Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/43/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819205091
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3819205091.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej,
v spore žalobcu: Stredoslovenská energetika, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 8591/4B, Žilina, IČO: 51 865
467, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843,
proti žalovanému: PS STYX s.r.o., so sídlom Nábrežie
sv. Cyrila 359/24, Prievidza, IČO: 44 360 193, právne zastúpenému: D.. S. U., advokát, G. R. 8,
H., o zaplatenie sumy 168,30 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu i žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza č. k. 5Cb/12/2019-100
zo dňa 11. mája 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I.

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku II. z r u š u j e.

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku III. m e n í tak, že žalobcovi sa p r i z n á
v a nárok na náhradu trov prvoinštančného konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

Žalobcovi sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 197,02 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy
72,30 Eur od 13.11.2019 do zaplatenia a zo sumy 96,- Eur od 28.01.2017 do zaplatenia, paušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Výrokom II. žalobu zamietol a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 89,32 %. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že žalovaný uzavrel
s právnym predchodcom žalobcu dňa 03.09.2015 Zmluvu o združenej dodávke elektriny kategórie
podnikatelia a organizácie, predmetom ktorej bola dodávka elektriny do odberného miesta žalovaného
(H., R. XX) vrátane súvisiacich služieb. Žalovaný sa v zmluve zaviazal zaplatiť za dodávku elektriny
cenu, ktorá bude žalobcom (jeho právnym predchodcom) účtovaná podľa cien platného
a účinného cenníka (čl. 4 bod 4.1 zmluvy) Štandard 15-18 III. Strany si tiež dohodli viazanosť zmluvou od
03.09.2015 do 31.08.2018 s tým, že podľa čl. 2 bod 2.2 zmluvy sa viazanosť zmluvy predlžuje na dobu 12
mesiacov, a to aj opakovane, pokiaľ niektorá zmluvná strana písomne neoznámi druhej zmluvnej strane
najmenej 2 mesiace pre ukončením doby trvania zmluvy, že s predĺžením platnosti zmluvy nesúhlasí.
Úhrada preddavkových platieb bola dohodnutá mesačne v sume 30,- Eur. Za obdobie od 01.01.2016 do

31.12.2016 žalobca žalovanému vystavil faktúru variabilný symbol č. XXXXXXXXXX za odber elektrickej
energie
v sume 363,54 Eur splatnú 27.01.2017. Následne za obdobie od 01.01.2017 do 14.06.2017 bola
žalovanému vystavená faktúra variabilný symbol (VS) č. XXXXXXXXXX na sumu
522,30 Eur s dátumom splatnosti dňa 07.07.2017. Uvedené faktúry však žalovaný v čase splatnosti
riadne neuhradil. Žalobca v žalobe (vrátane jej úpravy zo dňa 20.12.2019) uviedol, že v súvislosti s
faktúrou VS č. XXXXXXXXXX mal žalovaný dlh vo výške 96,- Eur a v súvislosti
s faktúrou VS č. XXXXXXXXXX dlh vo výške 252,30 Eur, pričom žalovaný uhradil dňa 30.07.2019 sumu
30,- Eur, dňa 30.08.2019 sumu 30,- Eur, dňa 30.09.2019 sumu 30,- Eur
a dňa 12.11.2019 sumu 90,- Eur. Z vyjadrenia žalobcu v žalobe (jej úprave zo dňa 20.12.2019) tiež
vyplynulo, že splátky po 30,-Eur zo dňa 30.07., 30.08. a 30.09.2019 boli započítané na faktúru VS č.
XXXXXXXXXX, rovnako ako aj časť splátky v sume 90,- Eur uhradenej 12.11.2019 v rozsahu 6,- Eur a
zvyšná časť 84,- Eur bola započítaná na úhradu faktúry VS č. XXXXXXXXXX. Týmto spôsobom došlo,
podľa vyjadrenia žalobcu, k úplnému zaplateniu istiny faktúry VS č. XXXXXXXXXX a dlh na faktúre VS
č. XXXXXXXXXX zostal vo výške 168,30 Eur. Žalobca si preto žalobou voči žalovanému v súvislosti
s faktúrou
VS č. XXXXXXXXXX uplatňoval len úrok z omeškania a v súvislosti s faktúrou
VS č. XXXXXXXXXX si voči nemu uplatňoval zaplatenie istiny 168,30 Eur spolu s úrokom
z omeškania. Z potvrdení o platbe, resp. výpisov z účtu predložených žalovaným v konaní vyplynulo, že
žalovaný poukázal žalobcovi splátky po 30,- Eur dňa 20.06.2018, 30.07.2018, 03.08.2018, 07.09.2018,
31.10.2018, 04.12.2018, 04.02.2019, 28.03.2019, 25.04.2019, 29.07.2019, 28.08.2019, 30.09.2019 a
dňa 12.11.2019 mu poukázal sumu 90,- Eur. Pri každej platbe bol uvedený VS č. XXXXXXXXXX. Z
e-mailovej komunikácie žalovaného s právnym zástupcom žalobcu zo dňa 20.11.2019 je zrejmé, že
žalobca bol ochotný sa so žalovaným dohodnúť na splátkovom kalendári s tým, že žalovaný mu oznámi
svoj návrh výšky splátky. Súčasne mu oznámil, že eviduje uhradené platby po 30,- Eur dňa 30.07.2019,
30.08.2019
a 30.09.2019. V súvislosti s tým následne žalovaný právnemu zástupcovi žalobcu oznámil, že z jeho
strany boli realizované úhrady v počte 13 platieb, z toho 12 platieb po 30,- Eur a jedna v sume 90,- Eur,
spolu vo výške 450,- Eur. Zároveň uviedol, že vzhľadom k tomu, že sa
v súčasnej dobe spoločnosť už dlhodobo nachádza v nepriaznivej finančnej situácii, zvyšnú sumu
navrhuje vyrovnať v primeraných splátkach cca 30 - 40 Eur mesačne. Na pojednávaní
z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu bolo zistené, že zo strany žalovaného boli v súvislosti s faktúrou
VS č. XXXXXXXXXX (vystavenú na sumu celkom 363,54 Eur) poukázané platby 126,54 Eur dňa
17.03.2017, 126,- Eur dňa 20.04.2017, 15,- Eur dňa 31.07.2018, 30,- Eur dňa 30.09.2019 a 66,- Eur
dňa 12.11.2019. V súvislosti s faktúrou VS č. XXXXXXXXXX (vystavenú na sumu celkom 522,30 Eur)
žalobca eviduje nasledovné úhrady: dňa 12.10.2017 sumu
30,- Eur, dňa 20.06.2018 sumu 30,- Eur, dňa 06.08.2018 sumu 30,- Eur, dňa 27.09.2018 sumu 30,-
Eur, dňa 02.11.2018 sumu 30,- Eur, dňa 05.12.2018 sumu 30,- Eur, dňa 05.02.2019 sumu 30,- Eur,
dňa 29.03.2019 sumu 30,- Eur, dňa 25.04.2019 sumu 30,- Eur, dňa 30.07.2019 sumu 30,- Eur, dňa
30.08.2019 sumu 30,- Eur a dňa 12.11.2019 sumu 24,- Eur. Žiadne iné platby
v súvislosti s predmetnými faktúrami žalobca neeviduje. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu tiež
vyplynulo, že splátka vo výške 90,- Eur, uhradená žalovaným dňa 12.11.2019, bola čiastočne započítaná
na úhradu faktúry VS č. XXXXXXXXXX vo výške 66,- Eur a zvyšná časť bola započítaná na úhradu
faktúry VS č. XXXXXXXXXX. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ust. § 26 ods. 1 zák. č.
251/2012 Z.z. o energetike, podľa § 369 ods. 1, 2
a § 369c ods. 1 Obch. zák. a po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že žaloba je podaná dôvodne, i keď nie v celom rozsahu. V konaní bolo nepochybne
preukázané, že medzi stranami sporu existoval záväzkový vzťah na základe Zmluvy
o združenej dodávke elektriny kategória Podnikatelia a organizácie zo dňa 03.09.2015. Rovnako bolo
preukázané, že žalovaný v období od 01.01.2016 do 14.06.2017 bol na základe zmluvy odberateľom
elektrickej energie a žalobca (jeho právny predchodca) mu riadne elektrickú energiu dodával. Tieto
skutočnosti v konaní sporné neboli. Taktiež bolo preukázané, že žalovaný žalobcovi (jeho právnemu
predchodcovi) v lehote splatnosti neuhradil cenu za spotrebovanú elektrickú energiu v uvedenom
období, čím sa zároveň
s plnením dostal do omeškania. V konaní bolo medzi stranami sporným to, či žalovaný ešte má voči
žalobcovi dlh a v akej výške, alebo či už svoj záväzok voči nemu uhradil. V tejto súvislosti súd prvej
inštancie poukázal na to, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobca vystavil žalovanému za
obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 faktúru

VS č. XXXXXXXXXX na sumu 363,54 Eur s dátumom splatnosti 27.01.2017. Žalovaný
v súvislosti s touto faktúrou žalobcovi uhradil dňa 17.03.2017 sumu 126,54 Eur, dňa 20.04.2017 sumu
126,- Eur a dňa 31.07.2018 sumu 15,- Eur. Celkom teda žalovaný vo vzťahu k tejto faktúre zaplatil 267,54
Eur a nedoplatok predstavuje sumu 96,- Eur. Vyplynulo to
z výpovede žalobcu na pojednávaní dňa 11.05.2020. Pokiaľ žalobca na pojednávaní tvrdil, že žalovaný
uhradil aj splátky vo výške 30,- Eur dňa 30.09.2019 a vo výške 66,- Eur dňa 12.11.2019, súd prvej
inštancie uviedol, že tieto splátky podľa predložených dokladov od žalovaného boli poukázané k
pohľadávke VS č. XXXXXXXXXX, preto ich nebolo možné započítať k inému záväzku. V súvislosti
s faktúrou VS č. XXXXXXXXXX vystavenou na sumu 522,30 Eur splatnou dňa 07.07.2017 žalovaný
žalobcovi uhradil dňa 12.10.2017 sumu
30,- Eur, dňa 20.06.2018 sumu 30,- Eur, dňa 06.08.2018 sumu 30,- Eur, dňa 27.09.2018 sumu 30,-
Eur, dňa 02.11.2018 sumu 30,- Eur, dňa 05.12.2018 sumu 30,- Eur, dňa 05.02.2019 sumu 30,- Eur,
dňa 29.03.2019 sumu 30,- Eur, dňa 25.04.2019 sumu 30,- Eur, dňa 30.07.2019 sumu 30,- Eur, dňa
30.08.2019 sumu 30,- Eur, dňa 30.09.2019 sumu 30,- Eur a dňa 12.11.2019 sumu 90,- Eur. Vyplynulo to
z dokladov predložených žalovaným, podľa ktorých boli všetky uvedené platby poukazované na úhradu
záväzku VS č. XXXXXXXXXX, tieto skutočnosti uvádzal aj žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo
dňa 30.03.2020 a ani právny zástupca žalobcu na pojednávaní ich nenamietal. Celkovo teda žalovaný
v súvislosti s uvedenou faktúrou uhradil sumu 450,- Eur a nedoplatok predstavuje ešte sumu 72,30
Eur. Na základe vyššie uvedených skutočností prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalovaný má voči
žalobcovi neuhradený záväzok vyplývajúci z faktúr VS č. XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX v sume
168,30 Eur (96,- Eur + 72,30 Eur). Vzhľadom k tomu, že dlh žalobcovi nezaplatil riadne
a včas, dostal sa s plnením do omeškania a žalobcovi voči nemu vznikol nárok na zaplatenie úroku z
omeškania podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 1 nariadenia vlády SR č. 31/2013
Z.z. Nárok na zaplatenie úroku z omeškania si žalobca v žalobe uplatnil v súvislosti s úhradou splátok po
30,- Eur dňa 30.07.2019, 30.08.2019, 30.09.2019 a splátkou v sume 90,- Eur dňa 12.11.2019, pričom zo
žaloby (jej úpravy zo dňa 20.12.2019 - č.l. 40 spisu) je zrejmé, že splátky po 30,- Eur a 6,- Eur zo splátky
poukázanej vo výške 90,- Eur započítaval na dlh z faktúry VS č. XXXXXXXXXX. Žalovaný však všetky
uvedené splátky poukazoval na úhradu dlhu pod VS č. XXXXXXXXXX, čo vyplýva z jeho písomného
vyjadrenia, ako aj z dokladov o platbách, ktoré v konaní predložil. Súd prvej inštancie preto tieto platby
priradil ako úhrady faktúry VS č. XXXXXXXXXX a v súvislosti s tým žalobcovi priznal aj nárok na úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne nasledovne: zo sumy 252,30 Eur od 08.07.2017 (deň nasledujúci po
splatnosti faktúry VS č. XXXXXXXXXX) do 30.07.2019 (deň úhrady sumy
30,- Eur), čo predstavuje sumu 26,02 Eur; zo sumy 222,30 Eur od 31.07.2017 do 30.08.2019 (deň úhrady
sumy 30,- Eur), čo predstavuje sumu 0,94 Eur; zo sumy 192,30 Eur od 31.08.2019 do 30.09.2019 (deň
úhrady sumy 30,- Eur), čo predstavuje sumu 0,81 Eur, zo sumy 162,30 Eur od 01.10.2019 do 12.11.2019
(deň úhrady sumy 90,- Eur), čo predstavuje sumu 0,95 Eur; zo sumy 72,30 Eur od 13.11.2019 do
zaplatenia a zo sumy 96,- Eur od 28.01.2017 (deň nasledujúci po splatnosti faktúry VS č. XXXXXXXXXX)
do zaplatenia. Žalobcovi v zmysle ust. § 1 nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. vznikol nárok na úrok
z omeškania vo výške základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej
k prvému dňu príslušného kalendárneho polroka omeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov;
takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije počas celého tohto kalendárneho polroka
omeškania (§1 ods. 1); resp. vo výške, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej
banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o deväť percentuálnych bodov; takto určená sadzba
úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania (§1 ods. 2). Žalobca si uplatnil nárok na úrok z
omeškania len vo výške 5 % ročne, preto mu súd prvej inštancie nárok na úrok z omeškania priznal v
tejto výške. Okrem istiny a úroku z omeškania si žalobca voči žalovanému dôvodne uplatnil aj nárok na
zaplatenie paušálnej náhrady nákladov v súlade s ust. § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka vo výške
40,- Eur, ako to vyplýva z ust. § 2 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Prvoinštančný súd teda vo veci
rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 197,02 Eur (istina 168,30 Eur +
28,72 Eur vyčíslený úrok z omeškania) spolu s 5 % ročným úrokom
z omeškania zo sumy 72,30 Eur od 13.11.2019 do zaplatenia a zo sumy 96,- Eur od 28.01.2017 do
zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Pokiaľ si žalobca vyčíslil časť nároku na zaplatenie úroku z omeškania
v sume 42,08 Eur, súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko žalobca pri vyčíslení vychádzal zo započítania
niektorých platieb žalovaného na faktúru VS č. XXXXXXXXXX, hoci žalovaný nimi uhrádzal faktúru
VS č. XXXXXXXXXX, bol jeho postup nesprávny a vyčíslený úrok z omeškania, na ktorý žalobcovi
vznikol nárok, predstavuje len sumu 28,72 Eur. V prevyšujúcej časti preto nárok žalobcu ako nedôvodný

zamietol. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 2 CSP s prihliadnutím na
čiastočný pomer úspechu každej zo strán sporu.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie obe strany sporu.

3. Žalobca odvolaním napadol rozsudok prvoinštančného súdu v časti, a to vo výroku II. o zamietnutí
žaloby vo zvyšku a vo výroku III. o rozsahu jeho nároku na náhradu trov konania. Uviedol, že
prvoinštančný súd v napadnutom rozhodnutí zastal názor, že žalobcovi
v konaní nebola priznaná časť pevne vyčísleného úroku vo výške 13,36 Eur z celkovo uplatneného pevne
vyčísleného úroku z omeškania vo výške 42,08 Eur. Žalobca si v zmysle podanej žaloby a čiastočného
späťvzatia celkovo v konaní uplatňoval nárok v časti nezaplatenej istiny vo výške 168,30 Eur spolu s
vyčísleným úrokom z omeškania vo výške 42,08 Eur a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 168,30 Eur od 13.11.2019 do zaplatenia. Súd prvej inštancie však pri rozhodovaní o nároku na
náhradu trov konania vychádzal z nesprávne stanovenej výšky priznaného nároku žalobcu, nakoľko časť
pevne vyčíslených úrokov z omeškania (13,36 Eur) len presunul do časti výroku, ktorým priznal žalobcovi
nevyčíslený úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 96,00 Eur od 28.01.2017 do zaplatenia.
Žalobca si totiž v konaní uplatňoval nevyčíslený úrok z omeškania až od 13.11.2019. Priznaný úrok z
omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 96,00 Eur od 28.01.2017 do 12.11.2019 potom obsahuje aj tú
časť úroku z omeškania, ktorú žalobca vyčíslil v žalobe pevnou sumou. Prvoinštančný súd preto žalobu
v tejto časti v skutočnosti nezamietol - len žalobcovi priznal úrok z omeškania inou formou, než si ho
žalobca uplatnil
v petite podanej žaloby. Žalobca si ho uplatnil ako pevne vyčíslený úrok z omeškania a súd ho vo výroku
rozsudku priznal vo forme nevyčísleného úroku z omeškania - do zaplatenia. Je teda nesporné, že súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí priznal žalobcovi istinu spolu
s úrokom z omeškania a ostatným príslušenstvom v plnom rozsahu (t. j. žaloba nebola zamietnutá ani
len v časti), v dôsledku čoho je nesprávny aj výrok II napadnutého rozsudku
o zamietnutí časti žaloby, nakoľko po prepočte nevyčíslených úrokov z omeškania bol žalobcovi priznaný
uplatnený nárok v plnom rozsahu. Žalobca mal teda v konaní mal celkový úspech 100 % a súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádzal z nesprávne zisteného
skutkového stavu, keď uviedol, že čistý úspech žalobcu
v konaní bol vo výške len 89,32 %. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že prizná žalobcovi
nárok na náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 100 % a zároveň prizná žalobcovi
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %., alebo by ho
v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 CSP zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

4. Žalovaný odvolaním napadol rozsudok prvoinštančného súdu vo všetkých jeho výrokoch z dôvodov
uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f), h), CSP. Trval na svojom tvrdení prezentovanom v konaní pred
súdom prvej inštancie, že nárok, ktorý si voči nemu žalobca podanou žalobou uplatnil, zanikol splnením
záväzku z jeho stany ešte pred podaním žaloby. Žalovaný poukázal na to, že pôvodne podanou žalobou
sa žalovaný domáhal zaplatenia sumy 258,30.- Eur s príslušenstvom z dôvodu nezaplatenia splatných
faktúr vystavených žalobcom, a to faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 96,00.- Eur so splatnosťou do
27.01.2017 a faktúry
č. XXXXXXXXXX na sumu 252,30.- Eur so splatnosťou od 07.07.2017. Následne žalobca čiastočne vzal
späť žalobu vo výške 90.- Eur a žiadal, aby mu súd priznal sumu (istinu) vo výške 168, 30.- Eur a úrok
z omeškania vo výške 42,08.- Eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 168,30.- Eur od 13.11.2019
do zaplatenia, súdny poplatok vo výške 16,50.- Eur
a paušálnu náhradu trov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40.- Eur. Žalovaný poukázal na
skutočnosť, že žalobca bol v zmysle § 132 ods. 1 CSP povinný v žalobe okrem všeobecných náležitostí
podania uviesť aj pravdivé a úplné popísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov na ich
preukázanie. Trval na tom, že on už v podanom odpore jednoznačne preukázal, že do dňa podania
žaloby svoj dlh v rozsahu žalovanej sumy riadne uhradil. V prílohe vyjadrenia totiž predložil výpisy z
účtu, z ktorých je zrejmé, že:
12.11.2019 uhradil sumu 90,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
30.09.2019 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
28.08.2019 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
29.07.2019 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX

25.04.2019 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
28.03.2019 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
04.02.2019 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
04.12.2018 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
31.10.2018 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
07.09.2018 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
03.08.2018 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
30.07.2018 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
20.06.2018 uhradil sumu 30,00.- Eur VS: XXXXXXXXXX
Celkom teda zaplatil žalobcovi 450.- Eur, čím došlo k úhrade celej žalovanej sumy
v splátkach podľa dohody a to aj vrátane jej príslušenstva. Žalobca až následne po tom, ako žalovaný
podal odpor proti vydanému platobnému rozkazu uviedol, že po preverení úhrad, na ktoré poukázal
žalovaný, zistil, že tieto úhrady síce žalovaný riadne zaplatil, ale žalobca si ich započítal na skôr splatné
faktúry a následne to zohľadnil v podanej žalobe. Žalovaný opätovne zdôraznil, že povinnosťou žalobcu
je v podanej žalobe uviesť pravdivé a úplné popísanie rozhodujúcich skutočností a označenie dôkazov
na ich preukázanie. Z podanej žaloby a ani
z podania označeného ako čiastočné späťvzatie žaloby nevyplýva to, čo následne tvrdil žalobca. Podľa §
140 ods. 2 CSP sa pritom za zmenu žaloby považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich
skutočností. Žalobca v podanej žalobe tak, ako bola doručená súdu riadne skutkovo označil žalovaný
nárok (sumou a označením faktúry), ako dlh
z nezaplatenej faktúry č. XXXXXXXXXX. Žalovaný v konaní riadne preukázal, že pred podaním žaloby
svoj záväzok jednotlivými platbami označenými príslušným variabilným symbolom (číslom faktúry)
riadne uhradil. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že mal záujem žalovať len časť sumy, ktorá nebola zo žalovaných
faktúr uhradená mal to ako rozhodujúce skutočnosti v podanej žalobe riadne popísať, teda mal uviesť,
kedy a na akú sumu boli faktúry vystavené, dátum splatnosti a prehľad zrealizovaných úhrad ku dňu
podania žaloby. Z podanej žaloby to však nevyplýva a žalobca tieto skutočnosti uviedol až v rámci
konania bez toho, aby došlo k zmene žaloby, hoci podľa názoru žalovaného išlo o podstatnú zmenu
(doplnenie) rozhodujúcich skutočností. Žalovaný z uvedených dôvodov označil napadnuté rozhodnutie
za nespravodlivé a nezákonné a žiadal, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že rozhodnutie prvoinštančného súdu
vo výroku I. o povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 197 Eur s príslušenstvom je vecne správe, a že
žalovaný neuviedol v podanom odvolaní žiadne skutočnosti a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by jeho
nárok na zaplatenie dlžnej sumy spochybnili. Navrhol preto napadnutý rozsudok vo výroku I. potvrdiť
ako vecne správny s tým, že trvá na odvolaní, ktoré podal proti výroku II. a III. napadnutého rozsudku.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaných odvolaní podľa § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k
záveru, že opodstatnené je len odvolanie žalobcu. Rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania podľa
§ 385 ods. 1 CSP, pretože vo veci nebolo potrebné zopakovať dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý
verejný záujem.

8. Z úradnej povinnosti, vychádzajúc z ust. § 380 ods. 2 CSP odvolací súd skúmal či konanie pred
súdom prvej inštancie nebolo zaťažené vadami, ktoré sa týkajú procesných podmienok. Preskúmaním
procesného postupu prvoinštančného súdu predchádzajúceho rozhodnutiu vo veci odvolací súd nezistil
procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. a)
CSP.

9. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia a konania mu predchádzajúceho odvolací súd konštatuje, že
skutkové zistenia prvoinštančného súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní, z ktorého nepochybne
vyplynulo, že na úhradu faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej dňa 27.07.2017 v celkovej sume 363,54 Eur
bola zaplatená dňa 17.03.2017 suma 126,54 Eur, dňa 20.04.2017 bola zaplatená suma 126 Eur a dňa
31.07.2018 bola zaplatená suma 15 Eur. Spolu tak na úhradu faktúry č. XXXXXXXXXX bolo žalobcovi
zo strany žalovaného zaplatená suma 267,54 Eur a nedoplatok predstavuje 96 Eur (363,54-267,54=96).
Z vykonaného dokazovania tiež nepochybne vyplynulo, že na úhradu faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej
dňa 07.07.2017 v celkovej sume 522,30 Eur bolo v dňoch 12.10.2017, 20.06.2018, 06.08.2018,

27.09.2018, 02.11.2018, 05.12.2018, 05.02.2019, 29.03.2019, 25.04.2019, 30.07.2019, 30.08.2019 a
30.09.2019 uhradené vždy po 30 Eur a dňa 12.11.2019 bola uhradená suma 90 Eur. Spolu tak na úhradu
faktúry č. XXXXXXXXXX bola žalobcovi zo strany žalovaného zaplatená suma 450 Eur a nedoplatok
predstavuje 72,30 Eur (522,30-450=72,30). Súčet nedoplatkov z oboch faktúr predstavuje sumu 168,30
Eur (96+72,30=168,30).

10. V súvislosti so spôsobom úhrady faktúry č. XXXXXXXXXX súd prvej inštancie potom správne ustálil,
že žalobcovi patrí aj nárok na úrok z omeškania v ním uplatnenej výške 5 % ročne nasledovne: zo sumy
252,30 Eur od 08.07.2017 (deň nasledujúci po splatnosti faktúry VS č. XXXXXXXXXX) do 30.07.2019
(deň úhrady sumy 30,- Eur), čo predstavuje sumu
26,02 Eur; zo sumy 222,30 Eur od 31.07.2017 do 30.08.2019 (deň úhrady sumy 30,- Eur), čo predstavuje
sumu 0,94 Eur; zo sumy 192,30 Eur od 31.08.2019 do 30.09.2019 (deň úhrady sumy 30,- Eur), čo
predstavuje sumu 0,81 Eur, zo sumy 162,30 Eur od 01.10.2019 do 12.11.2019 (deň úhrady sumy 90,-
Eur), čo predstavuje sumu 0,95 Eur; zo sumy 72,30 Eur od 13.11.2019 do zaplatenia a zo sumy 96,- Eur
od 28.01.2017 (deň nasledujúci po splatnosti faktúry VS č. XXXXXXXXXX) do zaplatenia.

11. Vychádzajúc zo skutkových zistení ohľadne spôsobu uhrádzania záväzkov zo strany žalovaného
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, odvolací súd zhodne so záverom prvoinštančného súdu
konštatuje, že dlh žalovaného z vyššie uvedených faktúr predstavuje sumu 168,30 Eur na istine, sumu
28,72 Eur titulom vyčísleného úroku z omeškania a ďalej úroky z omeškania 5 % ročne zo sumy 72,30
Eur od 13.11.2019 do zaplatenia a 5 % ročne zo sumy 96 Eur od 28.01.2017 do zaplatenia.

12. Pokiaľ teda súd prvej inštancie vo výroku I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
197,02 Eur spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 72,30 Eur od 13.11.2019 do zaplatenia a zo
sumy 96,- Eur od 28.01.2017 do zaplatenia, ako aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40,- Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, jeho rozhodnutie je
správne, vychádzajúce z dostatočne a správne zisteného skutkového stavu a správnej aplikácie a
interpretácie právnych noriem. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd
prvej inštancie v konaní nezaoberal a ktoré by neboli predmetom jeho posudzovania. Odvolací súd preto
rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutej časti vo výroku I. potvrdil ako vecne správny podľa § 389
ods. 1 CSP.

13. Odvolací súd však ako dôvodné vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu vo vzťahu k zamietajúcemu
výroku II. napadnutého rozhodnutia a tiež vo vzťahu k výroku III. o nároku žalobcu na náhradu trov
konania proti žalovanému len v pomernej časti.

14. Z ods. 18. odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa zamietajúceho výroku II. vyplýva,
že súd prvej inštancie vyhodnotil časť nároku na úrok z omeškania ako nedôvodný, keď vychádzal z
toho, že žalobca si vyčíslil úrok z omeškania na sumu 42,08 Eur, pričom pri vyčíslení vychádzal zo
započítania niektorých platieb žalovaného na faktúru
č. XXXXXXXXXX, hoci žalovaný nimi uhrádzal faktúru č. XXXXXXXXXX. Keďže takýto postup žalobcu
bol nesprávny, potom vyčíslený úrok z omeškania, na ktorý žalobcovi vznikol nárok, predstavuje len
sumu 28,72 Eur a v časti prevyšujúcej túto sumu súd prvej inštancie žalobu zamietol.

15. Odvolací súd sa po preskúmaní odvolacích námietok žalobcu stotožnil s jeho argumentáciou, že súd
prvej inštancie svojim rozhodnutím vo výroku I. vyhovel žalobe v plnom rozsahu, teda žalobcovi prisúdil
v plnej výške nielen uplatnenú istinu, ale aj uplatnený úrok z omeškania. Tým, že prvoinštančný súd
uložil žalovanému okrem iného aj povinnosť zaplatiť žalobcovi 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy
96 Eur (nedoplatok faktúry č. XXXXXXXXXX splatnej 27.01.2017) už od 28.01.2017 až do zaplatenia,
vyhovel žalobe v celom rozsahu aj v časti žalobcom uplatnených úrokov z omeškania. Prisúdený úrok
z omeškania 5 % za obdobie od 28.01.2017 do 12.11.2019 zo sumy 96 Eur totiž predstavuje presne
sumu 13,41 Eur, ktorú žalobca pôvodne v žalobe za uvedené obdobie požadoval ako vyčíslený úrok v
rámci uplatnenej výšky 42,10 Eur. Žalobca pôvodne totiž popri vyčíslenom úroku z nedoplatku sumy 96
Eur vo výške 13,41 Eur žiadal úrok 5 % ročne zo sumy 96 Eur až od 13.11.2019, takže rozhodnutím
prvoinštančného súdu nedošlo ku kvantatívnej zmene výšky pohľadávky, len k inému vyjadreniu jej výšky
- a to v percentách namiesto pevnej sumy. Súčet úroku nevyčísleného za obdobie od 28.01.2017 do
12.11.2019 (čiže 13,41 Eur) a úroku vyčísleného vo výške 28,72 Eur predstavuje sumu 42,13 Eur.

16. Pretože súd prvej inštancie výrokom II. rozhodol o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, hoci
výrokom I. nepochybne rozhodol o celom nároku žalobcu, odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil vo
výroku II. podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP ako nadbytočný.

17. Odvolací súd z dôvodov vyššie uvedených zmenil výrok III. napadnutého rozsudku vo výroku o
nároku žalobcu na náhradu trov konania proti žalovanému podľa § 396 ods. 2
a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie v rozsahu 100 %, nakoľko žalobca bol v spore plne úspešný.

18. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému rozhodol odvolací súd
podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424
CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 18. 11. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.