Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/1/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118210439
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radoslav Svitana, PhD

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3118210439.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a

sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobkyne J.. B. E., nar. XX.XX.XXXX,
bydliskom K. XX/XX, C., zastúpenej Q.. J.. M. K., advokátkou so sídlom N.. B.. P. XXXX/XXA, C., proti
žalovanému J.. C. E., nar. XX.XX.XXXX, bydliskom K. XX/XX, C., zastúpenému P. K. V., B.., so sídlom
X. V. XX, C., o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. októbra 2019 č. k. 18C/53/2018-111 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
(ďalej len „BSM“) - strán sporu tak, že vo výroku I. prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného
- nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom C., katastrálnym odborom pre k.
ú. K., a to rodinný dom súp. č. XX postavený na parcele registra C parc. č. XXXX/X, pozemky parcely
registra C parc. č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 482 m2, parc. č. XXXX/X zastavané
plochy a nádvoria o výmere 42 m2, parc. č. XXXX/X záhrady o výmere 6 m2,
- zostatok úveru čerpaného v H., a. s., na základe úverovej zmluvy č. XXXXXX vo výške 55.023,76 eur,

- zostatok pôžičky čerpanej od Ministerstva vnútra SR na základe zmluvy o poskytnutí sociálnej
výpomoci zo sociálneho fondu č. E.-Y.-XX-XXX/XXXX-SF zo dňa 05.01.2015 vo výške 2.756,- eur.

Súčasne uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielu sumu 37.065,03 eur, a
to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiadna zo strán
nemá právo na náhradu trov konania.

1.2 Uvedené rozhodnutie zdôvodnil súd prvej inštancie tým, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa
16.06.2001 manželstvo, ktoré bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Trenčín č. k. 30P/99/2015-22
zo dňa 07.12.2015, právoplatným dňa 21.12.2015. Žalobkyňa a žalovaný sú vlastníkmi
nehnuteľnostízapísanýchnaLVč.XXXprek.ú.K..Spoločneuzavrelidňa06.05.2015úverovúzmluvuč.
XXXXXX, na základe ktorej im H., a. s., poskytla úver vo výške 65.000,- eur. Zmluvami o pôžičke zo dňa
18.10.2002, zo dňa 09.11.2006, zo dňa 28.07.2008, zo dňa 02.10.2009 a zo dňa 27.09.2012 poskytol W.
P. (brat žalobkyne) žalovanému pôžičky vo výške 700.000 Sk (23.235,74 eur), 300.000,- Sk (9.958,18

eur), 330.000,- Sk (10.954,- eur), 15.000,- eur, resp. 10.000,- eur. Podľa príjmových pokladničných
dokladov W. P. odovzdal žalovanému dňa 18.10.2002 sumu 700.000,- Sk a dňa 02.10.2009
sumu 15.000,- eur. Zmluvou o poskytnutí návratnej sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu č. E.-Y.-XX-
XXX/XXXX-SF zo dňa 05.01.2015 poskytol zamestnávateľ žalovanému pôžičku vo výške 8.300,- eur.1.3 Právne súd prvej inštancie posúdil vec podľa ustanovení § 143, § 149 ods. 1, § 150 Občianskeho
zákonníka. Medzi stranami nebolo sporné, aký majetok patrí do BSM. Strany sa zhodli aj na cene

nehnuteľností, ktoré patria do BSM, vo výške 145.000,- eur a zhodne navrhli, aby tieto nehnuteľnosti boli
prikázané do výlučného vlastníctva žalovaného a rovnako aj zostatok úveru v H., a. s. Súd preto prikázal
do výlučného vlastníctva žalovaného nehnuteľnosti, zostatok pôžičky čerpanej od Ministerstva vnútra
SR na základe zmluvy o poskytnutí sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu a zostatok nesplateného
úveru v H.. Žalobkyňa žiadala zohľadniť jej vnos do BSM v sume 700.000,- Sk (23.235,74 eur), ktorú

nadobudla titulom výplaty od brata z rodičovských nehnuteľností. Súd prvej inštancie vyhodnotil výplatu
tejtosumyakopríjemžalobkynedosiahnutýpočastrvaniamanželstva,ktorýneboldaromanidedičstvom
a neslúžil ani výlučne potrebám žalobkyne, teda sa stal súčasťou BSM, preto žalobkyňa nemá nárok
na jeho zohľadnenie ako vnosu do BSM z jej výlučných prostriedkov. Naopak žalovaný žiadal zohľadniť
pôžičky poskytnuté W. P.. Žalobkyňa poskytnutie všetkých piatich pôžičiek rozporovala s tým, že o týchto
pôžičkách nemala vedomosť. Opak sa žalovanému nepodarilo preukázať a ani z výpovede svedka W.

P. jednoznačne nevyplynulo, že by žalobkyňa mala vedomosť o týchto pôžičkách, keď uviedol, že má
za to, že žalobkyňa o nich vedela. Tým v podstate vyjadril len svoju domnienku, ale nie jednoznačnú
skutočnosť o vedomosti žalobkyne o dotknutých pôžičkách. Súd preto ustálil, že zmluvy o pôžičke boli
uzatvorenélensožalovanýmasútedapôžičkamivýlučnežalovaného.Žalovanýsúdunepredložilžiaden
dôkaz, že tieto prostriedky skutočne vynaložil na rekonštrukciu domu (teda ako vnos do BSM). Samotné

uvedenie účelu pôžičky v zmluve nepovažoval súd prvej inštancie za dostatočný dôkaz o skutočnom
použití peňazí, nakoľko účel ich použitia nebol žalovaný povinný veriteľovi dokladovať a žalovaný počas
konania sám uviedol, že účelovo viazané peňažné prostriedky z týchto pôžičiek použil aj na iný účel, a to
konkrétne na dovolenky. S poukazom na uvedené súd pri určení výšky vyrovnacieho podielu nezohľadnil
žalovaným tvrdené vynaloženie pôžičiek žalovaného na majetok BSM.

1.4 Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný je povinný na
vyrovnaniepodielovzaplatiťžalobkynisumu72.500,-eur(polovicahodnotynehnuteľností).Naprotitomu
žalobkyňa je povinná žalovanému uhradiť sumu 35.434,97 eur (podiel na zostatku úveru v H., a. s., vo
výške 27.511,88 eur, na splátkach úveru v H. uhradených žalovaným za obdobie od zániku BSM do

rozhodnutia súdu vo výške 4.317,59 eur, na zostatku pôžičky zo zmluvy o poskytnutí sociálnej
výpomoci zo sociálneho fondu vo výške 1.378,- eur a na uhradených splátkach tejto pôžičky od zániku
BSM do rozhodnutia súdu vo výške 2.227,50 eur). Po vzájomnom započítaní je žalovaný
povinný žalobkyni doplatiť na vyrovnanie podielov sumu 37.065,03 eur.

1.5 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“) s tým, že každá strana mala úspech v konaní len čiastočný (žalobkyňa nebola úspešná
v časti zohľadnenia vnosu vo výške 700.000,- Sk) a výšku plnenia ustálil súd, preto žiadnej zo
strán náhradu trov konania nepriznal. Lehotu na splnenie povinnosti dva mesiace od právoplatnosti
rozhodnutia určil súd podľa § 232 ods. 3 CSP s tým, že takto stanovenú lehotu

považuje za primeranú vzhľadom na výšku plnenia.

2.1 Proti uvedenému rozsudku podal včas odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. d), f), g) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie, alebo aby rozsudok zmenil tak, že do výlučného vlastníctva

žalovaného prikáže okrem nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX pre k. ú. K., zostatku
úveru v H., a. s., vo výške 55.023,76 eur a zostatku pôžičky od Ministerstva vnútra SR na základe zmluvy
o poskytnutí sociálnej výpomoci zo sociálneho fondu vo výške 2.756,- eur aj zostatky pôžičiek od J..
W. P. vo výške 23.235,74 eur, 9.958,18 eur, 10.954,- eur, 15.000,- eur a 10.000,- eur, a žalovanému
uloží povinnosť zaplatiť žalobkyni na vyrovnanie podielu sumu 2.491,07 eur, a to v lehote 3 mesiacov

od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že nesúhlasí s tým, ako sa súd vysporiadal s pôžičkami
poskytnutými J.. W. P. na základe piatich zmlúv o pôžičke, keď súd len na základe účelovej výpovede
žalobkyne, ktorá logicky (keďže inak by išla sama proti sebe) uviedla, že o týchto pôžičkách nevedela
(v spojení s tým, že podľa názoru súdu žalovaný nepreukázal, že tieto boli použité na majetok patriaci
do BSM) ustálil, že zmluvy o pôžičke boli uzatvorené len so žalovaným, a sú teda pôžičkami

výlučne žalovaného. Na strane druhej však boli súdu predložené listinné dôkazy - päť zmlúv
o pôžičke a príjmové a výdavkové pokladničné doklady. Ďalej bol vykonaný výsluch svedka - veriteľa J..
W. P., ktorý jednoznačne potvrdil nielen existenciu pôžičiek, ale aj účel ich použitia v súlade s účelom
uvedeným v tej-ktorej zmluve. S výpoveďou tohto svedka korešponduje aj výpoveď žalovaného.2.2 Podľa žalovaného je potrebné vziať do úvahy, aké dôkazy reálne mohol a mal predložiť, aby
preukázal, že pôžičky im (žalobkyni a žalovanému) boli skutočne poskytnuté a aký bol účel ich použitia.

Okrem už spomínaných listinných dôkazov a výsluchov veriteľa, žalobkyne a žalovaného, to mohol byť
už iba výsluch pána P. staršieho - otca J.. W. P., ktorý však už zomrel. Iba títo štyria ľudia mali reálnu
vedomosť o jednotlivých pôžičkách. Preukazovať existenciu tej-ktorej pôžičky napríklad predkladaním
pokladničných bločkov, faktúr, resp. iných dokladov o nákupe stavebného materiálu, je nereálne, keďže
ide o obdobie spred siedmich až sedemnástich rokov. Podľa žalovaného pokiaľ by sa položili všetky do

úvahy prichádzajúce dôkazy svedčiace o poskytnutí pôžičiek a ich účele na pomyselnú misku
váh oproti dôkazom, ktoré ich existenciu a účel použitia popierajú, súd nemal žiaden dôvod konštatovať,
že sú to pôžičky výlučne žalovaného. Preto je žalovaný toho názoru, že uniesol dôkazné bremeno a
preukázal svoje tvrdenia, že peňažné prostriedky z pôžičiek mu/im nielenže boli reálne poskytnuté, ale
že boli aj použité na majetok patriaci do BSM, konkrétne na rekonštrukciu domu a iné súvisiace
stavebné práce. V konaní navyše nebola zistená ani žiadna pohnútka/motív, ktoré by poukazovali na

účelovosť a špekulatívnosť konania a tvrdení žalovaného. Preto žalovaný považuje v tejto
časti napadnuté rozhodnutie za nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok/nezrozumiteľnosť
dôvodov rozhodnutia.

2.3 Žalovaný ďalej v odvolaní uviedol, že pokiaľ súhlasil/navrhol, aby nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom

BSM, boli prikázané do jeho výlučného vlastníctva, vychádzal z predpokladu, že do jeho výlučného
vlastníctva pripadnú nielen predmetné nehnuteľnosti (aktíva), ale i ním označené pasíva, ktoré bolo
potrebné zohľadniť pri výpočte vyrovnacieho podielu - teda nielen zostatok úveru čerpaného v H. a
zostatok pôžičky čerpanej od Ministerstva vnútra SR, ale i päť pôžičiek od veriteľa J.. P.. Za takejto
situácie by teda žalovaný vyplácal žalobkyni 2.491,07 eur, teda sumu nepomerne nižšiu, než ku

ktorej zaplateniu zaviazal žalovaného súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (37.065,03 eur).
Žalovanému tak k záväzkom voči H., voči Ministerstvu vnútra SR a voči J.. W. P. pribudol záväzok
zaplatiť žalobkyni sumu 37.065,03 eur, a to v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku, ktorú
považuje žalovaný za neprimerane krátku, pričom nemožno rozumne očakávať, že by žalovaný zo
svojho mesačného príjmu, ktorý v priemere dosahuje 1.300,- eur, tieto záväzky dokázal reálne hradiť.

Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal preverením majetkových - zárobkových pomerov ani jednej zo
sporových strán, ktoré bolo dôležité pre spravodlivé, účelné, rozumné a zákonné usporiadanie vzťahov
medzi stranami sporu.

3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Uviedla, že už v podanej žalobe špecifikovala pasíva sporových
strán a keby v tom čase existovali zmluvy o pôžičke medzi W. P. a žalovaným, nemala by problém
uviesť aj tie. Tieto zmluvy považuje za účelovo vyfabrikované s cieľom privodiť žalovanému
priaznivejšie postavenie v rámci vyporiadania BSM. Podľa žalobkyne je zarážajúce, že pokladničné
doklady viažuce sa k dvom údajným pôžičkám žalovaný doložil až na pojednávaní dňa 09.09.2019, teda

po 1,5 roku od svojho prvého vyjadrenia v tomto konaní. Žalobkyňa zdôraznila, že od jej brata W. P.
nemali požičané žiadne peniaze, nikdy s ním žiadne zmluvy o pôžičke neriešili. Považuje za bizarné,
aby novomanžel (prvá z týchto zmlúv mala byť uzatvorená cca 1,5 roka po sobáši) uzatváral zmluvy o
pôžičkebezvedomiamanželky,ktorájesestrouveriteľa,pričomonaabratvrozhodnomobdobíspoločne
podnikali. Výpoveď svedka W. P., že pôžičky dával len švagrovi, lebo jeho sestra (žalobkyňa) je márnivá

a peniaze by utratila inak, označila žalobkyňa ako nelogickú, keďže ona viedla niekoľko spoločností,
mala podpisové právo k účtom a prehľad o jeho peniazoch. To, že svedok videl, že sa dom sporových
strán rekonštruuje, nepreukazuje, z akých finančných prostriedkov to bolo. Svedok P. nežil v domácnosti
so sporovými stranami, nehospodáril s nimi, preto o tomto nemohol mať vedomosť. Sporové strany
dom rekonštruovali z peňazí, ktoré dostala žalobkyňa od brata ako výplatu z rodičovských nehnuteľností

(700.000,- Sk, t. j. 23.235,- eur) a z pôžičky v banke (65.000,- eur) a keby investovali do nehnuteľnosti
aj údajné pôžičky od W. P. v hodnote cca 69.000,- eur, len na rekonštrukčné práce by použili sumu
157.235,- eur, pričom však v konaní ustálili hodnotu nehnuteľností na 145.000,- eur. Pokiaľ žalovaný
namietal nepreverovanie majetkových resp. zárobkových pomerov strán, žalobkyňa poukázala na to,
že žalovaný chcel spoločnú nehnuteľnosť nadobudnúť do svojho vlastníctva a túto nehnuteľnosť po

rozvode manželstva aj užíva, preto nebol dôvod, aby mu ju súd neprikázal.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súduprvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1
CSP. Žalobkyňa v odvolacom konaní nenamietala nezohľadnenie sumy 700.000,- Sk (23.235,74 eur),
ktorú nadobudla „titulom výplaty od brata z rodičovských nehnuteľností“ ako jej vnosu do BSM (nepodala

odvolanie). Aj keď pri vyporiadaní BSM súdom ide o konanie, kde určitý spôsob usporiadania vzťahu
medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, teda podľa § 379 CSP odvolací súd nie je
viazaný rozsahom odvolania (hoci aj k tomu existujú polemické názory), aj tu platí zásada, že v konaní
o opravnom prostriedku nemôže byť rozhodnuté nepriaznivejšie pre stranu, ktorá opravný prostriedok
uplatnila (zákaz reformatio in peius; čl. 16 ods. 3 Základných princípov CSP). Preto sa odvolací súd

nezaoberal správnosťou rozhodnutia súdu prvej inštancie v tejto (odvolaním nenapadnutej) časti. Pokiaľ
ide o odvolacie námietky uplatnené žalovaným, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, ktorého dôvody sú správne (§ 387 ods. 2 CSP), pričom
odvolací súd na zdôraznenie ich správnosti a k odvolacím námietkam žalobcu dopĺňa nasledujúce:

5. Slovenská judikatúra vychádza z toho, že ak si jeden z manželov požičal od inej osoby peniaze a v

zmluve o pôžičke vystupoval ako dlžník sám, je zo zmluvy v pôžičke zaviazaný a oprávnený
len ten z manželov, ktorý ju ako dlžník uzavrel. Samotný záväzok jedného z manželov sa
netransformuje na spoločný záväzok obidvoch manželov vo vzťahu k veriteľovi (naposledy uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2019 sp. zn. 4 Cdo 28/2019). Preto neobstojí
tvrdenie žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie „len na základe účelovej výpovede žalobkyne“

ustálil, že zmluvy o pôžičke boli uzatvorené len so žalovaným. Uvedený skutkový záver (že účastníkom
zmluvy o pôžičke - dlžníkom bol len žalovaný) vyplynul zo samotných zmlúv, v ktorých ako dlžník bol
uvedený výlučne žalovaný. Preto bolo v zásade irelevantné, či žalobkyňa o týchto pôžičkách v čase ich
poskytnutia vedela alebo nie (a - ako správne uviedol súd prvej inštancie - irelevantný bol aj prípadný
súhlas alebo nesúhlas žalobkyne). Žalovaný nepreukázal a ani netvrdil, že by žalobkyňa bola (napriek

tomu, čo bolo výslovne uvedené v zmluvách) účastníčkou týchto zmlúv. Bolo teda zrejmé, že išlo o
pôžičky, ktoré si bral výlučne žalovaný a nepatria do BSM.

6. Keďže išlo o pôžičky, ktoré si bral výlučne žalovaný, teda prostriedky takto získané žalovaným (a ani
dlh) nepatria do BSM, bolo na žalovanom, aby preukázal, že takto získané prostriedky (resp. akékoľvek

prostriedkyzosvojhovýlučnéhovlastníctva)vynaložil naspoločnýmajetok(§150Občianskeho
zákonníka). Dôkazné bremeno v tomto prípade zaťažovalo žalovaného, keďže to bol on, kto tvrdil, že
prostriedky z jeho výlučného vlastníctva boli použité v BSM. Je na strane, ktorá znáša dôkazné bremeno,
aké dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia navrhne a je na súde, ako vykonané dôkazy
vyhodnotí (platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom však skutkový záver musí logicky vyplývať

z vykonaných dôkazov). V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy, ktoré navrhol
žalovaný (súd prvej inštancie nevykonal grafologické znalecké dokazovanie, ktoré však navrhovala
žalobkyňa, nie žalovaný) a žalovaný v odvolaní ani nenamietal nevykonanie nejakého dôkazu. Pokiaľ
z vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k skutkovému zisteniu, že nebolo preukázané, že
prostriedky z pôžičiek poskytnutých W. P., boli vynaložené na majetok v BSM, tento skutkový záver

považoval odvolací súd za logický. Ako správne uviedol súd prvej inštancie, uvedenie účelu poskytnutia
pôžičky v štyroch z piatich zmlúv o pôžičke (rekonštrukcia rodinného domu dlžníka, kúpa plynového
kotla, vybudovanie plota, vonkajšie úpravy pri rodinnom dome, kúpa osobného motorového vozidla)
samo o sebe nepreukazuje, že tieto prostriedky boli skutočne použité na tam uvedené účely, keďže
dlžník nebol povinný veriteľovi preukazovať a ani deklarovať skutočný účel použitia požičaných peňazí.

Ani výpoveď svedka W. P. (poskytovateľa predmetných pôžičiek), že videl, že práce (na rekonštrukcii
rodinného domu žalobkyne a žalovaného) pokračujú, nepreukazuje, že na rekonštrukčné práce boli
použité práve peniaze z pôžičiek od tohto svedka, keďže nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaný mali
k dispozícii aj iné peňažné prostriedky (z „vyplatenia“ žalobkyne jej bratom - svedkom W. P., z úveru
a z pôžičky od Ministerstva vnútra SR). Naopak, svedkyňa V. P., matka žalobkyne a svedka W. P.,

vypovedala,žežalobkyňaažalovanýfinancovalizpeňazí,ktoréW.P.vyplatilžalobkynipotom,čorodičia
prepísali naňho byt, časom si zobrali bankový úver na nové oplotenie a záhradu, ale ona (svedkyňa)
nevie o žiadnych iných pôžičkách (napriek tomu, že peniaze zo štyroch pôžičiek mal žalovanému podľa
svedka W. P. odovzdávať v hotovosti svedkov otec, teda manžel svedkyne V. P.). Za takejto dôkaznej
situácie súd prvej inštancie dospel k správnemu skutkovému záveru, že žalovaný nepreukázal použitie

peňazí z pôžičiek od W. P. na spoločný majetok (do BSM).

7. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že s prikázaním nehnuteľností do jeho výlučného vlastníctva
súhlasil za predpokladu, že do jeho vlastníctva pripadnú aj ním označené pasíva (t. j. aj vyššie uvedenépôžičky od W. P.), odvolací súd uvádza, že ide o nehnuteľnosti, ktoré žalovaný užíva, preto nebol
dôvod, aby súd rozhodol inak. Napokon ak žalovaný poukazoval na neprimeranosť (krátkosť) lehoty
na zaplatenie uloženej povinnosti finančného vyrovnania, pričom namietal, že súd prvej inštancie

nepreveroval zárobkové pomery sporových strán, odvolací súd uvádza, že žalovaný navrhoval v konaní
pred súdom prvej inštancie aj v odvolacom konaní lehotu 3 mesiace, pričom odvolací súd nevidí zásadný
rozdiel medzi dvoj- a trojmesačnou lehotou (žalovaný nevysvetlil, prečo dvojmesačnú lehotu považuje
za neprimerane krátku, ale trojmesačnú už nie). Podstatnejšie však je, že žalovaný v konaní pred
súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nenavrhol žiadne dôkazy k majetkovým pomerom strán

resp. k jeho príjmu. V civilnom sporovom konaní je pritom súd viazaný návrhmi strán na vykonanie
dokazovania (s výnimkami, medzi ktoré konanie o vyporiadanie BSM nepatrí). Súd prvej inštancie už
na pojednávaní dňa 6.6.2019 uviedol skutkové posúdenie v tom zmysle, že otázku, či do BSM patria
pôžičky označené žalovaným, považuje za spornú, teda žalovaný mohol predpokladať, že ak sa na tieto
pôžičky nebude prihliadať, suma na vyrovanie podielu bude vyššia. Napriek tomu žiadne dokazovanie k
lehote na zaplatenie nenavrhol. Preto odvolací súd považoval postup súdu prvej inštancie a jeho závery

za správne.

8. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že v konaní pred súdom prvej
inštancie nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súdom vykonané dokazovanie bolo
dostatočné pre rozhodnutie vo veci, súd dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne tiež vec

právne posúdil. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno považovať za nezrozumiteľné alebo
nepreskúmateľné, naopak, je dostatočne zdôvodnené a logické. Z uvedených dôvodov odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

9. K výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania

rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo
za náhodu. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že obe strany mali vo veci
samej úspech len čiastočný, pričom k výške finančného vyrovnania sa strany v priebehu konania vôbec
nevyjadrovali (v žalobe i vo vyjadrení žalovaného k žalobe odkázali na finančnú náhradu,
ktorej výšku ustáli súd po vykonanom dokazovaní), teda výšku plnenia určil súd. Preto súd prvej

inštancie správne aplikoval ustanovenie § 255 ods. 2 CSP a vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania.

10. V odvolacom konaní mala plný úspech žalobkyňa, preto jej odvolací súd v súlade s ustanoveniami
§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal proti neúspešnému odvolateľovi (žalovanému)

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2
CSP).

11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).