Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 27. september 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/137/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8317210582
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8317210582.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48,
811 07 Bratislava, IČO 35 831 154 právne zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom
kancelárie Mýtna 48, 810 07 Bratislava, IČO: 37 927 795, proti žalovaným: 1/ O. V., nar. XX.XX.XXXX,
bytom I. XXX/X, XXX XX A., 2/ Z. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX/X, XXX XX A., o zaplatenie
XX.XXX,XX eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k.
5Csp/323/2017-142 zo dňa 27. augusta 2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o čiastočnom zamietnutí žaloby a vo výroku o trovách konania medzi

žalobcom a žalovaným v 1. rade.

Žalovanému v 1. rade sa nepriznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„ I. Súd konanie proti žalovanej v 2/ rade z a s t a v u j e.

II. Žalovaný v 1/ rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 14.263,02 eur a úrok z omeškania vo výške

5,05% ročne zo sumy 14.263,02 eur od 3.3.2015 do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných
splátkach každá vo výške 250,- eur vždy do 20-tého dňa v príslušnom kalendárnom mesiaci prvýkrát
počnúc mesiacom nasledujúcom po mesiaci, v ktorom nadobudne tento rozsudok právoplatnosť pod
hrozbou straty výhody splátok s tým, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť
celého plnenia.

III. Súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 2.232,37 eur s príslušenstvom zamieta.

IV. Žalovanej v 2/ rade vo vzťahu k žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva.

V. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade priznáva náhradu trov konania v rozsahu 72,94% s tým,
že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia. ktorým sa konanie
končí. samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Rozhodnutie právne posúdil okrem iného ustanovením § 1 odsek 2, § 9 odsek 2, 3, § 11 odsek 1,
zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
(ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.), § 3 odsek 3, § 8 odsek 3, 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochranespotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov, § 3 odsek 1, § 39, § 52 odsek 1, až 4, § 53 odsek 1 až 3, odsek 5, 9, § 54 odsek
1 a 2, § 517 odsek 1 a 2, § 565, § 511 odsek 1, § 524 odsek 1 a 2, § 559 odsek 1 a 2, § 657 zákona č.

40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník), § 3 odsek 1 a 2 nariadenia vlády
SR č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

3.Vodôvodnenísvojhorozhodnutiauviedol,žepôvodnýžalobcaspoločnosťConsumerFinanceHolding
a. s. podal dňa 21.12.2017 na súd žalobu, ktorou žiadal, aby súd zaviazal žalovaných spoločne a

nerozdielne zaplatiť mu na istine sumu 16.495,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne od 03.03.2015 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia.

4. Podanie žaloby odôvodnil tým, že spoločnosť Consumer Finance Holding a. s. uzatvorila dňa
06.02.2014 so žalovanými Zmluvu o pôžičke evid. č. XXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaným
pôžičku vo výške 16.000,- eur. Podľa zmluvy o pôžičke mali žalovaní splácať pôžičku v pravidelných

120 mesačných splátkach po 248,14 eur, a to až do celkovej sumy pôžičky vo výške 29.776,80 eur. Do
podania žaloby na súd žalovaní uhradili právnemu predchodcovi žalobcu sumu 1.736,98 eur.

5. Žalobca ďalej v žalobe citoval ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalovaní porušili svoju
povinnosťsplácaťposkytnutúpôžičkuresp.jednotlivésplátkyriadneavčas,pretoichprávnypredchodca

žalobcu v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka listom zo dňa 31.12.2014 - predžalobná
upomienka vyzval k úhrade dlžných splátok a upozornil ich na možnosť vyhlásenia splatnosti celého
úveru. Nakoľko k úhrade dlžných splátok nedošlo, právny predchodca žalobcu dňa 19.02.2015 úver
zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 25.02.2015 - Oznámenie o vyhlásení okamžitej
splatnosti úveru.

6. Žalovaní do dňa podania žaloby dlžné splátky neuhradili. Celkový dlh ku dňu podania návrhu
predstavuje sumu 16.495,39 eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi zostatkom pohľadávky vo výške
18.638,93 eur evidovaným v Prehľade splátok a úhrad /stĺpec „Zostatok“/ a zmluvnou pokutovou vo
výške 2.143,54 eur evidovaným v Prehľade splátok a úhrad /stĺpec „Pokuta“/, ktorú si v tomto konaní

neuplatňuje.

7. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil Zmluvu o poskytnutí pôžičky na bývanie zo
dňa 06.02.2014, Oznámenie o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.2.2015 adresovanú
žalovanému v 2/ rade, Predžalobnú upomienku zo dňa 31.12.2014 s doručenkou o prevzatí zásielky zo

dňa 13.1.2015 adresovanú žalovanému v 1/ rade, Prehľad splátok a úhrad ku dňu 31.10.2017.

8. Uznesením súdu zo dňa 11.4.2018 súd rozhodol, že v konaní bude pokračovať na strane žalobcu
so spoločnosťou Všeobecná úverová banka, a. s., IČO: 31 320 155, nakoľko spoločnosť Consumer
Finance Holding, a. s. zanikla rozdelením s nástupnickými spoločnosťami.

9. Dňa 2.5.2018 súdu doručila žalovaná v 2/ rade sťažnosť voči uzneseniu zo dňa 11. 4. 2018, v
tejto sťažnosti uviedla, že zmluvu o poskytnutí pôžičky na bývanie uzatvorenú dňa 6. 2. 2014 so
spoločnosťou Consumer Finance Holding, a. s. nikdy predtým ako jej bolo doručené uznesenie súdu
nevidela, nepodpísala ju a jej osobné údaje boli zneužité.

10. Uznesením súdu zo dňa 30.07.2018 súd zamietol sťažnosť žalovanej v 2/ rade a pripustil, aby
namiesto doterajšieho žalobcu Všeobecná úverová banka, a. s. do tohto konania vstúpila obchodná
spoločnosť Intrum Slovakia s. r. o, so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, a to na
základe návrh na zmenu strany sporu na strane žalobcu z dôvodu uzatvorenia Rámcovej Zmluvy o
postúpenípohľadávok,ktorábolauzatvorenámedzižalobcomspoločnosťouVšeobecnáúverovábanka,

a. s.. ako postupcom a spoločnosťou Intrum Slovakia, s. r. o. ako postupníkom, ktorej predmetom je aj
pohľadávka žalobcu ako postupcu voči žalovanému ako dlžníkovi. Spoločnosť Intrum Slovakia, s. r. o.
súhlasila s tým, aby do konania vstúpila na miesto doterajšieho žalobcu. K návrhu postupník pripojil aj
Oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 21.3.2018 adresované žalovanému v 1/ rade.

11. Pred nariadeným pojednávaním žalobca doručil dňa 30.5.2019 súdu vyjadrenie, v ktorom uviedol,
že nimi predložená úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Tiež odkázal na aktuálny právny názor vyjadrený v rozsudku
Súdneho dvora zo dňa 9.11.2016 v právnej veci Home Credit Slovakia proti C. K., ktorým sú slovenskésúdy viazané. Predmetný rozsudok ako case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny
prameň Európskeho práva v kategórii právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
podľa článku 7 ods. 2 druha veta Ústavy Slovenskej republiky a majú prednosť pred zákonmi Slovenskej

republiky. Preto je tento rozsudok právne záväzný aj pre všeobecné súdy.

12. Za účelom špecifikácie a ozrejmenia veci ďalej žalobca dodal, že žalovaným bol poskytnutý úver
vo výške 16.000,- eur, ktorí sa zaviazali vrátiť v 120 pravidelných mesačných splátkach po 248,14 eur.
Navýšenie úveru predstavuje len zmluvne dojednaný úrok vo výške ročnej úrokovej sadzby 14,90%.

Celková čiastka, ku ktorej sa zaplateniu žalovaní zaviazali, predstavuje sumu 29.776,80 eur. Odplata za
poskytnutie úveru nachádza svoje vyjadrenie v ročnej percentuálnej miere nákladov vo výške 14,90%
zhodne s dojednanou úrokovou sadzbou. Nakoľko jedinou odplatou poskytnutého úveru je len zmluvný
úrok, výška priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre úvery vo výške viac ako
6.500,- eur so splatnosťou od 5 do 10 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy
na stránke Ministerstva financií Slovenskej republiky za 4. štvrťrok 2013 so stavom ku dňu 31.12.2013

predstavovala 13,34 %. Podľa žalobcu súdna prax zaujala názor, že postup súdu podľa § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka má miesto len vo výnimočných situáciách napr. v prípade šikanózneho výkonu
práva účastníkom zmluvného vzťahu. Korektív dobrých mravov nesmie byť na ujmu princípu právnej
istoty a nesmie neprimerané oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce z právnych noriem.
Výška dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru úverovej zmluve neprevyšuje odplatu

obvykle požadovanú na finančnom trhu a preto ju považujú za primeranú a nie v rozpore s dobrými
mravmi.

13. K samotným okolnostiam pri uzatváraní zmluvného vzťahu žalobca uviedol, že tá bola uzatvorená
na pobočke a k predmetnému sa z objektívnych dôvodov ako nový veriteľ nevedel vyjadriť. Zo

znenia zmluvy však vyplývajú osobné údaje sprostredkovateľa, ktorým bol B. C. so sídlom C., K.. V
mene sprostredkovateľa vystupovala pani M. M.. V súvislosti s výzvou súdu žalobca doložil všetku
dokumentáciu, ktorú k prípadu disponujú a ktorú žalovaní opatrili svojim podpisom. Okrem zmluvy
o poskytnutí pôžičky predložili aj kópie občianskych preukazov žalovaných, výpisy z účtu za mesiac
december 2013, potvrdenie o výške daňovej povinnosti, súhlas so spracovaním osobných údajov,

vyhlásenie klientov, spoludlžníka a vlastníka nehnuteľnosti a tiež štandardné európske informácie
o spotrebiteľskom úvere, preto v nadväznosti na uvedené s ohľadom, že žalovaná v 2/ rade je v
predmetných písomnostiach vedená ako vlastníčka nehnuteľnosti, pričom jej občiansky preukaz je
súčasťou spisovej dokumentácie a jej podpismi sú opatrené viaceré dokumenty potrebné na uzatvorenie
zmluvného vzťahu, žalobca predpokladá, že žalovaná musela mať vedomosť o existencii zmluvy a jej

tvrdenia namietajúce zneužitie jej osobných údajov žalobca považuje za účelové.

14. Takisto žalobca predložil doklad o poskytnutí finančných prostriedkov v sume 16 .000,- eur, ktoré
boli vyplatené na účet. Na výzvu súdu tiež žalobca uviedol, že z dokladov, predžalobnou upomienkou zo
dňa 31.12.2014 a oznámením okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.2.2015, disponujú len vo vzťahu voči

žalovanému v 1/ rade. Po oslovení predchádzajúceho veriteľa pohľadávky so žiadosťou o preukázanie
doručenia dokladov aj žalovanej v 2/ rade boli vyrozumení, že takouto dokumentáciou nedisponujú.
Vo vzťahu k overeniu bonity žalovaných žalobca poukázal na tú skutočnosť, že občiansky preukaz
žalovaných nebol žiadnym spôsobom odcudzený a klienti spĺňali štandardné rizikové podmienky. Klienti
podpisom zmluvy prehlásili, že všetky uvádzané podmienky sú pravdivé. Tiež prehlásili, že ku dňu

podpisu im neboli známe žiadne okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na riadne plnenie ich záväzku.
Žalovaní preukázali výšku ich mesačného príjmu, ktorá bola uvedená v zmluve. Žalobca tiež poukázal
na tú skutočnosť, že žalovaní žiadnym spôsobom neinformovali žalobcu o zmene finančných pomerov,
ktoré by znemožnili žalovaným riadne splácanie poskytnutého úveru. Rovnako tak zo strany žalovaných
nebola prednesená žiadosť o prípadne zníženie mesačnej splátky, ktorú by žalobca posúdil a so

žalovaným dohodol nové podmienky splácania.

15.Žalobcaksvojmuvyjadreniupredložilzmluvuoposkytnutípôžičkynabývanie,fotokópieobčianskych
preukazov, výpis z účtu žalovaného v 1/ rade za mesiac 12/2013, potvrdenie o výške daňovej povinnosti
žalovaného v 1/ rade zo dňa 13.11.2013, súhlas so spracovaním osobných údajov, vyhlásenie klienta,

spoludlžníka, vlastníkov nehnuteľnosti o súhlase spracovania osobných údajov podpísané 6.2.2014
v M., štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere podpísané žalovaným v 1/ rade dňa
6.2.2014, informácie o finančnom sprostredkovaní podpísané žalovaným v 1/ rade zo dňa 6.2.2014,potvrdenie o poskytnutí pôžičky 16.000,- eur na účet žalovaného v 1/ rade, a prehľad úhrad zaplatených
zo strany dlžníkov a prehľad splátok a úhrad.

16. Na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 4.6.2019 žalovaná v 2/ rade zotrvala na svojom vyjadrení
doručenomsúdudňa5.8.2018atrvalanatom,žepodpisynazmluveoposkytnutípôžičkynabývanieako
aj podpis na súhlase so spracovaním osobných údajov nie sú jej podpisy. Tieto zmluvy nepodpisovala,
nebola pri uzatváraní tejto zmluvy o pôžičke osobne prítomná a jej údaje museli byť zneužité zo strany
manžela, s ktorým majú dohodu, že každý si bude hospodáriť samostatne a nebude zasahovať do

súkromia toho druhého. Preto aj doteraz ešte nepodali voči sebe návrh na rozvod manželstva a žijú v
spoločnej domácnosti, avšak oddelene. K vyjadreniu žalobcu, ktoré súd oboznámil na pojednávaní jeho
prečítaním, uviedla, že zotrváva na tom, že zmluvu o poskytnutí pôžičky nepodpísala a dom, ktorý je
uvedený v tejto zmluve je jej, bol v jej výlučnom vlastníctve, ktorý dostala darom od svojich rodičov a
ešte v roku 2008 týmto domom sa zaručila, keď jej dcéra brala úver z O. banky. Čiže dom bol predmetom
záložného práva a následne tento dom darovala v roku 2015 dcére, keďže úver aj splácala a následne

ho splácala v prospech banky J.. Ďalej uviedla, že účel, ktorý je uvedený v tejto zmluve a to rekonštrukcia
kúpeľne a okná, nie sú pravdivými, pretože rekonštrukciu kúpeľne a okná zabezpečovala so svojou
mamou, ktorá s nimi stále býva v tomto dome.

17. Na otázku súdu, aby žalovaný v 1/ rade vysvetlil súdu okolnosti k uzatvoreniu zmluvy a ako sa

dostal na zmluvu podpis žalovanej v 2/ rade, žalovaný v 1/ rade uviedol, že na túto zmluvu podpísal
manželku on bez toho, aby o tom vedela, pretože len predpokladal, že s tým bude súhlasiť a potvrdil,
že podpis na zmluve o poskytnutí najľahšej pôžičky nie je manželkin. Zároveň uviedol, že tento úver
bol poskytnutý jemu a tento spotreboval sám a to na zaplatenie svojich dlhov voči Sociálnej poisťovni a
zdravotnej poisťovni, pretože sa dostal do zlej finančnej situácie, nakoľko je živnostníkom a podniká od

roku 2003. Žalovaný v 1/ rade navrhol, aby mohol dlh splácať, pričom splátku navrhoval v sume 100,-
eur a neskôr vo výške 200,- eur, keďže v budúcnosti by sa mu podnikanie malo zlepšiť a priniesť mu
to finančné výsledky.

18. Súd pojednávanie odročil za účelom predloženia listinných dokladov od žalovaného v 1/ rade k

preukázaniu svojej aktuálnej finančnej situácie za účelom posúdenia jeho návrhu na uloženie povinnosti
vo forme splátok a zároveň súd vyzval žalobcu, aby sa vyjadril ku skutočnostiam prednesených
žalovanou v 2/ rade na dnešnom pojednávaní a uviedol, či trvá na podanej žalobe voči nej.

19. Dňa 20.8.2019 súdu doručil žalobca podanie, v ktorom uviedol, že v súvislosti s vyjadrením

žalovaných na poslednom pojednávaní žalobca berie žalobu voči žalovanej v 2/ rade v celom rozsahu
späť. Avšak naďalej zotrval na žalobe čo do dôvodu a výšky voči žalovanému v 1/ rade. V nadväznosti na
výzvu súdu s návrhom žalovaného na postupné splácanie pohľadávky splátkami po 100,- eur mesačne
uviedol, že splátka 100,- je k pomeru výšky istiny pohľadávky neúmerná, a za týchto okolnosti by
žalovaný splácal len samotnú istinu v 165 splátkach, čo je takmer 14 rokov nepretržitého splácania,

preto žalobca k takejto dohode pristúpiť nemôže. Žalobca sa však chce dohodnúť so žalovaným na
postupnom splatení pohľadávky formou mesačných splátok, avšak pri výške splátky najmenej v sume
500,- eur mesačne.

20. Žalovaný v 1/ rade na pojednávaní dňa 22.8.2018 uviedol, že mesačné príjmy sa pohybujú v

rozmedzí 150 až 300,- eur, pričom tieto pochádzajú od spoločnosti Generali, s ktorou má uzatvorený
obchodný vzťah. Jeho výdavky mesačne sú vo výške približne 150,- až 200,- eur, ktoré uhrádza na
domácnosť. Dodal, že výška splátky 500,- eur je privysoká a túto by nemohol každý mesiac uhrádzať.
Iné návrhy na dokazovanie nemal.

21. Súd I. inštancie po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav, podľa ktorého spoločnosť Consumer
Finance Holding, a. s. ako pôvodný veriteľ a žalovaný v 1/ rade uzavreli dňa 06.02.2014 Zmluvu o
poskytnutí pôžičky na bývanie, na základe ktorej spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. poskytla
žalovanému v 1/ rade úver vo výške 16.000,- eur prevodom na bankový účet uvedený v tejto zmluve.
V článku X. „Pôžička“ sú uvedené:

- termín konečnej splatnosti (mesiac/rok): 02/2014
- pôžička: 16.000,- eur
- celkové náklady spotrebiteľa: 13.776,80 eur
- celková čiastka: 29.776,80 eur- splátka: 248,14 eur
- počet splátok: 120
- RPMN: 14,9%

- fixná ročná úroková sadzba: 14,90%
- priemerná hodnota RPMN: 13,88%

22. Na základe vykonaného dokazovania mal súd I. inštancie za preukázané, že medzi právnym
predchodcom žalobcu a žalovanými bola uzavretá zmluva o poskytnutí pôžičky, z ktorej vzniknutú

pohľadávku nadobudla ako právny nástupca spoločnosť Intrum Slovakia, s. r. o. (do 16.02.2018
spoločnosť vystupujúca pod obchodným menom Intrum Justitia Slovakia, s. r. o.) ako postupník titulom
Zmluvy o postúpení pohľadávky, a preto má súd za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto
konaní.

23. Súd po vykonanom dokazovaní zistil, že zmluva o pôžičke je zmluvou spotrebiteľskou. Pre

spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom,
ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom
spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky zákonník podrobnejšie
špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmlúv a výslovne
ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné a preto neplatné. Vychádza sa z toho, že predovšetkým
spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva, že vzhľadom na
jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k
podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi vystupuje
ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

24. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a
použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda

o zákonný zákaz používania neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a
dodávateľ je povinný zdržať sa ich používania. Súd poukázal, že táto zmluva je typicky formulárová
zmluva, ktorú uzatvoril dodávateľ so spotrebiteľom a teda jednoznačne sa jedná o zmluvu spotrebiteľskú
v zmysle príslušných ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd v rámci takýchto zmlúv ex
offo skúma to, či neobsahujú neprijateľné zmluvné podmienky a či na základe takýchto podmienok si

dodávateľ neuplatňuje neoprávnený nárok voči spotrebiteľovi.

25. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora je ochrana zavedená smernicou založená na
myšlienke, že spotrebiteľ je v slabšej pozícii, a to vedie k tomu, že súhlasí s podmienkami pripravenými
vopred druhou zmluvnou stranou bez toho, aby mohol ovplyvniť obsah týchto podmienok. Čl. 6 ods.

1 Smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom
zmysle, že vnútroštátnemu súdu, ktorý zistí nekalú povahu zmluvnej podmienky, prináleží jednak bez
toho, aby počkal, či spotrebiteľ predložil v tejto súvislosti návrh, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa
daného vnútroštátneho práva vyplývajú z takého zistenia, s cieľom zabezpečiť, aby touto podmienkou
nebol tento spotrebiteľ viazaný, a jednak v zásade na základe objektívnych kritérií posúdiť, či dotknutá

zmluva môže bez uvedenej podmienky naďalej existovať. Vnútroštátny súd je povinný preskúmať ex
offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné
na tento účel.

26. Na základe vykonaného dokazovania mal teda súd I. inštancie za preukázané, že medzi právnym

predchodcom žalobcu a žalovaným v 1/ rade bola uzatvorená zmluva o pôžičke, ktorá je zmluvou
spotrebiteľskou, na základe ktorej bola poskytnutá žalovanému v 2/ rade pôžička vo výške 16.000,- eur,
ktorú sa žalovaný v 1/ rade zaviazal splatiť v 120 splátkach vo výške á 248,14 eur mesačne. Žalovaný
v 1/ rade doposiaľ zaplatil sumu 1.736,98 eur.

27. Vzhľadom k tomu, že účel pôžičky bol v zmluve definovaný ako pôžička na bývanie a z textácie
podmienok je zrejmé, že sa malo jednať o rekonštrukciu nehnuteľnosti, je zrejmé, že sa na daný
záväzkový vzťah použijú ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko rekonštrukcia
nehnuteľnosti neznamená nadobudnutie alebo zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebovýstavbu nehnuteľnosti a zároveň pôžička nebola zabezpečená záložným právom k nehnuteľnosti. K
tomusúddodáva,žeajžalobcavtextáciizmluvnýchpodmienokopakovaneuvádza,žetátojepodrobená
režimu zákona č. 129/2010 Z. z..

28. Súd po dôkladnom preštudovaní listinných dôkazov dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský
úver formou pôžičky považuje podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za
bezúročný a bez poplatkov, pretože v zmluve o pôžičke absentuje údaj požadovaný zákonom o
spotrebiteľských úveroch v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) tohto zákona, a to údaj o dobe trvania zmluvy o

spotrebiteľskom úvere a o termíne konečnej splatnosti úveru.

29. Gramatickým výkladom tohto ustanovenia súd dospel k záveru, že je potrebné rozlišovať pojem
„doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti úveru“. V danom prípade sa nejedná o totožné
pojmy. Ustanovenie uvedené v zmluve, že „zmluva sa skončí úplným splnením všetkých záväzkov a
pohľadávok klienta vo vzťahu k spoločnosti podľa zmluvy“, je neurčité a nezrozumiteľné. Stanovenie

obligatórnej náležitosti zmluvy znamená presné a jasné vymedzenie obsahovej informácie, nie nutnosť
spotrebiteľa odvodzovať takýto údaj (informáciu) pred podpisom zmluvy. Pod pojmom doba je náležite
rozumieť dlhší časový úsek, obdobie, ktoré sú ohraničené začiatkom a koncom. Ak zákonodarca určil,
že zmluva o spotrebiteľskom úver musí obsahovať ako podstatnú náležitosť dobu trvania zmluvy, bolo
povinnosťou veriteľa takúto dobu trvania zmluvy v zmluve o pôžičke uviesť. Pre úplnosť súd uvádza,

že pojem „počet splátok“, ktorý v zmluve o pôžičke je numeratívne vyjadrený číslom 120, nie je možné
stotožňovať, s pojmom „doba trvania zmluvy“, pretože nevystihuje ani začiatok a ani koniec obdobia.

30. Údaj o termíne konečnej splatnosti pôžičky má byť uvedený tiež presne a to uvedením konkrétneho
dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne konečnú splatnosť. Termín znamená

uvedenie presného dátumu konečnej splatnosti úveru, na rozdiel od pojmu lehota, ktorá vyjadruje
určitú dĺžku trvania. Poskytovateľ pôžičky (ktorý je autorom formulárovej zmluvy) v čase uzatvárania
zmluvy nepochybne pozná každú jednotlivú jej obsahovú náležitosť a teda aj termín konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru a dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Je preto v súlade s potrebou
zachovania elementárnej zmluvnej rovnováhy účastníkov zmluvy, aby spotrebiteľ v tomto rozhodujúcom

časovom momente nemusel odvodzovať obligatórne náležitosti zmluvy, ale ich v tom čase tiež poznal(aj
s prihliadnutím na značný rozsah údajov obsiahnutých v zmluve, ich formuláciu, zrozumiteľnosť a to
obsahovú aj formálnu). Preto sa vyžaduje časová (dátumová) špecifikácia konečnej splatnosti úveru,
ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov.

31. Výklad zákona č. 129/2010 Z. z. nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej
istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v článku 2 ods. 2
ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v
ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra

slovenskýchsúdovpodala(aajpodáva)stabilnývýkladustanovenia§9ods.2zákonaospotrebiteľských
úveroch.

32. V tejto súvislosti bolo potrebné poukázať aj na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa

priaznivejší. Tento výklad dopadá aj na zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle citovaného zákona s
poukazom na § 1 ods. 8 Zákona č. 129/2010 Z. z., kde je vyjadrená subsidiarita Občianskeho zákonníka,
ako aj subsidiarita osobitných predpisov. Podstatou spotrebiteľskej ochrany je, že sa spotrebiteľ
ocitá vo faktickom nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti,
za ktorých dochádza ku kontraktácii, vzhľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho

dodávateľa, lepšiu znalosť práva a lepšiu dostupnosť právnych služieb a konečne možnosť stanovovať
zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Spoločným znakom právnej úpravy
spotrebiteľských zmlúv je snaha cestou práva vyrovnať faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia
autonómie vôle. Autonómia vôle, ktorá je elementárnou podmienkou fungovania materiálneho právneho
štátuniejeúplneabsolútna,alejelimitovanávrámcispotrebiteľskýchvzťahovprincípomochranyslabšej

strany (spotrebiteľa).

33. Práve z vyššie uvedeného dôvodu bol prijatý aj zákon č. 129/2010 Z. z. a ustanovil osobitné
náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia vyššie uvedenej faktickejnerovnováhy bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru
a vedel lepšie ako pri nespotrebiteľskej úverovej zmluve posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce
pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Niektoré ustanovené náležitosti zákonodarca v prospech

ochrany spotrebiteľa preferoval až do takej miery, že ich neuvedenie v písomnej forme sankcionoval
bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru ako sankciou pre dodávateľa, ktorý nerešpektuje zákon a
tým spotrebiteľa vystavuje nerovnému postaveniu.

34. Žalovaný v 1/ rade bol tak na istine pôžičky povinný zaplatiť žalobcovi sumu 16.000,- eur, teda

sumu, ktorá mu bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá. Zo strany žalovaného v 1/ rade boli uhradené
finančné prostriedky vo výške 1.736,98 eur a teda nesplatená časť pôžičky je vo výške 14.263,02 eur.
Súd tak nárok žalobcu v tejto výške považuje za dôvodný a žalobu v prevyšujúcej časti o zaplatenie
2.232,37 eur s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol.

35. Žalovaný v 1/ rade sa s plnením svojho peňažného záväzku dostal do omeškania, preto si žalobca

podanou žalobou uplatnil aj úrok z omeškania a to vo výške 5,05% ročne od 3.3.2015, teda od
šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti.. Zmluva bola uzatvorená
dňa 06.02.2014 teda v čase, kedy v zmysle nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. výška úrokov z omeškania
je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného záväzku. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej

banky od 19.12.2015 do 16.3.2016 bola vo výške 0,05 %, od 16.3.2016 bola vo výške 0,00 %. V zmysle
uvedeného súd priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozsudku so začiatkom omeškania od 3.3.2015, teda od šiesteho dňa nasledujúceho po dni fikcie
doručenia oznámenia o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 25.02.2015.

36. V danom prípade žalovaný v 1/ rade navrhol, aby svoj dlh mohol aj naďalej splácať, pričom žalobca
vyjadril súhlas na splatení záväzku v mesačných splátkach po 500,- eur- Žalovaný navrhoval výšku
splátky100,-euraž200,-eur,pričomuviedol,žejehopríjmysapohybujúvrozpätído300,-euravýdavky
má od 150,- do 200,- eur.

37. Z listín, ktoré predložil žalovaný v 1/ rade dňa 17.07.2019 (daňové priznanie typu B za rok 2018, a
avíz o platbe provízii v počte 12) súd zistil, že príjem žalovaného v 1/ rade z činnosti sprostredkovateľov,
ktoré nie sú živnosťou boli vo výške 1.172,17 eur a iné príjmy nemal. Z avíz o platbe vyhotovených
spoločnosťou Generali Posťovňa, a. s. ku dňu 6.3.2019 vyplýva, že žalovanému v 1/ rade boli vyplatené
v období od 1.1.2018 do 31.12.2018 provízie v celkovej výške 1.172,17 eur. Iné doklady žalovaný v 1/

rade súdu nepredložil.

38. V súlade s § 232 C.s.p. súd lehotu na splnenie povinnosti uloženej žalovanému v 1/ rade určil
v splátkach a to aj s ohľadom na nepriaznivú sociálnu a majetkovú situáciu žalovaného v 1/ rade s
prihliadnutím na legitímne očakávanie veriteľa o úhrade dlhu v primeranej dobe. Príjem žalovaného v

1/ rade je veľmi nízky, suma na zaplatenie predstavuje pomerne vysokú čiastku a uloženie povinnosti
zaplatiť celý dlh v jednej platbe by nemal svoj účel, a žalovaný v 1/ rade by sa tak mohol dostať do
opätovného cyklu pôžičiek a úverov. Súd dospel k záveru, že výška splátky 250,- eur mesačne je
primeraná, a v tejto výške bola aj splátka na poskytnutú pôžičku medzi pôvodným veriteľom a žalovaným
v1/radevzmluveospotrebiteľskomúvereajdohodnutá.Zároveňsúdurčilpodmienkysplatnostisplátok,

dôsledky ich neplnenia a aj podmienky zročnosti celého dlhu.

39. Ak vezme účastník svoj návrh na začatie konania späť, ide o procesný úkon voči súdu, ktorým
prejavuje vôľu, aby sa nekonalo a o veci meritórne nerozhodovalo (R 54/1992). V súlade s návrhom
žalobcu a s ust. § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 C.s.p. súd nemal dôvod nevyhovieť návrhu na späťvzatie

žaloby proti žalovanej v 2/ rade a v tejto časti konanie zastavil. Súd preto sa aj v rámci dokazovania
a zistenia skutkového stavu nezaoberal spornosťou ohľadom podpisu žalovanej v 2/ rade na zmluvy o
poskytnutí pôžičky a ani na ostatých listinách, pričom žalovaná v 2/ rade na pojednávaní po nahliadnutí
do listín predložených žalobcom vyhlásila, že podpis nie jej a žalovaný v 1/ rade sa priznal, že za
žalovanú v 2/ rade sa podpísal on.

40. Výrok o trovách konania právne odôvodnil čl. 4 odsek 2, § 255 odsek 1, § 262 odsek 1, zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“)41. Proti výroku, ktorým súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 2 232,37 eur zamietol a proti výroku o
trovách konania podal včas odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej
časti tak, že zaviaže žalovaného v 1. rade zaplatiť žalobcovi sumu 2 232,37 eur s úrokom z omeškania

vo výške 5,05 % p.a. zo sumy 2232,37 eur od 3.3.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní od
právoplatnosti rozsudku a priznal žalobcovi náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia
v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 odsek 1 písm. h) C.s.p.

42. Dôvodil, že právny názor súdu I. inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu

neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru; nie je správny a je v rozpore s čl. 10 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom Európskeho spoločenstva,
ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň aj v rozpore s právnym
názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home
Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Predmetný rozsudok ako
case-law Súdneho dvora Európskej únie predstavuje primárny prameň európskeho práva v kategórii

právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie, ktoré podľa článku 7 odsek 2 druhá
veta Ústavy SR majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. K uvedeniu termínu konečnej
splatnosti úveru uviedol, že splnenie vyššie uvedenej zákonnej požiadavky uvedením mesiac a rok
ukončenia úverového vzťahu ako bolo v posudzovanom prípade „2/2024“ je dostatočne určité a
zrozumiteľné, plne v súlade s platnými právnymi predpismi. Odkázal na vyhlášku MF SR č. 620/2007

Z.z., ktorou sa ustanovuje vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
konkrétne z jej prílohy v časti vysvetliviek 2C vyplýva: „Ak z predchádzajúcich údajov o počte a
termínoch splátok ponúkaného spotrebiteľského úveru nie je zrejmá konečná splatnosť ponúkaného
úveru, uvádza sa, do akého obdobia musí byť ponúkaný spotrebiteľský úver splatený. Uvádza sa
buď konkrétny dátum, alebo dĺžka obdobia v dňoch, týždňoch, mesiacoch alebo rokoch, na ktoré je

ponúkaný spotrebiteľský úver poskytovaný“. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6,
bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20.dňu v mesiaci,
so splatnosťou prvej mesačnej splátky 20.dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo
k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová zmluva bola uzavretá dňa 6.2.2014, splatnosť prvej úverovej
splátky tak nastala 20.3.2014, konečná splatnosť úveru a doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere

pri počte 120 mesačných splátok by tak za riadneho plnenia nastala dňa 20.2.2024. Z predloženej
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je preukázané dojednanie termínov splatnosti úverových splátok a
to v čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných podmienok úverovej zmluvy. Žalovaný ako spotrebiteľ mal
možnosť bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom
splnenia povinností vyplývajúcich mu z úverovej zmluvy. Termín konečnej splatnosti úveru uvedený ako

2/2024 bez akýchkoľvek pochybností aj právne nevzdelanému priemernému spotrebiteľovi poskytuje
relevantnú informáciu o tom, že úver bude musieť splácať do februára 2024. V spojení s dojednaním
splatnosti splátok k 20. dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia
akýchkoľvek zložitých matematických operácií.

43. Podľa názoru žalobcu z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba
porušenie povinnosti veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa
naúrokyapoplatky.ZároveňpoukázalnarozhodnutieSúdnehodvoraEÚC-565/2012zodňa27.3.2014,
podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná závažnosti jeho porušení, ako i na
rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/

EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala Smernici 2008/48/ES) vyžaduje,
aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré môžu mať vplyv na rozsah jeho
záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv
na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude spravidla a v zásade sankcia bezúročnosti
a bezpoplatkovosti primeraná.

44. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

45. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
C.s.p.), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia
pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.46. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

47. Len na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam uvádza
nasledovné:

48. Podľa § 9 odsek 1 a 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z.,, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí
mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe
alebonainomtrvanlivommédiu,ktoréjedostupnéspotrebiteľovi.Zmluvaospotrebiteľskomúvereokrem
všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka18) musí obsahovať tieto náležitosti:
f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

49.Podľa§11odsek1zákonač.129/2010Z.z.,poskytnutýspotrebiteľskýúversapovažujezabezúročný
a bez poplatkov, ak
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

50.Podľaustanovenia§53odsek1,2Občianskehozákonníka,spotrebiteľskézmluvynesmúobsahovať

ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky,
ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú
vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za
individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť

oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

51. Podľa § 53 odsek 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

52. Podľa ustanovenia § 53a odsek 1 Občianskeho zákonníka, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľskej zmluve, ktorá sa uzatvára vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje alebo vo všeobecných obchodných podmienkach za
neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, alebo nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu
takejto podmienky, dodávateľ je povinný zdržať sa používania takejto podmienky alebo podmienky s

rovnakým významom v zmluvách so všetkými spotrebiteľmi. Dodávateľ má rovnakú povinnosť aj vtedy,
ak mu na základe takejto podmienky súd uložil vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť
škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie. Rovnakú povinnosť má aj právny nástupca
dodávateľa.

53. Podľa ustanovenia § 54 odsek 1, 2 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu
spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu
spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

54.Odvolacísúdmázato,žesúdprvejinštanciedospelksprávnemuzáveruvtomsmere,žeuzatvorená
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaným a že
je namieste aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako aj Zákon o spotrebiteľských
úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

55. Z obsahu spisu vyplýva, že právny vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
vznikol Zmluvou o poskytnutí pôžičky na bývanie zo dňa 6.2.2014. Zo zmluvy nevyplýva, že by
žalovaný konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Taký vzťah je preto
možné považovať za zmluvný vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom, t.j spotrebiteľský vzťah v

zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne ho podriadiť právnemu režimu, ktorý upravuje
problematiku spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Z formulárového znenia úverovej
zmluvy je zrejmé, že žalovaný nemohol individuálne ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní, ktoré boli
vopred pripravené a uzavierali sa vo viacerých prípadoch, pre neurčitý počet spotrebiteľov. Nebolopreukázané, že žalobca predmet plnenia z úverovej zmluvy (poskytnuté finančné prostriedky) použil
na iný účel ako pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej
domácnosti. Na druhej strane je nepochybné, že veriteľ uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu

svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo potvrdzuje aj výpis z obchodného registra, z
obsahu ktorého je zrejmé, že veriteľ mal v predmete svojej podnikateľskej činnosti aj „poskytovanie
úverov". Zohľadnením právneho postavenia účastníkov právneho vzťahu sa odvolací súd stotožnil s
názorom súdu prvej inštancie, že zmluva o poskytnutí pôžičky na bývanie má povahu spotrebiteľskej
zmluvy.

56. Posudzovaný právny vzťah účastníkov konania je od svojho vzniku právnym vzťahom založeným
typovou spotrebiteľskou zmluvou upravenou špeciálnym právnym predpisom, a to zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Žalobca bol od uzatvorenia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaný v
postavení spotrebiteľa. Žalovaný zmluvné podmienky nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Právny
vzťah účastníkov konania preto správne súd posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a to podľa

osobitného právneho predpisu zákona o spotrebiteľských úveroch a všeobecného právneho predpisu
Občianskeho zákonníka.

57. Zmluva o poskytnutí pôžičky musí okrem všeobecných náležitosti povinne obsahovať osobitné
náležitosti podľa § 9 odsek 2 zákona č. 129/2010 Z.z. Zákon absenciu niektorých náležitosti

vymedzených v citovanom zákonnom ustanovení nespája s následkom neplatnosti zmluvy o úvere,
avšak poskytuje spotrebiteľovi ochranu. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musela obsahovať dobu trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

58. Zmluva o pôžičke zo dňa 6.2.2014 neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Tak
ako to zákonodarca vymedzil v ust. § 9 odsek 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. doba trvania zmluvy
a termín konečnej splatnosti úveru nie sú totožné pojmy. Pod pojmom doba trvania zmluvy je potrebné
rozumieť časový úsek ohraničený začiatkom a koncom trvania zmluvy. Ak zákonodarca určil takýto údaj
ako obligatórnu náležitosť zmluvy, bolo povinnosťou žalobcu tieto údaje v zmluve uviesť.

59. V súvislosti s údajom podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a rozsudkom
Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd poukazuje
na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka
vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať

priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ
na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ
verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci.

60. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom
a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako
subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice.

61. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných,
musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Tak explicitne presné ustanovenie akým je ustanovenie §
9 ods.2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy cez prizmu
eurokonformného výkladu nemožno ignorovať a tolerovať absenciu doby trvania zmluvy a termínu
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.

62. Zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje termín konečnej splatnosti úveru. Spotrebiteľ má mať
presne určené, dokedy má úver splácať. Pod konečnou splatnosťou úveru zákonodarca nemyslel len
stanovenie počtu splátok, pretože v opačnom prípade by postačovalo uviesť len náležitosť podľa ust.
§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, kde sa uvádza aj

počet splátok. Obe tieto náležitosti nie je možné stotožňovať, a preto termín konečnej splatnosti úveru
je potrebné určiť dátumovo. Pokiaľ žalovaný poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-42/15, v
ktorom Súdny dvor EÚ konštatoval, že článok 10 ods. 2 písmeno h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v
tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazomna konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok, v tejto súvislosti sa zdôraznilo, že z obsahu zmluvy nemožno bez
ťažkostí a s istotou identifikovať ani termín konečnej splatnosti zmluvy, ani výšku, počet a termíny splátok

istiny. Presný údaj o konečnej splatnosti úveru nemožno nahradiť odkazom na údaje o dĺžke trvania
zmluvy a splatnosti splátok tak ako to urobil žalobca v zmluve, keď výpočet presnej doby konečnej
splatnosti úveru ponechal na žalovaného. Je pravdou, že Smernica 2008/48 neustanovuje termín
konečnej splatnosti ako náležitosť zmluvy o úvere, ale iba dĺžku trvania zmluvy. Súd však pri aplikácii
vnútroštátneho zákona, ktorý bol účinný v čase uzatvorenia zmluvy, interpretoval tento povinný údaj

tak, aby bol dosiahnutý výsledok sledovaný smernicou. Neuvedenie doby trvania a termínu konečnej
splatnosti úveru spôsobuje podľa ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z., že úver sa považuje
za bezúročný a bez poplatkov.

63. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o absencii údaja o termíne konečnej
splatnosti úveru. Termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený nie je a tento nemožno určiť ani na

základe ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený len počet splátok, absentuje
však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti splácania úveru,
nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.

64. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy vstupuje

do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v rozhodnom čase, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol
spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného
vzťahu už v čase jeho vzniku.

65. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolací súd nestotožnil s argumentáciou žalobcu v odvolaní a
podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C.s.p. rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

66. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p. tak, že žalobca nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanému žiadne trovy

nevznikli, preto sa mu ich náhrada nepriznáva.

67. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).