Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2020

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Sa/82/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200857
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7020200857.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Tamarou Sklenárovou, v právnej veci žalobcu: F. R., X.. XX.
XX. XXXX, štátna príslušnosť: C., bez cestovných dokladov alebo iného dokladu totožnosti, toho času
umiestnený v Ú. J. B. J. M. R., L. XX, R., zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice,
Murgašova 3, proti žalovanému: Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké, Vyšné
Nemecké 124, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. 10. 2020, č.:
PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV o zaistení žalobcu, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozhodnutím zo dňa 31. 10. 2020, č.: PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV, žalovaný podľa § 88
ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej iba zákon o pobyte cudzincov, resp. ZoPC) zaistil žalobcu dňom 31. 10. 2020 na
účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky na základe právoplatného
rozhodnutia o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, vydaného Oddelením hraničnej
kontroly Policajného zboru Vyšné Nemecké (ďalej iba OHK PZ Vyšné Nemecké) dňa 31. 10. 2020,
č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020- ZAV a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v
Sečovciach (ďalej iba ÚPZC Sečovce). Podľa § 88 ods. 4 cit. zákona stanovil dĺžku doby zaistenia na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28. 02. 2021.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 30. 10. 2020 v čase o 15:22 hod. vedúci finančnej
správy na hraničnom priechode Vyšné Nemecké oznámil príslušníkom OHK PZ Vyšné Nemecké, že
počas kontroly dvoch kamiónov na pracovisku výstup z územia Slovenskej republiky boli nájdení piati
nelegálni migranti, ktorí sa ukrývali v odkladacích priestoroch pod návesmi kamiónov, pričom žalobca sa
nachádzal v kamióne zn. Y. B. O., U. C., náves zn. Schmitz, U. C., ktorého vodič A. J., občan Ukrajiny,
uviedol, že cestoval zo Srbska cez Maďarsko a Slovensko na územie Ukrajiny, nevedel uviesť, kedy
a kde sa migranti mohli dostať do úložného priestoru návesu, ale myslí si, že to bolo na parkovisku
na hraničnom priechode Roszke v Maďarsku, kde mali dlhšiu povinnú prestávku. Nakoľko účastník
konania sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene bez cestovných dokladov, bol podľa
§ 79 ods. l ZoPC predvedený na OHK PZ Vyšné Nemecké na začatie konania o administratívnom
vyhostení. Žalovaný vykonaným šetrením zistil, že ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý sa
neoprávnene zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a platného víza,
čiže mal na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt podľa § 2 ods. 1 písm. h) ZoPC, pričom
neoprávneným pobytom sa rozumie zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore
so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. Na základe uvedeného žalovaný

ako vecne príslušný správny orgán začal správne konanie vo veci neoprávneného pobytu na území
Slovenskej republiky. Týmto konaním žalobca naplnil zákonný dôvod na administratívne vyhostenie
podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC. Právoplatným rozhodnutím vydaným OHK PZ Vyšné Nemecké dňa
31. 10. 2020, č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV, bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC
administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. b)
ZoPC uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na
3 roky. Nakoľko účastník konania je bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nie je úradne overená,
správny orgán v zmysle § 77 ods. 1 cit. zákona krajinu do ktorej má byť vyhostený neurčil a podľa § 83
ods. 2 písm. a) cit. zákona neurčil ani lehotu na vycestovanie, pretože možno predpokladať, že účastník
konania ujde alebo bude iným spôsobom mariť alebo sťažovať výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení. Zároveň bol podľa § 55 ods. 2 cit. zákona vylúčený odkladný účinok odvolania proti tomuto
rozhodnutiu.

3. So žalobcom bola vo veci dňa 31. 10. 2020 spísaná zápisnica o vyjadrení účastníka konania podľa
§ 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej iba Správny
poriadok), do ktorej uviedol, že advokáta nemá a o prizvanie tohto ani nežiada, nevie v akej krajine sa
nachádza, cestuje do Belgicka. Má pri sebe hotovosť v nepatrnej výške (40 eur, 1.300 srbských dinárov).
Je slobodný a v krajine pôvodu vykonával pomocné práce na poliach. Opísal svoju cestu v skupine 40
osôb z Afganistanu cez Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, kde boli v azylovom zariadení cca
7-8 dní. Následne za pomoci prevádzača pokračovali k srbsko-maďarskej hranici, po prekročení ktorej
išli na parkovisko nákladnej dopravy, kde piatich prevádzač naložil do zadnej časti dvoch nákladných
áut tak, aby ich vodiči nevideli. Ďalej cestovali 4 dni, pričom prevádzačom boli informovaní, že idú do
Belgicka. Po zastavení auta chceli vystúpiť, preto búchali a po otvorení priestoru, v ktorom sa nachádzali,
zistili, že sú na Slovensku. Cieľom jeho cesty je Belgicko, kde má bratranca a kde chce žiť a pracovať.
Slovensko malo byť iba tranzitnou krajinou, v ktorej nikoho nepozná. Nemá pri sebe žiadny doklad, o
azyl nežiada. Na podporu svojich tvrdení žalobca nepredložil žiadny dôkaz. Žalovaný s cieľom zistiť
a overiť jeho totožnosť a štátnu príslušnosť považoval za potrebné vykonať lustrácie, preveriť, či táto
osoba nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu.

4. Rozhodnutím dňa 31. 10. 2020, č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV žalovaný žalobcu
administratívne vyhostil z územia Slovenskej republiky a uložil mu zákaz vstupu na územie Slovenskej
republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky; zároveň z dôvodu, že žalobcova totožnosť
nie je úradne overená (žalobca je bez dokladov totožnosti) žalovaný neurčil krajinu do ktorej má byť
žalobca vyhostený a neurčil ani lehotu na vycestovanie.

5. Zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov považoval za účelné a
efektívne, pretože v prípade jeho nezaistenia existuje riziko, že by sa naďalej pohyboval po členských
štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a ubytovania, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej
činnosti. Zaistenie žalobcu považoval za účelné aj z dôvodu, že tento sa na území Slovenskej republiky
zdržiava neoprávnene (nie je držiteľom platného cestovného dokladu a oprávnenia na pobyt na území
Slovenskej republiky), bez možnosti zabezpečiť si finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o
svoju osobu, pričom z dôvodu absencie cestovného dokladu u vyplynula aj potreba jeho zaistenia na účel
zistenia jeho totožnosti, ale i na účel zistenia, či žalobca nemá záznam v SIS, či nepredstavuje hrozbu
pre Slovenskú republiku, ako aj na účely administratívneho vyhostenia. Žalovaný mal za to, že v prípade
žalobcu existuje miera ohrozenia účelu vyhostenia a riziko neoprávneného zdržiavania sa na území
Slovenskej republiky i riziko úteku žalobcu a skrývania sa, keďže jeho cieľovou krajinou je Belgicko.

6. Dĺžku doby zaistenia žalobcu od 31. 10. 2020 do 28. 02. 2021 žalovaný stanovil z dôvodu procedúry
podľa návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16. 12.
2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov
tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území). Podľa informácie z ÚPZC Sečovce (č.
PPZ-HCP-SE-2020/031790-036 zo dňa 08. 10. 2020), ktorá je súčasťou spisu, ak štátny príslušník
Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom, pristupuje sa k lustráciám a
následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. ÚPZC Sečovce zasiela žiadosť o
vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov. ÚPZC Medveďov odovzdáva
žiadosť o vystavenie NCD na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných vecí a európskych
záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie
výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, preto ÚPZC odporúča zaistiť štátnych príslušníkov

Afganskej islamskej republiky bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Ak štátny
príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a nespolupracuje
s pracovníkmi zariadenia, je možné vystaviť tzv. Európsky cestovný doklad pre návrat. Podmienky
vystavenia predmetného dokladu sú uvedene v dohode Joint Way Forward zo dňa 03. 10. 2016.

7. Žalovaný konštatoval, že doba zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia, sa môže
skrátiť, ale aj predĺžiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne taxatívne určiť, pretože závisí
od viacerých neovplyvniteľných faktorov, ako je aj zabezpečenie a vybavenie všetkých náležitostí
potrebných k fyzickej realizácii výkonu administratívneho vyhostenia.

8. Žalovaný sa zaoberal otázkou zaistenia aj s poukazom na § 89 ods. 1 písm. a) a b) ZoPC a konštatoval,
že alternatívy podľa citovaného zákonného ustanovenia u žalobcu do úvahy neprichádzajú, pretože
tento nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ZoPC, keďže tento ako to vyplýva z
už uvedených skutočností nedisponuje dostatkom finančných prostriedkov, ubytovanie si na Slovensku
zabezpečiť nedokáže a nemá tu ani žiadnych známych a príbuzných.

9. Pri posudzovaní predmetnej veci sa zaoberal aj skúmaním splnenia podmienok uvedených v čl. 5
ods. 1 písm. f/ a čl. 8 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky a v
návratovej smernici a v tomto smere konštatoval, že zaistenie žalobcu pre účely vyhostenia je zákonným
pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení, pričom samotným základom pre
začiatok konania o reálnom vyhostení je vykonateľné rozhodnutie o vyhostení, ktoré bolo v tomto prípade
vydané. V danom prípade nedošlo k zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život, pretože tento
nemá na území Slovenskej republiky žiadne záväzky, nemá k nej žiadne väzby, ani relevantné dôvody na
zotrvanie na jej území. So zaisteným žalobcom sa zaobchádza humánne a dôstojne, rešpektujú sa jeho
základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom pri dodržiavaní zásad uznávaných
najmä Chartou základných práv Európskej únie.

10. Žalobou zo dňa 11. 11. 2020, doručenou Krajskému súdu v Košiciach dňa 18. 11. 2020, sa žalobca
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. 10. 2020, č.: PPZ-HCP-SO17-111-008/2020-ZAV
o jeho zaistení, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a priznania plnej náhrady trov
konania považujúc ho za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne
zisteného skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov z hľadiska účelnosti a
efektivity zaistenia žalobcu, či existencie prekážok vyhostenia. Poukázal na to, že v krajine jeho pôvodu -
Afganistane prebieha ozbrojený konflikt a do úvahy neprichádza ani jeho vrátenie na územie inej členskej
krajiny alebo tretej krajiny, a to ani Srbska, nakoľko z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že po celú dobu jeho
úteku z Afganistanu prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt, bez toho, aby bol zadržaný
príslušnými orgánmi, jeho tranzit územím tej ktorej krajiny preto nie je možné dostatočne a hodnoverne
preukázať, preto žiadna iná tretia krajina, ani Srbsko neprijme žalobcu na svoje územie. V inom
členskom štáte o azyl nepožiadal. Konštatoval, že žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez
akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú
právne aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by bola ochotná ho prijať.
Vyhostenie na územie Afganistanu či Srbska by navyše ani nebolo prípustné pre jeho rozpor s čl. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Poukázal na to, že z ustálenej rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením
a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v
žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. V tejto súvislosti, keďže v rozhodnutí o zaistení ako aj v
rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kde má byť vyhostený, absentuje, konštatoval,
že jeho zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože nie je
predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný
napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch, poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so
zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenia napadnutého rozhodnutia z pohľadu
efektivity a účelnosti zaistenia vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia.

11. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje
jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie Afganistanu či Srbska s ohľadom na
potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 3 Európskeho
dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o
bezpečnostnej situácii v uvedených krajinách, a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a

presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy. V tejto súvislosti konštatoval, že zlá
situácia v Afganistane je všeobecne známa, čo je dôvodom, pre ktorý Slovenská republika už po dobu
niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov Afganistanu
na jeho územie. Uvedené je podľa jeho názoru zrejme dôvodom, pre ktorý sa žalovaný vo formálnej
rovine rozhodol odôvodniť zaistenie afganského občana jeho údajným vyhostením na územie Srbska
bez najmenšej snahy overiť si, aké zaobchádzanie by mu eventuálne na území Srbska ako afganskému
občanovi hrozilo. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické
prekážky vyhostenia žalobcu a preto jeho zaistenie nie je prípustné.

12. V písomnom vyjadrení zo dňa 16. 11. 2020 žalovaný navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť zo skutkových aj právnych dôvodov, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Konštatoval, že námietky žalobcu v súvislosti s určením, resp. neurčením krajiny, do ktorej má byť
žalobca vyhostený si vo svojom kontexte odporujú, keď žalobca v jednej časti žaloby tvrdí, že bol
administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a územia všetkých členských štátov do krajiny
tranzitu, ktorou je Srbsko a zároveň v inej časti vznáša námietky voči napadnutému rozhodnutiu z
dôvodu, že určenie krajiny, kam má byť vyhostený, v rozhodnutí o jeho zaistení, ako aj v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení absentuje. K námietke, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený uviedol, že z obsahu administratívneho
spisu vyplýva, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a určení zákazu vstupu na územie
všetkých členských štátov na dobu 3 rokov, ktoré bolo podkladom rozhodnutia o zaistení žalobcu,
vychádzajúc z ustanovenia § 77 ZoPC, v zmysle ktorého v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa
uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť, krajina vyhostenia
určená nebola s tým, že z citovaného zákonného ustanovenia takáto povinnosť pre žalovaného
obligatórne nevyplýva. Nakoľko žalobca bol bez akýchkoľvek dokladov, jeho totožnosť nebola úradne
overená, žalovaný v zmysle § 77 ods. 1 citovaného zákona krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený,
neurčil. Zdôraznil, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že je štátnym príslušníkom Afganistanu
(t.j. platný cestovný doklad alebo iný hodnoverný doklad), preto je potrebné zistiť a overiť jeho totožnosť
a štátnu príslušnosť a to aj s poukazom na to, či nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu a či
sa nenachádza v zozname na odopretie vstupu. Podotkol, že cudzinec môže uvádzať krajinu pôvodu
zámerne takú, kde nie je možný jeho návrat. Žalovaný si je tiež vedomý toho, že vyhostenie cudzinca
do Afganistanu je, vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v tejto krajine, nereálne. K vráteniu žalobcu
na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny žalovaný uviedol, že Útvar policajného zaistenia
Sečovce sa popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného dokladu, osloví aj tranzitnú
krajinu, z ktorej žalobca prišiel na územie Slovenskej republiky za využitia a dodržania existujúcich dohôd
medzi Európskym spoločenstvom a krajinou tranzitu, resp. inou zmluvou medzi Slovenskou republikou
a krajinou tranzitu upravujúcou danú oblasť. Otázkou určenia krajiny, v konaní o administratívnom
vyhostení, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, (kde by nehrozilo
účastníkovi konania nebezpečenstvo) sa vždy zaoberá orgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za
výkon vyhostenia a ktorý aj zabezpečuje samotné vyhostenie, a to na základe zistenia konkrétnych
skutočností, pričom vykonáva potrebné úkony k tomu, aby bol účastník konania vyhostený a bol mu
vystavený cestovný doklad.

13. Žalovaný zároveň uviedol, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil lehotu na
vycestovanie žalobcu a to z dôvodu, že v danom prípade boli naplnené všetky predpoklady pre tento
postup, stanovené v § 83 ods. 2 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov. Podľa jeho názoru by bolo
nelogické určiť cudzincovi lehotu na vycestovanie a vzápätí ho zaistiť, pretože ak by cudzinec potom v
určenej lehote nevycestoval, nie z vlastnej viny by maril výkon takého rozhodnutia. Poukázal na to, že
v rámci účelnosti a efektívnosti zaistenia skúmal aj možnosti alternatív k zaisteniu, ktoré sú upravené v
§ 89 ZoPC a v tejto súvislosti konštatoval, že z vyjadrenia žalobcu v rámci konania o administratívnom
vyhostení a konania o zaistení jednoznačne vyplýva, že nemá možnosť zabezpečiť si ubytovanie, na
Slovensku nikoho nepozná, nemá tu žiadnu rodinu ani väzby a disponuje iba nepatrnou finančnou
hotovosťou. Keďže nespĺňa zákonné požiadavky, pretože nepreukázal finančné zabezpečenie pobytu
vo výške požadovanej v § 6 ZoPC, nie je možné mu uložiť ani jednu z alternatív zaistenia podľa ZoPC,
nakoľko by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho vyhostenie by mohlo byť z
pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozené.

14. Zaistenie žalobcu považuje za účelné a efektívne. Žalobca neprejavil úmysel požiadať o udelenie
azylu na území SR a nežiadal ani o vyrozumenie zastupiteľského úradu domovskej krajiny, rovnako

neprejavil úmysel ani požiadať o medzinárodnú ochranu. Slovenská republika mala byť iba tranzitnou
krajinou pri jeho cestovaní do cieľovej krajiny, ktorou v tomto prípade bolo Belgicko. Vychádzajúc
z uvedeného i ďalších dôkazov žalovaný konštatoval, že skutočnosť, že žalobca je neznáma
osoba, nachádzajúca sa na území Slovenskej republiky neoprávnene, dlhodobo cestujúca, zdravotne
nevyšetrená, bez dostatočného množstva finančných prostriedkov, bez možnosti si tieto zabezpečiť,
bez možnosti zabezpečiť si ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu, predstavuje aj v prípade
žalobcu základ pre oprávnený predpoklad rizika jeho úteku, že bude iným spôsobom mariť alebo
sťažovať výkon rozhodnutia o vyhostení, najmä preto, že jeho totožnosť nemožno ihneď zistiť, a preto
ohrozuje aj bezpečnosť štátu, verejný poriadok a verejné zdravie. V danom prípade tu hrozí riziko, že
jeho nezaistením, by sa naďalej pohyboval po členských štátoch neoprávnene, bez zabezpečeného
ubytovania a finančných prostriedkov, čo by mohlo viesť aj k nezákonnej činnosti. Žalovaný vychádzal
z jemu dostupných informácií, tieto objektívne posúdil najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby žalobcu
i relevantnosti dôvodov na jeho strane v súvislosti so jeho zaistením.

15. Žalovaný vychádzajúc z dôvodovej správy k ZoPC uviedol, že Slovenská republika je povinná
vytvárať účinný systém opatrení zameraných na reguláciu migrácie prostredníctvom podmienok
cudzincov s prihliadnutím na bezpečnosť Slovenskej republiky a na strane druhej zabezpečiť slobodu
pohybu a pobytu osôb v zmysle európskeho práva, jednotnej vízovej politiky a readmisných dohôd.
Žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene, preto nepožíva ochranu podľa
Dohovoru, a jeho zaistenie je v súlade s konaním stanoveným vnútroštátnym právom. Pojem „konanie
o vyhostení“ podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) dohovoru je tak potrebné chápať autonómne ako súbor takých
úkonov orgánov štátu, ktoré sú podľa vnútroštátneho práva potrebné na to, aby skutočne došlo k
realizácii vyhostenia dotknutej osoby, teda jeho fyzickému odovzdaniu alebo odoslaniu do iného štátu.
Nemusí ísť nevyhnutne o konanie len jedného orgánu štátu, ale aj o viacero vzájomne previazaných
konaní, na konci ktorých stojí konečný úkon vyhostenia dotknutej osoby.

16. Útvar policajného zaistenia Sečovce popri úkonoch slúžiacich k vydaniu náhradného cestovného
dokladu, osloví aj tranzitné krajiny (Maďarsko a Srbsko) nakoľko je dokázateľné, že žalobca prišiel na
územie SR práve z týchto krajín. Na základe skutočností uvedených vodičom kamióna bude v správnom
konaní vydané nové rozhodnutie o administratívnom vyhostení, s určením konkrétnej krajiny vyhostenia
ako tranzitnej krajiny.

17. K námietke nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, a
to na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie na dobu 4 mesiacov, t.j. do 28.02.2021, žalovaný uviedol,
že je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci ide o hraničný termín doby zaistenia, ktorý
nevylučuje skoršie prepustenie, a to aj s poukazom na ustanovenie § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC.
Ďalej uviedol, že čas nevyhnutne potrebný nie je možné určiť jednoznačným dátumom, lebo závisí od
viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žiadny správny orgán, a teda ani žalovaný, nevie presne stanoviť
čas potrebný na vykonanie úkonov, pretože nikto nevie v čase, keď sa rozhoduje o zaistení cudzinca,
presne uviesť dĺžku trvania jednotlivých úkonov. Každý prípad je individuálny a práve preto zákonodarca
legislatívne ponechal dĺžku doby na úvahe správneho orgánu so striktným stanovením jej maximálneho
limitu, pričom dĺžku doby zaistenia možno ako predĺžiť, tak aj skrátiť. Dĺžka doby zaistenia na štyri
mesiace bola podľa jeho názoru odôvodnená dostatočne, keďže prihliadal aj na informáciu z ÚPZC
Sečovce, ktorá je súčasťou administratívneho spisu a z ktorej vyplýva, že úlohy na úseku vybavovania
náhradného cestovného dokladu plní s celoslovenskou pôsobnosťou ÚPZC Medveďov. Z citovanej
informácie ďalej vyplýva, že ak príslušník Afganistanu nedisponuje platným cestovným dokladom, po
preštudovaní spisu sa pristupuje k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti, pričom potvrdenie
totožnosti, vystavenie náhradného cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia
je v tomto prípade zdĺhavejší, a preto ÚPZC Sečovce odporúča zaistiť štátnych príslušníkov Afganistanu
bez platného cestovného dokladu na dobu 6 mesiacov. Realizácia úkonov nepochybne závisí aj od
spolupráce samotného príslušníka tretej krajiny. Žalovaný tak v súlade s vyššie uvedeným stanovil
orientačnú dĺžku zaistenia. Ako hraničný termín zaistenia, ktorý nevylučuje skoršie prepustenie.

18. V závere žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom. Žalovaný
pred vydaním rozhodnutia riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. l správneho poriadku) a
jeho odôvodnenie považuje za dostatočné, zrozumiteľné, obsahujúce všetky náležitosti v zmysle § 47
Správneho poriadku.

19. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „ správny súd“) v konaní podľa § 221 až § 230 zákona č. 162/2015
Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej iba SSP) preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie
žalovaného, oboznámil sa s obsahom podanej správnej žaloby, písomným vyjadrením žalovaného,
pripojeným administratívnym spisom žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu dôvodná
nie je.

20. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobcovi bolo dňa 31. 10. 2020 v čase o
10:30 hod. za prítomnosti tlmočníka oznámené upovedomenie o začatí konania vo veci zaistenia podľa
IV. časti druhej hlavy ZoPC a zároveň mu bolo dané poučenie podľa § 17 Správneho poriadku, § 3
zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi i čl. 47 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky.

21. Dňa 31. 10. 2020 bol na OHK PZ Vyšné Nemecké vypočutý žalobca, ktorý do zápisnice o vyjadrení
účastníka konania podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku okrem iného uviedol, že nemá advokáta
alebo iného zvoleného zástupcu a nechce sa dať v konaní o administratívnom vyhostení zastupovať
advokátom alebo iným zástupcom, nevie, v akej krajine sa nachádza, cestuje do Belgicka, kde žije syn
jeho brata, za prácou, ktorú nevedel špecifikovať, nemá pri sebe doklady, cestuje v skupine s ktorou
bol zadržaný, disponuje finančnými prostriedkami vo výške 40,- € a 1.300 srbských dinárov, nevie
kde v cieľovej krajine bude ubytovaný. Uviedol tiež, že je občanom Afganistanu, národnosti Pashtun,
vierovyznania moslimského, pochádza zo štátu Afganistan, mesto provincia Kapisa, je slobodný, v
krajine pôvodu vykonáva pomocné práce na poliach, nechce, aby bolo o jeho zadržaní vyrozumené
zastupiteľstvo jeho krajiny. Nie je nikde proti nemu vedené trestné stíhanie, súdený nebol, domovskú
krajinu sa rozhodol opustiť z dôvodu lepšieho života v Belgicku, nie je v krajine pôvodu členom politickej
strany, hnutia alebo inej organizácie, v Slovenskej republike alebo inde v Európskej únii nebol, je si
vedomý, že na osobnej slobode bol obmedzený z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej
republiky. Nevedel, že prekračuje štátnu, resp. vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky mimo hraničný
priechod. Opísal trasu jeho cesty z domovského štátu s tým, že pred dvoma mesiacmi som vyrazil z
Afganistanu z provincie Kapisa do Iránu, hranicu prekročil neoprávnene za pomoci prevádzača. Cez
hranicu išli v skupine cca 40 osôb, cez Irán len tranzitoval až po hranicu s Tureckom, po prekročení
ktorej pokračovali autom až do mesta Istanbul, potom pokračovali ku gréckej hranici, ktorú prekročili
na člne, pokračovali do mesta Tesaloniky, následne vlakom k macedónskej hranici. Z Macedónska išli
do Srbska, kde boli v azylovom zariadení cca 7 až 8 dní, potom za pomoci prevádzača pokračovali k
maďarsko-srbskej hranici, po prekročení ktorej šli na parkovisko nákladnej dopravy, kde ich prevádzač
naložil do zadnej časti nákladného auta tak, aby ich šoféri nevideli. V jednom sme šli traja a v druhom
dvaja. Cestovali 4 dni s prestávkami v domnení, že idú do Belgicka. Po zastavení nákladného sme
chceli vystúpiť a preto sme búchali, aby ich niekto počul. Po otvorení kamiónového priestoru zistili, že
sú na Slovensku. Hliadka nás predviedla na OHK Vyšné Nemecké. Cieľom jeho cesty bolo dostať
sa do Belgicka, kde chcel žiť a pracovať. Na Slovensku nikoho nepozná, v Belgicku má bratranca. V
krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza, nie je ohrozený jeho život z dôvodov rasy, národnosti,
náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie, ani mu v týchto
krajinách nehrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, ani trest, nemá obavy
vrátiť sa do tejto krajiny z dôvodu hrozby trestu smrti, ani mu takýto trest nebol uložený a neexistuje
ani hrozba jeho uloženia, v krajine pôvodu alebo v krajine, z ktorej pochádza nie je ohrozená jeho
sloboda z dôvodu jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre
politické presvedčenie, nehrozí mu nútený návrat do štátu, kde je ohrozený jeho život alebo ohrozená
jeho sloboda z už uvedených dôvodov. O azyl na území Slovenskej republiky nežiada, nechce v konaní
uviesť žiadne dôkazy, ani sa vyjadriť k obsahu zápisnice alebo iným skutočnostiam, ktoré považuje
za dôležité, ani doplniť zápisnicu, predložiť nové skutočnosti a dôkazy. Zápisnica bola po prečítaní a
schválení na znak súhlasu podpísaná v čase o 10:45 hod.

22. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania - žalobcu podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku zo dňa
31. 10. 2020, podpísanej o 11:00 hod. vyplýva, že k vydanému rozhodnutiu o administratívnom vyhostení
a ku konaniu o zaistení sa vyjadriť nechce, nemá možnosť zabezpečenia ubytovania ani finančného
zabezpečenia pobytu, viac sa k veci vyjadriť nechce a nechce ani uviesť nové skutočnosti a predložiť
nové dôkazy.

23. Dňa 31. 10. 2020 vydal žalovaný pod č. PPZ-HCP-SO17-110-012/2020-ZAV podľa 77 ods. 1 a §
82 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodnutie, ktorým žalobcu administratívne vyhostil z územia Slovenskej
republiky a zároveň mu podľa § 82 ods. 3 písm. b) citovaného zákona uložil zákaz vstupu na územie
Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na 3 roky; zároveň z dôvodu, že žalobcova
totožnosť nie je úradne overená (žalobca je bez dokladov totožnosti) žalovaný neurčil krajinu, do ktorej
má byť žalobca vyhostený a neurčil ani lehotu na vycestovanie. Vylúčil aj odkladný účinok odvolania
proti tomuto rozhodnutiu. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 31. 10. 2020 o 17:15 hod.

24. Súčasťou administratívneho spisu je aj záznam o vykonaní lustrácie zo dňa 31. 10. 2020.

25. Z informácie ÚPZC Sečovce č. PPZ-HCP-SE-2020/031790-036 zo dňa 08. 10. 2020, okrem iného
vyplýva, že ÚPZC Sečovce zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do
ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celorepublikovou pôsobnosťou na úseku NCD. Na základe doterajšej
praxe ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom a
odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Sečovce, po preštudovaní spisového materiálu sa pristupuje
k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny. ÚPZC Sečovce
zasiela žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu (NCD) do ÚPZC Medveďov. ÚPZC
Medveďov odovzdáva žiadosť o vystavenie NCD na Konzulárnom odbore Ministerstva zahraničných
vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný
proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší, preto ÚPZC odporúča zaistiť
štátnych príslušníkov Afganskej islamskej republiky bez platného cestovného dokladu na dobu 6
mesiacov. Ak štátny príslušník Afganskej islamskej republiky nedisponuje platným cestovným dokladom
a nespolupracuje s pracovníkmi zariadenia, je možné vystaviť tzv. Európsky cestovný doklad pre návrat.
Podmienky vystavenia predmetného dokladu sú uvedene v dohode Joint Way Forward zo dňa 03. 10.
2016.

26. Súčasťou administratívneho spisu je tiež zápisnica zo dňa 30. 10. 2020 o podaní vysvetlenia podľa
§ 17 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z . o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov vodičom A.Y.X.
J., občanom Ukrajiny, ktorý uviedol, že tovar nakladal v Srbskej republike v meste Apatin dňa 29. 10.
2020. Po naložení došiel na hraničný priechod Horgoš - Roszke v čase o 15.00 hod., kde po vykonaní
hraničnej a colnej kontroly na srbskej aj maďarskej strane v čase o 17.40 hod. zaparkoval auto na
parkovisku v Maďarsku za hraničným priechodom, a tam vykonával povinnú prestávku do 05:30 hod.
dňa 30. 10. 2020. Hraničná kontrola na hraničných priechodoch Horgoš - Roszke bola vykonaná tak, že
nákladné motorové vozidlo bolo na obidvoch stranách hranice skontrolované skenovacím zariadením.
Boli skontrolované aj odkladacie priestory na ťahači aj na návese, ktoré boli prázdne. Na parkovisku bolo
zaparkovaných asi 25 kamiónov. Počas prestávky nepočul žiadne podozrivé zvuky. Na parkovisku bol
celý čas v kabíne kamióna, vzdialil sa iba na toaletu, ktorá sa nachádzala okolo 50 m od kamióna. V čase
o 19:50 hod. kolega z tej istej firmy zaparkoval vedľa neho s kamiónom na parkovisku, a spolu potom
prechádzali cez Maďarsko na Slovensko až na hraničný priechod Vyšné Nemecké. Dňa 30. 10. 2020 v
čase o 05:30 hod. vyrazili na cestu, išli asi 4 hod., zastavili na benzínovej pumpe Shell na 142 km na
diaľnici M3 Budapešť - Miškolc, kde sa zdržali 1 hodinu, počas ktorej museli vykonať povinnú prestávku
v trvaní 45 minút. Pri kamiónoch nevideli žiadny pohyb cudzích osôb, od kamiónov sa nevzďaľovali,
potom pokračovali v ceste na územie Slovenska cez Slovenské Nové Mesto a pokračovali až na hraničný
prechod Vyšné Nemecké, kde po zastavení vozidla pri colnej kontrole v čase asi o 15:15 hod. jeho a jeho
kolegu upozornili vodiči z iných kamiónov, že im niekto búcha v úložných priestoroch návesu. Zavolali
colníkov a policajtov, kde pri kontrole kamiónu v kontrolnej hale boli v úložnom priestore návesu nájdení
traja štátni príslušníci Afganistanu. Nevie, kde a kedy sa mohli dostať do úložného priestoru jeho návesu,
ale myslí, že to bolo na parkovisku za hraničným priechodom Roszke v Maďarsku, nakoľko tam mal
najdlhšiu prestávku.

27. Právny zástupca žalobcu ani zástupca žalovaného sa na pojednávanie dňa 27.11.2020, na ktoré
boli riadne a včas predvolaní, nedostavili, pričom títo svoju neprítomnosť na ňom vopred ospravedlnili
pracovnou zaťaženosťou. Zástupca žalobcu zároveň vyslovil svoj súhlas s prejednaním veci v jeho
neprítomnosti. Vzhľadom na uvedené postupoval správny súd v súlade s § 114 SSP a pojednávanie
vykonal v neprítomnosti účastníkov, resp. ich zástupcov.

28. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších
predpisov neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore
so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.

29. Podľa ods. 4 citovaného zákonného ustanovenia štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto
nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa
rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.

30. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel
výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

31. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta citovaného zákona štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

32. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona policajný útvar administratívne vyhostí štátneho
príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

33. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ citovaného zákona policajný útvar, ktorý koná vo veci
administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť
povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

34. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ citovaného zákona, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia
štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

35. Podľa § 77 ods. 1 citovaného zákona, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru
o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je
povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do
krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a
na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

36. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej iba Dohovor) nikoho
nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

37. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho
nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov - pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním
ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej
nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

38. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných
normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa
neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej iba Návratová smernica), využitie zaistenia na účely odsunu
by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu
primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by
uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

39. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie
obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

40. Podľa čl. 15 ods.5 Návratovej smernice zaistenie trvá, kým sú splnené podmienky ustanovené v
ods. 1 a kým je to potrebné na zabezpečenie úspešného odsunu. Každý členský štát stanoví maximálnu
lehotu zaistenia, ktorá nesmie presiahnuť šesť mesiacov.

41. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému,
neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

42. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok), správny orgán
je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre
rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

43. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi
predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a
musí obsahovať predpísané náležitosti.

44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako
použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal
s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

45. Podľa § 206 ods. 1 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto
zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt
cudzincov.

46. Podľa ods. 3 citovaného zákonného ustanovenia správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne
a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

47. Podľa ods. 6 citovaného zákonného ustanovenia ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa
na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia
o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

48. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a tiež konanie, ktoré jeho
vydaniu prechádzalo a po dôkladnom oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu dospel k
záveru, že žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou a preto aj preskúmavané
rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci
a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje.
Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným
spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako
to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich
logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také
procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia.

49. Predmetom súdneho prieskumu v tomto konaní je rozhodnutie žalovaného, špecifikované v bode
1 odôvodnenia tohto rozsudku.

50. Z citovaných ustanovení ZoPC vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka
tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom základným predpokladom takéhoto
zaistenia je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Z obsahu preskúmavaného
rozhodnutia žalovaného vyplýva, že žalobca bol zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/
ZoPC a podkladom pre zaistenia žalobcu v danej veci je existencia vykonateľného rozhodnutia o jeho
administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 31. 10. 2020. Účelom zaistenia žalobcu v
zmysle citovaného ustanovenia je tak realizácia jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej
republiky.

51. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody
v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak
má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným
postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri
absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

52. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým
predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri

rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon administratívneho vyhostenia aspoň potencionálne
možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27. 04. 2011). Najvyšší súd SR, ako aj Ústavný
súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t. j. konaním o odsune,
vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených
konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu je
preto povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení preveriť,
či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo
faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.

53. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a
uložení zákazu vstupu zo dňa 31. 10. 2020 nebola určená krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený.
Správny súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že jeho zaistenie je neúčelné práve z dôvodu, že je žalovaný
v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu vyhostenia a v tejto súvislosti dáva do pozornosti právny názor,
vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 03.2016 sp. zn. 10 Sza/6/2016
(aj v publikácii L. U..: Zaistenie cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný
zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo
rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa
stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia
krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia pripúšťa.
Zároveň správny súd poukazuje na to, že žalovaný v nadväznosti na rozhodnutie o administratívnom
vyhostení žalobcu v rozhodnutí o zaistení žalobcu neuviedol, do ktorej krajiny (domovskej, resp. inej,
tretej krajiny) by mal byť žalobca vyhostený, iba vo všeobecnej rovine konštatoval, že bude v spolupráci s
ÚPZC Sečovce vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej
republiky (vrátane personálneho, ako aj materiálneho zabezpečenia prepravy účastníka konania), teda
vykonávať všetky úkony smerujúce k realizácii rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu. Ako
irelevantný preto správny súd hodnotí záver žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave v
dôsledku neskúmania bezpečnostnej situácie potenciálnych krajín, do ktorých by mohol byť žalobca
vyhostený (krajina pôvodu, tranzitu) a v dôsledku toho aj nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
z dôvodu nevyhodnotenia existencie prekážok jeho vyhostenia.

54. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí špecifikoval celý návratový proces od lustrácií cez zisťovanie
totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny, cez vystavenie náhradného cestovného dokladu až po
realizáciu výkonu vyhostenia žalobcu, vyplývajúci aj z informácie ÚPZC Sečovce zo dňa 08. 10. 2020
(viď bod 25 odôvodnenia), realizácia ktorého, s prihliadnutím aj na to, že v rozhodnutí o administratívnom
vyhostení žalobcu nebola určená krajina vyhostenia, je zdĺhavejšia a vyžaduje si určitý čas. Z uvedeného
hľadiska považoval správny súd za primeranú aj žalovaným určenú dobu zaistenia, v priebehu ktorej, po
celý čas zaistenia, bude v súlade s § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC povinnosťou policajného útvaru skúmať
trvanie účelu zaistenia s tým, že doba zaistenia sa môže aj skrátiť.

55. Správny súd zvážil všetky uvedené skutočnosti a na ich základe, v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami, keďže preskúmavaným rozhodnutím žalovaného nedošlo k neoprávnenému zásahu
do práv a slobôd žalobcu, chránených zákonom o pobyte cudzincov i medzinárodnými predpismi,
vzťahujúcimi sa na danú oblasť, podľa § 229 SSP správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

56. Pozornosti súdu neušli chyby, ktoré sa vyskytli v odôvodnení napadnutého rozhodnutia (str. 4), kde
v súvislosti s rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalobcu je uvedené, že tento bol vyhostený do
krajiny tranzitu Srbska, čo je však v rozpore s ďalším obsahom odôvodnenia i administratívneho spisu,
vzhľadom na ktorú skutočnosť, so zohľadnením aj charakteru tohto konania, ich správny súd považoval
za zrejmú nesprávnosť s tým, že je v kompetencii správneho orgánu tieto chyby odstrániť postupom,
súladným s ustanovením § 47 ods. 6 Správneho poriadku.

57. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 a § 168 SSP, v zmysle
ktorých účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech
celkom ani sčasti a žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré
by bolo možné od neho spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote do 7 dní odo dňa jeho doručenia na
Krajský súd v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitosti podania podľa ustanovenia § 57 SSP
(ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania) uviesť:

a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa
ustanovenia § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu, ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. K podaniu
kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s
podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
fotokópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa ustanovenia § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v
konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v ustanovení § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku
sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v
čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak,
že sťažovateľ poukáže na svoje podania pre krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak:

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP (v sociálnych veciach
a veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 21. 2. 2021. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.