Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, August 25, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/30/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8816208393
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8816208393.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: L. W., nar. XX.XX.XXXX, G.
XX/X, XXX XX F. M. A., zast. Mgr. František Chochol, advokát, AK Kalinčiakova 10, 093 01 Vranov
nad Topľou proti žalovanej: B. W., nar. XX.XX.XXXX, G. X/X, XXX XX F. M. A., zast. JUDr. Dušan
Kmec, advokát, AK M.R. Štefánika 2465, 093 01 Vranov nad Topľou o splnenie povinnosti a vydanie
finančných plnení, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k.
7C 165/2016-296 zo dňa 02.12.2019 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch IV., V., VI..

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v konaní o splnenie povinnosti a vydanie finančných
plnení o nárokoch žalobkyne rozhodol takto:

„I. Konanie o uloženie povinnosti žalovanej zabezpečiť žalobkyni dvojizbový užívateľný byt s právom
doživotného bývania bez toho, aby žalobkyňa musela investovať do prerábania bytu, zastavuje.

II. Konanie o uloženie povinnosti žalovanej urobiť pre žalobkyňu presný výpočet výdavkov, ktoré uhradila
za žalobkyňu v exekučnom konaní, zastavuje.

III. Konanie o uloženie povinnosti žalovanej predložiť presnú kalkuláciu výdavkov, ktoré jej vznikli kúpou
bytu od žalobkyne a aby vrátila žalobkyni zvyšné finančné prostriedky za odkúpenie bytu na sídlisku G.
X/X, F. M. A., zastavuje.

IV. Žalovaná sa zaväzuje žalobkyni vyplatiť preplatok na nájomnom za rok 2015 vo výške 343 eur v
lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V. Žalobu o povinnosti žalovanej vyplatiť žalobkyni sumu 342,99 eur ako preplatok na nájomnom za rok
2015 zamieta.

VI. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.“

2. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní konal o nárokoch žalobkyne, ktorá sa domáhala uloženia
povinnosti žalovanej zabezpečiť jej náhradný byt ako aj predložiť výpočet výdavkov, ktoré vznikli vkonaní súvisiacom s kúpou bytu a zároveň žiadala o vydanie finančných prostriedkov, a to preplatku na
nájomnom za rok 2015.

3. Z dôvodu späťvzatia žaloby v časti zo strany žalobkyne súd prvej inštancie meritórne rozhodol o
nároku na zaplatenie finančných prostriedkov, a to preplatku na nájomnom za rok 2015 tak, že zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobkyni tento preplatok vo výške 343,- eur a v prevyšujúcej časti vo výške 342,92
eur žalobu zamietol.

4. Svoje meritórne rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie odôvodnil takto:

„Podkladom na rozhodnutie ohľadne vrátenia preplatku za rok 2015 je vyúčtovanie P. Q., kde
jednoznačne na tomto vyúčtovaní je uvedené, že vyúčtovanie za rok 2015 je vo výške preplatku 685,99
eur. Tvrdenia, ktoré uvádza žalobkyňa, že na fonde opráv sa má nachádzať ešte nejaká ďalšia suma
vo výške 355,28 eur, a aj tá má byť predmetom, žiadnym spôsobom preukázaná nebola. Súd preto k

tomuto podaniu pristúpil tak, že je potrebné vychádzať zo sumy 685,99 eur. Sporné medzi účastníkmi
konania bolo to, kto vykonával pravidelne úhrady na nájomnom za rok 2015. Žalobkyňa tvrdila, že bola
to ona, niektoré vklady mala vykonávať priamo do pokladne P. Q. a ostatné úhrady za jednotlivé mesiace
mala vykonávať prostredníctvom pani A., ktorá mala vykonávať úhrady pre P. a niektoré úhrady posielala
priamo žalovanej a táto mala ich poukázať na účet P.. Pripustila, že nájom za mesiac december uhradila

žalovaná. Žalovaná tieto skutočnosti poprela, uviedla, že ak niečo žalobkyňa uhradila, nech to preukáže.

Na odstránenie spornosti súd vykonal dokazovanie. Z potvrdenia P. Q. vyplýva, že úhrady na nájomnom
mali byť vykonávané z účtu U. W., bývalého manžela žalobkyne a vkladom žalobkyne. Súd preto vypočul
tohto svedka, U. W., ktorý uviedol, že on žiadne úhrady za rok 2015 nevykonal, okrem sumy 200 eur

pri prevode bytu, ktorú mu vrátila žalovaná. Žalobkyňa uviedla, že úhrady, ktoré išli z účtu na meno
U. W. mala vkladmi na tento účet vykonať pani A. a to z peňazí, ktoré jej mala zaslať žalobkyňa. Po
jej chorobe peniaze na nájom zasielala žalovanej. V konaní účastníčky konania zhodne uviedli, že v
byte za rok 2015 bývala iba žalobkyňa. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že nejaké sumy jej
posielala žalobkyňa a že časť týchto úhrad ona odovzdala pani A. na úhradu nájomného na byt, a že

časť z týchto úhrad použila na úhradu exekúcií, resp. že si započítala dlh, ktorý mala voči nej žalobkyňa,
pričom súd konštatuje, že účastníčky sa dohodli na zapožičaní peňazí 110,- a 40,- eur. V konaní bolo
teda zhodné tvrdenie medzi účastníčkami, že došlo k požičaniu peňazí, pričom žalobkyňa tvrdila, že
ona tieto peniaze žalovanej vrátila, pričom bližšie podmienky dohody tejto pôžičky a spôsobu a lehoty
splatnosti účastníčky nijako nepreukázali.

Na základe vykonaného dokazovania teda, keďže z dokazovania vyplýva, že za rozhodné obdobie roku
2015 žalovaná nevykonala žiadnu úhradu na nájomnom, v konaní svedok U. W., teda pôvodný vlastník
uviedol, že za rok 2015 okrem úhrad za mesiace október a november 2015 nevykonal žiadne úhrady,
aj keď žalobkyňa jednoznačne nepredložila priame dôkazy o úhrade nájomného za rozhodné obdobie,

z vykonaného dokazovania, keďže tieto úhrady nevykonala žalovaná ani svedok, teda bývalý manžel
žalobkyne ( okrem 2 mesiacov) a úhrady boli vykonané, potvrdzuje sa tvrdenie žalobkyne, že úhrady
na nájomné vykonala ona a to rôznymi sprostredkovanými spôsobmi, teda, či už prostredníctvom pani
A. alebo prostredníctvom svojej dcéry, teda žalovanej. Väčšiu časť nájomného teda musela uhradiť
žalobkyňa ( spolu úhrady 1387,02 - 194,83), bývalý vlastník uhradil len sumu 194,83 eur a preto nárok

žalobkyne požadovať polovičku z tohto preplatku je dôvodný a preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť
žalobkyni polovicu preplatku vo výške 343 eur (685,99 :2, zaokrúhlene 343 eur). Ide o sumu preplatku
na nájom za obdobie, v ktorom žalobkyňa bývala v predmetnom byte a vykonala úhrady na nájomnom.
Nárok o zvyšok preplatku zobrala žalobkyňa späť. Keďže s týmto späťvzatím žalovaná nesúhlasila, do
zvyšku žaloby súd žalobu zamietol.

Keďže v konaní zo strany žalobkyne boli navrhnuté aj dôkazy, ktoré sa týkali dôvodnosti petitov, voči
ktorým zobrala žalobu späť, súd tieto dôkazy nevykonal a to výpis z hypotekárneho účtu žalovanej,
výpisy preukazujúce, aké úhrady žalovaná vykonala pre žalobkyňu a kto vykonal výbery z tohto účtu,
grafologické overenie podpisu na kúpnej zmluve.

V konaní bol navrhnutý aj dôkaz a to aby bola vypočutá sestra žalobkyne, ktorá sa mala zúčastniť
uzatvárania dohody ohľadne náhradného bývania a vysporiadania nárokov, čo však žalovaná namietala,
pretože uviedla, že sestra žalobkyne nebola prítomná pri usporadúvaní všetkých nárokov, ktoré vočisebemajúazároveňnavrhlavypočuťsvojhopriateľaktýmtookolnostiamstým,žepritýchtorokovaniach
mal byť prítomný aj priateľ sestry žalobkyne L. U.. Súd takýto dôkaz nevykonal, pretože ak sa aj
účastníčky nejak dohodli mimo súdneho konania, kde mala byť prítomná nejaká osoba, ktorá by potvrdila

tieto dohody, pokiaľ pred súdom účastníci konania vyhlásia, že sa nedohodnú, súd nemohol by prihliadať
k nejakej dohode, ktorá je urobená mimo súdneho konania, ak s ňou neskôr účastníci nesúhlasia. Súd
preto k takémuto návrhu na vykonanie dokazovania nepristúpil.“

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka, pričom o

trováchkonaniarozhodolnazákladezásadyúspechu,kedyúspechobochstránvovecibolporovnateľný
ako aj s prihliadnutím na to, že žalovaná v priebehu konania predložila rozpis výdavkov, čo bolo
predmetom konania.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovanej, ktorá odvolaním
napadla výrok IV. z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázala na skutočnosť,

že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a vec nesprávne právne posúdil. V konaní bolo nepochybne preukázané, že v roku 2015 mesačné
zálohové platby za plnenia poskytované s užívaním bytu boli uhrádzané z účtu identifikovaného menom
a priezviskom otca žalovanej U. W. ako aj hotovostnou platbou realizovanou U. W.. Tento v roku 2015
uhradil takto spolu 914,43 eur, pričom žalobkyňa uhradila sumu 467,02 eura. Tento záver vyplýva aj z

bodov 17 a 25 odôvodnenia rozsudku. Napriek týmto záverom súd prvej inštancie konštatuje v bode
51, že úhrady na nájomné vykonávala žalobkyňa, a to prostredníctvom pani A. alebo prostredníctvom
žalovanej, a preto súd dospel k záveru, že väčšiu časť nájomného musela uhradiť žalobkyňa. Ďalej súd
prvej inštancie uviedol, že svedok W. vypovedal tak, že v roku 2015 okrem úhrad za mesiace október a
november 2015 nevykonal žiadne úhrady, no z jeho výpovede na pojednávaní dňa 07.06.2018 vyplýva,

že najskôr poprel platby za rok 2015 a neskôr si už nepamätal, či niečo platil. Je absurdné prijať tvrdenie
žalobkyne, ktorá by mala posielať finančné prostriedky pani A. a táto ich potom mala vkladať na účet U.
W. a tento poukazovať finančné prostriedky na účet Q. družstva. Je teda preukázané, že zálohové platby
platil aj otec žalobkyne a podiel žalobkyne na platbách predstavuje cca 33,8%, podiel otca žalovanej cca
66,2% a pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná je povinná vrátiť žalobkyni preplatok,

malo prihliadnuť na podiel žalobkyne na realizovaných zálohových platbách. Zároveň poukázala na
dohodu zo dňa 05.03.2019, podľa ktorej strany voči sebe nemali žiadne nevysporiadané záväzky. Z
tohto dôvodu žiadala, aby odvolací súd zamietol žalobu o zaplatenie preplatku vyúčtovania v celom
rozsahu. Zároveň žiadala rozhodnúť o trovách odvolacieho konania tak, že strany sporu nemajú nárok
na ich náhradu.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne, ktorá odvolaním
napadla výrok V. rozsudku z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, pričom poukázala na
to, že súd prvej inštancie nepriznal jej finančné nároky vyplývajúce z odpredaja bytu, pričom poukázala
na to, že už v čase podania žaloby žiadala o zaplatenie sumy 3.492,70 eur a po zvážení žiada priznať

sumu 1.152,28 eur, a to za platenie nájomného v čase keď už byt patril žalovanej. Žalovaná nedodržala
uzavreté dohody a po predaji bytu nevyplatila to, k čomu sa zaviazala. Uplatnená suma pozostáva
zo sumy 302,28 eur na karte fondu opráv bytu ku koncu roku 2015 a zo sumy 850,- eur, čo je suma
nájomného za rok 2016 a zároveň uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.

8. Následne samotná žalobkyňa podala samostatne odvolanie voči rozsudku, a to v časti o zaplatenie
preplatku na nájomnom za rok 2015, kedy uplatňovala spolu sumu 1.550,- eur titulom bezdôvodného
obohatenia.

9. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolania žalobkyne uviedla, že svojimi odvolaniami sa žalobkyňa

domáha zaplatenia finančných plnení nad rámec toho, o čom rozhodoval súd prvej inštancie po
rozhodnutí o nepripustení zmeny žaloby, pričom k podanému odvolaniu vo veci preplatku na nájomnom
za rok 2015 poukázala na to, že v rámci mesačných zálohových platieb platia vlastníci bytov aj príspevok
do fondu opráv, z ktorého sa uhrádzajú náklady na opravy v bytovom dome, pričom bolo preukázané, že
v roku 2015 platil úhrady spojené s užívaním bytu aj otec žalovanej, ktorý sa tak podieľal na tvorbe fondu

opráv. Poukázala na to, že nárok žalobkyne týkajúci sa zaplatenia sumy 1.550,- eur nebol predmetom
konania. Z týchto dôvodov žiadala, aby súd rozhodol v zmysle jej odvolacieho návrhu.10. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že nie je pravdou, že nájom za rok
2015 platil pán W., nakoľko tento vypovedal, že si nepamätá platby za rok 2015 s tým, že žalobkyňa
samostatne platila tieto platby bez spolupodieľania inej osobe. Trvala na tom, že žalovaná sa na jej úkor

bezdôvodne obohatila.

11. V duplike žalovaná trvala na svojich vyjadreniach v odvolacom konaní v celom rozsahu.

12. Žalobkyňa vo svojej duplike uviedla, že nepovažuje za dôvodné odvolanie žalovanej s tým, že

žalovaná platila z jej finančných prostriedkov platby za rok 2015, a to v septembri až v decembri, ktoré
jej preposielala cez internet banking na jej účet v A. z N. a žalovaná zneužila túto situáciu voči nej, kedy
pri platbe neuvádzala jej meno, ale meno svojho otca, teda jej exmanžela a následne jej neposkytla
doklady o zaplatení týchto platieb. Poukázala na stav na karte bytu a na rozdiel vo výške 302,28 eura.
Poukázala, že sumu 850,- eur žiada za platby v roku 2016, ktoré platila už v čase keď nebola vlastníčka
bytu, pričom žiadala, aby odvolací súd vyhovel jej odvolacím námietkam.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§

385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania strán
sporu nie sú dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

16. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .

17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku
ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,

ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

18. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní

jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou znajdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať
návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

19. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

20. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil
výsluch svedka U. W. vykonaný na pojednávaní dňa 07.06.2018, ktorý jednoznačne uviedol, že pri
prevode bytu bol nedoplatok vo výške 200,- eur, ktorý uhradil svedok samostatne a tieto peniaze mu
boli vrátené žalovanou a rovnako uviedol k ostatným platbám za rok 2015, že tieto on neplatil.

21. Napriek skutočnosti, že v listinných dôkazoch figuruje účet, z ktorého finančné prostriedky titulom
nájomného za rok 2015 pochádzali z účtu pod menom U. W., nepochybne z jeho osobného výsluchu na
pojednávaní vyplýva, že sa nejednalo o jeho finančné prostriedky, preto nemožno dospieť k záveru, že
tento realizoval úhrady zálohových platieb v rozsahu 66,2% tak ako to tvrdí žalovaná vo svojom odvolaní.

22. Z uvedeného nepochybne vyplýva záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie v bode 51, že
nárok žalobkyne na zaplatenie preplatku, ktorý uplatňoval vo výške 1/2 je dôvodný s poukazom na

obsah vykonaných dôkazov. Pokiaľ sa týka mimosúdnej dohody, ktorá bola doručovaná podaním zo dňa
09.04.2019, kde mali strany sporu prehlásiť, že voči sebe nemajú žiadne finančné ani právne záväzky, je
nepochybné, že táto dohoda sa týkala mimosúdneho skončenia konania vedeného na Okresnom súde
pod sp.zn. 7C 165/2016, pričom je zrejmé, že takéto konanie nebolo v celosti mimosúdne skončené,
preto nemožno priznať takejto dohode právnu relevanciu vo vzťahu k uplatnenej sume preplatku

nájomného za rok 2015. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky žalovanej za
nedôvodné.

23. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobkyne, je nepochybné z obsahu spisu, že predmetom
konania tak ako to vymedzila žalobkyňa a po následnom nepripustení zmeny žaloby, bol len nárok na

zaplatenie polovice preplatku za rok 2015, preto nemožno brať do úvahy odvolacie námietky, ktoré
sa týkali zaplatenia vyššej sumy, než ktorá bola predmetom konania a o ktorej súd prvej inštancie
rozhodoval, teda o sume 343,- eur, pričom nakoľko sa jedná o rovnaký nárok opätovne odvolací súd
poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 51, v ktorom sa vyporiadal s dôvodmi, pre
ktoré priznal žalobkyni právo na zaplatenie sumy 343,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie

preplatku za rok 2015 zamietol. Predmetom konania nebol nárok na zaplatenie nájomného za roky
2016, preto tieto odvolacie námietky nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom
prieskumuodvolaciehosúdubololenrozhodnutievovzťahukvýrokuV.,ktorýbolnapadnutýžalobkyňou.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch
IV a V. ako aj v súvisiacom výroku VI. o náhrade trov konania.

24. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa mala nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia vo forme preplatku na preddavkoch spojených s užívaním bytu, pričom v danom prípade sa
jedná o nárok z bezdôvodného obohatenia, kedy bolo preukázané splnenie zákonných predpokladovpre jeho vydanie. Žalobkyňa pokiaľ vykonávala úhrady za rozhodné obdobie v predmetnom byte,
je osobou, ktorej mal byť takýto preplatok aj vydaný a pokiaľ došlo k jeho vydaniu inej osobe, táto
sa nepochybne bezdôvodne obohatila na úkor žalobkyne, ktorá bola legitimovaná na vrátenie týchto

finančných prostriedkov. Je teda zrejmé, že žalovaná prijala toto plnenie bez právneho dôvodu a
je daná jej povinnosť vydať toto plnenie osobe, na úkor ktorej sa obohatila tak, ako to vyplýva z
ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Z týchto dôvodov možno považovať
nárok žalobkyne v priznanej výške za oprávnený a preukázaný.

25. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 396 ods. 2 CSP v spojení

s ustanovením § 255 ods. 2 CSP s poukazom na skutočnosť, že v odvolacom konaní nebola úspešná
ani jedna zo sporových strán.

27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).