Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, October 15, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Cob/15/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8515205224
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Kohút

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8515205224.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr.

Jozefa Angeloviča a JUDr. Anny Ilčinovej, v právnej veci žalobcu: Poľnohospodárske výrobno-obchodné
družstvo Údol, so sídlom 065 45 Údol, IČO: 00 204 455, právne zastúpený JUDr. Ľubošom Petrovským,
advokátom, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, IČO: 42111536, proti žalovanej: JUDr. Marte
Konkoľovej, advokátke, so sídlom Jarmočná 79, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 41146743, právne
zastúpená JUDr. Justínou Lajčákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 131/16, 058 01 Poprad, IČO:
35509481, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.000,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 3Cb/254/2015-238 zo dňa

6.12.2019, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný
súd“) rozhodol takto:
„I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 2.000,- eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,- eur od 01.03.2015 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania vo výške 100 % s tým, že ich výšku určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti vo
veci samej.“

2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd uložil

žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu vo výške 2.000,- eur s príslušenstvom a trovy konania titulom
vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 20.7.2011 žalovaná
uzatvorila so žalobcom Mandátnu zmluvu na uskutočňovanie právnych záležitostí (ďalej len ,,mandátna
zmluva“). Dňa 9.5.2013 žalobca uhradil žalovanej sumu 2.000,- eur. Žalobca má za to, že uvedená suma
bola žalovanej vyplatená bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Žalobca žalovanú vyzýval na vrátenie
dlžnej sumy, avšak do dnešného dňa ju neuhradila.

3. Po poučení strán sporu o procesných právach a povinnostiach bolo súdu dňa 2.2.2016
doručené vyjadrenie žalovanej k podanej žalobe. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, považovala
ju za bezdôvodnú a uplatnený nárok za premlčaný. Žalovaná vykonávala právne služby odplatne a v
zmysle uzatvorenej mandátnej zmluvy. Právne služby žalovanej majú právny základ a žalobca uplatnenýnárok žalovanej v zmysle faktúry č. XXXXXXX nikdy nerozporoval vykonané úkony uznal a dňa 9.5.2013
za ne žalovanej zaplatil. Podľa súpisu výkonov išlo o netypické právne služby spojené s družstevnými
podielovými listami, ich predajom, nákupom a zrušením G., ktoré boli z uvedeného dôvodu aj osobitne

fakturovaným nárokom na odmenu. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podanej žalobe vzniesla aj námietku
premlčania podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože k plneniu došlo dňa 9.5.2013 a žalobca
podal žalobu až dňa 27.11.2015.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 1 ods. 1, 2, § 261 ods. 1, § 566 ods. 1

všetko Obchodného zákonníka a § 451 ods. 1, 2, § 456, § 107 ods. 1, 2 všetko Občianskeho zákonníka
s poukazom na § 358 Obchodného zákonníka.

5. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi stranami sporu, ako podnikateľmi,
vznikol obchodno-záväzkový vzťah uzatvorením mandátnej zmluvy. Na základe predmetnej zmluvy sa
žalovaná zaviazala pre žalobcu za odplatu a na jeho účet uskutočňovať všetky právne záležitosti, všetky

právne úkony a iné záležitosti v mene žalobcu.
Sporné medzi stranami ostalo to, či úkony žalovanou uskutočnené a vyúčtované samostatnou faktúrou
súnadrámecmandátnejzmluvyaleboúkony,ktorésúprávnymiúkonmivzmyslečl.II.ačl.III.mandátnej
zmluvy a za ktoré žalovanej prináleží paušálna odmena v sume 500,- eur.

6. Celú obranu žalovaná postavila na tvrdení, že sporná faktúra predstavuje činnosti súvisiace s
podielovými listami ,,nad rámec“ mandátnej zmluvy a medzi ňou a žalobcom vznikol osobitný právny
vzťah založený samostatnou zmluvou uzavretou v ústnej forme pre tento jediný prípad, ale žiaden dôkaz
o svojom tvrdení súdu nedoložila a práve opak je pravdou. Z formulácie samotnej faktúry má súd prvej
inštancie za preukázané, že právne služby súvisiace s realizáciou DPL je potrebné subsumovať pod čl.

II čl. III. uzatvorenej mandátnej zmluvy, v rámci ktorého sa zmluvné strany dohodli na paušálnej odmene
za všetky právne záležitosti, všetky právne úkony a iné záležitosti v mene mandanta. Teda ak žalobca
vyplatil žalovanej žalovanú sumu, ide v danom prípade o bezdôvodné obohatenie.

7. Znenie ustanovenia § 107 ods. 1, ods. 2 OZ zakotvuje kombinovanú formu plynutia premlčacej

doby, t.j. subjektívnu a objektívnu. Začiatok každej z nich je upravený odlišne a obe premlčacie doby
začínajú, plynú a končia nezávisle od seba. Subjektívna premlčacia doba (2-ročná) je kratšia, objektívna
premlčacia doba je buď 3-ročná, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo z neúmyselného konania (z
nedbanlivosti), alebo 10-ročná, ak bezdôvodné obohatenie bolo spôsobené úmyselne.
V zmysle § 107 ods. 1 OZ, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď

sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a o subjekte, ktorý
sa bezdôvodne obohatil. Ide o subjektívne preukázateľnú vedomosť oprávneného čo do skutkových
okolností, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane zodpovedného subjektu
a orientačne aj jeho rozsah.
Jenesporné,žežalovanáposkytovalažalobcoviprávneslužbynazákladepísomneuzavretejmandátnej

zmluvy od 20.7.2011 až do začiatku roku 2014 a žaloba jej uhrádzal dohodnutú odmenu, čo nesporne
vyplýva z výpisu účtu žalobcu, ktorý predložil pr. zástupca U.. F.. Túto zmluvu so žalovanou uzatvoril
za družstvo jeho vtedajší predseda G.. P. P.. V súvislosti s voľbou predsedu družstva a ďalších orgánov
družstva vznikli viaceré spory, ktoré riešili tak tunajší súd, ako aj odvolací Krajský súd v Prešove a
výsledkom týchto sporov bolo právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Co/141/2013

zo dňa 23.1.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.3.2014 a ním bolo právoplatne rozhodnuté,
že uznesenie členskej schôdze žalovaného z 5.4.2011 o zvolení predsedu a členov predstavenstva
žalovaného je neplatné. Toto právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu potom následne bolo dôvodom
na zvolanie členskej schôdze a voľbu terajších orgánov družstva tak predsedu, ako aj predstavenstva
družstva, ktoré sa ujali funkcie zápisom do obchodného registra dňa 28.6.2014. Teda za obdobie,

keď žalovaná vykonávala pre družstvo právne poradenstvo a iné služby, ktoré jej z písomne uzavretej
zmluvy vyplývali, nik nespochybňoval, aby všetky ňou poskytnuté služby boli nedôvodné a neoprávnené.
Všetky úhrady zrealizované za bývalého vedenia družstva, nemal nikto dôvod spochybňovať tak, ako
to napokon uviedol aj sám bývalý predseda družstva G.. P. vo svojej výpovedi v konaní pre súdom.
Tak žalovaná, ktorá prijala všetky úhrady ich považovala za zákonné a dôvodné a tak tomu aj bolo

v prípade žalobcu ako platiteľa týchto odmien. Napokon dôvodnosť výplaty zdôvodnil aj pr. zástupca
žalobcu, ktorý sám uviedol, že ak mu terajší predseda družstva doručil podklady, a to všetky faktúry
vystavené žalovanou, prehodnotil ich a sám dospel k záveru, že ak žalovaná prijímala paušálne náhrady
od žalobcu v dobrej viere, že takéto služby v zmysle písomne uzavretej zmluvy žalobcovi poskytla, nemážalobca právny základ na uplatnenie takého nároku voči žalovanej a jediným sporným a nepreukázaným
nárokom je podľa jeho názoru nárok týkajúci sa vydania bezdôvodného obohatenia, ktorý je predmetom
tohto sporu.

Po zmene vedenia družstva tak, ako to uviedol sám predseda družstva G.. W. vo svojom vyjadrení
v konaní pred súdom, začali revidovať jednotlivé úhrady, zmluvy a podobne a začal mať pochybnosti
o dôvodnosti paušálnych náhrad, ktoré vyplácalo družstvo žalovanej. Preto oslovil svojho právneho
zástupcu s tým, aby sa vysporiadal s problematikou zákonnosti a opodstatnenosti týchto úhrad, až na
základe jeho informácie mu bolo oznámené, že žalovať môžu len sumu, ktorá je predmetom tohto sporu.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pr. zástupca žalobcu
predložil súdu dôkaz - e-mail zo dňa 1.10.2014, ktorého prílohou sú aj faktúry žalovanej a následne
oznámil žalobcovi, že len tá ktorá je predmetom tohto sporu, môže byť žalovaná. Listom zo dňa
17.2.2015 vyzval žalovanú na vrátenie bezdôvodného obohatenia.
Po doplnení dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca, resp. jeho súčasný
predseda družstva, ktorý je v mene družstva oprávnený pre uplatňovanie nárokov formou žaloby na

súde, či už sám alebo spolu s jedným členom predstavenstva, sa o bezdôvodnom obohatení resp. aj o
subjekte, ktorý sa obohatil, a o jeho rozsahu dozvedel od svojho právneho zástupcu dňa 8.10.2014. Súd
preto za začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného
obohatenia považuje najneskôr deň 8.10.2014, a teda od toho dňa by plynula 2-ročná premlčacia doba,
ktorá sa však skončí najneskôr s uplynutím objektívnej premlčacej doby v rozsahu 3 rokov odo dňa,

keď k bezdôvodnému obohateniu došlo. Pretože žalobca sa svojho nároku domáha žalobou doručenou
súdu prvej inštancie dňa 27.11.2015, k uplatneniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo
počas plynutia premlčacej doby. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby sa v prípade vydania
bezdôvodného obohatenia neviaže na dátum splatnosti resp. dátum vzniku bezdôvodného obohatenia v
podobe vyplatenia peňažných prostriedkov, ako to tvrdí žalovaná, ani na zápis nových orgánov družstva.

Námietku premlčania práva vznesenú v priebehu konania zo strany žalovanej preto súd prvej inštancie
posúdil ako nedôvodnú a v ďalšej časti sa zaoberal dôvodnosťou vydania samotného bezdôvodného
obohatenia v sume istiny 2.000,- eur.

8. Žalovaná v priebehu konania zmenila svoju procesnú obranu tvrdiac, že čiastku 2.000,- eur, ktorú

vyúčtovala žalobcovi, majú tvoriť cesty, ktoré absolvovala svojim vlastným motorovým vozidlom a nie
služby týkajúce sa poskytovania právnych služieb a tie predstavujú sumu 1.898,94 eur a v tejto výške
si uplatnila voči žalobcovi započítaciu námietku.

9. Žalovaná sa vzájomnou žalobou domáha voči žalobcovi započítania časti nároku vo výške 1.898,94

eur.
Započítanie je spôsob zániku záväzku. Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorá zo strán urobí voči
druhej prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.

Obchodný zákonník v ustanoveniach § 358 až 364 upravuje len niektoré ustanovenia o započítaní
pohľadávok. Pre obchodné záväzkové vzťahy sa teda použije úprava započítania v Občianskom
zákonníku § 580 a § 581 a zároveň odchylná úprava uvedená v Obchodnom zákonníku. Podľa §
358 a nasl. ObZ na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť na súde. Započítaniu
však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po tom, keď sa pohľadávky

stali spôsobilými na započítanie. Proti splatnej pohľadávke nemožno započítať nesplatnú pohľadávku,
ibaže ide o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky. V obchodných
záväzkových vzťahoch možno započítať aj pohľadávku, ktorá nie je splatná len preto, že veriteľ na
žiadosť dlžníka odložil dobu splatnosti jeho záväzku bez toho, aby sa zmenil jeho obsah. Ak pohľadávka
bola postupne prevedená na niekoľko osôb, môže dlžník použiť na započítanie iba pohľadávku, ktorú

mal v čase prevodu voči prvému veriteľovi, a pohľadávku, ktorú má voči poslednému veriteľovi. Na
základe dohody strán možno započítať akékoľvek vzájomné pohľadávky.
Posúdenie prejavu žalovanej má význam pre ďalší procesný postup súdu. Posúdenie námietky, ktorá
sa považuje len za procesnú obranu proti žalobe, súd rieši ako prejudiciálnu otázku a zaoberá sa ňou
len v odôvodnení rozsudku.

Keďže započítanie pohľadávky je právne účinné iba proti reálne existujúcej pohľadávke na plnenie
rovnakého druhu, musí sa súd prvej inštancie prednostne zaoberať dôvodnosťou podanej žaloby. Ak
je žalobcom uplatnený nárok dôvodný, vyhodnotí súd započítací nárok žalovaného z hľadiska jeho
hmotnoprávnej prípustnosti a právnych účinkov na záväzkový vzťah, ktorý je predmetom sporovéhokonania. Súd však za žiadnych okolností pri tejto procesnej obrane osobitne nerozhoduje o pohľadávke
uplatnenej žalovanou na započítanie. Tým, že žalovaná učinila jednostranný zápočet započítania tým
uznala nárok žalobcu, pretože započítanie možno učiniť len proti existujúcej pohľadávke.

V ďalšom sa preto súd už zaoberal iba kompenzačnou námietkou žalovanej vo výške 1.898,94 eur a
teda tým, či na strane žalovanej existovala pohľadávka v tejto výške voči žalobcovi a či táto pohľadávka
môže byť predmetom započítacieho úkonu medzi stranami sporu.
Ak teda žalovaný uplatní kompenzačnú námietku, súd skúma, či tu existujú predpoklady započítania
podľa hmotného práva, a to:

- vzájomnosť pohľadávok - musí ísť o záväzky medzi tými istými subjektmi,
- musí ísť o rovnaký druh plnenia - započítanie je možné prevažne pri peňažných pohľadávkach,
- spôsobilosť pohľadávky na započítanie (§ 581 OZ, prípadne § 358-364 ObZ),
- existencia relevantného právneho úkonu smerujúceho k započítaniu. Týmto úkonom je práve
kompenzačná námietka, ktorá ako úkon s hmotnoprávnou relevanciou je účinná voči ostatným
účastníkom od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli. Týmto momentom dochádza k stretu

uvedených pohľadávok, a teda k zániku záväzku žalobcu v rovnakej výške, ako je plnenie vyjadrené
v žalobe.

10. Základným predpokladom zákonnej možnosti započítania je existencia pohľadávky. Súd sa v tomto
smere stotožňuje s výhradou pr. zástupcu žalobcu, že žalovaná ku faktúre, ktorú považuje za základ

kompenzačnej námietky nepredložila žiaden relevantný dôkaz o tom, aby cesty, ktoré si vyúčtovala, bola
absolvovala ani dátumy, kedy to bolo a za akým účelom. Je síce pravda, že si strany sporu dohodli v
čl. VIII. mandátnej zmluvy povinnosť mandanta uhradiť mandatárovi okrem iného aj cestovné v rámci
vyhlášky o cestovných náhradách.
V zmysle § 36 vyhl. č. 283/2002 Z. z. bola povinná žalovaná vyúčtovať pracovné cesty najdlhšie do

konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta
alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená, nie po 7-8 rokoch. Teda s poukazom
na toto citované zákonné ustanovenie nasledujúci mesiac po realizácii tej ktorej cesty začala plynúť
žalovanej premlčacia doba na uplatnenie jej nároku voči žalobcovi. Právny zástupca žalobcu vzniesol
aj námietku premlčania vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná si tieto nároky voči žalobcovi uplatnila až

teraz a teda vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd tento nárok nemôže priznať.
Taktiež sa možno stotožniť s právnym názorom pr. zástupcu žalobcu, že položka „náhrada za stratu
času“ vo faktúre žalovanej nemá oporu vo vyhláške o cestovných náhradách.

11.Možnotaktiežpodľasúduprvejinštanciesúhlasiťsvýhradoužalujúcejstrany,žežalovanávpriebehu

konania menila spôsobila spôsob svojej obrany, keď najskôr tvrdila, že žalovaný nárok je nárokom
nad rámec uzavretej mandátnej zmluvy, neskôr, že ide o služobné cesty, ktoré absolvovala svojim
motorovými vozidlom. Avšak ku druhej obrane nepredložila žiaden dôkaz o absolvovaní týchto ciest a i
keby ich bola v skutočnosti vykonala, jej nárok je už toho času premlčaný.
Právna zástupkyňa žalovanej zdôraznila, že v zmysle § 358 započítať možno aj premlčané pohľadávky,

s čím možno súhlasiť, avšak za pohľadávky spôsobilé na započítanie Obchodný zákonník považuje síce
aj premlčané pohľadávky, avšak za predpokladu, že v dobe, keď sa stretli, teda v dobe ich splatnosti
(splatnosti tej pohľadávky, ktorá mala najneskoršiu splatnosť) nebola ani jedna z nich premlčaná.
Teda vzhľadom na tento výklad citovaného zákonného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že ak by
žalovaná preukázala existenciu a dôvodnosť ňou realizovaných pracovných ciest, mohla by uspieť s

týmto nárokom ale v čase, keď jej pohľadávka sa mala stretnúť s pohľadávkou žalobcu ešte nebola
premlčaná. Táto situácia však nie je zhodná s faktúrou, ktorú vystavila žalovaná až s odstupom 7-8
rokov. Teda hoci by aj existenciu ciest bola relevantným spôsobom preukázala, k ich premlčaniu už došlo
skôr, a aj z toho dôvodu by súd na jej nárok už nemohol prihliadnuť.

12. Záverom možno konštatovať, že súd prvej inštancie:
- nárok žalobcu považuje za zákonný, dôvodný nepremlčaný,
- žalovaná nepreukázala existenciu svojho nároku na cestovné náklady a jej kompenzačná námietka
je právne nedôvodná.

13. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 365 ods. 1, § 369 ods. 1, 2 všetko Obchodného zákonníka
a § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.14. Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 369 ods. 1 ObZ vzniká veriteľovi nárok na úroky z
omeškania pri omeškaní s plnením peňažného záväzku zo strany dlžníka bez ohľadu na príčinu, ktorá
toto omeškanie spôsobila. Súd mal v predmetom konaní za preukázané, že žalovaná sa dostala do

omeškania s vydaním práva z bezdôvodného obohatenia čo do sumy 2.000,- eur odo dňa 1.3.2015
(t.j. deň nasledujúci odo dňa 27.2.2015 ako posledného dňa na vrátanie spornej sumy v zmysle výzvy
žalobcu zo dňa 17.2.2015). Úroky z omeškania neboli stranami sporu osobitne dojednané, preto má
žalobca nárok na úroky z omeškania v zákonom stanovenej výške, resp. v ním uplatnenej výške, ak je
tátonižšiaakozákonná.Žalobcamáteda vovzťahukžalovanejnároknazaplatenieúrokovzomeškania

vo výške 5,05 % ročne zo sumy 2.000,- eur od 1.3.2015 do zaplatenia.

15. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 255
ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v
rozsahu 100 %. Žalovaná bola v spore v plnom rozsahu neúspešná, teda je povinná žalobcovi nahradiť
vzniknuté trovy konania vo výške tak, ako o nej rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník

po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).

16. Proti tomuto rozsudku ako celku podala včas odvolanie žalovaná, a to z odvolacích dôvodov podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP.

17. Podľa odvolateľky súd prvej inštancie v tomto prípade nesprávne stotožňuje vôľu a vedomie
jednotlivých fyzických osôb tvoriacich súčasne štatutárny orgán právnickej osoby s vôľou právnickej
osoby samotnej. Z citovaného odôvodnenia podľa odvolateľky možno vyvodiť, že sa súd prvej inštancie
zameral výlučne na zisťovanie skutočností v akom časovom okamihu sa dozvedel súčasný predseda
družstva o bezdôvodnom obohatení. Nie predseda, ale žalobca, teda právnická osoba je účastníkom

právnych vzťahov. Vedenie a vôľa predsedu družstva nie sú totožné s vedením a vôľou právnickej osoby.
Nové predstavenstvo družstva je len novým kolektívnym štatutárnym orgánom, pričom jeho zapísanie od
Obchodného registra nemohla vzniknúť alebo sa zmeniť vôľa ani vedomie družstva - právnické osoby,
ktoré vznikli počas funkčného obdobia predchádzajúceho predstavenstva.

18. S poukazom na vyslovený názor odvolacieho súdu v predchádzajúcom rozhodnutí v tejto veci mal
sa súd prvej inštancie podľa žalovanej zaoberať otázkou subjektívnej premlčacej doby s prihliadnutím
na skutočnosť, že žalobcovi ako právnickej osobe mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba aj
za predchádzajúceho predstavenstva žalobcu. Daným sa však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom
nezaoberal. Rovnako tak sa nevysporiadal s výpoveďou G.. P. P., z ktorej podľa odvolateľky vyplýva,

že dal pokyn na úhradu predmetnej faktúry, z formálneho hľadiska si bol vedomí, že faktúra nespĺňa
podklady, na ktorých bola dohoda a žiadal o opravu tejto faktúry, teda si bol vedomý nesprávnosti tejto
faktúry.

19. Podľa žalovanej nemožno opomenúť nesprávny okamih, ktorý súd prvej inštancie ustálil za začiatok

plynutia subjektívnej premlčacej doby, a to 8.10.2014. Súd prvej inštancie pritom vychádzal z e-mailu
zo dňa 1.10.2014 a z tvrdenia, že súčasný predseda družstva sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel
od svojho právneho zástupcu dňa 8.10.2014. Toto e-mailové podanie obsahujúce výlučne len prílohy pri
absencii akejkoľvek textovej časti v spojení s údajným telefonátom zo dňa 8.10.2014, ktorý nevyplynul
ani z výpovede G.. U. W. podľa žalovanej žiadnym spôsobom nepreukazuje skutočnosť, kedy sa o

bezdôvodnom obohatení dozvedel súčasne štatutárny orgán žalobcu.

20. Naviac ani G.. U. W. túto skutočnosť na pojednávaní nepotvrdil, keď podľa žalovanej má v rozpore s
tým konštatovať, že o bezdôvodnom obohatení sa dozvedelo družstvo včítane neho v septembri 2014 a
mal za to, že všetky sumy vyplatené U.. O. boli neoprávnené, teda, že táto sa bezdôvodne obohatila vo

vzťahu k všetkým sumám, ktoré jej boli vyplatené. Určenie plynutia subjektívnej lehoty na deň 8.10.2019
(zrejmé mala odvolateľka na mysli 8.9.2014 - poznámka odvolacieho súdu) je tak podľa žalovanej v
príkrom v rozpore s výpoveďou samotného žalobcu a jeho právneho zástupcu.

21. Ďalej žalovaná v podanom odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil

povahu vznesenej kompenzačnej námietky, kde bolo explicitne uvedené „in eventum“, ktorú možnosť
vzniesť v takom prípade, ak strana, ktorá znáša námietku nepovažuje nárok protistrane za dôvodný
a hmotnoprávnu námietku uplatňuje len pre prípad, že k záveru o dôvodnosti nároku dospeje súd po
právnom a skutkovom posúdení veci.22. V tomto smere podľa žalovanej súd prvej inštancie neprihliadol na skutočnosti, ktoré vyplynuli z
výpovede G.. P., ktorý na súdnom pojednávaní dňa 6.11.2019 potvrdil, že žalovaná vykonala cesty do

Bratislavy a opakovane do Košíc.

23. Ďalej žalovaná uviedla, že zo zápisnice z pojednávania zo dňa 6.11.2019 žiadnym spôsobom
nevyplýva, že by táto námietka premlčania ako hmotnoprávna námietka vznesená bola.

24. Ďalej odvolateľka uviedla, že je síce pravdou, že daný právny nárok nemá oporu v zákone č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, avšak daný právny nárok má základ vo vyhláške Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., a to s poukazom na § 15 písm. a/, b/ a § 17 citovanej vyhlášky.

25. Záverom odvolateľka vo svojom odvolaní uviedla, že súd prvej inštancie procesne pochybil, keď
nepostupoval v súlade s § 181 ods. 2 CSP a neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a

ktoré považuje súd za nesporné a neuviedol, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná a navyše absolútne
žiadnym spôsobom neuviedol svoje predbežné právne posúdenie. Dôsledkom absencie obligatórneho
postupu súdu, a to neuvedenia predbežného právneho posúdenia veci podľa názoru žalovanej súd
prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keďže došlo k vydaniu

pre žalovanú nečakaného rozhodnutia, pričom konanie má z uvedeného dôvodu aj inú vadu.

26. Záverom žalovaná vo svojom odvolaní vytkla napadnutému rozhodnutiu jeho nedostatočné
odôvodnenie a z toho vyplývajúcu nepreskúmateľnosť s tým, že v rámci svojho odvolacieho návrhu
žiadala, aby odvolací súd v súlade s § 388 CSP rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol a

priznal žalovanej náhradu trov konania, alebo aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie.

27. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej považoval rozsudok súdu prvej inštancie za
vecne správny s tým, že žalovaná v podanom odvolaní uvádza v zásade tie isté skutočnosti, s ktorými

sa súd prvej inštancie vo svojom rozsudku správne vysporiadal.

28. Podľa žalobcu súd správne posúdil otázku premlčacej doby bezdôvodného obohatenia. Družstvo je
právnická osoba, teda abstraktný subjekt, ktorý nemá samostatné vedomie a jeho vedomie sa kreuje aj
navonok konaním prostredníctvom štatutárneho orgánu. Vedomie družstva o bezdôvodnom obohatení

sa môže vytvoriť len prostredníctvom osoby, resp. osôb, ktoré sú štatutárnym orgánom. Podľa žalobcu
ako vyplynulo z výpovede neplatne zvoleného predsedu predstavenstva G.. P., ktorý bol predsedom
predstavenstva družstva v čase, keď došlo k vyplateniu žalovanej sumy predstavenstvo v danom čase
nevedelo, že sa jedná o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej a považovali vyplatenú sumu
za vyplatenú dôvodne, ak by sumu považovali za bezdôvodné obohatenie nevyplatili by ju žalovanej,

navyše sa vedomie družstva o bezdôvodnom obohatení môže vytvoriť len prostredníctvom platne
zvoleného štatutárneho orgánu.

29. Štatutárny orgán, teda aj družstvo sa o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa
bezdôvodne obohatil dozvedel v októbri 2014, pričom aj keby k tomu došlo 31.10.2014 nie je nárok

premlčaný.

30. Podľa žalobcu kompenzačná námietka bola žalovanou vznesená účelovo s tým, že o neexistencii
pohľadávky svedčí skutočnosť, že túto pohľadávku si žalovaná vymyslela až po zrušujúcom uznesení
Krajského súdu v Prešove a až po 8-mich rokov od údajného uskutočnenie ciest. Ak by pohľadávka

nebolo fiktívna, faktúru by žalovaná vystavila a nárok by si uplatnila tak, ako to robila v prípade predmetu
sporu.

31. Podľa žalobcu žalovaná nepreukázala, že cesty skutočne vlastne motorovým vozidlom uskutočnila
a už vôbec nie, že súviseli s poskytovaním služieb. Toto nepreukazuje ani výpoveď G.. P., pretože táto

je v rozpore s výpoveďou samotnej žalovanej, keď táto od počiatku aj vo vyjadreniach uvádzala, že
platba 2.000,- eur bola za práce na premene DP. Na pojednávaní dňa 21.12.2016 uviedla, že dohodla
s predsedom, teda G.. P. na odmene za túto prácu vo výške 2.000,- eur, pričom tento v rozpore s týmto
tvrdením žalovanej tvrdil, že suma 2.000,- eur bola za náklady za cesty.32. Podľa žalobcu nie je pravdou, že súd dokazovania v tomto smere neurobil, žalovaná žiadne dôkazy
nepredložila ani nenavrhla. Nárok žalovanej je fiktívny a len z dôvodu opatrnosti žalobca vzniesol

námietku premlčania nároku uplatneného kompenzačnou námietkou s tým, že táto námietka bola
vznesená na pojednávaní 15.5.2019.

33. S poukazom na vyššie uvedené navrhol žalobca aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

34. Žalovaná vo svojom nasledovnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala v celom rozsahu na
obsahu svojho odvolania s tým, že tvrdenia žalobcu nezodpovedajú pravdivému obsahu odvolania
žalovanej. Žalovaná poukázala na pochybenia súdu v procesnej rovine, ktoré sa nemali a nesmeli stať.
Týmtoboloodopretéprávožalovanejnaspravodlivýproces.PokiaľideovyjadrenieG..P.,ktorérozoberá
žalobca vo svojom vyjadrení, žalovaná mala vážnu pochybnosť, že G.. P. ako bývalí predseda družstva

sa stotožňuje s týmto vyjadrením právneho zástupcu žalobcu. V ďalšom žalovaná poukázala na všetky
svoje tvrdenia uvedené v odvolaní vrátane petitu odvolania.

35. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa §
379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP (a contrario) a

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo veci samej ako aj vo výroku o náhrade
trov konania potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP, pričom nadväznosti na § 387 ods. 2
CSP sa odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na vecne správne odôvodnenie súdu prvej inštancie,
s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

36. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov
účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až § 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho použil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto

stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj
osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia vo veci samej, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle §
387 ods. 2 CSP.

37. Súd prvej inštancie teda opierajúc sa o dostatočne skutkové zistenia tieto správne vyhodnotil a

vyvodil z nich správny právny záver. Na zdôraznenie správnosti odvolací súd len poukazuje, pokiaľ sa
týka argumentácie v odvolaní spočívajúcej v možno započítaní pohľadávky žalovanej na pohľadávku
žalobcu, považuje zhodne so súdom prvej inštancie podotknúť, že na takejto započítanie je potrebná
existencia pohľadávky. Žalovaná nijako nepreukázala samotné cesty, ktoré mala vykonať a už vôbec
nie, že tieto cesty boli vykonané za účelom právneho zastúpenia žalobcu, na ktoré by mala nárok v

zmysle čl. VII. (súd prvej inštancie v bode 37 uviedol nesprávne čl. VIII. - poznámka odvolacieho súdu)
mandátnej zmluvy, kde v zmysle tohto ustanovenia by mala žalovaná nárok na úhradu okrem iného aj
cestovného, avšak v rámci vyhlášky o cestovných náhradách, kde aj v zmysle zákona č. 283/2002 Z.
z. bola žalovaná povinná (v prípade, ak si takýto nárok uplatnila vo či žalobcovi) tento nárok preukázať
najmä dôvodom pracovnej cesty, ktorý by musel byť z dôvodu zastúpenia žalobcu, miestom nástupu,

miestomvýkonuačasomtrvaniatejtopracovnejcesty,akoajjednotlivýmidokladmi,žesatejtopracovnej
cesty zúčastnila, čo však žalovaná nijako nepreukázala. Preto je už nepodstatné sa bližšie zaoberať
samotným premlčaním tohto neexistujúceho nároku, ktorý žalovaná uplatnila s odstupom cca 8 rokov
od doby, kedy mala tieto služobné cesty v prospech žalobcu vykonať.

38. K námietke premlčania nároku žalobcu uplatneného žalovanou odvolací súd poukazuje na svoje
predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci zo dňa 27.11.2018, podľa ktorého deň zaplatenia faktúry, t.j.
9.5.2013 nemožno považovať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty, nakoľko z dokazovania
nevyplýva, že by v rovnaký deň sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení žalovanej na jeho úkor,
keď pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie predpokladaná vedomosť

oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenia a kto ho získal. Odvolací súd
podotýka, že nie je rozhodujúce, že oprávnený mohol získaním tohto obohatenia na jeho úkor dospieť
pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr, ale podstatné je to, kedy sa o tomto obohatení
na svoj úkor preukázateľne dozvedel, pričom v konaní bolo preukázané, že o tomto bezdôvodnomobohatenísadozvedelažodnovéhoprávnehozástupcu(pozmeneprávnehozastúpenia,ktorépôvodne
vykonávalažalovaná)dňa8.10.2014.Zuvedenéhopretojednoznačnevyplýva,ženárokžalobcuvtomto
konaní premlčaný nie je.

39.Naviacodvolacísúduvádza,žežalovanejakobývalejprávnejzástupkynižalobcumuselobyťzrejmé,
že práce, ktoré vykonala pre žalobcu v súvislosti s podkladmi súvisiacich s podielovými listami žalobcu
spadajú pod mandátnu zmluvu, keď podľa čl. II. zmluvy sa žalovaná zaviazala uskutočňovať všetky
právne záležitosti a iné náležitosti pre žalobcu, pričom podľa čl. III bola žalovaná priamo splnomocnená

uzavrieť aj kúpne zmluvy, a to vrátane kúpnych zmlúv týkajúcich sa kúpy, resp. predaja podielových
listov členov družstva žalobcu. Uvedené nasvedčuje tomu že žalovaná sa na úkor žalobcu obohatila
úmyselne, t.j. prichádza v úvahu 10 ročná premlčacia lehota odo dňa, kedy k takémuto úmyselnému
obohateniu došlo, t.j. odo dňa úhrady sumy 2.000,- eur zo strany žalobcu pre žalovanú, ku ktorej došlo
dňa 9.5.2013, a preto premlčanie nároku neprichádza v úvahu.

40. Zo znenia odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nijako nevyplýva žalovanou tvrdené
stotožňovanievôleavedomiajednotlivýchfyzickýchosôbtvoriacichsúčasneštatutárnyorgánprávnickej
osoby. Tu je treba podotknúť, že súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa o možnom bezdôvodnom
obohatení na svoj úkor dozvedel až po zmene právneho zástupcu, ktorý prevzal agendu od žalovanej,
pričomzdokazovanianijakonevyplynulo,žebytútovedomosťmalajpredchádzajúcištatutár(predseda)

žalobcu, čo by bolo aj napokon absurdné aby žalovaná v čase, keď zastupovala žalobcu oznámila
žalobcovi, že sa na jeho úkor bezdôvodne obohatila. Napokon sám bývalý predseda družstva G.. P. k
uvedenému uviedol, že všetky úhrady zrealizované za bývalého vedenia družstva nikto nemal dôvod
spochybňovať. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovanej, že žalobcovi ako právnickej osobe by
mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba aj za predchádzajúceho predstavenstva žalobcu, keď

ako už bolo uvedené vyššie žalobca sa o bezdôvodnom obohatení na úkor dozvedel až po zmene
právneho zastúpenia.

41. K uvedenému odvolací súd uvádza, že právnickou osobou možno uviesť do omylu len uvedením
do omylu fyzickej osoby, ktorá je oprávnená tvoriť vôľu právnickej osoby a prejavovať ju navonok, teda

rozhoduje a koná v jej mene. Rovnako platí, že využiť omyl právnickej osoby možno len využitím omylu
vyššie charakterizovanej fyzickej osoby. Zo svedeckej výpovede predchádzajúceho štatutára žalobcu
G.. P. na pojednávaní dňa 6.11.2019 vyplýva, že tento ani neskúmal dôvodnosť fakturácie, ale spoľahol
sa bez ďalšieho na jej zdôvodnenie zo strany žalovanej, pričom formálne nedostatky faktúry sa netýkali
dôvodnosti samotnej fakturácie, t.j., že ide o práce vykonané mimo mandátnej zmluvy, ale týkali sa

zaokrúhlenia fakturovanej sumy na sumu 2.000,- eur, resp. účtovných nedostatkoch tak, aby bola táto
faktúra riadny účtovný doklad.

42. Rovnako neobstojí ani ďalšia odvolacia argumentácia žalovanej spočívajúca vtom, že zo zápisnice
z pojednávania dňa 6.11.2019 žiadnym spôsobom nevyplýva, že právny zástupca žalobcu vzniesol

námietku premlčania, keď na tomto pojednávaní zástupca žalobcu doslova uviedol: „Ide o fiktívny nárok
žalovanej voči žalobcovi, ktorý si účtovala po 8 rokoch a tento nárok je zároveň premlčaný, pretože hoci
žalovaná na faktúre uviedla dátum platnosti 1.5.2019, tak tento nárok by potenciálne mal vzniknúť v
roku 2011 a 2012, ale z tohto podkladu nie je zrejmé kedy ku nemu mal dôjsť, keďže chýbajú akékoľvek
podklady“.

43. Pokiaľ žalovaná argumentuje v odvolaní, že právny nárok, ktorý si uplatnila na započítanie nemá
oporu v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, ale je uvedený vo vyhláške Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z., tak tomu odvolací súd uvádza, že aj podľa zákona o advokácii, a
to podľa § 18 ods. 4 bola žalovaná ako advokátka povinná o priebehu poskytovanej právnej služby, t.j.

vrátane nákladov spojených s touto právnou službou na cestovné a na stratu času informovať žalobcu,
a to ešte pred začatím tohto úkonu, inak jej odmena nepatrí. Žalovaná nijako v konaní nepreukázala, že
by vopred informovala žalobcu o právnych službách, ktorých súčasťou boli aj služobné cesty a už vôbec
nie tak ako to uviedol odvolací súd vyššie, že tieto služobné cesty v súvislosti s právnym zastúpením
žalobcu nad rámec mandátnej zmluvy vykonávala, keď podľa čl. II sa žalovaná v zmysle tejto mandátnej

zmluvy zaviazala pre žalobcu ako mandanta uskutočňovať všetky právne služby, všetky právne úkony
a iné náležitosti v mene mandáta.44. Žalovaná ďalej namieta, že bolo porušené je právo na spravodlivý proces v dôsledku neuvedenia
skutočnosti pri predbežnom právnom posúdení veci, resp. v priebehu konania, keď súd prvej inštancie
neuviedol ako v predbežne právnej veci posúdil. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že toto konanie

začalo ešte pred účinnosťou Civilného sporového poriadku, ktorý túto povinnosť súdu prvej inštancie
uložil, ako aj zároveň poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/17/2017, v zmysle ktorého ku zhojeniu uvedeného nedostatku dochádza samotným rozhodnutím
súdu prvej inštancie, v dôsledku ktorého v zmysle ust. § 220 ods. 2 CSP je povinný súd v odôvodnení
rozhodnutiaokreminéhouviesťakoposúdilpodstatnéskutkovétvrdeniaaprávneargumentystrán,ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Náprava
prípadného nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere je daná tiež možnosťou podania
odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý žalovaná v predmetnej veci aj riadna využila. Preto
odvolacia námietka žalovanej vo vzťahu k aplikácii k ust. § 181 CSP po tom, čo podala odvolanie z
dôvodov ako ich popísal odvolací súd vyššie, nie je dôvodná. Odvolací súd je preto toho názoru, že

aj keby predbežné právne posúdenie nebolo dané relevantným spôsobom (resp. nebolo dané vôbec),
nebol by to automaticky dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej, iba by sa rozsudok súdu prvej
inštancie mohol považovať za prekvapivé rozhodnutie, v dôsledku čoho by neúspešná strana mala
možnosť aj v odvolacom konaní použiť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré nemohla
použiť v konaní na súde prvej inštancie v dôsledku neuvedenia predbežného právneho posúdenia veci.

Pokiaľ teda v preskúmavanej veci žalovaná tvrdila, že jej súd prvej inštancie nedal relevantné predbežné
právne posúdenie veci, v dôsledku čoho bol jeho rozsudok prekvapivý, mala možnosť použiť prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany aj v odvolacom konaní (uviesť ich v odvolaní), túto možnosť
však nevyužila už naviac, keď k rozhodnutiu súdu prvej inštancie došlo po zrušení predchádzajúceho
rozhodnutia odvolacím súdom, pričom v oboch predchádzajúcich rozhodnutiach, aj prvostupňovom aj

odvolacom,bolozrejmé,ženazákladedovtedytvrdenýchapreukázanýchskutočnostísapodanážaloba
predbežne javí ako dôvodne podaná a zároveň boli aj uvedené hmotnoprávne ustanovenia, ktoré súdy
aplikovali.

45. Rovnako neobstojí ani záverečná odvolacia námietka žalovanej spočívajúca v nedostatočnom

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, keď táto neuviedla s akými jej argumentmi sa súd prvej inštancie
vo svojom odôvodnení riadne nevyporiadal s tým, že súd je povinný brať do úvahy iba relevantné
argumenty a nie je potrebné aby sa vysporiadal so všetkými argumentmi.

46. Pokiaľ ide o trovy konania pred súdom prvej inštancie žalovaná uviedla, že odvolaním napadá aj

tento výrok, avšak neuviedla konkrétny dôvod, ani svoje odvolanie v tejto časti nijako nezdôvodnila.
Pravdepodobne napadá tento výrok odvolaním len ako súvisiaci výrok pre prípad, že bude úspešná s
odvolaním vo veci samej. Odvolací súd výrok o trovách ako aj súvisiaci výrok preskúmal a dospel k
záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav (neúspešnosť žalovanej v celom rozsahu -
žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené) a správne aplikoval ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, preto

je aj výrok o trovách prvoinštančného konania správny.

47. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v oboch napadnutých výrokoch
ako vecne správne potvrdil.

48. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca a preto mu v súlade s ust. § 396 ods.
1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorej výške
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením cestou súdneho úradníka.

49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).