Rozsudok – Žaloby proti právoplatným ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Trnava

Judgement was issued by JUDr. Pavol Laczo

Legislation area – Správne právoŽaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov

Judgement form – Rozsudok

Judgement nature – Iná povaha rozhodnutia

Source – original document (the link may not work anymore)

Judgement

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 44Sa/3/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2020200065
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2020200065.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudcom JUDr. Pavlom Laczom, v právnej veci žalobcu: E.
A., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, trvale bytom R. XX, XXX XX Q., právne zastúpený: JUDr. Mgr.
Marián Kropaj, PhD., advokát so sídlom Mudroňova 7356/51, 921 01 Piešťany, proti žalovanej: Sociálna
poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej číslo: 3461-2/2020-BA zo dňa 18. februára 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd žalobu z a m i e t a.

II. Správny súd žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1.Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava svojim rozhodnutím číslo: 200-189429-CA04/2019, NP
205-63445-6/2019-BAM zo dňa 20. novembra 2019 rozhodla podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.
z., že žalobcovi od 01. augusta 2019 zanikol nárok na materské.

2.Svoje rozhodnutie Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava odôvodnila tým, že podmienka prevzatia
dieťaťa do starostlivosti je splnená iba v prípade, ak poistenec dieťa do starostlivosti aj prevzal, t. j.
na splnenie podmienky nestačí iba spísanie formálnej dohody alebo skutočnosť, že sa o dieťa stará,
keďže povinnosť starať sa o dieťa mu vyplýva priamo zo zákona o rodine. Podmienka prevzatia dieťaťa
do starostlivosti je splnená iba v prípade, ak otec prevzal od matky starostlivosť, ktorú do prevzatia
zabezpečovala dieťaťu matka.
V prípade, ak sa preukáže, že otec dieťaťa po tom, čo prevzal dieťa do svojej starostlivosti, opätovne
začal vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá mu znemožňuje poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od
matky dieťaťa, otec dieťaťa nespĺňa jednu z podmienok nároku iného poistenca na materské (podmienku
prevzatia starostlivosti o dieťa).
Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, šetrením zistila, že od 1. augusta 2019 pán E. A. vykonáva
zárobkovú činnosť u zamestnávateľa Z. J. J. a. s., T. v takmer nezmenenom časovom rozsahu a s
porovnateľným príjmom.
Na základe uvedenej skutočnosti menovaný prestal od 1. augusta 2019 poskytovať dieťaťu starostlivosť
prevzatú od matky dieťaťa.
Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. 200-142366-CA07/2019 zo dňa 26. augusta
2019 bola menovanému predbežne zastavená výplata materského v období od 1. augusta 2019.
Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, vydala Oznámenie o začatí konania vo veci zániku nároku na
materské č. NP 205-63445-2/2019-BAM zo dňa 26. augusta 2019.

Proti rozhodnutiu č. 200-142366-CA07/2019 zo dňa 26. augusta 2019, ktoré bolo menovanému
doručené dňa 3. septembra 2019, podal menovaný v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, ktoré bol
doručené do pobočky dňa 13. septembra 2019.
Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava listom č. NP 205-63445-5/2019-BAM zo dňa 24. septembra
2019 postúpila odvolanie spolu so súvisiacim spisovým materiálom Sociálnej poisťovni, ústredie (ďalej
len „ústredie“).
Ústredie zmenilo výrok napadnutého rozhodnutia tak, že za slovo „podľa“ vkladá slová „ § 112 ods.
4 a 6“, v ostatnom odvolanie zamietlo a potvrdilo rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava.
V zmysle § 51 ods. 2 zákona žalobcovi zanikol nárok na materské od 1. apríla 2019 a opätovne sa mu
obnoví nárok na materské za predpokladu, ak opätovne začne poskytovať dieťaťu prevzatú starostlivosť
a to až do konca 28. týždňa od vzniku nároku na materské za predpokladu, ak budú po celý čas splnené
podmienky nároku na túto dávku vrátane podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti.

3.Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 23.12.2019 odvolanie.

4.Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava napadnutým rozhodnutím č. 3461-2/2020-BA zo dňa 18.
februára 2020, zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne,
pobočka Bratislava číslo: 200-189429-CA04/2019 zo dňa 20. novembra 2019.

5.Svoje rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské
iného poistenca je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti
tomuto dieťaťu:

6.Podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu
ustanovená v § 49 ods. 1 zákona v znení neskorších predpisov je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky
(nielen formálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti. Spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa
prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať. Tiež môže ísť o situáciu, že otec dieťaťa aj
po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v menšom rozsahu z hľadiska
pracovného času ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské.

7.Na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo
dokazuje aj ustanovenie § 51 zákona, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik
nároku na materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Ak by postačovala iba formálna
starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou,
takéto ustanovenie § 51 zákona by nemalo logiku a bolo by nadbytočné.

8.Pokiaľ otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie
dieťaťa do starostlivosti otca.

9.Zákon v znení neskorších predpisov nevylučuje vykonávanie práce z iného pracovnoprávneho vzťahu,
ako z toho, z ktorého bol uplatnený nárok na materské, avšak podmienka prevzatia dieťaťa do
starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu musí byť zachovaná aj popri
výkone práce z inej činnosti.

10.Ku dňu 2. apríla 2019, odkedy si žalobca uplatnil nárok na materské, spĺňal navrhovateľ všetky
podmienky nároku na materské stanovené zákonom v znení neskorších predpisov. Preto mu bol nárok
na materské odo dňa 2. apríla 2019 rozhodnutím zo dňa 24. apríla 2019 priznaný a materské za obdobie
odo dňa 2. apríla 2019 do dňa 31. júla 2019 vyplatené.

11.Pobočka z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 31. júla 2019 uzatvorenej medzi žalobcom a
zamestnávateľom Z. J. J. a. s., a taktiež z informačného systému Sociálnej poisťovne zistila, že odo dňa
1. augusta 2019 žalobcovi vzniklo nové povinné nemocenské poistenie na základe pracovnoprávneho
vzťahu so zamestnávateľom Z. J. J. a. s.

12.Podľa predloženej dochádzky za obdobie odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019,
žalobca v mesiaci august 2019 pracoval denne 8 až 9 hodín, v mesiaci september 2019 pracoval denne
taktiež 8 až 9 hodín, v mesiaci október 2019 pracoval denne 7 až 10 hodín, v mesiaci november 2019
pracoval denne 8 až 10 hodín a v mesiaci december 2019 pracoval denne cca 8 hodín.

13.Z uvedeného je zrejmé, že žalobca na základe takto rozvrhnutého pracovného času nebol schopný
zabezpečiť starostlivosť dieťaťu, čím odo dňa 1. augusta 2019 prestal spĺňať podmienku skutočného
poskytovania starostlivosti dieťaťu.

14.Pri výklade zákona v znení neskorších predpisov Sociálna poisťovňa plne rešpektuje nálezy
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.ÚS 71/2013, IV. ÚS 92/2012, I.ÚS 351/2010, m.m. I.ÚS
306/2010, v zmysle ktorých k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z
hľadiska textu právneho predpisu a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,
ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu.

15.Účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je kompenzovanie straty príjmu zo
zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku.
Tento príjem bol žalobcovi kompenzovaný do dňa kým nezačal opäť vykonávať pracovnú činnosť u
iného zamestnávateľa Z. J. J. a. s. Účel zákona nie je naplnený, pokiaľ otec vykonáva prácu v rovnakom
rozsahu z hľadiska pracovného času, ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku v pôvodnom
zamestnaní.

16.V predloženej spisovej dokumentácii sa nachádza dokument „Home Office Request Form“, z ktorého
vyplýva, že žalobca sa so zamestnávateľom Z. J. J. a. s. dohodol, že minimálne tri dni v mesiaci bude
vykonávať prácu z domu, čo však z predloženej dochádzky nie je zrejmé, nakoľko žalobca vykonával
práce v sídle zamestnávateľa.

17.Ústredie skutočnosti a dôkazy preskúmalo a dospelo k záveru, že ani takouto úpravou pracovných
podmienok (ani v prípade, ak by tri dni v mesiaci pracoval z domu) si žalobca nevytvoril podmienky na
to, aby sa mohol o dieťa starať aj popri výkone ďalšej zárobkovej činnosti. V pracovnom pomere so
zamestnávateľom Z. J. J. a. s., žalobca, v období odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019
odpracoval denne cca 8 až cca 10 hodín.

18.Vzhľadom na preukázané skutočnosti preto nemožno konštatovať, že žalobca odo dňa 1. augusta
2019 pokračuje v starostlivosti o dieťa.

19.Sociálna poisťovňa, ústredie zdôraznila, že výkon inej zárobkovej činnosti nie je prekážkou vzniku
nároku iného poistenca na materské, pokiaľ je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti zachovaná
a popri výkone práce z inej činnosti, t. j. ak sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za
ich súčasného plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom
poskytovania materského inému poistencovi. Týmto považuje námietku žalobcu týkajúcu sa vysvetlenia
prečo žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa G. J. s.r.o. bol nárok na materské priznaný a ako
zamestnancovi zamestnávateľa Z. J. J. a. s., mu nárok na materské zanikol, za bezpredmetnú.

II. Žaloba a žalobné dôvody

20.Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca dňa 06.03.2020 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu žalobu, v ktorej namietal nesprávnu aplikáciu relevantných noriem upravujúcich nárok na
materské na zistený skutkový stav, namietal, že správne orgány ignorovali reálny stav žalobcu.
Poukázal na nekonzistentný výklad právnych noriem a diskriminačný prístup k osobe žalobcu ako aj
iným osobám patriacim do skupiny otcov žiadajúcich materské po septembri 2018.

21.Žalobca poukázal, že žalovaná konala diskriminačne, pretože pred októbrom 2018 schválila
a vyplácala materskú pri nezmenenom právnom status quo veľmi vysokému počtu osôb. Podľa
napádaného rozhodnutia žalovanej nie je žalobcovi priznaný nárok na materské z dôvodu nesplnenia
podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa po 1.8.2019. Dohodu žalobcu s matkou považuje za
formálnu, pričom žalovaná síce konštatuje, že legislatíva nevylučuje vykonávanie práce počas poberania
materskej dávky, avšak podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie
starostlivosti musí byť zachované aj popri výkone práce z pracovnej činnosti. Žalovaná v

druhostupňovom rozhodnutí odmieta akceptovať argumentáciu, že starostlivosť o dieťa a riadna
starostlivosť o dieťa nie sú totožné pojmy, s čím možno súhlasiť, ale keďže sa pri pojme starostlivosti
o dieťa nejedná o terminus technicus, predstavuje pojem riadnej starostlivosti o dieťa prakticky jedinú
a najbližšiu možnú definíciu pre snahu o dodržiavanie princípu terminologickej jednoty uplatňovanej
naprieč celým právnym poriadkom. Povinnosť osobnej starostlivosti (súbežne so zanechaním pracovnej
činnosti) a jej presná forma nie je obsiahnutá v Zákone o sociálnom poistení č. 461/2003 Z. z., ale
figurovala v § 3 ods. 3 Zákona o rodičovskom príspevku č. 571/2009 Z. z., odkiaľ bola vypustená
s účinnosťou od 1. 1. 2011. Do uvedeného dátumu sa za riadnu starostlivosť o dieťa považovala
len starostlivosť poskytovaná osobne a iba vo výnimočných prípadoch mohla byť zabezpečená inými
osobami. Od 1.1.2011 však môže byť starostlivosť o dieťa poskytovaná aj prostredníctvom inej osoby.
Žalobca poukázal na to, že vykonával a vykonáva naďalej starostlivosť o svojho syna Mareka nad rámec
zákona, pretože mal možnosť práce z domu formou home office v kombinácii s flexibilným pracovným
časom. Predstavitelia Sociálnej poisťovne opakovane a verejne potvrdili, že práca na doma, prípadne
pohyblivý pracovný čas sú z hľadiska dokonca aj ich výkladu v plnom súlade s podmienkami na priznanie
materskej otcom pracujúcim i na plný úväzok. Žalobca ďalej poukázal, že vyjadrenie žalovanej týkajúce
sa diskriminácie je v rozhodnutí prakticky absentuje. Vo viacerých vyjadreniach Sociálna poisťovňa
uvádza, že rodičovský príspevok vypláca úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom ale podstatou
diskriminácie je to, že materské je vyplácané živnostníkom a osobám vykonávajúcim činnosť na základe
iného ako živnostenského oprávnenia a rovnako bolo v plnej výške vyplácané aj otcom pred rokom 2018
v plnej výške a to bez ohľadu na to, či vykonávajú inú zárobkovú činnosť, alebo nie. Žalobca poukázal,
že Sociálna poisťovňa iba v roku 2017 schválila materské celkom 6 553 otcom a v roku 2018 približne
12 836 otcom a sama potvrdila, že k 8.2.2019 neviedla žiadnu štatistiku o počte matiek a otcov, ktorí
boli zamestnaní na plný úväzok simultánne s poberaním materského. Zástupcovia Sociálnej poisťovne
opakovane potvrdili, že práca popri materskej i na plný úväzok a za nezníženú sumu nepredstavuje
prekážku pre poskytovanie materskej, ak žiadateľ uzavrie hoci aj u totožného zamestnávateľa novú
pracovnú zmluvu zakladajúcu ďalšie povinné nemocenské poistenie. Z vyššie uvedeného jednoznačne
vyplýva, že žalovaná strana rozhodla v prípade žalobcovej žiadosti o priznanie nároku na materské v
rozpore so zákonom a to z nasledujúcich dôvodov:

22.Starostlivosť o dieťa interpretovala Sociálna poisťovňa nekonzistentným spôsobom a to mimo rámec
definovaný Ústavou Slovenskej republiky a platnými zákonmi.

23.Žalovaná postupovala diskriminačne, pretože pri nezmenenom právnom statuse rozhodovala v
analogických (obdobných) prípadoch antagonisticky, teda diametrálne odlišne.

24.V prípade žalobcu nevzala do úvahy vecný stav a možnosť práce z domu s kombináciou
s flexibilným pracovným časom ako aj zníženie príjmu v porovnaní s príjmom rozhodujúcim pre
výpočet materskej, čím žalobca splnil nielen zákonné podmienky, ale aj nadštandardné podmienky dané
výkladom zákona Sociálnej poisťovne po septembri 2018. Z uvedeného dôvodu žalobca navrhol zrušiť
obe rozhodnutia správnych orgánov a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.

III. Vyjadrenie žalovanej, replika, duplika

25.K predmetnej žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná dňa 4. mája 2020, v ktorom uviedla, že jednou
z nich je nielen prevzatie dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou, ale aj poskytovanie
starostlivosti dieťaťu.

26.V súvislosti s predmetnou podmienkou žalovaná zdôrazňuje jednoznačný úmysel zákonodarcu
„odškodňovať“ len skutočné, nielen formálne prevzatie starostlivosti o dieťa a skutočné poskytovanie
starostlivosti dieťaťu priamo osobou, uplatňujúcou si práve z dôvodu jej poskytovania s tým spojený
nárok na materské.

27.Takáto požiadavka vyplýva nielen z § 51 ods. 2 zákona, ktorý s ukončením resp. prerušením
starostlivosti o dieťa z iných než zdravotných dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom
ukončenia starostlivosti o dieťa, ale nepriamo aj z § 30 písm. b) zákona, podmieňujúceho vznik nároku

na materské stratou príjmu zo zamestnania zakladajúceho poistný vzťah, z ktorého si žiadateľ uplatňuje
nárok na materské, v období starostlivosti o dieťa. Cieľom takejto požiadavky je „oslobodenie“ od
výkonu zamestnania, a tým vytvorenie priestoru na skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu ( nie
zabezpečenie jej poskytovania), a takéto poskytovanie starostlivosti napokon kompenzovať v podobe
materského.

28.Požiadavka poskytovania starostlivosti dieťaťu priamo osobou, ktorá i na jej základe uplatňuje nárok
na materské, v neposlednom rade vyplýva aj z kompenzačného účelu nemocenského poistenia, z
ktorého sa poskytuje materské. Predpokladom jeho naplnenia je strata príjmu spôsobená tým, že daná
osoba nepracuje vôbec, resp. v obmedzenom rozsahu, umožňujúcom starostlivosť o dieťa, a to z
dôvodu, aby mohla dieťaťu poskytnúť starostlivosť.

29.Vzhľadom na čitateľný a jednoznačný úmysel zákonodarcu má žalovaná za to, že výklad ustanovení
zákona je nutné realizovať v kontexte s týmto úmyslom. Ako totiž niekoľkokrát konštatoval aj Ústavný
súd SR v nálezoch č. k. IV.ÚS 71/2013, IV. ÚS 92/2012, I.ÚS 351/2010, m.m. I.ÚS 306/2010, k výkladu
právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu, a to ani
v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu.

30.Prevziať dieťa do starostlivosti a skutočne mu poskytnúť starostlivosť, možno len v prípade, ak sa
tomu prispôsobia pracovné podmienky.

31.Na tomto mieste je potrebné uviesť, že preskúmavaným rozhodnutím žalovanej žalovaná potvrdila
rozhodnutie zo dňa 20. novembra 2019 vo veci zániku žalobcovho nároku na materské od 1. augusta
2019 podľa § 51 ods. 2 zákona.

32.Podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobca splnil. Ku dňu prevzatia dieťaťa do svojej
starostlivosti mal totiž uzatvorený jeden pracovný pomer (so zamestnávateľom G. J. s.r.o.), odo dňa
prevzatia starostlivosti o dieťa prerušený nástupom na rodičovskú dovolenku, pričom inú pracovnú
činnosť nevykonával. To znamená, že žalobca sa nielenže formálne zaviazal prevziať dieťa do svojej
starostlivosti (v Rodičovskej dohode k výplate materského inému poistencovi zo dňa 12. marca 2019),
nástupom na rodičovskú dovolenku si vytvoril priestor na to, aby mohol svoj záväzok realizovať, t. j.
prevziať starostlivosť o dieťa a od daného dňa sa oň naozaj starať ako to v zmysle vyššie vysvetleného
požaduje zákon. Nakoľko žalobca podmienku prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti ku dňu 2. apríla
2019 splnil, nárok na materské mu bol priznaný, a síce právoplatným rozhodnutím zo dňa 24. apríla 2019.

33.Sporným sa stalo až ďalšie pretrvávanie poskytovania starostlivosti dieťaťu. Dôvodom bola
skutočnosť, že žalobcovi popri pracovnom pomere, ktorý bol odo dňa prevzatia starostlivosti o dieťa
prerušený nástupom na rodičovskú dovolenku, dňa 1. augusta 2019 vznikol nový pracovný pomer (so
spoločnosťou Z. J. J. a. s. - ďalej len „zamestnávateľ“). V danom pracovnom pomere ( ako vyplýva
z pracovnej zmluvy zo dňa 31. júla 2019) bol žalobca povinný odpracovať 40 hod. týždenne, t. j.
plný úväzok na dohodnutom mieste výkonu práce v sídle zamestnávateľa, mimo miesta jeho pobytu,
čo objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo žalobcom. Preto nemožno
konštatovať, že za jeho trvania sa naďalej skutočne o dieťa staral.

34.Žalobca zdôrazňuje flexibilný pracovný čas a prácu z domu. V predloženej spisovej dokumentácii sa
nachádza dokument „Home Office Request Form“, z ktorého vyplýva, že žalobca sa so zamestnávateľom
dohodol, že minimálne tri dni v mesiaci bude vykonávať prácu z domu, čo však z predloženej dochádzky
nie je zrejmé, nakoľko žalobca v období odo dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019 odpracoval
denne cca 8 až cca 10 hodín v sídle zamestnávateľa.

35.Takéto pracovné podmienky neumožňujú súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu. So
skončením jej poskytovania zákon v § 51 ods. 2 spája zánik nároku na materské.

36.Žalovaná zdôrazňuje skutočnosti vysvetlené už v odôvodnení rozhodnutia žalovanej, a síce, že
materské a rodičovský príspevok sú dve rozdielne dávky, čo do charakteru, účelu, za ktorým sú
poskytované, podmienok ich poskytovania, ich právnej úpravy, oprávnených subjektov, ktorým sa dávka
poskytuje, ako aj subjektu, ktorý tieto dávky vypláca. Tieto dávky si nemožno zamieňať, resp. vzťahovať
podmienky jednej dávky na druhú. Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv. lex specialis, a tou je

zákon, používajúci pojem starostlivosť. Ten má rovnakú právnu silu ako zákon č. 571/2009 Z. z., ktorý je
špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi
neexistuje vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu predpisu, umožňujúci vzájomné prelínanie
týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je daný právny základ pre aplikáciu ustanovení zákona č.
571/2009 Z. z., resp. iného špeciálneho predpisu na materské resp. na „rozširovanie“ významu zákonom
zavedeného pojmu starostlivosť na riadnu starostlivosť.

37.Vo väzbe na uvedené žalovaná opätovne upozorňuje na zreteľný úmysel, či priam požiadavku
zákonodarcu, poskytovať materské len osobe, ktorá sa o dieťa skutočne stará.

38.Vzhľadom na uvedené sa nemožno stotožniť so žalobcovou požiadavkou, vykladať zákonný pojem
starostlivosť ako riadnu starostlivosť podľa zákona č. 571/2009 Z. z., a ani s jeho názorom, že povinnosť
osobnej starostlivosti o dieťa nemožno na účely nároku na materské vyžadovať z dôvodu, že ako uvádza,
táto bola zo zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 1. januára
2011.

39.So skončením starostlivosti z iného než zdravotných dôvodov zákon v § 51 ods. 2 zákona
nepochybne spája zánik nároku na materské, a to už dňom skončenia starostlivosti o dieťa.

40.Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že dňom 1. augusta 2019, kedy žalobcovi vznikol nový pracovný
pomer, v ktorom pracuje za podmienok vylučujúcich súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu, už
žalobca neposkytuje dieťaťu starostlivosť, ktorá by odôvodňovala trvanie jeho nároku na materské, v
dôsledku čoho nárok na materské podľa § 51 ods. 2 zanikol.

41.Žalobca poukazuje na možnosť výkonu práce z domu. V tejto súvislosti žalovaná uvádza, že
zamestnávateľ v dokumente „Home Office Request Form“ len umožnil žalobcovi minimálne tri dni v
mesiaci vykonávať prácu z domu, čo však z predloženej dochádzky za obdobie odo dňa 1. augusta 2019
do dňa 19. decembra 2019 nie je zrejmé, nakoľko žalobca vykonával prácu v sídle zamestnávateľa.

42.Žalovaná poznamenáva, že ani takouto úpravou pracovných podmienok (ani v prípade, ak by tri dni
v mesiaci pracoval z domu) si žalobca nevytvoril podmienky na to, aby sa mohol o dieťa starať aj popri
výkone ďalšej zárobkovej činnosti. V pracovnom pomere so zamestnávateľom, žalobca v období odo
dňa 1. augusta 2019 do dňa 19. decembra 2019 odpracoval denne cca 8 až cca 10 hodín.

43.V nadväznosti na uvedenú argumentáciu žalovaná naďalej trvá na tom, že tak rozhodnutie zo dňa
20. novembra 2019, ako aj žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej sú zákonné a vecne správne.

44.K žalobcovej námietke, že zo zákona „nevyplýva požiadavka, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú
činnosť“ žalovaná zdôrazňuje, že výkon inej zárobkovej činnosti skutočne nie je prekážkou vzniku nároku
iného poistenca na materské, pokiaľ je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti zachovaná a
popri výkone práce z inej činnosti, t. j. ak sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za
ich súčasného plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom
poskytovania materského inému poistencovi.

45.Pre komplexnosť pohľadu na preskúmavanú vec žalovaná považuje za potrebné poukázať aj na
skutočnosť, že v prípade uplatňovania nároku na materské inými poistencami si iní poistenci sami
určujú dátum poistnej udalosti, ktorá zakladá dôvod na dávku, a tou je v ich prípade prevzatie dieťaťa.
Z uvedeného dôvodu sa dostávajú do výnimočného postavenia v porovnaní s ostatnými žiadateľmi
o nemocenské dávky, a síce poistenkyňami uplatňujúcimi si nárok na materské, ktorým sa prípadný
deň vzniku nároku na materské odvíja od predpokladaného dátumu pôrodu určeného lekárom, resp.
s poistencami, uplatňujúcimi si nárok na iné nemocenské dávky z dôvodu poistnej udalosti ( choroba,,
potreba ošetrovania člena rodiny a pod.), ktorá nastane náhle a bez ohľadu na ich vôľu.

46.Iní poistenci uplatňujúci si nárok na materské tak majú určitú výhodu v porovnaní s poistenkyňami,
nakoľko si môžu dopredu zabezpečiť a upraviť životnú situáciu pred uplatnením si nároku na materské
tak, aby im tento nárok vznikol.

47.Sociálna poisťovňa posudzuje každý prípad individuálne. V záujme spravodlivého rozhodnutia vo
veci pri posudzovaní nároku na materské prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu. Pri
rozhodovaní neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto
dávku, dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje.

48.Záverom žalovaná poukázala aj na stanovisko Generálnej prokuratúry SR zo dňa 21. marca
2019, v zmysle ktorého je súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v
nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas, v zásadnom rozpore s účelom nemocenského poistenia
a považuje sa za obchádzanie zákona. Ako sa v ňom ďalej uvádza, je nesporné, že v takýchto prípadoch
ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na
materské.

49.K vyjadreniu žalovanej sa k replikou vyjadril žalobca dňa 25.6.2020, v ktorej uviedol, že žalobca
zotrváva na svojom presvedčení, že žalovaná vydala nezákonné rozhodnutie. Zdôrazňuje, že riadnu
starostlivosť je možné poskytovať osobne, pomocou inej plnoletej osoby, ba dokonca aj pomocou
právnickej osoby. Žalobca poukázal na diskriminačný rozmer postupu Sociálnej poisťovne, keďže
lipnutie Sociálnej poisťovne na zanechaní pracovnej činnosti na strane otcov je diskriminačné z dôvodu
pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a
poskytovania sociálneho poistenia. Žalobca ďalej poukázal, že nie je pravdou tvrdenie žalovanej, že
prestal poskytovať svojmu synovi E. starostlivosť. Žalobca preukázal, že zo strany zamestnávateľa je
mu umožnené vykonávať prácu z domu a využíva aj pružný pracovný čas. Pracovná náplň umožňuje
žalobcovi vykonávať prácu aj z domu. Žalobca je príkladom otca, ktorý poskytuje starostlivosť svojmu
synovi a ešte sa usiluje nad rámec tejto starostlivosti zabezpečiť príjem do rodiny. Podľa napádaného
rozhodnutia žalovanej nie je žalobcovi priznaný nárok po 1.8.2019 z dôvodu nesplnenia podmienky
prevzatia dieťaťa do starostlivosti. Dohodu žalobcu s matkou považuje žalovaná za formálnu po
1.8.2019. Žalovaná síce konštatuje, že legislatíva nevylučuje vykonávanie práce počas poberania
materskej dávky, avšak podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následné poskytovanie
starostlivosti musí byť zachované aj popri výkone práce z pracovnej činnosti. Žalobca poukázal, že
JUDr. C. T., poverená riadením odboru nemocenského poistenia, úrazového poistenia, poistenia v
nezamestnanosti a garančného poistenia vo svojom písomnom stanovisku zo dňa 10.9.2018 potvrdila:
„...zákonodarca v zákone nepodmieňuje nárok na materské osobnou a celodennou starostlivosťou, ale
len starostlivosťou. Nie je teda vylúčené, že starostlivosť o dieťa môže byť zabezpečená čiastočne
aj za pomoci inej osoby.“ Žalobca ďalej uviedol, že z podstaty tejto žaloby jednoznačne vyplýva, že
žalobca vykonával a vykonáva naďalej starostlivosť o svojho syna E. nad rámec zákona, pretože mal
možnosť práce z domu v kombinácii s flexibilným pracovným časom. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení k
žalobe nijako nevyjadrila k diskriminácií. Kritickým atribútom žaloby na Sociálnu poisťovňu je podozrenie
na priamu diskrimináciu podľa § 2a, ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. a porušenie zásady rovnakého
zaobchádzania v sociálnom zabezpečení, zdravotnej starostlivosti, poskytovaní tovarov a služieb a vo
vzdelávaní podľa § 5 zákona č. 365/2004 Z. z., ktorých sa žalovaná Sociálna poisťovňa mala dopustiť
pri zamietnutí materskej žalobcovi.

50.Žalovaná sa k replike žalobcu nevyjadrila.

IV. Relevantná práva úprava

51.Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom
chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších
veciach ustanovených týmto zákonom.

Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené
alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské
poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie
príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva.

Podľa § 30 zákona č. 461/2003 Z. z. zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak
a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského
poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a
b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý
sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie
nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý
sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28
týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej
starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec,
ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské
37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia
troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol
nemocensky poistený najmenej 270 dní.

Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2018, iný poistenec, ktorý
prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich
týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok.

Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je
jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a
opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec
prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z. rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát
prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 571/2009 Z. z. oprávnená osoba podľa tohto zákona je rodič dieťaťa.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z. oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak
a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a
b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len "pobyt") alebo je
osobou podľa osobitného predpisu.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť
poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä
primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok
dieťaťa podľa osobitného predpisu.

Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z. z. podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za
splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou
fyzickou osobou alebo právnickou osobou.

V. Konanie na správnom súde a rozhodnutie správneho súdu

52.Krajský súd v Trnave, ako súd správny, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a
administratívneho spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho

konania predchádzajúceho jeho vydaniu a nariadil na prejednanie veci samej podľa § 107 ods. 1 písm.
a) SSP pojednávanie na deň 05.11. 2020 a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná.

53.Na pojednávanie sa dostavil žalobca, bez prítomnosti svojho právneho zástupcu, ktorému bolo
predvolanie doručené fikciou doručenia, keďže v odbernej lehote si právny zástupca žalobcu neprevzal
predvolanie na pojednávanie.

54.Žalobca na pojednávaní uviedol, že súhlasí, aby sa pojednávalo v neprítomnosti jeho právneho
zástupcu a nakoľko v predmetnej veci nie je povinné právne zastúpenie a ďalej uviedol, že jeho právny
zástupca o termíne pojednávania riadne vedel.

55.Žalobca na pojednávaní uviedol, že chce poukázať na to, že v období od 1.8.2019 do 14.10.2019
zabezpečoval starostlivosť o dieťa osobne, keďže v tomto období pripadá na pracovné dni 75 dní, čo
predstavuje cca 1800 hodín. V kancelárii bol z týchto 75 dní celkovo 35 dní, čo je pri 8 hodinovom
pracovnom čase celkovo aj s cestou do práce 332,5 hodín. Z uvedeného vyplýva, že zabezpečoval
starostlivosť o dieťa v rozsahu 81% a iné osoby v rozsahu 19%. V čase keď bol v práci, sa starali o dieťa
matka, starí rodičia a niektorí ďalší rodinní príslušníci. Uviedol, že home office mal povolený minimálne
na 3 dni mesačne, v uvedenom čase t. j. od 1.8.2019 do 14.10.2019 matka dieťaťa nepracovala a
nepoberala ani rodičovský príspevok. Ďalej uviedol, že pracuje ako IT pracovník a teda k výkonu
práce mu postačuje počítač, bez nutnosti byť trvale na svojom pracovisku. Uviedol, že zo strany
zamestnávateľa mu bol umožnený flexibilný pracovný čas, ktorý spočíval v možnosti byť v práci od
10,00 hod. do 14,00 hod. a zvyšok pracovnej doby si odpracovať v tzv. home office.

56.Žalovaná sa pojednávania nezúčastnila, svoju neúčasť ospravedlnila elektronicky dňa 09.10.2020 a
súhlasila, aby sa vec prejednala v jej neprítomnosti.

57.Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobcovi Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava
1, rozhodnutím zo dňa 24. apríla 2019 priznala materské za obdobie od 2. apríla 2019 do 31. júla
2019. Ďalej nebolo sporné, že od 1.8.2019 vzniklo žalobcovi nové povinné nemocenské poistenie na
základe pracovnoprávneho vzťahu so zamestnávateľom Z. J. J. a. s., čo zistila Sociálna poisťovňa,
pobočka Bratislava z predloženej pracovnej zmluvy zo dňa 31. júla 2019 uzatvorenú medzi žalobcom
a spoločnosťou Z. J. J. a. s.

58.Medzi účastníkmi konania bola spornou právna otázka, či žalobca aj napriek uzatvoreniu nového
pracovného pomeru spĺňal zákonnú podmienku starostlivosti o dieťa, ktorej existencia je nevyhnutná
pre vznik nároku na materské, tak ako to vyplýva priamo z ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom
poistení.

59.Správny súd si na úvod dovolí poukázať na samotný účel materského, ako dávky poskytovanej
z nemocenského poistenia, ktorým je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej
dochádza v dôsledku rôznych životných situácií, pričom zákonodarca v prípade materského predpokladá
stratu príjmu v súvislosti s prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Teda skutočne základným účelom
poskytnutia tohto poistného plnenia, pochopiteľne za predpokladu platenia nemocenského poistenia
v zákonom stanovenej výške a v zákonnom stanovenej dĺžke je znížiť následky straty alebo zníženia
príjmu zo zárobkovej činnosti v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti.

60.Rovnako považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že posudzoval zákonnosť napadnutého
rozhodnutia zohľadňujúc skutkové okolnosti daného prípadu, teda konkrétne skutočnosti týkajúce sa
výlučne žalobcu. Preto sa venoval iba posudzovaniu splnenia podmienok, na základe ktorých konajúce
orgány verejnej správy uzavreli, že žalobcovi zanikol odo dňa 1.8.2019 nárok na materské a to z dôvodu,
že od 1.8.2019 nespĺňal podmienku starostlivosti o svojho syna E., keď od 1.8.2019 začal vykonávať
zárobkovú činnosť u nového zamestnávateľa v plnom pracovnom úväzku, t.j. v maximálnej možnej dĺžke
ustanovenej v § 85 Zákonníka práce (40 hodín týždenne), pričom starostlivosť o dieťa zabezpečoval
prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby.

61.Následne správny súd posudzoval, či bola, po vzniku nového pracovného pomeru t. j. od 1.8. 2019,
splnená aj podmienka poskytovania starostlivosti o dieťa zo strany otca, ako poberateľa nemocenskej
dávky.

62.Obsah administratívneho spisu tvorí aj výkaz odpracovaných zmien za mesiace august 2019 až
december 2019, podľa ktorého žalobca v mesiaci august 2019 pracoval denne 8 až 9 hodín, v mesiaci
november 2019 pracoval denne taktiež 8 až 9 hodín, v mesiaci október 2019 pracoval denne 7 až 10
hodín, v mesiaci november 2019 pracoval denne 8 až 10 hodín a v mesiaci december 2019 pracoval
denne cca 8 hodín. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca na základe takto rozvrhnutého pracovného
času nebol schopný zabezpečiť starostlivosť dieťaťu, čím odo dňa 1. augusta 2019 nespĺňal podmienky
skutočného poskytovania starostlivosti dieťaťu. Navyše je nesporné, že žalobca hoci mal upravený
pracovný čas na flexibilný a mal povolené pracovať z domu 3 dni v mesiaci, z jeho dochádzky je zrejmé,
že žalobca vykonával svoju pracovnú činnosť v sídle zamestnávateľa s maximálnym využívaním práce
z domu.

63.Žalobca tak v odvolaní, ako aj v správnej žalobe tvrdil, že počas výkonu práce v spoločnosti Z.
J. J. a. s. zabezpečoval starostlivosť o svojho syna prostredníctvom inej plnoletej osoby a to buď za
pomoci svojej manželky alebo starej matky. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca počas výkonu práce
nezabezpečoval starostlivosť o syna osobne ale prostredníctvom inej plnoletej fyzickej osoby.

64.Je pravdou, že zákon o sociálnom poistení nevylučuje vo vzťahu k posudzovaniu splnenia
zákonných podmienok vzniku a trvania nároku na materské ďalší príjem, resp. existenciu ďalšieho
pracovnoprávneho vzťahu, avšak podľa názoru správneho súdu je dikcia zákona uvedená v § 49 ods.
1 v spojení s § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení dostatočne určitá, pokiaľ ide o výklad pojmu
starostlivosť o dieťa na účely nároku na materské, ako nemocenskej dávky (§ 13 ods. 1 písm. d/
zákona č. 461/2003 Z. z.). Pokiaľ chce otec dieťaťa popri poberaní materského pracovať na základe
iného pracovnoprávneho vzťahu (čo nie je zákonom vylúčené), ako toho, z ktorého poistného vzťahu
má nárok na materské, musí sa jednať o takú pracovnú činnosť, ktorú je spôsobilý vykonávať popri
zabezpečovaní starostlivosti o dieťa. Ide napríklad o spôsob výkonu práce z domu, teda o tzv. home
office, ako spomína aj žalobca. Rovnako, podľa názoru správneho súdu, nie je ani vylúčené dohodnúť aj
kratší pracovný úväzok, avšak tento musí byť realizovaný tak, aby nezasiahol do samotnej starostlivosti
o dieťa, ktorú má otec povinnosť zabezpečovať. Správny súd, vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 49
ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ako aj zo samotného účelu poskytovania materského, ktorým je,
ako vyplýva z ustanovenia § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení pokrytie straty alebo zníženia
príjmu zastáva názor, že pokiaľ iný poistenec na účely vzniku nároku na materské prevzal dieťa
do starostlivosti, musí túto starostlivosť vykonávať osobne alebo tiež inak povedané, je pri výkone
tejto starostlivosti nezastupiteľný. V tomto smere neobstojí tvrdenie žalobcu, že po návrate z práce
zabezpečoval starostlivosť o dieťa, nakoľko táto skutočnosť nezakladá nárok na materské. Preto
žalovaná v tomto smere správne poukázala na rodičovské povinnosti, ktoré obom rodičom vyplývajú z
ustanovenia § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov. Naviac, porovnaním dosiahnutých príjmov je preukázané, že u žalobcu v dôsledku
starostlivosti o dieťa, po ukončení pracovnej činnosti, nedošlo k zníženiu príjmu.

65.V konaní bolo na základe samotného tvrdenia žalobcu preukázané, že tento zabezpečoval
starostlivosť o dieťa počas výkonu práce inou plnoletou fyzickou osobou ( matkou, starými rodičmi
a inými rodinnými príslušníkmi), pričom mal za to, že týmto výkonom starostlivosti naďalej spĺňal
zákonné podmienky na trvanie nároku na materské. Ako však bolo v priebehu konania zistené, žalobca
pracoval na plný úväzok a v maximálne dovolenom týždennom pracovnom čase 40 hodín. Podľa
názoru správneho súdu, nemôže na účely nároku na materské obstáť argumentácia, že si na rozdiel
od predchádzajúceho pracovného pomeru žalobca upravil pracovný čas zriadením 3 dní mesačne
tzv. home office a že mal flexibilný pracovný čas. Žalobca nepreukázal v priebehu konania v akých
časových úsekoch a v ktorých konkrétnych dňoch využíval tzv. home office a tak isto nepreukázal
ani to, v akých časových intervaloch v konkrétnych dňoch pracoval. Pokiaľ žalobca tvrdí, že spĺňal
podmienku starostlivosti o maloleté dieťa, tak bolo jeho povinnosťou správnemu orgánu preukázať aj
časové rozhrania, v ktorých žalobca pracoval a v ktorých bol doma a mohol sa tak starať o svojho
maloletého syna.

66.Pokiaľ ide o tvrdenia, ktoré prezentoval žalobca na pojednávaní v súvislosti s počtom hodín a dní
ktoré mal odpracovať doma a ktoré mal byť zamestnaný, tak ide o nové tvrdenia, ktoré žalobca
nešpecifikoval v podanej žalobe a v súlade so zásadou koncentrácie, súd na tieto okolnosti nemohol

prihliadať, vzhľadom aj na to, že žalobca tieto tvrdenia nepodložil žiadnymi dokladmi o dochádzke, resp.
potvrdeniami od zamestnávateľa v súvislosti že tento výkon práce aký bol prezentovaný na pojednávaní
skutočne korešpondoval so skutočným stavom.

67.Vo vzťahu k tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia správny súd uvádza, že z
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sú zrejmé dôvody, pre ktoré žalovaná zamietla odvolanie
žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, keď z odôvodnenia napadnutého, ako aj prvostupňového
rozhodnutia vyplýva, že rozhodujúcou skutočnosťou v prípade žalobcu bolo, že tento odo dňa 1.8.2019
prestal zabezpečovať starostlivosť o dieťa, nakoľko týmto dňom začal vykonávať zárobkovú činnosť
v maximálne dovolenom týždennom rozsahu - 40 hodín týždenne u nového zamestnávateľa. Takto
vymedzený dôvod je z pohľadu správneho súdu dostatočne určitý a zrozumiteľný a naviac je aj obsahom
administratívneho spisu preukázaný.

68.Pokiaľ žalobca poukazoval na rozdielny prístup žalovanej po usmernení pobočiek, tak k uvedenému
správny súd opakuje, že jeho úlohou v danom správnom súdnom konaní nie je posudzovať zákonnosť
vydaných rozhodnutí v obdobných prípadoch. Správny súd zastáva názor, že žalovaná sa správne
odklonila od svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxe, pričom v prípade odklonu založeného na
revidovaní nesprávnej aplikácie zákona, nie je namieste odvolávanie sa na princíp právnej istoty a
predvídateľnosti rozhodnutí vrátane rovnosti účastníkov konania. Je prirodzené, že aj rozhodovacia prax
orgánov verejnej správy sa vyvíja, pričom pokiaľ orgán verejnej správy zistí, že jeho predchádzajúca
rozhodovacia činnosť nebola založená na správnom právnom posúdení nezostáva mu nič iné, ako sa
od svojho predchádzajúceho právneho názoru odkloniť, pričom až správny súd je kompetentný posúdiť,
či bol odklon dôvodný. K uvedenému správny súd dodáva, že žalovaná posudzuje každý prípad „otcov“
individuálne, čo znamená, že v konkrétnostiach prípadu posudzuje, či iný poistenec podľa § 49 ods. 2
písm. d) zákona o sociálnom poistení, spĺňa zákonné podmienky na priznanie nároku na materské alebo
nie, pričom v negatívnom rozhodnutí je povinná uviesť dôvody, pre ktoré nepovažuje nárok na materské
za opodstatnený. Každý prípad je však prísne individuálny.

69.Správny súd záverom opakuje, že osobitnou podmienkou na priznanie nároku na materské v zmysle
§ 49 ods. 1 v spojení s § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení je prevzatie dieťaťa do
starostlivosti otca, ktorá podmienka sa nemôže považovať za splnenú len formálny deklarovaním v
rodičovskej dohode, ale aj skutočným vykonávaním tejto starostlivosti otcom dieťaťa, ktorý, ako už bolo
vyššie uvedené, je v tomto smere nezastupiteľný žiadnou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou
osobou. V konaní však bolo preukázané, že žalobca preukázateľne od 1.8.2019 pracoval na plný úväzok
na základe novo založeného pracovného pomeru, pričom, ako sám uviedol, v čase výkonu práce sa
o svojho syna nestaral, ale jeho starostlivosť zabezpečil prostredníctvom matky dieťaťa alebo starej
matky dieťaťa. Týmto konaním preto jednoznačne nebola splnená osobitná podmienka nevyhnutná na
existenciu nároku na materské (§ 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Preto konajúce orgány verejnej
správy vec správne právne posúdili.

70.S poukazom na uvedené skutočnosti a citované ustanovenia preto správny súd žalobu ako
nedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.

71.O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnej žalovanej právo
na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v rámci správneho súdnictva žalovanému orgánu verejnej
správy náhrada trov konania v zásade neprináleží.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť ( § 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva

(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.