. 12. 2018 konanie v

časti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv, ktorou žalobou sa domáhal žalobca určenia, že tieto kúpne
zmluvy sú absolútne neplatné a konanie voči žalovanému 2/ F.. N. zastavil, pričom toto rozhodnutie súdu
(výrok II. rozsudku) odvolaním napadnuté nebolo, a preto v tejto časti, teda v časti určenia absolútnej
neplatnosti kúpnych zmlúv, špecifikovaných vo výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie, ako aj konanie
voči žalovanému 2/, čo sa týka určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy vrátane dodatkov, je rozhodnutie súdu

prvej inštancie právoplatné.

17. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu aj výroky III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorými rozhodoval o trovách konania, keďže sa jedná o výroky závislé na výrokoch I. a II., pričom vo
vzťahu k výroku III. podal odvolanie aj žalobca, v ktorom namietal zmätočnosť výroku III., keď tento

je v rozpore s odôvodnením časti 26 odôvodnenia a zároveň odporuje výroku IV. rozsudku. Odvolací
súd zistil, že pokiaľ sa žalobca domáhal vydania opravného uznesenia, resp. doplnenia rozsudku vo
vzťahu k výroku III., súd prvej inštancie tieto návrhy žalobcu zamietol. Preskúmaním veci odvolací súd
dospel k názoru, že výroky III. a IV. je potrebné postupom v zmysle § 388 CSP zmeniť, keďže niesú splnené podmienky na ich potvrdenie, ani na ich zrušenie. Odvolací súd predovšetkým poukazuje
na to, že podanou žalobou sa žalobca domáhal určenia jednak absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv
voči žalovaným 1/ a 2/ a zároveň sa domáhal aj neúčinnosti kúpnej zmluvy vrátane dodatkov, ktoré

boli uzavreté medzi F.. N. a žalovanou 1/, pričom konanie v časti o určenie absolútnej neplatnosti
kúpnych zmlúv a konanie voči žalovanému 2/ bolo výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie zastavené.
Keďže obsahom žaloby sú dva samostatné žalobné návrhy, ktoré bolo možné žalobcom podať aj v
samostatných konaniach, za situácie, že konanie v časti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv a konanie
voči žalovanému 2/ bolo výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie zastavené, pričom o žalobe, ktorou sa

žalobcadomáhalurčenianeúčinnostiprávnehoúkonu,vktoromkonaníjepasívnelegitimovanoustranou
sporu na strane žalovaného žalovaná 1/, odvolací súd pripustil aj možnosť rozhodovať samostatne o
trovách konania vo vzťahu k výroku I., teda vo vzťahu k rozhodnutiu súdu, ktorým rozhodoval vo veci
meritórne a vo vzťahu k výroku II., t. j. vo vzťahu k výroku súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o
zastavení konania sčasti určenia neplatnosti kúpnych zmlúv a konania voči žalovanému 2/ F.. S. N.,
pričom v zásade takto postupoval aj súd prvej inštancie, avšak výroky III. a IV. nie sú dostatočne určité,

preto odvolací súd pristúpil k ich zmene postupom podľa § 388 CSP.

18. O trovách konania žalovaného 2/, ako aj o trovách žalovanej 1/ a žalovaného 2/ v konaní o neplatnosť
kúpnych zmlúv, procesne späťvzatie žaloby zavinil žalobca, a preto by pri aplikácii ust.§ 256 ods. 1
CSP mal žalovaný 2/ a v časti konania o neplatnosť kúpnych zmlúv obidvaja žalovaní mali nárok na

náhradu trov konania. Keďže však aj súd prvej inštancie správne zobral do úvahy pri späťvzatí žaloby
žalobcom, o ktorej súd prvej inštancie rozhodol vo výroku II. odvolaním napadnutého rozsudku, dôvody
späťvzatia správne považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa (zmena procesného predpisu, ktorá
nastala v priebehu súdneho konania), v dôsledku čoho vzal žalobca žalobu v časti neplatnosti právnych
úkonov späť voči obidvom žalovaným, pričom zároveň vzal žalobu späť voči žalovanému 2/ v celom

rozsahu (čo nepochybne vyplýva zo späťvzatia, ktoré žalobca realizoval v konaní pred súdom), aj
odvolací súd dospel k záveru, že v súdenej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa a je možné
aplikovať ust. § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú
dôvody hodné osobitného zreteľa, a preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
III. tak, že jednoznačne ustálil, že jednak žalovaný 2 a v časti konania o neplatnosť kúpnych zmlúv

obidvaja žalovaní nemajú nárok na náhradu trov konania, pričom v zhode so súdom prvej inštancie za
dôvody hodné osobitného zreteľa považoval odvolací súd zmenu procesného predpisu, ktorá nastala
po začatí súdneho konania, keď s prihliadnutím na ust. § 137 písm. d/, žaloba nemôže byť úspešnou v
prípade, ak sa ňou žalobca domáha určenia právnej skutočnosti (žaloba žalobcu o určenie neplatnosti
kúpnych zmlúv vrátane dodatkov), ak to vyplýva z osobitného predpisu, pričom v čase podania žaloby

žalobcom takáto právna úprava v predchádzajúcom občianskom súdnom poriadku neexistovala. Podľa
názoru odvolacieho súdu je tiež dôvodné nepriznať žalovanému 2/ trovy konania (keďže žalobca vzal
žalobu v celom rozsahu voči žalovanému 2/ späť, t. j. aj v časti konania o neúčinnosti právneho úkonu),
keďže žalovaný 2/ v úkonoch právnej služby, ktoré realizoval právny zástupca žalovanej 1/ a žalovaného
2/ sa v rozhodujúcej časti vyjadroval k neúčinnosti právnych úkonov a práve z tohto dôvodu podľa

názoru odvolacieho súdu aj vo vzťahu k žalovanému 2/ možno aplikovať ust. § 257 Civilného sporového
poriadku, ktorý dôvod odvolací súd tiež považuje za dôvod hodný osobitného zreteľa pre nepriznanie
náhrady trov konania žalovanému 2/.

19. Čo sa týka trov konania vo vzťahu k predmetu sporu (po právoplatnom zastavení časti konania

a konania voči žalovanému 2/) - určenie neúčinnosti právneho úkonu, súd prvej inštancie správne
aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 CSP, keďže žalobca vo vzťahu k žalovanej 1/ bol úspešnou stranou
sporu, odvolací súd však pristúpil k zmene výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, keďže sa jedná
o výrok závislý na rozhodnutí vo veci samej, avšak len z dôvodu jednoznačného precizovania, že sa
jedná o trovy konania vo vzťahu k určeniu neúčinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovanou 2/

ako kupujúcou a pôvodným žalovaným 1/ ako predávajúcim, o ktorom predmete sporu súd rozhodol
výrokom I. rozsudku. Keďže žalobca bol v plnom rozsahu úspešnou stranou sporu, v zmysle § 255 ods.
1 CSP žalobcovi prináleží právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, preto odvolací súd uložil
žalovanej 1/ povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým tento súd rozhodne o výške náhrady trov

konania.

20. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii
ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní žalobca bol v plnom rosazhu úspešnou stranou sporu,preto odvolací súd uložil žalovanej 1/, ktorá nebola úspešnou stranou sporu v odvolacom konaní, keď
predmetom sporu s prihliadnutím na právoplatné čiastočné zastavenie konania bolo určenie neúčinnosti
právnych úkonov, povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %, a to v lehote

3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým tento súd rozhodne o
výške náhrady trov konania postupom v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

21. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).