Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, November 11, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6To/43/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8719010775
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Varga PhD., LL.M., MBA
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8719010775.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M.,
MBA a sudcov JUDr. Emila Dubňanského a JUDr. Petra Farkaša, na verejnom zasadnutí konanom dňa
11.11.2020 v trestnej veci obžalovaného E. H., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1,
3 písm. b/ Tr. zákona s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Poprad zo dňa 27.05.2020, sp. zn. 6T/92/2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného H. E..

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad zo dňa 27.05.2020, sp. zn. 6T/92/2019 bol obžalovaný E. H.
uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zákona, s
poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- si ako otec H. H. J., nar. XX.XX.XXXX, hoci mu vyživovacia povinnosť vyplýva priamo zo Zákona o
rodine,kdenazáklade§7ods.1Trestnéhoporiadkuoposudzovanípredbežnýchotázokspoukazomna
§ 62 ods. 3 Zákona č. 36/05 Z. z. o rodine, v zmysle ktorého každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti,
možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo
výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, teda je povinný prispievať
na výživu mal. J. od 12.08.2015 do 30.06.2017 sumou minimálne 27,13 eur mesačne, od 01.07.2017

do 30.06.2018 sumou 27,32 eur mesačne, od 01.07.2018 do 30.06.2019 sumou 28,08 eur mesačne a
od 01.07.2019 doposiaľ sumou 28,79 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky
J. J., nar.XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., H. č. XXX/XX, okres E., túto svoju vyživovaciu povinnosť si v
okrese E., ani na iných miestach od 12.08.2015 do 27.05.2020 z nedbanlivosti neplní, čím mu vznikol
dlh na výživnom vo výške 1.604,91 eur.

Za uvedený skutok mu bol podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 36 písm. j/ Tr. zákona, § 38 ods.
2, 3 Tr. zákona, uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu bol výkon trestu podmienečne odložený.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 15 mesiacov.

Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas, podaním doručeným súdu prvého stupňa prostredníctvom
obhajcu dňa 10.06.2020 odvolanie obžalovaný. Namietal, že výsledky dokazovania pred súdom prvej
inštancie neodôvodňujú objektívny záver vo vzťahu k uznaniu viny zo žalovaného prečinu. Skutočnosť,
že za daných okolností ide o konanie voči ušlému, ešte neznamená, že môže byť odsúdený bez
akéhokoľvek preukázania naplnenia skutkovej podstaty trestného činu zanedbania povinnej výživy. Na
základe ust. § 62 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z.z. obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa

svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Za daných okolností poukazuje na ustálenú
rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky vo vzťahu k trestnému činu zanedbania povinnej výživy.Na základe rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 3To/145/2010 je zrejmé, že samotné zistenie,
že osoba si neplní svoju zákonnú povinnosť vyživovať iného, ešte neznamená, že sa dopúšťa trestného
činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona. Pre vyslovenie záveru, že sa dopustil trestného

činu podľa § 207 Tr. zákona sa musí preukázať aj subjektívna stránka skutkovej podstaty tohto trestného
činu. Je potrebné vychádzať z jeho sociálnej, majetkovej a finančnej situácie, pričom treba náležite
zistiť aj dôvody, ktoré sa o túto situáciu pričinili. Ak nebude preukázané naplnenie subjektívnej stránky
skutkovej podstaty tohto trestného činu už v prípravnom konaní, prichádza do úvahy postup podľa § 241
ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6To/46/2011,

Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 5T/126/2010 a uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.
zn. 5To/35/2013, kde je vyjadrený právny názor spočívajúci v tom, že za predpokladu, že výška príjmov
povinnej osoby nedosahuje výšku životného minima, nejde o trestný čin a preto je za daných okolností
nevyhnutné v každom konaní zisťovať reálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery, čo sa v rámci
dokazovania pred súdom prvého stupňa objektívne nestalo. Samotné zistenie, že si neplní zákonnú
povinnosť vyživovať iného, ešte nepochybne neznamená, že sa dopustil trestného činu zanedbania

povinnej výživy. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že ani
len poškodená nevie objektivizovať reálne schopnosti, možnosti a majetkové pomery vo vzťahu k nemu,
čo má zásadný vplyv na uznanie viny. Poškodená pripustila možnosť, že reálne nepracuje, s tým, že
rovnako nevedela, akýmkoľvek spôsobom objektivizovať jeho majetok a finančnú situáciu. Pokiaľ ide
o vykonané dokazovanie, konajúci súd v rámci svojho rozhodnutia vychádzal výlučne z domnienok a

prezumpcie viny. Je nemysliteľné, aby bolo preukázanie viny a naplnenie znakov skutkovej podstaty
trestného činu zanedbania povinnej výživy založené len na domnienkach a predpokladoch, ktoré nemajú
reálnu oporu vo vykonanom dokazovaní. Právny záver súdu prvého stupňa je chybný a nezodpovedá
správnym a úplným skutkovým zisteniam vyplývajúcim z dôkaznej situácie a na rozdiel od súdu prvého
stupňa je toho názoru, že z doteraz vykonaného dokazovania podľa obsahu spisu a z neho vyplývajúcich

skutočností, v žiadnom prípade nevyplýva taký záver vo vzťahu k výroku o vine, k akému dospel súd
prvého stupňa. Vzhľadom na uvedené, navrhuje, aby ho odvolací súd spod obžaloby v celom rozsahu
oslobodil, eventuálne, aby vrátil vec súdu prvého stupňa na nové konanie.

Na základe takto riadne a včas podaného odvolania krajský súd v zmysle ust. § 317 ods. 1 Tr. poriadku

preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie,akoajsprávnosťpostupukonania,ktoréimpredchádzalo,prihliadnucajnachyby,ktoréneboli
odvolaním vytýkané, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k
záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania bolo nepochybne
zistené, že obžalovaný je otcom maloletého dieťaťa H. H. J., pričom jeho vyživovacia povinnosť
trvá naďalej. Zároveň bolo zistené, že obžalovaný si vyživovaciu povinnosť tak, ako táto vyplýva zo
Zákona o rodine neplní vôbec, ani v minimálnom rozsahu, pričom z jeho strany nedošlo k žiadnym
úhradám výživného a výživné si neplní ani iným spôsobom, a to aj napriek tomu, že má vedomosť,

že je otcom maloletého dieťaťa. Obžalovaný sa o maloletého zaujíma iba sporadicky, prostredníctvom
mobilných aplikácií, nekupuje mu darčeky, iba v jednom prípade mu doniesol autíčko, kraťasy a tričko.
Keďže z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný o existencii maloletého syna má vedomosť,
čo potvrdzuje aj zápisnica o určení otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov, ktorú obžalovaný aj
vlastnoručne podpísal, musí si byť vedomý aj vyživovacej povinnosti voči nemu. Vyživovacia povinnosť

mu vyplýva zo Zákona o rodine, pričom v konkrétnom prípade bola určená aj rozhodnutím súdu. Aj
keď rozsudok Okresného súdu Poprad vo veci určenia otcovstva a určení vyživovacej povinnosti nebol
predpísanýmspôsobomdoručenýobžalovanému,ničtonemenínatom,žeobžalovanýpreukázateľnesi
je vedomý, že je otcom maloletého dieťaťa. Z výpovede svedkyne poškodenej vyplynulo, že obžalovaný
jeosobousvyššímsociálnymštandardomnežjepriemervkrajine,zktorejpochádza,čomuzodpovedajú

jeho záujmy, vzdelanie a pracovné činnosti, ktoré v minulosti vykonával. Ako z jej výpovede vyplynulo,
naposledy mala byť s obžalovaným v kontakte pred 2 mesiacmi, keď ju tento sám kontaktoval
prostredníctvom mobilných aplikácií a zároveň jej mal poslať fotografiu z Himalájí, kde sa mal aktuálne
nachádzať. Takto zistené poznatky spojené s osobou obžalovaného nesvedčia o jeho nemožnosti a
neschopnosti plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k maloletému dieťaťu. Aj keď možnosť a schopnosť

vykonaným dokazovaním nie je bližšie objektivizovaná a ani nie je možné ju bližšie objektivizovať, je
potrebnéprihliadaťnaust.§62ods.3Zákonaorodine,vzmyslektoréhokaždýrodičbezohľadunasvoje
schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom
rozsahu 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa. Takto zistené skutočnostipotom súd zohľadnil v skutkovej vete výroku tohto rozsudku, pričom dátum, odkedy obžalovaný neplní
svoju vyživovaciu povinnosť, stanovil na deň súhlasného vyhlásenia rodičov o určení otcovstva a výšku
výživného určil na sumu 30 % životného minima.

Po preskúmaní odvolaním napadnutého rozhodnutia, ako aj obsahu predloženého spisu, odvolací súd
v prvom rade poukazuje na vykonanie dôkazov, týkajúcich sa skutku, ktorý bol posúdený ako prečin
zanedbania výživy podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. b/ Tr.
zákona. Vo vzťahu k tomuto skutku boli vykonané dôkazy pred súdom prvého stupňa v dostatočnom

rozsahu potrebnom na zistenie a ustálenie skutkového stavu veci a to zákonným spôsobom. Z takto
procesne zabezpečených dôkazov následne okresný súd vyvodil skutkové okolnosti, pričom tieto majú
oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Tieto skutkové okolnosti považoval krajský súd za
správne a s nimi sa stotožnil a keďže súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne
rozviedol jednotlivé dôkazy, z ktorých pri ustálení skutkového stavu vychádzal, odvolací súd na toto
rozhodnutie z dôvodu neopakovania tých istých okolností a skutočností v celom rozsahu odkazuje.

Krajský súd rovnako konštatuje, že aj prípravné konanie bolo vykonané procesným spôsobom a dôkazy
boli zaobstarané v dostatočnom rozsahu odôvodňujúcom podanie obžaloby. Súd prvého stupňa sa s
týmito dôkazmi vysporiadal v celom rozsahu a to aj s prihliadnutím na návrhy a námietky procesných
strán. Úplnosť vykonaných dôkazných prostriedkov vytvorila vo veci nevyhnutný základ aj pre konanie
nadriadeného súdu, ktoré spočívalo v zhodnotení vykonaných dôkazov v zmysle zásad uvedených v §

2 ods. 12 Tr. poriadku, na vytvorenie záverov o tom, či došlo k spáchaniu skutku, ak áno, ako a k akému.
Z obsahu uvedeného rozsudku súdu prvého stupňa zároveň vyplýva, že uvedené hodnotenie dôkazov
neodporuje základným princípom logického myslenia.

Výsledky vykonaného dokazovania vyznievajú jednoznačne a tvoria ucelený celok priamych ako aj

nepriamych dôkazov, z ktorých bez akýchkoľvek pochybností možno vyvodiť záver, že obžalovaný E. H.
spáchal skutok, ktorý mu bol obžalobou kladený za vinu.

V súlade s uvedeným je možné aj podľa názoru krajského súdu výrok o vine obžalovaného ustáliť
predovšetkým na základe výpovede svedkyne poškodenej J. J., ktorá uviedla, že keď bola tehotná, prišla

na Slovensko a obžalovaný mal prísť za ňou. Na Slovensko prišiel až keď malo dieťa 3 roky a vtedy
uznal otcovstvo. O dieťa sa zaujímal iba cez mobilné aplikácie. Pýtala od neho výživné 100,- eur, čo
bolo následne stanovené aj vo výroku rozsudku o určení výživného. Na Slovensku bol 2 - 3 týždne a
tak odišiel a odvtedy už neprišiel. Peniaze jej neposlal. O dieťa sa stará ona, jej príjem je cca 700,- eur
mesačne, dieťa núdzou netrpí. Obžalovaný sa ozval asi 2 mesiace dozadu, že keď príde do Indie, o

dieťa aj o ňu sa postará. Obžalovaný má peniaze, veľa cestuje a pochádza s vyššej kasty. Študoval
VŠ, pracoval v oblasti realít a predaja áut, mama mu posielala peniaze, keď trebalo, ale jeho finančnú
situáciu nevie zdokladovať. Vie o tom, že obžalovaný má vedomosť o rozsudku, ktorým bolo určené
otcovstvo a výživné, lebo sa jej na to pýtal, ako aj na to, čo má s tým robiť. Nevie, či obžalovaný vlastní
nejaký majetok.

Uvedená výpoveď svedkyne poškodenej je v zhode so zápisnicou o určení otcovstva súhlasným
vyhlásením rodičov spísanou na Matričnom úrade Poprad dňa 12.08.2015, z ktorej vyplýva, že matka
J. J. a otec E. H. súhlasne vyhlasujú, že otcom maloletého dieťaťa H. H. J. je uvedený otec E. H..

Z obsahu spisu zároveň nevyplýva, aby obžalovaný od doby uznania otcovstva, teda od doby, kedy sa
najneskôr dozvedel o tom, že je otcom maloletého dieťaťa preukázateľne výživné v akejkoľvek výške
a po akúkoľvek dobu platil.

Podľa § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti

a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške
30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa alebo nezaopatrené dieťa podľa
osobitného zákona.

Vzhľadom na uvedené sa krajský súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že aj keď

sa nepodarilo objektivizovať výšku majetkových a zárobkových pomerov obžalovaného, v zmysle
citovanéhozákonnéhoustanovenia§62ods.3Zákonaorodine,tentobolpovinnýnasvojedieťaH.H.J.,
vo vzťahu ku ktorému dňa 12.08.2015 uznal otcovstvo, plniť svoju vyživovaciu povinnosť minimálne vovýške 30 % zo sumy životného minima, pričom jednotlivé sumy životného minima za žalované obdobie
boli súdom prvého stupňa určené správne.

Správne preto prvostupňový súd posúdil konanie obžalovaného ako prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 1, 3 písm. b/ Tr. zákona, s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zákona, nakoľko obžalovaný
tým, že najmenej 2 mesiace v období dvoch rokov neplnil z nedbanlivosti zákonnú povinnosť vyživovať
iného a čin spáchal závažnejším spôsobom konania po dlhší čas, týmto svojím konaním naplnil tak po
objektívnej, ako subjektívnej stránke skutkovú podstatu uvedeného prečinu.

Okresný súd sa pri rozhodovaní o treste obžalovaného zaoberal aj poľahčujúcimi a priťažujúcimi
okolnosťami, pričom u obžalovaného zistil prevahu poľahčujúcich okolností, keď u obžalovaného
konštatoval poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, teda, že obžalovaný viedol pred
spáchaním trestného činu riadny život. Priťažujúcu okolnosť prvostupňový súd nezistil žiadnu.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery súd prvého stupňa zhodnotil všetky okolnosti prípadu, zároveň
prihliadol aj na osobu obžalovaného, pričom vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností upravil
trestnú sadzbu trestného činu tak, že znížil hornú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby o jednu
tretinu. S poukazom na odpis z registra trestov obžalovaného, z ktorého vyplýva, že tento nemá záznam
v registri trestov a nemá záznam ani vo výpise z Ústrednej evidencie priestupkov MV SR, aj odvolací

súd mal za to, že trest odňatia slobody na spodnej hranici trestnej sadzby vo výmere 12 mesiacov,
s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 15 mesiacov, možno považovať za trest primeraný a
dostatočný na nápravu obžalovaného, preto aj podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa správne
rozhodol, ak takýto trest obžalovanému uložil. Odvolací súd uložený trest považoval za správny a
zákonný, vzhľadom na okolnosti prípadu a osobu obžalovaného, jeho pomery a možnosť jeho nápravy,

ktorým zároveň bude dosiahnutý účel individuálnej ako aj generálnej prevencie.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré krajský súd odvolanie obžalovaného vyhodnotil ako nedôvodné a
toto postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.