Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 21. september 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 30S/36/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5020200071
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Martinčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5020200071.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany
Martinčekovej a členov senátu JUDr. Jany Vargovej a JUDr. Zuzany Jančárovej, v právnej veci
žalobcu: JUDr. Michal Brož, so sídlom A. T.. X, S., správca úpadcu JUDr. Ján Belko v „konkurze",
nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. XX/X, A. R., právne zastúpený KUBINEC & PARTNERS advokátska
kancelária, s.r.o., so sídlom Skuteckého č. 6, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe vo veciach
správneho trestania, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 102795005/2019 zo dňa
04.12.2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Ružomberok, ako prvostupňový správny orgán (ďalej aj správca dane),
rozhodnutím č.: 102078582/2019 zo dňa 04.09.2019 podľa § 155 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009
Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej Daňový poriadok) za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm.
a) bod 1 Daňového poriadku uložil daňovému subjektu JUDr. Michal Brož, pokutu vo výške
30,- Eur za nepodanie daňového priznania podľa Daňového poriadku k dani z príjmu fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2017 v lehote do 03.04.2018. V odôvodnení uviedol, že daňový subjekt JUDr.
Michal Brož, ako správca úpadcu JUDr. Ján Belko (ďalej aj správca) bol v zmysle § 49 ods. 2 Daňového
poriadku povinný podať daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2017
za úpadcu do troch mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia, t.j. do 03.04.2018. V zmysle § 159
Daňového poriadku v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe daní za daňový
subjekt koná správca. Na správcu sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitných predpisov, ktoré
upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Daňový subjekt daňové priznanie podal dňa 01.04.2019.
Pokutu uložil v najnižšej možnej výmere v zmysle § 155 ods. 1 Daňového poriadku. Prihliadol pritom
na skutočnosť, že trvanie protiprávneho stavu bolo daňovým subjektom odstránené a daňové priznanie
daňový subjekt podal bez výzvy.

2. Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím č.: 102795005/2019
zo dňa 04.12.2019 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Poukázal na zistený skutkový stav, že Okresný
súd Žilina uznesením č. k. 3K/16/2015 zo dňa 11.11.2015, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku
dňa 18.11.2015, vyhlásil konkurz na majetok dlžníka JUDr. Ján Belko, nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č.
XX/X, A. E. a ustanovil správcu JUDr. Václav Jaroščiak, so sídlom M. S. č. XX, W.. Uznesením č.
k. 3K/16/2015 zo dňa 23.11.2015, ktoré zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 27.11.2015, opravil
úvodnú a výrokovú časť uznesenia zo dňa 11.11.2015, tak že označenie úpadcu je JUDr. Ján Belko,

nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. č. XX/X, A. R.. Uznesením č. k. 3K/16/2015 zo dňa 19.04.2016, ktoré bolo
zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 26.04.2016 odvolal z funkcie správcu JUDr. Václava Jaroščiaka
a ustanovil do funkcie správcu JUDr. Michala Broža.
Poukázal na ustanovenie § 32 ods. 1, § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. v znení
neskorších predpisov a na § 27 ods. 4, § 154 ods. 1 písm. a) bod 1 a § 155 ods. 1 písm. a) Daňového
poriadku. Uviedol, že v danom prípade odvolávajúcemu sa vznikla povinnosť podať daňové priznanie,
pretože daňový subjekt JUDr. Ján Belko v roku 2017 dosiahol príjem v sume vyššej ako 1.901,67
Eur, tým mu vznikla povinnosť podať daňové priznanie v súlade s § 27 ods. 4 Daňového poriadku
v lehote do 03.04.2018. Túto povinnosť si však odvolávajúci sa nesplnil - daňové priznanie za rok
2017 nepodal v zákonnej lehote, ale oneskorene dňa 01.04.2019, čím sa dopustil správneho deliktu
podľa § 154 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového poriadku a správca dane mu uložil pokutu podľa § 155
ods. 1 písm. a) Daňového poriadku oprávnene. Na odvolaciu námietku, že v súčasnom štádiu konania
pokutu možno uložiť výlučne úpadcovi, v mene ktorého správca koná a nie správcovi, uviedol že je
nedôvodná. Podľa § 159 Daňového poriadku v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu
sa na správcu vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a
povinností daňového subjektu. Daňové priznania vyhotovené správcom namiesto daňového subjektu
sa považujú za doklady vyhotovené daňovým subjektom. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov oprávnenie konať za úpadcu vo veciach
týkajúcich sa tohto majetku vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom koná v mene a
na účet úpadcu. Počas konkurzu vyhláseného na fyzickú osobu podľa druhej časti zákona o konkurze
je povinný konať za daňový subjekt konkurzný správca. Podstatná je ale skutočnosť, kto sa dopustil
správneho deliktu. Daňovému subjektu fyzickej osobe sa pokuta uloží, len ak sa dopustila správneho
deliktu táto fyzická osoba. Fyzickej osobe nemožno uložiť pokutu za správny delikt spáchaný v čase
trvania konkurzu, ktorého sa dopustil konkurzný správca. Fyzickej osobe možno uložiť pokutu počas
konkurzu za správny delikt, ktorého sa dopustila pred vyhlásením konkurzu, ak pokuta nebola uložená
do vyhlásenia konkurzu.

3. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal správnu žalobu žalobca, ako žalobné body uviedol.
Postupom a rozhodnutím žalovaného boli dôsledkom nesprávnej aplikácie a interpretácie právnych
noriem (nesprávneho právneho posúdenia veci) porušené práva správcu ako fyzickej osoby oprávnenej
podnikať. Nie sú splnené podmienky k uloženiu pokuty, keďže správca nie je úpadcom - teda nie je
samotným daňovým subjektom v konaní, ale koná v mene a na účet daňového subjektu (obdobne
ako štatutárny orgán spoločnosti, prípadne mandatár na základe mandátnej zmluvy). V odôvodnení
rozhodnutia absentuje zákonné zdôvodnenie pre prijatie takéhoto záveru, následkom čoho je ničím
nepodložené, preto vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže žalovaný neuviedol, na
základe akých skutočností dospel k záveru, že v danom prípade ide o zákonné nástupníctvo resp.
zámenu subjektov. Rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietal interpretáciu
§ 159 Daňového poriadku, ku ktorej dospel žalovaný a ktorá je nesprávna a nemá oporu v platných
všeobecne záväzných právnych predpisoch. Výklad žalovaného ide nad rámec zákona a presahuje
vôľu zákonodarcu, resp. vypĺňa medzery normy. Žalovaný nevzal do úvahy obsah § 44 ods. 1 zákona
o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý síce cituje, ale je presvedčený, že správca sa počas konkurzu
stal účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu (zámena) a nie, že je len osobou sui
generis oprávnenou konať v mene úpadcu. Opätovne poukázal na to, že v zmysle § 159 Daňového
poriadku správca dane koná za daňový subjekt a nie ako to nesprávne vykladá žalovaný, že sa správca
počas konkurzu považuje za daňový subjekt. Na správcu sa vzťahujú práva a povinnosti daňového
subjektu a nie, že správca preberá práva a povinnosti daňového subjektu. Keby mal zákonodarca v
úmysle zaviesť takéto „zákonné nástupníctvo", bol by uvedené právnej normy naformuloval v znení, že
správca sa vyhlásením konkurzu stáva daňovým subjektom namiesto pôvodného daňového subjektu a
tým aj preberá všetky práva a povinnosti daňového subjektu. Aj v čase, keď je úpadca v konkurze, platí
preň Daňový poriadok a ostatné právne predpisy. Rozdiel oproti stavu pred vyhlásením konkurzu je len v
tom, že počas konkurzu zo zákona už v mene úpadcu vo veciach týkajúcich sa majetku podliehajúceho
konkurzu koná správca. Právna subjektivita úpadcu ani jeho spôsobilosť na právne úkony nezaniká.
Okrem toho je potrebné myslieť aj na prípady, kedy v praxi úpadca so správcom vôbec nespolupracuje,
a v takých prípadoch správca nemá k nemá k dispozícii informácie a podklady, na základe ktorých by
mohol riadne plniť povinnosti v zmysle daňových predpisov. Ak by však bol správca v takomto prípade
sankcionovaný, išlo by o výkon právomoci, ktorý vedie k materiálne nespravodlivým a iracionálnym
rozhodnutiam, výkon porušujúci princípy právneho štátu. Ak by nebol sankcionovaný, jednalo by sa
o dvojaký prístup v rozhodovaní správneho orgánu. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ani zákon

o správcoch č. 8/2005 Z. z., ako predpisy lex specialis nepripúšťajú možnosť presunu či prebrania
povinností iných subjektov zo strany správcu a ani možnosť trestania správcu za nesplnenie takýchto
povinností. Pokiaľ by boli právne závery žalovaného ohľadom zákonného nástupníctva vo vzťahu k
povinnostiam daňového subjektu relevantné, musel by sa pripustiť výklad zákonného nástupníctva
správcu aj vo vzťahu k právam daňového subjektu, teda by mal právo na daňový preplatok, právo na
odpočet DPH a pod., ktoré by mal správca dane evidovať voči správcovi a nie voči daňovému subjektu.
Žalovaný nemôže selektovať platné právne predpisy a tvrdiť, že je viazaný len Daňovým poriadkom,
pretože je povinný dodržiavať, uplatňovať a rešpektovať všetky platné právne predpisy na území SR.
Poukázal na rozsudok NS SR č. k. 8Sžf/1/2010 zo dňa 01.07.2010. Žiadal napadnuté a prvostupňové
rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu.

4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 02.04.2020. Zotrval na svojom stanovisku uvedenom
v žalobou napadnutom rozhodnutí. Dodal, že v odvolacom konaní, ani pri podaní žaloby žalobca
nepreukázal, že za oneskorené podanie daňového priznania boli voči nemu uplatnené sankcie podľa
zákona o konkurze, ani podľa zákona o správcoch, a preto nebolo a nie je možné uplatniť na návrh
žalobcu zásadu ne bis in idem. Žiadal, aby súd žalobu zamietol.

5. K vyjadreniu žalovaného podal žalobca repliku zo dňa 30.04.2020. Zopakoval žalobné body a žiadal
súd, aby žalobe v plnom rozsahu vyhovel.

6. Žalovaný k replike žalobcu dupliku nepodal.

7. Krajský súd v Žiline, ako správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v zmysle podanej žaloby
podľa § 194 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej SSP) v medziach žalobných
bodov (§ 134 ods. 1, § 183 SSP), pričom nezistil dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, a to ani
v zmysle § 195 SSP, a preto žalobu podľa § 190 SSP zamietol z nasledovných dôvodov.

8. Z obsahu napadnutého rozhodnutia bolo správnym súdom zistené, pričom uvedené nebolo medzi
účastníkmi sporné, že na majetok dlžníka JUDr. Ján Belko, nar. XX.XX.XXXX Okresný súd Žilina
vyhlásil konkurz uznesením č. k. 3K/16/2015 zo dňa 11.11.2015 v spojení s opravným uznesením zo
dňa 23.11.2015. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 18.11.2015. Uznesením zo
dňa 19.04.2016, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 26.04.2016 bol ustanovený do funkcie
správcu JUDr. Michal Brož - žalobca.
Daňový subjekt JUDr. Ján Belko v roku 2017 dosiahol príjmy v sume vyššej ako 1.901,67 Eur, čím mu
vznikla povinnosť podať daňové priznanie na dani z príjmov za rok 2017 v lehote do 03.04.2018.
Z administratívneho spisu vyplýva, že daňové priznanie k dani z príjmov fyzickej osoby za rok 2017
daňového subjektu Jána Belka zo dňa 18.04.2018 bolo správcom úpadcu podané 01.04.2019.

9. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov
verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.

Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach
správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa § 154 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového poriadku v znení účinnom ku dňu 10.12.2019 (právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia), správneho deliktu sa dopustí ten, kto nepodá daňové priznanie v ustanovenej
lehote.

Podľa § 155 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, správca dane uloží pokutu od 30 eur do 16 000 eur
za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a) prvého a druhého bodu; ak je správcom dane obec, uloží
pokutu najviac do výšky vyrubenej dane, nie menej ako 5 eur, najviac však do 3 000 eur.

Podľa § 159 citovaného zákona, v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe
daní za daňový subjekt koná správca v konkurznom konaní. V čase od vyhlásenia konkurzu do
zrušenia konkurzu sa na správcu v konkurznom konaní vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitných
predpisov,1) ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu. Daňové priznania, daňové doklady
a iné písomnosti, ktoré majú význam pre určenie práv a povinností daňového subjektu alebo iných osôb
podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov,1) vyhotovené správcom v konkurznom konaní namiesto
daňového subjektu sa považujú za doklady vyhotovené daňovým subjektom.
1) Zákon č. 373/2012 Z. z. o núdzových zásobách ropy a ropných výrobkov a o riešení stavu ropnej
núdze a o doplnení zákona č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné
stavebné odpady v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení
zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov v znení
neskorších predpisov.
Zákon č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov v znení neskorších predpisov.
Zákon č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 253/2015 Z. z.
Zákon č. 447/2015 Z. z. o miestnom poplatku za rozvoj a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Zákon č. 213/2018 Z. z. o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Podľa § 32 ods. 1 prvá veta zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom k 10.12.2019,
daňové priznanie za zdaňovacie obdobie je povinný podať daňovník, ak za zdaňovacie obdobie dosiahol
zdaniteľné príjmy presahujúce 50% sumy podľa § 11 ods. 2 písm. a), s výnimkou uvedenou v odseku 4.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom ku dňu 10.12.2019, oprávnenie úpadcu
nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu a oprávnenie konať za úpadcu vo veciach týkajúcich sa
tohto majetku, vyhlásením konkurzu prechádza na správcu; správca pritom koná v mene a na účet
úpadcu.

10. Správny súd sa nestotožnil s právnym záverom žalobcu, že v danom prípade nie je možné uložiť
pokutu správcovi úpadcu za správny delikt nepodania daňového priznania v zmysle Daňového poriadku.
Podľa názoru správneho súdu bol zákonný postup prvostupňového správneho orgánu a žalovaného pri
ukladaní pokuty za oneskorené podanie daňového priznania žalobcom, keďže v zmysle § 159 Daňového
poriadku v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe daní za daňový subjekt koná
správca (okrem oddlženia). V čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu vzťahujú
ustanovenia tohto zákona a osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a povinností daňového subjektu.
Nepochybne jednou zo zákonných povinností podľa osobitného predpisu, konkrétne zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov (§ 32 ods. 1 citovaného zákona) je aj podanie daňového priznania na dani z príjmov,
táto povinnosť ako povinnosť daňového subjektu je v zmysle druhej vety § 159 Daňového poriadku
potom priamou povinnosťou správcu, a to v období od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu.
V tomto časovom období teda povinnosť podať daňové priznanie nemá daňový subjekt, ale priamo
správca. Tak tomu bolo aj v danom prípade, keď v tomto časovom období t.j. po ustanovenia správcu
JUDr. Michala Broža uznesením, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 26.04.2016, mal
povinnosť správca vykonávať povinnosti za daňový subjekt, medzi nimi aj povinnosť podať daňové
priznanie. Lehota na podanie daňového priznania uplynula dňom 03.04.2018 a správca podal daňové
priznanie až dňa 01.04.2019 t.j. jednoznačne po lehote. Preto bolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť
o správnom delikte podľa § 154 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového poriadku za oneskorené podanie
daňového priznania, pričom mu uložil pokutu v najnižšej možnej výmere, a to 30,- Eur.

11. Čo sa týka žalobných bodov, tieto správny súd v celom rozsahu vyhodnotil ako nedôvodné, a to z
nasledovných dôvodov:

12. Základnou žalobnou námietkou bolo tvrdenie o nesprávnej aplikácii a interpretácii § 159 Daňového
poriadku žalovaným a správcom dane, teda námietka nesprávneho právneho posúdenia, keď žalobca
tvrdil, že správca nie je úpadcom, teda nie je samotným daňovým subjektom v konaní, ale koná v mene a
na účet daňového subjektu, čo je obdobný prípad, ako štatutárny orgán spoločnosti, prípadne mandatár
na základe mandátnej zmluvy.

13. Správny súd poukazuje na to, že táto právna otázka už bola predmetom judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, a preto na ňu odkazuje. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 8Sžf/58/2016 zo dňa 27.
septembra 2018, ktorý bol uverejnený v publikácii Dane v súdne praxi pod poradovým číslom 35/2018:
„Najvyšší súd zdôrazňuje, že právna úprava uvedená v poslednej vete ustanovenia § 159 Daňového
poriadku jednoznačne určuje, že v prípade od vyhlásenia konkurzu na majetok daňovníka až do jeho
zrušenia vyhotovuje daňové priznania správca konkurznej podstaty a tieto sa považujú za daňové
priznanie vyhotovené daňovníkom, teda správca konkurznej podstaty v sebe subsumuje postavenie
daňovníka, a preto je plne zodpovedný za podanie daňového priznania. Ak tak správca dane neurobil,
potom bol povinný znášať prípadnú sankciu, ktorú mu správca dane uložil."

14. Hoci skutočne správca úpadcu nie je úpadcom, teda nie je samotným daňovým subjektom, zo
znenia § 159 Daňového poriadku vyplýva, že v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu
za daňový subjekt koná správca. Správca preberá nielen práva, ale aj povinnosti daňového subjektu
upravené v Daňovom poriadku a osobitných predpisoch. Preto podľa názoru správneho súdu v súlade
s citovaným ustanovením Daňového poriadku len správca úpadcu bol povinný podať daňové priznanie
a preto za nesplnenie tejto povinnosti môže byť sankcionovaný len on a nie úpadca, ktorý dosah
na splnenie tejto povinnosti vôbec nemá. Okrem toho skutočnosť, ktorú namieta žalobca, že správca
úpadcu nie je úpadcom, žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani netvrdil a rozhodnutie na
nej nepostavil. Správny súd sa nestotožnil s prirovnaním konania správcu k funkcii štatutárneho orgánu
spoločnosti či mandatára na základe mandátnej zmluvy. Právne postavenie správcu zakotvuje priamo
§ 159 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že správca za obdobie trvania konkurzného konania
stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového subjektu a na jeho práva a povinnosti sa
vzťahujú všetky ustanovenia tohto zákona a hmotnoprávnych daňových predpisov (rovnako Borodovčák
M., Bubeníková I., Klasová V., Krchlíková K., Mrvová M., Rybánsky Ľ., Daňové právo s vysvetlivkami,
Wolters Kluwer, s.r.o., Bratislava 1995). Uvedený právny názor vyplýva aj z dôvodovej správy k § 159
Daňového poriadku, podľa ktorej „v nadväznosti na zákon o konkurze a reštrukturalizácii upravuje toto
ustanovenie postavenie správcu konkurznej podstaty tým spôsobom, že správca konkurznej podstaty
sa na obdobie trvania konkurzného konania stáva účastníkom daňového konania namiesto daňového
subjektu. Všetky daňové doklady, daňové priznania a iné písomností, ktoré vystaví správca konkurznej
podstaty, a ktoré majú význam pre určenie práv a povinností daňového subjektu alebo iných osôb, sa
považujú za doklady vystavené daňovým subjektom".

15. Je teda nedôvodná námietka o nesprávnom právnom posúdení § 159 Daňového poriadku, že
výklad žalovaného ide nad rámec zákona a presahuje vôľu zákonodarcu resp. že vypĺňa medzery
normy. Naopak zámer zákonodarcu, aby namiesto daňového subjektu sa účastníkom daňového konania
v období trvania konkurzného konania stal správca, je zrejmý, a to nielen z gramatického, ale aj
teleologického výkladu ustanovenia § 159 Daňového poriadku, podporeného dôvodovou správou. Pokiaľ
žalobca uvádza, že žalovaný je nesprávne presvedčený, že správca sa počas konkurzu stal účastníkom
daňového konania namiesto daňového subjektu (zámena) a nie, že je len osobou sui generis oprávnenou
konať v mene úpadcu, tento jeho právny názor je nesprávny, pretože nedošlo k žiadnej zámene v zmysle
predpisov procesného práva, ale samotný zákon upravuje postavenie správcu ako účastníka daňového
konania namiesto daňového subjektu. Nie je teda osobou sui generis oprávnenou konať v mene úpadcu,
ako sa mylne domnieva žalobca, pretože takéto jeho právne postavenie z § 159 nevyplýva. Z tohto
ustanovenia jednoznačne vyplýva, že v konkrétnom časovom období trvania konkurzu za daňový subjekt
koná správca, na ktorého sa vzťahujú všetky ustanovenia tohto a osobitných zákonov, ktoré upravujú
práva a povinnosti daňového subjektu, čo de facto znamená, že správcovi svedčia všetky oprávnenia,
a zaťažujú ho všetky povinnosti, ako jeho vlastné.

16. Argumentácia vzťahujúca sa v tejto námietke, že v tomto ustanovení nie je uvedené, že správca sa
počas konkurzu považuje za daňový subjekt a že tam nie je uvedené, že preberá práva a povinnosti
daňového subjektu, sa vo svetle vyššie uvedeného výkladu ust. § 159 Daňového poriadku potom javí ako
účelová. Pokiaľ totiž správca disponuje všetkými právami a povinnosťami ako daňový subjekt, konečný

výsledok je taký, že má aj povinnosť podať daňové priznanie ako daňový subjekt. Hoci sa vyhlásením
konkurzu nestáva samotným daňovým subjektom, čo žalovaný vo svojej právnej argumentácii ani
netvrdil, povinnosť podať daňové priznanie zaťažuje jeho, t.j. správcu, a nie daňový subjekt. Preto, ak
túto povinnosť nesplní, je to on, ktorý je deliktuálne zodpovedný za nesplnenie tejto povinnosti, a nie
daňový subjekt.

17. Rovnako je irelevantná námietka žalobcu, ktorý si, pokiaľ by mal zákonodarca v úmysle zaviesť
„zákonné nástupníctvo", predstavoval iné znenie ust. § 159 Daňového poriadku. Je potrebné vychádzať
z platného a účinného znenia tohto ustanovenia a pokiaľ z neho vyplývajú právne názory žalovaného,
s ktorými sa správny súd stotožnil, potom bolo povinnosťou žalovaného prihliadnuť na nesplnenú
povinnosť správcu, ktorá sa na neho vzťahovala v zmysle § 159 druhá veta Daňového poriadku.

18. Rovnako je nedôvodná aj žalobná námietka, že právna subjektivita úpadcu ani jeho spôsobilosť na
právne úkony nezanikla, jeho právne úkony nie sú neplatné, ale sú len neúčinné. Táto námietka nemá
žiaden právny význam pre napadnuté rozhodnutie. Nie je sporné, že úpadca ako fyzická osoba disponuje
právnou subjektivitou aj spôsobilosťou na právne úkony ako takou. V zmysle zákona o konkurze a
reštrukturalizácii a Daňového poriadku ako právneho predpisu lex specialis voči zákonu o konkurze a
reštrukturalizácii však je jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená v tom, že v čase trvania konkurzu
za neho priamo zo zákona koná a zodpovedá správca tak, ako keby bol sám daňovníkom. Ide tu o
oslabenie pozície daňovníka, na majetok ktorého bol vyhlásený konkurz, keďže správca, okrem práva
nakladať s majetkom úpadcu, disponuje s celou účtovnou a daňovou dokumentáciou úpadcu.

19. Ďalej žalobca podporoval svoj právny názor aj tým, že uviedol, že treba myslieť na prípady, kedy
v praxi úpadca so správcom vôbec nespolupracuje, pričom sankcionovanie správcu v takomto prípade
by bolo nespravodlivým a iracionálnym rozhodnutím. Táto námietka podľa názoru správneho súdu
neobstojí. Táto námietka je hypotetická a netýka sa priamo prípadu žalobcu, teda žalobca ani len netvrdil,
že by úpadca JUDr. Ján Belko s ním nespolupracoval a neposkytol mu potrebné podklady na podanie
daňového priznania. Správny súd by ju však aj v prípade, pokiaľ by k takýmto skutkovým okolnostiam
došlo, musel vyhodnotiť ako nedôvodnú. Je vecou správcu, akým spôsobom komunikuje s úpadcom,
avšak zo zákona disponuje s celou jeho účtovnou a daňovou dokumentáciou a zákonnými prostriedkami
na zjednanie nápravy. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/24/2010
zo dňa 15.02.2011, podľa ktorého správca konkurznej podstaty disponuje zákonnými oprávneniami
zabezpečujúcimi možnosť zjednať nápravu a spoluprácu úpadcu, navyše v priebehu konkurzného
konania sa nejedná o daňové povinnosti úpadcu, ale o daňové povinnosti správcu konkurznej podstaty,
ktorý sa stáva daňovým subjektom namiesto úpadcu so všetkými z toho vyplývajúcimi hmotno-právnymi
a procesnými právami a povinnosťami, pričom je povinný konať s odbornou starostlivosťou.

20. Nedôvodná je tiež námietka, že trestať správcu môže len Ministerstvo spravodlivosti alebo konkurzný
súd, pričom zákon o konkurze a reštrukturalizácii ani zákon o správcoch ako predpisy lex specialis
nepripúšťajú možnosť trestania správcu za nesplnenie takýchto povinností. Z uvedeného výkladu
žalobcu by vyplývalo, že by správca dane nemal oprávnenie špeciálne správcovi uložiť sankciu za
porušenie akejkoľvek povinnosti vyplývajúcej mu z Daňového poriadku alebo osobitných hmotno-
právnych daňových zákonov, nakoľko subjektami, ktoré by mohli potrestať správcu, sú len Ministerstvo
spravodlivosti alebo konkurzný súd. Takýto názor žalobcu je v priamom rozpore s Daňovým poriadkom,
a to predovšetkým s prihliadnutím na ustanovenia Daňového poriadku o povinnosti správcu dane uložiť
pokutu tomu, kto nepodá daňové priznanie v ustanovenej lehote (§ 154 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového
poriadku) a § 159 Daňového poriadku, podľa ktorého správca v sebe subsumuje postavenie daňovníka, a
to aj v jeho povinnosti podať daňové priznanie. Daňový poriadok nevyníma z deliktuálnej zodpovednosti
za porušenie tohto zákona správcov ustanovených podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Pokiaľ
teda ukladá určitej osobe (aj správcovi) určitú povinnosť, ktorá nebola splnená a jej nesplnenie má byť
sankcionované, potom je povinnosťou správneho orgánu rozhodnúť o sankcii. Okrem toho správny súd
zdôrazňuje (na rozdiel od právneho názoru žalobcu), že Daňový poriadok je zákonom lex specialis k
zákonu o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý je zákonom lex generalis. Špeciálna úprava sa prejavuje v
tom, že Daňový poriadok v šiestej časti nazvanej osobitné ustanovenia pre konkurz, reštrukturalizáciu a
oddlženie konkrétnym spôsobom zakotvuje určité právne otázky týkajúce sa daňového konania odlišne
od všeobecného zákona o konkurze a reštrukturalizácii.

21. Čo sa týka námietky, že výklad žalovaného nie je správny, pretože inak by na správcu museli
prejsť aj práva daňového subjektu, napríklad právo na daňový preplatok, správny súd konštatuje, že
uvedená námietka je opätovne len hypotetická a nesúvisiaca v skutkových okolnostiach s napadnutým
rozhodnutím. Len na okraj konštatuje, že § 159 Daňového poriadku uvádza, že v rozhodnom období,
t.j. v čase trvania konkurzu, sa na správcu vzťahujú ustanovenia osobitných predpisov, ktoré upravujú
práva daňového subjektu. Teda správca by ako účastník daňového konania v priebehu konkurzu mohol
prijať určité peňažné plnenia, s ktorými by však muselo byť naložené v súlade so zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii.

22. Ďalšia námietka tkvela v tom, že žalovaný nemôže selektovať platné právne predpisy a tvrdiť, že
je viazaný len Daňovým poriadkom, pretože je povinný dodržiavať aj ostatné predpisy. Hoci v tomto
bode neuviedol, o ktoré konkrétne predpisy ide, z ostatného obsahu žaloby vyplýva, že mal na mysli
najmä ust. § 44 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Aj táto námietka je nedôvodná. Žalovaný
v napadnutom rozhodnutí dostatočne jednoznačne právne vec posúdil, pričom aplikoval ust. § 159
Daňového poriadku neosamotene, ale v súvislosti s ostatnými ustanoveniami zákona o konkurze a
reštrukturalizácii, zákona o dani z príjmov a Daňového poriadku. Samotné ust. § 44 ods. 1 zákona o
konkurze a reštrukturalizácii nie je v rozpore s ust. § 159 Daňového poriadku, pričom toto ustanovenie
vo všeobecnosti zakotvuje právo správcu nakladať s majetkom podliehajúcim konkurzu. Pritom ust. §
159 Daňového poriadku sa týka účastníctva správcu v daňovom konaní, pokiaľ je daňovým subjektom
osoba, na majetok ktorej bol vyhlásený konkurz, vrátane zakotvenia jeho práv a povinností.

23. Napokon, pokiaľ žalobca poukázal na rozsudok NS SR č. k. 8Sžf/1/2010 zo dňa 01.07.2010, tento
nie je možné použiť na daný prípad. V prejednávanej veci totiž nešlo o aplikáciu nejasných či neurčitých
právnych noriem, ale o aplikáciu právnej normy (§ 159 Daňového poriadku), ktorej obsah je dostatočne
určitý a jej aplikácia je v judikatúre správnych súdov Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky ustálená a jednoznačná.

24. Na záver sa správny súd vyjadruje k námietke žalobcu na str. 5 spisu, že v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia absentuje zákonné zdôvodnenie pre prijatie právneho názoru žalovaného, následkom
čoho je ničím nepodložené. Žalobca v tejto námietke tvrdil, že napadnuté rozhodnutie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko správny orgán neuviedol, na základe akých skutočností
dospel k záveru, že ide o „zákonné nástupníctvo" resp. zámenu subjektov a súčasne tvrdil, že
rozhodnutie je preto nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Správny súd považuje túto námietku
za účelovú. Na jednej strane žalobca na desiatich stranách správnej žaloby obšírne namieta právne
posúdenie žalovaného, čo uvádza hneď v prvej žalobnej námietke, v ktorej namieta nesprávnu
aplikáciu a interpretáciu právnych noriem a na druhej strane konštatuje, že napadnuté rozhodnutie
trpí nedostatkom dôvodov. Pritom tieto námietky sa navzájom vylučujú. Pokiaľ by skutočne napadnuté
rozhodnutie trpelo nedostatkom dôvodov, nebolo by možné vôbec polemizovať s právnym názorom
žalovaného a uvádzať konkrétne hmotno-právne námietky voči tomuto názoru, tak ako to uviedol v
žalobe žalobca. Podľa názoru správneho súdu napadnuté rozhodnutie netrpí nedostatkom dôvodov.
Odôvodnenie je síce stručné, avšak výstižné, so správnou citáciou právnych predpisov, pričom k
základnej odvolacej námietke ohľadne právneho postavenia správcu ako účastníka v daňovom konaní
žalovaný zaujal jednoznačný právny názor. Tento právny názor žalobca v správnej žalobe podrobil
kritike, ktorú formuloval do konkrétnych žalobných bodov. Pokiaľ žalobca videl nedostatok dôvodov v
tom, že právny záver vyslovený žalovaným nekorešpondoval s jeho predstavami o právnom posúdení
veci uvedenými v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu, správny súd takúto žalobnú námietku
nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú.

25. Správny súd sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, ktorý potvrdil uloženie pokuty za
oneskorené podanie daňového priznania správcovi úpadcu s tým, že správca sa stal účastníkom
daňového konania namiesto daňového subjektu a vzťahujú sa na naň všetky ustanovenia, ktoré upravujú
práva a povinnosti daňového subjektu, teda aj povinnosť podať v zákonnej lehote daňové priznanie.
Preto prvostupňový správny orgán bol povinný žalobcovi uložiť pokutu za porušenie tejto povinnosti,
čo predstavuje vyvodenie zodpovednosti za nesplnenie jeho zákonnej povinnosti. Zároveň vyhodnotil
všetky žalobné námietky ako nedôvodné a sám nezistil dôvod na zrušenie v zmysle § 195 SSP. Z vyššie
uvedených dôvodov žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.

26. O náhrade trov konania voči žalobcovi bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario tak,
že žalobcovi, ktorý nebol vo veci úspešný, náhradu trov konania nepriznal. Rovnako nepriznal náhradu
trov ani žalovanému podľa § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu
- výnimočnosť situácie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (439, 440 SSP) v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté
rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57
SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 23. 11. 2020. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.