Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 21, 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/304/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6609200203
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Kmeťová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6609200203.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému A. D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. R. X. XXX, XXX XX C. R. X., štátny občan Slovenskej republiky, vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava

pod sp. zn. EX 12249/08 o vymoženie pohľadávky vo výške 207,33 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného
proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec zo dňa 30. apríla 2012, č. k. 5Er/14/2009-16, o návrhoch
oprávneného na prerušenie konania v senáte jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie Okresného súdu Lučenec zo dňa 30. apríla 2012, č. k. 5Er/14/2009-16 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím vyhlásil okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 12249/08 za neprípustnú a túto zastavil.

Súd prvého stupňa rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného
titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 08955/08 zo dňa 17.09.2008, ktorý
rozhodcovský súd vydal na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 09.11.2007 uzavretej medzi
oprávneným a povinným. Súčasťou uvedenej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré
v bode 17 upravili rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými
stranamibudúriešenépredrozhodcovskýmsúdomalebopredvšeobecnýmsúdom,pričomprávovýberu
bolo dané žalujúcej strane.

Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom
a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok je
zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 písm. b), § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah

aplikoval ustanovenia § 52 a § 53 ods. 1 a 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia
zmluvy o úvere upravujúce spotrebiteľské zmluvy a ust. § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok).

Poukázal tiež na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené v čl. 6 bod 1a čl. 3 bod

1 sú tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,medzi ktoré podľa Prílohy k nej, bod 1 písm. q) patrí aj podmienka, zmyslom alebo účinkom ktorej
je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené

právnymi ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho
dvora, podľa ktorej vnútroštátny súd je povinný posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo,
a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom.
(rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C 244/98). Ochrana,
ktorú smernica priznáva spotrebiteľom sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s

predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku zdrží namietania nekalej
povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený od
ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Cofidis,
C-473/00).

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo

zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej
zmluvy o úvere. Spôsob akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne napĺňa podmienku
uvedenú v písmene q) bode 1 Prílohy k Smernici v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo
dohodnuté ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy
o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi

rozhodcovskýmacivilnýmsúdombudetakmervždyveriteľ,nakoľkomierajehoprávvočidruhejzmluvnej
strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom
vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z vyššie uvedeného
mal súd za zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky
to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v

mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov oprávneného a reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou, napriek jej formálnemu zneniu, reálne
dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa v takejto situácii, a to vzhľadom na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj
vzhľadom na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá možnosť relevantne proti návrhu brániť, resp.

zúčastniť sa konania. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s
úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že spotrebiteľovi zo zákona
nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti
uskutočniťkonanienasúdevmiestejehobydliskatak,akojetovpriznanévobčianskomsúdnomkonaní.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva

práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo
je v demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola

v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom bol exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán a
rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie
exekúcie. V dôsledku toho považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto

jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo výkone exekúcie. Na základe toho súd v zmysle
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň zastavil.

Proti uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený z dôvodov, že okresný súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci; nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) postavil
do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom mal za to, že

exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu
o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa.
Oprávnenýpovažovalzapotrebnépripomenúť,žektakémutorevíznemupostupudošlovsituácii,keďuž
exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučnéhoporiadku bez toho, aby zistil akýkoľvek nesúlad so zákonom. Exekučný súd je pritom v oblasti prieskumu
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň
negatívnym spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a

nasl. ZoRK, a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní
vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Oprávnený
konštatoval, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného
procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné
práva s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia

ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom
rozpore s jeho ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S
poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu
právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným.Ďalejuviedol,žezákonorozhodcovskomkonaníurčujelehotu,vktorejúčastníkovikonania

umožňuje podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti
rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti
poukázal na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súdu a exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu.

Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku a nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní,
v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.

Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, aby postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal
Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Okresný súd interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK tak, ako keby toto
ustanovenie upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, keď súd zistí v rozhodcovskom rozsudku
nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c), s čím oprávnený nesúhlasil. V odvolaní tvrdil,
že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu
alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka

konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl.
ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného
súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri
posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci, čím porušil princíp

legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý
súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie
v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s
ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala

byť rovnaká. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli
objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho
postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem
a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá
nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a to na Smernici Rady 93/13/EHS o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Nesúhlasil ani s tým, že
okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie.
Oprávnený namietal aj to, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho vypočutia, že ako účastník
konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho
právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto

dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo v súlade s právom na spravodlivý súdny proces
a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej namietal, že exekučný súd vo vzťahu k meritu
veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a úplným uskutočnením judiciálnehoprocesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania,
ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné.

K záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný súd je
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľ spory s
dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods. 4 písm.

r) Občianskeho zákonníka účinné od 01.01. 2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či
sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby,
ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s názorom, že
pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo
akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere
z dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle ust.
§ 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ani ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť

si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania
vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,

keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru
a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len
v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie
upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka
si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z

nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva
povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia
zmluvných podmienok vyplýva ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym

poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,
na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja

súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 10.08.2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 26.07.2012, v ktorom

oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie
konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na to,
že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom,
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prevzatá do slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu

úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku
Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takže sa na ňu nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom,
že „Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv vrozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto
tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice.
Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993

upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými
zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od
spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený
právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom
na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového

predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel
zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený
mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť

daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských
zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia
vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS
najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol,

aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení:
1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov?
V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení:
2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej

platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému
súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred

podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou
doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského
súdu“?
3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu
oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu
na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania a odvolaním
napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd z prvého návrhu oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhuje
predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2,
veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. súd konanie preruší, ak
b) rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu
pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, jev rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v
tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,
c) rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov
inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia
uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre

účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov
konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný
usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu
obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa
vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci
zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto
súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je
relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať

nijaký vplyv na vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267
ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá
podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne

predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých
inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok),akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekučnékonanienemožnoprerušiť,nemožnoodpustiť

zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného
konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť
z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj

§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je
možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o

medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného
ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú by Súdnemu dvoru Európskej únie ako

predbežné otázky predložené, je odvolací súd, t.j. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky
za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným
spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebnýani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované
predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom
ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní

súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu
obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke,
ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku,
predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade,

ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra
Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu
práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to
najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna
aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair (fr.)).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiaden z dôvodov uvedených
v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd
oba návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 20.12.2008 bol pred súdnym exekútorom Rudolfom
Krutým spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne súdny

exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vydal
dňa 23.01.2009 poverenie č. 5606 060850 *, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. § 45
ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, č. k. SR 08955/08 zo dňa
17.09.2008 na vymoženie sumy 14.246 Sk (472,88 Eur) spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne

zo sumy 5.520 Sk (183,23 Eur) od 16.08.2008 do zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 4.525
Sk (150,20 Eur) a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Podkladom pre vydanie
rozhodcovského rozsudku bola aj Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 19.11.2007.

V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere

si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak, že všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské
Rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu
Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to
jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným
súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu
(zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá
žalobuorozhodnutieakéhokoľveksporu,ktorývznikneztejtozmluvy,vrátanesporuojejplatnosť,výklad

alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 9.11.2007 (ďalej Občiansky zákonník)
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na predmet

plnenia alebo cenu plnenia.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ
teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného,

podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval
súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom za nedôvodnú. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19
zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti
na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R
58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po

stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a
to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd

poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v
spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z
uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému
dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení
dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného v ustanovení
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia je odvolanie prípustné, a
to podľa § 44 ods. 2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti
a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho
- druhostupňového konania.

Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere zo dňa 9.11.2007
uzavretú medzi ním a povinným považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uvádza, že okresný súd
predmetný právny vzťah posúdil všeobecne ako spotrebiteľský. Odvolací súd po preskúmaní zmluvy
súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 9.11.2007 medzi

oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2
písm. b), § 3 ods. 1, ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, resp. spotrebiteľskou
zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný
je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej
obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v

rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za
spotrebiteľskývzťahmedzispotrebiteľom(povinným)adodávateľom(oprávneným)vzmysleustanovení
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravouSlovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z
hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku
17Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorésúsúčasťouzmluvyoúverejepotrebnépovažovať
za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z

hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať
alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého
stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.
Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka
ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode

spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú

ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je
správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, keďže exekučný titul bol vydaný
nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.

Argument oprávneného poukazujúci na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a judikatúry Súdneho dvora ES nie
je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade zásadný,
nakoľko exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu týkajúcu sa
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd a len podporne

poukázal na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov
z omeškania a poplatkov, ako aj absencie RPMN v zmluve o úvere nezaoberal, pretože okresný súd
danýmiskutočnosťaminapadnutérozhodnutieneodôvodnil,vdôsledkučohoich odvolacísúdpovažoval

za právne irelevantné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zastavení
exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.