Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa

Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Trenčín

Rozhodutie vydal sudca JUDr. Michal Antala

Oblasť právnej úpravy – Trestné právoŽivot a zdravie

Forma rozhodnutia – Uznesenie

Povaha rozhodnutia – Potvrdzujúce

Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)

Rozhodnutie

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 2To/129/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3117012673
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Antala
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3117012673.2

Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Michala Antalu a sudcov JUDr. Dušana
Krč-Šeberu a JUDr. Romana Hargaša v trestnej veci proti obžalovanému H. O., nar. XX.XX.XXXX v A.,
trvale bytom J. XXX, okres A., t. č. na slobode, pre pokus trestného činu zločinu zneužitia právomoci
verejného činiteľa podľa § 14 odsek 1 k § 326 odsek 1 písm. a), odsek 3 písm. a) Tr. zákona a iné, na
verejnom zasadnutí konanom v Trenčíne dňa 08. októbra 2020 prejednal odvolanie obžalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. mája 2019 pod sp. zn. 3T/168/2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku s a odvolanie obžalovaného H. O. z a m i e t a ,
pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 30. mája 2019 pod sp. zn. 3T/168/2017 bol obžalovaný
H. O., nar. XX.XX.XXXX uznaný za vinného zo spáchania pokusu trestného činu zločinu zneužitia
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 odsek 1 písm. a), odsek 3 písm. a) Tr. zákona (skutok pod
bodom 1) a súčasne aj zo spáchania trestného činu prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 odsek 1,
odsek 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona (skutok pod bodom 2) na tom
skutkovom základe, že

ako príslušník Zboru väzenskej a justičnej stráže zaradený vo funkcii referenta režimu úseku režimovej
činnosti oddelenia výkonu trestu Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon
väzby Ilava dňa 03.10.2016 o približne 09.41 hod. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody a Ústave na
výkon väzby A. na H. námestí číslo X v A., počas toho ako poškodeného F. D. odvádzal z vychádzkového
dvorca do cely, na chodbe I. sektoru bloku A pri výťahu, po tom čo sa poškodený dostal do
stavu bezvedomia v dôsledku použitia hmatov, chvatov, úderov a kopou v zmysle § 31 odsek 1 Zákona
číslo 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov,

1. napriek tomu, že už bola zaistená bezpečnosť obžalovaného a druhého príslušníka zboru, proti
útokom zo strany poškodeného, a bezprostredne zo strany poškodeného teda nehrozil žiaden útok,
alebo nebezpečenstvo, v rozpore so svojimi oprávneniami v zmysle § 6 odsek 1 a § 33 ods. 1 písm. a)
zákona číslo 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov opakovane
bezvládne ležiaceho poškodeného, nohou kopal stredne veľkou až veľkou silou, do oblasti hlavy, čím
mu mohol spôsobiť poškodenie mozgu, pričom mu spôsobil mnohopočetné odreniny temporo-
parietálne vpravo a zhoršenie už vzniknutého otrasu mozgu III. stupňa,

2. následne po použití donucovacích prostriedkov, potom ako obžalovaný zistil, že poškodený je v
bezvedomí, v rozpore so svojou dôležitou povinnosťou vyplývajúcou mu z ustanovenia § 44 odsek 1
zákona číslo 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže v znení neskorších predpisov, neposkytol
poškodenému prvú pomoc v súlade s požiadavkou lege artis, napriek tomu, že na jej poskytovanie
bol vyškolený svojím zamestnávateľom, pretože poškodenému, ktorému zapadol po obrátení na chrbát

jazyk nespriechodnil dýchacie cesty zaklonením hlavy tak, aby sa koreň jazyka oddialil, v
čoho dôsledku došlo u poškodeného k asfyxii, ktorá viedla k bdelej kóme z ktorej sa poškodený doposiaľ
neprebral, pričom ide o nezvratný stav s následkom trvalého poškodenia funkcie mozgu jej šedej hmoty.

Za tieto trestné činy bol obžalovaný H. O. odsúdený podľa § 326 odsek 3 Tr.
zákona s prihliadnutím na § 36 písm. j) Tr. zákona a za použitia §§ 38 odsek 2, odsek 3 a odsek 8, 41
odsek 2 Tr. zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 (sedem) rokov, na výkon ktorého bol
podľa § 48 odsek 2 písm. a) Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom
stráženia. Podľa § 61 odsek 2 (správne aj navyše podľa odseku 1 citovaného ustanovenia) Tr.
zákona okresný súd uložil obžalovanému trest zákazu činnosti, spočívajúcom v zákaze výkonu funkcie
príslušníka v ozbrojenom bezpečnostnom zbore a ozbrojených síl na 2 (dva) roky.

V adhéznom konaní, t. j. v konaní o náhrade škody okresný súd rozhodol tak, že podľa § 288 odsek 1
Tr. poriadku poškodeného F. D., nar. XX.XX.XXXX, zastúpeného opatrovníčkou V. D., nar. XX.XX.XXXX
s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku ihneď po jeho vyhlásení podal odvolanie iba obžalovaný, a to proti všetkým
výrokom, t. j. o vine, treste i náhrade škody. Odvolanie odôvodnil prostredníctvom zvoleného obhajcu
nasledovne:

„Vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne, odbor kriminálnej polície, 1. oddelenie
vyšetrovania Trenčín (,,vyšetrovateľ PZ") v trestnej veci ČVS: ORP-880/1-VYS-TN-2016 mi podľa §
206 odsek 1 Trestného poriadku uznesením o vznesení obvinenia zo dňa 12.06.2017 (,,uznesenie o
vznesení obvinenia") vzniesol obvinenie pre zločin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa §
326 odsek 1 písm. a), odsek 3 písm. a) Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom v uznesení o
vznesení obvinenia. Vyšetrovateľ PZ v odôvodnení uznesenia o vznesení obvinenia
uvádza, že v procesnom postavení svedka boli vypočuté viaceré osoby a to najmä H. O. a H. M., ktorých
výpovede následne používa na odôvodnenie Uznesenia o vznesení obvinenia, aj napriek skutočnosti,
že tieto možno považovať za nezákonným spôsobom získané, nakoľko v čase ich vyhotovenia nebol ani
jeden z vyššie uvedených svedkov oslobodený od povinnosti mlčanlivosti príslušníkov Zboru väzenskej
a justičnej stráže Slovenskej republiky (,,ZVJS"). K oslobodeniu od povinnosti zachovávať mlčanlivosť
došlo zo strany Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (,,Ministerstvo" alebo „MS SR") až dňa
10.01.2017 (,,oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti"), ktoré bolo doručené Okresnému riaditeľstvu
PZ v Trenčíne dňa 13.01.2017. Mám za to, že vyšetrovateľ PZ mal mať vedomosť o nezákonnosti
týchto dôkazov, ako aj o potrebe ich opakovania resp. ich zadovážení nanovo, po
oslobodení od povinnosti mlčanlivosti. Toto moje tvrdenie podporuje aj skutočnosť, že vyšetrovateľovi PZ
dozorujúci prokurátor (,,dozorujúci prokurátor") Okresnej prokuratúry v Trenčíne (,,okresná prokuratúra")
adresoval pokyn zo dňa 18.11.2016 (,,pokyn dozorujúceho prokurátora") v ktorého
prvom bode sa uvádza nasledovné: ,,Požiadať ministerku spravodlivosti o
oslobodenie od povinnosti mlčanlivosti príslušníkov ZVJS, ktorý by mohli vystupovať v
procesnom postavení svedkov v predmetnom trestnom konaní." Následne boli zbavení mlčanlivosti,
avšak ja som bol opätovne vypočutý ako obvinený a svedok H. M. využil svoje právo nevypovedať.
V súvislosti s týmito nezákonným spôsobom získanými dôkazmi poznamenávam, že viaceré znalecké
posudky, ako aj samotná obžaloba Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 20.12.2017 (,,obžaloba") sa
čiastočne opiera o tieto nezákonným spôsobom získané dôkazy. Som toho názoru, že bolo porušené
moje právo na spravodlivý a najmä zákonný proces, ktoré je garantované Trestným poriadkom
ako aj samotnou Ústavou Slovenskej republiky. Ďalším dôkazom prezentovaným vyšetrovateľom PZ,
o ktorý sa opiera odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia, obžaloba ako aj rozsudok je znalecký
posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia zo dňa 17.04.2017 vypracovaný H.. E.
F. (,,znalecký posudok"). V znaleckom posudku je uvedené, že znalecký posudok je vypracovaný na
základe cit.: ,,všetkých dostupných listinných záznamov, lekárskych správ, vyšetrenia paraklinického,
CT, MR ako aj odborné vyšetrenia, výpovede svedkov, ako i videozáznamu z incidentu“: Na základe
týchto skutočností je možné považovať aj tento znalecký posudok za nezákonný a to najmä, no nie len v
časti, znalec uvádza výpovede svedkov, ktorí neboli zbavení mlčanlivosti a na ktoré sa nemalo prihliadať,
pretože boli získané nezákonným spôsobom, teda nemali byť podkladom pri znaleckom skúmaní. Na
podporu týchto mojich tvrdení uvádzam, že aj žiadosť o vypracovanie dodatočných otázok k znaleckému

posudku z 21.02.2017, v ktorej vyšetrovateľ PZ dáva za úlohu znalcovi vypracovať pôvodné zadanie
ako aj nové zadanie v dvoch verziách a to:

(i) ,,kde bude brať do úvahy všetky doposiaľ zistené skutočnosti a dôkazy, ktoré sú súčasťou spisového
materiálu (kde v posudku žiadam aj konkrétne vypísať všetky dôkazy a listinné materiály, z ktorých
vychádzal)

(ii) kde pri zodpovedaní otázok nebude brať do úvahy všetky doposiaľ vykonané
výpovede svedkov H. O. a H. M.."

Táto žiadosť bola vypracovaná na základe pokynu dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry zo
dňa 28.02.2017. Vyššie uvedené skutočnosti zámerne uvádzam chronologicky, nakoľko mám zato,
že samotný dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry si bol vedomý týchto závažných pochybení
v rámci prípravného konania a svojím konaním sa snažil odstrániť tieto pochybenia aj napriek tomu,
že toto bez opakovania týchto nezákonných úkonov nie je možné. Ďalším dôkazným prostriedkom, o
ktorý sa opiera odôvodnenie uznesenia o vznesení obvinenia, samotná obžaloba, ako aj rozsudok je
kamerový záznam, na ktorom však nie je vidieť priebeh samotného skutku. Z predmetného kamerového
záznamu možno iba fabulovať priebeh skutku, ktorý mi je kladený za vinu. Taktiež nie je možné na
jeho základe potvrdiť alebo vyvrátiť svedectvá účastníkov tohto incidentu ani intenzitu či rozsah použitia
donucovacích prostriedkov. V súvislosti s týmto kamerovým záznamom dávam do pozornosti odpoveď
dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúry na podnet od V. D. zo dňa XX.XX.XXXX, kde na jeho
druhej strane samotný dozorujúci prokurátor Okresnej prokuratúry uvádza cit.: „Taktiež ani po vzhliadnutí
kamerového záznamu z predmetného incidentu nevyvstali také skutočnosti, pre ktoré by mohlo byť
vznesené obvinenie. Predmetný kamerový záznam zachytáva incident len čiastočne a
nemožno z neho vyvodiť dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchala konkrétna osoba." Je priam
zarážajúce, že dozorujúci prokurátor i napriek vyššie uvedenému uvádza tento dôkaz v odôvodnení
Obžaloby, aj napriek skutočnosti, že veľmi jednoznačne uvádza v predmetnom vyjadrení, že z
kamerového záznamu nemožno vyvodiť dostatočne odôvodnený záver, že skutok spáchala konkrétna
osoba. Ďalším dôkazným prostriedkom, o ktorý sa opiera uznesenie o vznesení
obvinenia, obžaloba ako aj rozsudok je znalecký posudok KEÚ PZ Košice, odbor prírodovedného
skúmania a kriminalistickej identifikácie, sp. zn. ČES:PPZ-KEU-KE-EXP2016/3329 zo dňa 18.04.2017
(,,znalecký posudok KEÚ"), ktorého záverom je, že na topánkach, ktoré mal v tom čase mať svedok
H. O. obuté, sa nachádzalo stopové množstvo krvi, ktorého analýza DNA sa zhoduje z profilom DNA
poškodeného F. D.. Moje topánky však boli zaistené až 22 dní po samotnom skutku, pričom nie je
preukázané žiadnym relevantným dôkazom (ani kamerovým systémom), akým spôsobom a kedy sa na
predmetnú topánku táto krv dostala. Tu chcem poznamenať, že ohliadka miesta činu bola vykonaná
dodatočne a neboli z nej zistené žiadne relevantné skutočnosti. Z vyššie uvedeného možno jednoznačne
konštatovať, že dozorujúci prokurátor pri vypracovaní obžaloby, ako aj súd pri rozhodovaní o mojej
vine sa opierali o nezákonne získané dôkazy. Toto závažné porušenie zákona malo byť odstránené
už v rámci prípravného konania. Mám zato, že tieto nezákonné dôkazy neboli odstránené ani súdom
počas hlavného pojednávania. Konštatujem, že súd vo svojom rozsudku a to v skutkovej vete, uvádza
skutočnosti, ktoré nie sú uvedené v skutkovej vete obžaloby, ale sú takmer doslovne opísané zo záverov
znaleckého posudku znalca H.. E. F.. Mám za to, že na tento znalecký posudok nemožno prihliadať
a namietame jeho použitie v akejkoľvek forme nakoľko, okrem iného, vychádzal z výpovedí svedkov,
ktorí neboli zbavení mlčanlivosti. Opätovne konštatujem a zdôrazňujem, že súd v rozsudku uvádza
dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom. Súd v rozsudku vôbec neprihliada na jediné priame
dôkazy a to na moju výpoveď a výpoveď svedka H. M.. Uvádzam to preto, lebo sme boli jedinými
priamymi účastníkmi incidentu z 03.10.2016. Súd dokonca na jednom z hlavných pojednávaní prikročil
k odstráneniu rozporov v nezákonných výsluchoch svedkov, ktoré boli vykonané pred oslobodením
od povinnosti mlčanlivosti. Avšak na upozornenie môjho obhajcu, ktorý podal súdu námietku, že súd
nemôže pristúpiť k odstraňovaniu týchto rozporov, nakoľko boli získané nezákonne, súd upustil od tohto
dokazovania. Ďalej konštatujem, že súd sa v rozsudku opiera najmä o kamerový záznam, na
ktorom je údajne vidieť zreteľne tento incident a to aj napriek skutočnosti, že tomu tak nie je, o čom svedčí
viacero vyjadrení, ako aj samotný kamerový záznam. V rozsudku sa opakovane uvádza (popisuje)
mechanizmus, ktorým došlo k zraneniam poškodeného, čo nebolo doposiaľ jednoznačne preukázané.
Tieto závery vyvodzuje iba zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom H.. E. F., ktorého časti
sú doslova opísané v odôvodnení rozsudku. Súd sa vôbec nezaoberal zákonnosťou tohto dôkazu. V
súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami možno jednoznačne konštatovať, že súd ako aj dozorujúci

prokurátor opierajú svoje tvrdenia najmä o skutočnosti, ktoré majú byť zrejmé zo záznamu z kamerového
systému umiestneného v ústave v okolí miesta incidentu. Dej pred samotným incidentom bol
vyhodnotený tak, že poškodený F. D. pôsobil pokojne, na zázname nie je vidno žiadne jeho agresívne
prejavy a ani prudké pohyby. Po vstúpení do priestorov sektoru 1. som mal poškodeného F. D. bez
zjavného dôvodu odtlačiť rukou za pohybu celého tela naspäť do priestoru, z ktorého vychádzal a ktorý
nie je v dosahu kamier. Dôvody pokynu na zotrvanie v tomto priestore nie sú zrejmé. Z
uvedeného je zrejmé, že vôbec neboli opísané skutočnosti, ktoré je na kamerovom zázname vidieť po
vtlačení poškodeného do priestoru, v ktorom nie je umiestnená kamera. Táto tam bola umiestnená až
dodatočne a to po incidente. Takýmto postupom orgánu činného v trestnom konaní došlo v ďalšom jeho
konaní, ako aj konaní pred súdom k „nesprávnemu alebo mylnému úsudku". Orgány činné v trestnom
konaní ako aj samotný súd opreli svoje rozhodnutia aj o tie skutočnosti, ktoré v tomto prepise nie sú
opísané, a to o skutočnosť, že je vidno dvakrát moju nohu, pričom z tohto pohybu bolo vyvodené, že
by mohlo ísť o kopy do poškodeného na podlahe. Takéto skutočnosti však zo spisového
materiálu nevyplývajú a nepodopiera ich ani jeden priamy či nepriamy dôkaz.

Mám zato, že v uvedenej trestnej veci nebol náležite zistený skutkový stav v súlade s
ustanovením § 2 odsek 2 a odsek 10 Tr. poriadku, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že z doposiaľ vykonaného dokazovania nebola moja
vina jednoznačne preukázaná. Naopak, doteraz vykonané dokazovanie neposkytuje dostatočné
množstvo spoľahlivých podkladov pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti. Preto som toho názoru,
že konajúci súd by mal s prihliadnutím na rozporuplné výsledky dokazovania uplatniť zásadu in „dubio
pro reo“ v zmysle, ktorej by ma mal odvolací súd spod obžaloby oslobodiť, nakoľko platí, že nedokázaná
vina je vo svojej podstate dokázanou nevinou. Týmto si dovoľujem požiadať odvolací súd, aby odvolací
súd o podanom odvolaní rozhodol nasledovne:

„Odvolací súd mení rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 30.05.2019, sp. zn.: 3T /168/2017
tak, že obžalovaný H. O., narodený XX.XX.XXXX v A., trvale bytom XXX J. XXX sa podľa § 285
písm. c) Tr. poriadku oslobodzuje spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, č. k. 2 Pv
703/16/3309-117 zo dňa 20.12.2017." alternatívne: „Odvolací súd zrušuje rozsudok Okresného súdu
Trenčín zo dňa 30.05.2019, sp. zn. 3T /168/2017 a vec vracia súdu prvého stupňa, aby
ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. “

K písomnému odôvodneniu odvolania obžalovaného sa prokurátor Krajskej prokuratúry Trenčín vyjadril
nasledovne:

„Obžalovaný v odôvodnení odvolania argumentoval tým, že sa prvostupňový súd pri rozhodovaní o
jeho vine opieral o nezákonne získané dôkazy, vykonané pred vznesením obvinenia a to o výsluch
obžalovaného, výsluch svedka H. M. a znalecký posudok, ktorý z uvedených výsluchov podľa tvrdenia
obžalovaného vychádzal. Ďalej súd podľa názoru obžalovaného v rozsudku vôbec neprihliadol na jediné
priame dôkazy a to na výpoveď obžalovaného a výpoveď svedka H. M., ktorí boli jedinými priamymi
účastníkmi incidentu z 03.10.2016. Súd v rozsudku opakovane uvádza (popisuje) mechanizmus,
ktorým došlo k zraneniam poškodeného, čo nebolo doposiaľ jednoznačne preukázané. Tieto závery
vyvodzujú iba zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom H.. E. F., ktorého časti sú doslova
opísané v odôvodnení rozsudku. Súd sa vôbec nezaoberal zákonnosťou tohto dôkazu. Obžalovaný
ďalej spochybňuje prítomnosť krvnej stopy poškodeného na jeho topánke. Obžalovaný má zato, že
v uvedenej trestnej veci nebol náležite zistený skutkový stav v súlade s ustanovením § 2 odsek 2 a
odsek 10 Tr. poriadku, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. Z odôvodnenia
odvolania vyplýva, že nezákonnosť výsluchov obžalovaného a svedka H. M. obžalovaný vidí v tom, že
pred vznesením obvinenia neboli uvedené subjekty zbavené mlčanlivosti. Z tejto okolnosti následne
obžalovaný vyvodzuje aj nezákonnosť forenzného posudku, ktorý podľa jeho názoru vychádza aj z
uvedených výpovedí. Z uvedených dôvodov obžalovaný navrhuje, aby ho odvolací súd podľa § 285 písm.
c) Tr. poriadku spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, č. k. 2 Pv 703/16/3309-117 zo
dňa 20.12.2017, alebo alternatívne, aby zrušil rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 3T/168/2017
zo dňa 30.05.2019 a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a
rozhodol. S uvedeným názorom obžalovaného sa nestotožňujeme. Senát Okresného súdu v Trenčíne
vykonal na hlavných pojednávaniach dokazovanie výsluchom obžalovaného H. O., svedka H. M., E.
F., C. D. a J. L., bol vypočutý znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, chirurgia H.. E. F., ktorý

vypracoval vo veci znalecký posudok č. 116/30 zo dňa 17.04.2017, podľa § 270 odsek 2 Tr. poriadku
bol oboznámený technickými prostriedkami kamerový záznam z ÚVTOS Ilava a úradný záznam k
tomuto kamerového záznamu zo dňa 21.11.2016, za súhlasu procesných strán podľa § 263 odsek 1
Tr. poriadku boli prečítané svedecké výpovede opatrovníčky poškodeného V. D., svedkov Y. O., V. Y.,
H.. E. Y., H.. C. L., E. L., J. F., J. F. a J. V.. Podľa § 268 odsek 2 Tr. poriadku za súhlasu prokurátora
a obžalovaného bol oboznámený znalecký posudok KEÚ PZ Košice, odbor prírodovedného skúmania
a kriminalistickej identifikácie sp. zn. ČES:PPZ-KEU-KE/EXP2016/3329 zo dňa 18.04.2017, znalecký
posudok č. 79/2017 zo dňa 31.10.2017 vypracovaný znalcom z odboru psychológia, klinická psychológia
detí, klinická psychológia dospelých J.. C. L. podľa § 269 Tr. poriadku boli oboznámené listinné dôkazy a
to zápisnica o ohliadke miesta činu, lekárske správy, záznamy o použití donucovacích prostriedkov, výpis
z ústrednej evidencie priestupkov, odpis registra trestov na obžalovaného, osobná karta z UVV a ÚVTOS
Ilava na poškodeného F. D., správa ohľadnej oprávnenej osoby na zabezpečenie kamerových záznamov
ÚVV a ÚVTOS Ilava zo dňa 28.02.2019. Z odôvodnenia prvostupňového rozsudku teda nepochybne
vyplýva, že Okresný súd Trenčín pri ustálení skutkových záver vychádzal výlučne z dôkazov vykonaný
na hlavnom pojednávaní, teda nie je pravda, že svoje skutkové zistenia založil na dôkazoch vykonaných
pred vznesením obvinenia. Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že
poškodený v A. väznici vykonával trest odňatia slobody, pričom obžalovaný bol v inkriminovanom čase
príslušníkom ZVJS, ktorý realizoval právomoci v rámci ústavu na výkon trestu A. a proti poškodenému
použil donucovacie prostriedky. Z výpovede obžalovaného ako aj z výpovede svedka M. (druhého
príslušníka ZVJS prítomného na mieste činu), ktorí boli s výnimkou poškodeného jedinými priamymi
účastníkmi prejednávaného zločinu, vyplýva, že poškodený v určitom momente napadol obžalovaného,
na čo sa obžalovaný začal brániť použitím hmatov, chvatov, úderov a kopov v zmysle §
31 odsek 1 Zákona číslo 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže. Zákrok obžalovaného bol
okrem iného vedený smerom do oblasti hlavy poškodeného. Následne obžalovaný spoločne s ďalším
príslušníkom ZVJS M. poškodeného spacifikovali, pričom všetci traja spadli na zem a poškodený zostal
ležať v bezvedomí v dôsledku pádu na hlavu. V tomto momente zrejme zo strany obžalovaného
možno uplatnenie fyzického násilia voči poškodenému právne posúdiť ako výkon jeho oprávnenia
vyplývajúceho mu z ustanovenia § 31 odsek 1, § 33 odsek 1 písm. a) Zákona číslo 4/2001 Z. z.
o Zbore väzenskej, teda môže ísť o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť. Z obsahu vykonaných dôkazov
však ďalej vyplýva, že obžalovaný napriek bezmocnosti poškodeného, spôsobenej jeho bezvedomím,
poškodeného opakovane, niekoľko krát kopol do oblasti hlavy, pričom mu spôsobil určité zranenia.
Hoci obžalovaný tvrdí, že poškodeného nijakým spôsobom po jeho spacifikovaní nekopol a hoci jeho
verziu má potvrdzovať aj svedok M., z obsahu vykonaných dôkazov najmä z kamerového záznamu
a zo znaleckých posudkov a výpovede znalca vyplýva, že tieto tvrdenie nie sú
pravdivé. Obžalovaný O. na hlavnom pojednávaní uviedol, že poškodeného udieral brachiálne do oblasti
hlavy a svedok M. ho udieral lakťom do oblasti záhlavia. Z kamerového záznamu vyplýva, že pohyb
obžalovaného vôbec nesvedčí na normálnu obyčajnú chôdzu, ale je zrejmé, že obžalovaný sa pripravuje
na uskutočnenie kopu, ktorý následne realizuje. Zo znaleckého posudku KEU PZ Košice vyplýva, že
bola preukázaná prítomnosť stopového množstva krvi, ktorej DNA profil je zhodný s DNA profilom
poškodeného F. D. na pravej topánke obžalovaného obutej v čase spáchania skutku. Táto sa logicky
mohla na obuv obžalovaného dostať iba uskutočnením kopu do hlavy poškodeného. Sám obžalovaný
ani vo svojom odvolaní prítomnosť DNA poškodeného na svojej obuvi nevysvetľuje. Prítomnosť výtoku
krvi na hlave poškodeného pritom vyplýva, aj z výpovede svedkov F. a D., ktorí sa dostavili na miesto
činu bezprostredne po vzniku úrazu a ktorí uviedli, že na poškodenom videli len jedno povrchové
zranenie s výtokom krvi a to na hlave. Z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní vyplýva, že hoci
bdelá kóma u poškodeného nebola spôsobená údermi, tak ako je to popísané v obžalobe, ale obrátením
poškodeného na chrbát, v ktorého dôsledku došlo k zapadnutí jazyka a zastaveniu prívodu vzduchu do
mozgu, znalec bez akýchkoľvek pochybností popísal, že zranenia hlavy temporoparietálne vpravo boli
spôsobené dodatočnými kopmi do hlavy poškodeného. Znalec uviedol, že tieto zranenia boli spôsobené
kopaním, pričom tieto údery nemohli vzniknúť pri služobnom zákroku, tak ako ho popísal obžalovaný a
svedok M.. Podľa záveru znalca otras mozgu III. stupňa vznikol pádom poškodeného, v ktorého dôsledku
poškodený upadol do bezvedomia. Znalec bol jednoznačne presvedčený, že uvedené poranenia vpravo
vzniklo, keď bol poškodený v bezvedomí. Podľa znalca poranenia v tejto časti hlavy boli spôsobené
viacerými kopmi stredne veľkou až veľkou intenzitou, pričom týmito kopmi mu mohlo byť spôsobené
zhoršenie otrasu mozgu III. stupňa. Z výpovede znalca na hlavnom pojednávaní vyplýva, že neodbornou
manipuláciou obžalovaného s poškodeným, ktorý bol v bezvedomí, vo forme jeho
prevrátenia na chrbát, došlo k zapadnutiu jeho jazyku a následne k asfyxii, ktorá
viedla k bdelej kóme, z ktorej sa poškodený doposiaľ neprebral, pričom ide o nezvratný stav s následkom

trvalého poškodenia funkcie mozgu jej šedej hmoty. Z popisu poskytnutia prvej pomoci, tak bola popísaná
vypočúvanými osobami vyplýva, že obžalovaný sa nepresvedčil, či poškodený nemá zapadnutý jazyk.
Zo správy ÚVTOS Ilava vyplýva, že obžalovaný sa pred prejednávaným činom niekoľko krát zúčastnil
odborného školenia, ktorého predmetom bolo okrem iného aj správne poskytovanie prvej pomoci. Zo
záverov dokazovania je teda zrejmé, že obžalovaný kopal poškodeného do oblasti hlavy v čase, kedy
bol poškodený preukázateľne v bezvedomí a nepredstavoval teda pre obžalovaného a ani pre iného
príslušníka ZVJS žiadne nebezpečenstvo. Pričom z jeho strany útok bezprostredne nehrozil, útok ani
netrval a podľa všetkých znakov, najmä z faktu, že ležal na zemi v bezvedomí nebolo možné vyvodiť, že
útok bude pokračovať. Zo záverov dokazovania ďalej vyplýva, že obžalovaný neodbornou manipuláciou
s poškodeným v čase jeho bezvedomia spôsobil zapadnutiu jazyka poškodeného v dôsledku a následne
k asfyxii, ktorá viedla k jeho bdelej kóme. Z uvedených dôvodov považujem rozsudkom prvostupňového
súdu za zákonný a vecne správny a preto navrhujem aby Krajský súd Trenčín v zmysle § 319 Trestného
poriadku zamietol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné.“

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa konalo za splnenia všetkých procesných podmienok,
prokurátor krajskej prokuratúry v rámci konečného návrhu uviedol, že zotrváva na svojom písomnom
stanovisku podanému k písomnému odôvodneniu odvolania obžalovaného a navrhol jeho odvolanie ako
nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku zamietnuť.

Opatrovníčka poškodeného V. D. sa na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu v rámci konečného návrhu
nevyjadrila.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a aby sám obžalovaného podľa § 285
písm. c) Tr. poriadku spod obžaloby prokurátora oslobodil.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu právom konečného návrhu uviedol, že chce
podotknúť, že sa necíti byť zodpovedným za neodborne poskytnutú pomoc poškodenému, o čom je
aj dôkaz v trestnom spise, pretože do minúty bol na mieste prítomný ústavný lekár a i ďalšie osoby
a poškodenému bola poskytovaná odborná lekárska pomoc a je presvedčený, že počas toho, ako on
pomáhal poškodenému, jazyk zapadnutý nemal.

Podľa § 317 odseku 1 Tr. poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 odseku 1
Tr. poriadku alebo nezruší rozsudok podľa § 316 odseku 3 Tr. poriadku, preskúma zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 odseku 1 Tr. poriadku.

Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal z podnetu podaného odvolania obžalovaného, ktoré bolo
podané oprávnenou osobou a včas napadnutý rozsudok v intenciách § 317 odseku 1 Tr. poriadku
pričom zistil, že vo vzťahu k rozhodovaniu o vine, v záujme náležitého zistenia skutkového stavu
veci prvostupňový súd vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy,
ktoré správne vyhodnotil zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na
starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu to
ukladá ustanovenie § 2 odseku 12 Tr. poriadku, a na základe toho dospel k správnym skutkovým
zisteniam i právnym záverom, ktoré v súlade s ustanovením 168 odseku 1 Tr.
poriadku aj podrobne a vecne správne v napadnutom rozsudku odôvodnil. So zreteľom na vykonané
dôkazy, na ktoré poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré na seba nadväzujú, navzájom
sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových
zistení, ale i záverov prvostupňového okresného súdu vo vzťahu k právnemu posúdeniu konania
obžalovaného. Obžalovaný aj napriek tomu, že poprel spáchanie žalovaného skutku v rozsahu tak,
ako mu bol kladený za vinu, na svoju obhajobu nič podstatné neuviedol, keď pritom nepoprel svoju
prítomnosť v inkriminovanom čase a na inkriminovanom mieste, pričom zo spáchania žalovaného
skutku v celom rozsahu je usvedčovaný viacerými, aj keď v prevažnej väčšine nepriamymi dôkazmi,
ktoré však na seba nadväzujú a vzájomne sa podporujú a vytvárajú logický reťazec dôkazov, ktoré
bez relevantných rozumových pochybností obžalovaného usvedčujú. V prvom rade, aj so zreteľom
na odvolacie námietky je potrebné zdôrazniť, že okresný súd rozhodnutie o vine obžalovaného oprel
iba o také dôkazy na hlavnom pojednávaní, ktoré skutočne boli zabezpečené a vykonané zákonným

spôsobom, aj napriek odvolacím námietkam obžalovaného, ktoré však nebolo možné v tomto smere
akceptovať, pričom na ďalšie dôkazy, ktorých použitie by prichádzalo do úvahy okresný súd neprihliadol,
ak neboli zákonným spôsobom zabezpečené a vykonané. Aj keď výpovede obžalovaného H. O. a
svedka H. M. by samé o sebe nemohli byť podkladom pre uznanie viny obžalovaného, predsa len
paradoxne nimi uvádzané niektoré skutočnosti o priebehu skutkových okolností podporujú usvedčujúce
dôkazy, z ktorých najvýznamnejšími sú obrazový záznam z inkriminovaného miesta a z inkriminovaného
času incidentu, zaistené krvné stopy na jednej z topánok obžalovaného, ktoré mal v inkriminovanom
čase vo výkone služby obžalovaný obuté, v spojení so znaleckým posudkom z Kriminalistického a
expertízneho ústavu Policajného zboru a napokon tiež vzniknuté zranenia poškodeného F. D. a určený
spôsob ich vzniku v priamej a príčinnej súvislosti s konaním inej osoby znaleckým posudkom H..
E. F., ktorý súčasne bez relevantných pochybností, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil nesprávnosť
poskytnutia prvej pomoci poškodenému F. D., v dôsledku ktorej došlo k bezprostrednému ohrozeniu
jeho života a následne vzniku vážnym ťažkým následkom na jeho zdraví a teda k jeho ťažkému
nepriaznivému nielen fyzickému ale aj psychickému stavu, v dôsledku čoho nebolo možné poškodeného
ani ako svedka už vo veci vypočuť. Aj keď je nesporné a vyplynulo to z vykonaného dokazovania,
že poškodený F. D. počas svojho výkonu trestu odňatia slobody bol problémovým odsúdeným, ktorý
opakovane a viackrát porušoval ústavný poriadok, v dôsledku čoho bol opakovane disciplinárne riešený
a aj v inkriminovanom čase počas vychádzky v určenom priestore sa začal správať v rozpore s
platným Zákonom o výkone trestu odňatia slobody a ústavným poriadkom, čo napokon vyústilo až do
predmetného incidentu, skutočnosť, že mal začať fyzicky útočiť voči obžalovanému, v dôsledku čoho
obžalovaný a svedok H. M. ako príslušníci ZVJS museli v inkriminovanom
mieste vykonať zákonný služobný zákrok voči poškodenému, preukazujú výlučne iba ich tvrdenia a
žiadne iné dôkazy, ktoré vzhľadom na procesné postavenie obžalovaného a jeho obhajobu a postoj
svedka H. M., ktorý v prvopočiatku trestného konania využil zákonné právo a nevypovedal, ako aj
skutočnosť, že k takémuto fyzickému incidentu došlo práve v priestore, ktorý nie je monitorovaný
ústavným kamerovým systémom a jeho obrazovým záznamom (v inkriminovanom čase), o čom
obžalovaný aj svedok H. M. museli mať nesporne vedomosť, môžu vzbudzovať určité pochybnosti
vôbec o oprávnenosti ich prvotného služobného zákroku voči poškodenému. Na druhej strane ale
na neexistenciu iného relevantného dôkazu (vo vzťahu k obžalovanému aj s prihliadnutím na platnú
zásadu „in dubio pro reo t. j. v pochybnostiach v prospech obvineného - obžalovaného)“, ktorý by
bez akýchkoľvek rozumových pochybností vyvracal vierohodnosť ich tvrdení o skutkových okolnostiach
ohľadom ich služobného zákroku voči poškodenému, boli závery nie len žalobcu - prokurátora v
skutkovej časti podanej obžalobe, ale i závery okresného súdu v
skutkovej časti napadnutého rozsudku i v jeho odôvodnení správne a zákonné. Ako však vyplynulo z
už ďalších uvedených usvedčujúcich dôkazov, konanie obžalovaného popísané v skutku pod bodom 1
napadnutého rozsudku už bolo jednoznačne v rozpore so zákonom, t. j. útok obžalovaného opakovaným
kopaním do oblasti hlavy fakticky už spacifikovaného poškodeného. Konanie obžalovaného vykazuje
nie len nezákonnosť jeho konania z pohľadu jeho postavenia príslušníka ZVJS ako verejného činiteľa,
ale aj so zreteľom na jeho brutalitu aj amorálnosť takéhoto správania sa. Poškodený F. D. totiž už
nemal možnosť pokračovať vo fyzickom útoku voči obžalovanému a prípadne aj voči svedkovi H. M.
a ani sa brániť následnému útoku obžalovaného. Z obrazového ústavného kamerového záznamu z
vnútorného priestoru smerom ku chodbe, kde sa odohral predmetný incident celkom logicky a bez
pochybností vyplýva, že útočníkom, ktorý opakovane kopal do poškodeného, preukázateľne už v
čase, keď poškodený F. D. ležal bezvládne na zemi bol práve iba obžalovaný H. O., čo preukazuje
chronologicky zaznamenaný pohyb druhého príslušníka ZVJS - svedka H. M. ústavným kamerovým
systémom a jeho obrazový záznam, ktorý v tom okamihu išiel uzatvoriť pootvorené dvere na vstupe
z vonkajšej strany do chodby, kde sa stal predmetný incident. Obžalovaného však usvedčili ale aj
zaistené krvné stopy, ktoré preukázali prítomnosť krvi poškodeného na jednej z jeho topánok, ktoré
mal obžalovaný v inkriminovanom čase obuté. Predovšetkým ide o krvnú stopu tesne pri špici jeho
topánky, čo len logicky preukazuje, že páchateľom mohol byť iba obžalovaný H. O.. Neobstoja jeho
odvolacie námietky v tom, že tieto jeho topánky boli zaistené až s väčším časovým odstupom. Je
logicky aj technicky neprijateľné, aby niekto do času ich zaistenia orgánmi činnými v trestnom konaní
manipuloval v neprospech obžalovaného navyše, ak sa paradoxne obžalovaný bráni popritom aj tým,
že krv poškodeného sa na jeho obuv v inkriminovanom čase dostala náhodne pri strete s telom
poškodeného. Neakceptovateľnými sú aj námietky obžalovaného voči zabezpečenému ústavnému
kamerovo-obrazovému záznamu z inkriminovaného dňa, pretože tento sa vykonával a vykonáva v
súlade so zákonom a bol získaný zákonným a transparentným spôsobom, bez vykázania známok
neprípustnej manipulácie s ním. Napokon obžalovaného H. O. podporne usvedčujú aj znalecké závery

psychologického posúdenia jeho osoby, ktoré ho závažným spôsobom diskvalifikujú z vykonávania
tak náročného povolania, akým je povolanie príslušníka ZVJS, ktorý musí disponovať potrebnou
dávkou psychickej odolnosti voči stresovým situáciám a zdržať sa nedovoleného agresívneho správania
sa voči svojmu okoliu, ktoré prekračuje rámec dovoleného a zákonného brachiálneho správania sa
v určitej situácii, predovšetkým voči odsúdeným či obvineným osobám a teda vyžaduje starostlivé
zvažovanie použitia dostupných a oprávnených donucovacích prostriedkov. Vzhľadom na preukázaný
skutkový stav, skutočnosť, že poškodený, ktorý nebol a ani nemohol byť ozbrojený a bol pod dozorom
dvoch príslušníkov ZVJS, navyše v inkriminovanom priestore vo vnútorných priestorov ústavu ZVJS,
v prítomnosti a v dosahu ďalších príslušníkov ZVJS tak, ak to vyplynulo aj z ústavných kamerovo-
obrazových záznamov, vzbudzuje do istej miery pochybnosti o nevyhnutnej potrebe tak intenzívneho
zásahu obžalovaného a svedka H. M. voči poškodenému F. D. v inkriminovanom čase. Bez pochyby
významným usvedčujúcim dôkazom je aj znalecký posudok znalca H.. E. F., ktorý zrozumiteľne a bez
relevantných pochybností preukazuje rozsah poranení u poškodeného F. D. a jasný mechanizmus
ich vzniku a to vo vzťahu k obom žalovaným skutkom pod bodmi 1 a 2. Ani tu neobstoja odvolacie
námietky obžalovaného, že na uvedený znalecký posudok nie je možné prihliadať, pretože znalec v
jeho písomnom vyhotovení vychádzal z niektorých dôkazov - výpovedí svedkov, príslušníkov ZVJS
pred zbavením ich zákonnej mlčanlivosti. Táto skutočnosť však v zásade neznehodnocuje tento dôkaz
smerom k jeho nemožnosti procesne ho použiť, pretože okresný súd vychádzal zo záverov znalca, ktoré
predniesol zákonným spôsobom na hlavnom pojednávaní so zreteľom iba na také dôkazy, ktoré tvorili
určitý podklad pre jeho znaleckú činnosť v posudzovanom prípade a o ktoré bolo možné oprieť jeho
závery, okrem iného aj o dôkazy, ktoré znalcovi nemuseli byť známe v čase, keď v prípravnom konaní
vypracovával svoj predmetný písomný znalecký posudok. Uvedený znalecký posudok jednoznačne a
bez pochybností vyvracia odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu k žalovanému skutku pod bodom
2 v tom smere, že sa necíti byť zodpovedným za neodborne poskytnutú prvú pomoc a že v čase, keď mu
ju poskytoval je presvedčený, že poškodený nemal zapadnutý jazyk a že odborná lekárska pomoc mu
bola ale následne poskytnutá. Stotožniť sa s odvolacími námietkami obžalovaného je možné výlučne iba
v tej časti, že je pravdou, že odborná lekárska pomoc bola poškodenému následne poskytnutá, ale až
s väčším časovým odstupom tak, ako to vyplýva zo zabezpečeného ústavného kamerovo-obrazového
záznamu, čo však z odborného hľadiska vzhľadom na akútny nepriaznivý zdravotný stav, ktorý nastal
u poškodeného, nemohla táto lekárska pomoc už konvalidovať predchádzajúcu nesprávne poskytnutú
prvá pomoc obžalovaným, ktorý preto nesie za ňu bezprostrednú zodpovednosť.

Vzhľadom na uvedené preto ani odvolací krajský súd nemal pochybnosti o správnosti a úplnosti
skutkových zistení prvostupňového okresného súdu a v plnej miere sa stotožnil s hodnotením
vykonaných dôkazov tak, ako to vyjadril prvostupňový okresný súd v písomnom vyhotovení svojho
rozsudku, pričom odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku v
tejto časti. Je potrebné dodať, že ak prvostupňový okresný súd ustálil ním zistený skutkový stav veci
tak, ako je uvedený v napadnutom rozsudku a inak, ako je uvedený v podanej obžalobe prokurátora
Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 20. decembra 2017 pod č. k. 2Pv 703/16/3309-117, doručená
prvostupňovému Okresnému súdu Trenčín dňa 22. decembra 2017, postupom prvostupňového
okresného súdu nedošlo k narušeniu skutkovej totožnosti. Práve naopak, konanie obžalovaného bolo
ním vecne správne aj chronologicky vyšpecifikované.

Pokiaľ ide o právne posúdenie konania obžalovaného v zmysle Trestného zákona a i
v rámci riešenia prejeduciálnych (predbežných) otázok z pohľadu dodržania či porušenia jednotlivých
príslušných ustanovení Zákona č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, vrátane ďalších
interných predpisov, aj tu prvostupňový okresný súd taktiež postupoval v súlade so zákonom, keď jeho
konanie po vyriešení prejudiciálnych otázok tak, ako to vyplýva z napadnutého rozsudku, po právnej
stránke správne posúdil konanie obžalovaného v prípade skutku pod bodom 1 ako pokus trestného činu
zločinu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 14 odsek 1 k § 326 odsek 1 písm. a), odsek 3
písm. a) Tr. zákona a v prípade skutku pod bodom 2 ako nedbanlivostný trestný čin prečinu ublíženia
na zdraví podľa § 157 odsek 1, odsek 2 písm. a) s poukazom na § 138 písm. h) Tr.
zákona, pretože boli naplnené všetky potrebné formálne znaky týchto skutkových podstát, vrátane
naplnenia potrebného materiálneho korektívu podľa § 10 odsek 2 Tr. zákona v
prípade predmetného prečinu. Obžalovaný z hľadiska veku spĺňal podmienky trestnej zodpovednosti
jednoznačne ako dospelý páchateľ trestného činu, pokiaľ ide o oba skutky aj ako špeciálny subjekt
- verejný činiteľ podľa § 128 odsek 1 Tr. zákona, pričom v konaní neboli zistené žiadne relevantné
skutočnosti, ktoré by preukazovali, že obžalovaný bol v inkriminovanom čase nepríčetným, či konal v

stave zmenšenej príčetnosti (§ 23 Tr. zákona). Naplnené boli aj jednotlivé
objekty útokov predmetného zločinu aj prečinu - ochrana záujmu štátu na riadnom výkone právomoci
verejného činiteľa a na ochrane práv a povinností fyzických a právnických osôb ako aj ochrana ľudského
zdravia a splnené boli tiež ich subjektívne stránky, t. j. priamy úmysel (dolus directus) obžalovaného
podľa § 15 písm. a) Tr. zákona v prípade skutku pod bodom 1 a v prípade skutku pod bodom 2
vedomá nedbanlivosť obžalovaného podľa § 16 písm. a) Tr. zákona. Z obsahu celého skutku tak, ako
je popísaný v skutkovej časti napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva aj naplnenie objektívnych
stránok jednotlivých predmetných trestných činov.

Pri ukladaní trestu prvostupňový okresný súd v zásade nepochybil, keď obžalovanému uložil v rámci
zákonnej sadzby, podľa najprísnejšej zbiehajúcej sa skutkovej podstaty trestného činu zločinu podľa
§ 326 odsek 3 Tr. zákona (základná sadzba od 7 do 12 rokov) nepodmienečný úhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 7 rokov. Nepochybil, keď obžalovanému priznal poľahčujúcu okolnosť podľa § 36
písm. j) Tr. zákona - vedenie riadneho života do spáchania žalovanej trestnej činnosti. K pochybeniu
však došlo, keď aplikoval ustanovenie o úhrnnom treste odňatia slobody podľa § 41 odsek 2 Tr. zákona,
t. j. s aplikáciou tzv. „asperačnej - zostrujúcej“ zásady, pre ktorú aplikáciu však v posudzovanom prípade
neboli splnené všetky zákonné podmienky. Obžalovaný sa predmetných trestných činov síce dopustil
v dvojčinnom súbehu, z toho jedného zločinu a jedného prečinu, avšak v prípade prečinu išlo iba o
nedbanlivostný prečin, čím mal prvostupňový okresný súd správne aplikovať ustanovenie o úhrnnom
treste iba podľa § 41 odsek 1 Tr. zákona a v takomto prípade potom u obžalovaného aj identifikovať
spáchanie viacerých trestných činov ako priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zákona, čím by
nastal vyrovnaný počet priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Vzhľadom na všetky zákonné kritéria
ustanovenia § 34 odsek 1, odsek 4 Tr. zákona, okolnosti, za akých sa dopustil obžalovaný oboch
skutkov, brutalitu jeho konania, nevynímajúc obžalovaným spôsobený veľmi ťažký následok na zdraví
poškodeného a v neposlednom rade ani sebareflexia obžalovaného a patrične neprejavená ľútosť aspoň
nad následkami, ktoré nastali u poškodeného, je uložený úhrnný trest odňatia slobody prvostupňovým
okresným súdom skôr trestom miernym. Vzhľadom ale k tomu, že absentovalo odvolanie prokurátora,
nebolo možné v neprospech obžalovaného v dôsledku iba jeho podaného odvolania zasiahnuť do
uloženého úhrnného trestu odňatia slobody a fakticky aj predmetného uloženého trestu zákazu činnosti v
jeho neprospech. To, že obžalovanému bol uložený úhrnný trest odňatia slobody na samej dolnej hranici
zákonnej sadzby však na druhej strane aj napriek vytýkanému pochybeniu prvostupňovým okresným
súdom pri aplikácii úhrnného trestu nebol preto dôvodom už iba k „formálnemu“ napraveniu tohto
pochybenia. Správne a zákonné bolo však prvostupňovým okresným súdom zaradenie obžalovaného
na výkon uloženého úhrnného trestu odňatia slobody podľa § 48 odsek 2 písm. a) Tr. zákona do
najmiernejšieho ústavu na výkon trestu odňatia slobody, do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, pretože iné, prísnejšie zaradenie podľa § 48 odsek 4 Tr. zákona ani krajský súd
nepovažoval za nevyhnutné. Pokiaľ ide o predmetný uložený trest zákazu činnosti, tento bol uložený v
súlade so zákonom a spolu s už uloženým úhrnným nepodmienečným trestom odňatia slobody aj podľa
názoru krajského súdu by mal ešte naplniť očakávaný účel trestu podľa § 34 odsek 1, odsek 4 Tr.
zákona. Oba tieto uložené tresty prvostupňovým okresným súdom vyjadrujú aj ešte stále dostatočné
morálne odsúdenie konania obžalovaného spoločnosťou.

Správnym a zákonným je aj výrok prvostupňového okresného súdu v adhéznom konaní, t. j. v konaní
o náhrade škody, keď poškodeného F. D. a jeho opatrovníčku V. D., aj napriek tomu, že sa prioritne
domáhali náhrady škody primárne titulom riadne vyčísleného bolestného v zmysle znaleckého posudku,
podľa § 288 odsek 1 Tr. poriadku s uplatneným nárokom na náhradu škody
odkázal na civilný proces. Hoci prvostupňový okresný súd celkom nevysvetlil správnosť a zákonnosť
tohto výroku v napadnutom rozsudku, z preukázaného skutkové stavu veci a jeho povahy
vyplynulo, že primárne zodpovedným subjektom za spôsobenie škody na zdraví poškodeného prichádza
do úvahy zamestnávateľ obžalovaného, ku ktorému bol v služobnom pomere v rámci pracovnoprávneho
vzťahu, keďže z preukázaných skutkových okolností vyplynulo, že škoda poškodenému mala viac-menej
vzniknúť fakticky nedbanlivostným konaním obžalovaného, pričom zamestnávateľ obžalovaného nebol
účastníkom predmetného trestného konania.

Vzhľadom na uvedené aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok je vecne správny, presvedčivý,
nevykazujúci prvky arbitrárnosti a v podstate zákonný vo všetkých jeho výrokoch a odvolanie
obžalovaného je tak nedôvodné, odvolací súd rozhodol tak, že podľa § 319 Tr. poriadku
ho zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť n i e j e prípustná.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.