Rozsudok – Náhrada škody ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 20, 2020

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/59/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113214018
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6113214018.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie
Jamriškovej, PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu
AURIS a. s., so sídlom Rudlovská cesta 53, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 31 562 621, právne zast.
Lion Law Partners s. r. o., so sídlom Komenského 14A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 862 461, proti
žalovanému 1/ D.. P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XXXX/X, B. B., občan SR a žalovanému 2/ D..
Z. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom F. XXXX/X, B. B., občan SR, obaja právne zast. JUDr. František
Vavráč, advokát, Horná 51, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 21.644,06 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/59/2014-635 zo dňa 2.
marca 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/59/2014-635 zo dňa 2. marca 2020
v druhej výrokovej vete o p r a v u j e tak, že správne znie:
„Súd priznáva žalovanému 1/, 2/, nárok na náhradu trov konania, ako i odvolacieho konania voči
žalobcovi vo výške 100%.“.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 63Cb/59/2014-635 zo dňa 2. marca 2020
p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému 1/ a žalovanému 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi spoločne a nerozdielne nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie v prvej výrokovej vete žalobu zamietol a v druhej
výrokovej vete priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania, ako i odvolacieho konania, voči
žalobcovi vo výške 100%.

2. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobou doručenou dňa 21.05.2013, v spojení
s podaním doručeným dňa 15.01.2014, sa žalobca domáhal proti žalovanému 1/ a žalovanému 2/
spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 21.644,06 Eur, úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy
369,83 Eur od 02.03.2010 do 04.12.2013, zo sumy 369,83 Eur od 08.04.2010 do zaplatenia, zo sumy
369,83 Eur od 08.05.2010 do zaplatenia a zo sumy 71,58 Eur od 19.06.2010 do zaplatenia a zmluvnej
pokuty vo výške 0,1 % denne zo sumy 369,83 Eur od 08.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 369,83 Eur od
08.05.2010 do zaplatenia a zo sumy 71,58 Eur od 19.06.2010 do zaplatenia titulom náhrady škody, ktorá
vznikla obchodnej spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica, IČO: 44 015 097 tým,
že žalovaný 1/ a žalovaný 2/ ako konatelia nevykonávali svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a
v súlade so záujmami spoločnosti, pričom škoda vznikla vo výške zodpovedajúcej nároku uplatnenému

v tomto konaní a nárok uplatňoval žalobca ako veriteľ spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o.,
Banská Bystrica vo vlastnom mene a na vlastný účet podľa § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka.

3. Súd prvej inštancie rozhodnutím č. k. 63Cb/59/2014-442 zo dňa 14.12.2017 uložil žalovanému 1/ a
žalovanému 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 21.644,06 Eur s 9 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 369,83 Eur od 02.03.2010 do 04.12.2013, zo sumy 369,83 Eur od 08.04.2010
do zaplatenia, zo sumy 369,83 Eur od 08.05.2010 do zaplatenia, zo sumy 71,58 Eur od 19.06.2010 do
zaplatenia, zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 369,83 Eur od 08.04.2010 do zaplatenia,
zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 369,83 Eur od 08.05.2010 do zaplatenia a zmluvnú
pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 71,58 Eur od 19.06.2010 do zaplatenia a žalobcovi priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalovaným 1/ a 2/.

4. Na základe odvolania podaného žalovaným 1/ a žalovaným 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením č. k. 43Cob/99/2018-512 zo dňa 13.12.2008 rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 63Cb/59/2014-442 zo dňa 14.12.2017 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. Napadnuté rozhodnutie č. k. 63Cb/59/2014-635 zo dňa 02.03.2020 súd prvej inštancie odôvodnil
tým, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako prenajímateľ so spoločnosťou žalovaných 1/, 2/
INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica ako nájomcom uzavrel Zmluvu č. 8/2008 o nájme
nebytových priestorov v znení jej dodatkov č. 1 a č. 2, ktorej predmetom bol nájom špecifikovaných
administratívnych priestorov na účelom vykonávania administratívnej činnosti spoločnosti súvisiacej s
prevádzkovaním jej podnikateľskej činnosti. Sporná nebola ani skutočnosť, že zmluvné strany v čl.
VI. Zmluvy dohodli právo žalobcu ako prenajímateľa na zmluvnú pokutu za nedodržanie splatnosti
nájomného nájomcom, a to vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý deň omeškania platby až do
jej zaplatenia a na zmluvnú pokutu za omeškanie nájomcu s odovzdaním nebytových priestorov
prenajímateľovi ku dňu skončenia nájomného vzťahu, a to vo výške 5% z ceny mesačného nájomného
za každý deň omeškania s odovzdaním nebytových priestorov až do ich odovzdania. Medzi stranami
tiež nebolo sporné, že dňa 29.04.2010 žalobca vypovedal zmluvu č. 8/2008 a výpoveď prevzal žalovaný
1/ ako konateľ spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica dňa 03.05.2010, pričom
podľa článku III. bod 3.3 Zmluvy sa zmluva skončila uplynutím 3-dňovej výpovednej lehoty, ktorá začala
plynúť kalendárnym dňom, nasledujúcim po doručení výpovede spoločnosti, a teda zmluvný vzťah
bol ukončený dňom 06.05.2010 a do tohto obdobia bola spoločnosť povinná plniť si povinnosť platiť
nájomné. Po ukončením zmluvného vzťahu spoločnosť bola povinná podľa čl. VII. bod 7.21 Zmluvy
nebytové priestory odovzdať žalobcovi k poslednému dňu trvania nájomného vzťahu, najneskôr do 16.00
hod.. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že k odovzdaniu nebytových priestorov spoločnosťou došlo
až dňom 04.12.2013 tak, ako to vyplýva z písomného Protokolu z odovzdania a prevzatia nebytových
priestorov, pričom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 60Cb/116/2012 prebehlo aj konanie
o vypratanie týchto priestorov.

6. Súd prvej inštancie na základe skutočností uvádzaných žalobcom a na základe predložených dôkazov
o zastavení exekúcií vo veci oprávneného Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Bratislava (č.k. 4Er
884/2012 zo dňa 27.11.2017) a Slovenská konsolidačná, a. s., Bratislava (č.k. 6Er 247/2009 zo dňa
01.03.2018) proti spoločnosti INTERKONT Export - Import, s.r.o., Banská Bystrica, mal za to, že aj keď
žalobca ako veriteľ pohľadávky voči spoločnosti INTERKONT Export - Import, s.r.o. Banská Bystrica
neuplatnil v súdnom konaní, svoju pohľadávku nemohol žalobca zrejme uspokojiť z majetku tejto
spoločnosti a tým mal súd prvej inštancie za to, že žalobca preukázal svoje tvrdenia o nemajetnosti
spoločnosti dlžníka. Žalobca pritom uplatňoval svoje nároky zo Zmluvy č. 8/2008, ktoré boli splatné v
roku 2010-2013, t.j. v období vedenia iných exekúcií, pričom žalobu doručil súdu až dňa 21.05.2013,
t.j. v čase, kedy sa spoločnosť žalovaných 1/, 2/ nachádzala v nepriaznivej ekonomickej situácií, ktorá
neumožňovala spoločnosti dlžníka uhradiť predmetný splatný záväzok žalobcu. Súd prvej inštancie
poukázal aj na to, že z ustanovenia § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka nevyplýva, že pohľadávka
žalobcu voči spoločnosti, z ktorej majetku nemôže byť uspokojený, musí byť judikovaná, a preto žalobca
ako veriteľ pohľadávky voči spoločnosti dlžníka bol oprávnený vybrať si, či sa bude domáhať svojich
tvrdených nárokov proti spoločnosti alebo iba proti jej konateľom, resp. voči obom.

7. Podľa súdu prvej inštancie však spornou skutočnosťou bolo, či z dôvodu pasivity konateľov dlžníka,
ktorí nekonali s odbornou starostlivosťou v zmysle § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka a v súlade
s jej záujmami a všetkých jej spoločníkov podľa popisu žalobcom, vznikla škoda spoločnosti dlžníka

voči jej konateľom, za ktorú zodpovedajú. Súd prvej inštancie poukázal na to, že odvolací súd
zodpovednosť konateľov nemal za preukázanú zo strany žalobcu, na čo v zrušujúcom rozhodnutí č.k.
43Cob/99/2018- 512 zo dňa 13.12.2018 vo viacerých ustanoveniach odôvodnenia poukázal. Žalobca
následne v konaní tvrdil, že zodpovednosť konateľov preukázal po doplnení skutočností v podaniach
doručených súdu prvej inštancie dňa 07.03.2019 a dňa 31.07.2019, na základe ktorých súd prvej
inštancie pripustil na pojednávaní dňa 03.02.2020 aj zmenu žaloby. Súd prvej inštancie však zistil, že
žalobca v týchto podaniach uviedol len rovnaký popis konania, resp. nekonania žalovaných, na základe
ktorého odvodzoval ich zodpovednosť voči spoločnosti dlžníka na náhradu škody, ako vo svojich ústnych
a písomných vyjadreniach do vydania pôvodného rozhodnutia súdu prvej inštancie, na základe ktorých
odvolací súd nemal preukázaný nárok žalobcu podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka. Súd prvej
inštancie preto vzhľadom na tieto závery odvolacieho súdu, ktoré si po zrušujúcom rozhodnutí osvojil,
nemal žalobcom tvrdený nárok na náhradu škody spoločnosti dlžníka voči jej konateľom ani po ďalších
vyjadreniach za preukázaný, keďže žalobca o tvrdených skutočnostiach neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne vzniku škody, jej výšky a ďalších predpokladov pre priznanie tohto nároku.

8. Súd prvej inštancie však poukázal na to, že po rozhodnutí odvolacieho súdu žalobca si uplatnil
predmetný nárok na náhradu škody voči žalovaným aj z dôvodu, že nepristúpili k podaniu návrhu na
vyhlásenie konkurzu, čím konali a ďalej konajú v priamom rozpore s § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005
Z.z.. Žalobca tvrdil, že z účtovných závierok po roku 2011 museli žalovaní mať vedomosť o predĺžení
spoločnosti dlžníka, v ktorej sú konateľmi, napriek tomu návrh na vyhlásenie konkurzu do dnes nepodali.
Z tohto dôvodu spoločnosti vznikol nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 12.500,- Eur každým
z nich. Zmluvná pokuta podľa žalobcu plní funkciu paušalizovaného nároku na náhradu škody, ktorá
spoločnosti vznikla nekonaním žalovanými. Na tieto tvrdenia predložil žalobca listinné dôkazy z EPI
Monitoringu za obdobie rokov 2009 - 2017, na základe ktorých následne tvrdil, že už od roku 2012, t. j.
po vypracovaní účtovnej závierky dlžníkom za rok 2011 muselo byť konateľom zrejmé predĺženie tejto
spoločnosti.

9. Súd prvej inštancie z predložených listinných dôkazov žalobcu ohľadne prehľadu majetku spoločnosti
dlžníka síce zistil hodnotu záväzkov dlžníka v období od roku 2009-2017, z ktorých údajov však podľa
súdu prvej inštancie nebolo zrejmé, či ide o hodnotu splatných záväzkov alebo všetkých záväzkov, t.j.
i nesplatných. Súd prvej inštancie z týchto dôkazov mal preukázanú síce zlú finančnú situáciu dlžníka
od roku 2011, ktorá pretrvávala i v ďalších rokoch, avšak z nich nebolo možné súdom prvej inštancie
zistiť, či tieto údaje v nich predstavovali všetky záväzky alebo splatné záväzky. Žalobca preto podľa
súdu prvej inštancie nepreukázal svoje tvrdenia o predĺžení žalobcu v danom období, kedy hodnota
splatných záväzkov musí byť vyššia, ako majetok dlžníka a dlžník musí mať viac ako jedného veriteľa.
Z Aktív dlžníka v predmetnom období od roku 2011 a nasledujúcich navyše súd prvej inštancie zistil, že
dlžník mal i pohľadávky z obchodného styku, ktoré prevyšovali žalobcom uplatnenú pohľadávku z titulu
nezaplateného nájomného s príslušenstvom uplatňovanú voči konateľom dlžníka. Sankcia v zmysle §
11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z., na ktorú žalobca vo svojich podaniach odkazoval a považoval ju za
nárok spoločnosti dlžníka na náhradu škody voči jej konateľom, môže byť uplatňovaná voči konateľom
dlžníka len v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, k čomu do dňa rozhodovania zo strany
dlžníka, konateľov, ani veriteľov vrátane žalobcu nedošlo. Spoločnosti dlžníka preto nárok podľa § 11
ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. voči svojim konateľom zatiaľ nevznikol, a preto súd prvej inštancie nemal
tvrdené skutočnosti žalobcom ohľadne takto vzniknutej škody spoločnosti dlžníka voči jej konateľom za
preukázané. Súd prvej inštancie pritom pri citácii ustanovení, ktoré pri rozhodovaní aplikoval, uvádzal
znenie ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. účinné do 31.12.2012.

10. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca iné neplnenie povinností konateľmi, naznačené
odvolacím súdom, okrem povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu v stanovenej lehote, netvrdil
a ani podľa záverov zrušujúceho rozhodnutia nedoplnil. S poukazom na § 185 ods. 3 CSP súd prvej
inštancie uviedol, že nemôže súd z vlastnej iniciatívy za žalobcu zisťovať také skutkové tvrdenia
a zabezpečovať také dôkazy ohľadom jeho uplatneného nároku, ktoré by mu zabezpečili prípadnú
úspešnosť v konaní. Keďže pre úspešnosť žalobcu v konaní o nároku podľa § 135a ods. 5 Obchodného
zákonníka je potrebné nielen preukázanie nemožnosti uspokojenia jeho pohľadávky z majetku dlžníka,
ale žalobca musí tiež preukázať, že spoločnosti dlžníka reálne vznikla škoda výlučne v príčinnej súvislosti
s protiprávnym konaním konateľov spoločnosti, ak títo nekonali s odbornou starostlivosťou a v dobrej
viere, že konajú v jej záujme, súd prvej inštancie musel žalobu žalobcu voči žalovaným 1/, 2/ zamietnuť.

11. Súd prvej inštancie z dôvodu neúspechu žalobcu v konaní rozhodol o trovách konania žalovaných
1/, 2/ tak, že v súlade s § 255 ods. 1 CSP žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi vo výške 100%.

12. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie odvolanie
z dôvodov podľa § 365 ods.1 písm. f), h) Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej
len „CSP“). Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a vydal rozsudok, ktorým uloží
žalovanému 1/ a žalovanému 2/ spoločne a nerozdielne povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 21.644,06
Eur s 9 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 369,83 Eur od 02.03.2010 do 04.12.2013, zo sumy 369,83
Eur od 08.04.2010 do zaplatenia, zo sumy 369,83 Eur od 08.05.2010 do zaplatenia a zo sumy 71,58 Eur
od 19.06.2010 do zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % denne zo sumy 369,83 Eur od 08.04.2010
do zaplatenia, zo sumy 369,83 Eur od 08.05.2010 do zaplatenia a zo sumy 71,58 Eur od 19.06.2010
do zaplatenia a uloží žalovanému 1/ a žalovanému 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania
vrátane trov odvolacieho konania, v rozsahu 100%.

13. Podľa žalobcu súd prvej inštancie správne vyhodnotil existenciu pohľadávky žalobcu voči
spoločnosti, taktiež správne vyhodnotil nemožnosť uspokojenia pohľadávky žalobcu z majetku
spoločnosti. V tomto smere žalobca dopĺňa, že voči spoločnosti sám vedie exekučné konanie za účelom
vymoženia trov súdneho konania, ktoré mu vznikli v konaní o vypratanie nehnuteľností, vec vedená
Okresným súdom Banská Bystrica, sp.zn. 60Cb/116/2012, ktorá bola skončená rozsudkom zo dňa
04.10.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11.12.2013 a vykonateľnosť dňa 17.12.2013. Exekúcia
je vedená súdnym exekútorom JUDr. Eleonórou Noskovou pod sp.zn. EX/217/15, 2Er/3280/2015,
pričom žalobca dňa 12.08.2019 dal podnet na zastavenie exekúcie na základe žiadosti súdneho
exekútora, ktorý ho informoval o nemajetnosti spoločnosti.
14. Žalobca poukázal v odvolaní na to, že naďalej preukazoval vznik škody konaním žalovaných
v rozpore s odbornou starostlivosťou, keď napriek opakovaným upozorneniam zo strany žalobcu
ostali pasívni, neuhradili včas nájomné a nevypratali bytové priestory, v dôsledku čoho spôsobili, že
spoločnosti vznikli voči žalobcovi záväzky, ktoré by v prípade konania žalovaných v súlade s odbornou
starostlivosťou nevznikli. Podľa žalobcu súd prvej inštancie sa tejto časti argumentácie žalobcu venoval
len stručne, pričom uviedol, že vzhľadom na závery zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré
si osvojil, nemal žalobcom tvrdený nárok na náhradu škody spoločníka dlžníka voči jej konateľom ani
po ďalších vyjadreniach za preukázaný.

15. Žalobca vzhľadom na absenciu bližšieho odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam
žalobcu týkajúcim sa existencie nároku spoločnosti na náhradu škody opakovane uvádza, že škoda
vznikla neplnením povinností, t.j. nečinnosťou žalovaných ako konateľov vyplývajúcich z nájomnej
zmluvy uzavretej so žalobcom. Žalovaní boli v rámci odbornej starostlivosti povinní dohliadať na to,
aby spoločnosť plnila svoje zmluvné záväzky a aby za týmto účelom disponovala dostatkom finančných
prostriedkov. Žalovaní museli vedieť, že spoločnosť nedisponuje dostatkom finančných prostriedkov
na úhradu nájomného, avšak nevyvinuli žiadnu snahu o riešenie vzniknutej situácie so žalobcom,
naopak boli pasívni a na opakované výzvy žalobcu nijako nereagovali, konali neodborne. Výlučne v
dôsledku tejto skutočnosti došlo kauzálne ku vzniku dlhu na nájomnom, ako aj nárokov na zaplatenie
zmluvnej pokuty a úroku z omeškania nad rámec bežného nájomného, pričom je nepochybné, že
včasným riešením celej situácie bolo možné predísť vzniku uvedených pohľadávok, ktoré zodpovedajú
škode, ktorá vznikla spoločnosti. Žalovaní napriek tomu, že vedeli, že spoločnosť nie je schopná
uhrádzať záväzky, je v kríze, svojou nečinnosťou a plynutím času navyšovali záväzok spoločnosti titulom
dohodnutej zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania.

16. Podľa žalobcu neobstojí obrana žalovaných, že v prípade, ak by sa spoločnosť vysťahovala z
prenajatých priestorov, museli by za týmto účelom zabezpečiť iné priestory, kde by im tiež vznikla
povinnosť platiť nájomné. Rozhodujúca časť pohľadávky žalobcu predstavuje zmluvnú pokutu za
omeškanie s vyprataním nebytových priestorov, a teda nie dlžné nájomné, pričom je zrejmé, že povinnosť
na zaplatenie tejto zmluvnej pokuty by spoločnosti vôbec nevznikla, ak by žalovaní konali s odbornou
starostlivosťou a prenajaté nebytové priestory riadne vypratali po ukončení nájomnej zmluvy. Je teda
zrejmé, že ku vzniku škody na strane spoločnosti došlo v priamej príčinnej súvislosti s porušením
povinností žalovaných ako konateľov konať s odbornou starostlivosťou.

17. Podľa žalobcu žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno na zbavenie svojej objektívnej
zodpovednosti v intenciách liberačných ustanovení § 374 a § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka.
Žalovaní dokonca v konaní ani len netvrdili, že by existovala akákoľvek prekážka, ktorá nastala nezávisle
od ich vôle a ktorá by im bránila v splnení ich povinností. Naopak, sám žalovaný 1/ potvrdil, že vedel
o existencii záväzkov spoločnosti voči žalobcovi, ako aj o tom, že spoločnosť je povinná tieto záväzky
uhradiť. Za liberačný dôvod nemožno považovať skutočnosť, že spoločnosť nedisponovala dostatkom
finančných prostriedkov na úhradu záväzkov. Rovnako žalovaní nijakým spôsobom nevysvetlili, prečo
nepristúpili k podaniu návrhu na vyhlásenie konkurzu, resp. nepreukázali existenciu žiadnych okolností,
ktoré by im v tom objektívne bránili. Aj podľa ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
platí, že konatelia spoločnosti zodpovedajú za škodu, ktorá spoločnosti vznikne zanedbaním povinnosti
konateľov, t.j. nevykonaním žiadnych účelných a relevantných úkonov, ktoré vedú k splneniu uloženej
povinnosti a tým aj k eliminovaniu škody (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2018 sp.zn.
5Obdo/38/2017).

18. Žalobca vo vzťahu k otázke vzniku škody poukázal na to, že pri zisťovaní existencie škody a vyčíslení
jej výšky sa vychádza z majetkového stavu, ktorý je tvorený predovšetkým súhrnom aktív ako hmotných
predmetov určitej hodnoty, ktorá sa dá vyjadriť v peniazoch a iných hodnôt alebo práv, ktoré sú oceniteľné
peniazmi. Naopak pasíva (záväzky) sa od celkovej hodnoty majetku odpočítavajú, teda majú negatívnu
hodnotu. Na základe uvedeného k zmenšeniu majetkového stavu dochádza tým, že sa zmenší hodnota
aktív, resp. sa zvýši hodnota pasív tak, že celkové vyjadrenie majetku poškodeného v peniazoch sa
oproti predošlému stavu zníži (Fekete, I.: Občiansky zákonník, Veľký komentár, Bratislava, Eurokódex,
2011, s. 1153-1154). Na základe uvedeného nemožno za skutočnú škodu považovať iba prípady, keď
dôjde k zmenšeniu (úbytku) majetku poškodeného, ale skutočnú škodu môže predstavovať i zväčšenie
pasív poškodeného, ktoré musí poškodený strpieť v dôsledku protiprávneho konania škodcu (Fekete, I.:
Občiansky zákonník, Veľký komentár, Bratislava, Eurokódex, 2011, s. 1153-1154).

19. Žalobca s poukazom na § 2 ods. 4 písm. k) Zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve a § 379, § 380 a
§ 381 Obchodného zákonníka zdôraznil, že žalobcom uplatnený nárok bez výkladových problémov a v
súlade s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít je možné definične považovať za plnohodnotne
podraditeľný pod pojem škody, pričom súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí s touto časťou
argumentácie žalobcu nijako nevysporiadal.

20. Žalobca v odvolaní poukázal na to, že Zákon č. 7/2005 Z.z. počnúc 01.01.2013, teda aj v čase
podania žaloby pri predĺžení nerozlišoval, či sa v prípade záväzkov jedná o splatné alebo nesplatné
záväzky. Ak aj žalovaní nemali povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu podľa právnej úpravy
účinnej v čase do 31.12.2012, tak im nepochybne vznikla najneskôr dňa 01.01.2013 a trvá do dnešného
dňa, nakoľko aj v súčasnosti vykazuje spoločnosť zápornú hodnotu vlastného imania, a teda spĺňa
definíciu predĺženia.

21. Podľa žalobcu súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že
žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o predĺžení žalovaného v danom období a ignoroval skutočnosť,
že žalovaní ako konatelia spoločnosti bez akýchkoľvek pochybností najneskôr počnúc 01.01.2013
porušujú povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu spoločnosti. Súd prvej inštancie sa zameral na
skúmanie skutočností, ktoré pre posúdenie predĺženia spoločnosti neboli vôbec podstatné a ignoroval
skutočnosť, že žalovaní ako konatelia spoločnosti bez akýchkoľvek pochybností najneskôr počnúc
01.01.2013 porušujú povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Bez významu v tejto súvislosti
je aj konštatovanie súdu prvej inštancie o tom, že od roku 2011 mala spoločnosť i pohľadávky z
obchodného styku, ktoré prevyšovali žalobcom uplatnenú pohľadávku voči žalovaným, nakoľko táto ich
nijako nezbavuje povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

22. K záveru súdu prvej inštancie, že sankcia v zmysle §11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. môže byť
uplatňovaná voči konateľom dlžníka len v prípade vyhlásenia konkurzu na majetok dlžníka, žalobca
uviedol, že právna úprava v znení účinnom do 31.12.2016 poznala len nárok na paušalizovanú výšku
náhrady škody v prípade oneskoreného podania návrhu na vyhlásenie konkurzu a neriešila situáciu,
kedy konatelia dlžníka k podaniu návrhu vôbec nepristúpia. Práve znenie § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005
Z.z. v znení účinnom od 01.01.2017 prinieslo zmenu v tom, že takýto nárok je možné uplatňovať aj v
prípade, ak konatelia dlžníka porušia svoju povinnosť podať včas návrh na vyhlásenie konkurzu tak,

že tento vôbec nepodajú, na čo reagoval žalobca doplnením svojej argumentácie v rámci prostriedkov
procesného útoku. Aktuálna právna úprava teda nepodmieňuje vznik tohto nároku žiadnymi ďalšími
skutočnosťami, t.j. nie je napr. potrebné, aby došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka. Súd prvej
inštancie sa pritom podľa žalobcu nijako nevenoval posúdeniu otázky, či spoločnosti vznikol nárok na
náhradu škody voči žalovaným v zmysle v súčasnosti účinného znenia § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005
Z.z., hoci žalobca si svoj nárok uplatňoval práve na tomto skutkovom a právnom základe.

23. Podľa žalobcu z § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. jednoznačne vyplýva, že nepodaním návrhu
na vyhlásenie konkurzu vznikol spoločnosti nárok na náhradu škody vo výške rovnakej ako je polovica
najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť, čo je v súčasnosti 12.500,- Eur. Z
dôvodovej správy k tomuto zákonnému ustanoveniu taktiež vyplýva, že povinnosť vznikne individuálne
každej z osôb, ktorá má povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Spoločnosti tak vznikla voči
žalovaným ako konateľom pohľadávka na zaplatenie náhrady škody spolu vo výške 25.000,- Eur.
Žalobca má za to, že na priznanie uplatneného nároku možno analogicky aplikovať § 135a ods.
5 Obchodného zákonníka. V danom prípade plní zmluvná pokuta funkciu paušalizovaného nároku
na náhradu škody, ktorá spoločnosti vznikla v dôsledku včasného nepodania návrhu na vyhlásenie
konkurzu a jej vznik je, obdobne ako v prípade nároku na náhradu škody, viazaný na porušenie
povinností na strane konateľa, t.j. v danom prípade na strane žalovaných. Rovnako ako v prípade
nároku na náhradu škody, ani v prípade zmluvnej pokuty konateľ nemusí mať záujem uhradiť spoločnosti
zmluvnú pokutu, a preto je v súlade so zmyslom a účelom zákona, aby mal veriteľ (žalobca) právo sám
uplatniť predmetný nárok voči konateľom spoločnosti (žalovaným).

24. Podľa žalobcu súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal ani s argumentáciou obsiahnutou
v uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 13Co/86/2011 zo dňa 25.03.2011, ktoré je
súčasťou súdneho spisu a v ktorom súd v skutkovo a právne identickom prípade uviedol, že neplatenie
nájomného môže byť dôsledkom toho, že konateľ nájomcu (žalovaný) nevykonával „svoju pôsobnosť s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov“ (§ 135a ods.1
Obchodného zákonníka), čím mohol spoločnosti spôsobiť škodu. Pritom platí, že veriteľ nájomcu má
právo uplatniť si svoju existujúcu pohľadávku voči nájomcovi aj priamo proti konateľovi nájomcu, ktorý
nájomcovi spôsobil škodu. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na princíp právnej istoty obsiahnutý v čl.
2 Základných princípov CSP. Podľa žalobcu ak teda mal súd prvej inštancie v danom prípade k dispozícii
rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré vychádzalo z obsahovo a právne takmer totožnej situácie než je
posudzovaný prípad, bol povinný posúdiť prípad rovnako. V prípade, ak sa rozhodol od existujúceho
rozhodnutia odchýliť, bolo jeho povinnosťou uviesť presvedčivé a podrobné argumenty, pre ktoré pristúpil
k odklonu, ktoré však v rozhodnutí odvolacieho súdu úplne absentujú. Za dostatočné v tomto smere
nemožno považovať konštatovanie súdu, že sa priklonil k právnemu názoru obsiahnutému v zrušujúcom
uznesení odvolacieho súdu.

25. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdil ako vecne správne a priznal im náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%.

26. Žalovaní podané odvolanie považovali za nesprávne, lebo nevystihuje podstatu prejednávanej
veci napriek skutočnosti, že odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí jasne vyložil podstatu nesprávnych
skutkových zistení, rozhodujúcich skutočností a nesprávnej aplikácii týchto zistení a právne posúdenie
vo veci. Podľa žalovaných v konaní po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu nebolo zo strany
žalobcu navrhnuté žiadne dokazovanie, hoci si to konkrétna dôkazná situácia vyžadovala. Žalobca
objasňoval veľmi obsiahlym a zložitým spôsobom skutkové otázky bez toho, aby tvrdenia vychádzali aj
z konkrétnych dôkazov. Odvolací súd v bode 48 zrušujúceho uznesenia jasne uviedol, že sa nestotožnil,
že žalovaní v postavení konateľov spôsobili škodu, ktorá zodpovedá nároku na zaplatenie dlžných súm.
Nevykonanie dokazovania v potrebnom rozsahu bola vada, ktorá bola vytýkaná v bode 49 odôvodnenia
odvolacieho súdu a smerovala nielen súdu prvej inštancie, ale v následnom konaní bola inštrukciou aj
pre žalobcu. Vzťah konateľov voči spoločnosti musí byť vzťahom zodpovednosti za náhradu škody, a to
v konkrétnych súvislostiach, ktoré musia byť tvrdené a preukázané. Žalobca mal preukázať v konaní,
aký je hmotno-právny predpoklad nároku spoločnosti a zároveň aká je výška tejto škody, lebo len do
takejto výšky náhrady škody môže proti konateľom uplatňovať svoju pohľadávku. Kľúčovým pre riešenie
daného nároku je ten vzťah, že žalobca sa môže domáhať voči konateľom len náhrady tej škody, ktorá
vznikla v spoločnosti a nie jemu. K tomuto bolo treba viesť dokazovanie a objasniť tento vzťah.

27. Podľa žalovaných je procesne bez právneho významu k odvolaniu pripájať grafické znázornenia
rôznych indexov bonity a ukazovateľov hospodárenia dlžníka žalobcu, keď v konaní pred súdom prvej
inštancie podľa § 154 CSP zákonnú koncentráciu konania možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

28. Žalovaní sa plne stotožňujú so závermi súdu prvej inštancie, že žalobca v následných podaniach
uviedol len rovnaký popis konania, resp. nekonania žalovaných, na základe ktorého odvodzoval ich
povinnosti voči spoločníkom dlžníka na náhradu škody. Toto bolo podľa žalovaných skutočne málo na
preukázanie tvrdeného nároku na náhradu škody voči spoločnosti konaním konateľov.

29. Žalovaní poukázali aj na to, že pokiaľ žalobca nevyužil svoju procesnú aktivitu v konaní pred súdom
prvej inštancie, chce tak urobiť v odvolaní, zaťažuje tým odvolací súd zákonom určeným postupom
podľa § 390 písm. a) CSP. Takýto postup nie je v konaní žiaduci, lebo ak k nemu dochádza z dôvodu
nedostatočnej aktivity žalobcu, porušuje sa tým všeobecný princíp dvojinštančnosti konania a dochádza
tu k zásahu do práv žalovaných. Žalovaní preto nepovažujú odvolanie za také, ktoré by mohlo znamenať
úspech v uplatňovanom nároku.

30. Žalobca v odvolacej replike poprel tvrdenie žalovaných o tom, že v konaní po zrušujúcom rozhodnutí
odvolacieho súdu nebolo zo strany žalobcu navrhnuté žiadne dokazovanie, hoci si to konkrétna dôkazná
situácia vyžadovala. Žalobca sa k predmetu konania vyjadril podaním zo dňa 06.03.2019, v rámci
ktorého predložil listinný dôkaz: prehľad finančnej situácie spoločnosti INTERKONT Export - Import
s.r.o., Banská Bystrica. Následne bolo vo veci samej pojednávanie dňa 17.06.2019, na ktorom žalobca
predložil ďalšie listinné dôkazy, a to prehľad dlhov spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o.,
uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 01.03.2018 sp. zn. 6Er/247/2009, uznesenie
Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27.11.2017 sp. zn. 4Er/884/2012, prehľad súvahy - aktív
spoločnosti za obdobie rokov 2009 - 2017, prehľad súvahy - pasív spoločnosti za obdobie rokov 2009 -
2017. Svoju argumentáciu žaloba zhrnul aj v písomnom vyjadrení zo dňa 30.07.2019, ktorého prílohou
bol listinný dôkaz: aktualizovaný prehľad dlhov spoločnosti. Žalobca teda bol v konaní procesne aktívny
a riadnym spôsobom predložil potrebné dôkazy na preukázanie svojich nárokov. Predložená súvaha
spoločnosti, ktorá bola ako dôkaz pripojená k odvolaniu, obsahuje tie isté údaje, ktoré boli súčasťou
listín predložených v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak s aktualizovanými údajmi ku dňu podania
odvolania. Odvolanie žalobcu reaguje len na konkrétne nedostatky rozhodnutia súdu prvej inštancie,
avšak vychádza z rovnakých skutkových tvrdení, dôkazov a z rovnakej právnej argumentácie, ktoré boli
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

31. Podľa žalobcu naopak sú to práve žalovaní, ktorým možno vytknúť procesnú aktivitu, nakoľko ich
procesná obrana spočíva len vo všeobecnom popieraní argumentácie a dôvodnosti nároku žalobcu
a je založená na všeobecnom konštatovaní o tom, že žalobca nepreukázal splnenie predpokladov
na uplatnenie nároku na náhradu škody v zmysle § 135a Obchodného zákonníka bez toho, aby sa
venovali konkrétnej skutkovej a právnej argumentácii žalobcu. Následne žalobca v odvolacej duplike
zopakoval svoje tvrdenia, že žalovaní potvrdili, že vedeli o existencii záväzkov spoločnosti, neuviedli
žiadne konkrétne kroky alebo opatrenia, ktoré podnikli v záujme riešenia vzniknutej aktivity, nevyvrátili
tvrdenie žalobcu o tom, že spoločnosť je v zlej finančnej situácii a že pohľadávku žalobcu nemožno
uspokojiť z majetku spoločnosti. Opätovne poukázal na to, že žalovaní ako konatelia spoločnosti si
do dnešného dňa nesplnili povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Podľa žalobcu dôsledne
dodržiavajúc základné princípy Civilného sporového poriadku, najmä čl. 8, 15 CSP, nebolo možné v
zmysle § 151 ods. 2 CSP považovať paušálne popretie verzie žalobcu o škode spoločnosti spôsobenej
nečinnosťou žalovaných za účinné, pretože žalovaní neuviedli žiadne vlastné tvrdenia o tejto časti
skutkového deja, teda nesubstancovali prostriedky procesnej obrany konkurujúce čo do významu
prostriedkov procesného útoku žalobcu, ktorými tento preukazoval nárok v časti skutkového stavu
doplneného v štádiu po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu. Podľa žalobcu žalovaní ani v podanom
vyjadrení neuviedli žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu, ktorá by spochybňovala nárok žalobcu,
ktorý predloženými dôkazmi jednoznačne preukázal, aká škoda a v akej výške spoločnosti vznikla.

32. Žalovaní v odvolacej duplike uviedli, že nespochybňujú, že žalobca po zrušujúcom rozhodnutí
predložil listinné dôkazy, ale spochybňujú, že tieto nie sú rozhodujúce pre uplatňovaný nárok. Žalovaní
nemajú povinnosť sa vyjadrovať, resp. popierať skutkové tvrdenia žalobcov, ak ide o také tvrdenia, ktoré
sú zrejme nerozhodné v súlade so stanoviskom odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie. Žalovaní

poukázali aj na to, že konkurz do dnešného dňa vyhlásený nebol, a preto nárok podľa § 11 ods. 2 Zákona
č. 7/2005 Z.z. nemohol vzniknúť.

33. Žalobca podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 02.10.20 predložil uznesenie Okresného súdu
Banská Bystrica č.k. 2Er/3280/2015 zo dňa 28.09.2020, ktorým súd zastavil exekúciu vo veci žalobcu
ako oprávneného proti spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica ako povinnému
na vymoženie pohľadávky vo výške 462,93 Eur s príslušenstvom, vedenú na základe exekučného titulu
- rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 60Cb/116/2012-78 zo dňa 04.10.2013, a to z dôvodu,
že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Žalobca poukázal na to, že predmetné
rozhodnutie mu bolo doručené dňa 29.09.2020, a teda ho doposiaľ nebolo možné v konaní predložiť,
pričom toto rozhodnutie preukazuje skutkové tvrdenie žalobcu o tom, že spoločnosť nedisponuje
majetkom, z ktorého by bola schopná uhradiť pohľadávku žalobcu.

34. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací bol pri rozhodovaní o odvolaní viazaný rozsahom
odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP). Pretože nebolo potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem, na prejednanie odvolania odvolací súd
pojednávanie nenariadil (§ 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 21.10.2020,
keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
Krajského súdu v Banskej Bystrici (§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, 3 CSP).

35. Odvolací súd dokazovanie nezopakoval a nedoplnil, preto bol podľa § 383 CSP viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie.

36. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 26.03.2008 žalobca ako prenajímateľ a
spoločnosť INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica ako nájomca uzatvorili v písomnej forme
Zmluvu č. 8/2008 o nájme nebytových priestorov, ku ktorej bol dňa 01.01.2009 uzatvorený Dodatok č.
1 a dňa 01.01.2010 Dodatok č. 2.
Článok I. Zmluvy upravoval Predmet nájmu tak, že predmetom nájmu boli administratívne priestory
nachádzajúce sa na 3. nadzemnom podlaží budovy žalobcu zapísanej na LV č. 103, k.ú. Banská
Bystrica, a to miestnosti č. 19b a č. 21 o výmere 36,60 m2 a 16,90 m2, spolu 53,50 m2.
Článok II. Zmluvy upravoval Účel nájmu tak, že nájomca bude priestory užívať za účelom vykonávania
administratívnej činnosti, súvisiacej s prevádzkovaním jeho podnikateľskej činnosti.
Článok III. Zmluvy upravoval Dobu nájmu a spôsoby ukončenia nájomného vzťahu a podľa článku III. bod
3.3 každá zo zmluvných strán bola oprávnená zmluvu vypovedať aj bez udania dôvodu jednostranným
právnym úkonom - výpoveďou a v prípade, že prenajímateľ vypovie zmluvu z dôvodu, že nájomca je
v omeškaní so zaplatením nájomného, zmluva sa končila uplynutím výpovednej lehoty, ktorá bola 3
kalendárne dni a začala plynúť 1. Kalendárnym dňom nasledujúcim po doručení výpovede.
Článok IV. Zmluvy upravoval Výšku, splatnosť a spôsob platenia nájomného a článok V. Zábezpeku.
Článok VI. Zmluvy upravoval Zmluvnú pokutu. Podľa čl. VI. bod 6.1 zmluvné strany sa dohodli, že v
prípade nedodržania splatnosti nájomného je žalobca oprávnený žiadať od nájomcu zaplatenie zmluvnej
pokuty vo výške 0,1% denne z dlžnej sumy až do jej zaplatenia. Podľa čl. VI. bod 6.2 zmluvné strany
sa dohodli, že v prípade omeškania spoločnosti s odovzdaním nebytových priestorov žalobcovi ku dňu
skončenia nájomného vzťahu je žalobca oprávnený žiadať od nej zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške
5% z ceny mesačného nájomného za každý deň omeškania s odovzdaním nebytových priestorov až
do ich odovzdania.
Článok VII. Zmluvy upravoval Práva a povinnosti zmluvných strán. Podľa čl. VII. bod 7.21 nájomca
bol povinný k poslednému dňu trvania nájomného vzťahu najneskôr do 16.00 hod. odovzdať nebytové
priestory žalobcovi.

37. Písomným úkonom zo dňa 29.04.2010, podľa poštovej doručenky doručeným žalovanému 1/ ako
konateľovi spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica dňa 03.05.2010, žalobca
vypovedal Zmluvu č. 8/2008 o nájme nebytových priestorov z dôvodu nedodržania splatnosti nájomného
za mesiac júl, október 2019 až marec 2010.

38. Okresný súd Banská Bystrica v právnej veci žalobcu AURIS a.s., Banská Bystrica, t.j. žalobca
v tejto posudzovanej veci, proti žalovanému INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica
o vypratanie nehnuteľnosti, rozhodnutím č.k. 60Cb/116/2012-78 dňa 04.10.2013, právoplatným dňa
11.12.2013 a vykonateľným dňa 17.12.2013, uložil žalovanému povinnosť vypratať administratívne

priestory nachádzajúce sa v budove súp. č. 6550, orientačné č. 53, postavenej na par. č. 275/2,
zastavané plochy a nádvoria, vedenej na Katastrálnom úrade v Banskej Bystrici, Správa katastra Banská
Bystrica, na LV č. XXX, k. ú. Banská Bystrica, a to miestnosť č. 19b o výmere 36,60 m2 a č. 21 o výmere
16,90 m2, spolu o celkovej výmere 53,50 m2, ktoré sú umiestnené na 3. Nadzemnom podlaží, do troch
dní od právoplatnosti rozhodnutia.

39. Z písomného Protokolu z odovzdania a prevzatia nebytových priestorov po ukončení Zmluvy č.
8/2008 o nájme nebytových priestorov v znení dodatkov zo dňa 04.12.2013 vyplýva, že spoločnosťou
INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica ako prenajímateľom boli vrátené nebytové priestory
po ukončení nájomné vzťahu.

40. Po ukončení nájomného vzťahu, odovzdaní prenajatých nebytových priestorov po skončení nájmu a
čiastočných plneniach, žalobca špecifikoval pohľadávku proti spoločnosti INTERKONT Export - Import
s.r.o., Banská Bystrica v sume 21.644,06 istiny ako dlžné nájomné spolu v sume 811,24 Eur (3 x 369,83
Eur + 71,58 Eur), kapitalizovanú zmluvnú za omeškanie s úhradou nájomného v sume 507,78 Eur a
kapitalizovanú zmluvnú pokutu za omeškanie s odovzdaním predmetu nájmu po skončení nájmu v sume
20.352,04 Eur. .

41. Podľa § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s
odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú
povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu
rozhodnutia, zachovávať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie
tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej
spoločníkov, a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých
spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred záujmami spoločnosti.

42. Podľa § 135a ods. 2 Obchodného zákonníka konatelia, ktorí porušili svoje povinnosti pri výkone
svojej pôsobnosti, sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť škodu, ktorú tým spoločnosti spôsobili.
Najmä sú povinní nahradiť škodu, ktorá spoločnosti vznikla tým, že
a) poskytli plnenie spoločníkom v rozpore s týmto zákonom,
b) nadobudli majetok v rozpore s § 59a.

43. Podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka nároky spoločnosti na náhradu škody voči konateľom
môže uplatniť vo svojom mene a na vlastný účet veriteľ spoločnosti, ak nemôže uspokojiť svoju
pohľadávku z majetku spoločnosti. Ustanovenia odsekov 1 až 3 sa použijú primerane. Nároky veriteľov
spoločnosti voči konateľom nezanikajú, ak sa spoločnosť vzdá nárokov na náhradu škody alebo s nimi
uzatvorí dohodu o urovnaní. Ak je na majetok spoločnosti vyhlásený konkurz, uplatňuje nároky veriteľov
spoločnosti voči konateľom správca konkurznej podstaty.

44. Podľa § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v platnom znení, dlžník
v predlžení je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo
sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom predlžení. Túto povinnosť v mene
dlžníka má rovnako štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka, likvidátor dlžníka a zákonný
zástupca dlžníka. Platí, že pre prípad porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas
sa medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným, jednoduchou spoločnosťou na akcie alebo akciovou
spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene, dojednala zmluvná
pokuta vo výške rovnakej ako je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť.
Vzniku tohto nároku nebráni, ak je dlžník právnym nástupcom spoločnosti, ktorá bola zrušená bez
likvidácie. Dohoda medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným, jednoduchou spoločnosťou na akcie
alebo akciovou spoločnosťou a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie konkurzu v jej mene,
ktorá vylučuje alebo obmedzuje vznik nároku na zmluvnú pokutu, je zakázaná; spoločenská zmluva ani
stanovy nemôžu obmedziť alebo vylúčiť vznik nároku na jej zaplatenie. Spoločnosť sa nemôže nároku na
zaplatenie zmluvnej pokuty vzdať alebo uzatvoriť ohľadom tohto nároku dohodu o urovnaní; nepripúšťa
sa započítanie, ani iný spôsob vyrovnania. Vznik nároku na zmluvnú pokutu sa nedotýka oprávnenia
požadovať náhradu škody presahujúcu zmluvnú pokutu.

45. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu a z dôvodov uvedených
žalobcom v odvolaní a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam

a vec správne právne posúdil, keď žalobu žalobcu zamietol, pričom odvolací súd v konaní na súde prvej
inštancie nezistil ani vady týkajúce sa procesných podmienok.

46. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na zdôraznenie
správnosti dopĺňa ďalšie dôvody a v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa zaoberal aj podstatnými vyjadreniami
strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia súd prvej inštancie nevysporiadal.

47. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v poradí druhým rozhodnutím vo veci samej, keď
rozhodnutím č. k. 63Cb/59/2014-442 zo dňa 14.12.2017 žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
Rozhodnutie č. k. 63Cb/59/2014-442 zo dňa 14.12.2017 súd prvej inštancie odôvodnil tým, že
nezabezpečením úhrady pohľadávky žalobcu spoločnosťou žalovaných 1/, 2/ vrátane príslušenstva a
zmluvnej pokuty, ako i nevyprataním nebytových priestorov po ukončení zmluvného vzťahu, žalovaní
1/, 2/ ako jej konatelia spôsobili spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica škodu,
ktorá sa rovná výške nárokov, ktoré vyplývali žalobcovi zo Zmluvy o nájme nebytových priestorov č.
8/2008 zo dňa 26.03.2008 v znení Dodatkov č. 1 a 2 voči spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o.,
Banská Bystrica a ktoré si uplatnil žalobca v tomto konaní, aj keď spoločnosť INTERKONT Export -
Import s.r.o. Banská Bystrica si tento nárok voči konateľom neuplatnila, ale nároky veriteľov spoločnosti
voči konateľom tým nezanikli, preto súd prvej inštancie mal preukázané všetky predpoklady ustanovené
v § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka.

48. Na základe odvolania podaného žalovaným 1/ a žalovaným 2/ Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením č. k. 43Cob/99/2018-512 zo dňa 13.12.2008 rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 63Cb/59/2014-442 zo dňa 14.12.2017 zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Odvolací súd poukázal na to, že ustanovenie § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka síce umožňuje
žalobcovi po preukázaní, že si nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku spoločnosti dlžníka,
uplatniť si túto voči jej konateľom titulom náhrady škody, avšak len za predpokladu, že takáto škoda
spoločnosti, ktorá je dlžníkom žalobcu, aj reálne vznikla a za podmienky, že sa tak stalo výlučne
v príčinnej súvislosti s protiprávnym konaním konateľov spoločnosti, keď títo nekonali s odbornou
starostlivosťou a v dobrej viere, že konajú v jej záujme, čo je nepochybne iným nárokom, ako zaplatenie
ceny nájomného, zmluvnej pokuty a úroku z omeškania, ktoré si v podstate žalobca uplatnil voči
žalovaným. V ďalšom konaní preto mal žalobca jednoznačne preukázať, akým konaním, v akej výške a
aká škoda spoločnosti, v ktorej sú žalovaní 1/ a 2/ konateľmi vznikla, či a v čom je splnená podmienka
porušenia právnej povinnosti a či medzi vznikom škody a tým, ako vznikla, je príčinná súvislosť. Žalobca
teda mal v ďalšom konaní preukázať jeho tvrdenie, že žalovaní spôsobili spoločnosti škodu vo forme
nezaplateného nájomného spoločnosťou, že mali vplyv aj na vznik nároku na zmluvnú pokutu a že
škoda, ktorá vznikla spoločnosti je v priamej príčinnej súvislosti s porušením povinností žalovaných ako
jej konateľov ich neodborným konaním.

49. Po rozhodnutí odvolacieho súdu na výzvu súdu prvej inštancie žalobca uplatnil ďalšie prostriedky
procesného útoku podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 07.03.2019 a podaním doručeným súdu
prvej inštancie dňa 31.07.2019, ktoré podania s poukazom na § 140 ods. 2 CSP súd prvej inštancie
vyhodnotil ako podstatnú zmenu a doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe, na základe
čoho na pojednávaní konanom dňa 03.02.2002 pripustil zmenu žaloby v znení podaní doručených súdu
dňa 07.03.2019 a dňa 31.07.2019.

50. Žalobca však v týchto podaniach opäť neuviedol taký konkrétny a určitý skutok, ktorý mal byť
tým protiprávnym úkonom žalovaných, ktorým mali spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o.,
Banská Bystrica, v ktorej sú konateľmi, spôsobiť škodu. Žalobca naďalej ani len netvrdil také konkrétne
konanie, resp. opomenutie žalovaných ako konateľov spoločnosti, v príčinnej súvislosti s ktorým by
priamo spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica vznikla škoda. Aj keď napriek
opakovaným upozorneniam zo strany žalobcu nebola pohľadávka žalobcu ako prenajímateľa titulom
nájomného včas uhradená, a rovnako prenajaté nebytové priestory po skončení nájmu neboli včas
vypratané, v dôsledku čoho spoločnosti ako nájomcovi vznikli záväzky titulom zmluvnej pokuty a úrokov z
omeškania, ktoré by v prípade včasného splnenia týchto povinností nevznikli, skutočnosť, že spoločnosti
ako nájomcovi vznikol dlh na nájomnom a nad rámec bežného nájomného aj záväzok titulom zmluvnej
pokuty a úrokov z omeškania, nie je preukázaním atribútov náhrady škody z titulu zodpovednosti
konateľov.

51. Skutočnosť, že spoločnosť dlžníka neuhradí svoje záväzky, neuskutoční žiadne kroky za účelom
včasného riešenia vzniknutej situácie a ak sú splnené zákonné predpoklady nepristúpi k podaniu návrhu
na vyhlásenie konkurzu, môže viesť k záveru, že konatelia nekonali s odbornou starostlivosťou a v
dobrej viere. Naplnenie atribútov náhrady škody sa však vždy posudzuje v konkrétnych okolnostiach
prejednávanej veci a v posudzovanej veci žalobca ani po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu
neuviedol také tvrdenia a nepreukázal také skutočnosti, z ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že
nesplnením povinnosti včas zaplatiť nájomné a včas vypratať nebytové priestory žalovaní ako konatelia
porušili svoje povinnosti pri výkone svojej pôsobnosti a v príčinnej súvislosti s tým spôsobili spoločnosti
INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica skutočnú škodu alebo ušlý zisk.

52. V konaní nebolo sporné, že spoločnosť INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica nájomné,
úrok z omeškania a ani zmluvnú pokutu žalobcovi neuhradila. Z účtovného hľadiska všetky tieto záväzky
predstavujú pasíva spoločnosti, keďže podľa § 2 ods. 4 písm. k) Zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve
na účely tohto zákona sa rozumejú pasívami zdroje majetku, ktoré predstavujú celkovú sumu záväzkov
účtovnej jednotky vrátane iných pasív a rozdielu majetku a záväzkov. Majetkový stav spoločnosti sa teda
zmenil, ale len účtovne, a to tak, že pasíva spoločnosti sa zvýšili. Spoločnosť však svoje záväzky ešte
nesplnila, teda žiadne peniaze, resp. iné prostriedky z jej majetku reálne neodbudli.

53. Pojem škoda nie je vyjadrený zákonnou definíciou, a to ani v ustanoveniach občianskeho práva, ani v
ustanoveniach obchodného práva. V súdnej praxi sa však ustálila definícia škody ako ujmy, ktorá nastala
v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, a je
teda napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým poskytnutím peňazí, ak nedochádza
k naturálnej reštitúcii. Rozlišujú sa dva druhy škody, a to skutočná škoda a ušlý zisk, čo zodpovedá aj
zneniu § 379 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ako škoda sa nahrádza skutočná škoda a ušlý
zisk. Skutočnou škodou sa rozumie ujma spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a
reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné vynaložiť, aby došlo k uvedeniu veci do predošlého
stavu. To, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk), je ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v
dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh
vecí dalo očakávať (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo/23/2008 zo dňa 21.12.2009,
judikát Najvyššieho súdu ČSSR Cpj87/70 zo dňa 18.11.1970 (R55/1971)).

54. Pokiaľ spoločnosť INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica nezaplatila pohľadávku
žalobcu, najmä pohľadávku titulom úroku z omeškania a titulom zmluvnej pokuty, podľa odvolacieho
súdu nie je možné hovoriť o škode a o zodpovednosti jej konateľov za škodu, lebo škoda zatiaľ
nevznikla, keďže samotná existencia pohľadávky, nie je skutočnou škodou, ani ušlým ziskom. Odvolací
súd si je vedomý, že judikatúra súdov Českej republiky nepredstavuje v Slovenskej republike ustálenú
rozhodovaciu prax, napriek tomu odvolací súd podporne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
ČR zo dňa 20.02.2003, sp. zn. 25Cdo 986/2001, 25Cdo 987/2001 (R14/2005 civ.), v ktorom dovolací súd
vyslovil, že samotná existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi, ani súdne rozhodnutie o povinnosti
dlžníka zaplatiť dlh, nie je skutočnou škodou ani ušlým ziskom. Odvolací súd poukazuje aj na to,
že skutočná škoda sa niekedy označuje tiež pojmom efektívna, reálna, pozitívna alebo tzv. damnum
emergens, teda z latinského „strata“. Aj z takejto charakteristiky je potom zrejmé, že o skutočnej škode je
možné hovoriť len vtedy, ak strata naozaj, t.j. reálne aj nastane, ku čomu v posudzovanej veci nedošlo.

55. Odvolací súd preto súhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca v ďalšom konaní na súde
prvej inštancie uviedol len rovnaký popis konania, resp. nekonania žalovaných, na základe ktorého
odvodzoval ich zodpovednosť voči spoločnosti dlžníka na náhradu škody, ako vo svojich ústnych
a písomných vyjadreniach do vydania prvého rozhodnutia súdu prvej inštancie, na základe ktorých
odvolací súd už dospel k záveru, že žalobca existenciu nároku spoločnosti na náhradu škody voči
konateľom nepreukázal. Žalobca teda ani v ďalšom konaní na súde prvej inštancie nepreukázal vznik
nároku spoločnosti na náhradu škody voči konateľom z titulu nesplnenia povinnosti včas zaplatiť
nájomné a včas vypratať nebytové priestory.
56. Po rozhodnutí odvolacieho súdu žalobca v ďalšom konaní na súde prvej inštancie doplnil
rozhodujúce skutočnosti aj tak, že spoločnosti vznikol nárok na náhradu škody vo výške zmluvnej pokuty
podľa § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z., keďže žalovaní ako konatelia spoločnosti porušili zákonnú
povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu a túto povinnosť porušujú naďalej, pričom podľa právnej
úpravy účinnej od 01.01.2017 možno takýto nárok priznať aj v prípade, ak konatelia návrh na vyhlásenie

konkurzu nepodajú vôbec a na priznanie tohto nároku možno podľa žalobcu analogicky aplikovať § 135a
ods. 5 Obchodného zákonníka. Žalobca sa potom v odvolaní dovolával, že súd prvej inštancie sa nijako
nevenoval posúdeniu otázky, či spoločnosti vznikol nárok na náhradu škody voči žalovaným v zmysle
účinného znenia § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z., hoci žalobca si svoj nárok uplatňoval práve na tomto
skutkovom a právnom základe.

57. Pretože súd prvej inštancie pri rozhodovaní aplikoval ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z. z.
v znení účinnom od 01.01.2013 a žalobca sa výslovne domáhal aplikácie § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.
z. v znení účinnom od 01.01.2017, keďže šlo o ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu,
resp. o znenie, ktoré pri rozhodovaní veci súdom prvej inštancie použité nebolo a pre rozhodnutie veci
bolo rozhodujúce, odvolací súd podľa § 382 CSP dňa 09.09.2020 vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k
možnému použitiu § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2017.

58. Žalobca podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 17.09.2020 uviedol, že už v podanom odvolaní
poukazoval na skutočnosť, že dlžník je v predĺžení, a teda sa na neho vzťahuje povinnosť podať návrh
na vyhlásenie konkurzu. S poukazom na § 3 ods. 3 Zákona č. 7/2005 Z.z. účinný od 01.01.2013
žalovaným najneskôr dňa 01.01.2013 vznikla povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu a táto trvá
do dnešného dňa, nakoľko aj v súčasnosti vykazuje spoločnosť zápornú hodnotu vlastného imania, a
teda spĺňa definíciu predĺženia. Žalobca tak má za to, že spoločnosti vznikol nárok na náhradu škody
voči žalovaným v zmysle v súčasnosti účinného znenia § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z..

59. Žalobca poukázal na to, že z § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. jednoznačne vyplýva, že nepodaním
návrhu na vyhlásenie konkurzu vznikol spoločnosti nárok na náhradu škody vo výške rovnakej ako
je polovica najnižšej hodnoty základného imania pre akciovú spoločnosť, čo je v súčasnosti 12.500,-
Eur, spoločnosti tak vznikla voči žalovaným ako konateľom pohľadávka na zaplatenie náhrady škody
spolu vo výške 25.000,- Eur. Žalobca má za to, že na priznanie uplatneného nároku možno analogicky
aplikovať § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka. V danom prípade plní zmluvná pokuta funkciu
paušalizovaného nároku na náhradu škody, ktorá spoločnosti vznikla v dôsledku včasného nepodania
návrhu na vyhlásenie konkurzu a jej vznik je obdobne ako v prípade nároku na náhradu škody, viazaný
na porušenie povinnosti na strane konateľa, t.j. v danom prípade na strane žalovaných. Žalobca sa
domnieva, že uplatnenie tohto nároku vychádza z rovnakej koncepcie ako je tomu v prípade uplatnenia
nároku na náhradu škody zo strany veriteľa podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, t.j. riadne
zachovanie práv spoločnosti. Rovnako ako v prípade nároku na náhradu škody, ani v prípade zmluvnej
pokuty totiž konateľ nemusí mať záujem uhradiť spoločnosti zmluvnú pokutu, ktorá vznikla porušením
jeho povinnosti, a preto je v súlade so zmyslom a účelom zákona, aby mal veriteľ - žalobca právo
sám uplatniť predmetný nárok voči konateľom spoločnosti - žalovaným. Vzhľadom na uvedené sa
žalobca domnieva, že v konaní riadne preukázal všetky predpoklady pre priznanie nároku, a síce
existenciu pohľadávky voči spoločnosti, nemožnosť uspokojenia pohľadávky z majetku spoločnosti, ako
aj existenciu nároku na náhradu škody, ktorý má spoločnosť voči žalovaným ako jej konateľom, okrem
iného aj vo forme nároku v zmysle § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z., pričom škoda vznikla v priamej
príčinnej súvislosti s konaním žalovaných ako konateľov v rozpore s odbornou starostlivosťou.

60. Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ spoločným podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 21.09.2020
uviedli, že použitie ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. neprichádza do úvahy. Uplatňovaný
nárok v prejednávanej veci žalobca odôvodňuje ustanovením § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka.
Ustanovenie § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. v účinnom znení od 01.01.2017 predstavuje osobitnú
zodpovednosť lex specialis. Predpokladom tejto osobitnej zodpovednosti je skutočnosť, že bol podaný
návrh na vyhlásenie konkurzu, ale oneskorene. Pokiaľ návrh podaný nebol, hoci podľa podmienok
podaný mal byť, takáto zodpovednosť nenastane. V prejednávanej veci je zistené, že konkurz na majetok
spoločnosti podaný nebol, podľa tvrdení žalobcu takýto návrh podaný mal byť, podľa žalovaných návrh
podaný nemal byť. Bez ohľadu na to, ktoré tvrdenie je správne je rozhodujúce, že spoločnosť, ktorá je
primárnym dlžníkom žalobcu, v konkurze nie je.

61. Žalovaní tiež uviedli, že v ustanovení § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. zákonodarca stanovil fikciu
nároku na zmluvnú pokutu. Otázkou je, aká je právna povaha zmluvnej pokuty a či táto zmluvná pokuta
má charakteristické znaky náhrady škody, lebo ustanovenie § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka
uvádza ako podmienku na takéto uplatnenie len náhradu škody. Zmluvná pokuta nie je náhrada škody,
a preto priamo ak by aj vznikol nárok na zmluvnú pokutu z takejto fikcie, nejedná sa o škodu. Preto,

ak by aj vznikla povinnosť konateľa uhradiť cez fikciu zmluvnej pokuty takúto zmluvnú pokutu, nešlo
by o náhradu škody, lebo toto ustanovenie je viazané len na existenciu náhrady škody. Ak by tomu tak
nebolo, tak veriteľ spoločnosti by si uplatňoval voči konateľom zaplatenie zmluvnej pokuty a nie náhrady
škody, čo je úplne iný nárok, než aký je uplatňovaný. Z inštitútu zmluvnej pokuty vyplýva, že nejde o
náhradu škody, len výška zmluvnej pokuty môže byť limitovaná výškou škody, ktorá vznikla do doby
súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa zmluvná pokuta vzťahuje. Čiže aj z
toho vyplýva základné odlíšenie týchto inštitútov a nejde o nárok totožný.

62. Žalovaní poukázali aj na to, že nárok podľa žaloby je zo dňa 21.05.2013 po doplňujúcom návrhu
zo dňa 15.01.2014. Z toho vyplýva ten záver, že nároky, ktoré tu boli uplatňované predchádzali roku
2013, resp. 2014. Ak je tento predpoklad pravdivý, tak na uplatňovaný nárok musia byť uplatňované
také právne predpisy, ktoré časovo súvisia so vznikom týchto právnych vzťahov. Žalovaní sa preto
pýtajú, ako môžu byť na posudzovanie právnych vzťahov pri uplatňovanom nároku uplatňované podľa
prechodných a záverečných ustanovení právne posúdenia, ktoré sa týkajú ustanovenia § 11 ods. 2
Zákona č. 7/2005 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2017. Ak nejaká povinnosť žalovaným v reálnom čase
vznikla, musí byť zrejmé, kedy sa tak stalo a keď sa tak stalo, tak tieto právne vzťahy treba podradiť
pod takú normu a jej účinnosť, ktorá platila v čase, kedy tieto právne vzťahy vznikli. Od toho sa odvíja
aj otázka reálneho vzniku porušenia povinnosti a vzniku reálnej škody a odôvodnenia, o akú škodu
ide v súvislosti s ustanoveniami o premlčaní. Právne vzťahy je preto potrebné reálne vytriediť tak, aby
sme vychádzali z relevantných vzťahov, porovnať ho s právnym posúdením do úvahy prichádzajúceho
nároku a následne zvážiť, či nárok nie je premlčaný. Pôvodná žaloba trpela vážnymi vadami tvrdených
a preukazovaných skutočností, ktoré konštatoval v pôvodnom zrušujúcom uznesení odvolací súd, čo
bolo dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku. Zo strany žalobcu nedošlo k takému doplneniu podľa
inštrukcií odvolacieho súdu, ktoré by bolo uspokojujúce a zrazu uplatňuje úplne iný nárok a tvrdí, že sa
vzťahuje na tieto právne vzťahy také ustanovenie, ktoré je ustanovenie o zmluvnej pokute, ktoré bolo
do právneho poriadku zavedené od 01.01.2017. Čiže po viac ako 3 rokoch sa uplatňuje nárok, ktorý
má povahu zmluvnej pokuty a nie náhrady škody. Z uvedených dôvodov žalovaní tvrdia, že nárok je
premlčaný a zároveň, že nejde o taký nárok podľa platnej úpravy po 01.01.2017, ktorý spadá do rozsahu
náhrady škody podľa pôvodne uplatňovaného nároku podľa § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka.

63. Zákon č. 7/2005 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2016, čiastočne zmenenou od 01.01.2017, v ustanovení
§ 11 ods. 2 upravuje, že pre prípad porušenia povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas
platí, že medzi spoločnosťou s ručením obmedzeným a osobou povinnou podať návrh na vyhlásenie
konkurzu v jej mene, dojednala sa zmluvná pokuta vo výške rovnakej ako je polovica najnižšej hodnoty
základného imania pre akciovú spoločnosť. Keďže s poukazom na § 13 ods. 2 v spojení s § 133
Obchodného zákonníka konanie konateľa je konaním spoločnosti s ručením obmedzeným, konateľ je
osobou povinnou v mene spoločnosti s ručením obmedzeným.

64. Tak zmluvná pokuta, ako aj náhrada škody, sú samostatné právne inštitúty. Zmluvná pokuta je
upravená v § 544 a nasl. Občianskeho zákonníka a je zaradená do ôsmej časti, prvej hlavy, piateho
dielu pod názvom Zabezpečenie záväzkov. Obdobne aj v § 300 a nasl. Obchodného zákonníka zmluvná
pokuta je upravená ako inštitút zabezpečenia záväzku. Účelom zavedenia zmluvnej pokuty do právneho
poriadku bolo vylúčiť spory o náhradu škody a preventívne pôsobiť na dlžníka, aby si svoje povinnosti
voči veriteľovi plnil riadne a včas, čo nepriamo vyplýva aj z § 545 ods. 2 veta prvá Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorého veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením
povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dojednania účastníkov o zmluvnej pokute
nevyplýva niečo iné a tiež z § 301 Obchodného zákonníka, podľa ktorého neprimerane vysokú zmluvnú
pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do
výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa
vzťahuje zmluvná pokuta a na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky
zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl. Obchodného zákonníka.

65. Pre vznik nároku na zmluvnú pokutu je teda postačujúce, že strany písomne pre prípad porušenia
zmluvnej povinnosti dojednajú výšku zmluvnej pokuty, alebo určia spôsob jej určenia a strana, ktorá túto
povinnosť poruší, je povinná zmluvnú pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenej strane porušením povinnosti
nevznikne škoda. Naproti tomu pre vznik nároku na náhradu škody sa vyžaduje nielen porušenie
povinnosti, ale aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.

66. Hoci inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle funkciu paušalizovanej náhrady škody pri
porušení zmluvnej povinnosti, nárok na zmluvnú pokutu nie je možné stotožňovať s nárokom na náhradu
škody. Ustanovenie § 135a Obchodného zákonníka pritom výslovne upravuje nárok spoločnosti na
náhradu škody voči jej konateľom a podľa § 757 Obchodného zákonníka pre zodpovednosť za škodu
spôsobenú porušením povinností ustanovených týmto zákonom platia obdobne ustanovenia § 373
a nasl. Obchodného zákonníka. Z takejto dikcie zákona potom jednoznačne vyplýva, že za nárok
spoločnosti na náhradu škody voči konateľom je možné považovať len skutočnú škodu alebo ušlý zisk,
ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s porušením povinností konateľov pri výkone svojej pôsobnosti. Preto,
ak by aj spoločnosti voči jej konateľom vznikol akýkoľvek nárok na zmluvnú pokutu, nie je možné takýto
nárok stotožňovať s nárokom na náhradu škody voči konateľom podľa § 135a Obchodného zákonníka.

67. Nárok vyplývajúci z ustanovenia § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. v platnom znení je vyslovene
upravený ako nárok na zmluvnú pokutu. Zákonodarca súčasne priamo v ustanovení § 11 ods. 2 in fine
Zákona č. 7/2005 Z.z. upravil, že vznik nároku na zmluvnú pokutu sa nedotýka oprávnenia požadovať
náhradu škody prevyšujúcej zmluvnú pokutu. Je teda ex lege vyjadrené, že zmluvná pokuta za porušenie
povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas a prípadná náhrada škody za porušenie povinnosti
podať návrh na vyhlásenie konkurzu včas, sú samostatné právne nároky, i keď predpokladom pre
ich vznik je porušenie tej istej povinnosti. Pre vznik nároku na zmluvnú pokutu však bude postačovať
samotné porušenie povinnosti, no pre vznik nároku na náhradu škody sa budú vyžadovať aj ostatné
zákonné predpoklady, ktorými je vznik škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom
škody. Žalobca pritom v konaní ani len netvrdil, že spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská
Bystrica vznikla skutočná škoda alebo ušlý zisk v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti žalovaných
podať v mene spoločnosti návrh na vyhlásenie konkurzu.

68. Pretože nárok podľa § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. v platnom znení je nárokom na zmluvnú
pokutu, odvolací súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že na priznanie takéhoto prípadného nároku možno
analogicky aplikovať § 135a ods. 5 Obchodného zákonníka, a teda že ide o nárok, ktorý by veriteľ
spoločnosti mohol uplatňovať vo vlastnom mene a na vlastný účet. Odvolací súd pri tomto závere
poukazuje aj to, že ani podľa predchádzajúcej právnej úpravy nešlo o nárok, ktorý by zákonodarca upravil
ako nárok spoločnosti na náhradu škody.

69. Keďže žalobcom tvrdený nárok podľa § 11 ods. 2 Zákona č. 7/2005 Z.z. v platnom znení nie je
nárokom spoločnosti (dlžníka) na náhradu škody voči jej konateľom, nebolo potrebné v tomto súdnom
konaní vyhodnocovať, či spoločnosť INTERKONT Export - Import s.r.o., Banská Bystrica je v predĺžení
a či žalovaní ako konatelia spoločnosti boli povinní podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

70. Pretože žalobca nepreukázal existenciu nároku spoločnosti INTERKONT Export - Import s.r.o.,
Banská Bystrica na náhradu škody voči žalovaným ako jej konateľom, žalobca ako veriteľ sa nestal
nositeľom hmotnoprávneho nároku proti žalovaným ako konateľom, a preto žaloba žalobcu nebola
dôvodná.

71. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, podľa §
391 ods. 2 CSP súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pričom podľa § 391
ods. 3 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci
ďalej postupovať. Preto súd prvej inštancie bol pri rozhodovaní viazaný právnym záverom a postupom
uvedeným odvolacím súdom v rozhodnutí č. k. 43Cob/99/2018-512 zo dňa 13.12.2008, na základe čoho
odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozhodnutí od vysloveného právneho
názoru odvolacieho súdu, ani od uloženého postupu, v ďalšom konaní neodchýlil.

72. Právnou istotou podľa čl. 2 ods. 2 CSP je aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.
Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách
alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax
vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca
aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované)
rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto

názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 06.03.2017,
sp.zn. 3Cdo/6/2017).

73. Rozhodnutie iného odvolacieho súdu, resp. rozhodnutie iného senátu toho istého odvolacieho súdu,
nepredstavuje ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Odvolací súd preto nesúhlasí
s tvrdením žalobcu, že súd prvej inštancie bol povinný posúdiť vec rovnako ako odvolací súd v
uznesení zo dňa 25.03.2011, sp.zn. 13Co/86/2011 a rovnako súd prvej inštancie ani nebol povinný
vysporiadať sa s argumentáciou obsiahnutou v tomto rozhodnutí, resp. odôvodniť odklon od tohto
rozhodnutia. Navyše, aj v uznesení zo dňa 25.03.2011, sp.zn. 13Co/86/2011 odvolací súd uviedol len to,
že „neplatenie nájomného môže byť dôsledkom toho, že konateľ nájomcu nevykonával svoju pôsobnosť
s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov (§135 a ods. 1
Obchodného zákonníka)“, a teda odvolací súd neprijal záver, že neplatím nájomného automaticky vniká
spoločnosti škoda.

74. Žalobca odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu, t.j. aj vo výroku
o náhrade trov konania. Žalobca však neuviedol žiadne tvrdenia o tom, z akých dôvodov považuje
rozhodovanie súdu prvej inštancie o trovách konania za nesprávne. Napadnutým rozhodnutím sa
konanie na súde prvej inštancie končilo, a preto v zmysle § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie
rozhodoval aj o nároku na náhradu trov konania a rozhodovanie o trovách konania odôvodnil tým, že
v súlade s § 255 ods. 1 CSP žalovaným 1/, 2/ priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo
výške 100%. Súd prvej inštancie teda správne rozhodoval o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu
vo veci a podľa § 396 ods. 3 CSP správne rozhodol aj o náhrade trov prvého odvolacieho konania.

75. Hoci súd prvej inštancie podľa pomeru úspechu vo veci správne priznal nárok na náhradu trov
konania žalovaným 1/, 2/ proti žalobcovi, v druhej výrokovej vete písomného vyhotovenia napadnutého
rozhodnutia bolo uvedené, že súd priznáva „žalovanému“ nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi.
Pretože v napadnutom rozhodnutí došlo k zrejmej nesprávnosti, podľa § 224 v spojení s § 378 ods. 1
CSP odvolací súd opravil druhú výrokovú vetu napadnutého rozhodnutia tak, že priznáva žalovanému
1/, 2/, nárok na náhradu trov konania, ako i odvolacieho konania voči žalobcovi vo výške 100%.

76. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

77. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa § 396 ods. 1, §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a žalovanému 1/ a žalovanému 2/, ktorí mali v odvolacom konaní plný
úspech, priznal proti žalobcovi spoločne a nerozdielne nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100%. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

78. Rozhodnutie bolo senátom odvolacieho súdu prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on May 3, 2022. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.