Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, September 16, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316206302
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2316206302.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:

JUDr.AndreaDudášováaJUDr.EvaBehranovávprávnejvecižalobcov:1.K.G.,narodenáXX.X.XXXX,
bytom N. I. O. XX, 2. G. K., narodený XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, O., právne zastúpení: JUDr. Daša
Šulejová, advokátka, so sídlom Fedinova 16, Bratislava, proti žalovaným: 1. Ing. W. F. L., narodená
XX.X.XXXX, bytom N. I. O. XXX, 2. Ing. V. L., narodený XX.X.XXXX, bytom M.. M. H. XXXX/XX, O.
W., 3. Ing. F. L., narodená XX.XX.XXXX, bytom M.. M. H. XXXX/XX, O. W., právne zastúpení: JUDr.
Boris Štanglovič, advokát, so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam a
o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného súdu

Galanta č. k. 15C/154/2016-205 zo dňa 5.11.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č.
826/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. 826/16 - záhrady o výmere
606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. I. O., patria do bezpodielového spoluvlastníctva
nebohej E. K., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX a nebohého
G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX mení tak, že žalobu
zamieta.

II. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o určení, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č.
826/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. 826/16 - záhrady o výmere 606
m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. I. O., patria v polovici do dedičstva po poručiteľovi G.
K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX potvrdzuje a vo zvyšnej
časti mení tak, že žalobu zamieta.

III. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania mení tak, že

žalovaní majú nárok voči žalobcom na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o určenie,
že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G. K., v plnom
rozsahu a žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o určenie,
že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi G. K..

IV. Žalovaní majú nárok voči žalobcom na náhradu trov odvolacieho konania o určenie, že nehnuteľnosti
patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G. K., v plnom rozsahu.

V. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania o určenie, že nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi G. K..

o d ô v o d n e n i e :1. Súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 15C/154/2016-132 zo dňa 27.3.2018 žalobu zamietol (prvý výrok)
a žalovaným 1. až 3. priznal plnú náhradu trov konania (druhý výrok).

2. Rozsudok č. k. 15C/154/2016-132 zo dňa 27.3.2018 súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou
ust. § 134 ods. 1, 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že z predložených listinných dôkazov vyplýva,
že v prospech E. K. a jej neb. manžela došlo k vyvlastneniu časti parcely 826/1 zapísanej v PKV č.
1834, pričom E. K. a jej manželovi mala byť pridelená výmera 1246 m2, ktorá je v súčasnosti zahrnutá

v sporných parcelách. Zo všetkých písomností bolo súdu prvej inštancie zrejmé, že k vyvlastneniu časti
parcely č. 826/1 skutočne došlo a jej pôvodným vlastníkom bola priznaná a vyplatená náhrada, pričom
na základe stavebného povolenia z roku 1960 bol na parc. č. 826/17 postavený rodinný dom. Na základe
týchto skutočností teda súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že E. K. s neb. manželom boli oprávnení
držitelia. V konaní však E. K. a jej neb. manželovi, ani keď im uplynula doba potrebná zákonom na
vydržanie vlastníctva k sporným pozemkom, nevzniklo automaticky právo k 1.4.1983 na to, aby sa

stali vlastníkmi nehnuteľností, ale iba na to, aby im vzniklo právo na uzatvorenie dohody o osobnom
užívaní pozemku, pričom podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo osobného užívania
pozemku vzniknuté podľa dovtedajších predpisov zmenilo na vlastnícke právo. K tejto zmene však k
účinnosti § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka však nemohlo dôjsť, pretože dobromyseľnosť E. K. a
jej neb. manžela bola prerušená začatím konania 5C/173/88, nakoľko v tomto konaní bolo jednoznačne

preukázané, že vlastníkmi nehnuteľností nie sú E. K. a jej neb. manžel a že tieto pozemky sú užívané
síce nimi, ale v rozpore s existujúcim právnym stavom vyplývajúcim z evidencie nehnuteľností. Súd prvej
inštancie preto konštatoval, že k vydržaniu nehnuteľností E. K. a jej neb. manželom nedošlo, pretože
títo mohli k 1.4.1983 vydržať v dôsledku oprávnenej držby iba právo na uzatvorenie dohody o osobnom
užívaní pozemkov. Takáto dohoda však súdu predložená nebola, pričom existencia tejto dohody bola

nevyhnutným predpokladom na zmenu práva osobného užívania k pozemkom na vlastnícke právo. Po
začatí súdneho konania sp. zn. 5C/173/1988 už E. K. a jej neb. manžel neboli dobromyseľní, preto je
potrebné konštatovať, že vydržacia doba podľa jednotlivých zákonných úprav im neuplynula.

3. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd uznesením č. k. 24Co/237/2018-191 zo dňa 7.5.2019 v

dôsledku podania odvolania žalobcami rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 15C/154/2016-132 zo dňa
27.3.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vytkol súdu prvej
inštancie nepreskúmateľnosť uvedeného rozsudku, v dôsledku čoho došlo k odňatiu možnosti strán
konať pred súdom. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 15C/154/2016-132 zo dňa
27.3.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a § 391

ods. 1 Civilného sporového poriadku) s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť
žalobou uplatnený nárok na určenie vlastníctva podľa všetkých do úvahy pripadajúcich právnych úprav
vydržania, a to so zameraním sa na posúdenie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení,
na splnenie, či nesplnenie podmienok vydržania (1. spôsobilosť predmetu vydržania, 2. existencia držby
veci z hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu vec patrí, 3. uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v
držbe) a plynutia vydržacej doby, výsledky vykonaného dokazovania potom vyhodnotiť, a to najmä so
sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľov, tieto posúdiť z hľadiska
všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť, pričom
rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením Civilného sporého poriadku odôvodniť.

4. Súd prvej inštancie po zrušení a vrátení mu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie odvolacím
súdom opäť vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 15C/154/2016-205 zo dňa 5.11.2019 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“). Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. 826/17
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. 826/16 - záhrady o výmere 606 m2,

ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. I. O., patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej
E. K., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. dňa XX.X.XXXX naposledy bytom N. I. O. XXX a G. K., rod. K.,
nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX (prvý výrok), že nehnuteľnosti parc.
reg. "C" č. 826/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. 826/16 - záhrady o
výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. I. O., patria do dedičstva po poručiteľovi G.

K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX (druhý výrok) a žalobcom
v 1. a 2. rade priznal plnú náhradu trov konania (tretí výrok).5. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 137 písm. c) Civilného
sporového poriadku, § 134 ods. 1, 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku.

6. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že Rada Miestneho národného výboru v Kráľovej
nad Váhom požiadala dňa 18.2.1960 Odbor pre výstavbu Rady ONV v Šali o vyvlastnenie stavebných
pozemkov, ktoré v tejto žiadosti nie sú špecifikované, pričom k tomuto vyvlastneniu malo dôjsť okrem
iných aj v prospech G. K., ktorý v tejto žiadosti nie je bližšie špecifikovaný okrem bydliska N. I. O. č.

XXX. Následne mal MNV v Kráľovej nad Váhom požiadať Štátne notárstvo so sídlom v Galante o prijatie
sumy 7 109,- Kčs do notárskej úschovy z dôvodu, že táto mala byť zložená na základe rozhodnutia
Odboru výstavby ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. VYST. 524/1960. Podľa uvedenej žiadosti mal právny
predchodca žalobcov titulom vyvlastnenia obdržať 1246 m2. Uvedená suma bola rozhodnutím Štátneho
notárstva zo dňa 12.12.1965 prijatá do úschovy a dňa 18.12.1965 Štátne notárstvo v Galante rozhodlo
o vyplatenie tejto sumy V. L. ml. a S. L. ako náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti. Dňa 16.3.1990

vydal Okresný súd v Galante rozsudok sp. zn. 5C/173/88-64, ktorým rozhodol, že novovytvorené parcely
826/17 a 826/16 sú formálnym vlastníctvom navrhovateľov v tomto konaní a zostávajú vlastnícky
neusporiadané a na strane 6 odôvodnenia rozsudku súd konštatoval, že novovytvorené parcely 826/17
a 826/16 nesporne patria do vlastníctva navrhovateľov a to aj napriek tomu, že neb. G. K. s manželkou
majú na jednej z týchto parciel postavený rodinný dom.

7. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že na strane žalobcov existuje naliehavý právny záujem,
pretože žaloba predstavuje pre žalobcov jediný použiteľný prostriedok nápravy a ochrany ich práv, ktoré
sú v súčasnosti ohrozené kolíziou s právami žalovaných. V čase podania žaloby pritom právny poriadok
Slovenskejrepublikyneobsahovalžiadnyinýinštitút,ktorýbymohližalobcoviapoužiťzaúčelomochrany

svojich porušených a ohrozených práv. V roku 1960, kedy mala E. K. a G. K. vstúpiť do držby sporných
nehnuteľností, platil Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb., pričom súd prvej inštancie vyhodnocoval, či
držba sporných nehnuteľností bola držbou oprávnenou. Z predložených listinných dôkazov vyplynulo,
že v prospech E. K. a G. K. došlo k vyvlastneniu časti parcely 826/1 zapísanej v PKV č. 1834, pričom
im mala byť pridelená výmera 1246 m2, ktorá je v súčasnosti zahrnutá v sporných parcelách. Súdu

prvej inštancie síce v konaní nebolo predložené samotné vyvlastňovacie rozhodnutie odboru výstavby
ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. VYST. 524/1960, avšak zo všetkých ďalších písomností je zrejmé, že k
vyvlastneniu časti parcely č. 826/1 skutočne došlo a jej pôvodným vlastníkom bola priznaná a vyplatená
náhrada, pričom na základe stavebného povolenia z roku 1960 bol na parc. č. 826/17 postavený
rodinný dom. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že E. K. a G. K. boli

oprávnení držitelia. V prípade E. K. a jej manžela G. K. však nebol predložený žiadny titul, na základe
ktorého by došlo k vzniku ich vlastníctva niektorým zo spôsobov, ktorý pripúšťal vtedy platný zákon
č. 141/1950 Zb., preto bolo následne potrebné posudzovať možnosť vzniku vlastníctva vydržaním a
to s prihliadnutím na zmenu právnej úpravy tohto inštitútu na území SR. Súd prvej inštancie zaujal
stanovisko, že právni predchodcovia žalobcov vstúpili do držby sporných nehnuteľností v roku 1960,

pričom v tom istom období im bolo vydané stavebné povolenie, na základe ktorého bol na parc. č.
826/17 postavený rodinný dom. Právni predchodcovia žalobcov vstúpili do držby sporných pozemkov
v roku 1960 a od tej doby s nimi nakladali ako s vlastnými a to na základe svojho subjektívneho
presvedčenia, že sú oprávnenými držiteľmi sporných nehnuteľností, ktoré im mali byť po ich vyvlastnení
pridelené za účelom výstavby rodinného domu. Keďže súčasná právna úprava umožňuje započítanie

vydržacej doby, po ktorú mal držiteľ vec v oprávnenej držbe aj pred 1.1.1992, je teda nesporné, že právni
predchodcovia žalobcov mali vec v oprávnenej držbe a podmienky vydržania splnili už v roku 1970 a to
aj napriek tomu, že vtedy platná úprava ešte vydržanie nepoznala. Preto ani začatie súdneho konania
v roku 1988, ktorého záverom nebolo určenie vlastníctva k sporným pozemkom, nemohlo ovplyvniť
skutočnosť,žeprávnipredchodcoviažalobcovužokremspôsobiléhopredmetuvydržaniavšetkyostatné

podmienky splnili v roku 1970. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že po
účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 509/1991 Zb. nadobudli právni predchodcovia žalobcov
vlastníctvo k sporným pozemkom ku dňu 1.1.1992 a to po započítaní oprávnenej držby trvajúcej v
rozmedzí rokov 1960-1970. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, pričom rozsudok v predmetnej veci bude
žalobcom slúžiť ako podklad pre ďalšie uplatňovanie ich vlastníckych práv.

8. Súd prvej inštancie žalobcom priznal plnú náhradu trov konania, keďže boli v spore úspešní.9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalovaní z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1
písm. f), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedli, že žalovaní nadobudli vlastnícke právo
k predmetným nehnuteľnostiam na základe rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 5C/173/88-64

zo dňa 16.3.1990, v ktorom rozsudku je jednoznačne konštatované v jeho odôvodňujúcej časti, že
uvedené nehnuteľnosti nesporne patria do vlastníctva vtedajších navrhovateľov, avšak sú užívané neb.
žalobcami, ktorí majú na nich postavený dom. Žalobcovia v konaní relevantným spôsobom nepreukázali
tvrdené vyvlastnenie sporných pozemkov. Rozhodnutie Odboru výstavby ONV v Šali zo dňa 11.05.1960
zn. Výst, 524/60, ktorým malo údajne prísť k vyvlastneniu sporných pozemkov, a ktoré by hypoteticky

určovalo podmienky vyvlastnenia, nebolo žalobcami v konaní predložené. Bez doloženia rozhodnutia
o vyvlastnení sporných pozemkov nie je možné rozhodnúť o určení vlastníctva v prospech žalobcov,
opierajúc rozhodnutie vo veci o inštitút vyvlastnenia, nakoľko takéto rozhodnutie súdu by nevychádzalo
z dôkazov predložených v predmetnom konaní. Právni predchodcovia žalobcov nemohli nadobudnúť
vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam ani vydržaním, pretože Občiansky zákonník č. 141/1950
Zb. síce inštitút vydržania poznal, avšak vydržaním nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k

nescudziteľným veciam, ktoré sú v socialistickom vlastníctve. Občianky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu
a vydržanie až do novelizácie účinnej od 1.4.1983 neupravoval. Až uvedenou novelou nadobudol občan
vlastníctvo k veci, ktorá mohla byť v osobnom vlastníctve v prípade nehnuteľností, ak s vecou nakladal
po dobu 10 rokov ako so svojou a bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.
V uvedenom období bola možnosť vydržania však značne obmedzená, pretože k pozemku alebo k

jeho časti nadobudol vlastníctvo štát a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní
pozemku. K vydržaniu nemohlo dôjsť, pretože výsledkom oprávnenej držby mohlo byť iba právo na
uzatvorenie dohody o osobnom užívaní, k čomu nedošlo a následne po začatí súdneho konania sp.
zn. 5C/173/1988 už právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi, nakoľko boli
oboznámení so skutočnými vlastníkmi nehnuteľností. V zmysle uvedeného je potrebné konštatovať, že

vydržacia doba podľa jednotlivých zákonných úprav žalobcom a ich právnym predchodcom neuplynula.
Žalovaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

10. K odvolaniu žalovaných sa vyjadrili žalobcovia. Vo vyjadrení uviedli, že súd prvej inštancie vykonal

rozsiahle dokazovanie, zaoberal sa všetkými skutočnosťami dôležitými pre rozhodnutie vo veci samej,
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal
priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci a výsledky vykonaného dokazovania
a prijaté právne závery primerane vysvetlil. Žalobcovia majú za to, že súd prvej inštancie rozhodol
správne a spravodlivo, v súlade s príslušnými právnymi predpismi, v súlade s ustanoveniami Civilného

sporového poriadku, hospodárne, s prihliadnutím na judikatúru vzťahujúcu sa na prejednávanú sporovú
vec. Postup súdu prvej inštancie v predmetnom spore bol procesne správny, dôkazy vykonané súdom
prvej inštancie považujú za dostačujúce, súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver, ktorý riadne
vo svojom rozsudku odôvodnil. Zo skutkových tvrdení prezentovaných v konaní žalobcami vyplýva,
že k vydržaniu malo dôjsť ešte za života otca žalobcov a predmet vydržania sa stal predmetom

bezpodielového spoluvlastníctva E. K. a jej manžela G. K.. Na daný prípad preto dopadali úvahy a
závery, ktoré vo väzbe na ustanovenia § 143 a § 149 Občianskeho zákonníka a § 1751 Občianskeho
súdneho poriadku. Aj v čase smrti právnych predchodcov žalobcov rade platilo, že v zmysle § 460
Občianskeho zákonníka sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Právni predchodcovia žalovaných
bolizapísanínaLVč.XXXakopodielovíspoluvlastnícikpozemkom-parcelámreg"C"parceleČ.826/17

o výmere 446 m2, parcele č. 826/16 o výmere 606 m2, k. ú. N. I. O., na základe rozsudku Okresného
súdu Galanta sp. zn. 5C 173/88-64, pričom právni predchodcovia žalovaných tieto pozemky na základe
rozhodnutia súdu nenadobudli, tieto pozemky boli výrokom rozsudku súdu určené ako nevysporiadané.
Právni predchodcovia žalovaných a následne ani žalovaní nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam, pretože boli v prospech právneho predchodcu žalobcov vyvlastnené, zaplatená

náhrada, právni predchodcovia žalovaných a ani žalovaní ich od roku 1960 nemali v držbe, nevlastnili
ich, neužívali a z uvedeného dôvodu ani nemali byť zapísaní do katastra nehnuteľností ako podieloví
spoluvlastníci. Žalobcovia majú od začiatku konania dojem, že žalovaným nevyhovuje zaužívaná
rozhodovacia prax súdov, vyvíjajú akýsi tlak jednosmerných argumentov o spôsobe vyriešenia veci, a to
bez ohľadu na skutkový stav týkajúci sa pozemkov a účastníkov sporu, nerešpektujú aktuálnu skutkovú

situáciu vo vzťahoch medzi účastníkmi sporu. Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil.11. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§359Civilnéhosporovéhoporiadku),protirozhodnutiusúdu

prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že
odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f), h) Civilného sporového
poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379
Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.

2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku)

a dospel k záveru, že boli splnené podmienky pre čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej
inštancie (§ 388 Civilného sporového poriadku) a pre čiastočné potvrdenie napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

13. Predmetom konania na súde prvej inštancie bolo rozhodovanie o požiadavke na určenie, že

nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. 826/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg. "C"
č. 826/16 - záhrady o výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. I. O., patria do
bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy
bytom N. I. O. XXX a nebohého G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
N. I. O. XXX a o požiadavke, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. 826/17 - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. 826/16 - záhrady o výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č.
XXX pre kat. úz. N. I. O., patria do dedičstva po poručiteľovi G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr.
XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX. Súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania
vyhovel žalobe v celom rozsahu, keď dospel k záveru, že právni predchodcovia žalobcov E. K., rod. N.,
nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, a G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, splnili všetky

podmienky vydržania vlastníctva k uvedeným nehnuteľnostiam už v roku 1970. Žalovaní nesúhlasili s
vyhovujúcim rozsudkom súdu prvej inštancie a namietali, že žalobcovia žiadnym relevantným spôsobom
nepreukázali tvrdené vyvlastnenie uvedených nehnuteľností a žalobcovia a ich právni predchodcovia
nemohli byť dobromyseľnými držiteľmi uvedených nehnuteľností. Vzhľadom na rozsah a dôvody
odvolania žalovaných je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil nároky
žalobcov.

14. Predovšetkým sa žiada uviesť, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v
miere potrebnej pre jeho rozhodnutie, avšak vec čiastočne nesprávne právne posúdil, keď z obsahu

spisu sú zrejme všetky skutočnosti, ktoré je možné použiť pri zmene súdneho rozhodnutia.

15. Jedným z nárokov uplatnených žalobcami, bola požiadavka na určenie, že nehnuteľnosti parc. reg.
"C" č. 826/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parc. reg. "C" č. 826/16 - záhrady o
výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. (ďalej aj „sporné nehnuteľnosti“) patria do

bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy
bytom N. I. O. XXX a nebohého G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom
N. I. O. XXX. Z obsahu tejto požiadavky na určenie nehnuteľnosti do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov E. K. a G. K. vyplýva, že žalobcovia žiadajú aktuálne určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam v
prospech osôb, ktoré už nežijú. Zo skutkových tvrdení žalobcov vyplýva, že majú záujem nadobudnúť

vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam ako právni nástupcovia pôvodných vlastníkov, ktorými sú ich
zomrelí rodičia E. K. a G. K.. Bez pochybností možno konštatovať, že prostriedkom, ktorým môžu
nadobudnúť vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, je žaloba o určenie vlastníckeho práva, presnejšie
žaloba, že sporné nehnuteľnosti boli v čase smrti vo vlastníctve poručiteľov, pričom požadované určeniesa vždy vzťahuje ku dňu smrti toho - ktorého konkrétneho poručiteľa. V konaní o takýchto žalobách ide
o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom sporných nehnuteľností, i keď sa posudzujú aj
okolnosti z minulosti na to sa vzťahujúce. Žalobcovia však takúto požiadavku nevzniesli, ale žiadali určiť

vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam v prospech ich zomrelých rodičov. Tu odvolací súd zdôrazňuje,
že spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti (vrátane vlastníckeho práva) vzniká narodením
a zaniká smrťou (§ 7 Občianskeho zákonníka), a preto i požiadavka žalobcov na určenie vlastníctva k
sporným nehnuteľnostiach v prospech ich zomrelých rodičov po ich smrti, a to bez toho, aby žalobcovia
svoju požiadavku vymedzili práve a len ku dňu smrti ich právnych predchodcov, nemôže byť úspešná.

Keďže zomrelí rodičia žalobcov E. K. a G. K. ich smrťou stratili občianskoprávnu subjektivitu (teda
spôsobilosť mať práva a povinností), nie je možné vyhovieť žalobe o určenie vlastníctva v ich prospech.
Takáto formulácia žalobného petitu, keď navrhované určenie sa nevzťahuje k okamihu smrti poručiteľa,
je v rozpore so zákonom a nie je možné takejto žalobe vyhovieť. V tejto súvislosti odvolací súd
považuje za potrebné uviesť, že žalobný petit bol presný, určitý a zrozumiteľný, a preto nebol ani súd
povinný poučiť žalobcov, akým spôsobom by mali formulovať žalobný návrh, aby mohli byť v spore

úspešní a dosiahli zamýšľaného účinku. Žalobe žalobcov o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do
bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G. K., nie je možné vyhovieť, nakoľko nemá
oporu v hmotnom práve.

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd pristúpil k zmene rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o

určení, že nehnuteľnosti parc. reg. "C" č. 826/17 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a
parc. reg. "C" č. 826/16 - záhrady o výmere 606 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXX pre kat. úz. N. I. O.,
patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX,
naposledy bytom N. I. O. XXX a nebohého G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom N. I. O. XXX tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

17. Druhým z nárokov uplatnených žalobcami, bola požiadavka na určenie, že sporné nehnuteľnosti
patria do dedičstva po poručiteľovi G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy
bytom N. I. O. XXX. Odvolaním žalovaných proti rozsudku súdu prvej inštancie bola napadnutá otázka
dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov.

18. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanými
vo vzťahu k posúdeniu zákonom požadovaných predpokladov pre vydržanie vznesené a má za to,
že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
vo vzťahu k splneniu zákonom požadovaných predpokladov pre vydržanie sporných nehnuteľností

i správne právne závery. Ani v odvolacom konaní neboli žalovanými tvrdené, ani preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok inú úvahu odvolacieho súdu o tejto otázke. V tejto súvislosti
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vydržanie predstavuje jeden zo spôsobov pôvodného
nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k
nemu priamo zo zákona. Zákonnými predpokladmi vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob

nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú: spôsobilý predmet vydržania, oprávnená držba,
uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby. Pritom je potrebné osobitne zdôrazniť, že právne
následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky jeho podmienky.

19. V prebiehajúcom konaní k vstupu do držby sporných nehnuteľností zo strany právnych predchodcov

žalobcov - manželov E. K., rod. N., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX a
nebohého G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. I. O. XXX (ďalej len „E.
K. a G. K.“) malo dôjsť v roku 1960. Vzhľadom na dátum vstupu do držby k nadobudnutiu vlastníckeho
práva vydržaním za účinnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. dôjsť nemohlo. Podľa platnej
občianskoprávnej úpravy od novelizácie Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb.

s účinnosťou od 1.1.1992 sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po
dobu 3 rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť (§ 134 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje len splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu
3, resp. 10 rokov. Žiadne ďalšie podmienky pre dôsledok stanovený v dispozícii neustanovuje. Preto
možno dôjsť k záveru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dôjde, pokiaľ sú v dobe

alebo po dobe nadobudnutia účinnosti novely Občianskeho zákonníka splnené predpoklady určené v
hypotéze citovanej právnej normy. Do doby, počas ktorej mal oprávnený držiteľ vec v držbe, je potrebné
započítať aj držbu vykonávanú pred 1.1.1992. V tomto smere nemožno prehliadnuť, že už držba na
základe ustanovenia § 132a ods. 1 zákona č. 131/1982 Zb. bola všeobecne prípustná bez akéhokoľvekobmedzenia (nevzťahovala sa na právnické osoby a na nehnuteľnosti, ktoré nemohli byť v osobnom
vlastníctve). Nová právna úprava držbu uskutočňovanú do 31.12.1991 nekvalifikuje odlišne, len ju
započítava do dĺžky nevyhnutej vydržacej doby (§ 868 a § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka). Účinky

právnej skutočnosti vedúcej k vydržaniu tak môžu nastať najskôr ku dňu 1.1.1992. V prípade vstupu do
držby v roku 1960 k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním tak mohlo dôjsť až dňa 1.1.1992.

20. Žalovaní v odvolaní namietali, že žalobcovia žiadnym relevantným spôsobom nepreukázali
vyvlastnenie sporných nehnuteľností, keďže v konaní pred súdom prvej inštancie nepredložili

rozhodnutie Odboru výstavby ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. Výst. 524/60. Žalobcovia zdôvodňovali
presvedčenie ich právnych predchodcov E. K. a G. K., že sa stali vlastníkmi sporných nehnuteľností,
od existencie rozhodnutia Odboru výstavby ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. Výst. 524/60 v spojení
s rozhodnutím Komisie pre výstavbu ONV v Galante zo dňa 3.12.1960 zn. Výst. 524/1960, ktorými
rozhodnutiami mali byť vyvlastnená pôvodná parcela č. 826/1, zapísaná v PKN vložke č. 1834 pre
katastrálne územie N. I. O. (mimo iných) od právnych predchodcov žalovaných ml. V. L. a S. L. v

prospech občanov, ktorí stavebné pozemky potrebujú, teda (mimo iného) i v prospech E. K. a G. K..
Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie toho názoru, že žalobcovia preukázali existenciu
domneléhoprávnehotituluaskutkovézisteniasúduprvejinštancieotejtootázkepovažujezadostatočné
(ods. 11. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Pokiaľ ide o unesenie dôkazného bremena
žalobcami o existencii domnelého právneho titulu vydržania, založeného na nimi navrhnutých dôkazov,

tu k záverom súdu prvej inštancie ťažko niečo dodať. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalovaných
odvolací súd len opakuje náležité zistenia súdu prvej inštancie, že z listinných dôkazov predložených
žalobcami - zo Žiadosti MNV v Kráľovej nad Váhom adresovanej Štátnemu notárstvu v Galante o prijatie
výplaty vyvlastnenej nehnuteľnosti do úschovy a z Rozhodnutia Štátneho notárstva v Galante č. Nšn
715/65-9 zo dňa 18.12.1965 vo veci rozvrhu náhrady za vyvlastnenie nepochybne existencia oboch

vyššie uvedených rozhodnutí o vyvlastnení vyplýva, ktoré listinné dôkazy vo svojom texte citujú obe
vyššie uvedené rozhodnutia o vyvlastnení a odkazujú na ne. Ďalším podporným dôkazom o vyvlastnení
sporných nehnuteľností nepochybne je aj Žiadosť Rady miestneho národného výboru v Kráľovej nad
Váhom zo dňa 18.2.1960 adresovaná Odboru pre výstavbu rady ONV. O tom, že k vyvlastneniu
sporných nehnuteľností skutočne došlo, svedčí aj obsah pripojeného spisu Okresného súdu Galanta

sp. zn. 5C/173/1988, v ktorom konaní samotní žalovaní 1., 2. spolu s O. L. predniesli ako žalobcovia
skutkové tvrdenia, že časť parcely č. 826/1 bola rozhodnutím Komisie pre výstavbu ONV v Galante zn.
Výst. 524/60 z 3.12.1960 vyvlastnená, ktoré skutkové tvrdenie teraz v prejednávanom spore popierajú.
Pokiaľ žalovaní namietali, že žalobcovia mali ako dôkaz o vyvlastnení predložiť samotné rozhodnutie
o vyvlastnení, tu odvolací súd má za to, že vyššie opísané listinné dôkazy boli spôsobilé preukázať

existenciu oboch rozhodnutí o vyvlastnení. Odvolacia námietka žalovaných, že žalobcovia nepreukázali
existenciu právneho titulu, na základe ktorého vstúpili E. K. a G. K. do držby sporných nehnuteľností,
je nenáležitá.

21. Ďalej žalovaní v odvolaní argumentovali tým, že žalobcovia a ani ich právni predchodcovia nemohli

byť dobromyseľnými držiteľmi sporných nehnuteľností, keďže v rozsudku Okresného súdu Galanta sp.
zn. 5C/173/88-64 zo dňa 16.3.1990 je uvedené, že žalovaní 1., 2. a právna predchodkyňa žalovanej
3. boli v čase rozhodnutia vlastníkmi sporných nehnuteľností. Ustálený výklad a konštantná judikatúra
definujú oprávnenú držbu, ako jednu z nevyhnutných podmienok (conditio sine qua non) nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním, ako faktické ovládanie veci spojenés vôľou nakladať s touto vecou ako

so svojou, v dobrej viere (bona fidae), že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe teda musia byť
splnené kumulatívne tri základné zákonné podmienky a nesplnením, čo i len jednej z nich nie je možné
považovať držbu za oprávnenú. Týmito podmienkami sú: 1. faktické ovládanie veci, tzv. panstvo nad
vecou, 2. vôľa nakladať s vecou ako so svojou, t. j. správať sa k veci tak, ako by držiteľovi vlastnícky
patrila, 3. dobrá viera, že vec držiteľovi patrí, pričom túto dobromyseľnosť je potrebné vždy hodnotiť

objektívneanielenzosubjektívnehohľadiska,t.j.zhľadiskaosobnéhopresvedčeniasamotnéhodržiteľa
veci.

22. Vo svetle vyššie uvedených skutočností, že rozhodnutia o vyvlastnení je možné dôvodne považovať
za domnelý právny titul, na základe ktorého právni predchodcovia žalobcov E. K. a G. K. nadobudli

vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, odvolací súd ďalej poukazuje na skutkové zistenia súdu
prvej inštancie, že E. K. a G. K. ako manželia zaplatili za vyvlastnené sporné nehnuteľnosti náhradu
v sume 7.109 Kčs, ktorú sumu zložili do notárskej úschovy, pričom právni predchodcovia žalovaných
ml. V. L. a S. L. súhlasili s výplatou tejto náhrady a prijali ju. Do držby sporných nehnuteľností vstúpiliE. K. a G. K. v roku 1960, keď následne na základe Stavebného povolenia č. 524/1960 vydaného
ONV Šaľa postavili na parcele č. 826/17 rodinný dom. Sporné pozemky boli a sú z časti zastavané
rodinným domom súpisné číslo XXX zapísaným na Liste vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie N.

I. O. a z časti využívané ako záhrada. E. K. a G. K. užívali sporné pozemky až do svojej smrti, platili
aj daň z nehnuteľnosti. E. K. a G. K. sa preto dôvodne mohli domnievať, že sú vlastníkmi sporných
nehnuteľností, dlhodobo ich vlastníctvo spochybnené nebolo. Je nepochybné, že sporné nehnuteľnosti
boli v nepretržitej oprávnenej držbe E. K. a G. K. v zákonom stanovenej desaťročnej dobe, pričom všetky
zákonom stanovené predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním splnili už v roku 1970,

avšak účinky vydržania a nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam nastali až dňom
1.1.1992.

23. Pokiaľ žalovaní spochybňujú dobromyseľnosť E. K. a G. K. existenciou rozsudku Okresného súdu
Galanta sp. zn. 5C/173/88-64 zo dňa 16.3.1990, tu odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie
(ods. 15 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie) poukazuje na fakt, že zákonom stanovené

predpoklady vydržania splnili E. K. a G. K. už v roku 1970 (i keď účinky právnej skutočnosti
vedúcej k vydržaniu nastali až k 1.1.1992). Konanie vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn.
5C/173/1988 začalo až dňa 12.7.1988, rozsudok č. k. 5C/173/88-64 je zo dňa 16.3.1990, pričom vo
výroku samotného rozsudku je uvedené, že sporné nehnuteľnosti parcela č. 826/17 a č. 826/16 sú
formálnym vlastníctvom navrhovateľov a zostávajú vlastnícky neusporiadané. Vo vzťahu odvolaním

napadnutej otázky dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov tak odvolací súd nepovažuje
argumentáciu žalovaných za opodstatnenú.

24. Závery súdu prvej inštancie, čo do splnenia podmienok vydržania sporných nehnuteľností právnymi
predchodcami žalobcov E. K. a G. K. obsiahnuté v napadnutom rozsudku treba považovať za súladné

so zákonom a skutkovými zisteniami plynúcimi z riadneho dokazovania a odvolaciemu súdu ostáva len
konštatovať správnosť dôvodov použitých na podporu takýchto záverov a s týmito sa v rozhodujúcej
časti stotožniť.

25. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli

potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k naplneniu podmienok pre
aplikáciuustanovenia§134Občianskehozákonníka,keďžeposkytovalibezpečnezistenýskutkovýstav,
ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že právni predchodcovia žalobcov E. K. a G. K. nadobudli sporné nehnuteľnosti
vydržaním do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a preto nepochybne patria do dedičstva po

nich. Súd prvej inštancie však pochybil, keď požiadavke žalobcov, aby určil sporné nehnuteľnosti do
dedičstva po poručiteľovi G. K., rod. K., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom N. I.
O. XXX, vyhovel v celom rozsahu. Z vykonaného dokazovania totiž vyplynulo, že E. K. a G. K. boli
manželia od roku 1955 a sporné nehnuteľnosti nadobudli spoločne do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov (ako už bolo konštatované vyššie), pričom G. K. zomrel dňa XX.XX.XXXX a E. K. zomrela

dňa XX.X.XXXX, keď zánikom manželstva zaniká i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (§ 148
ods. 1 Občianskeho zákonníka), po jeho zániku sa vykoná vyporiadanie (§ 149 ods. 1 Občianskeho
zákonníka), pričom podiely oboch manželov sú rovnaké (§ 150 Občianskeho zákonníka). Z uvedeného
je zrejmé, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď do dedičstva po poručiteľovi G. K. určil
sporné nehnuteľnosti v celosti a nie len v jemu prislúchajúcej polovici ako jednému z bezpodielových

spoluvlastníkov zaniknutého manželstva, keď druhá polovica patrí do dedičstva po poručiteľke E. K.
(takáto požiadavka nebola žalobcami vznesená). Rozsudok súdu prvej inštancie tak spočíva z časti na
nesprávnom právnom posúdení veci vo vzťahu k určeniu rozsahu majetku patriaceho do dedičstva po
poručiteľovi G. K., pričom vecne správnym je len vo vzťahu k polovici sporných nehnuteľností. Vzhľadom
na toto pochybenie súdu prvej inštancie preto bolo potrebné pristúpiť k potvrdeniu rozsudku v tomto

výroku o určení sporných nehnuteľností do dedičstva po poručiteľovi G. K. v polovici a k zmene rozsudku
v tomto výroku o určení sporných nehnuteľností do dedičstva po poručiteľovi G. K. zamietnutím vo
zvyšnej časti (teda v polovici patriacej do dedičstva po poručiteľke E. K.).

26. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaných odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II.

ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu, preto odvolací súd nepovažoval
za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

27. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd pristúpil z časti k zmene rozsudku súdu prvej
inštancie vo výroku vo veci samej (§ 388 Civilného sporového poriadku) a z časti k potvrdeniu rozsudku

súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

28.Podľa§396Civilnéhosporovéhoporiadkuustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvejinštancie
sa použijú aj na odvolacie konanie (ods. 1). Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie (ods. 2).

29. Podľa § 255 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci (ods. 1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (ods. 2).

30. Podľa § 262 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (ods. 2).

31. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie vo výroku vo veci samej z časti zmenil,

je v zmysle citovaného ustanovenia § 396 ods. 2 Civilného sporového poriadku povinný rozhodnúť aj o
nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie.

32. V dôsledku úplného zvrátenia výsledku konania pred súdom prvej inštancie o určenie, že
nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G. K., sa plne

úspešnou stranou s nárokom na náhradu trov konania stali práve žalovaní. Preto o nároku na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového
spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G. K., odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods.
1, 2 Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
tak, že žalovaným priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie

o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G.
K., v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej
inštancie samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po
právoplatnom skončení veci.

33. V dôsledku čiastočného zvrátenia výsledku konania pred súdom prvej inštancie o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi G. K., sa každá zo strán sporu stala úspešnou v
polovici. Preto o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po poručiteľovi G. K., odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku

tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie o určenie, že
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi G. K..

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania o určenie, že nehnuteľnosti patria do bezpodielového
spoluvlastníctva nebohej E. K. a nebohého G. K., odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1

Civilného sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku tak,
že úspešným žalovaným v odvolacom konaní priznal voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania o určenie, nehnuteľnosti patria
do dedičstva po poručiteľovi G. K., odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 Civilného
sporového poriadku v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku tak, že žiadnej

zo strán nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže každá strana mala úspech len
čiastočný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne opäť súd prvej inštancie samostatným
uznesením podľa ustanovenia § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnom skončení
veci.35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).