Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, May 7, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/237/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2316206302
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboslava Vanková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2316206302.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, v právnej veci žalobcov: 1. K. G., narodená
XX.X.XXXX, bytom N. I. O. XX, 2. G. K., narodený XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, O., právne zastúpení:
JUDr. Daša Šulejová, advokátka, so sídlom Fedinova 16, Bratislava, proti žalovaným: 1. Ing. W. F. L.,
narodená XX.X.XXXX, bytom N. I. O. XXX, 2. Ing. V. L., narodený XX.X.XXXX, bytom M.. M. H. XXXX/

XX, O. W., 3. Ing. F. L., narodená XX.XX.XXXX, bytom M.. M. H. XXXX/XX, O. W., právne zastúpení:
JUDr. Boris Štanglovič, advokát, so sídlom Jarmočná 2264/3, Šaľa, o určenie vlastníctva, o odvolaní
žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 15C/154/2016-132 zo dňa 27.3.2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1. až 3. priznal plnú náhradu
trov konania.

2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 134 ods. 1, 3, § 129 ods.
1, § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že Rada Miestneho národného výboru v N. I.
O. požiadala dňa 18.2.1960, odbor pre výstavbu rady ONV v Šali o vyvlastnenie stavebných pozemkov,
ktoré v tejto žiadosti nie sú špecifikované, pričom k tomuto vyvlastneniu malo dôjsť okrem iných aj v
prospech G. K., ktorý v tejto žiadosti nie je bližšie špecifikovaný okrem bydliska N. I. O. č. XXX. Následne
mal MNV v Kráľovej nad Váhom požiadať Štátne notárstvo so sídlom v Galante o prijatie sumy 7.109,-
Kčs do notárskej úschovy z dôvodu, že táto mala byť zložená na základe rozhodnutia odboru výstavby

ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. VYST. 524/1960. Podľa uvedenej žiadosti mal právny predchodca
žalobcov titulom vyvlastnenia obdržať 1.246 m2. Uvedená suma bola rozhodnutím Štátneho notárstva
zo dňa 12.12.1965 prijatá do úschovy a dňa 18.12.1965 Štátne notárstvo v Galante rozhodlo o vyplatení
tejto sumy V. L. ml. a S. L. ako náhradu za vyvlastnené nehnuteľnosti. Dňa 16.3.1990 vydal Okresný
súd v Galante rozsudok sp. zn. 5C/173/88-64, pričom v zmysle výroku tohto rozsudku rozhodol, že
novovytvorené parcely 826/17 a 826/16 sú formálnym vlastníctvom navrhovateľov v tomto konaní a

zostávajú vlastnícky neusporiadané, na strane 6 odôvodnenia rozsudku konštatoval, že novovytvorené
parcely 826/17 a 826/16 nesporne patria do vlastníctva navrhovateľov a to aj napriek tomu, že neb. G.
K. s manželkou majú na jednej z týchto parciel postavený rodinný dom. E. K., narodená XX.X.XXXX,
zomrelá XX.X.XXXX, s neb. manželom mali vstúpiť do držby predmetných nehnuteľností v roku 1960.

4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že z predložených listinných dôkazov vyplýva, že v

prospech E. K., narodenej XX.X.XXXX, zomrelej XX.X.XXXX a jej neb. manžela došlo k vyvlastneniu
častiparcely826/1zapísanejvPKVč.1834,pričomE.K.,narodenejXX.X.XXXX,zomrelejXX.X.XXXXajej manželovi mala byť pridelená výmera 1.246 m2, ktorá je v súčasnosti zahrnutá v sporných parcelách.
Súdu prvej inštancie síce v konaní nebolo predložené samotné vyvlastňovacie rozhodnutie odboru
výstavby ONV v Šali zo dňa 11.5.1960 zn. VYST. 524/1960, avšak zo všetkých ďalších písomností

je zrejmé, že k vyvlastneniu časti parcely č. 826/1 skutočne došlo a jej pôvodným vlastníkom bola
priznaná a vyplatená náhrada, pričom na základe stavebného povolenia z roku 1960 bol na parc. č.
826/17postavenýrodinnýdom.Nazákladetýchtoskutočnostítedasúdprvejinštanciezaujalstanovisko,
že E. K., narodená XX.X.XXXX, zomrelá XX.X.XXXX, s neb. manželom boli oprávnení držitelia. Na
základe informácií, ktoré mala E. K., narodená XX.X.XXXX, zomrelá XX.X.XXXX, s neb. manželom

k dispozícii v čase vstupu do držby je potrebné sa dôvodne domnievať, že nadobudli presvedčenie,
že sú držiteľmi oprávnenými. V konaní však žalobcom, ani keď im uplynula doba potrebná zákonom
na vydržanie vlastníctva k sporným pozemkom, nevzniklo automaticky právo k 1.4.1983 na to, aby sa
stali vlastníkmi nehnuteľností ale iba na to, aby im vzniklo právo na uzatvorenie dohody o osobnom
užívaní pozemku, pričom podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo osobného užívania
pozemku vzniknuté podľa dovtedajších predpisov zmenilo na vlastnícke právo. K tejto zmene však

k účinnosti § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka však nemohlo dôjsť, pretože dobromyseľnosť E.
K., narodenej XX.X.XXXX, zomrelej XX.X.XXXX a jej neb. manžela bola prerušená začatím konania
5C/173/88, nakoľko v tomto konaní bolo jednoznačne preukázané, že vlastníkmi nehnuteľností nie sú
E. K., narodená XX.X.XXXX, zomrelá XX.X.XXXX a jej manžel a že tieto pozemky sú užívané síce nimi,
ale v rozpore s existujúcim právnym stavom vyplývajúcim z evidencie nehnuteľností. Súd prvej inštancie

preto konštatoval, že k vydržaniu nehnuteľností E. K., narodenou XX.X.XXXX, zomrelou XX.X.XXXX a
jej manželom nedošlo, pretože títo mohli k 1.4.1983 vydržať v dôsledku oprávnenej držby iba právo na
uzatvorenie dohody o osobnom užívaní pozemkov. Takáto dohoda však súdu prvej inštancie predložená
nebola, pričom existencia tejto dohody bola nevyhnutným predpokladom na zmenu práva osobného
užívania k pozemkom na vlastnícke právo. Ak by k uzatvoreniu tejto dohody došlo, bolo by možné

konštatovať, že E. K., narodená XX.X.XXXX, zomrelá XX.X.XXXX, s neb. manželom aj napriek tomu že
v roku 1983 bolo začaté konanie, ktoré vylučovalo ich dobromyseľnosť, nadobudli vlastnícke právo po
zmene práva osobného užívania na vlastníctvo. Po začatí súdneho konania sp. zn. 5C/173/1988 už E.
K., narodená XX.X.XXXX, zomrelá XX.X.XXXX a jej neb. manžel neboli dobromyseľní, preto je potrebné
konštatovať, že vydržacia doba podľa jednotlivých zákonných úprav im neuplynula.

5. Súd prvej inštancie žalovaným priznal právo na plnú náhradu trov konania vzhľadom na to, že mali
vo veci plný úspech, nakoľko žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie pôvodná žalobkyňa 1. E. K., narodená

XX.X.XXXX, zomrelá XX.X.XXXX (ďalej aj „pôvodná žalobkyňa 1.“), pôvodná žalobkyňa 2. K. G.,
narodená XX.X.XXXX (dnešná žalobkyňa 1.) a pôvodný žalobca 3. G. K., narodený XX.X.XXXX (dnešný
žalobca 2.) z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie súdu

prvejinštanciejenepreskúmateľné,odôvodnenienedostatočnénezrozumiteľnéapredstavujeporušenie
základného práva účastníka konania na spravodlivý proces. V odvolaní uviedli, že pôvodná žalobkyňa
1. spoločne s G. K. nadobudli časť parcely 826/1 o výmere 1.246 m2 (teraz reg. "C" parcela č. 826/17
o výmere 446 m2, parcela č. 826/16 o výmere 606 m2). Pôvodná žalobkyňa 1. spoločne s manželom
postavilinaparceleč.826/17nazákladestavebnéhopovoleniač.524/1960vydanéhoONVSaľarodinný

dom, t. č. zapísaný na LV č. XXXX pod súp. č. XXX. Právny vzťah k parcele reg. "C" č. 826/17 je
evidovaný na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. N. I. Váhom. Parcela reg. "C" č. 826/16 užívala pôvodná
žalobkyňa 1. so svojim zomrelým manželom a v súčasnosti užíva pôvodná žalobkyňa 1. spoločne s
pôvodnýmižalobcami2.a3.(dnešnýmižalobcami1.,2.),ktorísúpodielovýmispoluvlastníkmirodinného
domu súp. č. 101, postavenom na parc. reg. "C" parc. č. 826/17, v k. ú. N. I. O., každý o veľkosti podielu

1/2, ktorý nadobudli titulom Osvedčenia o dedičstve 250/2/2016, Dnot. 29/2016, Z- 1561/2016. Okresný
súd Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 173/88-61 vo výroku rozsudku zo dňa 16.3.1990 zrušil
podielové spoluvlastníctvo účastníkov k parc. č. 826/1, roľa, o výmere 17.224 m2 evidovanej v PKV č.
1834, k. ú N. I. O.. Právni predchodcovia žalovaných 1., 2. a 3. boli zapísaní na LV č. XXX ako podieloví
spoluvlastníci k pozemkom - parcelám reg. "C" parcele č. 826/17 o výmere 446 m2, parcele č. 826/16

o výmere 606 m2, k. ú. N. I. O., na základe rozsudku Okresného súdu Galanta, sp. zn. 5C 173/88-64,
pričom právni predchodcovia žalovaných tieto pozemky na základe rozhodnutia súdu nenadobudli, tieto
pozemky boli výrokom rozsudku súdu určené ako nevysporiadané. Právni predchodcovia žalovaných a
následne ani žalovaní 1., 2., 3. nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam, pretožeboli v prospech právneho predchodcu žalobcov vyvlastnené, zaplatená náhrada, právni predchodcovia
žalovaných 1., 2., 3. a ani žalovaní 1., 2., 3. od roku 1960 ich nemali v držbe, nevlastnili ich, neužívali a
z uvedeného dôvodu ani nemali byť zapísaní do katastra nehnuteľností ako podieloví spoluvlastníci. V

konaní vedenom na Okresnom súde Galanta sp. zn. 5C 173/88 sa súd nevyporiadal úplne s vlastníckymi
vzťahmi k pôvodného pozemku parc. č. 826/1, ale ani s vlastníctvom k novovytvoreným pozemkom
parc. č. 826/16, 826/17, ktoré mali pôvodná žalobkyňa 1. spolu so zomrelým manželom v držbe a
užívali ich od roku 1960 nepretržite ako svoje vlastníctvo. K vyvlastneniu došlo na základe rozhodnutia
Odboru výstavby ONV v Šali zo dňa 11.mája 1960 zn. výst. 524/1960, parcela č. 826/1, k. ú. Obce

N. I. O., tvoriaca spoluvlastníctvo uvedených spoluvlastníkov V. L., S. L., V. B. a O. B., náhrada bola
ustálená á 1m2/3 Kčs. Z výmery pozemku titulom vyvlastnenia dostali len J. K. výmeru 1.122 m2 a
Ľudovít Hatvány výmeru 1.246 m2, protihodnota tejto výmery spolu 2.366 m2 je 7.109,- Kčs, ktorá suma
bola zložená na účet Štátneho notárstva v Galante u O. M. v Q.. Štátne notárstvo v Galante vydalo
dňa 12. decembra 1965 rozhodnutie o prijatí sumy 7.109,- Kčs do úschovy, ktorá bola zložená dňa
10. decembra 1965 na účet XXX.XXX u O. M. v Q., vo veci vyvlastniteľa Československého štátu -

MNV v Kráľovej nad Váhom, proti vyvlastneným ml. V. L. a spol. v Kráľovej nad Váhom. Vyvlastniteľ
(MNV Kráľová nad Váhom) požiadal Štátne notárstvo v Galante podľa § 20 zák. č. 87/58, aby prijalo do
úschovynáhraduzanehnuteľnosťvyvlastnenúrozhodnutímOdboruvýstavbyONVvŠalizodňa11.mája
1960 zn. výst. 524/60. Nehnuteľnosti boli pridelené pôvodnej žalobkyni 1. a jej zomrelému manželovi
rozhodnutím príslušných orgánov, rozhodovacej právomoci ktorých dôverovali, že im tieto nehnuteľnosti

patria a neboli žiadne dôvodné pochybnosti, ktoré by im v ich nadobudnutí i v dobrej viere pri užívaní ako
vlastných mali brániť. Pôvodná žalobkyňa 1. a jej zomrelý manžel boli oprávnení držitelia časti pozemku
parc. č. 826/1, Geometrickým plánom č. 244-246-0060-85 zo dňa overeným dňa 21.2.1986, ktorý je
súčasťou Znaleckého posudku č. 67/89, zo dňa 30.11.1989, vyhotoveného znalcom Ing. Binderom,
novovytvorených pozemkov parc. č. 826/17 o výmere 455 m2, dom s.č. XXX, dvor, parc. č. 826/16 o

výmere 604 m2. Československý štát, ani právni predchodcovia žalovaných 1., 2. a 3., sa proti pôvodnej
žalobkyni 1. a jej zomrelému manželovi, ani pôvodným žalobcom 2., 3. (dnešným žalobcom 1., 2.)
nedomáhali súdnou cestou ani inak, aby im vydali nehnuteľnosti a žalovaní 1., 2. 3. (resp. aj ich právni
predchodcovia) nerušili žalobcov od roku 1960 doteraz v ich držbe. V ďalšom poukázali na rozsudok
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/725/2015 z 25.1.2017, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.

26Co/175/2015 z 28.2.2015, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/44/2010
zo dňa 31.1.2012, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 115/2016 zo dňa
28.6.2017, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.3.2016,
nález Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 247/14 z 28.2.2016, Rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27.2.2013. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok

zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie alebo napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

7. K odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadrili žalovaní. Vo vyjadrení k odvolaniu uviedli,
že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považujú za správne a navrhujú odvolaciemu súdu, aby

ho potvrdil.

8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené

inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

9. Odvolací súd uznesením č. k. 24Co/237/2018-186 zo dňa 27.3.2018 rozhodol podľa ustanovenia §
63 ods. 2 Civilného sporového poriadku, že v konaní pokračuje na strane pôvodnej žalobkyne 1. s K.
G., narodenou XX.X.XXXX, bytom N. I. O. XX a s G. K., narodeným XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, O..

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového

poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového
poriadku) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d),
f), h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach
daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilnéhosporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že

jenevyhnutnénapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciezrušiť(§389ods.1písm.b)Civilnéhosporového
poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového
poriadku).

11. Jednou z odvolacích námietok, pritom však zásadnou bolo namietanie, že napadnutý rozsudok súdu

prvej inštancie je nepreskúmateľný, jeho odôvodnenie je nedostatočné a nezrozumiteľné.

12. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom,
spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutiaakocelku,ktorámôžebyťdôsledkomobsahovejagramatickejnezrozumiteľnosti,neurčitosti
alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa

o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí
byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a

právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

13. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa
žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil,
ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne

vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil,
prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú
rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery

nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka
konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

15. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel

k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil napadnutý rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2
Civilného sporového poriadku. Tu je potrebné dať za pravdu odvolateľom, že závery v ňom obsiahnuté
sú nedostatočné. V odôvodnení rozsudku nie sú uvedené komplexne skutkové zistenia v spojitosti s
čiastkovými zisteniami, ktoré by mali mať logickú nadväznosť, aby v súhrne umožnili vytvoriť záver o
celkovomskutkovomstave.Súdmusípotrebnéúdaje,hodnoteniaazáveryorozhodnýchskutočnostiach

formulovať vlastnými slovami s prihliadnutím na konkrétne okolnosti danej veci, a to najmä na obsah
dokazovania, zložitosť zisťovania skutkového stavu, návrhy strán na doplnenie dokazovania, čo v
odôvodnení preskúmavaného rozsudku absentuje. Preskúmavaný rozsudok tak nenaplňuje požiadavku
zrozumiteľnosti a presvedčivosti. Napadnuté rozhodnutie neobsahuje ani presvedčivé hodnotenie
dôkazov, keďže v ňom nie je nepochybným spôsobom uvedené, ktoré z rozhodných skutkových

okolností boli preukázané a ktoré nie. Súd prvej inštancie len stroho konštatuje, že držba pôvodnej
žalobkyne 1. a jej nebohého manžela bola oprávnená a vzniklo im právo na uzatvorenie dohody
o osobnom užívaní a následne konštatuje, že k vydržaniu pôvodnou žalobkyňou 1. a jej nebohým
manželom nedošlo, pretože im vzniklo právo na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní. Podľa názoruodvolacieho súdu je záver súdu prvej inštancie, že k vydržaniu sporných nehnuteľností pôvodnou
žalobkyňou 1. a jej nebohým manželom nedošlo, nedostatočne odôvodnený. Navyše závery v ňom
obsiahnuté si navzájom odporujú, keď na jednej strane súd prvej inštancie konštatuje, že držba pôvodnej

žalobkyne 1. a jej nebohého manžela bola od počiatku oprávnená a následne uvádza, že po začatí
konania sp. zn. 5C/173/1988 už pôvodná žalobkyňa 1. a jej nebohý manžel neboli dobromyseľní,
hoci súd prvej inštancie uvádza, že do držby vstúpili v roku 1960, cituje zákonné ustanovenie o dĺžke
vydržacej doby 10 rokov (čo by malo znamenať, že podmienky vydržania splnili už v roku 1970, i
keď vtedajšia právna úprava ešte vydržanie nepoznala) a následne konštatuje nedobromyseľnosť v

roku 1988, kedy začalo uvedené súdne konanie. Súd prvej inštancie podáva veľmi strohý prierez
právnouúpravouinštitútuvydržania,vyvodzujeztejtoprávnejúpravyzávery,hociprávnuúpravuinštitútu
vydržaniu od roku 1960 (kedy mali podľa zistení súdu prvej inštancie vstúpiť pôvodná žalobkyňa 1. a
jej nebohý manžel do držby) do 31.12.1991 v napadnutom rozsudku ani len necituje. Paradoxne súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku cituje právnu úpravu inštitútu vydržania platnú od 1.1.1992 (nie
celkom úplne, keďže ju cituje bez rovnako náležitých prechodných ustanovení), hoci ju ani neaplikuje,

nakoľko jeho posúdenie veci končí dňom 1.4.1983. Súd prvej inštancie konštatuje, že pôvodnej
žalobkyni 1. a jej manželovi mohlo vzniknúť len právo osobného užívania pozemku, avšak z jeho
odôvodnenia nie je zrejmé (skutkovo, ani právne), prečo práve sporné nehnuteľnosti zaradil do kategórie
pozemkov s právom osobného užívania, ku ktorým vlastníctvo mohol nadobudnúť len štát. Závažným
je potom pochybenie súdu prvej inštancie spočívajúce v tom, že sa nezaoberal možným nadobudnutím

vlastníctva k sporným pozemkom vydržaním ku dňu 1.1.1992, resp. po tomto dni. Súd prvej inštancie
založil svoje rozhodnutie len na nedostatočne odôvodnenom a rozpornom závere o tom, že pôvodná
žalobkyňa 1. a jej nebohý manžel boli oprávnení držitelia bez konkrétneho uvedenia odkedy a dokedy,
že výsledkom oprávnenej držby mohlo byť iba právo na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní
pozemku bez uvedenia momentu, kedy a prečo toto právo malo vzniknúť a napokon na konštatovaní

v rozpore s predchádzajúcimi konštatovaniami, že pôvodná žalobkyňa 1. a jej nebohý manžel neboli
po začatí konania sp. zn. 5C/173/1988 (po 28 rokov od vstupu do držby majúcej trvať 10 rokov?)
dobromyseľní bez uvedenia dôvodu ich nedobromyseľnosti so záverom, že vydržacia doba podľa
jednotlivýchzákonnýchúprav(vodôvodnenínecitovaných)imneuplynula,atobezkonkrétnychzáverov,
kedy mala začať vydržacia doba plynúť. Takýmto postupom súdu prvej inštancie bolo znemožnené

stranám, aby uskutočňovali procesné práva a tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces
a nemožno tento nedostatok napraviť v odvolacom konaní.

16. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. V odôvodnení súd odcituje právnu normu a

v ďalšej časti odôvodnenia vysvetlí, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve tejto normy.
Táto náležitosť odôvodnenia rozsudku v prevažnej miere absentuje tak, ako už bolo uvedené vyššie,
keďže súd prvej inštancie v preskúmavanom rozsudku sa nielenže nevyjadril k interpretácii právnych
noriem aplikovaných na daný prípad, ale právne normy ohľadne vydržania od roku 1960 do roku 1991 v
preskúmavanom rozsudku ani necitoval a naopak právne normy ohľadne vydržania od 1.1.1992 z časti

citoval, avšak neaplikoval. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd prvej
inštancie v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie
jeho rozsudku obsahuje zoznam čiastkových skutkových zistení bez bližšieho zdôvodnenia, z akých
dôkazov vyvodil súd prvej inštancie skutkové zistenia, a to bez vytvorenia záveru o celkovom skutkovom
stave (ktorý má vo svojom súhrne predstavovať skutkovú situáciu predvídanú hypotézou právnej normy)

a odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane
a právnymi závermi na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou,
ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

17. Predpokladom úspešnosti žaloby na určenie, či tu právo je alebo nie je, v zmysle ustanovenia §

137 písm. c) Civilného sporového poriadku, je po procesnej stránke skutočnosť, či na požadovanom
určení je naliehavý právny záujem. Naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav
objektívnej právnej neistoty medzi žalobcami a žalovanými, ktorý je ohrozením právneho postavenia
žalobcov, a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, pričom nie je rozhodujúce, ako táto
neistota vznikla. Aj keď predmetom konania je požiadavka na určenie, že sporné nehnuteľnosti patria

do bezpodielového spoluvlastníctva pôvodnej žalobkyne 1. (pôvodne jedinej žalobkyne) a jej nebohého
manžela a do dedičstva po poručiteľovi - nebohom manželovi pôvodnej žalobkyne 1. (pôvodne jedinej
žalobkyne), súd prvej inštancie sa vôbec otázkou naliehavého právneho záujmu nezaoberal. I absenciaposúdenia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení predstavuje závažné pochybenie
súdu prvej inštancie pri jeho rozhodovaní.

18. Vo vzťahu k uplatnenému nároku považuje odvolací súd v stručnosti za nevyhnutné uviesť: Podľa
Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (účinného od 1.1.1951 do 31.3.1964) vlastnícke právo k
hnuteľnej i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 3
rokov u hnuteľných vecí a 10 rokov u nehnuteľností. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto
so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí a to po celú vydržaciu

dobu. V pochybnostiach sa predpokladalo, že držba je oprávnená. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb.
účinný od 1.4.1964 oproti uvádzanému skoršiemu právnemu stavu vydržanie vlastníckeho práva vôbec
neumožňoval, len v podstate rešpektoval vydržaním nadobudnuté vlastníctvo do 31.3.1964. Až novela
prevedená zákonom č. 131/1982 Zb. účinná od 1.4.1983 a platná do 31.12.1991 opätovne upravila
inštitút vydržania (§ 135a v spojení s § 507a ods. 3). Pre vydržanie sa započítala aj doba, počas
ktorej občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe s tým, že tento čas neskončil

skôr než uplynutím jedného roka od účinnosti tohto právneho predpisu. Prvé vydržanie preto mohlo
nastať až k 1. aprílu 1984. Podľa tejto úpravy bola však možnosť vydržania značne obmedzená, lebo
k pozemku alebo jeho časti nadobudol vlastníctvo štát a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody
o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Vydržacia doba u vydržania pozemkov
bola desať rokov a objekt vydržania mohol byť len taký pozemok, ktorý mohol byť predmetom zriadenia

osobného užívania pozemku podľa § 199 ods. 1. Pokiaľ išlo o požiadavku kvalifikovanej držby, držiteľ
musel mať vydržovanú vec vo svojej moci a nakladať s ňou ako so svojou vlastnou, a to v dobrej viere,
že mu vec patrí, to všetko po celú dobu vydržacej doby. Až novelou Občianskeho zákonníka vykonanou
zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 1.1.1992 boli obmedzenia vydržania podľa predchádzajúcej
právnej úpravy odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela

umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.1.1992, pričom držbu nekvalifikovala
odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s
pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1.1.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu
desať rokov od vstupu do držby a súčasne bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný v tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k

pozemkom vydržaním.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu potom nemôže byť vôbec predmetom akejkoľvek diskusie fakt,
že vadou zmätočnosti je postihnutý napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ktorý neobsahuje
zdôvodnenie vzájomnej koherencie skutkových zistení a právnych záverov súdu prvej inštancie, jeho

odôvodnenie nie je konzistentné a pochopiteľné, jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky
právne a skutkové otázky a pri jeho vydaní neboli zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom
na prvky zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.

20. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že

nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť
v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b)
Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej
inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu
dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré

odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie
(§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia,
čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť.

21. S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s použitím
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku zrušil v celom rozsahu, vrátane
závislého výroku o náhrade trov, a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1
Civilného sporového poriadku).

22. Nad rámec dôvodov pre zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie považuje odvolací
súd za nevyhnutné poukázať na ďalšie závažné pochybenie súdu prvej inštancie v jeho procesnom
postupe. Pôvodná žalobkyňa 1. (pôvodne jediná žalobkyňa) sa žalobou zo dňa 11.4.2016 domáhala
určenia, že nehnuteľnosti v katastrálnom území N. I. O. parcela registra „C“ č. 826/17 - zastavanéplochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parcela registra „C“ č. 826/16 - záhrady o výmere 606 m2
patria do bezpodielového spoluvlastníctva žalobkyne 1. a jej nebohého manžela G. K., zomrelého dňa
XX.XX.XXXX. Podaním zo dňa 19.12.2017 pôvodná žalobkyňa 1. (pôvodne jediná žalobkyňa) navrhla,

aby súd prvej inštancie pripustil v zmysle ustanovenia § 79 Civilného sporového poriadku do konania
ďalšie subjekty na strane žalobkyne a to: K. G., narodená XX.X.XXXX, bytom N. I. O. XX, G. K.,
narodený XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, O. a ďalej navrhla, aby súd prvej inštancie pripustil v zmysle
ustanovenia § 139 Civilného sporového poriadku zmenu petitu žaloby tak, že určí, že nehnuteľnosti
zapísané na Liste vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie N. I. O. ako parcela registra „C“ č. 826/17

- zastavané plochy a nádvoria o výmere 446 m2 a parcela registra „C“ č. 826/16 - záhrady o výmere
606 m2 patria do bezpodielového spoluvlastníctva pôvodnej žalobkyne 1. a jej nebohého manžela
G. K., zomrelého dňa XX.XX.XXXX, jednak patria do dedičstva po poručiteľovi G. K., zomrelom dňa
XX.XX.XXXX. Uvedenú navrhnutú zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil uznesením vyhláseným
na pojednávaní dňa 23.1.2018 prítomným stranám sporu a ich právnym zástupcom, pričom o návrhu
na pristúpenie ďalších subjektov na strane pôvodnej žalobkyne 1. (pôvodne jedinej žalobkyne) v zmysle

ustanovenia § 79 Civilného sporového poriadku nerozhodol. Dokiaľ súd prvej inštancie nerozhodol o
návrhu na pristúpenie ďalších subjektov do konania v zmysle uvedeného ustanovenia § 79 Civilného
sporového poriadku, nemôže v konaní pokračovať s pôvodnými žalobcami 2., 3. (dnešnými žalobcami
1., 2.) tak, ako v súdenom spore postupoval súd prvej inštancie. Keďže súd prvej inštancie takýmto
zákonom predpísaným spôsobom v danej veci nepostupoval, porušil tým procesné normy. V priebehu

odvolacieho konania pôvodná žalobkyňa 1. zomrela a odvolací súd uznesením č. k. 24Co/237/2018-186
zo dňa 27.3.2019 rozhodol, že v konaní pokračuje na strane pôvodnej žalobkyne 1. s K. G., narodenou
XX.X.XXXX, bytom N. I. O. XX a s G. K., narodeným XX.X.XXXX, bytom T. XXX/X, Šaľa. Týmto
uznesením v dôsledku smrti pôvodnej žalobkyne 1. bol nedostatok v procesnom postupe súdu prvej
inštancie zhojený, keďže odvolací súd rozhodol o pokračovaní v konaní namiesto pôvodnej žalobkyne

1. s K. G., narodenou XX.X.XXXX, bytom N. I. O. XX a s G. K., narodeným XX.X.XXXX, bytom T. XXX/
X, O., ktorých vstup do konania navrhovala i pôvodná žalobkyňa 1. (pôvodne jediná žalobkyňa).

23. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa
ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne vec prejednať, znova

vychádzajúc z výsledkov dokazovania posúdiť žalobou uplatnený nárok na určenie vlastníctva podľa
všetkých do úvahy pripadajúcich právnych úprav vydržania, a to so zameraním sa na posúdenie
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, na splnenie, či nesplnenie podmienok vydržania
(1. spôsobilosť predmetu vydržania, 2. existencia držby veci z hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so
svojou a či je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, 3. uplynutie ustanovenej

doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe) a plynutia vydržacej doby. Výsledky vykonaného
dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia
dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení
§ 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj
odvolacie argumenty odvolateľov, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných

ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť
aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu
práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné
náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.

24. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

25. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).