Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. august 2018

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/54/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5610010272
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Polka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2018:5610010272.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Polku a sudcov JUDr. Vladimíra

Kuráka a JUDr. Adriany Gallovej, na verejnom zasadnutí konanom 21. augusta 2018 prejednal odvolanie
podané obžalovaným Ing. T. J., nar. X.X.XXXX, proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k.
2T/113/2010-955 zo dňa 20.12.2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
č.k. 2T/113/2010-955 zo dňa 20.12.2017, vo výroku o treste.

Na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku o vine a škode rozsudku Okresného súdu

Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/113/2010-955 zo dňa 20.12.2017,

obžalovaného Ing. T. J., nar. X.X.XXXX v N., trvale bytom
Y. č. XXX, okres S. J., zamestnaný,

o d s u d z u j e

Podľa § 149 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody
vo výmere 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á
a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. u r č u j e skúšobnú dobu 3 (tri) roky.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. u k l a d á
obžalovanému trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na 5 (päť) rokov.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 2T/113/2010-955 z 20.12.2017, bol obžalovaný Ing.
T. J. uznaný za vinného, že:

„dňa 31. 1. 2010 v čase asi o 16.40 hod. viedol osobné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz ev. č.
LM 181 BB v pravom jazdnom pruhu diaľnice D 1 v smere do Liptovského Mikuláša a na diaľnici

D-1 v km 458,60 náhle, takmer kolmo, prešiel do ľavého jazdného pruhu, v ktorom vo vzdialenosti
asi 20 m prichádzalo osobné motorové vozidlo zn. Fiat Punto ev. č. ZA 011 DL v smere Poprad
- Liptovský Mikuláš, ktoré viedol T. M., nar. XX. X. XXXX, bytom W. nad T., P. O. F. XXX/XX,
a tento napriek brzdeniu s vozidlom narazil prednou časťou do stredu ľavej bočnej časti vozidlaMercedes Benz, v dôsledku čoho utrpeli zranenia: vodič vozidla zn. Fiat Punto T. M. pomliaždenie pľúc
obojstranne, pneumothorax obojstranne, hemothorax vpravo, pomliaždenie hrudníka ťažkého stupňa,
pomliaždenie brucha ťažkého stupňa, tržnú ranu nadočnicovej oblasti vpravo, tržnú ranu ľavého lakťa,

otras mozgu, úrazové prederavenie tenkého čreva so zápalom pobrušnice a krvným výronom v dutine
brušnej, mnohopočetné odreniny, exkorácie v oblasti celého hrudníka s prevahou vľavo, vykĺbenie v 4.
metatarzofalangeálnom kĺbe ľavej nohy, na ktoré zranenia bol liečený a obmedzený v obvyklom spôsobe
života do 2. 4. 2010, spolujazdec sediaci vpredu vpravo H. T., nar. XX. X. XXXX, naposledy bytom
M., F. XXXX/XX, utrpel drvivé poranenie hlavy so vznikom zlomenín spodiny lebečnej, so zmliaždením

mozgu, krvácaním pod tvrdé a mäkké pleny mozgové, úrazový opuch mozgu, pridružené poranenia
pravej kľúčnej kosti, pravého hrudníka, pečene a dolných končatín, na ktoré zranenia dňa X. X.. XXXX
zomrel, spolujazdec sediaci vzadu vpravo J. W., nar. XX. X. XXXX, bytom S. XX, D., M., utrpel zlomeninu
stehennej kosti vpravo s posunom úlomkov, zlomeninu nosa, tržnú ranu chrbta nosa, pomliaždenia
a mnohopočetné odreniny tváre, pomliaždenie rúk obojstranne, otras mozgu, na ktoré zranenia bol
liečený a obmedzený v obvyklom spôsobe života najmenej do 27. 5. 2010, spolujazdec sediaci vzadu

vľavo N. U., nar. XX. X. XXXX, bytom M., F. XXXX/X, utrpel pomliaždenie hrudníka, pomliaždenie
oboch predkolení s tržnou ranou pravého predkolenia, odreniny hlavy, na ktoré zranenia bol liečený a
obmedzený v obvyklom spôsobe života do 13. 2. 2010, čím obžalovaný porušil ustanovenia § 10 ods.
6, § 3 ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom
ku dňu 31. 1. 2010",

čím spáchal prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. (§ 137 písm. h/ Tr. zák.).
Za to bol odsúdený podľa § 149 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j), § 38 ods. 2,
ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody vo výmere 3 (tri) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm.
a) Trestného zákona súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon

trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona súd
obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na 5 (päť) rokov. Podľa
§ 287 ods. 1 Trestného poriadku súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodu poškodeným T. M.,
nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. O. F. XXX/XX, W. nad T., vo výške 5.360,40 eur, J. W., nar. XX.X.XXXX,
trvale bytom S. XX, D., M., vo výške 3.573,60 eur, N. U., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XXXX/X, M.,

vo výške 148,90 eur a Z. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XX, M., vo výške 2.099,30 eur. Podľa §
288 ods. 2 Trestného poriadku poškodených T. M., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. O. F. XXX/XX, W.
nad T., J. W., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, D., M., a Z. T., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom F. XX, M.,
odkázal so zvyškom ich nárokov na náhradu škody na civilný proces.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 20.12.2017 (č.l. 930-943) vyplýva, že po vyhlásení rozsudku,
jeho odôvodnení a po poučení o opravnom prostriedku obžalovaný uviedol, že sa odvoláva proti
všetkým výrokom rozsudku a odvolanie odôvodní jeho obhajca. Obhajca uviedol, že žiada o poskytnutie
lehoty najmenej 20 dní od doručenia písomného vyhotovenia rozsudku. Prokurátorka uviedla, že sa
nevyjadruje.

Dňa 3.1.2018 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie prokurátorky proti výroku o vine a treste,
ktoré odôvodní po doručení písomného vyhotovenia rozsudku.

Dňa 1.6.2018 súdu prvého stupňa bolo doručené späťvzatie odvolania podané prokurátorkou 3.1.2018

proti výroku o vine a treste s poukazom na dodržanie zásady reformatio in peius, nakoľko pred vydaním
rozsudku boli predchádzajúce rozhodnutia odvolacím súdom zrušené len na podklade odvolania, ktoré
boli podané v prospech obžalovaného.

Samosudkyňa okresného súdu uznesením zo 4.6.2018 podľa § 312 ods. 4 Tr. por. zobrala späťvzatie

odvolania prokurátorkou na vedomie.

Dňa 15.5.2018 súdu prvého stupňa bolo doručené odôvodnenie odvolania obžalovaného Ing. T. J.
prostredníctvom zvoleného obhajcu, ktorý v odvolaní uviedol nasledovné odvolacie argumenty:

„Okresný súd v Liptovskom Mikuláši uznal obž. Ing. T. J. vinným, za prečin usmrtenia podľa § 149 ods.
1, 2 písm. a) (§138 písm. h) Tr. zákona za skutok, že dňa 31.1.2010 v čase asi o 16.40 hod viedol
osobné motorové vozidlo zn. Mercedes Benz ev.č. LM -181BB v pravom jazdnom pruhu diaľnice D-1
v smere do Liptovského Mikuláša, v km 458,60 takmer kolmo prešiel do ľavého jazdného pruhu, vktorom prichádzalo osobné motorové vozidlo zn. Fiat Punto ev.č. ZA-011DL v smere Poprad-Liptovský
Mikuláš, ktoré viedol T. M. a tento napriek brzdeniu, s vozidlom narazil prednou časťou do stredu ľavej
bočnej strany vozidla zn. Mercedes Benz, v dôsledku čoho utrpeli zranenia popísané vo výrokovej časti

obžaloby.
Súd prvého stupňa v dôvodoch rozsudku podrobne konštatuje obsah výpovedí jednotlivých svedkov,
ktorí boli vypočutí v konaní pred súdom. Súčasne poukazuje nato, že príčinou dopravnej nehody bola
náhla zmena smeru jazdy obžalovaného.
V označenej trestnej veci od 31.1.2010, kedy bolo začaté trestné stíhanie až do 20.12.2017, kedy

bolo uskutočnené posledné hlavné pojednávanie so záverečnými rečami strán konania, boli opakovane
vypočutí všetci svedkovia prítomní na mieste nehody, boli vykonané tri znalecké posudky znalcov z
odboru dopravy, boli zabezpečené viacpočetné správy potrebné pre trestné konanie, na základe
ktorých podľa názoru obhajoby ani po uplynutí doby 8 rokov nebolo a nie je možné bez akýchkoľvek
pochybností vysloviť jednoznačný záver, že obž. Ing. T. J. bez zavinenia tretej osoby dňa 31.1.2010 asi
o 16.40 hod počas jazdy na dialnici D-1 v km 458,60 náhle, takmer kolmo prešiel do ľavého jazdného

pruhu, kde následne došlo k zrážke s osobným motorovým vozidlom zn. Fiat Punto.
Dôvod náhlej zmeny smeru jazdy bola predmetom opakovaných odborných skúmaní znalcami z odboru
dopravy, pričom už v tejto časti odvolania je potrebné poukázať nato, že tak znalec Ing. Kuľhavý ako aj
znalec Ing. Hyben v svojich posudkoch potvrdili, resp. pripustili možnosť, že obž. Ing. T. J. náhle zmenil
smer jazdy z toho dôvodu, že bol ohrozený, resp. mal pocit ohrozenia z jazdy iného motorového vozidla

a manévrom, náhlou zmenou smeru jazdy sa snažil tomuto predpokladanému ohrozeniu zabrániť.
Po vypracovaní znaleckých posudkov znalcami Ing. Kuľhavým a Ing. Hybenom súd do konania pribral
na vypracovanie znaleckého kontrolného posudku znalecký ústav, Ústav súdneho inžinierstva v Žiline.
Na hlavnom pojednávaní obsah znaleckého posudku predniesol a jeho obsah ďalej vysvetľoval jeden
zo znalcov Doc. Ing. Pavol Kohút PhD.

Prihodnotenítohtoznaleckéhoposudkuobhajobadospelakzáveru,žeposudokvychádzaztechnických
údajov, ktoré si znalci sami vytvorili a rekonštruovali takmer po siedmych rokoch od nehody, pričom
konštatovali, že podklady, ktoré im boli predložené najmä protokol z dopravnej nehody, sú nepresné a
v podstate pre ich potreby nepoužiteľné. Uvedená skutočnosť aj v prípade jej relevantnosti isto nemôže
byť daná na ťarchu obžalovanému, ktorý ju nezavinil a samotné konštatovanie znalcov o rekonštrukcii

technických údajov len podľa zadokumentovaných fotografií vzbudzuje vážne pochybnosti o objektivite
a správnosti záverov tohto znaleckého posudku. Znalec Doc Ing. Pavol Kohút, PhD. uviedol, že údaje
z protokolu z miesta dopravnej nehody v podstate boli pre nich nepoužiteľné, napr. aj z toho dôvodu,
že podľa jeho vyjadrenia zapísaného na strane 6 zápisnice z hlavného pojednávania z 8.11.2017 „Ak
odpočítame od vzdialenosti 76 metrov mínu 58,8 metrov mínus 10,8 metra, dostávame vzdialenosť 6,4

metra. Dĺžka vozidla Mercedes je menšia ako 6,4 metra, to znamená, že v tomto meraní sa nachádza
nepresnosť". Aj táto skutočnosť zapríčinila, že znalci, ktorí vypracovali posudok, nebrali do úvahy
technické údaje z protokolu o mieste dopravnej nehody a tieto si podľa názoru obhajoby „prispôsobili"
potrebám záveru svojho znaleckého posudku, ktorý obsahuje viacero nedostatkov a chýb.
Povyhodnoteníplánuzmiestadopravnejnehody,ktorýbolvypracovanýpolicajtomprítomnýmnamieste

nehody, zisťujeme a môžeme konštatovať nie jediný omyl znalcov v tom, že vzdialenosť 6,4 metra
nevyjadruje dĺžku motorového vozidla Mercedes ale vyjadruje vzdialenosť od ľavej prednej časti vozidla
Mercedes po ľavú prednú časť vozidla Fiat Punto po nehode. Aj tento omyl znalcov ich viedol k tomu, že
alsolútne odmietli rešpektovať a brať v úvahu akékoľvek údaje vyplývajúce z plánku miesta dopravnej
nehody.

V rámci hlavného pojednávania súd aj strany konania, boli svedkami tiež toho, že znalec minimálne v
dvochprípadoch priznalchybyvznaleckomposudku,ktorésapokúšalnahlavnompojednávanínapraviť
aďalšiazchýbvposudkuzistenýchobhajobou,bolaprávechyba,ktorúsmeužuviedlivpredchádzajúcej
časti odôvodnenia.
Na základe takto vypracovaného posudku, znalec na hlavnom pojednávaní spochybnil závery

predchádzajúcichznalcovavyslovilzávery,ktoré bolivpríkromrozporesdôkazmi,ktorýchvierohodnosť
nespochybnil ani súd prvého stupňa. Znalec Doc. Ing. Pavol Kohút, PhD. v podstate spochybnil
vierohodnosť výpovedí svedkov J. U., H. U. a R. R., ktorí vypovedali o existencii iného motorového
vozidlaprichádzajúcehozprivádzačaakonštatoval,žejehozáverykorešpondujúsúdajmi,ktoréposkytli
svedkovia z motorového vozidla Fiat Punto a svedkovia T..

Pri hodnotení výpovedí svedkov, na obsah ktorých sa odvoláva znalec poukazujeme na podstatné
skutočnosti vyplývajúce z ich výpovedí, pričom zdôrazňujeme, že obž. Ing. T. J. preukázateľne aj podľa
súdu prvého stupňa pred nehodou jazdil po dialnici D-1 v smere Poprad-Liptovský Mikuláš.Dňa 28.4.2010, teda po troch mesiacoch od dopravnej nehody bol vypočutý ako svedok T. M., vodič
motorového vozidla Fiat Punto. Je nepochybné, že práve tento svedok ako vodič sledoval, resp. mal
sledovať dopravnú situácia na dialnici D-1, ktorá vznikla tesne pred dopravnou nehodou ako aj samotnú

dopravnú nehodu.
Svedok T. M. vo výpovedi uviedol, že vozidlo do ktorého narazil, zaregistroval na „privádzači" po pravej
strane a nespomínal si, či toto vozidlo už bolo na diaľnici, keď ho prvý krát zaregistroval. Toto vozidlo
na diaľnici predtým nevidel. Vozidlo do ktorého narazil nečakane sa zjavilo kolmo na smer ich jazdy, asi
20 metrov pred ním.

V súvislosti s výpoveďou tohto svedka ešte raz poukazujeme na túto skutočnosť, že obž. Ing.T. J. so
svojím vozidlom jazdil pred nehodou v pravom jazdnom pruhu po diaľnici D-1. Svedok T. M. napriek
tejto skutočnosti potvrdil, že zaregistroval vozidlo prichádzajúce z privádzača, teda od Uhorskej Vsi na
diaľnicu. Bez akýchkoľvek pochybností sa nemohlo jednať o vozidlo obž. Ing.T. J..
V prípade svedka poškodeného T. M. išlo o jeho prvú výpoveď po vznesení obvinenia, ktorú neskôr na
základe novovzniknutých dôkazov, rôznym spôsobom modifikoval a menil, pričom ale pri prvej výpovedi

potvrdil, že samotnú zrážku si nepamätá. Tento svedok, ktorý viedol motorové vozidlo zna. Fiat Punto
potom ako zbadal vozidlo obžalovaného tiež vypovedal, že do momentu zrážky uplynuli maximálne 2
sekundy. Táto skutočnosť vzbudzuje vážne pochybnosti o tom, akú pozornost svedok venoval svojej
jazde, ktorú vykonával aj on, nepochybne za sťažených poveternostných podmienok.
Svedok J. W. spolujazdec svedka T. M. dňa 28.4.2010 vypovedal, že počas jazdy pozeral film na

notebooku a keď spolujazdec H. T. zakričal pozor, zdvihol hlavu a vo vzdialenosti 30 až 40 metrov od nich
videl vozidlo, ktoré prešlo z pravého pruhu a zastavilo kolmo pre nami v pravom jazdnom pruhu. Možno
sa pomaličky pohybovalo. Na hlavnom pojednávaní ako svedok vypovedal, že „keď som vypovedal pred
vyšetrovateľom, že vozidlo prešlo z pravého pruhu a zastavilo kolmo pred nami, tak som to myslel tak,
že prišlo z toho pripájajúceho pruhu cez ten pravý pruh a tak sa dostalo pred nás".

Svedok N. U. dňa 28.4.2010 ako svedok vypovedal, že keď zbadal vozidlo obžalovaného, bolo to najviac
vo vzdialenosti 30 metrov, to vozidlo prešlo z pravého do ľavého pruhu a v tom čase z pripájača na
diaľnicu nič nešlo. Tiež potvrdil, že predtým cestu nesledoval, v aute bol ako spolujazdec a situáciu
začal registrovať až keď zakričal H. T.. Vtedy si všimol akurát to, že čierne auto vychádza pred ním.
Mercedes registroval až vtedy, keď prechádzal z pravého pruhu do ľavého.

Na hlavnom pojednávaní svedok N. U. doplnil svoju výpoveď, že čierne auto, teda auto obžalovaného
videl ako prichádza z privádzača, pričom pred nimi minimálne 100 metrov nevidel žiadne auto.
Z obsahu výpovedí uvedených svedkov vyplýva, že v rozpore so zisteným skutkovým stavom všetci
zhodne uvádzali, že obž. Ing. T. J. pred nehodou prichádzal z privádzača od Uhorskej Vsi. V prípade,
že by ich výpovede boli pravdivé, nastala by aj v zmysle ich tvrdení nelogická skutočnosť, že obž. Ing.

T. J. z cesty, ktorá smeruje do Liptovského Jána odbočil po privádzači na diaľnicu D-1 a okamžite po
vyjdení na diaľnicu prechodom cez otvorené zvodidlá, by sa vlastne vrátil na tú istú cestu, z ktorej pred
chvíľou vyšiel.
Hoci výpovede týchto svedkov sú zjavne rozporné so zisteným skutkovým stavom, nie je možné vylúčiť,
že v čase keď zaregistrovali pohybujúce sa vozidlo Mercedes do ich ľavého jazdného pruhu, mohlo

vozidlo Mercedes svojou veľkosťou prekryť malé vozidlo prichádzajúce z privádzača, ktoré pokračovalo
v jazde práve v ľavom jazdnom pruhu.
Opätovne poukazujeme nato, že obž. Ing. T. J. pred nehodou jazdil po diaľnici D-1 smerom do
Liptovského Mikuláša a v tejto časti považujeme výpovede uvedených svedkov ako účelové a
nepravdivé. Bez povšimnutia nemôže ostať ani skutočnosť, že títo svedkovia uvedené tvrdenia

prednášali ešte v čase, v ktorom ešte nebolo jednoznačne preukázané, že obž. Ing. T. J. v čase pred
dopravnou nehodou neprichádzal z privádzacieho pruhu, ale jazdil v pravom jazdnom pruhu po diaľnici
D-1.Opätovne kladieme otázku príchod akého vozidla títo svedkovia registrovali z privádzača od obce
Uhorská Ves?
V trestnej veci obž. Ing. T. J. boli ako svedkovia vypočutí manželia T., svedkovia, ktorí nemajú a nemali

absolútne žiadny vzťah k obžalovanému ani k poškodeným, Svedok H. T. dňa 20.4.2010 v svojej
výpovedi uviedol, že asi pol kilometra pred odbočkou na Liptovský Ján spozoroval vozidlá Marcedes ML
čiernej farby a Fiat Punto bielej farby. Mercedes bol pred ním asi 100 až 150 metrov, pohyboval sa v
pravom jazdnom pruhu, Fiat Punto sa pohyboval v ľavom jazdnom pruhu. Videl, ako vodič Mercedesu
náhle stočil volant do ľavého jazdného pruhu a Fiat Punto do neho čelne narazil.

Dňa 17.6.2010 svoju výpoveď doplnil a uviedol, že asi z dôvodu nepochopenia policajta, ktorý ho po
nehode vypočúval, došlo k zapísaniu údaju, že Mercedes videl vychádzať z Uhorskej Vsi a že sa
pohyboval pomaly. Potvrdil, že miesto jeho pohybu by nemohol registrovať alebo vidieť, ak by Mercedes
vychádzal po výjazde z Uhorskej Vsi, nakoľko z jeho pozície nebolo vidieť na tento výjazd. Ďalej uviedol,že vnímal ako Mercedes ML zrazu otočil doľava, ten pohyb Mercedesu sa mu javil ako prudký, pričom
potvrdil, že Mercedes mohol ísť takou rýchlosťou ako on, resp. Fiat Punto.
V tejto časti odvolania opätovne poukazujeme na skutočnosť, že svedok T. ako úplne nestranný svedok

dopravnej nehody jednoznačne aj v prípravnom konaní aj na hlavnom pojednávaní potvrdil, že išlo o
náhlu zmenu jazdy Mercedesu ML a v prípade že by z privádzača od Uhoskej Vsi prichádzalo vozidlo,
toto vidieť nemohol .V žiadnom prípade nepotvrdzuje záver znaleckého posudku Ústavu súdneho
inžinierstva v Žiline týkajúceho sa priebehu dopravnej nehody a rýchlosti motorového vozidla Mercedes
pred ňou a v čase nehody.

V podstate rovnaké skutočnosti popisovala aj jeho manželka G. T., ktorá bola jeho spolujazdkyňou dňa
31.1.2010.
Vo veci bol vypočutý ďalší svedok, ktorý nemal žiadny vzťah k obžalovanému ani k poškodeným svedok
R. R.. Tento svedok potvrdil, že dňa 31.1.2010 pred nehodou, keď prechádzal z Uhorskej Vsi do
Liptovského Jána zaregistroval na dialničnom privádzači malé motorové vozidlo svetlej farby, ktoré išlo z
pohľadu existujúcich poveternostných podmienok veľkou rýchlosťou a následne počul veľký buchot. Po

príchode na miesto nehody zistil, že došlo k dopravnej nehode. Tento svedok teda tiež potvrdzuje verziu
obžalovaného a jeho spolujazdcov o tom, že v čase pred dopravnou nehodou sa po privádzačismerom
na dialnicu pohybovalo iné motorové vozidlo.
Svedkovia J. U. a H. U. túto skutočnosť tiež potvrdili. Obž. Ing. T. J. vo výpovediach okrem iného uviedol,
že po zaregistrovaní motorového vozidla, ktoré sa približovalo z privádzača, nadobudol pocit ohrozenia

najmä synov svojej družky a preto v snahe ich ochrániť reagoval spôsobom, ktorý zapríčinil dopravnú
nehodu.
Na základe výpovedí všetkých uvedených svedkov opätovne poukazujeme na rozpornosť záverov
znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline s obsahom jednotlivých výpovedí a zistení,
ktoré podporujú tvrdenie obhajoby, že príčinou náhleho vybočenia zo smeru jazdy obž. Ing. T. J.

bolo správanie sa iného vodiča, ktorý prichádzal na motorovom vozidle po privádzacom pruhu od obce
Uhorská Ves.
V súlade s týmto konštatovaním obhajoba rovnako ako v konaní pred súdom prvého stupňa nevylučuje
a opätovne poukazuje na pojem tzv. „putatívnej krajnej núdze" založenej na tom, že obžalovaný si
mohol nesprávne v danom momente vysvetliť existujúce priamo hroziace nebezpečenstvo vytvorené

iným vodičom. Potom je potrebné takého jeho konanie vyhodnotiť v prospech neho, s použitím aj zásady
„ In dubio pro reo"ako skutkový omyl, ktorý vylučuje v danom prípade jeho trestnú zodpovednosťaj za
porušenie dôležitej povinnosti.
Vzmysle § 2 ods. 1 Zákona č. 301/2005 Z.z., nikto nemôže byť stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.

Podľa § 157 ods. 1 Tr. zákona, kto inému z nedbanlivosti spôsobí ťažkú ujmu na zdraví, potresce sa
odňatím slobody na 6 mesiacov až dva roky.
Podľa § 157 ods. 2 písm a) Tr. zákona, odňatím slobody na 1 až 5 rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha
čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania. Podľa § 149 ods. 1 Tr. zákona, kto inému z
nedbanlivosti spôsobí smrť, potresce sa odňatím slobody až na 3 roky.

Podľa § 149 ods.2 písm a) Tr. zákona, odňatím slobody na 2 roky až 5 rokov sa páchateľ potrestá, ak
spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania.
V zmysle § 199 ods. 1 Tr. poriadku, ak nie je dôvod na postup podľa § 197 ods. 1 alebo 2, policajt začne
trestné stíhanie bez meškania, najneskôr však do 30 dní od prijatia trestného oznámenia, ak ho treba
doplniť. Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia. Ak hrozí nebezpečenstvo z omeškania, začne

policajt trestné stíhanie vykonaním zaisťovacieho úkonu, neopakovateľného úkonu alebo neodkladného
úkonu. Po ich vykonaní vyhotoví ihneď uznesenie o začatí trestného stíhania, v ktorom uvedie, ktorým
z týchto úkonov už bolo začaté trestné stíhanie. O začatí trestného stíhania policajt upovedomí
oznamovateľa a poškodeného. Policajt doručí také uznesenie prokurátorovi najneskôr do 48 hodín.
Podľa § 199 ods. 2 policajt postupuje primerane podľa od. 1, ak sa o skutočnostiach odôvodňujúcich

začatie trestného stíhania dozvie inak, ako z trestného oznámenia.
Podľa § 202 ods. 2 Tr. poriadku skrátené vyšetrovanie o prečinoch, pre ktoré zákon ustanovuje trest
odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšuje 3 roky, vykonáva policajt uvedený v § 10 ods. 8
písm. c) až g);o ostatných vykonáva skrátené vyšetrovanie policajt uvedený v § 10 ods. 8 písm. a) a b).
V zmysle § 10 ods. 8 písm. a) a b) Tr. poriadku, policajtom sa na účely tohto zákona rozumie

a) vyšetrovatel Policajného zboru
b) vyšetrovateľ finančnej správy ak ide o trestné činy spáchané v súvislosti s porušením colných
predpisov alebo daňových predpisov v oblasti dane z pridanej hodnoty pri dovoze a spotrebných daní.Podľa § 206 ods. 1 Tr. poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností
po začatí trestného stíhania odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez
meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr

do 48 hodín prokurátorovi, a ak je obvineným súdny exekútor, notár, znalec, alebo tlmočník alebo
prekladateľ aj ministrovi spravodlivosti a ak je obvineným advokát aj Slovenskej advokátskej komore; O
tomto úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie po vznesení
obvinenia oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia
bez meškania.

Obž. Ing. T. J. je obvinený za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1,2 písm a) Tr. zákona, pri ktorom zákon
určuje hornú hranicu vo výmere 5 rokov. V zmysle § 202 ods. 2 Tr. poriadku skrátené vyšetrovanie o
tomto prečine vykonáva vyšetrovateľ Policajného zboru.
Dňa 31.1.2010 bolo začaté trestné stíhanie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1,2 písm. a)
Tr. zákona, za ktorý Trestný zákon umožňuje uložiť trest odňatia slobody, ktorého horná hranica je až 5
rokov. Trestné stíhanie začal poverený príslušník Policajného zboru, nadpor. Bc. J. H., teda nie vecne

príslušný vyšetrovateľ v zmysle § 202 ods. 2. Tr. poriadku.
V zmysle § 206 ods. 1 Tr. poriadku, je možné obvinenie vzniesť osobe len po začatí trestného stíhania,
teda potom, ako bolo vydané uznesenie o začatí trestného stíhania v súlade s ust. § 199 ods. 1,2 Tr.
poriadku.
V trestnej veci obž. Ing. T. J. trestné stíhanie bolo začaté a uznesenie o začatí trestného stíhania bolo

vydané vecne nepríslušným príslušníkom Policajného zboru, v danom prípade povereným príslušníkom
PZ a nie vyšetrovateľom Policajneho zboru.
V zmysle § 2 ods. 1 Tr. poriadku, je možné osobu stíhať len spôsobom, ktorý ustanovuje Trestný
poriadok. V prípade, že dôjde k porušeniu tejto zásady, dochádza súčasne k porušeniu ust. aj čl. 49
Ústavy a čl.39 Listiny základných práv a slobôd a teda vážnemu porušeniu práva dotknutej osoby, v

danom prípade obžalovaného na spravodlivý ale najmä zákonný proces. Zodpovednosť za zákonnosť
takéhoto procesu je daná nielen na orgánoch polície, ale aj prokurátorovi, ktorému sa v lehotách
stanovených zákonom doručuje aj uznesenie o začatí trestného stíhania a prokurátor v prípade zistenia
porušenia zákona je povinný takéto uznesenie bezodkladne zrušiť ak je nezákonné. V prípade, že na
základe takéhoto nezákonného rozhodnutia orgánu činného v prípravnom konaní, sú vydané ďalšie

rozhodnutia, sú všetky ďalšie takéto rozhodnutia nezákonné a teda nezákonné je aj konanie, ktoré v
danom prípade prebiehalo po začatí trestného stíhania. Je len povinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní a v danom prípade najmä prokuratúry dozerať nato, aby celé trestné konanie počnúc od jeho
začatia bolo vykonávané zákonne v súlade s príslušnými ustanoveniami Ústavy , Listiny základných
práv a slobôd a Trestného poriadku.

Zákonodarca v § 2 ods. 1 Tr. priadku práve slovom a pojmom „ inak" , jednoznačne potvrdzuje, že v
prípade ak je niekto trestne stíhaný inak než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje tento
zákon, je takéto trestné stíhanie nezákonné.
Obž. Ing. T. J. je trestne stíhaný od 5.2.2010. Do času vyhlásenia rozsudku uplynulo takmer 8 rokov.
Napriek snahe prokuratúry tvrdiť opak, tento závažný prieťah bol vytvorený najmä tým, že súd prvého

stupňa ani prokuratúra neakceptovali návrhy obhajoby na vykonanie dôkazov potrebných v tomto konaní
a tieto s rôznymi odstupmi času a teda aj prieťahmi súd prvého stupňa vykonal až po opakovaných
vráteniach veci Krajským súdom v Žiline, ktorý na ich vykonanie im dal pokyn.
Obž. Ing.T. J. nikdy v minulosti pred ani po spáchaní skutku, ktorý sa mu kladie za vinu nebol trestne
stíhaný. Od 31.1.2010 do dnešného dňa sa nedopustil žiadneho iného protiprávneho konania. Od

uvedenej doby až doteraz má zadržaný vodičský preukaz a nevykonával činnosť vodiča. Úprimne
oľutoval následok, ktorý z dôvodu dopravnej nehody nastal u jednotlivých poškodených a to, že zapríčinil
dopravnú nehodu, napriek rôznym iným prejavom poškodených, úprimne oľutoval. Poškodeným sa
opakovane na pojednávaní ospravedlnil.
Podľa § 34 ods. 1 Tr. zákona, trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu

zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny
život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov;trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie
páchateľa spoločnosťou.
Obž. Ing. T. J. počas celého trestného konania opakovane priznal, že zapríčinil dopravnú nehodu,
pričom najmä dôvody vzniku tejto dopravnej nehody, ich posúdenie nechal na zváženie a vyhodnotenie

iným subjektom. Ani v jednom prípade napriek pokusom intervenujúcej pani prokurátorky prednášať
takéto skresľujúce vysvetlenia, sa nesnažil odmietnuť svoju zodpovednoť za vzniknutý následok, ale
domáhal sa najmä prostredníctvom návrhov svojho obhajcu zachovávania zákonnosti, ktoré zo stranyorgánov činných v prípravnom konaní aj s poukazom na rozhodnutia odvolacieho súdu neboli viac krát
akceptované.
Účel trestu v Trestnom poriadku je stanovený nielen ako represívny nástroj, ale ako prostriedok, ktorý by

malpovyhodnotenívšetkýchokolnostívmomentejehouloženiavyjadrovaťkonkrétnupotrebusprávania
sa spoločnosti voči konkrétnemu páchateľovi. S poukazom aj na rozhodovaciu prax slovenských súdov a
tiež rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva,je poterbné vždy v prípade dlhšie trvajúceho
trestného konania zvažovať potrebu naplnenia jednotlivých predpokladov pre určenie druhu a výmery
trestu. Všeobecne z rozhodovacej praxe týchto súdov vyplýva, že dĺžku trvania trestného konania

prevyšujúcu 6 rokov, je potrebné považovať za výnimočnú a v prípade absencie významných dôvodov
pre prekročenie tejto hranice nie je možné trestné stíhanie dlhšieho trvania tolerovať. O to významnejší
sa tento názor a záver javí byť vtedy, keď dĺžka trestného konania nebola podstatným spôsobom
ovplyvnená obžalovaným.
Na základe uvedených skutočností máme zato, že uložením nepodmienečného trestu obžalovanému
súdom prvého stupňa, došlo v jeho prípade k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a tiež k porušeniu zásady uvedenej v § 2 ods. 7 Tr. poriadku, právo na spravodlivé
súdne konanie zabezpečujúce prerokovanie veci v primeranej lehote.
V prípade akceptácie návrhov obhajoby na doplnenie dokazovania, ktoré súdu prvého stupňa neprijal
a tieto vykonal opakovane až na základe pokynu krajského súdu, by nepochybne trestné konanie
v prípade obž. Ing. T. J. prebehlo v podstatne kratšej dobe a nedošlo by k zbytočne opakujúcim sa

prieťahom.
Uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obž. Ing. T. J. by vzhľadom na všetky skutočnosti
uvedené v odvolaní bolo neprimerane prísne a nezodpovedalo by po uplynutí doby viac ako 8 rokov
od začatia trestného stíhania podmienkam a účelu ukladania trestu tak, ako je to uvedené v ust. § 34
ods. 1 Tr. zákona.

Bez ohľadu na porušenie zákona, na ktoré poukazujeme v dôvodoch odvolania, sme presvedčení, že v
prípade uloženia trestu na naplnenie účelu, je v danom prípade dostatočný trest odňatia slobody s jeho
podmienečným odložením na primeranú skúšobnú dobu.
Navrhujeme, aby Krajský súd v Žiline rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil do ďalšieho
konania".

Dňa 1.6.2018 okresnému súdu bolo doručené vyjadrenie prokurátorky k odvolaniu obžalovaného, v
ktorom uviedla nasledovné argumenty:

„Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš v celom rozsahu považujem za zákonný a spravodlivý.

Mám za to, že sudkyňa v rozsudku vyhodnotila všetky dôkazy, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní v súvislosti aj s dôkazmi vykonanými v prípravnom konaní. Tieto dôkazy vyhodnotila
správne a v súlade so zákonom. Skutok obžalovaného kvalifikovala ako prečin usmrtenia podľa § 149
ods. 1, 2 písm. a/ Trestného zákona a uložila obžalovanému spravodlivý a zákonný trest. Sudkyňa sa
vysporiadala v odôvodnení rozsudku náležite so všetkými svedeckými výpoveďami a tiež so znaleckými

posudkami z odboru dopravy. Poukazujem na to, že práve na podnet obžalovaného bol nakoniec
pribratý Ústav súdneho inžinierstva Žilina na vypracovanie kontrolného znaleckého posudku vzhľadom
na odporujúce si znalecké posudky znalcov Ing. Kuľhavého, ktorý bol zadovážený v prípravnom konaní a
Ing. Hybena, ktorý posudok zadovážil obžalovaný. Tak ako súd, aj prokuratúra zastáva názor, že závery
kontrolného

znaleckéhoposudkusújasné,úplnéapresvedčivéazásadnenespochybnilizáveryznaleckéhoposudku
Ing. Kuľhavého, týkajúci sa príčin vzniku dopravnej nehody a priebehu dopravnej nehody. Znalci ÚSI
Žilina presvedčivo vyvrátili tvrdenia obžalovaného a jeho spolujazdcov vo vozidle o tom, z akých
príčin došlo k dopravnej nehode. Okresný súd sa vysporiadal aj s uplatnením zásady reformatio in
peius a z tohto dôvodu aj prokuratúrou podané odvolanie bolo vzaté späť, pretože vzhľadom na

uplatnenie tejto zásady nemožno v konaní rozhodnúť nepriaznivejšie voči osobe obžalovaného, keďže v
predchádzajúcom konaní bolo dvakrát podané odvolanie obžalovaným v jeho prospech a odvolací súd
rozhodoval o vrátení veci okresnému
súdu len na základe odvolania obžalovaného. Súd správne neuveril výpovedi svedka R. R., ktorý
vypovedal rozdielne ako obžalovaný o okolnostiach, ako sa dozvedel o dopravnej nehode a ako sa

kontaktoval s obžalovaným, v predchádzajúcom súdnom konaní vypovedal úplne rozdielne, kde sa
pohyboval so svojím motorovým vozidlom a odkiaľ videl, že došlo k dopravnej nehode a na hlavnom
pojednávaní v tomto konaní dňa 20. 12. 2017 opäť vypovedal rozdielne. Sú vážne pochybnosti, či tento
svedok, a to vzhľadom aj na jeho predchádzajúcu kriminálnu minulosť, nehodu videl a je spôsobilý sa ktejto nehode vyjadriť. Nakoľko rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš z 20. 12. 2017 považujem
za správny a zákonný vo všetkých jeho výrokoch, navrhujem, aby Krajský súd v Žiline odvolanie
obžalovaného zamietol".

Súdny spis neobsahuje vyjadrenie poškodených a splnomocnenca poškodenej Z. T. k odvolaniu
obžalovaného Ing. T. J. a jeho dôvodom.

Po splnení zákonom stanovených podmienok (§ 293 ods. 5 Tr. por.), vrátane žiadosti obžalovaného Ing.

V. J. z 21.8.2018 o konanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, odvolací súd vykonal verejné
zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného Ing. T. J., poškodených N. U., T. M., J. W. a splnomocnenca
poškodenej Z. T..

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátorka navrhla odvolanie obžalovaného
ako nedôvodné zamietnuť podľa § 319 Tr. por., pretože rozsudok okresného súdu považujú za zákonný

a správny vo všetkých jeho výrokoch. Poškodená Z. T. uviedla, že považuje rozhodnutie okresného súdu
za správne a navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť. Obhajca obžalovaného uviedol, že trvá na
dôvodochodvolaniaanavrhol,abyodvolacísúdrozhodolpodľanávrhu,ktorýjevpísomnomodôvodnení
odvolania,alternatívnenavrholzrušiťvýrokotresterozsudkusúduprvéhostupňaauložiťobžalovanému
podmienečný trest odňatia slobody s poukazom na celkovú dĺžku konania.

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa
náležitosti § 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k

späťvzatiu podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316
Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,

proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu

(prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., § 138 písm. h/ Tr. zák.) je
napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom
nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové
zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo
zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací

súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého
stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu
potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne skutkové zistenia.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným

poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného
na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania

žalovaného skutku a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,

ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V širších súvislostiach odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(II.US 78/05, III.US 264/08, IV.US 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa dovolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu
(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,

§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, §33).

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov
vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizujú s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého

stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol
a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia

rozsudku súdu prvého stupňa:

„Hoci obžalovaný v priebehu celého konania popieral svoju vinu a poukazoval na to, že k zrážke
vozidiel došlo z príčiny, ktorú nevedel ovplyvniť a on sám bol ohrozený kolíziou s iným vozidlom, ktorej
sa snažil zabrániť práve vyhýbacím manévrom a strhnutím volantu vľavo, vykonaným dokazovaním

bol však preukázaný opak. Pri hodnotení dôkazov vykonaných na hlavných pojednávaniach, najmä
kontrolného znaleckého dokazovania z odboru cestnej dopravy, súd ustálil skutkový priebeh a dej
dopravnej nehody tak, ako je uvedený vo výroku rozsudku. Zo záverov kontrolného znaleckého posudku
vyplýva jednoznačný a nespochybniteľný záver, že primárnu príčinu nehodovej udalosti je potrebné
vidieť v nesprávnej technike jazdy obžalovaného, ktorý svoje vozidlo zn. Mercedes ML viedol smerovo

takýmspôsobom,ženedovolenýmmanévrom(manéverotáčaniasacezprerušeniezvodidieljevdanom
úseku zakázaný) svoje vozidlo natočil voči pozdĺžnej osi vozovky pod uhlom 65°, čím pre vodiča vozidla
zn. Fiat Punto vytvoril náhlu prekážku a nesprávnou technikou jazdy vyvolal pre vodiča vozidla zn. Fiat
Punto kolíznu situáciu. V dôsledku tohto konania obžalovaného došlo k zrážke uvedených vozidiel,
pričom vodič motorového vozidla zn. Fiat Punto, svojím konaním nevytvoril situáciu, ktorá by viedla ku

vzniku kolíznej situácie, svoje vozidlo viedol technicky správnym spôsobom a jeho možnosti zabránenia
vzniku dopravnej nehody v podstate neboli žiadne.
Pri hodnotení vykonaných dôkazov na hlavných pojednávaniach súd ustálil priebeh skutku najmä na
základe výpovedí poškodených T. M., J. W. a N. U., taktiež svedkov H. T. a G.I., fotodokumentácie
z miesta nehody, zápisnicou o obhliadke miesta cestnej nehody, ale najmä kontrolným znaleckým

dokazovaním z odboru cestnej dopravy ustálil príčiny a skutkový priebeh dopravnej nehody. Súd nemá
najmenšie pochybnosti o úplnosti a správnosti záverov kontrolného znaleckého dokazovania, pretože
znalecká organizácia sa vysporiadala so všetkými podstatnými a rozhodujúcimi okolnosťami dôležitými
pre priebeh nehodového deja a podala veľmi podrobný znalecký posudok, o ktorého odbornosti nie
je žiaden dôvod pochybovať. Vzhľadom na vyjadrenie znalca, ktorý prezentoval kontrolný znalecký

posudok na hlavnom pojednávaní, je možné v otázke vyhodnotenia technickej príčiny dopravnej
nehody sa stotožniť aj so závermi znaleckého posudku Ing. Jána Kuľhavého v tejto časti, ktorú podľa
záverovkontrolnéhoznaleckéhoposudkuvyhodnotilsprávneakopríčinunastraneobžalovaného,avšak
rozhodne sa nemožno stotožniť so závermi znaleckého posudku Ing. Ondreja Hybena, ktoré znaleckáorganizácia vyhodnotila ako nesprávne a obsahujúce viaceré zásadné nedostatky a chyby (s poukazom
na nárazové rýchlosti, ktoré prezentoval znalec Ing. Hyben by nemohlo dôjsť k vzniku poškodení v takom
rozsahu, akému zodpovedá fotodokumentácia z miesta dopravnej nehody).

V priebehu tohto konania boli sporné najmä dve okolnosti. Prvou spornou okolnosťou bola tá, odkiaľ
sa vozidlo obžalovaného Mercedes premiestnilo do miesta zrážky, t. j., či sa pred zrážkou pohyboval
v pravom jazdnom pruhu diaľnice alebo v pripájacom pruhu, t. j. či na diaľnicu prišiel z privádzača
od obce Uhorská Ves. K tejto otázke vypovedali obžalovaný, posádka jeho vozidla, ako aj posádka
vozidla zn. Fiat, taktiež svedkovia T., a následne bola predmetom kontrolného znaleckého dokazovania,

z ktorého vyplynulo, že technicky prijateľné sú v podstate obe verzie a z technického hľadiska nie
je možné jednoznačne vyhodnotiť, z ktorého jazdného pruhu vodič vozidla Mercedes začal uvedený
manéver vykonávať. Preto bolo potrebné túto okolnosť vyhodnocovať v súhrne s inými dôkazmi,
ktoré boli predložené, a to dokladom o tankovaní pohonných hmôt na benzínovom čerpadle OMV
Hybe nachádzajúcej sa pri diaľnici D 1 zo dňa 31. 1. 2010 o 16.24 hod. platobnou kartou č.
XXXXXXXXXXXXXXXX., ktorá bola obžalovanému pridelená zamestnávateľom spoločnosťou K&M, a.

s. a tiež výpisom z účtu vedenom v D. U. Y., a. s., ktoré predložil obžalovaný, čím preukazoval, že sa
pohyboval po diaľnici a nepripájal sa na diaľnicu z pripájacieho pruhu od obce Uhorská Ves. Vzhľadom
na časovú súvislosť čerpania pohonných hmôt o 16.24 hod., vzdialenosť od miesta dopravnej nehody
a času dopravnej nehody asi o 16.40 hod. mal súd preukázané, že obžalovaný sa pred dopravnou
nehodou pohyboval v pravom jazdnom pruhu diaľnice. Dojem posádky vozidla zn. Fiat a svedkov T.

o tom, že obžalovaný s vozidlom vyšiel z privádzacieho jazdného pruhu, mohol byť podmienený tým,
že k nehode došlo na úrovni napojenia privádzacieho pruhu na diaľnicu a svedkovia prichádzali z
diaľničného viaduktu, pohybovali sa smerom nadol a zároveň do miernej ľavotočivej zákruty, čiže nemali
priamy výhľad na privádzač sprava, resp. pohyb vozidla obžalovaného doľava vo väčšom uhle v tomto
mieste. Keďže vyššie uvedenými listinnými dokladmi mal súd preukázané, že obžalovaný tankoval

pohonné hmoty približne 20 minút pred dopravnou nehodou na čerpacej stanici pri diaľnici (v obci Hybe
sa nenachádza žiadna čerpacia stanica) vzdialenej približne 10 km od miesta nehody, súd ustálil na
rozdiel od obžaloby, že vozidlo obžalovaného sa pohybovalo v pravom jazdnom pruhu diaľnice D1 v
smere Poprad - Liptovský Mikuláš, a nie z privádzacieho pruhu na diaľnicu D1 pri obci Uhorská Ves.
V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na vyjadrenie znalca doc. Ing. Kohúta, PhD. na hlavnom

pojednávaní, o tom, že prípadné miesto začatia odbočovacieho manévru nemá vplyv na vyhodnotenie
príčiny predmetnej dopravnej nehody.
Druhou spornou okolnosťou bola existencia malého neosvetleného vozidla, ktoré malo obžalovanému
vbehnúť do jazdnej dráhy z pripájacieho pruhu z obce Uhorská Ves, čo svojimi výpoveďami potvrdzovali
obžalovaný a svedkovia J. U., H. U. a R. R.. V prvom rade je potrebné poukázať na výpovede posádky

vozidla zn. Fiat o tejto okolnosti, ktorí sledovali situáciu na ceste - T. M. a J. W. popreli, že by sa na diaľnici
pred nimi nachádzalo nejaké iné vozidlo okrem vozidla obžalovaného. Taktiež svedkovia T. vypovedali,
že na diaľnici pred sebou videli len tieto dve vozidlá - Mercedes a Fiat, pred vozidlom Mercedes určite
nebolo žiadne auto. Z kontrolného znaleckého dokazovania je zrejmé, že v tejto časti preto znalci pri
overení verzie obžalovaného museli vychádzať z výpovedí posádky vozidla Mercedes, ako aj z plániku

z miesta dopravnej nehody, ktorý ku svojej výpovedi pripojil obžalovaný, a na ktorom zakreslil pohyb
neznámeho vozidla, ktoré ho malo obmedziť v jazde. Na základe obsahu výpovedí obžalovaného a
svedkov H. a J. U. vyhodnotením nimi uvádzaných údajov - rýchlosti vozidla Mercedes pred zrážkou,
rýchlosti neznámeho vozidla, ktorá musela byť vyššia než rýchlosť vozidla Mercedes a reakčných časov
posádky, však znalci dospeli k záveru o technickej neprijateľnosti časovopriestorového pohybu vozidla

Mercedes a neznámeho vozidla, ktorý by bol v súlade s opisom nehodového deja zo strany pasažierov
vozidla Mercedes a teda k pohybu neznámeho vozidla nemohlo dôjsť tak, ako to opisuje posádka vozidla
Mercedes.
Vzhľadom na uvedené súd považoval túto spornú otázku a verziu nehodového deja, ktorou sa
obžalovaný bránil a vysvetľoval nedovolený manéver, ktorý pred zrážkou uskutočnil, za dostatočne

objasnenú a kontrolným znaleckým dokazovaním za absolútne vylúčenú. V nadväznosti na uvedené
vyhodnotil aj výpovede svedkov J. U., H. U. a R. R. ako nepresvedčivé a tendenčné v snahe napomôcť
obžalovanému zbaviť sa trestnej zodpovednosti alebo túto aspoň zmierniť ospravedlnením v dôsledku
impulzívneho a obranného konania, a tiež nevierohodné, pretože pravdivosť ich výpovedí a technickú
prijateľnosť ich tvrdení vylúčili výpovede iných účastníkov nehody a hlavne kontrolný znalecký posudok.

Pri hodnotení výpovedí svedkov J. U., H. U. a R. R. súd považuje za potrebné poukázať aj na rozpory,
ktoré z nich vyplynuli ohľadom viditeľnosti a stave vozovky v čase nehody, pretože títo svedkovia tvrdili,
že v danom čase husto snežilo a bola veľmi zlá viditeľnosť (dokonca dohľadnosť na 10-15 metrov ako
tvrdil svedok J. U., o takej zlej viditeľnosti nevypovedal nikto z vypočutých), pričom tieto ich tvrdenia bolivyvrátené jednak výpoveďami poškodených T. M., J. W. a N. U., ktorí sa všetci vyjadrili, že vozovka bola
upravená, zjazdná a ak snežilo, tak len sem tam poletoval sneh a rovnako vypovedali aj manželia T., že
v tom čase na danom úseku sneh nepadal alebo bol len poprašok, viditeľnosť bola dobrá, resp. aj keď

by sa vzhľadom na denný čas a ročnú dobu mohla považovať za slabšiu, svedkovia sa vyjadrili, že celú
situáciu dobre videli. Ich výpovede potvrdzuje aj správa Národnej diaľničnej spoločnosti a klimatologický
posudok SHMÚ, z ktorých vyplýva, že vozovka bola udržiavaná vozidlami zimnej údržby a na vozovke
sa nachádzal max. 1 cm snehu, ako aj zápisnica o obhliadke miesta cestnej dopravnej nehody, v
ktorej bol zachytený stav vozovky po nehode ako pravý jazdný pruh bez snehu a ľavý jazdný pruh

bol čiastočne zasnežený. Z vyjadrenia Národnej diaľničnej spoločnosti, zo záznamu o ohliadke miesta
nehody, z výpovedí ostatných účastníkov cestnej premávky, je zrejmé, že v čase dopravnej nehody
mierne snežilo, ale nie tak, aby bola znížená viditeľnosť, sťažené podmienky na vozovke, pravý jazdný
pruh bol riadne upravený vzhľadom na ročné obdobie a ani obžalovaný netvrdil, že by poveternostné
podmienky ovplyvnili vedenie jeho motorového vozidla.
Výpoveď svedka J. U. o tom, ako sa snažili pomôcť posádke vozidla zn. Fiat je taktiež v rozpore s tým, čo

uviedol svedok H. T., pretože ich k aktivite a pomoci zraneným musel nabádať okríknutím. Jeho výpoveď
je rozporná aj navzájom v jednotlivých štádiách konania, pretože v prípravnom konaní tvrdil, že jeho
brat sedel vpravo za ním ako spolujazdcom, na hlavnom pojednávaní tento svedok tvrdil, že jeho brat
sedel vzadu vľavo za vodičom.
Súd neuveril výpovedi svedka R. R., ktorá sa nezhoduje s výpoveďou obžalovaného, za ktorých ho

mal kontaktovať, pretože obžalovaný vypovedal, že svedok R. ho v bare rozpačito oslovil tak, že ani
nevedel, čo od neho chce, o nehode ani iných veciach sa s ním nebavil, no kontakt od neho si zobral,
pričom o tejto okolnosti svedok R. vypovedal, že obžalovanému priamo povedal na jeho otázku, prečo ho
zaujíma, že mal nehodu, že išiel z Uhorskej Vsi a mal mu rozpovedať všetky okolnosti dopravnej nehody,
o ktorých vedel. Výpoveď svedka bola rozporná aj vnútorne, pretože v prípravnom konaní uvádzal, že

obžalovaného stretol v klube 66 a na hlavnom pojednávaní uviedol, že ho stretol v Lidli. Taktiež sa
jeho výpoveď nezhoduje v zásade s výpoveďami svedkov H. U. a J. U., ohľadne toho, čo robili po
nehode, pretože títo vypovedali, že z auta vyšli a neutrpeli žiadne zranenia, len boli v šoku, pričom
svedok uvádzal, že pri obžalovanom na mieste nehody videl dvoch chalanov, z ktorých jeden buď sedel
a druhý ležal a pýtal sa ich, či im treba nejako pomôcť, takéto okolnosti svedkovia J. a H. U. vôbec

neuvádzali. Je taktiež nepochopiteľné, prečo sa svedok neohlásil priamo polícii s oznámením, že vie o
nejakej okolnosti, ktorá je dôležitá pre vyšetrovanie tejto dopravnej nehody, ale svoju výpoveď ponúkol
až po tom, čo mal náhodne stretnúť obžalovaného v Liptovskom Mikuláši niekoľko mesiacov po skutku.
Dôvodnú pochybnosť o tom, či sa vôbec svedok nachádzal na mieste dopravnej nehody vyvoláva aj
jeho tvrdenie, že v malom bielom aute bolo veľa krvi, pritom z fotodokumentácie je zrejmé, že na vozidle

zn. Fiat sa stopy krvi skutočne nachádzajú, avšak nemožno hovoriť o žiadnych značných množstvách v
interiéri tohto vozidla ako uvádzal svedok R., teda jeho výpoveď nie je v súlade so stavom preukázaným
fotodokumentáciou z miesta nehody. Naviac správanie svedka, ktorý sa mal na miesto nehody dostať
pešo cez diaľničný privádzač z druhej strany, teda v protismere, kde preskočil zábradlia a mal prejsť
cez dva protismerné pruhy diaľnice, kde pohyb chodcov je zakázaný, je treba vyhodnotiť minimálne ako

nezodpovedné.
Výpoveď svedkyne Mgr. N. U., ktorá nebola priamou svedkyňou skutku, súd vyhodnotil ako účelovú, v
snahe napomôcť svojmu druhovi, s ktorým žije v spoločnej domácnosti, pretože sa ňou snažila vyvolať
dojem o nezvládnuteľnej poveternostnej situácii už pred nehodou (do 15.00 hod. lyžovali v Jasnej a bolo
zlé počasie), pritom sa na miesto nehody dostavila až o 17.15 hod. a uvádzala, že husto snežilo, padal

dážď so snehom a cesta bola v hroznom stave.
Za opodstatnenú nemožno považovať ani námietku obhajoby, že v kontrolnom znaleckom posudku sa
po prvý krát v tomto konaní objavila verzia, že vozidlo Mercedes v čase zrážky malo rýchlosť 0 km/
h., teda stálo, pretože svedok J. W. už v prípravnom konaní vypovedal, že v momente nárazu sa mu
zdalo, že vozidlo Mercedes stálo, možno sa pomaličky pohybovalo. Napokon znalec prezentujúci závery

kontrolného znaleckého dokazovania poukázal na to, že rýchlosť 0 km/h. alebo blízka nule, je objektívny
údaj, ktorý je možné vypočítať.
V záveroch, ku ktorým dospeli znalci ÚSI Žilina, nevznikli žiadne pochybnosti zásadného charakteru,
najmä o príčinách vzniku dôvodov dopravnej nehody (nesprávna technika jazdy obžalovaného
spočívajúca v nedovolanom manévri otáčania sa na diaľnici s vylúčením verzie o „malom neosvetlenom,

resp. slabo osvetlenom vozidle", ktoré malo svojou jazdou ohroziť vozidlo obžalovaného), ktoré by
mohli viesť k akémukoľvek spochybneniu viny obžalovaného za žalovaný skutok. Závery kontrolného
znaleckého posudku sú jasné, úplné, presvedčivé, súd nemá dôvod im neveriť a o ich odbornej
fundovanosti a objektívnosti súd nepochybuje. Dokonca sám znalec doc. Ing. Kohút, PhD. poukázalna nezrovnalosti, ktoré zistil v plániku pri meraniach jednotlivých bodov na mieste dopravnej nehody
príslušným policajtom a logicky a dôsledne vysvetlil, akým spôsobom pri ich následnom použití pri
vypracovaní znaleckého posudku postupoval. a z akých dôvodov neboli určité parametre použité. Z

týchto dôvodov nie je absolútne dôvodné pochybovať o tom, že by kontrolný znalecký posudok nebol
vypracovaný výlučne na základe najlepších odborných znalostí a skúseností znalcov pôsobiacich v
znaleckom ústave.
Obhajobu obžalovaného, že náhle a neobvykle prešiel z pravého do ľavého jazdného pruhu v dôsledku
ohrozenia slabo osvetleným osobným motorovým vozidlom, prichádzajúcim z privádzacieho pruhu od

obce Uhorská Ves, súd na základe vykonaného dokazovania považuje za vylúčenú. Svedkovia T. M., J.
W., N. U., H. W.. a G. T. popísali manéver obžalovaného ako nepochopiteľný, náhly, nepredvídateľný, a
v nadväznosti na kontrolné znalecké dokazovanie je potrebné ho hodnotiť ako nedovolený až zakázaný.
Obžalovaný porušil svojím konaním ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c/ zák. č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke v znení účinnom v čase dopravnej nehody, pretože plne nesledoval situáciu v cestnej
premávke a ustanovenie § 10 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého vodič pri prechádzaní z jedného

jazdného pruhu do druhého je povinný dať prednosť v jazde vodičovi jazdiacemu v jazdnom pruhu,
do ktorého prechádza, pritom je povinný dávať znamenie o zmene smeru jazdy. Svedkovia nepotvrdili,
že obžalovaný mal zapnutý ukazovateľ zmeny smeru jazdy, túto skutočnosť netvrdil ani obžalovaný.
Obžalovaný prechádzal do ľavého jazdného pruhu spôsobom, ktorým vytvoril prichádzajúcemu vozidlu
náhlu prekážku, čím spôsobil vznik dopravnej nehody. Obžalovaný ako zodpovedný subjekt počas

vedenia motorového vozidla nejazdil spôsobom, ktorý ustanovuje zákon o cestnej premávke, preto
ide o porušenie dôležitej povinnosti uloženej vodičovi, lebo v danom okamihu spôsobil bezprostredné
ohrozenie druhého účastníka cestnej premávky. Na záver súd považuje za potrebné dodať, že z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že technika jazdy vodiča vozidla Fiat bola správna a vodič nemal
technickú možnosť dopravnej nehode zabrániť".

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12
Tr. por., t.j. že ich hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne, a dospel k logicky odôvodneným skutkovým
zisteniam, odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len
preto, že sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim

výsledkom. V takom prípade totiž nie je možné napadnutému rozsudku vytknúť žiadnu vadu v zmysle
uvedeného ustanovenia (R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho
presvedčenia nehodnotil tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy
hodnotil súd prvého stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré

mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého
stupňa si ale odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo

na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si
neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Súd prvého stupňa konal o prečine, a preto bolo jeho povinnosťou v súlade s ustanovením § 10 ods. 2 Tr.
zák. skúmať materiálny korektív skutku, pre ktorý bolo vedené trestné konanie. So závermi o existencii
materiálneho korektívu sa krajský súd v plnom rozsahu stotožnil, keď súd prvého stupňa svoj právny
názor odôvodnil nasledovne:

„Keďže obžalovaný sa svojím konaním dopustil prečinu, súd sa zaoberal aj otázkou použitia princípu
„ultima ratio", avšak vzhľadom na závažnosť konania obžalovaného a nenapraviteľný následok vo
vzťahu k poškodenému H. T. a závažné ujmy na zdraví, ktoré utrpeli poškodení T. M. a J. W., jeho
použitie podľa názoru súdu absolútne neprichádzalo do úvahy".

V súvislosti s námietkami obhajoby o porušení procesných pravidiel v rámci prípravného konania krajský
súd poukazuje na správne závery okresného súdu, ktorý na označené námietky obhajoby, prezentované
v priebehu konania pred súdom, reagoval v odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku nasledovne:„K námietke obhajoby o procesných pochybeniach pri začatí trestného stíhania súd uvádza, že
trestné konanie bolo v zmysle § 199 ods. 1 Trestného poriadku začaté dňa 31. 1. 2010 vykonaním
neopakovateľného úkonu - obhliadkou o mieste cestnej dopravnej nehody, pričom poverený príslušník

PZ, ktorý síce následne vydal uznesenie o začatí trestného stíhania, vec odovzdal vyšetrovateľovi PZ,
ktorý v súlade s ustanovením § 206 ods. 1 Trestného poriadku Ing. T. J. vzniesol obvinenie a ďalej
vykonával vyšetrovacie úkony v tejto trestnej veci. Skutočnosť, že poverený príslušník PZ v uznesení o
začatí trestného stíhania nad rámec svojich povinností a oprávnení uviedol, že sa trestné stíhanie začína
nielen pre prečin podľa § 157 ods. 1 Trestného zákona, ale aj pre ods. 2 písm. a/ citovaného ustanovenia

Trestného zákona, podľa názoru súdu nespôsobuje neplatnosť, neúčinnosť a nezákonnosť všetkých
ďalších úkonov trestného konania, najmä ak k vzneseniu obvinenia a vykonaniu vyšetrovania došlo
procesne súladným spôsobom, a to vyšetrovateľom PZ, ktorý je oprávnený vykonávať vyšetrovanie
o prečinoch, pre ktoré zákon ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby
prevyšujúcou tri roky".

KotázkamvinyobžalovanéhoIng.V.J.krajskýsúduzatvára,žesúdprvéhostupňarozhodolnapodklade
dôkazov, ktoré boli vykonané procesne relevantným spôsobom a na podklade skutkového stavu, o
ktorom nie sú pre krajský súd žiadne dôvodné pochybnosti, a preto neprichádza do úvahy aplikácia
procesného pravidla in dubio pro reo, ktorá vychádza z ústavnej zásady princípu prezumpcie neviny,
ktorej aplikácie sa domáha obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania. Odvolanie obžalovaného Ing. V.

J. proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o vine je pre krajský súd nedôvodné.
Z dôvodov odvolania obžalovaného proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o treste je nesporné,
že obžalovaný primárne namieta neprimeranosť trestu, ktorý mu bol uložený rozsudkom súdu prvého
stupňa a domáha sa uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným odkladom.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu
Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t.j. na
ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje
dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne

súčasne v každom treste. Podľa názoru odvolacieho súdu by podmienečný odklad súdom prvého stupňa
uloženého trestu odňatia slobody ani v spojení s trestom zákazu činnosti vodiča v dostatočnej miere
neplnil svoj účel stanovený § 34 ods. 1 Tr. zák. Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza
zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich
páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým v tom,

aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v čo najmenšej miere. Ochrana spoločnosti
pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu
prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne,
a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti. Pritom generálna prevencia sa má
uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej

činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu
je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu
občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska
týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák.
tvoríjednotu,lebosamusívzájomnedoplňovať.Záversúduomožnostinápravypáchateľamusíbyťvždy

v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti,
štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov

od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti
a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi

jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.V súvislosti s namietanou neprimeranosťou uloženého trestu odvolateľom treba dodať, že záver o
primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi legitímnym cieľom a zvoleným
prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže so spravodlivosťou, a teda aj

so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať spôsobenému bezpráviu, z
toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v treste prísnejšia ako bezprávie
spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia, ale zároveň uloženým trestom
vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému páchateľovi trestného činu. Trest,
ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na nespravodlivé konanie, by mal

nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac rozmnožiť. Neprimeraný trest
nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný trest. Požiadavka primeranosti
trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu, na jeho zvláštnosti, a
teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Z rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu vychádza zo

všeobecných zásad upravených v § 34 ods. 1, ods. 4 Tr. zák., pričom obligatórne prihliadal podľa §
38 ods. 2 Tr. zák. na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Súd prvého
stupňa správne identifikoval jednu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zák. a nezistil žiadnu
priťažujúcu okolnosť, a preto bolo jeho povinnosťou aplikovať ustanovenie § 38 ods. 3 Tr. zák. pri
úprave sankcie, ktorú zákonodarca určil v ustanovení § 149 ods. 2 Tr. zák. Z odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že pri ukladaní trestu uprednostnil represívnu zložku
sankcie s poukazom na následok konania obžalovaného, ktorá okolnosť je len s jednou z okolností,
na ktoré súd prihliadne pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Tr. zák.). Na tomto
mieste treba pripomenúť, že hodnotiace úsudky súdu prvého stupňa, ktoré sa prejavujú slovnými
spojeniami ..."nezodpovedným až bezohľadným konaním...,...zakázaný manéver...", nemajú základ v

skutkovej vete výroku rozsudku súdu prvého stupňa a nezodpovedajú ani ustanoveniam § 10 ods. 6,
§ 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších
predpisov, ktoré ustanovenia obžalovaný podľa skutkových zistení súdu prvého stupňa porušil.

Požiadavka prihliadnuť pri ukladaní trestu k právom chráneným záujmom poškodeného sa dostáva do

popredia a pozornosti najmä v súvislosti s presadzovaním myšlienok tzv. restoratívnej justície, ktorá
kladie dôraz na uzmiernenie páchateľa s obeťou a obnovu trestným činom narušených spoločenských
vzťahov, úsilie o posilnenie práv poškodeného v trestnom konaní a hľadanie cesty, ako uľahčiť
poškodenému, aby dosiahol náhrady škody a odčinenia spôsobeného príkoria.

Krajský súd pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu nemal v úmysle potlačiť do úzadia spôsob
spáchania súdeného skutku a neodstrániteľný následok konania obžalovaného, ale jeho povinnosťou
je okrem aplikácie ustanovení zákona hľadať cestu k spravodlivosti, ktorá úloha je pre súd jednou
z najťažších, pretože spravodlivosť nie je len otázka paragrafov zákona. Právo na spravodlivosť má
každý a krajský súd akceptuje subjektívny názor každého na mieru spravodlivosti uloženého trestu za

protiprávne konanie páchateľovi. Pluralita názorov na spravodlivosť uloženého trestu je jav bežný a
prirodzený, pretože jedna strana považuje uložený trest za spravodlivý, iná strana ho za spravodlivý
považovať nebude.

V okolnostiach prípadu pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu obžalovanému Ing. V. J. nemožno

teda zobrať do úvahy len následok jeho protiprávneho konania, ale i ďalšie okolnosti, a to fakt, že
proti obžalovanému Ing. V. J. je vedené trestné konanie pre nedbanlivostný delikt, ktorý zákonodarca
označuje ako prečin, nemožno opomenúť jeho bezúhonnosť a treba v neposlednom rade prihliadať aj
na dĺžku samotného trestného konania.

Krajský súd na verejnom zasadnutí doplnil dokazovanie prečítaním aktuálneho odpisu registra trestov
obžalovaného, pričom zistil, že pred a po spáchaní skutku, pre ktorý je vedené trestné konanie, nebol
odsúdený pre iný trestný čin. Z evidenčnej karty vodiča - obžalovaného vyplýva, že mu bol v súvislosti
s dopravnou nehodou, ktorej sa dopustil 31.1.2010, zadržaný vodičský preukaz, ktorú skutočnosť
potvrdzujú aj listinné dôkazy založené na č.l. 229-230 (úradný záznam z 31.1.2010, potvrdenie o

zadržaní vodičského preukazu z 31.1.2010). Pri predpokladanej aplikácii ustanovenia § 61 ods. 8 Tr.
zák. po právoplatnosti rozsudku, treba objektívne konštatovať, že obžalovaný už v podstate trest zákazu
činnosti spočívajúci v zákaze viesť všetky druhy motorových vozidiel vykonáva od 31.1.2010.Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), ktorému
zodpovedajú ustanovenia čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava"),
neupravuje parciálne právo spočívajúce v možnosti zmiernenia trestu pre prípad, keď sa súd domnieva,

žebypoužitietrestnejsankciepodľahmotnéhoprávapríslušnéhoštátusajaviloakoneprimeraneprísne.
Týka sa procesných atribútov konania pred nezávislým a nestranným súdom, ako aj konania osobou
zákonného sudcu v primeranej lehote.

Problematikou neprimerane prísnych sankcií sa zaoberá čl. 3 Dohovoru (ktorému zodpovedá čl. 16 ods.

2 Ústavy), avšak v kontexte zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestu.

Z hľadiska vnútroštátneho práva prichádza do úvahy zníženie v osobitnej časti Trestného zákona
ustanoveného minima trestnej sadzby podľa ustanovení § 39 a § 118 Tr. zák. Medzi „okolnosti prípadu"
podľa osobitného zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. však patrí aj neprerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak nie sú prieťahy zavinené obvineným, v čom je styčný bod tejto zákonnej
úpravy s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy, a zároveň premietnutie čl. 13 Dohovoru do
právneho poriadku Slovenskej republiky vo vzťahu k dotknutému porušeniu práv obvineného (právna
veta rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2016, sp.zn. 2Tdo/76/2015
uverejnená pod č. 46 Zbierky stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2017).

Podľa názoru krajského súdu označený právny názor najvyššej súdnej autority všeobecných súdov
Slovenskej republiky je analogicky aplikovateľný aj v prípade ukladania trestu obžalovanému Ing. V. J.
bez potreby aplikácie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák.

Podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných
prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť
možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 1 Tr. por. Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak,

aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba
rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 2 ods. 7 Tr. por. každý má právo, aby jeho trestná vec bola spravodlivo a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom v jeho prítomnosti tak, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom, ak tento zákon neustanovuje inak.

Primeranosť dĺžky konania sa posudzuje vždy s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, pričom
súd berie do úvahy skutkovú, právnu a procesnú zložitosť, správanie štátnych orgánov a strán konania.
Všeobecne platí, že lehota konania v trestných veciach by sa mala spravidla posudzovať prísnejšie ako

lehota konania v civilných veciach so zreteľom na dôsledky, ktoré má takéto konanie na postavenie
obvineného, jeho povesť, profesionálnu činnosť atď. Čo sa týka správania strán konania, samozrejme
platí, že iba prieťah, ktorý je možné pripísať štátu, môže viesť k záveru, že sa primeraná lehota
nerešpektovala. Prieťahy v konaní pripísateľné stranám môže zapríčiniť skutočnosť, že obvinený
predkladal žiadosti o odročenie, o dodatočné vyšetrovanie alebo o dodatočný čas na predloženie

podaní, opakovane menil právnych zástupcov, nezúčastňoval sa na pojednávaniach, zmizol, že on alebo
jeho právny zástupca úplne alebo čiastočne využívali zdanlivú alebo skutočnú výhodnosť dostupných
opravných prostriedkov a stanovených lehôt alebo ak z jeho strany došlo k iným „ťažko pochopiteľným
krokom" vyvolávajúci dojem malej spolupráce.

Krajský súd vykonal podrobnú analýzu vyšetrovacieho a súdneho spisu a nezistil také konanie
obžalovaného Ing. V. J., ktoré by významnou mierou ovplyvnilo dĺžku prebiehajúceho trestného konania.

Uznesenie o vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ PZ 5.2.2010 (č.l. 2-3) a obžaloba bola Okresnému
súdu Liptovský Mikuláš podaná dňa 22.9.2010 (č.l. 311-313). Samotné súdne konanie teda trvalo od

22.9.2010 do 21.8.2018, kedy odvolací súd rozhodoval o v poradí treťom odvolaní obžalovaného.
Využívanie opravných prostriedkov obžalovaným, ktoré mu umožňuje zákon (odpor proti trestnému
rozkazu, odvolania proti trom rozsudkom súdu prvého stupňa, z ktorých dve odvolania boli dôvodné),
nesporne prispeli k dĺžke súdneho konania, ale táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na ťarchuobžalovanému. Náznak obštrukcií zo strany zvoleného obhajcu obžalovaným vyriešil okresný súd
razantným spôsobom, a to ustanovením náhradného obhajcu dňa 10.1.2012. Z dôvodov, ktoré však
nie sú identifikovateľné v súdnom spise s ustanoveným náhradným obhajcom okresný súd nekonal

a dokonca úplne nadbytočne dňa 11.10.2007 ustanovil ďalšieho náhradného obhajcu. Predkladanie
dôkazov obžalovaným a jeho obhajcom v priebehu konania pred súdom, ktoré konajúci súd neodmietol,
alenaopakichvykonávalnahlavnompojednávaní,nemožnovzhľadomnapostojokresnéhosúduktakto
navrhnutým dôkazom vyhodnotiť ako prieťahy v konaní spôsobené obžalovaným. V týchto súvislostiach
možno uzatvoriť, že obžalovaný svojim správaním neprispel významne k dĺžke trestného konania a

pokiaľ okresný súd vyhovel jeho žiadosti z objektívnych príčin o odročenie hlavného pojednávania,
napríklad z dôvodu kolízie termínu hlavného pojednávania nariadeného na 4.7.2011 s čerpaním
dlhodobo plánovanej riadnej dovolenky obžalovaného s rodinou v zahraničí (č.l. 331), je potom zmena
termínu hlavného pojednávania na deň 19.10.2011 (č.l. 336) z hľadiska dĺžky tohto časového úseku vo
vzťahu k celkovej dĺžke trestného konania zanedbateľná.

Celková dĺžka trestného konania je z pohľadu krajského súdu porušením dodržania požiadavky
„primeranej" lehoty a táto skutočnosť je jedným z dôvodov zmeny uloženého trestu odňatia slobody a
zároveňpredstavujenáhradupreobžalovanéhozaporušeniedodržaniapožiadavky„primeranej" lehoty
trestného konania.

Po vyhodnotení všetkých relevantných skutočností potom krajský súd procesným postupom podľa § 321
ods. 1 písm. e), ods. 3 Tr. por. zrušil rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 20.12.2017,
č.k. 2T/113/2010-955, vo výroku o treste a sám na podklade § 322 ods. 3 Tr. por. pri nezmenenom výroku
o vine a škode rozsudku napadnutého odvolaním obžalovaného uložil mu tresty tak, ako sú uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Pri absencii dôvodov proti výroku o uplatnených nárokoch na náhradu škody poškodenými a
obmedzenom revíznom princípe, ktorým je odvolací súd viazaný, podrobil krajský súd výrok o
uplatnených nárokoch poškodených všeobecnému prieskumu, pričom nezistil zákonný dôvod na
akýkoľvek zásah proti výroku rozsudku súdu prvého stupňa o uplatnených nárokoch poškodených.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.