Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie, Zmeňujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. august 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/94/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4416219963
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4416219963.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcu: Bytkomfort, s.r.o., so sídlom SNP 9, 940 02
Nové Zámky, IČO: 36 555 193, proti žalovaným v rade 1. O. B., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX P. V.,
P.. Z., v rade 2. O. N., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX P. V., P.. Z., zastúpení JUDr. Ernestom Botkom,
advokátom so sídlom Nové Zámky, M. R. Štefánika 3, IČO: 33 795 363, o vypratanie bytu, o odvolaní
žalovaných v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 8. novembra 2018, č.
k. 5C/326/2016-409, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku vo vzťahu k žalovanému 1/

z r u š u j e a konanie voči nemu z a s t a v u j e a žalobcovi nepriznáva náhradu trov prvoinštančného
konania.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 1/.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom I. a III. výroku vo vzťahu k žalovanej 2/ m e n í tak,
že žalobu z a m i e t a a žalovanej 2/ voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného

konania v rozsahu 100 %.

Žalovanej 2/ voči žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nové Zámky (v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len
„CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 8. novembra 2018, č. k. 5C/326/2016-409 (ďalej len
napadnutý rozsudok) rozhodol, že žalovaní v rade 1 a v rade 2 sú povinní vypratať dvojizbový byt č. 9 s
príslušenstvom, ktorý sa nachádza na 2. poschodí bytového domu č. XXX so súpisným číslom č. XXXX
na ulici P.. Z. č.X v P. V. a to do 60 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku a to bez nároku

na bytovú náhradu. Vo zvyšku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok
na náhradu trov konania voči žalovaným v rade 1 a 2 a to v rozsahu 100 %.

2. Spor súd prvej inštancie právne posúdil podľa ustanovení § 685 ods. 1, § 688, § 710 ods. 2, § 676
ods. 2, § 712a ods. 9 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 4 zák. č. 189/1992
Zb. o úprave niektorých pomerov súvisiacich s nájmom bytov a s bytovými náhradami.

3. Uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 24.11.2016, v zmysle pripustenej
zmeny petitu žaloby uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 28.11.2017 (č. l. 126 v spise) domáhal
od žalovaných v rade 1 a 2, aby vypratali dvojizbový byt č. X s príslušenstvom, ktorý sa nachádza na
2. poschodí bytového domu č. XXX so súpisným číslom č. XXXX na ulici P.. Z. č. X v P. V. (ďalej len„byt“ alebo „predmetný byt“), oproti povinnosti žalobcu zabezpečiť im bytovú náhradu. Svoju žalobu
žalobca zdôvodnil tým, že žalovaní v rade 1 a 2 užívali predmetný byt na základe nájomnej zmluvy č. ZM
1400056zodňa19.2.2014ajejdodatkovč.1zodňa26.8.2014ač.2zodňa14.9.2016.Vzmyslezmluvy

a jej následných dodatkov bol nájom bytu dohodnutý na dobu určitú do 31.8.2016. Prenajímateľom
bytu je žalobca. Žalobca poukázal na to, že v zmysle § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka zanikol
nájom uplynutím dohodnutého času nájmu, a žalovaní ako nájomcovia boli povinní v súlade s čl. XV
nájomnej zmluvy byt odovzdať žalobcovi ako prenajímateľovi do 3 dní od doručenia výzvy, čo však
napriek písomnej výzve nevykonali. Pretože žalovaní v rade 1 a 2 v súčasnosti užívajú byt bez právneho

dôvodu, podal žalobca žalobu o vypratanie. Žalovaní v rade 1 a 2 sa so žalobou nestotožnili, navrhli
žalobu zamietnuť. Okrem iného poukazovali na svoj vek, zdravotný stav a namietali aj aktívnu legitimáciu
žalobcu v konaní.

4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako prenajímateľ uzatvoril
dňa 19.2.2014 so žalovanými v rade 1 a 2 nájomnú zmluvu ako nájomcami. Predmetom tejto nájomnej

zmluvy pod č. ZM 1400056 bol vyššie uvedený byt. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú a
to v zmysle jej dodatkov zo dňa 26.8.2014 a zo dňa14.9.2015 na dobu do 31.8.2016. Žalovaní v rade
1 a 2 uvedené skutočnosti nijakým relevantným spôsobom nespochybnili. Súd preto nepovažoval za
sporné tvrdenie žalobcu o existencii nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v rade 1 a 2 k
predmetnému bytu, dohodnutého na dobu určitú do 31.8.2016. Keďže nájom bytu bol dohodnutý na

dobu určitú, do 31.8.2016, jej uplynutím tento zanikol v zmysle § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka ku
dňu 31.8.2016. V zmysle § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak bol totiž nájom dohodnutý na určitý
čas, zaniká jeho uplynutím. Ustanovenie § 676 ods. 2 Občianskeho zákonníka neplatí pre nájom bytu.
Nakoľko nájomný vzťah žalovaných v rade 1 a 2 k bytu skončil uplynutím času, na ktorý bol dohodnutý,
žalovaní v rade 1 a 2 boli v zmysle čl. XV nájomnej zmluvy povinní byt do 3 dní od skočenia nájmu

vypratať. Keďže však byt v dohodnutej lehote a následne ani po doručení výzvy zo dňa 11.10.2016
(č. l. 10 a 11 v spise), ktorá im bola doručená dňa 13.10.2016, dobrovoľne nevypratali, podal žalobca
ako prenajímateľ žalobu o vypratanie bytu. Súd poukázal na to, že podľa § 712a ods. 9 Občianskeho
zákonníka pri zániku nájmu dohodnutého na určitý čas nemá nájomca právo na bytovú náhradu. Kedy aj
vtýchtoprípadochmánájomcaprávonabytovúnáhraduupravujeosobitnýzákonatoč.189/1992Zb.Zo

znenia § 4 uvedeného zákona č. 189/1992 Zb. vyplýva, že nájomca pri skončení nájmu dohodnutého na
určitý čas má právo na bytovú náhradu len v prípade, ak nájom bytu skončil pred uplynutím dohodnutej
doby z dôvodu, že byt bez zavinenia nájomcu nie je možné ďalej užívať alebo ak ide o služobný byt
alebo o byt osobitného určenia a nájomca pred jeho užívaním ukončil užívanie iného bytu. V konaní
však nebolo preukázané, že by niektorá z uvedených situácií nastala. Nebolo preukázané, že nájom

skončil pred uplynutím dohodnutého času, naopak, nájom dohodnutý na určitý čas skončil uplynutím
dohodnutého času. Taktiež nebolo preukázané, že byt, ktorý mali žalovaní v rade 1 a 2 v prenájme
by mal charakter služobného bytu, resp. bytu osobitného určenia, preto žalovaným nevznikol nárok
na bytovú náhradu ani podľa tohto osobitého predpisu. Žalobca nebol povinný zabezpečiť žalovaným
bytovú náhradu.

5. V konaní bolo teda preukázané, že k platnému ukončeniu nájomného vzťahu medzi žalobcom a
žalovanými v rade 1 a 2 došlo podľa § 710 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplynutím doby nájmu ku
dňu 31.8.2016. Súd má vzhľadom na uvedené zato, že od nasledujúceho dňa po ukončení nájomného
vzťahu, t.j. od 1.9.2016, žalovaní v rade 1 a 2 užívajú byt bez akéhokoľvek právneho titulu, t.j. tu sú

dané dôvody na jeho vypratanie.

6. Žalovaní v rade 1 a 2 prostredníctvom právneho zástupcu v konaní poukazovali na svoj vek, sociálnu
situáciu a na nepriaznivý zdravotný stav, čo aj vydokladovali. Súd s poukazom na ustanovenie § 3 ods.
1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v
rozpore s dobrými mravmi, vec posudzoval aj v kontexte s uvedeným zákonným ustanovením. Samotný
žalobca počas konania opakovane prejavil ochotu zabezpečiť žalovaným bytovú náhradu, napriek tomu,
že táto povinnosť mu v prípade skončenia tohto nájmu, ako je uvedené vyššie zo zákona nevyplýva. T.j.
nad rámec zákona, t.j. svojej povinnosti, opakovane ponúkol žalovaným v rade 1 a 2 bytovú náhradu vo

forme náhradného ubytovania a využijúc svoje dispozičné právo navrhol v tomto znení aj zmenu žaloby,
ktorú súd pripustil na pojednávaní dňa 28.11.2017. Žalovaní v rade 1 a 2 napriek tomu, že žalobca nad
rámec zákonnej povinnosti bol ochotný im poskytnúť konkrétnu bytovú náhradu, túto prostredníctvom
právneho zástupcu odmietli a s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka žiadalipridelenie primeraného bytu, teda nie ubytovania. Okrem ochoty pridelenia náhradného ubytovania
poverená zástupkyňa žalobcu uviedla, že žalobca je uzrozumený s osobnou situáciou žalovaných a
preto vlastník bytu - D. P. V., je ochotný pristúpiť aj na poskytnutie starostlivosti žalovaným v dome

opatrovateľských služieb, kde by bolo o nich postarané, čo však podľa nej žalovaní taktiež odmietajú.
Okrem uvedeného by však podľa zástupkyne žalobcu museli žalovaní v tomto prípade poskytnúť svoju
súčinnosť, t.j. mali by sa sami obrátiť na príslušný odbor Mestského úradu, ktorý by v súčinnosti so
žalovanými vec riešil. Žalovaní sa však ani len nesnažili uvedenú možnosť využiť, v priebehu konania
nepreukázali, že by o poskytnutie takéhoto ubytovania, napriek ponuke poverenej zástupkyne žalobcu

vôbec požiadali.

7. Za danej situácie súd konštatoval, že správanie žalobcu, ktorý bol v tomto prípade ochotný nad rámec
svojej povinnosti zabezpečiť žalovaným náhradné ubytovanie, aj keď mu takáto povinnosť zo zákona
nevyplýva a bol ochotný v súčinnosti s mestom Nové Zámky riešiť bytovú situáciu žalovaných aj formou
poskytnutia bytu v dome opatrovateľských služieb, o čo však žalovaní v rade 1 a 2 v priebehu konania

neprejavili záujem, tak takéto správanie žalobcu, ktorý si ako správca a prenajímateľ bytu uplatňuje
právo na vypratanie nehnuteľnosti v súlade so zákonom, vzhľadom na uvedené v žiadnom prípade nie
je možné označiť za výkon jeho práva v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
Keďže ako bolo uvedené, žalovaní v rade 1 a 2 v podstate náhradné ubytovanie odmietli, uplatňovaný
nárok žalobcu v tomto konaní, na vypratanie bytu, nie je preto možné označiť za výkon jeho práva v

rozpore s dobrými mravmi. Súd preto v časti, ktorou sa mala žalobcovi uložiť povinnosť zabezpečiť
žalovaným v rade 1 a 2 náhradné ubytovanie zamietol. Okrem uvedeného súd opätovne dodáva, že pri
ukončení doby tohto nájmu dohodnutého na určitý čas, povinnosť prenajímateľa poskytnúť bývalému
nájomcovi bytovú náhradu, zo zákona nevyplýva.

8. Čo sa týka aktívnej legitimácie žalobcu, súd konštatuje, že táto vyplýva z ustanovenia § 126
Občianskeho zákonníka. V zmysle citovaného ustanovenia § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka
zákon rovnakú ochranu ako vlastníkovi priznáva aj tomu, kto má vec v oprávnenej držbe, na základe
relevantného právneho dôvodu. Pod obdobnou právnou ochranou treba pritom chápať ochranu, ktorú
môže požadovať vlastník, t.j. aj právo na vydanie veci, resp. vypratanie nehnuteľnosti. Žalobca je

podľa príkaznej zmluvy č. 2/2003 a jej dodatkov, uzavretých s vlastníkom predmetného bytu (Mesto
P. V.), správcom bytu. Z predmetnej zmluvy a to jej článku III. vyplýva žalobcovi právo vykonávať
správu bytov vo vlastníctve Mesta P. V. a tiež vykonávať právomoci prenajímateľa týchto bytov. T.j. v
prípade uzavretých nájomných zmlúv týkajúcich sa bytov v jeho správe vystupuje ako ich správca, a
ako ich oprávnený držiteľ podľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka a tiež prenajímateľ podľa § 685

a nasl. Občianskeho zákonníka má preto právo domáhať sa na súde vypratania bytu. T.j., žalobca je
hmotnoprávne aktívne legitimovaný v tomto konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže súd dospel
k záveru, že žalovaní v rade 1 a 2 v súčasnosti užívajú byt bez akéhokoľvek právneho dôvodu súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Obom žalovaným uložil povinnosť vypratať byt bez
nároku na bytovú náhradu (§ 712a ods. 9 veta druhá Občianskeho zákonníka). Na vypratanie bytu im

poskytol lehotu 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Uvedený čas považuje súd za dostatočný na to, aby
si žalovaní doriešili následnú bytovú otázku. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, ako je uvedené vyššie.

9. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalobca bol v konaní
úspešní takmer v celom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu

voči neúspešným žalovaným v rade 1 a 2. Neúspešný bol len v časti, v ktorej v podstate sám navrhoval,
nad zákonnej povinnosti poskytnúť žalovaným náhradné ubytovanie, ktoré však žalovaní odmietli.

10. Proti tomuto rozsudku podali žalovaní v 1. a 2. rade v zákonnej lehote odvolanie navrhujúc zmenu
napadnutého rozsudku a zamietnutie žaloby, alternatívne, ak by odvolací súd považoval napadnutý

rozsudok za správny, aby vykonateľnosť podmienil zabezpečením primeraného bytu do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku, alebo v ďalšej alternatíve zrušil a spor vrátil prvoinštančnému súdu. Uviedol,
že poukazuje na zistenie súdu o ochote pridelenia náhradného ubytovania zo strany žalobcu, resp. že
mesto Nové Zámky je ochotné poskytnúť starostlivosť žalovaným v dome opatrovateľských služieb.
Uvedené ale nie je pravda a súd prvej inštancie to nijak nezisťoval. Taktiež poukazoval na tvrdenie

žalobcu o ponúknutom náhradnom ubytovaní. Prvoinštančný súd nenašiel v správaní žalobcu žiadne
morálne a etické nedostatky proti dobrým mravom a žalovaní sú tí, ktorí konali účelovo a protiprávne.
Žalovaní žiadali vypracovať odborné vyjadrenie ohľadne ich zdravotného stavu z dôvodu, aby bolo
opodstatnené poskytnutie náhradného bytu. Poukázal na čl. III príkaznej zmluvy, z ktorých súd odvodilprávo žalobcu podávať voči bývalým nájomcom žalobu o vypratanie. Nájomný vzťah ale zanikol, teda
medzi nimi a žalobcom už neexistoval žiaden vzťah. Príkazník tak prekročil svoje právomoci. Na podanie
žaloby nemal poverenie, resp. plnú moc od vlastníka bytu. Nemožno si tak z príkaznej zmluvy vykladať

aktívnu legitimáciu žalobcu.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 1. a 2. rade vyjadril súhlas s posúdením
prvoinštančného súdu v napadnutom rozsudku. Žalobca podaním žaloby o vypratanie bytu využil svoje
legálne právo, ktoré mu patrí ako prenajímateľovi domáhať sa svojho práva na súde. Toto právo žalobcu

ako prenajímateľa nezaniká uplynutím platnosti nájomnej zmluvy, takto by nebol aktívne legitimovaný
žiadny prenajímateľ, keďže domáhať sa vypratania bytu je možné len po skončení nájomného vzťahu
a to za predpokladu, že nájomca dobrovoľne byt neodovzdá. Aktívna legitimácia žalobcu v tomto
spore je daná okrem príkaznej zmluvy uzavretej medzi mestom P.y a žalobcom aj právnou úpravou
vyplývajúcou z ust. 123 Občianskeho zákonníka: „Vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet
svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním“ a § 126 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka: Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje: najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Obdobné právo má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. S poukazom na žiadosť žalovaných
poukázalnato,žezákonnepoznápojemprimeranýbyt,alelennáhradnýbyt.Navrholpotvrdiťnapadnutý
rozsudok.

12. Následne sa žalovaní v 1. a 2. rade vyjadrili v tom smere, že z príkaznej zmluvy nevyplýva
oprávnenie pre žalobcu na podanie žaloby. Nesúhlasili ani s názorom, podľa ktorého oprávnenie žalobcu
na vypratanie vyplývalo z ust. § 123, resp. § 126 ods. 1, 2 OZ. Pokiaľ išlo o charakteristiku náhradného
bytu ako bytu primeraného, to vyplýva z judikatúry súdov.

13. Žalobca vo vyjadrení zotrval na už uvedených argumentoch.

14. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok,
ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou (žalovanými v 1. a 2. rade) v

zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
(§ 379, § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v
zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho
vyhlásením) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie, pretože neboli splnené podmienky

pre jeho potvrdenie alebo zrušenie, bolo potrebné v zmysle § 388 CSP zmeniť a žalobu vo vzťahu k
žalovanej v 2. rade zamietnuť a rozhodnúť o trovách konania pod vplyvom uvedenej zmeny. Taktiež bolo
potrebné napadnutý rozsudok v časti týkajúcej sa žalovaného v 1. rade v zmysle § 389 ods. 1 písm. a/
CSP v spojení s § 391 CSP zrušiť a konanie vo vzťahu k nemu zastaviť.

15. Odvolací súd v priebehu odvolacieho konania zistil, že žalovaný v 1. rade dňa X.XX.XXXX zomrel,
pričom dedičské konanie bolo zastavené pre nedostatok majetku uznesením Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 3.2.2020, č. k. 16D/979/2019-20.

16. Podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak neboli

splnené procesné podmienky.

17. Podľa § 64 CSP, ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.

18. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

19. Odvolací súd v dôsledku úmrtia žalovaného v 1. rade rozhodol o zrušení napadnutého rozsudku
v jeho vyhovujúcej časti a ohľadne trov konania (výroky I. a III.) tak, že v dôsledku straty spôsobilosti
byť stranou sporu pred súdom, a preto vzhľadom na charakter veci bolo potrebné napadnutý rozsudok
vo vzťahu k nemu zrušiť a konanie vo vzťahu k nemu zastaviť. Žalobcovi súd nepriznal náhradutrov prvoinštančného konania v zmysle ust. § 256 ods. 1 CSP, pretože žalovaní v 1. rade stratil
spôsobilosť byť účastníkom konania v dôsledku absolútnej straty účastníckej pozície (pozície strany
sporu). Obdobne rozhodol vo vzťahu k žalovanému v 1. rade ohľadne trov odvolacieho konania v zmysle

§ 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že nepriznal žalobcovi náhradu trov konania od
žalovaného 1., ktorý spôsobilosť byť stranou sporu stratil.

20. Vo vzťahu k zvyšku odvolaním napadnutej časti napadnutého rozsudku, týkajúceho sa vyhovujúcej
časti (vypratania) vo vzťahu k žalovanej v 2. rade odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok ako aj

konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho
záveru ohľadne existencie aktívnej vecnej legitimácie vyhovel žalobe, hoci žalobca v tomto konaní nemal
aktívnu legitimáciu.

21. Odvolací súd k dôvodu odvolania žalovanej v 2. rade namietajúceho aktívnu vecnú legitimáciu
žalobcu poukazuje na to, že žalobca nebol zapísaným vlastníkom (v evidencii nehnuteľností)

predmetného bytu a mesto P. ako vlastník mal oprávnenie podať žalobu o vypratanie. Podať žalobu
má oprávnenie aj iná osoba na základe právneho dôvodu, ktorý ju na to legitimuje. Aktívnou vecnou
legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním
uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok
uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta. To, že sa súd výslovne k vecnej legitimácii nevysloví, neznamená, že
sa ňou v konaní nezaoberal (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 2 Cdo 205/2009).

22. V tomto prípade ide o reivindikačnú žalobu chrániacu obsah vlastníckeho práva, t. j. právo vlastníka
vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky, vrátane oprávnenia nakladať s ňou, ktorá v prípade
nehnuteľnosti má podobu žaloby na vypratanie. Žaloba na vydanie (vypratanie) predpokladá, že iná
osoba neoprávnene, t. j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju
odmietne vydať (vypratať). Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi, pasívna legitimácia osobe, ktorá má vec

fakticky u seba, avšak nemá na to žiaden právom aprobovaný dôvod (NS SR č. k. 1Cdo/1089/2015 zo
dňa 28.2.2017).

23. V prejednávanom spore sa žalobca domáhal vypratania predmetného (obecného) bytu z dôvodu
zániku oprávňujúceho právneho dôvodu žalovaných v 1. a 2. rade na užívanie. Oprávnenie žalobcu

dožadovať sa pred súdom vypratania malo podľa tvrdení žalobcu vyplývať pôvodne z výpisu z
obchodného registra Sro, vložka č. 14198/N vedenom na Okresnom súde Nitra a taktiež z príkaznej
zmluvy zo dňa 26.12.2003, a napokon oprávnenie malo podľa názoru žalobcu vyplývať aj z ust. § 126
ods. 1, 2 OZ.

24. Odvolací súd konštatuje, že pokiaľ išlo o skutkové a právne závery prvoinštančného súdu o pôvodnej
existencii zmluvného vzťahu (zmluva zo dňa 19.2.2014 vrátene jej dodatkov) oprávňujúceho (pôvodne)
oboch žalovaných užívať predmetný byt a skutočnosť, že uplynutím času dňa 31.8.2016 zaniklo ich
oprávnenie, tieto považuje odvolací súd za správne.

25. Otázka aktívnej vecnej legitimácie podľa názoru odvolacieho súd posúdená správne nebola, pretože
záver súdu o aplikovateľnosti ust. § 126 ods. 2 OZ bol nesprávny a ten pramenil z nesprávneho
skutkového zistenia o tom, že žalobca mal oprávnenie vykonávať práva prenajímateľa s dôsledkom, že
do takého oprávnenia bolo príkaznou zmluvou zahrnuté aj právo podať žalobu na vypratanie, čím sa
dopustil nesprávneho právneho posúdenia sporu.

26. Podľa § 126 ods. 1 OZ, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

27. Podľa § 126 ods. 2 OZ, obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

28. Podstatou tohto sporu a základnou otázkou bolo, či žalobcovi svedčí také „obdobné“ právo na
ochranu ako vlastníkovi veci (§ 126 ods. 2 OZ). Podľa § 126 ods. 2 OZ má obdobné právo na ochranu
ako vlastník aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Nositeľom tohto oprávnenia je jednak oprávnenýdržiteľ a jednak oprávnený detentor (pozri § 129 OZ). Je ním osoba, ktorá má vec u seba na základe
a) obligačného (záväzkového) práva alebo b) vecného práva. (Fekete, L: Občiansky zákonník 1. Veľký
komentár. Bratislava: Eurokódex 2011. str. 654)

29. Odvolací súd konštatuje, že žalobca je obchodnou spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorého
predmetom konania je okrem iných aj správa nehnuteľností v rozsahu voľnej živnosti na základe zmlúv
vo vzťahu k obytným domom, spoločným priestorom a spoločným častiam, pozemkom, príslušenstvu
bytov, nebytovým priestorom a ich príslušenstvu a k objektom pre ubytovacie služby. Spoločníkom tejto

spoločnosti je Mesto Nové Zámky a ďalšia obchodná spoločnosť.

30. Ďalej odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, v ktorom zisťoval obsah
príkaznej zmluvy č. 2/2003 zo dňa 26.12.2003 uzavretou medzi Mestom P. V. a žalobcom (Bytkomfort,
s.r.o.). Z obsahu najmä III. bodu zistil, že žalobca má právo vykonávať správu bytov vo vlastníctve mesta
a tiež vykonávať právomoci prenajímateľa týchto bytov. Uzavrel, že žalobca je oprávneným držiteľom

podľa § 126 ods. 2 OZ. a má preto právo sa domáhať vypratania bytu a je aktívne vecne legitimovaným
subjektom.

31. S vyššie uvedeným záverom prvoinštančného súdu sa odvolací súd nestotožňuje z nasledujúcich
dôvodov. V zmysle čl. III. príkaznej zmluvy č. 2/2003 zo dňa 26.12.2003 okrem iného vyplýva, že

príkazník - žalobca sa zaviazal vykonávať správu bytov v rozsahu podľa zmlúv o výkone správy,
právomoci prenajímateľa, ktoré boli špecifikované zmluvnými stranami dohodnutým limitom (rozsahom)
- úpravou, ktorá sa týkala nájomných zmlúv k bytom, nebytovým priestorom, k pozemkom a zmlúv o
ubytovaní. Konštatované bolo, že žalobca vstupuje do kompetencie bývalého prenajímateľa. V článku
V. príkaznej zmluvy bolo upravené, že príkazník má právo vymáhať pohľadávky vzniknuté príkazcovi zo

zabezpečenia činnosti podľa tejto zmluvy, podávať súdne žaloby na ich vymáhanie, zastupovať príkazcu
v konaniach pred súdmi a pred štátnymi organmi, vymáhať zmluvné pokuty, riešiť reklamácie, vymáhať
pohľadávky v exekučnom konaní a pod, voči tretím osobám s tým, že príkazca tieto svoje práva a
oprávnenia postupuje príkazníkovi.

32. Z vyššie uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nevyplýva, že by žalobca príkaznou zmluvou
dostal byty vlastnícky patriace mestu do oprávnenej držby v zmysle celého obsahu vlastníckych
oprávnení, resp. v takom rozsahu, v ktorom by bola vytvorená možnosť vo svojom mene sa domáhať
vypratania bytu. Obsah predmetnej príkaznej zmluvy nasvedčuje tomu, že v rámci správy boli žalobcovi
zverené otázky správy bytov a uzatváranie zmlúv. Ide o typické naplnenie príkaznej zmluvy ktorej

predmetom bolo obstaranie veci, resp. vykonanie inej činnosti pre iného. Pod termínom „vec“ má
ustanovenie § 724 OZ na mysli nejakú činnosť (záležitosť), vykonávanú v akomkoľvek záujme príkazcu.
Aj v takom prípade musia byť práva a povinnosti z príkaznej zmluvy určité. V prípade príkaznej zmluvy
zo dňa 26.12.2003 mal žalobca oprávnenie na podávanie žaloby v prípade vymáhania plnení na
zabezpečenie činnosti podľa príkaznej zmluvy, ale taktiež má právo zastupovať príkazcu - mesto v

konaniach pred súdmi voči tretím osobám. Uvedený obsah sa týkal žalôb ohľadne plnení súvisiacich so
správou a nájomnými zmluvami. Z uvedeného vyplýva, že žalobcovi nebola zverená „plná kompetencia“
oprávneného držiteľa mestských bytov vo vlastníctve mesta P. ale na základe obsahu príkaznej zmluvy
sa predpokladal (aj) stav, že žalobca bude mesto zastupovať. Ak by mal žalobca plnú kompetenciu
oprávneného držiteľa, ktorá sa týka samotnej podstaty nakladania s vecou, potom by sa nevyjadril

žalobca vo vyjadrení zo dňa 10.3.2017 (č. l. 79) tak, že žalobca neobdržal pokyn, resp. súhlas vlastníka
- Mesta P. V. k predĺženiu nájomnej zmluvy. V zmysle (neúplnej) rámcovej úpravy príkaznej zmluvy
bol predpoklad žalobcu ako príkazníka zastupovania príkazcu, vlastníka veci - mesto. Ak nebolo v
kompetencii žalobcu posudzovať oprávnenie predĺženia zmluvy s existujúcim nájomcom, potom podľa
názoru odvolacieho súdu nemal ani oprávnenie vyplývajúce na rozhodnutie o vyprataní bytu a už vôbec

nie o práve vo vlastnom mene podávať žalobu o vypratanie. Inými slovami záväzkové právo nevytvorilo
obsah takého rozsahu obstarávaných vecí žalobcu pre mesto, že by z neho pramenilo postavenie
oprávneného držiteľa, ktorý má obdobné právo na ochranu ako vlastník veci (§ 126 ods. 2 OZ). Z
uvedeného pramení záver, že žalobca aktívne vecne legitimovaným subjektom na podanie žaloby nebol.

33. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.34. Odvolací súd napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti vo vzťahu k žalovanej v 2. rade v zmysle §
388 CSP zmenil a žalobu zamietol.

35. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

36. Podľa § 396 ods. 2 CSP, ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

37. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní.

38. Odvolací súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, keďže zmenil (§ 396
ods. 2 CSP) napadnutý rozsudok, a pretože žalovaná v 2. rade bola vo veci úspešná (§ 255 ods. 1 CSP),
priznal jej náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

39. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

40. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

41. Pretože žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd jej priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnom rozsahu.

42. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj

vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).