Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/77/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7617204616
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Maximová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7617204616.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov
JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: Š. U., nar. X.XX.XXXX, bytom G.
X, Y., právne zastúpená: Advokátska kancelária - Ján Buroci, s.r.o., Za Šestnástkou 17, Spišská Nová
Ves, proti žalovanej: Poštová banka, a.s., Dvořákovo nábrežie 4, Bratislava, IČO: 31340890, právne
zastúpená: Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47 232

471,ovydaniebezdôvodnéhoobohatenia,oodvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduSpišská
Nová Ves z 3. marca 2020, č. k. 5Csp/50/2017 - 115

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v jeho napadnutom výroku o trovách konania.

Priznáva žalovanej proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom
žalobu zamietol (I) a žalovanému priznal proti žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške
ktorej bude po právoplatnosti rozsudku rozhodnuté samostatným uznesením (II).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa proti žalovanej domáhala zaplatenia sumy 2.356,90
Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 22.2.2017 do zaplatenia na tom skutkovom základe, že

žalobkyňa dňa 22.8.2008 uzatvorila so žalovanou zmluvu o úvere (za účinnosti zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch), ktorou jej žalovaná poskytla úver vo výške 1.659,70 Eur a ona sa
ho zaviazala vrátiť. Žalobkyňa celkovo uhradila z úveru sumu 4.016,60 Eur. Namietala, že v zmluvy
o úvere absentuje údaj podľa§ 4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. (výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov), ktorý nedostatok znamená podľa § 4 ods. 3 citovaného zákona
fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Žalobkyňa ďalej namieta i podstatné prekročenie výšky

úrokovej sadzby, ktorá bola v tom čase poskytovaná inými bankami vo výške 14,10 %, a teda žalovaná
tento priemer výrazne prekročila o takmer celých desať bodov. Uvedené je dôvodom pre posúdenie
odplaty ako odporujúcej dobrým mravom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka hlavne s poukazom na
celkovú koncepciu úverovej zmluvy, obsahujúcej neprijateľné zmluvné podmienky, ako rozhodcovskú
doložku, dohodu o zrážkach zo mzdy a podobne. Žalobkyňa teda požaduje, aby žalovaný v zmysle §
451 Občianskeho zákonníka vydal bezdôvodné obohatenie vo výške 2.356,90 Eur (žalobkyňa uhradila

z úveru sumu 4.016,60 Eur mínus poskytnutá istina úveru 1.659,70 Eur).

3. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení podľa ust. § 497 Obchodného
zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia Zmluvy, podľa § 3 ods. 1, 2, 10, § 2 písm.
a) a b), § 4 ods. 2, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom a účinnom
v čase uzavretia Zmluvy (ďalej aj iba ako „ ZoSÚ“), ako aj ust. § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej

republiky č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie
spotrebiteľského úveru, ďalej podľa ust. § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 39, § 3 ods. 1, § 451 ods. 1, 2, §100 ods. 1, § 103 ods. 1, § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
Zmluvy, pričom mal za preukázané, že žalobkyňa síce úver nesplácala riadne, porušila platobnú
disciplínu, avšak napokon žalobkyni uhradila sumu vyššiu, než suma poskytnutého úveru (istiny). Súdu

prvej inštancie existencia rozsudku rozhodcovského súdu z 25. apríla 2014, sp. zn. IA-C/0314/1879
nebránila konať a rozhodnúť o žalobkyňou uplatnenom nároku v tomto súdnom spore, nakoľko dospel
k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 10.2.2 VOP, na základe ktorej bol rozhodcovský
rozsudok vydaný, je absolútne neplatná. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj ďalšiu žalovanou uplatnenú
námietku o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Žalobkyňa uplatňuje svoj nárok voči žalovanej

titulombezdôvodnéhoobohatenia,všaknakoľkožalovanáuplatnilanámietkupremlčania,ktorúsúdprvej
inštancie posúdil ako dôvodne uplatnenú aj s poukázaním na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 10.
januára 2018, sp. zn. 3Cdo/169/2017 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/67/2011
(v otázke stanovenia začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v prípadoch bezdôvodného
obohatenia). Dňom poskytnutia posledného plnenia žalobkyne žalovanej bol deň 3.6.2014 (suma istiny
poskytnutého úveru už bola zo strany žalobkyne uhradená v platbách predchádzajúcich tejto platbe) a

žaloba bola podaná na súde v mesiaci február 2017, je nárok žalobkyne, ktorý sa premlčuje v 2-ročnej
subjektívnej premlčacej lehote, premlčaný. Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Námietku žalobkyne, že v danom prípade je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu
a zohľadniť aj rozpor žalovanou vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, súd prvej inštancie
neakceptoval. O trovách konania rozhodol podľa § 251 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona

č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej iba ako „CSP“) tak, že úspešnej žalovanej priznal voči
neúspešnej žalobkyni ich plnú náhradu.

4. Proti výroku rozsudku o trovách konania podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a navrhla,
aby odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku zmenil tak, že žiadnej zo strán náhradu trov konania

neprizná. Zdôraznila, že súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa úspechu strán v spore,
avšak žalobkyňa žiada, aby boli zohľadnené osobitosti sporu a postavenia žalobkyne, ktoré umožňujú,
aby súd rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania. Bolo to až
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, ktoré súd opisuje, ktoré znamenalo zvrat v dovtedy jednoznačnej
rozhodovacejpraxi.Žalobkyňapodalažalobuvoviere,žesamôžespoľahnúťnakonzistentnosťsúdnych

rozhodnutí. Napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch v spornej časti o uvádzaný rozpis splátok
na istinu, úroky a poplatky sa nezmenil, podstatne sa zmenila rozhodovacia činnosť. Zo strany žalobkyne
uvedené nebolo možné vôbec predvídať. Preto žiada, aby súd prihliadol na jej dobromyseľnosť pri
žiadaní súdnej ochrany tak, aby nebola ďalej zaťažená i povinnosťou nahradiť trovy konania. Ďalej
uviedla, že vzhľadom na vzniknutú situáciu v súvislosti s ochorením Covid-19 sa ocitla pre uzatváranie

prevádzok v tiesnivej finančnej situácii bez toho, aby ju nejako ovplyvnila, čo znamená, že povinnosť
nahradiť trovy konania by ju mimoriadne zasiahla ohrozila by uhrádzanie nevyhnutných nákladov na
živobytie.

5. K odvolaniu žalobcov podala písomné vyjadrenie žalovaná, v ktorom uviedla, že napadnutý rozsudok

považuje za správny po stránke právnej aj skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné
zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú
spotrebiteľskú vec. Žalovaná sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a
nenachádza žiadne pochybenia ani v odôvodnení napadnutého rozsudku, nakoľko súd prvej inštancie
rešpektoval znenie § 220 ods. 2 CSP. Závery súdu prvej inštancie sú tak podložené dostatočným

zdôvodnením, z ktorého je zrejmé, akým spôsobom sa súd prvej inštancie vysporiadal s relevantnými
tvrdeniamistrán.Otrováchkonaniarozhodolpodľaúspechustránvsporeapriznalžalovanémunáhradu
trov konania v rozsahu 100%. Nakoľko bola žalovaná voči žalobkyni v konaní úspešná, žalovaná má
nárok na náhradu trov konania, a to vo výške 100%. Na základe uvedených skutočností navrhuje, aby
odvolací súd rozhodnutie o trovách konania potvrdil.

6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) prejednal podané odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380
ods. 1 a 2 CSP a zistil, že rozsudok je v napadnutom výroku o trovách konania vecne správny, preto
tento potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

7. Odvolaním nebol napadnutý rozsudok vo výroku o veci samej, preto v tejto (odvolaním nenapadnutej)
časti sa stal právoplatným a nebol v odvolacom konaní preskúmavaný (§ 367 ods. 1, 3 a contrario CSP).8. Z obsahu odvolania žalobkyne vyplývajú odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j.
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu

právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,
než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

9. V posudzovanej veci súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaná
tým, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá, je stranou úspešnou v konaní, preto jej súd prvej inštancie
priznal právo na náhradu trov konania.

10. Odvolateľka tvrdí, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania nevzal do úvahy dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré, ak existujú, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania. Dôvody

hodné osobitného zreteľa žalobkyňa vidí v tom, že až rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, na ktoré súd
prvej inštancie poukázal (žalobkyňa v odvolaní predmetné rozhodnutie nekonkretizovala), znamenalo
zvrat v dovtedy jednoznačnej rozhodovacej praxi. Zdôraznila, že žalobu podala vo viere, že sa môže
spoľahnúť na konzistentnosť súdnych rozhodnutí. Napriek tomu, že zákon o spotrebiteľských úveroch
v spornej časti o uvádzaný rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky sa nezmenil, podstatne sa zmenila

rozhodovacia činnosť.

11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dedukuje, že v odvolaní žalobkyňa mala na mysli
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3Cdo/146/2017 (na ktoré poukázal súd
prvej inštancie), v zmysle ktorého eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona

č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, dospel
najvyšší súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). S uvedeným názorom žalobkyne sa však
odvolací súd nestotožňuje už len z toho dôvodu, že žaloba bola súdom prvej inštancie zamietnutá v

dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania zo strany žalovanej, nie na základe posudzovania
dôvodnosti nároku žalobkyne vo svetle splnenia zákonných náležitostí v úverovej zmluve.

12. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaná uplatnila aj námietku premlčania,
ktorú súd vychádzajúc zo zásady hospodárnosti konania posúdil prednostne, pričom dospel k

záveru, že táto námietka bola uplatnená dôvodne. Potiaľ sa odvolací súd s názorom súdu prvej
inštancie plne stotožňuje. Ak však prvoinštančný súd posudzoval dôvodnosť vznesenej námietky
premlčania prednostne práve v záujme dodržania zásady hospodárnosti konania, potom bolo následné
posudzovanie nároku žalobkyne podľa ďalších hmotnoprávnych ustanovení v odôvodnení rozsudku
úplne nadbytočné a nehospodárne. Zásada hospodárnosti konania totiž musí viesť konajúci súd k

tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom k tomu, že v prípade
jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napr. výšky bezdôvodného obohatenia, škody a podobne (viď
napr. R 29/1983 a tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. 1 Cdo 43/2010).

13. Po posúdení odvolacích námietok zo strany žalobkyne, ako aj jej tvrdení o dôvodoch hodných
osobitného zreteľa pre nepriznanie trov úspešnej strane sporu, ktoré sú podložené iba subjektívnym
hodnotením zo strany odvolateľky, dospel odvolací súd k záveru, že aplikácia vyššie citovaného
ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súdom prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania je plne
opodstatnená a správna. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, ako aj s názorom

žalovanej,ktorýuviedlavpísomnomvyjadreníkodvolaniužalobcov,žežiadnedôvodyhodnéosobitného
zreteľa v danej veci nie sú dané a o trovách konania je na mieste rozhodovanie podľa úspechu strán
v spore.

14. Len na doplnenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že vo

všeobecnosti úspech v konaní podľa zákonného ustanovenia ust. § 255 ods. 1 CSP je treba chápať v
závislostiodvýsledkusúdnehosporu.Užalobcuideoplnýúspechvovecivtedy,aksavýrokmeritórneho
rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Plný úspech
na strane žalovaného je stav, pri ktorom súd žalobu v celom rozsahu zamietne. Nie je povinnosťouvšeobecných súdov pri rozhodovaní o náhrade trov konania prihliadnuť na dôvod zamietnutia žaloby
vo veci samej. Z pohľadu náhrady trov konania je podstatné, či bol účastník konania neúspešný, resp.
v akom rozsahu bol neúspešný (por. uznesenie Ústavného súdu SR z 30. septembra 2014, sp. zn. II.

ÚS 599/2014). Povinnosť priznať náhradu účelne vynaložených trov konania v plnom rozsahu úspešnej
sporovej strane platí za predpokladu, že súd nevyužije možnosť rozhodnúť v súlade s ustanovením §
257 CSP.

15. Citované zákonné ustanovenie a všetky doposiaľ prezentované úvahy podľa názoru odvolacieho

súdu v danom prípade jednoznačne odôvodňujú nevyhnutnosť priznania nároku na plnú náhradu trov
konania žalovanej, keďže tá bola v konaní celkom procesne úspešná. Po posúdení odvolacích námietok
zo strany žalobkyne dospel odvolací súd k záveru, že aplikácia vyššie citovaného ustanovenia § 255
ods. 1 CSP súdom prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania je plne opodstatnená a správna.

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd vecne správny výrok o trovách konania v rozsudku súdu prvej

inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto právo na náhradu trov
odvolacieho konania nemá. Žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní úspešná, odvolací súd priznal

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorých sa
konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.