Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, June 27, 2019

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 11Csp/134/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223084
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Pribulová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2019:2116223084.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Zuzanou Pribulovou v právnej veci sporu žalobcu: Bytové družstvo

so sídlom v Trnave, IČO: 00 175 480, Ludvika van Beethovena 26, 917 08 Trnava, ako správca vo
vlastnom mene zastupujúci a konajúci na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome
súpisnéčíslo6492nauliciOkružná1-4,Trnava,zastúpený:UNITEDLAWYERS,advokátskakancelária,
s.r.o., IČO: 36 662 291, Mliekarenská 2, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, proti žalovanej:
Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 119, 010 11 Žilina, zastúpená: SEDLAČKO
& PARTNERS, s.r.o., IČO: 36 853 186, Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, o vydanie bezdôvodného
obohatenia,

r o z h o d o l :

I. Žaloba sa z a m i e t a .

II. Žalovaná m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania, o ktorej
výške bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 18.10.2016, doručenou súdu dňa 19.10.2016, sa pôvodní žalobcovia - vlastníci bytov
anebytovýchpriestorovvbytovomdomesúp.č.XXXX,C.X-X,O.,domáhalivydaniarozhodnutia,ktorým
by súd uložil žalovanej povinnosť vydať im bezdôvodné obohatenie s príslušenstvom, ako aj zaplatiť im
náhradu trov konania.

2. Žaloba bola odôvodnená tým, že vlastníci bytov a žalovaná uzavreli dňa XX.XX.XXXX Zmluvu
o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX za podmienok úročenia podľa bodu 2.2.4 zmluvy, ktoré boli
dohodnuté nasledovne: druh úrokovej sadzby revizibilná, základná úroková sadzba je hodnota 6
mesačného BRIBOR, úrokové rozpätie 1,0% p.a., celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 6
mesačného BRIBOR + úrokové rozpätie 1,0 % p.a.. Dňa 08.06.2011 žalovaná adresovala žalobcom
oznámenie o zvýšení úrokového rozpätia, ktoré bolo realizované dňom 01.07.2011 na 2,5 % p.a..

Žalovaná toto svoje oznámenie zaslala žalobcom bez akéhokoľvek odôvodnenia, nevysvetlila, z
akých dôvodov prijala takéto rozhodnutie. Dňa 25.07.2016 odoslali žalobcovia prostredníctvom svojho
právneho zástupcu sťažnosť na postup a žiadosť o preskúmanie postupu žalovanej pri výkone
bankových činností adresovanú Národnej banke Slovenska, v ktorej žiadali preskúmať postup žalovanej
v dôsledku zmeny úrokovej sadzby na základe zmeny miery rizika klienta, a to na základe bodu
5.5 zmluvy, a to bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Dňa 25.08.2016 doručila NBS právnemu zástupcovi
žalobcov stanovisko, s ktorým sa žalobcovia v plnom rozsahu stotožňujú a majú za to, že postup

žalovanej, ktorým zmenila úrokovú sadzbu v dôsledku údajnej zmeny miery rizika klienta, je v rozpore
s právnymi predpismi. Ustanovenie ods. 5.5 a 12.1.1.1. spotrebiteľskej zmluvy predstavujú neprijateľné
podmienky, preto sú neplatné. Žalobcovia poukazovali na rozhodnutia súdov v spotrebiteľských veciach.
V súvislosti s čl. 5.5 zmluvy, na základe ktorého žalovaná zmenila žalobcom úrokovú sadzbu v dôsledkuzmeny miery rizika klienta, žalobcovia poukazovali na skutkovo totožné konanie vedené Krajským
súdom v Žiline pod sp.zn. 7Co/563/2015. Žalovaná sa zvýšením úrokovej sadzby z 1,0 % na 2,50
% p.a. od 01.07.2011 bezdôvodne obohatila o rozdiel, ktorý by žalobcovia zaplatili na úrokoch bez

zvýšeniaúrokovéhorozpätiaatedaajrevizibilnejúrokovejsadzby,t.j.sumou193,87euraasumou,ktorú
žalobcovia žalovanej skutočne zaplatili po jej zvýšení, teda sumou 754,57 eura do 20.09.2013. Žalovaná
sa bezdôvodne obohatila o rozdiel vo výške 560,70 eura. Uvedený výpočet je vykonaný na základe
bodu 4.11.4 Obchodných podmienok žalovanej. Žalobcovia majú za to, že žalovaná sa bezdôvodne
obohatila a získala na základe svojvoľného konania majetkový prospech. Tento majetkový prospech

získala bez právneho dôvodu resp. je plnením z neplatného právneho úkonu, preto je povinná predmet
bezdôvodného obohatenia vydať. Žalobcovia vyzvali písomne výzvou zo dňa 04.10.2016 žalovanú na
vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaná v lehote stanovenej vo výzve bezdôvodné obohatenie
žalobcom nevydala, preto odo dňa nasledujúceho, teda od 17.10.2016 je povinná zaplatiť aj úrok z
omeškania vo výške 5% ročne.

3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila v tom zmysle, že namieta nedostatok právomoci súdu SR, keďže
žalovaná ponúkla správcovi v čl. 15 zmluvy o úvere neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy a správca tento návrh prijal, keďže políčko v rozhodcovskej zmluve (s poučením, že ak
dané políčko označí, platí, že neprijíma návrh rozhodcovskej zmluvy) neoznačil. Žalovaná tiež
vzniesla námietku miestnej nepríslušnosti, keď má za to, že prejednávaný prípad nie je sporom zo

spotrebiteľskej zmluvy, keď zmluva o termínovanom úvere je absolútnou obchodnoprávnou zmluvou, a
to s prihliadnutím na účel právnej úpravy ochrany spotrebiteľa a obsah úverového vzťahu zmluvných
strán. Zmluvu uzavrel správca bytového domu, ktorý sa špecializuje výhradne na správu bytových
domov, preto nemožno hovoriť o slabšej strane a nerovnovážnom vzťahu zmluvných strán. Vlastníci
neboli pri uzatváraní úverovej zmluvy slabšou stranou, ktorá má byť chránená pred neprijateľnými

zmluvnými podmienkami. Spotrebiteľská legislatíva vychádza z predpokladu neskúseného spotrebiteľa.
Ak je v rámci kontraktačného procesu ex lege zastúpený profesionálom, disponujúcim odbornou
spôsobilosťou a kvalifikovaným statusom, stráca ochranný mechanizmus svoje opodstatnenie. Je
zrejmé, že ide o zmluvné podmienky, ktoré môže plniť iba správca ako zákonný zástupca vlastníkov
bytov a nebytových priestorov. Správca bytového domu je povinný dojednať v prospech vlastníkov

podmienky, aké sa dajú v čase a mieste objednania týchto tovarov a služieb dohodnúť. V opačnom
prípade zodpovedá vlastníkom za škodu, ktorú im takouto činnosťou spôsobil. Žalovaná ďalej
poukazovala na nedostatok splnomocnenia na zastupovanie v konaní, keďže pôvodnými žalobcami boli
vlastníci, ktorí prostredníctvom správcu udelili splnomocnenie správcovi a ten splnomocnil advokáta
na zastupovanie v konaní. Žalovaná má za to, že je nevyhnutné, aby každý zo žalobcov udelil

advokátovi riadne splnomocnenie na zastupovanie v konaní. K veci samej žalovaná uviedla, že nejde
o spor zo spotrebiteľskej zmluvy, z ktorého dôvodu neprináleží súdu skúmať ani vysloviť eventuálnu
neprijateľnosť dojednaných zmluvných podmienok. Peňažný nárok žalobcov vychádza z domnelého
porušenia vybraných zmluvných ustanovení, ktoré nemožno posudzovať podľa predpisov upravujúcich
poskytovanie spotrebiteľského úveru. Stanovisko NBS preto považuje za irelevantné a nemožno naň

prihliadať. Žalovaná ďalej vzniesla námietku premlčania, keď žalovaná oznámila správcovi, že v súlade
so zmluvou o úvere sa s účinnosťou od 01.07.2011 mení úrokové rozpätie na 2,50% p.a. a celková
úrokovásadzbatakbudepredstavovaťhodnotu6mesačnýEURIBOR+2,50%p.a..Nároknazaplatenie
peňažnej sumy zodpovedajúcej rozdielu, ktorý by žalobcovia zaplatili na úrokoch bez zvýšenia
úrokového rozpätia a sumou, ktorú žalobcovia žalovanej skutočne zaplatili po jej zvýšení, inkasovanej

žalovanouvobdobíod01.07.2011do20.09.2013,označenejakobezdôvodnéobohatenie,jenedôvodný
a premlčaný, keďže žaloba bola súdu doručená dňa 19.10.2016. Žalovaná pristúpila k zmene úrokovej
sadzby na základe legitímneho právneho dôvodu, v súlade s čl. 5 ods. 5.5 zmluvy o úvere, pri zmene
miery rizika klienta, ku ktorej dospela v rámci interného prehodnotenia komplexných ukazovateľov
návratnosti úveru. O tejto zmene žalovaná správcu informovala. Žalobcovia sa pravdepodobne

domnievajú, že uvedený článok neumožňoval žalovanej jednostranne meniť úrokovú sadzbu, avšak v
prípade sporu o skutočnom obsahu medzi nimi dojednaného ustanovenia je nevyhnutné interpretovať
dotknutý článok zmluvy o úvere v súlade so všeobecne akceptovanými výkladovými pravidlami. Na
základe interpretačných pravidiel v § 35 ods. 2 OZ a § 37 ods. 1 OZ možno podľa žalovanej uzavrieť, že
zo znenia čl. 5 ods. 5.5 zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaná je oprávnená jednostranne zmeniť úrokovú

sadzbu, ak dôjde k zmene miery rizika klienta. Konkrétne metódy posudzovania rizík klienta predstavujú
obchodné tajomstvo, ktoré banka z dôvodu zachovania kompetitívnej výhody na trhu nezverejňuje, ani
nesprístupňuje. Záverom žalovaná navrhla, aby súd konanie pre nedostatok právomoci zastavil, resp.vec postúpil Okresnému súdu Žilina, resp. žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu trov
konania.

4.Vreplikepôvodnížalobcoviaohľadommiestnejpríslušnostitunajšiehosúdupoukazovalinauznesenie
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 10NcC/1/2017 zo dňa 31.01.2017, ako aj na ustanovenie § 24a
zák.č. 129/2010 Z.z.. Žalobcovia ďalej poukazovali na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn.
7Co/563/2015, ktorý uznal konanie žalovanej v rozpore s platným právnym poriadkom. K rozhodcovskej
doložke žalobcovia uviedli, že v čase uzatvárania úverovej zmluvy v Slovenskej republike neexistoval

žiadny rozhodcovský súd s názvom „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk“. K námietke premlčania
žalobcovia uviedli, že sa až doručením stanoviska NBS zo dňa 28.04.2016 dozvedeli, že žalovaná sa
na ich úkor bezdôvodne obohacuje. Ak by súd uznal námietku premlčania žalovanej, došlo by k rozporu
s dobrými mravmi, pretože žalobcovia ako spotrebitelia nemali v rokoch 2012, 2013, 2014 potrebné
informácie k zisteniu, že konanie žalovanej spĺňa zákonný predpoklad naplnenia inštitútu bezdôvodného
obohatenia. S poukazom na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7Co/563/2015 je podľa žalobcov

dôvodná obava, že konanie žalovanej je systematicky premyslené a vykonávané nielen vo vzťahu k
žalobcom, ale aj voči ostatným spotrebiteľom. Žalobcovia tiež poukazovali na uznesenie Najvyššieho
súduČRsp.zn.25Cdo2648/2003zodňa31.08.2004,ktorýsazaoberaluplatnenímnámietkypremlčania
v kontexte rozporu s dobrými mravmi. V súvislosti s čl. 5.5 zmluvy žalobcovia poukazovali na právoplatne
skončené konanie vedené Krajským súdom v Žiline pod sp.zn. 7Co/563/2015, kde odvolací súd uviedol,

že „neurčitosť takéhoto ustanovenia spočíva v tom, že používa pojem „miera rizika klienta“, ktorý nie
je nikde vysvetlený a špecifikovaný, teda neumožňuje navrhovateľom ako spotrebiteľom predpokladať
obsahzmienúrokovejsadzby,ktorémôžunastaťvbudúcnosti.Krajskýsúdnarozdielodokresnéhosúdu
dospel k záveru, že uvedené ustanovenie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4
písm. i) Občianskeho zákonníka a z toho titulu neplatnou.“ Účastníkom konania, a teda neúspešnou

stranou, bola práve žalovaná. Ak bol raz dotknutý článok vyhlásený za neplatný, je podľa žalobcov
neplatný en block aj v ostatných zmluvách. K výkladovým pravidlám žalobcovia uviedli, že predmetom
konania nie je sporná neurčitosť, vážnosť alebo zrozumiteľnosť dotknutého článku, ale neprijateľnosť
zmluvnej podmienky, na základe ktorej sa žalovaná bezdôvodne obohatila.

5. Žalovaná sa v duplike vyjadrila, že v súlade s § 1 ods. 3 písm. r) ZoSÚ nemá poskytnutý
úver charakter spotrebiteľského úveru. Nemožno však súhlasiť so žalobcami, že ustanovenie § 24a
ZoSÚ podporuje záver o spotrebiteľskom charaktere úverovej zmluvy. Práve naopak, vyňatie takéhoto
úveru spod pôsobnosti ZoSÚ svedčí o tom, že zákonodarca nemal v úmysle poskytnúť úplný rozsah
práv, ktorý tento zákon upravuje a poskytuje spotrebiteľom, čo podľa žalovanej súvisí predovšetkým

s existenciou kvalifikovaného zastúpenia prostredníctvom správcu. Keďže však vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov v bytovom dome sú vo väčšine prípadov fyzické osoby, zákon im v rámci
špeciálneho režimu ZoSÚ garantuje určitý rozsah oprávnení, čo však podľa žalovanej nič nemení
na tom, že sporná zmluva o úvere nemá spotrebiteľský charakter. V zmysle § 24a ZoSÚ nemajú
subjekty týchto úverových vzťahov postavenie spotrebiteľa, len im patria vybrané a taxatívne uvedené

práva uvedené v ZoSÚ. Odhliadnuc od uvedeného, § 24a ZoSÚ sa na daný právny vzťah neaplikuje,
keďže zmluva o úvere bola uzavretá pred účinnosťou tohto ustanovenia. Žalovaná ďalej uviedla, že
klientom žalovanej bol v čase uzavretia úverovej zmluvy správca a eventuálne, podľa povahy záväzku,
aj jednotliví vlastníci. Podľa žalovanej je absurdné, aby sa vykonával súdny prieskum neprijateľnosti
zmluvných podmienok, dojednaných a realizovaných podnikateľom - správcom, ktorý bol spôsobilý

vymieniť v rámci kontraktácie vhodné a akceptovateľné podmienky. Keďže pri uzatváraní predmetnej
úverovej zmluvy konal správca (kvalifikovaný subjekt podnikajúci v oblasti výkonu správy bytových
domov), nie je splnená prinajmenšom jedna z kumulatívnych podmienok, aby sa mohlo jednať o
spotrebiteľskú zmluvu. Žalovaná k nedostatku právomoci všeobecného súdu uviedla, že zmena v názve
rozhodujúceho orgánu ipso iure nespôsobuje neplatnosť rozhodcovskej doložky. Jazykovým výkladom

textu rozhodcovskej zmluvy možno dospieť k jednoznačnému záveru, že žalobcovia, resp. správca
mal možnosť rozhodcovskú doložku odmietnuť. Prejavom jeho slobodnej vôle mohol založiť právomoc
rozhodcovského súdu alebo určiť, že všetky spory z úverovej zmluvy medzi ním a bankou prejedná
a rozhodne všeobecný súd. Podľa žalovanej žalobcovia boli uzrozumení s tým, že prípadné spory
medzi nimi a bankou budú predložené na rozhodnutie rozhodcovskému súdu iba za predpokladu, že

sami túto možnosť nevylúčia zaškrtnutím príslušného políčka v zmluve. Možnosť voľby bola podľa
žalovanej jednoznačne vyjadrená a žalobcovia s tým boli uzrozumení. Táto skutočnosť vylučuje
„formulárovosť“ rozhodcovskej doložky, ktorú by museli žalobcovia akceptovať en bloc. K námietke
premlčania žalovaná uviedla, že správca, ako zástupca žalobcov, bol žalovanou riadne informovaný ozmene úrokovej sadzby od času, kedy ju žalovaná začala voči nemu uplatňovať. Jedinou skutočnosťou,
ktorá môže byť dôvodná vo vzťahu k vzniku bezdôvodného obohatenia a k začatiu plynutia premlčacej
lehoty, je zmena úrokovej sadzby, o ktorej žalovaná informovala správcu ako zástupcu žalobcov.

Stanovisko NBS nemožno považovať za meritórne rozhodnutie o práve strany, ani za skutkové zistenie.
Nemôže zakladať skutočnosť rozhodujúcu na splnenie niektorého z predpokladov vzniku nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia, ani nemôže byť považované za skutočnosť, od ktorej začína plynúť
premlčacia lehota. Pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými
mravmi je potrebné skúmať, či účastník konania, ktorý sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi,

postupoval s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus
iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri
vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinnosti z
neho vyplývajúcich (rozhodnutie NS SR sp.zn. 7 Cdo 507/2014 z 28.4.2015). Podľa žalovanej jediným
subjektom oprávneným žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia je len správca, a to aj s poukazom na
skutočnosť, že nárok bude príjmom fondu prevádzky, údržby a opráv bytového domu, a na generálne

oprávnenie správcu zastupovať vlastníkov na súde pri výkone správy.

6. Uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/134/2018-279 zo dňa 20.02.2019 bol pripustený návrh
na zmenu subjektov konania tak, že namiesto pôvodných žalobcov 1.-141. do konania vstúpilo Bytové
družstvo so sídlom v Trnave ako nový žalobca, a to s poukazom na skutočnosť, že v predmetnej veci

došlo k naplneniu všetkých procesných podmienok určených ustanovením § 80 CSP, a to, že po začatí
konania došlo k prevodu a prechodu práv a povinností, o ktorých sa vedie spor, zmenu strán sporu
navrhol oprávnený subjekt (žalobcovia 1.-141.) a subjekt, ktorého vstup do konania sa navrhuje, s tým
súhlasil.

7.ŽalobcaakodôkazypredložilVýpiszLVč.XXXXprek.ú.O.zodňaXX.XX.XXXX,výpiszObchodného
registra, Zmluvu o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, oznámenie o zvýšení
úrokového rozpätia zo dňa 08.06.2011, Sťažnosť na postup zo dňa 25.07.2016, odpoveď NBS zo dňa
28.04.2015 a zo dňa 25.08.2015, Stanovisko NBS zo dňa 28.10.2015, Obchodné podmienky pre úvery
právnickým osobám a fyzickým osobám podnikateľom, samosprávam a vlastníkom bytov a nebytových

priestorov - Prima banka Slovensko, a.s. účinné od 1.4.2016, Výzvu na úhradu pohľadávky zo dňa
04.10.2016, fotokópiu doručenky, Úrokové sadzby ECB, výtlačok z internetovej stránky NBS, výtlačok
z vyhľadávania v Zozname stálych rozhodcovských súdov, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.
7Co/563/2015 zo dňa 10.02.2016, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co/613/2015 zo dňa
29.02.2016, Zmluvu o výkone správy č. 208 zo dňa 31.01.2012, uznesenie Krajského súdu v Bratislave

č.k. 8Co 542/2013-468, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 31Cob/75/2014 zo dňa 03.12.2015,
rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 37C/201/2015-92 zo dňa 09.12.2015. Žalobca ďalej navrhol
doplniť dokazovanie výsluchom svedkov N.. T., N.. I. X. a N. W..

8. Žalovaná ako dôkazy predložila Výpis z LV č. XXXX pre k.ú. O. zo dňa XX.XX.XXXX, uznesenie

NajvyššiehosúduSRsp.zn.3Cdo80/2017zodňa26.07.2018,fotokópiuzknihyodoslanejpošty,žiadosť
Bytového družstva so sídlom v Trnave zo dňa 26.05.2014, odpoveď Prima Banka Slovensko, a.s. zo dňa
24.06.2014, Žiadosť o vyjadrenie zo dňa 27.01.2015, Dodatok č. 2 k Zmluve o termínovanom úvere č.
XX/XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX, zápisnice o pojednávaní zo dňa 08.06.2018 a 30.01.2019 z konania
Okresného súdu Trnava sp.zn. 22Csp/86/2017.

9. Súd vykonal dokazovanie vyššie uvedenými listinnými dôkazmi predloženými žalobcom a žalovanou,
ako aj výsluchom svedkov N.. T. J. a N.. L. W., pričom z vykonaného dokazovania zistil súd nasledovný
skutkový stav:

10. Zo Zmluvy o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. 36) vyplýva, že žalobca
ako klient a žalovaná ako banka uzavreli zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala
poskytnúť úver vo výške 1.400.000,- Sk za účelom obnovy bytového fondu: zateplenie fasády a
rekonštrukcia strechy bytového domu S. O.. Úročenie úveru bolo dojednané v odseku 2.2.4. zmluvy,
keď celková revizibilná úroková sadzba je hodnota 6 mesačného BRIBOR plus úrokové rozpätie

1,0 % p.a.. V článku 5.5. zmluvy je obsiahnuté dojednanie o tom, že banka má právo adekvátnym
spôsobom meniť úrokovú sadzbu v prípade, ak dôjde k zmene jej refinančných nákladov alebo k zmene
miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou ratingu klienta
stanoveného bankou, alebo so zmenou rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanovených Národnoubankou Slovenska. Pre posúdenie výšky refinančných nákladov a zmeny miery rizika klienta sú
rozhodujúce skutočnosti platné v čase ich ostatného posúdenia v porovnaní s aktuálnymi rozhodujúcimi
skutočnosťami. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka oprávnená uskutočniť automaticky bez

dodatkov k úverovej zmluve. Banka predmetnú zmenu písomne v primeranej lehote oznámi klientovi.
Z listu Dexia banka Slovensko a.s. zo dňa 08.06.2011 (č.l. 50) adresovaného žalobcovi vyplýva,
že žalovaná ako veriteľ na základe predchádzajúcich spoločných rokovaní k problematike zvýšenia
úrokového rozpätia podľa bodu 5.5 úverovej zmluvy č. XX/XXX/XX oznamuje, že dňom 01.07.2011 sa
mení úrokové rozpätie úveru na 2,50 % p.a., s tým, že celková úroková sadzba bude predstavovať

hodnotu 6 mesačného EURIBORU + 2,50 % p.a..

11. Podľa § 488 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), záväzkovým vzťahom je
právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká
povinnosť splniť záväzok.

12. Podľa § 489 OZ, záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody,
z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

13. Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), zmluvou o úvere sa
zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej

sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

14. Podľa § 502 ods. 1 OBZ, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich
úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe
zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré

poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než
prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej
výške.

15. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „ZoSÚ“) (v znení

účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľským úverom a dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

16. Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa

rozumie zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

17. Podľa § 1 ods. 2 písm. a) ZoSÚ, zákon sa nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely

nadobudnutiaexistujúcichaleboprojektovanýchnehnuteľností,dodatočnéaleboďalšiestavebnéúpravy
dokončených stavieb a ich údržbu.

18. Podľa § 24a zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov (v súčasnom znení), na úvery na opravu, rekonštrukciu alebo modernizáciu spoločných

častí,spoločnýchzariadeníapríslušenstvadomuposkytovanévlastníkombytovanebytovýchpriestorov
podľa osobitného predpisu, 4a) ktoré nie sú spotrebiteľským úverom, sa vzťahujú ustanovenia § 2, § 4
ods. 1 písm. a) až d), f) až n) a s), ods. 2 a ods. 7 až 13, § 9 ods. 1 a ods. 2 písm. a), b), d), e), g), h),
j) až o), s) a u), § 11 ods. 1, § 12, 19, 23 a 25a, pričom takíto dlžníci vykonávajú svoje práva v súvislosti
s uvedenými úvermi spoločne prostredníctvom správcu alebo spoločenstva vlastníkov 4a) a veriteľ plní

povinnosti voči takýmto dlžníkom tak, že ich plní voči správcovi alebo voči spoločenstvu vlastníkov; 4a)
to neplatí, ak ide o úvery poskytované Štátnym fondom rozvoja bývania podľa osobitného predpisu. 36)

19. Podľa § 52 ods. 1 až 3 OZ (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), spotrebiteľskými zmluvami sú
kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva

podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý
nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
(1) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojejobchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (2) Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. (3)

20. Podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zák.č. 634/1992
Zb.“) (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy), spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým
znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje.

21. Podľa § 52 ods. 1 a 2 OZ (v súčasnom znení), spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (1) Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú

neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú
ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. (2)

22. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
(1) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením

z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov. (2)

23. Podľa § 100 ods. 1 a 2 veta prvá OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. (1) Premlčujú sa všetky majetkové
práva s výnimkou vlastníckeho práva. (2)

24. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

25. Podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva
roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor
obohatil. (1) Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a
ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. (2)

26.Podľa§3ods.1OZ,výkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnychvzťahovnesmiebez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

27.Podľa§8bods.1vetaprvázákonač.182/1993Z.z.ovlastníctvebytovanebytovýchpriestorov(ďalej
len „ZoVB“) (v znení účinnom do 31.10.2018), správca je povinný vykonávať správu domu samostatne
v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a na ich účet a je oprávnený konať pri správe
domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred súdom.

28. Podľa § 9 ods. 7 ZoVB (v znení účinnom od 01.11.2018), spoločenstvo a správca sú povinní
vykonávať správu domu samostatne v mene a na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.
Spoločenstvo a správca vo vlastnom mene zastupujú a konajú na účet vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci; toto zastupovanie trvá, ak sa v konaní
pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci nepreukáže rozpor záujmov spoločenstva alebo správcu

so záujmom zastupovaných vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.

29. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou.

30. Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.31. Pokiaľ ide o otázku oprávnenosti právneho zástupcu zastupovať pôvodných žalobcov pri podaní
predmetnej žaloby, táto bola (po pôvodnom zastavení konania tunajším súdom) s kladným záverom
vyriešená uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/134/2018-279 zo dňa 20.02.2019 vydanom

v tomto konaní, keď v odôvodnení uznesenia odvolací súd uviedol, že „pripustením zmeny účastníkov
došlo k zmene na strane žalobcu a to tak, že pripustením zmeny účastníka na strane žalobcu namiesto
doteraz označených žalobcov 1.-141., ktorí sú vlastníkmi bytov v bytovom dome, vystupuje Bytové
družstvo so sídlom v Trnave, ktorý je správcom domu, sa odstránil súdom prvej inštancie vytýkaný
nedostatok konania, majúci za následok rozhodnutie o zastavení konania, spočívajú v rozdielnom

označení žalobcov ako splnomocniteľov advokáta na zastupovanie so subjektom - správcom, ktorý
splnomocnenie za týchto vlastníkov podpísal.“ Skutočnosť, že uvedené uznesenie bolo žalovanou
napadnuté ústavnou sťažnosťou (č.l. 325), je vzhľadom na to, že pre súd je rozhodujúci stav v čase
vyhlásenia rozsudku (kedy bolo uvedené uznesenie odvolacieho súdu právoplatné), irelevantná. Okrem
toho súd poukazuje na skutočnosť, že novelou zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov č.
268/2007 Z.z. účinnou od 1. júla 2007 bolo zakotvené, že správca má oprávnenie konať samostatne

pri správe majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov, avšak koná v mene vlastníkov a na ich
účet. Povinnosť správcu konať pri výkone správy v mene vlastníkov bytov a nebytových priestorov a na
ich účet a oprávnenie konať pri správe domu za vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome pred
súdom znamená aj oprávnenie vykonávať pri správe domu všetky procesné práva v zmysle príslušného
procesného predpisu (CSP) na úspešné hájenie práv a záujmov vlastníkov v dome. Z logického výkladu

ustanovenia § 8b ods. 1 zákona vyplýva, že správca v zásade zastupuje a koná v súdnych konaniach
v mene všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ide tak o priame zastúpenie vlastníkov
správcom vyplývajúce zo zákona.

32.Medzistranaminebolosporné,žežalovaná-bankaakoveriteľ(podobchodnýmmenomDexiabanka

Slovensko a.s.) a žalobca - správca ako zákonný zástupca vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
bytovom dome C. ako dlžník uzavreli dňa XX.XX.XXXX Zmluvu o termínovanom úvere č. XX/XXX/XX,
ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.400.000,- Sk za účelom obnovy bytového fondu:
zateplenie fasády a rekonštrukcia strechy bytového domu S., O.. V konaní sa žalobca ako správca
bytového domu domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo vzniknúť tým, že žalovaná

neoprávnene zvýšila od 01.07.2011 úrokové rozpätie z 1,0% p.a. na 2,50% p.a.. Suma bezdôvodného
obohatenia mala predstavovať sumu 560,70 eura ako rozdiel medzi sumou 754,75 eura, ktorú vlastníci
bytov žalovanej zaplatili po zvýšení úrokovej sadzby do 20.09.2013, a sumou 193,87 eura, ktorú by
zaplatili na úrokoch bez zvýšenia úrokovej sadzby. Pôvodní žalobcovia v žalobe uviedli (a v konaní to
ďalej nebolo sporným - § 151 ods. 1 CSP), že bezdôvodné obohatenie malo byť žalovanou získané

plnením do dňa 20.09.2013.

33. Vlastníci bytov uzatvorili s bytovým družstvom v zmysle § 8a ZoVB zmluvu o výkone správy,
predmetom ktorej je obstarávanie služieb a tovaru, ktorými správca zabezpečuje pre vlastníkov bytov
a nebytových priestorov v bytovom dome činnosti uvedené v zákone o vlastníctve bytov. V zmysle

ustanovenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere) je správca povinný
vykonávať správu majetku vlastníkov samostatne, vo svojom mene a na účet vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome. Podľa § 9 ods. 2 ZoVB právne úkony týkajúce sa domu, spoločných
častí domu a spoločných zariadení domu, príslušenstva a pozemku zaväzujú spoločenstvo, a ak
sa spoločenstvo nezriaďuje, zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome.

Uzatvorením úverovej zmluvy týkajúcej sa bytového domu preto práva a povinnosti z právneho úkonu
vznikli priamo vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome. Pokiaľ ide o charakter
uzavretej zmluvy o úvere, v konaní tak nebolo sporným, že zmluvu o úvere uzavrel správca z titulu
svojho oprávnenia vyplývajúceho mu zo znenia § 8b ods. 1 ZoVB (v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy), ako aj zo znenia článku III. bod 5. Zmluvy o výkone správy č. 208 pre bytový dom C. v O..

Je však nepochybné, že dlžníkmi z úverovej zmluvy sú jednotliví vlastníci bytov na ulici C. X-X v O.,
tak ako to vyplýva aj zo súčasného znenia § 24a zákona o spotrebiteľských úveroch, kým správca
je ich zákonným zástupcom, s tým, že v úverovej zmluve je označený ako klient, avšak v tom čase
konajúci vo svojom mene a na účet vlastníkov. Právny vzťah založený zmluvou o úvere je tak právnym
vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho nielen podľa príslušných

ustanovení Obchodného zákonníka (§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne
vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52 a nasl. OZ). Žalovaná pri uzatváraní zmluvy vystupovala ako
podnikateľ, ktorý koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a zároveň ako veriteľ, ktorý
poskytolúvervrámcisvojhopodnikania.Danýúverpritomnebolposkytnutývsúvislostispodnikateľskoučinnosťou bytového družstva, ale v súvislosti s vykonaním nevyhnutných opráv na bytovom dome, a
teda za účelom zveľadenia majetku fyzických osôb - spotrebiteľov. Na strane dlžníka tak vystupovali
spotrebitelia, ktorým nebol úver poskytnutý v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na ich

spotrebiteľskom postavení nič nemení skutočnosť, že za nich na základe zákonného splnomocnenia
konal správca bytového domu, pretože subjektom základného hmotnoprávneho vzťahu s bankou nebol
správca bytového domu, ale jednotliví vlastníci bytov a nebytových priestorov. S poukazom na vyššie
uvedené a vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat legi generali, podľa ktorej špeciálna právna
úprava, ktorou v danom prípade sú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred

všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, súd vyhodnotil zmluvný vzťah podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka. Hoci teda v prípade zmluvy o termínovanom úvere nejde s poukazom na
§ 1 ods. 2 písm. a) zák.č. 258/2001 Z.z. (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy) o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, súd vzťah medzi vlastníkmi bytov ako dlžníkmi a bankou ako veriteľom posúdil
ako spotrebiteľský vzťah v zmysle Občianskeho zákonníka.

34. Žalovaná v konaní namietala nedostatok právomoci súdov SR rozhodovať spor medzi stranami, a
to s poukazom na rozhodcovskú doložku obsiahnutú v čl. 15.11. zmluvy o termínovanom úvere. Súd
mal za to, že je daná právomoc súdu konať v uvedenej veci, a to s prihliadnutím na to, že predmetnú
rozhodcovskú doložku súd považoval za neplatnú v zmysle § 37 ods. 1 OZ, ako aj v zmysle § 39
OZ. Jednak súd poukazuje na to, že rozhodcovský súd s uvedeným názvom „Stály rozhodcovský súd

Asociácie bánk“ v čase vzniku úverového vzťahu neexistoval (viď Základné informácie na č.l. 101),
z ktorého dôvodu je uvedené dojednanie nezrozumiteľné, a preto neplatné podľa § 37 ods. 1 OZ.
Zároveň súd považoval rozhodcovskú doložku za neplatnú aj pre jej rozpor so zákonom v zmysle §
39 OZ. Zo znenia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy totiž vyplýva, že ak klient označí toto políčko ?
platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy s tým, že vzájomné spory, ktoré by

medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť
všeobecný súd. Z uvedeného je zrejmé, že k dojednaniu rozhodcovskej doložky malo dôjsť nekonaním
žalobcu v zmysle zásady „kto mlčí, ten svedčí“. Súd však poukazuje na ustanovenie týkajúce sa prijatia
návrhu pri uzavretí zmluvy (§ 44 ods. 1 veta druhá OZ), v zmysle ktorého mlčanie alebo nečinnosť
samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. S poukazom na uvedené mal súd za to, že nedošlo k prijatiu

návrhu rozhodcovskej doložky nekonaním správcu neoznačením políčka, keďže nečinnosť sama o
sebe neznamená prijatie návrhu. Súd dospel k záveru, že tu nie je prekážka konania spočívajúca v
nedostatku jeho právomoci a spor prejednal. Súd tiež poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 6 zákona č.
335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, v zmysle ktorého spotrebiteľská rozhodcovská
zmluva neobmedzuje právo spotrebiteľa obrátiť sa na súd, pričom dodávateľ sa môže účinne dovolávať

nedostatku právomoci súdu, iba ak vo veci už skôr začalo spotrebiteľské rozhodcovské konanie, čo
preukázané nebolo.

35. S poukazom na ustanovenie § 193 CSP pritom súd nebol v prejednávanej veci viazaný predloženým
rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/80/2017 zo dňa 26.07.2018, keďže súd nie je viazaný

akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, ktoré bolo vydané v inej veci, teda nad rámec viazanosti
jeho právnym názorom v rámci opravného konania.

36. K námietke miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu súd (v súlade s § 42 CSP) uvádza, že ju
nepovažoval za dôvodnú a neprihliadal na ňu, nakoľko miestna príslušnosť tunajšieho súdu je daná

ustanovením § 19 písm. d) CSP, keďže ide v zmysle § 290 CSP o spotrebiteľský spor, pretože ide o spor
medzi dodávateľom a spotrebiteľom súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou, pričom vlastníci bytov (ako
žalobcovia v čase podania žaloby) sú spotrebiteľmi s trvalým pobytom v prevažnom rozsahu v obvode
tunajšieho súdu. Na uvedenom nič nemení to, že v konaní sa neuplatňuje nárok na plnenie zo zmluvy,
ale uplatňuje sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže tento nárok so spotrebiteľskou

zmluvou nepochybne priamo súvisí.

37. K námietke o nedostatku právomoci súdu a k námietke miestnej nepríslušnosti tunajšieho súdu
poukazuje súd aj na skutočnosť, že tu prejednávaná vec bola po vydaní pôvodného zastavujúceho
uznesenia tunajším súdom predmetom odvolacieho konania. Odvolací súd pritom nepochybne skúmal

procesné podmienky konania, ako aj miestnu príslušnosť tunajšieho súdu (§ 161 ods. 1, § 5 ods. 1,
§ 41 CSP), avšak nekonštatoval nedostatok právomoci alebo miestnej príslušnosti. Keďže žalovaná
námietky vzniesla už vo vyjadrení k žalobe, pričom odvolací súd nekonštatoval nedostatok právomocialebo miestnej príslušnosti, možno mať za to, že aj odvolací súd dospel k záveru, že je daná právomoc
súdu a miestna príslušnosť tunajšieho súdu.

38. Žalobca si uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré malo na strane žalovanej
vzniknúť tým, že neoprávnene jednostranne zvýšila úrokové rozpätie, čím sa zvýšila úroková sadzba
poskytnutého úveru, pričom o sumu zvýšeného úroku za obdobie od 01.07.2011 do 20.09.2013 sa mala
žalovaná bezdôvodne obohatiť. V konaní však žalovaná vzniesla námietku premlčania nároku žalobcu,
vzhľadom na čo bolo potrebné sa zaoberať dôvodnosťou vznesenej námietky a otázkou možného

premlčania nároku. V konaní nebolo sporným, že posledná platba, ktorou sa mala žalovaná bezdôvodne
obohatiť, bola platba vykonaná dňa 20.09.2013.

39. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané.
Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená,
že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Účelom

premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv,
jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu
donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

40. V konaní sa uplatňuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia (konkrétne zaplatenie

sumy, o ktorú mal byť úver preplatený na úroku, a tak mali byť poskytnuté žalovanej finančné prostriedky,
na ktoré táto nemala nárok), ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej
objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 OZ. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa
teda môže premlčať v subjektívnej dobe, ako aj v objektívnej dobe. Ak sa povinný subjekt premlčania
dovolá, nemožno oprávnenému právo na vydanie získaného bezdôvodného obohatenia priznať, ak

márneuplynulaaspoňjednazuvedenýchdôb.Uvedenépremlčaciedobyzačínajúplynúť,plynúakončia
sa nezávisle od seba, pričom ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa
premlčí, a to aj napriek tomu, že plynie ešte druhá premlčacia doba. Subjektívna premlčacia doba môže
plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť a môže začať plynúť najskôr
od začiatku objektívnej premlčacej doby.

41. Pre začiatok plynutia objektívnej premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 OZ rozhodujúci okamih,
keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo, v tomto prípade by malo ísť o plnenie
prijaté žalovanou z dôvodu zvýšeného úroku, a to do dňa 20.09.2013. Námietka premlčania vznesená
žalovanou potom s poukazom na trojročnú objektívnu premlčaciu dobu (ktorá začala v zmysle § 107

ods. 2 OZ plynúť odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo), bola vznesená dôvodne, pretože
žaloba bola podaná tri roky po uhradení poslednej sumy bezdôvodného obohatenia dňa 20.09.2013,
keďže žaloba bola podaná dňa 19.10.2016, avšak premlčacia doba uplynula dňa 20.09.2016. Súd pritom
poukazuje na to, že objektívna premlčacia doba začala plynúť od uhradenia tej-ktorej splátky, ktorou
mala žalovaná získať bezdôvodné obohatenie, pričom predmetom sporu boli splátky zahŕňajúce tvrdený

neoprávnený úrok uhrádzané do dňa 20.09.2013. Bolo pritom nadbytočné zisťovať, kedy a v akej výške
boli platby pred dňom 20.09.2013 vykonané, pretože týmto uplynula premlčacia doba ešte pred dňom
20.09.2016 (ktorý sa vzťahuje k poslednej platbe zo dňa 20.09.2013), a teda jednoznačne došlo k
premlčaniu celého uplatneného nároku.

42. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v prejednávanej veci je potrebné aplikovať 10-ročnú
objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaná bezdôvodne
obohatilaúmyselne,keďzvýšenieúrokovéhorozpätiamalozákladpriamovzmluve.Nebolopreukázané,
že by úmysel žalovanej (hoci len nepriamy) smeroval k získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom
čase, t.j. v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá obsahovala ustanovenie, na základe ktorého k zvýšeniu

úrokovej sadzby došlo. Zo samotnej podstaty podnikania žalovanej vyplýva to, že chcela poskytnúť
peniaze s tým, aby sa jej tieto peniaze vrátili aj so ziskom, ktorý zisk predstavoval najmä úrok za
poskytnutý úver. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná sa nemohla chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože
dôvodom jej podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a zo samotnej definície § 497 OBZ
vyplýva, že zmluvou o úvere veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky

a tento sa ich zaväzuje vrátiť a zaplatiť úroky. Preto nebolo úmyslom žalovanej ako poskytovateľa úveru
sa bezdôvodne obohatiť, ale poskytnúť finančné prostriedky za úroky, teda za účelom dosiahnutia zisku.
K uzavretiu predmetnej zmluvy pritom došlo v roku 2006, pričom až vývojom spotrebiteľského práva
došlo ku kontrole spotrebiteľských vzťahov a ich vyhodnocovaniu v súdnych konaniach. Teda ak by ineskôr bolo predmetné ustanovenie zmluvy o úvere vyhlásené za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ide
o skutočnosť, ktorá nebola zrejmá v čase uzatvárania zmluvy, ani zvýšenia úrokového rozpätia. Ak teda
žalobca poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline v konaní sp.zn. 7Co/563/2015, vzhľadom na

spisovú značku konania je vylúčené, aby mohla mať žalovaná v roku 2013 vedomosť o tom, že prijíma
plnenie na základe zmluvného dojednania, ktoré by súdy neskôr mohli posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Okrem toho, podľa predloženého rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 7Co/563/2015,
v danom prípade úverovú zmluvu neuzatváral správca, ale priamo fyzické osoby (žalobcovia), a teda
išlo o iný typ zmluvy ako v tu prejednávanej veci.

43. Iba skutočnosť, že žalovaná ako veriteľ očakávala zisk z dovoleného podnikania na základe v zmluve
uvedeného ustanovenia, nemôže sama o sebe znamenať jej úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Následne
vyvodený záver o neprimeranom zisku osoby oprávnene poskytujúcej úvery nemožno vykladať spätne
k obdobiu uzatvorenia zmluvy. V čase Oznámenia o zvýšení úrokového rozpätia žalovaná nemohla ani
predpokladať, že o niekoľko rokov posúdi súd obdobné ustanovenie zmluvy za neprijateľnú zmluvnú

podmienku, pričom pri posúdení úmyselnosti konania je treba vychádzať zo stavu v čase uzatvárania
úverovejzmluvyavčaseOznámeniaozvýšeníúrokovéhorozpätia,aniezostavusúčasného.Podporne
súd poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/632/2015 zo dňa 29.06.2016, v ktorého
odôvodneníodvolacísúduviedol,že„poukazujenato,žepriúmyselnejformebezdôvodnéhoobohatenia
sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa na úkor jedného bol daný v čase obohatenia, teda už v čase

podpísania zmluvy, keďže táto obsahovala také podmienky, ktoré zabezpečovali odporcovi plnenie vo
väčšom rozsahu ako je prípustné.“ (obdobne aj rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/284/2017-86
zo dňa 27.03.2018). Súd tiež poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/199/2018-114
o dňa 26.03.2019, z ktorého vyplýva záver, že „je nesporný záujem veriteľa získať za poskytnutie
peňažných prostriedok odplatu vo forme úrokov, čo však nepreukazuje úmysel získať bezdôvodné

obohatenie. Žalovaný skutočne požadoval za poskytnutie peňažných prostriedkov odplatu vo forme
úrokov za poskytnutý úver, keďže je to činnosť, ktorou sa žalovaný v čase uzatvorenia zmlúv o úvere
zaoberal a na ktorú mal oprávnenie, nakoľko žalovaný mal v predmete podnikania aj poskytovanie
úverov z vlastných zdrojov, čo medzi stranami sporu sporné nebolo. Táto skutočnosť však nedokazuje
úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie.“

44. Ani zo svedeckých výpovedí svedkov N.. T. J. a N.. L. W. nemal súd za preukázaný priamy alebo
nepriamy úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť. D. W. vypovedal, že o zvýšení úrokového rozpätia
bolo rozhodnuté na úverovej komisii na centrále, kde sa vyhodnocujú jednotliví klienti na základe
monitoringu, pričom v monitoringu bol žalobca vyhodnotený ako zhoršený rating, riziko klienta stúplo. Na

základe toho bolo rokované s klientom, na ktorom rokovaní svedok bol a na ňom bol oboznámený N.. C.,
že banka pristupuje k zvýšeniu úrokovej marže, klient bol upovedomený, výhrady neboli, na základe toho
bol napísaný list, ktorým mu to svedok oznámil. Aj z uvedenej výpovede svedka N.. W. (navrhnutého
žalobcom) mal súd potom za preukázané, že zo strany žalovanej nešlo o svojvoľné konanie v zmysle
úmyselného obohacovania sa, ale o uplatnenie ustanovenia úverovej zmluvy v prípade zmeny rizika

klienta, pričom tomuto postupu predchádzalo vyhodnotenie ratingu klienta a rokovanie s ním. Pokiaľ ide
o výpoveď svedka N.. J., tento svedok vypovedal o okolnostiach, ktoré sa týkali iného zmluvného vzťahu,
súvisiaceho s iným bytovým domom a zároveň svedok vyjadroval vlastný subjektívny názor na zvýšenie
úrokového rozpätia, a preto ani z jeho výpovede nebolo možné mať za preukázaný úmysel žalovanej
bezdôvodne sa obohatiť v konkrétnom právnom vzťahu žalobcu a žalovanej v tu prejednávanej veci. V

konaní nebolo žiadnym dôkazom preukázané tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovanej išlo o sústavnú
činnosť, ktorá vedome smeruje k bezdôvodnému obohateniu, ale bolo preukázané, že išlo o postup v
zmysle ustanovenia úverovej zmluvy z dôvodu zvýšenia miery rizika klienta.

XX. Keďže žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaná mala úmysel získať bezdôvodné obohatenie

vo vzťahu k plneniu zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, nebolo možné dospieť k záveru o
dôvodnosti použitia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby.

46. Pokiaľ ide o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom
môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre

plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s § 107 ods. 1 OZ rozhodujúce, kedy sa dozvedel
oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal.47. V konaní bolo možné mať za preukázané, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovanej, mal správca vedomosť najneskôr dňa 26.05.2014, kedy žalovanej adresoval list (č.l. 292),
kde uvádza, že správcovi nie je známa žiadna skutočnosť, ktorá by oprávňovala banku k zvýšeniu úroku.

Z uvedeného listu je zrejmé, že správca so zvýšením úroku nesúhlasil, nevidel k tomu dôvod, a teda už
vtedy mal vedomosť o tom, že ak bol žalovanej plnený zvýšený úrok, táto sa na úkor vlastníkov bytov
bezdôvodne obohatila (§ 107 ods. 1 OZ). Hoci uvedený list sa vzťahuje k inému úveru, súd poukazuje
na skutočnosť, že správca uzatváral viaceré obdobné zmluvy o termínovanom úvere s obdobným
dojednaním o úročení úveru v bode 2.2.4. zmluvy a o zmene úrokovej sadzby v bode 5.5. zmluvy (viď

sťažnosť zo dňa 25.07.2016 na č.l. 51), a tak nevyhnutne mal vedomosť o tom, že k bezdôvodnému
obohateniu došlo aj v prípade ostatných úverov, t.j. aj v prípade Zmluvy o termínovanom úvere č. XX/
XXX/XXzodňaXX.XX.XXXX.Jepritompodstatné,kedysaobezdôvodnomobohatenídozvedelsprávca
(nie samotní vlastníci bytov), keďže správca bol tým, kto úverovú zmluvu podpísal, so žalovanou v danej
veci zvýšenia úrokového rozpätia písomne aj ústne komunikoval, a inicioval tiež podanie žaloby, kde aj
vystupuje ako žalobca.

48. Súd tiež poukazuje na list Dexia banka Slovensko a.s. zo dňa 08.06.2011 (č.l. 50), v ktorom sa
uvádza, že dňom 01.07.2011 sa zvyšuje úrokové rozpätie podľa bodu 5.5. úverovej zmluvy, a to na
základe predchádzajúcich spoločných rokovaní. Hoci bola medzi stranami sporná hodnovernosť zápisu
v knihe odoslanej pošty (č.l. 291), ktorá spornosť nebola odstránená, a preto súd z tohto dôkazu ani

nevychádzal, súd mal za to, že v spojení s ostatnými listinnými dôkazmi možno mať za preukázané, že
list bol s prihliadnutím na všeobecne známu dobu prepravy doručený správcovi najneskôr do jedného
týždňapojehospísaní,t.j.eštevpolovicimesiacajún2011.Predovšetkýmsúdpoukazujenaskutočnosť,
že uvedený list bol priložený k žalobe, t.j. správcovi bol preukázateľne doručený, pričom v žalobe ani
neskôr nebolo uvádzané žiadne skutkové tvrdenie o dátume jeho doručenia, preto možno vychádzať

zo všeobecne známej doby prepravy poštových zásielok. Okrem toho, zo svedeckej výpovede N.. W.
vyplýva, že žalobca bol pred doručením listu o zvýšení úrokového rozpätia informovaný v roku 2011 na
osobnom rokovaní a až následne mu bol zaslaný list.

49. V konaní tak bolo možné mať za preukázané, že o tom, že dôjde k tvrdenému bezdôvodnému

obohateniu na strane žalovanej, sa správca dozvedel z listu žalovanej zo dňa 08.06.2011 a o tom, že
k tvrdenému bezdôvodnému obohateniu došlo, sa dozvedel najneskôr dňa 26.05.2014, kedy spísal list
adresovaný žalovanej. Najneskôr od uvedeného dňa začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia
doba na podanie žaloby. Keďže žaloba v tomto konaní bola podaná na súde dňa 19.10.2016, bola
podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.

50. Pokiaľ ide o poukazovanie žalobcu na uplatnenie námietky premlčania zo strany žalovanej v rozpore
s dobrými mravmi, súd vznesenie námietky premlčania žalovanou za zneužitie práva nepovažoval. V
zásade totiž platí, že vznesenie námietky premlčania je uplatnením práva, ktoré zákon predpokladá, a
v konaní opodstatnene vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke vo všeobecnosti

nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Len výnimočne možno dospieť k
záveru, že ide o uplatnenie práva v rozpore s dobrými mravmi, pričom tento záver musí byť odôvodnený
okolnosťami toho-ktorého prípadu. Nie je možné za zneužitie práva považovať bez ďalšieho skutočnosť,
že námietku premlčania vzniesol dodávateľ zo spotrebiteľského vzťahu. Zároveň uplatnenie námietky
premlčania žalovanou nie je možné považovať za zneužitie práva na úkor účastníka, ktorý márne

plynutie premlčacej doby nezavinil, pretože žalobca ako správca napriek tomu, že preukázateľne
nesúhlasil s výškou úrokovej sadzby po jej jednostrannom zvýšení (viď list zo dňa 26.05.2014 na č.l.
292), žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia podal až za takmer dva a pol roka, čo nie je možné
hodnotiť inak ako bezdôvodné nedbanie na práva, ktoré správanie nebolo dôvodné. Nie je pravdivým
tvrdenie žalobcu, že nemohol a nevedel skôr uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia,

a to s poukazom na skutočnosť právneho zastúpenia a ním použitú argumentáciu v korešpondencii
so žalovanou, z ktorej je zrejmé, že si bol vedomý toho, že je daný nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Žalobcovi nič nebránilo podať žalobu hneď po doručení listu žalovanej zo dňa 24.06.2014
(č.l.294),t.j.vrámciobjektívnejpremlčacejdoby,keďžezlistubolozrejmé,žebankazvýšenieúrokového
rozpätia neprehodnotí.

51. Súd má za to, že zamietnutie žaloby z dôvodu vznesenia námietky premlčania nie je možné
považovať za formálne zamietnutie žaloby, nakoľko ide o akceptáciu uplatnenia práva, ktoré zákon
predpokladá. V konaní pritom neboli preukázané žiadne také individuálne okolnosti prípadu, ktoré byumožňovali na námietku premlčania neprihliadnuť. Tieto okolnosti musia byť pritom naplnené v natoľko
výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je neumožnenie
práva uplatniť námietku premlčania (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo 2648/2003 zo dňa

31.08.2004).

52. Pre odopretie účinkov námietky premlčania sú pritom rozhodujúce okolnosti, ktoré existovali v čase
uplatnenia námietky premlčania, nie okolnosti, z ktorých je vznik uplatňovaného nároku odvodzovaný.
Aby bolo možné považovať prihliadnutie na námietku premlčania za rozporné dobrými mravmi, muselo

by byť preukázané, že by žalobcovi vo včasnom uplatnení si práva bránila objektívne existujúca,
mimoriadne závažná, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná prekážka, pre ktorú by sa javilo
nepriznanie premlčaného práva pre neho neprimerane tvrdým postihom (porovnaj rozsudok Krajského
súdu v Trnave č.k. 9Co/284/2017-86 zo dňa 27.03.2018). Z obsahu spisu však nevyplýva, že by tu
taká prekážka objektívne existovala. Súd mal za to, že žalobca nemal dôvod čakať s podaním žaloby
o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože z písomnej komunikácie so žalovanou ako bankou (list

žalovanej zo dňa 24.06.2014 na č.l. 294) je zrejmé, že táto nárok žalobcu nemienila uznať, a teda
žalobca nemal dôvod sa domnievať, že na základe písomných výziev na žalovanú bude úspešný.
Nebolo pritom dôvodné čakať s podaním žaloby až na stanovisko NBS, pretože záväzne v danej veci
mohol rozhodnúť i tak len súd. Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, že celý proces zisťovania
skutočností dôležitých na uplatnenie si práva na súde bol účelovo zo strany banky zdržiavaný, keď

uvedené nekonkretizoval, ani nepreukázal dôkazmi. Navyše, žalobca uviedol, že tento proces trval skoro
dvaroky,t.j.ajvtakomprípadebolomožnépodaťžalobuvdvojročnejsubjektívnejatrojročnejobjektívnej
premlčacej dobe.

53. Súd odkazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 176/2011, podľa ktorého „vo všeobecnosti

nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len
taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na
úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto

prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu
by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie
primeranosti postihu je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy
charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím
premlčacej doby.“ Súd nenašiel žiaden výnimočný dôvod, pre ktorý by malo byť vznesenie námietky

premlčania žalovanou odporujúce dobrým mravom.

54. Keďže pôvodní žalobcovia podali žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia na súd dňa
19.10.2016, teda až po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby a dvojročnej subjektívnej
premlčacej doby a zároveň žalovaná vzniesla námietku premlčania, na ktorú nebolo dôvodu

neprihliadnuť, nezostalo súdu nič iné ako žalobu vo výroku I. rozsudku zamietnuť. Vzhľadom na podanie
žaloby po uplynutí premlčacej doby a účinné vznesenie námietky premlčania sa súd ďalej nezaoberal
otázkou dôvodnosti nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

55. Nebolo možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu o potrebe aplikácie ustanovenia Čl. 5 CSP o

zjavnom zneužití práva. Predovšetkým ide o procesné ustanovenie, ktoré je aplikovateľné na procesné
úkony, nie na hmotnoprávne úkony, ktorým je vznesenie námietky premlčania. Okrem toho je uvedené
ustanovenie svojim obsahom porovnateľné s ustanovením § 3 ods. 1 OZ, ku ktorému už súd konštatoval,
že vznesenie námietky premlčania zo strany žalovanej v tu prejednávanej veci nepredstavuje zneužitie
práva. Vznesením námietky premlčania sa žalovaná iba zákonom predpokladaným spôsobom bránila

voči uplatnenému nároku, čo samo o sebe nemožno považovať za odporujúce dobrým mravom, resp.
za zneužitie práva.

56. Súd nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom, a síce výsluch svedkyne Ing. Bačíkovej, keď
žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, ktorých pravdivosť by mala byť uvedeným

dôkazom preukázaná. Okrem toho, ďalšie dokazovanie vzhľadom k dôvodnosti vznesenia námietky
premlčania by bolo nadbytočné a nehospodárne.57. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

58. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

59. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. (1) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník. (2)

60. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

61. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení

s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaná bola v konaní v celom rozsahu úspešná, čo v konečnom dôsledku
znamená nárok žalovanej voči žalobcovi na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v rozsahu
100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku.

62. Civilné sporové konanie je v zásade spojené so zásadou zodpovednosti strany sporu za výsledok

konania, ktorá je vyjadrená aj v ustanovení § 255 CSP. Aj v prípade plného úspechu niektorej zo
strán však musí súd skúmať, či nie sú dané dôvody na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Ustanovenie
§ 257 CSP upravuje moderačné právo súdu, ktoré umožňuje súdu z dôvodov hodných osobitného
zreteľa nepriznať úspešnej strane nárok na náhradu trov konania celkom alebo sčasti. Uplatnenie tohto
ustanovenia je možné len z výnimočných dôvodov, ktorá výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach

danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu, pričom ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalobcom neboli tvrdené a súd ich sám nezistil. Takýmto dôvodom
pritom nemôže byť skutočnosť, že na strane neúspešného v konaní ide o spotrebiteľa, alebo že žaloba
bola zamietnutá z dôvodu premlčania nároku. Súd po posúdení všetkých okolností konkrétnej veci

(okrem toho, že išlo o spotrebiteľskú vec a žaloba bola zamietnutá pre premlčanie, aj s prihliadnutím na
skutočnosť, že žalobca mal dostatok času na podanie žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, a
že na žalobe v tomto konaní trval aj napriek vzneseniu námietky premlčania), dospel k záveru, že tu nie
sú žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP), pre ktoré by bolo potrebné žalovanej náhradu
trov konania celkom alebo sčasti nepriznať.

63. O výške náhrady trov konania žalovanej bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na

Okresnom súde Trnava (§ 355 ods. 1 CSP, § 357 písm. m) CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje

za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.