Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, August 20, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Cob/87/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1317200822
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 08. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Kúšová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1317200822.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu
JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Siffalovičovej v právnej veci žalobcu: Nemocnica Dr. Vojtecha
Alexandra v Kežmarku n.o., Huncovská 1788/42, 060 01 Kežmarok, IČO: 37 886 436, proti žalovanému
v 2. rade: MEDLINE s. r. o., Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava, IČO: 45 866 031, v 3.
rade: CARELINE s. r. o., Rustaveliho 4, 831 06 Bratislava, IČO: 45 236 712, obaja zastúpení: Capitol

Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava, IČO: 47
257 211, o určenie neplatnosti zmlúv, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III
č.k. 23Cb/14/2017-836 zo dňa 10.10.2018, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/14/2017- 836 zo dňa
10.10.2018 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným
v 1. až 3. rade v plnom rozsahu náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 24.01.2017 domáhal,
aby súd určil neplatnosť mandátnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa
04.01.2010 vrátane jej dodatku č. 1 zo dňa 03.02.2012, zmluvy uzatvorenej podľa § 269 ods. 2
Obchodného zákonníka medzi žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade dňa 03.12.2012 a zmluvy

o postúpení časti práv a povinností vyplývajúcich z mandátnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným v 1.
rade a žalobcom na jednej strane a žalovanými v 2. a 3. rade na druhej strane dňa 04.04.2011.
Žalobu odôvodnil tým, že žalobca ako nezisková organizácia poskytujúca všeobecne prospešné služby
- zdravotnú a sociálnu starostlivosť, uzatvoril dňa 04.01.2010 so žalovaným v 1. rade Mandátnu zmluvu
(ďalej len „mandátna zmluva“), na základe ktorej mal žalovaný v 1. rade poskytovať žalobcovi služby
podľa potreby, majúce odporúčací charakter za účelom zvýšenia ekonomickej činnosti nemocnice a

poskytovaných zdravotníckych služieb. Pojem služby bol v zmluve definovaný ako odborné know-
how rozsiahleho súboru, t.j. navrhovanie uplatňovania získaných zahraničných skúseností pri riadení a
prevádzkovaní zdravotníckeho zariadenia a navrhovanie uplatňovania prevádzania opatrení v súvislosti
so zvýšením rentability prevádzky zariadenia vrátane úpravy vzťahov so zdravotnými poisťovňami.
Odplata bola dohodnutá v sume 4.000 eur za každý mesiac trvania zmluvy. Okrem toho sa zmluvné
strany dohodli aj na zvýšení odmeny o 50 % odvodenej od výpočtu bežnej likvidity závislej od zvýšenia

ekonomickej efektivity zariadenia. Mandátna zmluva bola uzatvorená na dobu trvania zmluvného vzťahu
žalobcu so Všeobecnou zdravotnou poisťovňou a.s., pričom túto zmluvu bolo možné vypovedať len
v prípade podstatného porušenia zmluvných povinností niektorou zo zmluvných strán, pod čím sa
rozumelo nezaplatenie ceny zo strany žalobcu. Všeobecne k zániku mandátnej zmluvy mohlo dôjsť
uplynutím doby, na ktorú bola dohodnutá, dohodou zmluvných strán alebo zánikom jednej zo zmluvných
strán. Mestské zastupiteľstvo mesta Kežmarok dňa 28.06.2012 schválilo zmenu čl. 6 ods. 3 štatútu

žalobcutak,ženaschváleniemandátnejzmluvysapotrebovalsúhlaszastupiteľstva.Žalobcaažalovaný
v 1. rade na jednej strane a žalovaní v 2. a 3. rade uzatvorili dňa 04.04.2011 zmluvu o postúpení častipráv a povinností vyplývajúcich z mandátnej zmluvy. Žalobca a žalovaný v 1. rade uzatvorili dodatok č.
1 k mandátnej zmluve, ktorým sa doplnil čl. III mandátnej zmluvy upravujúci cenu/odmenu o dohodu,
podľa ktorej mal žalovaný v 1. rade z dôvodu značnej námahy vynaloženej za účelom ozdravenia

zariadenia prostredníctvom súdom povolenej reštrukturalizácie nárok, v prípade zániku zmluvy podľa
čl. VII bodu 1, 2 alebo 3 mandátnej zmluvy, na odmenu vo výške 50 % z rozdielu medzi pohľadávkami
žalobcu ku dňu 31.12.2011 a pohľadávkami, ktoré budú veriteľom skutočne vyplatené vo výške podľa
súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu žalobcu, pričom pojem značná námaha nebol v zmluve
špecifikovaný.Včaseuzatváraniapredmetnéhododatkubolžalobcavreštrukturalizačnomkonaní,ktoré

začalo dňa 10.01.2012, pričom samotná reštrukturalizácia žalobcu bola povolená dňa 17.01.2012 a
ukončená dňa 13.06.2012 s tým, že bol potvrdený reštrukturalizačný plán žalobcu a dňa 30.06.2016
bol žalobca ozdravený. V období reštrukturalizácie žalovaný v 1. rade nevykonával pre žalobcu žiadne
mimoriadne činnosti. Dohodou uzatvorenou medzi žalovanými v 1. a 2. rade zo dňa 03.12.2012 malo
dôjsť k postúpeniu časti práv a povinností z mandátnej zmluvy a časť odmeny čl. 3 mandátnej zmluvy
mala byť vyplácaná žalovanému v 2. rade. Dňa 27.05.2013 žalobca a žalovaný v l. rade uzatvorili

dohodu o zmene splatnosti odmeny, pričom podľa čl. 3 žalobca uznal záväzok špecifikovaný v čl.
1 tejto dohody. Faktúrou č. XXXXXX zo dňa 09.01.2017 na sumu 4.000 eur a č. XXXXXXX zo
dňa 10.01.2017 na sumu 1.235.929,29 eur si žalovaný v 1. rade uplatnil svoje nároky z mandátnej
zmluvy. Mesto Kežmarok vykonalo na základe uznesenia mestského zastupiteľstva zo dňa 23.11.2016
kontrolu z ktorej bolo zistené, že celkovo bola za obdobie rokov 2010-2016 vyplatená žalovaným

v 1. až 3. rade odmena v sume 1.221.213 eur. Žalobca mandátnu zmluvu považoval za absolútne
neplatnúzdôvodu,ženeobsahujepodstatnénáležitostimandátnejzmluvy,konkrétneurčenieobchodnej
záležitosti a spôsob zriadenia obchodnej záležitosti. Pokiaľ ide o know-how poukázal na smernicu ES
1790/1999, 2659/2000, 772/2004 a uviedol, že mandátna zmluva vymedzuje v čl. I mandátne činnosti
ako činnosti odporúčacieho charakteru, avšak mandátna činnosť nemôže mať takýto charakter, keďže

musí ísť o konkrétne zariadenie dohodnutej obchodnej záležitosti, pričom konateľovi žalovaného v
1. rade nebola udelená ani plná moc. Okrem toho namietal, že mandátna zmluva nebola schválená
mestským zastupiteľstvom mesta Kežmarok, čo bolo vymedzené v štatúte žalobcu schválenom dňa
19.11.2009. Poukázal na nevypovedateľnosť mandátnej zmluvy, čo bolo podľa žalobcu v rozpore so
zásadou poctivého obchodného styku. Uviedol, že jediný konateľ a spoločník žalovaných, ktorý bol

aj predsedom správnej rady žalobcu, a ktorý predmetné zmluvy uzatváral v rozpore s § 27 písm. b)
zákona č. 213/1997 Z.z. nesmel vo vlastnom mene a na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súviseli
s činnosťou neziskovej organizácie. Poukázal na to, že zámer žalovaného v 1. rade bol znevýhodniť
žalobcu a spôsobiť mu ujmu, zisk žalobcu sa nemohol použiť v prospech jej zakladateľov, čím došlo
k zneužitiu práva. Uviedol, že uzatvorením dodatku č. 1 došlo k navýšeniu odmeny bez toho, aby sa

žalovaný v 1. rade o to aktívne pričinil, kedy účelom dodatku č. 1 bolo na strane žalovaného v 1. rade
čo najväčšie vyčerpanie finančných prostriedkov od žalobcu. Za závažné zneužitie práva a porušenie
zásady poctivého obchodného styku považoval i skutočnosť, že nároky veriteľov v reštrukturalizačnom
procese žalobcu boli uspokojené do výšky 8 % z výšky pohľadávok, ktoré si veritelia uplatnili. Podľa
žalobcu bolo znenie dodatku vágne, neisté a pochybné, keďže presne nešpecifikoval pojem značná

námaha.
Žalovaný v 1. rade poukázal na to, že ak strany určitý čas plnili povinnosti zo zmluvy a niektorá zo
strán neskôr začne namietať jej platnosť, takéto následné správanie strán je významnou skutočnosťou
objasňujúcou úmysel strán, pričom úmyslom žalobcu je znemožniť činnosť žalovanému v 1. rade z
dôvodov osobitného podtónu. Uviedol, že vôľa žalobcu a žalovaného v 1. rade bola vyhlásená v

mandátnej zmluve a jej dodatku, ktorý navrhol žalobca a ktorý žalobca tiež podpísal. Ďalej uviedol,
že zmluvné strany si pri uzatvorení zmluvy riadne vymedzili podstatnú časť zmluvy - obstaranie
obchodnej záležitosti, kde sa žalovaný v 1. rade zaviazal poskytovať žalobcovi obchodnú záležitosť
odporúčacieho charakteru. Podľa neho po formálnej stránke je mandátna zmluva dohodou o všetkých
podstatných náležitostiach, pričom na jej platné uzatvorenie sa nevyžaduje písomná forma. Uviedol,

že ak by sa súd nestotožnil s tým, že predmetná zmluva je mandátnou zmluvou, je potrebné
zmluvu považovať za inominátnu. Konštatoval, že okolnosti za ktorých bola mandátna zmluva
uzatvorená a plnená nenasvedčovali tomu, že by bol žalobca šikanovaný. Poukázal aj na to, že
zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, a to na dobu trvania zmluvného vzťahu medzi žalobcom a
Všeobecnou zdravotnou poisťovňou, pričom žalobca mohol vždy vypovedať takúto zmluvu za účelom

vyjednania lepších podmienok. Zdôraznil, že mestské zastupiteľstvo mesta Kežmarok nebolo oprávnené
rozhodovať a schvaľovať obchodnoprávne zmluvy žalobcu, schvaľovanie mandátnej zmluvy mestským
zastupiteľstvom nemalo vplyv na jej platnosť a záväznosť, pričom žalovaný v 1. rade nemohol žiadnym
spôsobom ovplyvniť predloženie mandátnej zmluvy na rokovanie mestského zastupiteľstva. Nestotožnilsa ani s tvrdením žalobcu, že porušil § 27 a § 2 zákona o neziskových organizáciách a uviedol, že
zákaz konkurencie sa viaže na osobné podnikanie, žalovaní vl. až 3. rade však nikdy nevykonávali
podnikanie rovnaké alebo obdobné s predmetom činnosti žalobcu, nevykonávali a ani nesprostredkovali

pre iné osoby činnosti v oblasti predmetu činnosti žalobcu. Ďalej poukázal na to, že od počiatku
koordinoval proces reštrukturalizácie, čoho si bol žalobca vedomý, preto po dohode uzatvorili dodatok č.
1 k mandátnej zmluve. Zdôraznil, že žalobca neuviedol dôvod neplatnosti zmluvy o postúpení časti práv
a povinnosti z mandátnej zmluvy a keďže mandátna zmluva neurčovala povinnosť mandatára zariadiť
záležitosť osobne, žalovaný v 1. rade bol oprávnený aj samostatne postúpiť časť práv a povinností na

tretiu osobu.
Žalovaní v 2. a 3. rade vo svojich vyjadreniach zopakovali právne argumenty uvedené žalovaným v 1.
rade. Žalovaní v 1. a 2. rade podali dňa 11.05.2018 voči žalobcovi vzájomnú žalobu, ktorú súd vylúčil
uznesením zo dňa 10.07.2018 na samostatné konanie.
Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 1,2, § 2
ods. 2 písm. a), § 261 ods. 2, 3 písm. d), 4, § 263 ods. 1, § 265, § 269 ods. 1, 2, § 272 ods. 1, 2, § 334,

§ 566 ods. 1, § 567 ods. 2, § 568 ods. 1, 3,m 4, § 571 ods. 2, § 572 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník (ďalej len „OBZ“), § 18 ods. 1, 2 písm. d), § 19 ods. 1, § 19a ods. 1, § 20 ods. 1, § 37 ods. 1, 2,
3, § 38 ods. 1, 2, § 39, § 41 ods. 1, § 511 ods. 1, 2, 3, § 531 ods. 2, § 582 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 3 písm. 1) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení
(ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“), § 1, § 2 ods. 1, 2 písm. a), § 8 ods. 1, 2, § 19 ods. 1, 2, § 23 ods. 1, 7,

§ 27 zákona č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne prospešné služby
(ďalej len „zákon č. 213/1997 Z.z.“), § 137 písm. c), § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
Súd považoval podmienku existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení neplatnosti
predmetných zmlúv za splnenú. Mal za to, že ak riaditeľ žalobcu prejavil vôľu vstúpiť do záväzkového

vzťahu s iným subjektom práva, pričom výdavky spojené s týmto záväzkovým vzťahom boli v súlade
s rozpočtom žalobcu, bolo potrebné takýto prejav vôle riaditeľa žalobcu stotožniť s prejavom vôle
samotného žalobcu vyjadreného navonok, teda s právnym úkonom. Znenie štatútu žalobcu účinného v
období od 19.11.2009 do 27.07.06.2012, z ktorého vyplývalo, že záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného
v 1. rade vzniknutý z uzatvorenej Mandátnej zmluvy zo dňa 04.01.2010 mal byť schválený mestským

zastupiteľstvom mesta Kežmarok, t.j. orgánom zakladateľa, bolo podľa súdu v rozpore s § 19a ods. 1 OZ,
keďže obmedziť spôsobilosť neziskovej organizácie v nadobúdaní práv a povinností, teda aj schopnosť
žalobcu vstupovať do záväzkových vzťahov, nemožno inak, než zákonom, pričom štatút žalobcu
nemožno pod pojem zákon v žiadnom prípade subsumovať. Súd mal preto za to, že medzi žalobcom
a žalovaným vznikol uzavretím Mandátnej zmluvy v písomnej forme dňa 04.01.2010 záväzkový vzťah,

a to aj bez schválenia tejto zmluvy mestským zastupiteľstvom mesta Kežmarok, pričom uvedená
skutočnosť zároveň nepredstavuje dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 až 40 OZ. Navyše
z vykonaného dokazovania vyplynulo, že podnet na uzatvorenie predmetnej zmluvy prišiel zo strany
žalobcu, resp. mesta Kežmarok, pričom v predzmluvných rokovaniach o zmluvných podmienkach sa
okremzmluvnýchstránzúčastniliajinéosoby,nazákladečohosúdnemoholkonštatovať,žebyžalovaný

v 1. rade pri jej uzatváraní konal v rozpore s dobrými mravmi, resp. so zásadami poctivého obchodného
styku. Podľa súdu v predmetnej mandátnej zmluve bola dostatočným spôsobom určená aj obchodná
záležitosť a spôsob jej vykonania, keďže pod obchodnou záležitosťou sa rozumeli know-how služby
žalovaného v 1. rade majúce odporúčací charakter, tzv. poradenstvo, a teda uzatvorená zmluva medzi
žalobcom a žalovaným obsiahla všetky podstatné náležitosti mandátnej zmluvy podľa § 566 OBZ.

Ďalej uviedol, že mandátna zmluva bola uzatvorená na dobu určitú, pričom pri takto dojednanej zmluve
je priamo zo zákona vylúčené (§ 582 ods. 1 OZ), aby záväzkový vzťah zanikol výpoveďou, a preto
tzv. nevypovedateľnosť zmluvy je len premietnutím zákonnej úpravy skončenia záväzkového vzťahu
výpoveďou a okrem toho z mandátnej zmluvy vyplývalo, že ju bolo možné skončiť dohodou a zo zákona
vyplývala možnosť odstúpenia od zmluvy, ak bol daný jeden zo zákonných dôvodov. Konštatoval, že

porušenie zákazu ustanoveného v § 27 zákona č. 213/1997 Z.z. by nezakladalo dôvod neplatnosti
vykonanéhoalebosprostredkovanéhozakázanéhoobchodu,aleosobnúzodpovednosťzaškoduosoby,
ktorá uvedený zákaz porušila, ak ním došlo k spôsobeniu škody. Poukázal tiež na to, že žalobca
nepreukázal také konanie p. F.Ů.Ž., ktorým by porušil zákaz konkurencie, navyše predmet podnikania
žalovaného v 1. rade nie je totožný so všeobecne prospešnou službou poskytovanou žalobcom.

Rovnaký právny záver konštatoval aj pri argumente žalobcu, že konaním žalovaného v 1. rade došlo k
porušeniu zákazu použitia zisku žalobcu v prospech zakladateľov, členov orgánov alebo zamestnancov,
keďže žalobca také konanie žalovaného v 1. rade nepreukázal. Súd sa nestotožnil ani s tvrdením
žalobcu, že žalovaný v 1. rade sa aktívne nepričinil o reštrukturalizáciu žalobcu, keďže z vykonanéhodokazovania, najmä výsluchom reštrukturalizačného správcu mal preukázané, že žalovaný v 1. rade
okrem oslovenia správcu bol práve tou osobou, ktorá so správcom počas celej doby reštrukturalizácie
komunikovala, poskytovala mu súčinnosť, rokovala s veriteľmi žalobcu a podobne, teda žalovaný v

1. rade počas reštrukturalizácie plnil svoje zmluvné povinnosti z mandátnej zmluvy. Za nesporné súd
označil, že uzatvorením dohody o postúpení práv a povinností vyplývajúcich z mandátnej zmluvy došlo
podľa § 531 ods. 2 OZ k pristúpeniu žalovaných v 2. a 3. rade k záväzku žalovaného v 1. rade z
mandátnej zmluvy, na základe čoho sa žalovaní v 2. a 3. rade stali novými dlžníkmi popri pôvodnom
mandatárovi - žalovanom v 1. rade a za splnenie dlhu zodpovedali dlžníci spoločne podľa zásad pasívnej

solidarity v § 511 OZ. Od momentu pristúpenia žalovaných v 2. a 3. rade sa obsah záväzkov každého
zo žalovaných voči žalobcovi mohol líšiť, v zmysle čoho došlo k zmene obsahu mandátnej zmluvy
uzatvorením Dodatku č. 1 medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 03.02.2012, zmena bola v dohode
o vzniku nároku žalovaného v 1. rade na odmenu vo výške 50 % z rozdielu medzi pohľadávkami žalobcu
ku dňu 31.12.2011 a pohľadávkami, ktoré budú veriteľom skutočne vyplatené podľa súdom potvrdeného
reštrukturalizačného plánu, dôvodom vzniku tejto odmeny bola značná námaha vynaložená žalovaným

v 1. rade za účelom ozdravenia žalobcu prostredníctvom súdom povolenej reštrukturalizácie. Súd ďalej
uviedol, že tvrdenie žalobcu, že dodatok č. 1 k mandátnej zmluve je neplatný z dôvodu, že žalovaný v
1. rade sa aktívne nepričinil pri reštrukturalizácii, bolo výsluchom reštrukturalizačného správcu žalobcu
vyvrátené. Tvrdenie, že účelom dodatku č. 1 bolo čo najväčšie vyčerpanie finančných prostriedkov
žalobcu a závažné zneužitie práva a porušenie zásady poctivého obchodného styku podľa súdu žalobca

nepreukázal žiadnymi dôkaznými prostriedkami, navyše od uzatvorenia mandátnej zmluvy vrátane jej
dodatku až do odvolania členov správnej rady žalobcu nepovažoval žalobca uvedené skutočnosti za
pochybné, neplatné alebo v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, k zmene postoja žalobcu
prišlo až po zmene vedenia žalobcu. Dodal, že ak by aj správanie žalovaného v 1. rade, ktoré vyústilo k
uzatvoreniu dodatku č. 1 k mandátnej zmluve, bolo v rozpore zo zásadami poctivého obchodného styku,

nemalo by to za následok neplatnosť uvedeného dodatku, ale následok vyslovený v § 265 OBZ, t.j.
výkon práva žalovaného v 1. rade by nepožíval právnu ochranu. Súd poukázal na to, že žalobca namietol
aj platnosť Dohody uzatvorenej medzi žalovaným v 1. a 2. rade zo dňa 03.12.2012, avšak opomenul
uviesť akékoľvek dôvody neplatnosti tejto dohody, čím si nesplnil procesnú povinnosť tvrdenia, na ktorú
nadväzuje procesná povinnosť preukázania týchto tvrdení, čo malo za následok neúspech v spore. Súd

dospel k záveru, že žaloba žalobcu je v celom rozsahu nedôvodná, preto ju zamietol a v spore úspešným
žalovaným v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Svoje podanie odôvodnil tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces podľa § 365 ods. 1 písm. b) C S P, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods. i písm. í) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
Vyjadril názor, že v danom prípade došlo k obmedzeniu spôsobilosti právnickej osoby nadobúdať

práva a povinnosti v súlade s § 19 ods. 2 písm. j) zákona č. 213/1997 Zb.. Poukázal na § 8 a § 19
ods. 2 písm. i), j) citovaného zákona a uviedol, že bolo preukázané, že zakladateľ a správna rada
sa riadili uvedenými ustanoveniami a premietli ich do zmeny čl. 6 ods. 3 štatútu a zároveň zákonne
vyjadrili, že pôsobenie spoločnosti PP PARTNERSHIP s.r.o. v neziskovej organizácii upravuje mandátna
zmluva schválená mestským zastupiteľstvom mesta Kežmarok. Poukázal na to, že mesto Kežmarok má

povinnosť podľa § 4 ods. 3 písm. h) zákona č. 369/1990 Zb. vytvárať podmienky na zabezpečovanie
a poskytovanie zdravotnej starostlivosti, pričom je podmienkou, že zakladateľ a vlastník majetku, ktorý
žalobca spravuje a užíva, s uzavretím mandátnej zmluvy súhlasí. Zdôraznil, že žalobca ako nezisková
organizácia zriadená na poskytovanie zdravotnej starostlivosti nie je nadáciou, ktorá sa po zriadení,
ak to jej štatút umožňuje, môže úplne oddeliť od zriaďovateľa tak, že zriaďovateľ nemá na jej činnosť

žiaden vplyv, preto je nevyhnutné, aby štatút zakladateľovi umožňoval v určitom rozsahu uplatňovať
svoj vplyv na činnosť žalobcu. Vyjadril názor, že čl. 6 ods. 3 štatútu v znení platnom v Čase uzavretia
mandátnej zmluvy bolo legálnym, legitímnym a primeraným spôsobom uplatnenia vplyvu zakladateľa na
nímzaloženúneziskovúorganizáciu,čojeajústavnoprávnesúladné(NálezÚstavnéhosúduSRPL.ÚS.
11/2010). Uviedol, že požiadavka, že mandátna zmluva musí byť schválená mestským zastupiteľstvom

nie je zásahom do kompetencie orgánov neziskovej organizácie alebo jej riaditeľa, ale úpravou spôsobu
voľby správnej rady, kedy mestské zastupiteľstvo je oprávnené na takúto úpravu. Zdôraznil, že bez
predchádzajúceho schválenia zastupiteľstvom mandátna zmluva nie je platná. Namietal, že štatutárny
zástupca žalobcu aj konateľ žalovaného v 1. rade mali v čase uzatvárania mandátnej zmluvy vedomosť,žepodmienkoujejplatnostijejejschváleniemestskýmzastupiteľstvommestaKežmarok.Ďalejnamietal,
že v zmluve nie je uvedené, aká konkrétna záležitosť má byť zriadená a nie je ju možné zistiť ani z
obsahu iných ustanovení ani výkladom, z čoho vyplýva aj neurčitosť spôsobu, akým sa má zariadiť.

Podľa žalobcu mandátna zmluva neobsahuje dostatočný popis predmetu zmluvy, a to ani tak, aby
mohla byť považovaná za inú ako označenú zmluvu, je preto neplatná podľa § 37 ods. 1 OZ a §
269 ods. 2 OBZ. Dodal, že ak aj žalovaný v 1. rade mal v predmete činnosti v obchodnom registri
podnikateľské poradenstvo, to ešte neznamená, že jej výkon bol aj skutočne dohodnutý a vykonávaný,
popis predmetu činnosti v mandátnej zmluve nie je totožný s právnym poradenstvom. Podľa žalobcu ak

mandátna zmluva nemá konkrétne definovaný predmet ako poskytovanie služieb, platí to ešte viac v
prípade know-how. Namietal, že súd nevysvetlil, prečo treba hľadať úpravu výpovede v prejednávanej
veci v OZ keď OBZ v § 574 ods. 1 má kompletnú úpravu výpovede, pričom táto úprava sa odkazom (§
589 OBZ) použije aj na komisionársku a zasielateľskú zmluvu. Uviedol, že ak by sa aj mala aplikovať
úprava v OZ, bola by to úprava príkaznej zmluvy, ktorá je zmluvou obdobnou a ktorá v § 731 OZ
odkazuje na úpravu zániku plnomocenstva v § 33 OZ a aj keby sa na vec mal aplikovať § 582 ods.

1 OZ nevyplývala by z toho nevypovedateľnosť zmluvy vo vzťahu k žalobcovi. Poukázal na to, že v
zmluva je síce vypovedateľná podľa čl. IV ods. 2, avšak len jednou stranou - žalovaným v 1. rade, čo
spôsobuje nevyváženosť vzájomných práv a povinností zmluvných strán a obmedzuje právo žalobcu
rozhodovať o tom, či v právnom vzťahu zotrvá alebo nie. Vyjadril názor, že mandátna zmluva v znení
dodatku č. 1 vytvorila „bránu“, ktorá umožňuje, aby cez ňu mohli finančné prostriedky z neziskovej

organizácie „legálne“ tiecť na účet žalovaného v 1. rade, čo je v rozpore s dobrými mravmi. Názory súdu
v bode 88. odôvodnenia rozsudku sa podľa žalobcu nezakladajú na vykonaných dôkazoch, sú právne
neakceptovateľné. Zdôraznil, že pán F.Ž. bol v čase uzatvárania mandátnej zmluvy členom správnej
rady v postavení jej predsedu a zároveň jediným členom a konateľom PP PARTERSHIP s.r.o., uzatváral
vo vlastnom mene a na vlastný účet obchody, ktoré súviseli s činnosťou neziskovej organizácie, pričom

sa prieči dobrým mravom, aby žalovaný v 1. rade a jeho obchodné spoločnosti z takýchto obchodov
profitovali na úkor žalobcu, ktorého podľa mandátnej zmluvy mal ekonomicky konsolidovať. Mandátnu
zmluvu považoval v tomto kontexte za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi vrátane všetkých
právnych úkonov na ňu nadväzujúcich. Poukázal na to, že podpisy štatutárneho zástupcu žalovaných
sú na zmluvách aj z laického pohľadu evidentne odlišné, z čoho nevyvodil súd žiadne závery. Z čl. 3 ods.

1 mandátnej zmluvy v znení dodatku č. 1 podľa neho nemožno vyvodiť, že by predmetom zmluvy mala
byť aj činnosť súvisiaca s reštrukturalizáciou žalobcu, dodatkom č. 1 sa dohodla cena za činnosť, na
vykonaní ktorej sa účastníci nikdy nedohodli v pôvodnej zmluve ani v neskorších dodatkoch. Namietal,
že znenie čl. 3 ods. 1 dodatku č. 1 je nekonkrétne, nezrozumiteľné a odporujúce si, mechanizmus
výpočtu odmeny je nejasný, kedy neurčitosť tohto dodatku spôsobuje jeho neplatnosť podľa § 37 OZ.

Poukázal na to, že výsledkom uskutočnenej reštrukturalizácie bolo, že sa žalobca zbavil dlhov vo výške
2,6 mil. eur a z tejto sumy má byť žalovanému v 1. a 2. rade určená neprimeraná odmena vo výške
50 %, čo je asi 1,2-1,3 milióna eur. S poukazom na zákon č. 7/2005 Z.z. neprijal názor žalovaného v
1. rade, že jeho zásluhou došlo k ozdraveniu žalobcu. Za signifikantnú označil skutočnosť vyplývajúcu
z predbežnej finančnej kontroly, ktorej sa súd nevenoval, a to, že odpísané dlhy má žalobca zaplatiť z

reálnych peňazí, ktorých mal a má kritický nedostatok, preto ich v skutočnosti vyplatiť nemohol a nemôže
napriek realizovanej reštrukturalizácii, znamenalo by to koniec poskytovania zdravotnej starostlivosti
a zánik právnickej osoby, čo je skutočný dôvod uzatvorenia Dohody o zmene splatnosti odmeny zo
dňa 27.05.2013 medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade. Uviedol, že reštrukturalizácia, tak ako bola
realizovaná, popiera samotný jej zmysel, keď ešte počas jej výkonu zaťažuje žalobcu voči mandatárovi.

Mal preto za to, že dodatok č. 1 svojím obsahom a účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa
dobrým mravom, preto je neplatný aj s poukazom na § 39 OZ. Zdôraznil, že takéto konanie poškodilo
veriteľov, pretože prišli o značnú časť svojich pohľadávok a poškodilo aj žalobcu tým, že žalovaní
v 1. a 2. rade chcú značnú časť úspor získaných reštrukturalizáciou odčerpať formou neprimeranej
odmeny. K tvrdeniu súdu, že žalobca neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by dohoda uzatvorená medzi

žalovaným v 1. rade a žalovaným v 2. rade bola neplatná uviedol, že táto dohoda nadväzuje na uzavretú
mandátnu zmluvu a dodatok, ktoré považuje za neplatné. Okrem toho namietal, že súd sa nevysporiadal
so všetkými dôkazmi, napr. svedeckými výpoveďami B.. D., obsahom predbežnej správy z finančnej
kontroly, všetkými listinnými dôkazmi pripojenými k vyjadreniu zo dňa 07.08.2018, čo robí napadnutý
rozsudok nepreskúmateľným. S ohľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní podaním doručeným súdu dňa 19.12.2018. Vyjadrili názor,
že v žiadnom ustanovení zákona č. 213/1997 Zb., zákona č. 369/1990 Zb., ani v žiadnom inomzákone, nie je stanovená ako podmienka platného uzatvorenia mandátnej zmluvy jej predchádzajúce
schválenie mestským zastupiteľstvom. Interpretáciu nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 11/2010 zo
strany žalobcu označili za svojskú. Uviedli, že akékoľvek ne/schvaľovanie mandátnej zmluvy mestským

zastupiteľstvom, nemá vplyv na jej platnosť a záväznosť, mandátna zmluva bola riadne podpísaná
vtedajším štatutárnym zástupcom žalobcu a jedná sa o perfektný právny úkon. Vymedzenie predmetu
zmluvy považovali za dostatočne určité. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že súd nevysvetlil, prečo hľadal
úpravu výpovede v Občianskom zákonníku, keď Obchodný zákonník obsahuje v § 574 ods. 1 kompletnú
úpravu výpovede žalovaní uviedli, že žalobca opomenul zásadu zmluvnej voľnosti zmluvných strán a

nakoľko si zmluvné strany dojednali ukončenie svojej spolupráce odchylne od ustanovení Obchodného
zákonníka, nepoužije sa § 574 OBZ, ale ustanovenia mandátnej zmluvy. Poukázali na to, že sa jedná
o zmluvu uzatvorenú na dobu určitú a keďže Obchodný zákonník neobsahuje ustanovenia týkajúce sa
ukončenia záväzkového vzťahu výpoveďou, je potrebné subsidiárne aplikovať § 582 OZ. Zdôraznili, že
ak zmluvné strany dojednali, že vypovedať zmluvu možno len z dôvodu porušenia zmluvných povinností,
pričom za podstatné porušenie zmluvy sa považuje nezaplatenie ceny, súd vec správne právne posúdil,

keď uviedol, že nevypovedateľnosť mandátnej zmluvy bola len premietnutím zákonnej nemožnosti
vypovedať zmluvu uzavretú na dobu určitú, je totiž vecou zmluvného dojednania ako a či vôbec bude
možné zmluvu vypovedať. Mali za to, že pán F.Ů.Ž. ako vtedajší štatutárny orgán žalovaného v 1.
rade a predseda správnej rady žalobcu nijako neporušil zákaz konkurencie vyjadrený v § 27 zákona
č. 213/1997 Z.z.. Okrem toho uviedli, že súd správne vyhodnotil, že porušenie zákazu konkurencie by

nespôsobilo neplatnosť uzatvorenej zmluvy, ale osobnú zodpovednosť za škodu konkrétnej osoby, ktorá
uvedený zákaz porušila, ak ním došlo k spôsobeniu škody. Poukázali tiež na to, že v konaní otázka
eventuálnej ne/pravosti podpisov na zmluvách nebola nijako riešená, resp. zo strany žalobcu napádaná
a nebolo teda úlohou súdu sa týmito skutočnosťami zaoberať. Znenie dodatku č. 1 k mandátnej zmluve
považovali za dostatočne určité, jasné a zrozumiteľné, pričom dojednanie odmeny v zazmluvnenej

výške, nemôže spôsobovať neplatnosť dodatku č. 1. Stotožnili sa s názorom súdu, že žalobca si nesplnil
procesnú povinnosť tvrdenia, na ktorú nadväzuje povinnosť preukázania týchto tvrdení, následkom
čoho bol žalobca v spore neúspešný. Poukázali na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 640/2014 zo dňa
01.04.2015 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/l 1/2008 zo dňa 18.06.2009. Zdôraznili,
že neplatnosť zmluvy má byť výnimkou a nie zásadou, kedy opačná prax nie je ústavne konformná a je v

rozpore s princípmi právneho štátu. Odvolanie žalobcu označili za nedôvodné a napadnutý rozsudok za
vecne správny, v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. S ohľadom na uvedené žiadali,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v celom rozsahu.

4. V podaní doručenom súdu dňa 02.08.2019 žalobca s poukazom na § 366 písm. c), d) CSP predložil
v odvolacom konaní dôkaz - Znalecký posudok znaleckej organizácie ATLC, k.s., obsahom ktorého je
zodpovedanie otázok súvisiacich s trestným konaním a s prebiehajúcim obchodnoprávnym konaním.

5. Ďalšie vyjadrenie nebolo podané.

6.KrajskýsúdvBratislave,akosúdodvolacípodľa§34zákonač.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok
(ďalej len „CSP“), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého rozsudku, postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.

7. Podľa § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), tento zákon
upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s
podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré
otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich
nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa

zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

8. Podľa § 261 ods. 2 OBZ, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové vzťahy medzi subjektom
verejnéhopráva,aksatýkajúzabezpečovaniaverejnýchpotriebalebovlastnejprevádzkyapodnikateľmi
pri ich podnikateľskej činnosti.

9. Podľa § 261 ods. 3 písm. d) OBZ, na účely odseku 2 subjektom verejného práva je právnická osoba,
ktorá spĺňa požiadavky podľa odseku 4.10. Podľa § 261 ods. 4 OBZ, právnická osoba podľa odseku 3 písm. d) je osoba založená alebo zriadená
na účel plnenia potrieb všeobecného záujmu, ktoré nemajú výrobný alebo obchodný charakter, a
a) je úplne alebo z väčšej časti financovaná subjektom verejného práva podľa odseku 3 písm. a) až d),

b) je kontrolovaná subjektom verejného práva podľa odseku 3 písm. a) až d) alebo
c) subjekt verejného práva podľa odseku 3 písm. a) až d) vymenúva alebo volí viac ako polovicu členov
jej riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu.

11. Podľa § 263 ods. 1 OBZ, strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé

ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení § 261 a § 262 ods. 2, § 263 až 272, § 273 ods. 1, § 276 až
289, 301, 303, 304, § 306 ods. 2 a 3, § 308, § 311 ods. 1, § 312, 313, § 321 ods. 4, § 324, 340a, 340b,
341, 365, 369 až 369d, 370, 371, 376, 382, 384, 386 až 408, 408a, 444, 458, 459, 477, 478, § 479 ods.
2, § 480, 481, § 483 ods. 3, § 488, 493, 499, § 509 ods. 1, § 592, 597, § 655 ods. 1, § 655a, § 660 ods.
2 až 4, § 668 ods. 3, § 668a, 669, 669a, 672a, 675, 676 ods. 1 a 2, § 711, 720, 725, 729, 743 a 771c.

12. Podľa § 265 OBZ, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.

13. Podľa § 566 ods. 1 a 2 OBZ, mandátnou zmluvou sa mandatár zaväzuje, že pre mandanta na jeho
účet zariadi za odplatu určitú obchodnú záležitosť uskutočnením právnych úkonov v mene mandanta

alebo uskutočnením inej činnosti a mandant sa zaväzuje zaplatiť mu za to odplatu. Ak je zariadenie
záležitosti predmetom podnikateľskej činnosti mandatára, predpokladá sa, že odplata bola dohodnutá.

14. Podľa § 574 OBZ,
(1) Mandant môže zmluvu kedykoľvek čiastočne alebo v celom rozsahu vypovedať.

(2) Ak výpoveď neurčuje neskoršiu účinnosť, nadobúda účinnosť dňom, keď sa o nej mandatár dozvedel
alebo mohol dozvedieť.
(3) Od účinnosti výpovede je mandatár povinný nepokračovať v činnosti, na ktorú sa výpoveď vzťahuje.
Je však povinný mandanta upozorniť na opatrenia potrebné na to, aby sa zabránilo vzniku škody
bezprostredne hroziacej mandantovi nedokončením činnosti súvisiacej so zariaďovaním záležitosti.

(4) Za činnosť riadne uskutočnenú do účinnosti výpovede má mandatár nárok na úhradu nákladov
vynaložených podľa § 572 a na primeranú časť odplaty.

15. Podľa § 19a ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), spôsobilosť
právnickej osoby nadobúdať práva a povinnosti môže byť obmedzená len zákonom.

16. Podľa § 20 ods. 1 OZ, právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to
oprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).

17. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak

je neplatný.

18. Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

19. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 213/1997 Z.z. o neziskových organizáciách poskytujúcich všeobecne
prospešné služby (ďalej len „zákon č. 213/1997 Z.z.“), zakladateľ vydá štatút, ktorý upraví podrobnosti
o organizačnej štruktúre, činnosti a hospodárení neziskovej organizácie.

20. Podľa § 8 ods. 2 zákona č. 213/1997 Z.z., štatút obsahuje najmä

a) názov a sídlo neziskovej organizácie,
b) druh všeobecne prospešných služieb (§ 2 ods. 2),
c) spôsob zverejnenia podmienok poskytovania jednotlivých druhov všeobecne prospešných služieb,
d) orgány neziskovej organizácie a vymedzenie ich pôsobnosti,
e) počet členov, spôsob voľby a dĺžku funkčného obdobia správnej rady, dozornej rady (revízora) alebo

ďalšieho orgánu, ak je zriadený,
f) čas uschovávania zápisníc zo zasadnutí orgánov neziskovej organizácie,
g) spôsob majetkového vyporiadania pri zrušení neziskovej organizácie.21. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 213/1997 Z.z., správna rada najmä
i) rozhoduje o zmenách v štatúte s výnimkou ustanovení, ktoré si zakladateľ vyhradil v zakladateľskej
zmluve,

j) rozhoduje o obmedzení práva riaditeľa konať v mene neziskovej organizácie.

22. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 213/1997 Z.z., riaditeľ je štatutárny orgán, ktorý riadi činnosť neziskovej
organizácie a koná v jej mene. Rozhoduje o všetkých záležitostiach neziskovej organizácie, ak nie sú
týmto zákonom, zakladacou listinou alebo štatútom vyhradené do pôsobnosti iných orgánov.

23. Podľa § 23 ods. 2 zákona č. 213/1997 Z.z., rozhodnutie správnej rady alebo štatút, alebo zakladacia
listina môže obmedziť právo riaditeľa konať v mene neziskovej organizácie; toto obmedzenie však nie
je účinné voči tretím osobám, ak tieto osoby o tejto skutočnosti nevedeli, alebo nemohli vedieť.

24. Podľa § 27 zákona č. 213/1997 Z.z., člen správnej rady, riaditeľ a člen dozornej rady (revízor) nesmie

a) vo vlastnom mene ani na vlastný účet uzavierať obchody, ktoré súvisia s činnosťou neziskovej
organizácie,
b) sprostredkúvať pre iné osoby obchody neziskovej organizácie.

25. Podľa § 65 ods. 1, 2, 3 OBZ, ustanovenia o jednotlivých spoločnostiach určujú, ktoré osoby a v akom

rozsahu podliehajú zákazu konkurenčného konania. Spoločnosť je oprávnená požadovať, aby osoba,
ktorá tento zákaz porušila, vydala prospech z obchodu, pri ktorom porušila zákaz konkurencie alebo
previedla tomu zodpovedajúce práva na spoločnosť. Tým nie je dotknuté právo na náhradu škody. Práva
spoločnosti podľa odseku 2 zanikajú, ak sa neuplatnili u zodpovednej osoby do troch mesiacov odo dňa,
keď sa spoločnosť o tejto skutočnosti dozvedela, najneskôr však uplynutím jedného roka od ich vzniku.

Tým nie je dotknuté právo na náhradu škody.

26. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

27. Podľa čl. 8 CSP, strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci
a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

28. Podľa § 153 CSP,
(1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.

Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla
predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
(2) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas,
nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie
ďalších úkonov súdu.

(3) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to
v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.

29. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

30. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie

alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

31. V prejednávanej veci nebolo sporné, že zo štatútu žalobcu účinného v čase uzavretia mandátnej
zmluvy vyplývalo, že záväzkový vzťah žalobcu a žalovaného v 1. rade vzniknutý z Mandátnejzmluvy uzatvorenej dňa 04.01.2010 mal byť schválený mestským zastupiteľstvom mesta Kežmarok a
taktiež nebolo sporné, že k takémuto schváleniu predmetnej mandátnej zmluvy zo strany mestského
zastupiteľstva nedošlo. Žalobca v odvolaní namietal, že k obmedzeniu spôsobilosti neziskovej

organizácie nadobúdať práva a povinnosti došlo v súlade s § 19 ods. 2 písm. j) zákona č. 213/1997
Zb. Tvrdil, že nie je nadáciou, ktorá sa po zriadení, ak jej to štatút umožňuje, môže úplne personálne
oddeliť od zriaďovateľa tak, že zriaďovateľ nemá na jej činnosť vplyv. Ustanovenie čl. 6 ods. 3 štatútu v
znení platnom v čase uzavretia mandátnej zmluvy považoval za legálny, legitímny a primeraný spôsob
uplatnenia vplyvu zakladateľa na ním založenú neziskovú organizáciu a v tejto súvislosti poukazoval

na nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 11/2010. Tvrdil, že požiadavka, že mandátna zmluva musí byť
schválená mestským zastupiteľstvom nie je zásahom do kompetencie orgánov neziskovej organizácie
alebo jej riaditeľa, ale úpravou spôsobu voľby správnej rady. Mal za to, že požiadavku, že mandátna
zmluva musí byť schválená mestským zastupiteľstvom nemožno považovať za rozpor s § 19a ods. 1 OZ,
ale za požiadavku v súlade so zákonom č. 213/1997 Zb.. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou
žalobcu nestotožnil a v tomto smere považuje za správne odôvodnenie napadnutého rozsudku v bodoch

79. až 84. Podľa § 19 ods. 2 písm. j) zákona č. 213/1997 Zb., správna rada rozhoduje o obmedzení práva
riaditeľa konať v mene neziskovej organizácie. Podľa § 23 ods. 1 a 2 zákona č. 213/1997 Zb., riaditeľ
je štatutárny orgán, ktorý riadi činnosť neziskovej organizácie a koná v jej mene. Rozhoduje o všetkých
záležitostiach neziskovej organizácie, ak nie sú týmto zákonom, zakladacou listinou alebo štatútom
vyhradené do pôsobnosti iných orgánov. Rozhodnutie správnej rady alebo štatút, alebo zakladacia

listina môže obmedziť právo riaditeľa konať v mene neziskovej organizácie; toto obmedzenie však
nie je účinné voči tretím osobám, ak tieto osoby o tejto skutočnosti nevedeli, alebo nemohli vedieť.
Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade došlo k obmedzeniu spôsobilosti žalobcu nadobúdať
práva a povinnosti rozhodnutím Mestského zastupiteľstva v Kežmarku, ako orgánom zakladateľa tejto
neziskovej organizácie, na rokovaní dňa 19.11.2009 na základe návrhu správnej rady neziskovej

organizácie Nemocnice Dr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku n.o., ktoré rozhodlo o zmene čl. 6 ods. 3
štatútu tak, že „Pôsobenie spoločnosti PP PARTNERSHIP s.r.o. upravuje mandátna zmluva schválená
Mestským zastupiteľstvom v Kežmarku.“ Je potom správny záver súdu prvej inštancie, že uvedené
znenie štatútu významne zasahovalo do autonómie žalobcu ako samostatného právneho subjektu a
bolo v rozpore s ustanovením § 19a ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd dáva do pozornosti,

že „Občiansky zákonník vychádza z pravidla, že právnické osoby majú v podstate vždy plnú spôsobilosť
na práva a povinnosti, ako aj na právne úkony, ibaže by zákon ustanovil inak a túto spôsobilosť obmedzil.
Nie je prípustné obmedziť spôsobilosť právnickej osoby vôľou jej zakladateľov, ale iba zákonom.
(Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník
I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s.). Mesto Kežmarok, resp. jeho

mestské zastupiteľstvo, ako zakladateľ žalobcu, nebolo v danom prípade oprávnené takýmto spôsobom
zasahovať do spôsobilosti žalobcu na práva a povinnosti. V danom prípade nešlo o prípad, kedy by
správna rada neziskovej organizácie rozhodla o obmedzení práva riaditeľa, konať v mene neziskovej
organizácie, ale spôsobilosť neziskovej organizácie bola obmedzená na základe rozhodnutia prijatého
jejzakladateľom,ktorýmdošlokzmeneštatútužalobcu,čovšaknemožnopovažovaťzaprípustnýzásah

do autonómie vôle žalobcu, ako právnickej osoby, a teda samostatného subjektu práva. Keďže právnu
subjektivitu právnickej osoby možno v zmysle § 19a OZ obmedziť len zákonom, je zrejmé, že znenie čl.
6 ods. 3 štatútu je v rozpore s uvedeným ustanovením. Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť s
názorom žalobcu, že k obmedzeniu spôsobilosti neziskovej organizácie nadobúdať práva a povinnosti
došlo v súlade s § 19 ods. 2 písm. j) zákona č. 213/1997 Zb., resp. že požiadavka, že mandátna zmluva

musí byť schválená mestským zastupiteľstvom je len úpravou spôsobu voľby správnej rady. Vo vzťahu k
nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 11/2010 zo dňa 23.11.2011, na ktorý sa žalobca odvolával, odvolací
súd poukazuje na to, že Ústavný súd SR v tomto náleze výslovne uviedol, že „ Keď však už nezisková
organizácia vznikne, stáva sa samostatným subjektom práva, právnickou osobou súkromného práva,
ktorej právna subjektivita by sa stala bezobsažnou, ak by nezahŕňala potrebnú mieru samostatnosti

rozhodovania okrem iného aj v majetkových veciach. Dôvodová správa k transformačnému zákonu
doslovne uvádza, že „pozícia zakladateľa neziskovej organizácie nie je pozíciou vlastníka ako je to pri
obchodných spoločnostiach. “ S poukazom na uvedené odvolací súd považoval tieto námietky žalobcu
za nedôvodné. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že chýbajúce schválenie mandátnej
zmluvu uzavretej medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nespôsobuje neplatnosť predmetnej zmluvy

v zmysle § 37 až 40 Občianskeho zákonníka. Uzavretím mandátnej zmluvy nedošlo ani k porušeniu
ustanovení zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, nakoľko ustanovenie § 4 ods. 3 písm. h)
zákonač.369/1990Zb.,naktorésaodvolávalžalobca,neurčujemestupovinnosťsúhlasusuzatvorenímmandátnej zmluvy, ale len obci zakladá povinnosť utvárať podmienky na zabezpečovanie zdravotnej
starostlivosti.

32. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že tzv. nevypovedateľnosť mandátnej zmluvy
zo strany žalobcu je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, resp. dobrými mravmi.
Odvolací súd poukazuje na to, že mandátna zmluva bola uzavretá na dobu určitú, kedy trvanie
záväzkovoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade bolo časovo ohraničené právnou
skutočnosťou - momentom skončenia právneho vzťahu žalobcu a Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a.s.. Obchodný zákonník upravuje výpoveď pre mandátnu zmluvu osobitne v ustanovení § 574 OBZ,
pričom s poukazom na § 1 ods. 2 má táto úprava prednosť pred všeobecnou právnou úpravou výpovede
obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Ustanovenie § 574 však v zmysle § 263 ods. 1 OBZ nemá
kogentnú povahu, a teda strany sa od neho môžu odchýliť, čo sa v prejednávanej veci aj stalo
prostredníctvom zakotvenia čl. VI ods. 2 mandátnej zmluvy, v ktorom si strany dohodli, že zmluvu
možno vypovedať len z dôvodu podstatného porušenia zmluvných povinností, pričom v zmysle čl. VI.

ods. 3 mandátnej zmluvy, podstatným porušením zmluvných povinností sa rozumie nezaplatenie ceny
podľa čl. III. tejto zmluvy. Zmluvné strany v tomto prípade využili svoju zmluvnú voľnosť a vlastným
prejavom vôle sa odchýlili od dispozitívnych ustanovení Obchodného zákonníka. Takéto zmluvné
ustanovenie preto nie je v rozpore so zásadou poctivého obchodného styku, ani so širšie koncipovanou
zásadou dobrých mravov. Okrem toho takéto zmluvné dojednanie je v súlade so všeobecnou právnou

úpravou Občianskeho zákonníka, ktorá sa subsidiárne vzťahuje i na Obchodný zákonník a podľa ktorej
zmluvu uzavretú na dobu určitú nemožno vypovedať. Za irelevantnú vo vzťahu k platnosti dotknutých
zmlúv odvolací súd považoval námietku žalobcu, že konanie p. F.Ů.Ž. je v rozpore s § 27 zákona č.
213/1997 Z.z. o zákaze konkurencie, nakoľko aj aby sa aj p. F.Ž. dopustil konania, ktoré by porušovalo
zákaz konkurencie uvedený v tomto ustanovení, takéto konanie by nespôsobilo neplatnosť zmluvy,

ale na mieste by bolo využitie sankcie podľa § 65 ods. 2 Obchodného zákonníka, spočívajúce vo
vydaní prospech z obchodu, pri ktorom táto osoba porušila zákaz konkurencie alebo prevedenie tomu
zodpovedajúce práv na spoločnosť, či právo na náhradu škody.

33. Odvolací súd sa stotožnil aj správnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého mandátna

zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade obsahovala všetky podstatné náležitosti
mandátnej zmluvy podľa § 566 OBZ, kedy v predmetnej mandátnej zmluve, okrem identifikačných
údajov strán a určenia odplaty, bola dostatočným spôsobom určená aj obchodná záležitosť a spôsob
jej vykonania, keďže pod obchodnou záležitosťou sa rozumeli know-how služby žalovaného v 1. rade
majúce odporúčací charakter, tzv. poradenstvo, a to v oblasti riadenia a prevádzkovania zdravotníckeho

zariadenia,týkajúcesahlavneekonomickejahospodárskejstránkyžalobcu,pričomjednýmzpredmetov
podnikateľskej činnosti žalovaného v 1. rade bolo aj podnikateľské poradenstvo. Predmet zmluvy
vymedzený v čl. I. mandátnej zmluvy považuje preto odvolací súd za dostatočne určitý, a to aj s
poukazom na čl. IV. mandátnej zmluvy, kde boli povinnosti žalovaného v 1. rade ako mandatára bližšie
špecifikované. Vzhľadom na uvedené nemohla byť mandátna zmluva neplatná s poukazom na § 37 ods.

1 OZ. Odlišnú argumentáciu žalobcu považuje odvolací súd za nedôvodnú.

34. Uvedený právny záver sa však nevzťahuje na Dodatok č. 1 k mandátnej zmluve uzavretý medzi
žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 03.02.2012. Podľa čl. I tohto dodatku (predmet dodatku) sa mala
Mandátna zmluva zo dňa 04.01.2010 zmeniť a doplniť tak, že čl. III. ods. 1 sa dopĺňa o nový odsek,

ktorý znie nasledovne „Zmluvné strany sa dohodli, že PPP z dôvodu značnej námahy vynaloženej za
účelom ozdravenia zariadenia prostredníctvom súdom povolenej reštrukturalizácie má nárok, v prípade
zániku zmluvy podľa čl. VII bod 1, bod 2 alebo bod 3, na odmenu vo výške 50 % z rozdielu medzi
pohľadávkami NKK ku dňu 31.12.2011 a pohľadávkami, ktoré budú veriteľom skutočne vyplatené vo
výške podľa súdom potvrdeného reštrukturalizačného plánu NKK.“ Žalobca v konaní namietal, že znenie

dodatkuč.1kmandátnejzmluvejepriveľmivágne,neistéapochybné,niejepresnešpecifikované,čosa
rozumie pod pojmom „značná námaha“, v dôsledku čoho nemožno tento prejav vôle považovať za určitý.
Následkom toho, že právny úkon nie je urobený určito a zrozumiteľne je neplatnosť právneho úkonu
podľa § 37 OZ. Taktiež namietal, že výška odplaty dojednaná v dodatku č. 1 je v rozpore s poctivým
obchodným stykom. Súd prvej inštancie sa uvedenými námietkami žalobcu nezaoberal a žiadnym

spôsobom sa s nimi nevysporiadal. Súd konštatoval, že dôvodom vzniku odmeny podľa dodatku č. 1
bola značná námaha vynaložená žalovaným v 1. rade za účelom ozdravenia žalobcu prostredníctvom
súdom povolenej reštrukturalizácie. Súd mal na základe výsluchu reštrukturalizačného správcu za to,
že žalovaný v 1. rade sa aktívne pričinil pri reštrukturalizácii žalobcu, keďže reštrukturalizačný správcapočas celej reštrukturalizácie žalobcu komunikoval so žalovaným v 1. rade, ktorý za žalobcu predmetnú
reštrukturalizáciu riešil. Súd teda dospel k záveru, že žalobca spolupôsobil pri reštrukturalizácii žalobcu,
avšak neustálil, či žalobca pritom vynaložil „značnú námahu“. Uvedené konštatovanie súdu žiadnym

spôsobom nedáva odpoveď na otázku, čo je potrebné považovať pod pojmom „značná námaha“.
Súd prvej inštancie sa teda v napadnutom rozsudku opomenul vysporiadať so skutočnosťou, či je
predmet dodatku č. 1 vymedzený dostatočne určito, t. j. či je dostatočne zrejmé, k čomu sa zmluvné
strany uzavretím tohto dodatku zaviazali. V dôsledku uvedeného je napadnutý rozsudok v tejto časti
nepreskúmateľný, nakoľko chýba relevantné odôvodnenie. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že

určenie činnosti, resp. obchodnej záležitosti, ktorá má byť zariadená, je jednou z podstatných náležitostí
mandátnej zmluvy. Predmetom mandátnej zmluvy je vykonávanie činnosti pre inú osobu, vymedzenie
predmetu má odpovedať na otázku, k čomu sa zmluvné strany zaväzujú. Mandatár sa zaväzuje zariadiť
určitúobchodnúzáležitosťpremandanta.Pojemobchodnázáležitosťvzákoneniejelegálnedefinovaný,
ide o veľmi široký termín, pod ktorý možno subsumovať neobmedzené množstvo činností, ktoré sú
právnym úkonom v zmysle § 34 Občianskeho zákonníka. V princípe však platí pravidlo, že predmet

zmluvy musí byť špecifikovaný, pretože ide o právny úkon a ten má byť jasný, určitý a zrozumiteľný,
nakoľko podľa § 37 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak
je neplatný. Okrem toho súd prvej inštancie neskúmal ani žalobcom namietanú výšku odplaty určenej
dodatkom č. 1 a jej súlad so zásadou poctivého obchodného styku, resp. s dobrými mravmi, a to i napriek
tomu, že podľa Dohody o zmene splatnosti odmeny zo dňa 27.05.2013 (čl. 40-41) mal žalovanému

v 1. rade za rok 2012 v zmysle čl. III mandátnej zmluvy (v znení dodatku č. 1) vzniknúť nárok na
zaplatenie sumy 1.486.175,04 eur (1.235.979,20 eur bez DPH), predstavujúci 50 % odmenu zlepšeného
finančného toku. Odvolací súd poukazuje na to, že podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je
právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči
dobrým mravom. Absolútna neplatnosť právneho úkonu pôsobí priamo zo zákona, a to od začiatku (ex

tunc) a bez ohľadu na to, či sa tejto neplatnosti niekto dovolal. Súd má prihliadať na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu aj bez návrhu (ex offo). Posúdeniu, či je právny úkon v súlade s dobrými mravmi,
nebráni skutočnosť, že právny úkon bol výsledkom zmluvnej voľnosti strán v rámci ich profesionálneho
podnikania, prípadne rizika spojeného s týmto podnikaním. Súlad právnych úkonov s dobrými mravmi
podľa § 39 Občianskeho zákonníka je potrebné skúmať pred aplikáciou § 265 Obchodného zákonníka.

Dobré mravy pôsobia ako korektív aj v situáciách, keď zmluvu uzatvára osoba v strete záujmov, kedy
sú práva a povinnosti účastníkov právneho vzťahu v zjavnej nerovnováhe. (rozsudok Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 2 Obo 17-18/2015 zo dňa z 29.03.2017).

35. Ako dôvodnú odvolací súd vyhodnotil námietku žalobcu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení

rozsudku nevysporiadal so všetkými dôkazmi (napr. svedeckou výpoveďou B.. D., obsahom predbežnej
správy z finančnej kontroly, listinnými dôkazmi ktoré žalobca pripojil k vyjadreniu zo dňa 07.02.2018),
čo robí napadnutý rozsudok nepreskúmateľným. Odvolací súd poukazuje na to, že z vykonaného
dokazovania vyplýva, že súd dokazovanie výsluchom dotknutého svedka ako i obsahom predbežnej
správy z finančnej kontroly vykonal, pričom súd sa nemusí vysporiadať so všetkými námietkami a

právnymi argumentmi strán. Podľa názoru odvolacieho súdu mal však súd v rámci presvedčivosti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aspoň uviesť ako tieto dôkazy vyhodnotil, resp. z akých dôvodov
na uvedené dôkazy neprihliadal, nakoľko je zrejmé, že najmä predbežná správa z finančnej kontroly
bola z hľadiska argumentácie žalobcu jedným z hlavných prostriedkov jeho procesného útoku. Civilný
sporový poriadok vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP. Táto

zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a
dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového
postupu. Tento jeho postup však musí byť v istom zmysle objektivizovaný konceptom takého hodnotenia
dôkazov, ktoré obstojí z hľadiska jeho prípadného rozporu so zákazom arbitrárnej jurisdikčnej ľubovôle.
Nevyhnutným pojmovým predpokladom tohto konceptu hodnotenia dôkazov je náležité odôvodnenie

procesu prisudzovania dôkaznej sily jednotlivým vykonaným dôkazom v odôvodnení meritórneho
rozhodnutia. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu neznamená ľubovôľu súdu pri hodnotení dôkazov.
Výsledky hodnotenia dôkazov sú aj súčasťou odôvodnenia rozsudku, lebo z ustanovenia § 220 ods. 2
vyplýva súdu povinnosť v odôvodnení rozsudku (okrem iného) stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a podobne. (Števček, M., Ficová, S.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C. H. Beck, 2016,1540 s.)36. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že to, že právo na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu, ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na

taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c.
Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c.
Francúzsko z 19. februára 1998).

37. Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie napadnutého uznesenia nezodpovedá § 220 ods.
2 CSP. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,
aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé. Nakoľko sa súd nevysporiadal s otázkou určitosti predmetu dodatku č. 1 k mandátnej

zmluve a súladom odmeny dohodnutej týmto dodatkom s dobrými mravmi a neuviedol ako vyhodnotil
relevantné dôkazy predložené žalobcom, rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v §220 ods.
2 CSP, v dôsledku čoho je nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje porušenie
ústavne zaručeného práva na súdnu ochranu a odňatie možnosti konať pred súdom.

38. Vo vzťahu k Znaleckému posudku znaleckej organizácie ATLC, k.s., ktorý žalobca predložil ako
dôkaz až v odvolacom konaní s poukazom na § 366 psím. c), d) CSP, odvolací súd poukazuje na to,
že žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, čo mu bránilo v tom, aby tento znalecký posudok predložil
ako dôkaz už v konaní pred súdom prvej inštancie. V danom prípade odvolateľ (žalobca) netvrdil a ani
nepreukázal, že tento prostriedok procesného útoku bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred

súdom prvej inštancie v zmysle § 366 písm. d) CSP a nie je ani zrejmé, z čoho žalobca vyvodzuje,
že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle
§ 366 písm. c) CSP, nakoľko žalobca žiadne tvrdenia v tomto smere neuviedol. Odvolací súd v tejto
súvislosti poukazuje na čl. 8, § 366 a § 153 CSP. V ustanovení § 153 ods. 1, 2, 3 CSP je zakotvená
sudcovská koncentrácia konania a v čl. 8 CSP je všeobecne vyjadrená povinnosť riadneho vedenia

sporu tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej
obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k
rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné
úkony vykonávali včas. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali
spor neskoro vykonanými procesnými úkonmi. Ustanovenie § 153 o sudcovskej koncentrácii konania

je normatívnym vyjadrením základného princípu zakotveného v článku 5 CSP, podľa ktorého môže súd
odmietnuť procesné úkony, ktoré vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Strana sporu má procesnú
povinnosťpredložiťprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobranyvčas.Ideošpecifikáciu
všeobecnej procesnej povinnosti riadneho vedenia sporu (procesná diligencia). V prípade porušenia
povinnosti predložiť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas môže nastúpiť

sankcia predpokladaná v § 153 ods. 2 a 3 CSP, pričom procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana
sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Keďže
žalobca tento dôkaz nepredložil v konaní pred súdom prvej inštancie, ale až v odvolacom konaní a nejde
o prípady uvedené v § 366 písm. a) až d) CSP, odvolací súd dospel k záver, že predmetný znalecký
posudok nebol predložený včas, preto na tento dôkaz neprihliadal.

39. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k.
23Cb/14/2017-836 zo dňa 10.10.2018 podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP
mu vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd vec opätovne prejedná v intenciách vyššie uvedeného.
V novom rozhodnutí súd prvej inštancie zároveň rozhodne podľa § 396 ods. 3 CSP aj o náhrade trov

odvolacieho konania.

40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch

mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodovalv prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní
zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods.

1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).