Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 27, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/190/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117204677
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:6117204677.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:

JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: Ing. R. G., nar. XX.X.XXXX,
adresa V. M., P. XXXX/XX, zastúpená advokátom: Mgr. Ing. Juraj Trokan, so sídlom Trnava, Vajanského
10, proti žalovanému: PhDr. C. H., nar. XX.X.XXXX, adresa Z., J. F. XXXX/X, zastúpený advokátom:
JUDr. Karol Pešl, so sídlom Nové Zámky, Hlavné nám. 7, o zaplatenie sumy 1.493,72 Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 11C/38/2017-164
zo dňa 4.7.2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť
žalobkyni sumu 1.493,72 Eur, a to do 75 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a výrokom II.
priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%. Napadnutý
rozsudok je druhým v poradí, predchádzal mu rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 23.11.2017, č.
k. 11C/38/2017-90, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Trnave (ako súdu odvolacieho) zo dňa

26.3.2019, č. k. 25Co/49/2018-148, zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489, § 494, § 657, § 563, § 534, § 559 ods.
1 Občianskeho zákonníka a § 232 ods. 2 a 3, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2, § 257 Civilného
sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP).

3. Vecne súd prvej inštancie argumentoval tým, že: „Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi
na voľné nakladanie (zastupiteľné) veci určené podľa druhu a na druhej strane dlžník sa zaväzuje
vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci toho istého druhu. Právny vzťah založený zmluvou o
pôžičke môže byť tak odplatný, ako aj bezodplatný. Pre platnosť zmluvy o pôžičke zákon nevyžaduje
osobitnú formu a táto môže byť uzatvorená tak písomne, ústne alebo aj konkludentným prejavom.
Pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie vecí na voľné nakladanie (príp. aj spotrebovanie)
dlžníkovi, druhovo určené veci, dočasnosť právneho vzťahu a povinnosť vrátiť veci rovnakého druhu.

Doba splatnosti obvykle býva, no nemusí byť výslovne dohodnutá, resp. možno ju dohodnúť aj neskôr.
Zmluva o pôžičke je svojou povahou reálnou zmluvou, preto k dohode strán musí pristúpiť aj skutočné
(reálne) odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami
záväzný právny vzťah, obsahom ktorého sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovisa tento vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky. V konaní bolo preukázané, že dňa 01.02.2002 bola
medzi žalobkyňou ako veriteľom a žalovaným a jeho bývalou manželkou ako dlžníkmi uzavretá Zmluva
o pôžičke, na základe ktorej bola dlžníkom poskytnutá suma 90.000,- Sk, ktorí ju mali v hotovosti

vrátiť, pričom doba vrátenia pôžičky nebola dojednaná. Nebolo sporným, že žalovaný, ani jeho bývalá
manželka, osobne na uvedenú zmluvu žalobkyni neplnili, sporným však zostalo, či vznikol záväzok
plniť zo zmluvy rodičom žalovaného a či títo žalobkyni žalovanú sumu resp. sumu 90.000,- Sk uhradili.
Žalovaný v konaní tvrdil, že suma zo zmluvy o pôžičke bola žalobkyni vrátená jeho rodičmi, ktoré
tvrdenie žalovaná popierala. Žalobkyňa si v konaní uplatnila polovicu z uvedenej sumy pôžičky, t.j.

po prepočte sumu 1.493,72 eura. Žalobkyňa niesla dôkazné bremeno a bola povinná preukázať, že
medzi stranami sporu bola uzavretá zmluva o pôžičke a dlžníkom odovzdané peniaze, čo žalobkyňa
preukázala predložením zmluvy o pôžičke obsahujúcej potvrdenie o prevzatí peňazí pri podpise zmluvy,
keď uvedené tvrdenie žalobkyne žalovaný v konaní ani nesporoval. Následne došlo k preneseniu
dôkazného bremena na žalovaného, aby preukázal, že dlh zanikol. Podľa tvrdenia žalovaného sa tak
malo stať plnením zo strany jeho rodičov, a to na základe ním tvrdenej ústnej dohody medzi žalovaným

a jeho rodičmi (t.č. už zomrelými) o tom, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky, ktoré im neskôr
vrátia. Žalobkyňa však existenciu takejto dohody, ako aj plnenie urobené rodičmi na jej základe, poprela.
Bolo potom na žalovanom jednoznačne preukázať, jednak že bola medzi ním a medzičasom zomrelými
rodičmi ústne uzavretá dohoda o pristúpení k záväzku a tiež, že na základe tejto dohody rodičia skutočne
plnili žalobkyni.“

4. Podľa súdu prvej inštancie ďalej: „Žalovaný uviedol, že bola uzavretá ústna dohoda medzi ním a jeho
rodičmi, že rodičia prevezmú jeho a manželkine pôžičky a keď budú na tom finančne lepšie, potom im
to vrátia. V prípade pristúpenia k záväzku v zmysle ustanovenia § 534 OZ ide o situáciu, keď sa tretia
osoba dohodne s dlžníkom, že splní jeho záväzok voči jeho veriteľovi, čoho dôsledkom je, že tretia

osoba má voči dlžníkovi povinnosť poskytovať plnenie jeho veriteľovi. Citované ustanovenie § 534 OZ
teda predpokladá dohodu medzi dlžníkom a treťou osobou, na základe ktorej sa tretia osoba zaviaže,
že splní za dlžníka jeho záväzok (dlh). Dohodu o prevzatí plnenia tak uzaviera doterajší dlžník a tretia
osoba.Takátodohodanemusímaťpísomnúformuaanisaprinejnevyžadujesúčinnosťveriteľa,pretože
veriteľ z takejto dohody nezískava žiadne práva, keďže na základe dohody podľa § 534 OZ vzniká

záväzok tretej osoby (preberateľa dlhu) voči dlžníkovi, nie však voči veriteľovi. Hoci záväzok rodičov
žalovaného plniť žalobkyni bol na prvom pojednávaní skonštatovaný ako sporný, žalovaný existenciu
ústnej dohody medzi ním a rodičmi ničím nepreukázal. Súd uznáva, že dôkazná situácia žalovaného
bola sťažená tým, že rodičia už nežijú, ale v tom prípade je potrebné poukázať na rímsku právnu zásadu
„vigilantibus iura scripta sunt“, t.j. „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“, v zmysle

ktorej práva patria tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ich ochranu a výkon s dostatočnou predvídavosťou,
inak tieto práva podcenením či zanedbaním môžu strácať (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 1 M Cdo 8/2008 zo dňa 31.07.2009). Bolo v záujme žalovaného (ak chcel mať do budúcna
istotu, že neskôr nebude možné pristúpenie rodičov k záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2002
spochybniť) zabezpečiť si o tom dôkaz, či už tým, že by dohodu o pristúpení k záväzku spísali s rodičmi

nad rámec zákonnej povinnosti písomne, alebo tým, že by rodičia podpísali jednostranné vyhlásenie o
pristúpení k predmetnému záväzku. Tým, že žalovaný zanedbal svoje práva, nemá v súčasnosti na jeho
ťarchu k dispozícii žiaden dôkaz preukazujúci, že skutočne k ústnej dohode medzi ním a jeho rodičmi
došlo. Okrem toho však žalovaný v konaní nepreukázal, že došlo k splneniu dlhu zo zmluvy o pôžičke
zo dňa 01.02.2002 plnením rodičmi strán sporu žalobkyni. Žalovaný nepredložil v konaní taký dôkaz,

ktorý by priamo preukazoval, že tento konkrétny dlh bol splnený, a to či už potvrdenie od veriteľa alebo
výpisy z účtu. Žalovaný splnenie dlhu preukazoval svojou výpoveďou, listinou „Záväzky bytu 11.6.2011
16:45“, zápisnicami z dedičského konania po zomrelej matke strán sporu a Osvedčením o dedičstve,
tieto nepriame dôkazy však ani v ich vzájomnej súvislosti nepreukazujú splnenie dlhu žalovaného jeho
rodičmi.“

5. Súd prvej inštancie tiež zaujal názor, že: „Listina Záväzky bytu je vlastnoručne podpísaná len
žalovaným a jeho bývalou manželkou, obsahuje žalovaným dodatočne vložený text uznania záväzkov
bytu a inej finančnej pôžičky v celkovej sume 25.291,16 eura s prísľubom ich uhradenia na bankový účet
nad podpismi žalovaného a jeho manželky, pričom má predstavovať sumár pôžičiek (v ľavom stĺpci),

ktoré za žalovaného a jeho bývalú manželku mali veriteľom zaplatiť rodičia žalovaného s tým, že im tieto
sumy vrátia a sumár už rodičom vrátených súm (v pravom stĺpci). Z uvedenej listiny však vyplýva len
popis pôžičiek žalovaného s manželkou voči viacerým veriteľom, medzi nimi i voči sestre - žalobkyni
a rodičom, pričom sú v ňom ručne dopísané aj ďalšie pôžičky s neskorším dátumom, ako je v pravomhornom rohu uvedený dátum vytlačenia listiny. V listine sú uvedené vrátené sumy s podpismi žalovaného
a jeho manželky a až s dodatočne vpísaným vyhlásením žalovaného s manželkou o uznaní záväzkov v
špecifikovanej výške 25.291,16 eura (rozdiel súm pôžičiek a vrátených úhrad, bez sumy kompenzácie

okná sestra), s prísľubom ich úhrady, s uvedením dátumu 11.06.2011 (zrejme dátumu uskutočnenia
uvedeného prehlásenia), ale už so započítaním do uvedenej sumy aj tých záväzkov, ktoré boli do listiny
vlastnoručne dopisované, s dátumom ich vzniku po 11.06.2011. S prihliadnutím na obsah a spôsob
vyhotovenia listiny Záväzky k bytu potom z tejto listiny nemožno vyvodiť ten záver, že by rodičia za
žalovanéhonajneskôrkudňu11.06.2011uhradiližalobkynisumu90.000,-Sk(2.987,45eura),anižemali

k takémuto záväzku vôbec pristúpiť. Z uvedenej listiny je možné vyvodiť iba to, že žalovaný s bývalou
manželkou si brali pôžičky, od koho si ich brali, ich výšku a čiastočné úhrady, avšak nevyplýva z nej
vráteniepredmetnejpôžičkyaanito,ktojumalvrátiťakedy.Všetkouvedenévpredchádzajúcomodseku
potom svedčí o tom, že obsah listiny bol prispôsobovaný potrebám žalovaného, čo vážnym spôsobom
spochybňuje vierohodnosť predloženej listiny ako dôkazu. Pokiaľ žalovaný poukazoval na Zápisnicu
zo dňa 05.10.2015 z dedičského konania sp.zn. 26D 264/2015, 2D not 91/2015, z uvedenej zápisnice

možno vyvodiť len toľko, že žalobkyňa uznala, že rodičia žalovaného majú voči nemu pohľadávky podľa
tejto listiny (s označením pôžičiek ako mama, otec, rodičia), avšak pokiaľ z listiny vyplývajú aj pôžičky s
označením sestra, resp. ďalších tretích osôb, zo zápisnice nie je možné vyvodiť, že by žalobkyňa uznala,
že rodičia pristúpili k záväzku žalovaného a dlh z pôžičky uvedenej na tejto listine jej za žalovaného
uhradili. Uvedené platí rovnako aj pre Osvedčenie o dedičstve sp.zn. 26D 264/2015, 2D not 91/2015 zo

dňa 10.11.2015. Nemožno potom konštatovať, že by záväzok z pôžičky bol predmetom pasív, ktoré sa v
dedičskom konaní doriešili, a že by teda bola súvislosť medzi záväzkom zo zmluvy o pôžičke a pasívami
dedičského konania po zomrelej matke. Skutočnosť, že žalobkyňa v dedičskom konaní súhlasila s
výškou pôžičky 18.215,69 eura, resp. že následne od žalovaného prijala v januári 2018 sumu 1.517,97
eura (vyplývajúcu z dedičského konania) a túto mu nevrátila späť, nie je teda dôkazom toho, že by

žalobkyňa súhlasila s tým, že rodičia pristúpili k záväzku žalovaného a dlh z pôžičky zo dňa 01.02.2002
jej za žalovaného uhradili. Okrem uvedeného poukazuje súd na dôkaz predložený žalobkyňou, a síce
Dohodu zo dňa 25.11.2015, ktorej účastníkmi mali byť žalovaný a jeho otec, ktorá je podpísaná iba
žalovaným. Z dohody má vyplývať, že na základe listiny Záväzky bytu zo dňa 11.6.2011, ktorú podpísali
manželia H. v celkovej výške 25.291,16 eura, v ktorej priznávajú záväzky k bytu a inú finančnú pôžičku

v spomínanej sume, žalovaný zaplatil dlžnú sumu 25.291,16 eura otcovi žalovaného, a tým vyporiadal
spomínanú dlžnú sumu. K uvedenej listine žalovaný na pojednávaní uviedol, že ňou chcel, aby mu otec
sumu 25.000,- eur, ktorá korešponduje s listinou Záväzky k bytu, definitívne potvrdil, teda že preberá
to, čo aj mama podpísala, ktorá listina mu bola doručená tesne pred konaním u notára, a i keď na nej
nefiguruje otcov podpis, na notárskom úrade túto sumu podpísal v zápisnici. Súd však poukazuje na

skutočnosť, že kým listina má uvedený dátum 25.11.2015, pojednávania u notára sa uskutočnili dňa
05.10.2015 a 10.11.2015, s tým, že dedičské konanie bolo právoplatne skončené dňa 10.11.2015, t.j.
skôr, a teda uvedená dohoda je datovaná až po právoplatnom skončení dedičského konania po zomrelej
matke strán sporu. Z uvedeného dôvodu je otázne, ako ju mohol žalovaný doručiť otcovi ešte pred
konaním u notára, z ktorého dôvodu sú v tvrdeniach žalovaného nezrovnalosti.“

6. Následne prvoinštančný súd argumentoval tým, že: „Na námietky žalovaného voči vyhodnoteniu
dôkazov odvolacím súdom, vznesené na pojednávaní dňa 06.06.2019 nebolo možné prihliadať, keďže
súd prvej inštancie je v zmysle § 391 ods. 2 CSP viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
Súd dodáva, že v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu dôkazy, ktoré žalovaný v konaní do

rozhodnutia odvolacieho súdu predložil, nepostačovali pre záver, že došlo k pristúpeniu k záväzku a
splneniu dlhu rodičmi žalovaného. Uvedený záver nebolo pritom možné urobiť ani po predložení dôkazu
žalovaným na pojednávaní dňa 06.06.2019, a síce poznámok matky žalovaného. Súd dodáva, že
nebolo potrebné vykonať dokazovanie grafológom, že ide o písmo matky žalovaného, keďže žalobkyňa
matkine písmo jednoznačne nepoprela. Žalovaný k uvedenému listinnému dôkazu uviedol, že ním bol

náhodnenájdenýpozahájeníužívaniarodičovskéhobytunajarroku2019.Ideopoznámkovýzošit,ktorý
podľa žalovaného na tretej strane obsahuje matkou písané poznámky ohľadne splátok od žalovaného
žalobkyni a vedľa toho aj poznámku o vrátení finančnej sumy, a to dokonca vyššej ako bola samotná
pôžička, teda nie 90.000,- Sk, ale 110.000,- Sk, a to v roku 2010, s tým, že tieto mali byť použité na
nákup dverí do nového rodinného domu, ktorý vtedy žalobkyňa stavala. Uvedeným má byť potvrdené

tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa bola vysporiadaná rodičmi namiesto neho. Konkrétne sa v uvedenom
zápisníku uvádza „Splátky od C. (R.) 100.000,- Sk“ a poznámky o splátkach od 10/2009 do 8/2010 (na
ľavej strane) a poznámka „ja som R. vrátila 110.000 v roku 2010 na dvere“ (na pravej strane). Žalobkyňa
uvedený dôkaz spochybnila s tým, že žiadnym spôsobom nesúvisí s jej uplatneným nárokom v tomtokonaní. K peniazom od rodičov uviedla, že rodičia jej dali na okná a dvere na dome nejakých 7.000,-
eur, existuje o tom aj záznam podpísaný ňou, jej mužom, žalovaným, jeho ženou, a keďže jej 7.000,-
eur darovali na dom, bolo žalovanému povedané, že sa mu z pôžičky od nich odrátava taká istá suma

7.000,- eur. Vždy si všetko písali na papier, aj čo si požičiavali aj vracali, toto by si neboli napísali? Nevie
sa vyjadriť, či to písala mama, nevie o takomto zošite, že ho mala, nikdy ho nevidela. Nevie si vysvetliť
poznámku, že ja som R. vrátila 110.000,- Sk na okná a na dvere, lebo v roku 2010 už na dome bývali.“

7. Súd prvej inštancie uzavre, že: „Žalovaný nepreukázal, že by žalobkyňa žalovanému a jeho bývalej

manželke požičala aj inú sumu ako 90.000,- Sk, keď žalobkyňa pri výsluchu uvedené, (resp. ďalšiu
pôžičku vo výške 50.000,- Sk) spochybnila. Preto nie je ani zrejmé, prečo by matka žalovaného vyplatila
žalobkyni v roku 2010 práve sumu 110.000,-. Zároveň z poznámok nevyplýva, v akej mene mala
byť suma vyplatená, keď žalovaný tvrdil, že malo ísť o sumu v Sk, avšak od 01.01.2009 bola v SR
zavedená mena Euro, a teda nie je zrejmé, ako mohla byť suma 110.000,- v roku 2010 vyplatená
v Sk. Uvedená suma tiež, či už v mene Sk alebo v mene Euro, nekorešponduje so sumou pôžičky

90.000,- Sk. Iná pôžička v konaní preukázaná nebola, resp. ak by aj bola preukázaná ďalšia pôžička
od žalobkyne 50.000,- Sk, nebolo by zrejmé, o vrátenie ktorej sumy pôžičky ide. Ak žalovaný tvrdil, že
rodičia žalovaného vždy hovorili, že pôžičky so sestrou vybavili, bolo v jeho záujme, aby si o uvedenom
zabezpečil dôkaz za života jeho rodičov, aby sa neskôr nedostal do dôkaznej núdze, tak ako sa tomu
stalo v tomto konaní. Ani v prípade záväzkových vzťahov v rámci rodiny nie je na škodu, keď si

ich účastníci zabezpečia priame dôkazy týkajúce sa vzniku, zmeny a zániku záväzkov. Nakoniec, i
predmetná zmluva o pôžičke je na ochranu žalobkyne spísaná písomne, avšak žalovaný si na svoju
ochranu žiaden priamy dôkaz o splnení dlhu nezabezpečil. Ak žalovaný na pojednávaní uvádzal, že
žalobkyňa mala od marca 2016 do marca 2018 nekontrolovaný prístup do rodičovského bytu a odtiaľ
pobrala o.i. aj šanóny a dokumentáciu, s ktorými by sa žalovaný vedel brániť, ide o tvrdenie, ktoré

súd považoval za účelové, keďže ho žalovaný uviedol až na poslednom pojednávaní. Zároveň ani nie
je zrejmé, a žalovaný to ani nekonkretizoval, aké dokumenty by sa ešte mohli vzťahovať k uvedenej
pôžičke. Otázne je aj, ako mohol žalovaný v rodičovskom byte potom nájsť predložený zápisník,
keď predtým uviedol, že žalobkyňa mala z bytu pobrať dokumentáciu, ktorou by sa žalovaný vedel
brániť. Vzhľadom na vyššie uvedené, posúdením dôkazov predložených žalovaným jednotlivo ani v ich

vzájomnej súvislosti, nebolo možné mať v konaní za preukázané, resp. bez akýchkoľvek pochybností
dospieť k záveru, jednak že došlo (a kedy) k uzavretiu ústnej dohody medzi žalovaným a jeho rodičmi o
pristúpení k záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2002, ani že rodičia strán sporu splnili (kedy, za
akýchokolnostiaakýmspôsobom)žalobkynidlhzuvedenejzmluvy.Keďževkonanínebolopreukázané,
že by dlh zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 01.02.2002 zanikol, súdu nezostalo nič iné, než zaviazať vo výroku

I. rozsudku na plnenie sumy 1.493,72 eura žalovaného ako dlžníka. Vzhľadom na výšku istiny, ku ktorej
zaplateniu zaviazal súd žalovaného, umožnil súd žalovanému splniť dlh v súlade s § 232 ods. 3 CSP v
primerane dlhšej lehote 75 dní od právoplatnosti rozsudku.“

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že priznal plne úspešnej žalobkyni voči

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dôvody hodné osobitného zreteľa pre
aplikáciu § 257 CSP však v konaní žalovaným neboli tvrdené a súd ich sám nezistil, preto nevidel dôvod
na aplikáciu uvedeného ustanovenia v prejednávanej veci.

9. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie žalovaný, ktorým sa

domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne
a prizná mu náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Argumentoval predovšetkým tým, že
pokiaľ odvolací súd potvrdí predmetný napadnutý rozsudok, bude tak vyhovené duplicitnému nároku
žalobkyne a to len z dôvodov absencie priamych formálnoprávnych dôkazov, ktoré boli vytknuté
odvolacím súdom pri rozhodovaní o odvolaní žalobkyne proti prvému rozsudku prvoinštančného

súdu, ktorým bol nárok žalobkyne najprv zamietnutý. Žiada, aby bol skutkový stav vyhodnotený
komplexne s priamymi aj s nepriamymi dôkazmi v ich kontexte, aby nedošlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu zisteného skutkového stavu a tým vyhoveniu duplicitného nároku, čím by bolo dané zadosť
nespravodlivosti.Podľaodvolateľažalobkyňanikdynenamietala,žepôžička90.000,-Skniejetáktorása
uvádzala v záväzkoch, len to že ona nevedela o akých pôžičkách sa otec so žalovaným baví. Poukazuje,

že v priebehu konania a dokazovania nebolo preukázané, že by mu bolo žalobkyňou poskytnutých
viac pôžičiek v sume 90.000,-Sk. Má za to, že žalobkyňa odborne poučená predsa nebude tvrdiť, že
jej pôžičku vrátil a využíva každú možnosť, aby ho mohla žalovať s možnosťou vysúdenia si určitých
financií, čomu nasvedčuje aj daná vec.10. Odvolateľ tiež poukázal na to, že tvrdenia žalobkyne sú čisto účelové a neobjektívne. Žalobkyňa si
musí byt' vedomá skutočnosti, že nárokované financie ako pôžičku, ktorú jemu a jeho bývalej manželke

poskytla, mala vrátenú zo strany ich rodičov. V tomto smere tomu svedčia viaceré skutočnosti, ktoré sa
však snaží spochybniť a využiť k tomu fakt, že on priamo nedisponuje od nej potvrdením, že pôžička bola
splatená. Opätovne ale odkazuje na ten skutkový stav, že ani od žalobkyne nemal dôvod pýtať takéto
uznávacie potvrdenie, nakoľko plnenie v rámci vrátenia pôžičky obdržala od ich rodičov. Samozrejme už
otca súd nemôže vypočuť, nakoľko zomrel, ale príslušné záväzky na dedičskom pojednávaní po nebohej

matke účastníkov bez námietok uznal a potvrdil. Tomuto tvrdeniu korešpondujú všetky skutočnosti,
na ktoré poukázal vo svojich písomných podaniach a ústnych prednesoch s predložením jednotlivých
dôkazov.

11. Žalovaný zdôraznil prednes právneho zástupcu žalobkyne na pojednávaní dňa 7.9.2017, na ktorom
okrem iného uviedol nasledovné: „Dedičské konanie, na ktoré žalovaný poukazuje, rieši záväzky rodičov

žalovaného voči žalovanému a tieto nesúvisia so záväzkom. ktorý si nárokuje žalobkyňa touto žalobou.
" a opätovne tvrdí, že záväzky voči rodičom, kde je zahrnutá aj predmetná pôžička žalobkyne (90.000,-
Sk v prepočte 2.987,45-Eur pre neho a jeho bývalú manželku, z čoho teda polovica je žalovaná suma
1.493,72-Eur) boli spísané dňa 11.6.2011, ktoré záväzky boli v rámci dedičského konania po nebohej
matke účastníkov konania, vedeného na Notárskom úrade JUDr. Miroslava Gregora so sídlom v Trnave

pod č. k. 26D 264/2015 dňa 05.10.2015 v plnom rozsahu akceptované, nakoľko si to so sestrou -
žalobkyňou spoločne prepočítali a dospeli aj za prítomnosti ich v súčasnosti už nebohého otca k zhodnej
sume nevyplatenej časti pôžičky voči rodičom. Daný výsledný sumár pôžičky bol spracovaný počítačom
ešte dňa 11.6.2011 ako jeho a jeho bývalej manželky záväzky k bytu s tým, že výslednou sumou bola
čiastka vo výške 25.291,16 Eur. Preto sa už nehovorilo o žiadnych iných ich záväzkoch voči iným

osobám, len o záväzkoch voči rodičom. Skutočnosť, že tieto uvedené skutočnosti s výškou pôžičky v
sume 25.291,16 Eur s poukazom na predložené predmetné záväzky potvrdil u konajúceho notára nielen
nebohý otec, ale aj samotná žalobkyňa, vyplýva priamo zo zápisnice príslušného notárskeho úradu
zo dňa 5.10.2015, v ktorej žalobkyňa aj otec uvádzajú, že potvrdzujú tieto skutočnosti ako aj výšku
celkovej pôžičky 25.291,16 Eur. Dokonca výška zostatkovej pôžičky v sume 25.291,16 Eur bola uvedená

aj v zápisnici príslušného notárskeho úradu zo dňa 10.11.2015, ktorú taktiež podpísala aj žalobkyňa.
Samozrejme od danej sumy v konečnom dôsledku bola odpočítaná výška darovanej mu sumy nebohými
rodičmi 7.075,47 Eur a tak spoločne dospeli k výslednej sume nimi poskytnutej pôžičky vo výške
18.215,69 Eur, ktorá je zapísaná v právoplatnom Osvedčení o dedičstve notára JUDr. Miroslava Gregora
so sídlom v Trnave pod č. k. 26D 264/2015 vydaného 10.11.2015. Toto osvedčenie o dedičstve spolu s

jeho záväzkami zo dňa 11.6.2011 ako aj so zápisnicou daného notárskeho úradu zo dňa 10.11.2015 ako
dôkaz nepreukazujú len určitú pravdepodobnosť, ale preukazujú reálnu skutočnosť toho, že žalovaná
suma ako pôžička žalobkyne bola jej rodičmi vrátená a následne ako pasívum dedičstva v prospech
žalobkyne mu taktiež vyplatené. Tu nemožno hovoriť o možnosti väčšej či menšej pravdepodobnosti
plnenia, nakoľko sa žalobkyni v zmysle daného skutkového stavu ohľadne polovičnej čiastky zo strany

žalovaného v plnom rozsahu plnilo a preto pravdivosť v tomto smere nie je pofidérna. Žalobkyňa dané
plnenie prijala a neodmietla ho ako neprináležajúce pasívum.

12. Žalovaný záverom vyslovil názor, že prvoinštančný súd sa vo svojom prvom meritórnom rozhodnutí
vo veci náležite vysporiadal tak jeho tvrdeniami ako aj tvrdeniami žalobkyne a vo svojom odôvodnení

taktiež vysvetlil svoje úvahy ohľadne právneho posúdenia celej veci, pričom to vykonal so zásadami
formálnej logiky a v dôsledku toho to bolo aj preskúmateľné v inštančnom postupe. Prvoinštančný súd
nezlyhal v rámci prvého meritórneho rozhodnutia, ale zlyhal v rámci rozhodovania, ktoré deklaroval v
napadnutom rozsudku. Predpokladá, že to bolo len z dôvodu rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý zrušil
jeho prvé meritórne rozhodnutie vo veci v dôsledku absencie formálneho práva.

13. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom
právneho zastúpenia písomne vyjadrila v tom smere, že skutkový stav zistený v konaní považuje za
dostatočný a jeho právne posúdenie v napadnutom rozhodnutí za správne. Má za to, že preukázala,
že žalovanému poskytla pôžičku, ktorú jej žalovaný nevrátil. Žalovaný nepreukázal splatenie pôžičky.

Preukazovanie tejto skutočnosti žalovaným, vlastnoručne vyrobenými dokumentmi, ktoré číselne ani
dátumovo nedávajú zmysel, je absurdné. V dedičskom konaní, ktoré spomína žalovaný, žiadnu výšku
záväzkov nepotvrdzovala. V dedičskom konaní sa prejednávali záväzky žalovaného voči rodičom;
predmetom dedičského konania (ako vyplýva aj z jeho charakteru) nemohli byť záväzky medzižalovaným a ňou. Z uvedeného dôvodu nemala dôvod si nejaké záväzky prepočítavať, ako to tvrdí
žalovaný a ani si žiadne záväzky neprepočítavala. V ďalšom žalobkyňa poukazuje na svoje doterajšie
vyjadrenia a názory odvolacieho súdu vyslovené v odôvodnení uznesenia zo dňa 26.3.2019 (sp. zn.

25Co/49/2018). Napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd uvedený
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

14. K doručenému vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného, žalovaný prostredníctvom právneho
zástupcu zaujal písomné stanovisko v tom smere, že k podanej žalobe uviedol, že so sestrou -

žalobkyňou spolu s bývalou manželkou uzavreli zmluvu o pôžičke na sumu 90.000,-Sk dňa 1.2.2002.
Žalobkyňavšakužúčelovoopomenulaskutočnosť,žedanúpôžičkumalavminulostivyplatenúzostrany
ich rodičov. V dobe, keď boli vzťahy medzi nimi dobré, si od nej nežiadal písomné potvrdenie o vrátení
pôžičky, nakoľko to bolo v rámci rodiny. Zdôraznil, že ich neb. rodičia, aby im pomohli, tak vyplatili za nich
všetky pôžičky vrátane sestrinej a to spôsobom ako uvádzal počas celého súdneho konania. Zároveň
čestne prehlásil, že na dedičskom konaní po neb. matke vedeného na Notárskom úrade JUDr. Miroslava

Gregora so sídlom v Trnave pod č. k. 26D 264/2015 si to so sestrou - žalobkyňou spoločne prepočítali a
dospeli k zhodnej sume nevyplatenej časti pôžičky voči rodičom. V súčasnosti to žiaľ už sestra účelovo
popiera. Vzhľadom na uvedené sa preto v plnom rozsahu pridržiava svojho odvolania a navrhuje, aby
mu bolo vyhovené, inak bude musieť vyplatiť sestre duplicitne niečo, čo jej vôbec neprináleží.

15. Žalobkyňa sa k písomnému podaniu žalovaného nevyjadrila.

16. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo

doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1
CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a
na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je dôvodné ako vecne správny v zmysle § 387 CSP potvrdiť.

17. Podľa § 380 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. (ods. 1) Na vady, ktoré sa týkajú
procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. (ods. 2)

18. Odvolateľ v odvolacích dôvodoch vymedzuje, z akých dôvodov žiada o preskúmanie napadnutého
rozhodnutia. Odvolací súd je viazaný dôvodmi odvolania, t.j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie,

ktoré by mohli zakladať odvolacie dôvody podľa § 365 CSP, odvolací súd v rámci prieskumu prihliadať
nemôže, aj keby takéto porušenia zistil. Odvolací súd tak môže prihliadať len na tie dôvody, ktoré
vyplývajú z podaného odvolania a v odvolacom konaní zároveň vyšli najavo. Výnimkou sú len vady
konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, ktoré v danom prípade zistené neboli.

19. Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie, s poukazom na konštatované v
predchádzajúcom odseku, odvolací súd poukazuje na primárnu zodpovednosť žalovaného za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (cit. § 380 ods. 1 CSP).

20. Predmetomprieskumuodvolaciehosúdu,jespoukazomnauplatnenéodvolaciedôvodyžalovaného
a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku posúdiť správnosť postupu a rozsudku súdu prvej
inštancie, konkrétne správnosť jeho záverov vo veci samej o nároku žalobkyne voči žalovanému na
zaplatenia sumy 1.493,72 Eur titulom vrátenia pôžičky.

21. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané
skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku na vrátenie pôžičky, jeho
výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym
skutkovým záverom a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celomrozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v
relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací

súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.

22. Vzhľadom na to, že prvoinštančný súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku skutočne
vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkou relevantnou argumentáciou sporových strán

predostretou v konaní včítane tej odvolacej, ktorá len kopíruje žalovaným tvrdené skutočnosti
a namietania počas konania bez reflektovania na argumenty súdu prvej inštancie odôvodňujúce
zamietnutie žaloby, odvolací súd tak potom už ani nemá čo podstatné k odôvodneniu prvoinštančnému
rozsudku dodať a už len okrajovo odkazuje na nasledovné.

23. Odvolateľ v odvolaní žiadnu novú námietku než tú, s ktorou sa súd prvej inštancie už vysporiadal,

nevzniesol. Odvolanie v zásade založil len na všeobecnom nesúhlase s tým, ako sa prvoinštančný súd
vysporiadal s argumentáciou procesných strán, predovšetkým s tou jeho, bez konkrétnych námietok.

24. Podľa žalovaného zmyslom práva nie je hľadanie formálneho práva ale hľadanie spravodlivosti.

25. Spravodlivosť sa ale v spore hľadá cez dokazovanie a jeho výsledky. Súd predsa nemôže založiť
svoje rozhodnutie na domnienkach ale práve na preukázaných skutočnostiach. Súd musí zaistiť celkovú
spravodlivosť konania a to spôsobom, aký si vyžaduje základné právo oboch sporových strán na súdnu
ochranu, t.j. ako žalovaného, tak aj žalobkyne.

26. Podstatou kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby procesné strany
mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na „protiargumenty“
protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde
sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

27. Zásadou kontradiktórnosti sa súd prvej inštancie v danej veci bezpochyby riadil dôkladne.

28. Úlohou civilného súdu nie je snažiť sa z vlastnej iniciatívy hľadať v dôkazoch ako i v podaniach
parciálne údaje na účely účinnej protiargumentácie voči žalobe, a vykonávať dokazovanie bez iniciatívy
strany sporu, ktorej svedčí bremeno tvrdenia a bremeno dôkazné. Treba totiž zdôrazniť, že v civilnom

konaní platí zásada ukladajúca strane tvrdiacej istú skutočnosť, túto aj preukázať, inak sa vystavuje
riziku neúspechu v konaní.

29. Súd prvej inštancie, i keď uznal, že dôkazná situácia žalovaného bola sťažená predovšetkým tým, že
rodičia sporových strán už nežijú, správne poukázal na rímsku právnu zásadu „vigilantibus iura scripta

sunt“, t.j. „práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“, v zmysle ktorej práva patria
tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ich ochranu a výkon s dostatočnou predvídavosťou, inak tieto práva
podcenením či zanedbaním môžu strácať. Bolo preto v záujme žalovaného (ak chcel mať do budúcna
istotu, že pristúpenie rodičov k jeho záväzku zo Zmluvy o pôžičke zo dňa 1.2.2002 neskôr nebude
možné spochybniť) zabezpečiť si o tom dôkaz. Tým, že žalovaný si svoje práva neustrážil a nemá k

dispozícii žiaden dôkaz preukazujúci, že skutočne k ústnej dohode medzi ním a jeho rodičmi došlo, ako
ani dôkaz, že došlo k splneniu dlhu zo zmluvy o pôžičke zo dňa 1.2.2002 plnením rodičmi strán sporu
žalobkyni, je na jeho ťarchu. Absencia dôkazu z jeho strany o tom, že tento konkrétny dlh bol splnený,
nemohla privodiť nič iné ako rozhodnutie v jeho neprospech. Žalovaný splnenie dlhu preukazoval svojou
výpoveďou, listinou „Záväzky bytu 11.6.2011 16:45“, zápisnicami z dedičského konania po zomrelej

matke strán sporu a Osvedčením o dedičstve, s ktorými dôkazmi sa súd prvej inštancie dôkladne
vysporiadal s výsledkom, že tieto nepriame dôkazy ani v ich vzájomnej súvislosti nepreukazujú splnenie
dlhužalovanéhojehorodičmi,ktorýspôsobvysporiadaniasasúdustýmitodôkazmiodvolateľrelevantne
nenapadol.

30. Pokiaľ ide o tzv. nepriame dôkazy, tieto dokazujú skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné
usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňujú teda
dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy
vzťah.31. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je
predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto

skutočnosť naozaj stala, bez toho aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky
hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa
dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú aj možnosť (väčšej či menšej pravdepodobnosť) toho, že
sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti, čo je
potom i daný prípad.

32. V prejednávanej veci sa potom muselo rozhodnúť v neprospech žalovaného, v záujme ktorého
sa podľa hmotného práva mala preukázať ním tvrdená skutočnosť o tom, že žalobkyňou preukázaná
pohľadávka, z ktorej vznikol žalovanému dlh, tento zanikol. Odvolací súd preto dospel k rovnakému
záveru ako súd prvej inštancie, že skutočnosť o splnení dlhu žalovaného žalobkyni, titulom nespornej
zmluvy o pôžičke, dokazované žalovaným iba indíciami nemožno mať za preukázané, keďže na základe

výsledkov hodnotenia dôkazov žalovaného nie je možné bez rozumných pochybností nadobudnúť o tom
istotu (presvedčenie); len možnosť nestačí.

33. Pokiaľ aj odvolateľ zdôrazňuje, že porvoinštančný súd nezlyhal v rámci prvého meritórneho
rozhodnutia, ale zlyhal v rámci rozhodovania, ktoré deklaroval v napadnutom rozsudku, zrejme si

neuvedomil, že prvé rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci bolo zrušené, čím právne neexistuje a
zlyhanie súdu v napadnutom rozsudku odvolací súd nezistil.

34. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak

národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS
200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne nespôsobilú ovplyvniť nepriznanie
jej uplatneného nároku, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

35. V dôsledku uvedeného bolo potom nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny,

včítane závislého, osobitnými odvolacími dôvodmi nenapadnutého výroku o náhrade trov konania, s
použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

36. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na

náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

37. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci, podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

38. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

39. V tomto odvolacom konaní bola fakticky plne úspešná žalobkyňa a preto podľa citovaného
ustanovenia jej vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému
žalovanému. Prípadná existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 CSP
odôvodňujúca výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom

v konaní nebola tvrdená, ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobkyni priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.40. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na

príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).