Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. december 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119012629
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Kristína Ferencziová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2119012629.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov
JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Jozefa Piknu, v trestnej veci proti obžalovanému I. C., pre prečin
porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm.
f) Tr. zák., o sťažnosti prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava proti rozsudku Okresného súdu Trnava
zo dňa 27.02.2020 č. k. 6T/39/2019 - 338, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 3.12.2020 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku sa vec vracia okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trnava, podľa § 285 písm. b) Tr. por. oslobodil obžalovaného I. C.
spod obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Trnava zo dňa 21.06.2019, sp. zn. 1Kv/17/19 v celom

rozsahu, nakoľko skutok nie je trestným činom.
Proti tomuto uzneseniu podal ihneď po jeho vyhlásení sťažnosť prokurátor. V písomných dôvodoch
sťažnosti namietal, že (citácia):
„Vychádzajúc z vyššie uvedeného som z hľadiska dôvodov odvolania toho názoru, že sudca Okresného
súdu všetky rozhodné skutočnosti, o ktoré svoj skutkový záver /miera závažnosti skutku/ vyhodnotil
nesprávne, a to prioritne v prospech obžalovaného, hoci pri logickom vyhodnotení všetkých okolností

skutku a konkrétneho konania obžalovaného, a to aj v kontexte chronologického sledu čiastkových
konaní práve závažnosť konania obžalovaného zjavne presahuje mieru závažnosti "nepatrná" v zmysle
hodnotiacich kritérií podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona. Konkrétne som toho názoru, že tvrdenie a skutkový
záver sudcu Okresného súdu prezentovaný v odôvodnení predmetného rozsudku, v zmysle ktorého
poškodená C. mala obžalovaného sama volať za ňou do hotela neobstojí a nemá oporu ani vo
vykonanom dokazovaní. Samotný obžalovaný sám uviedol, že hotel, v ktorom by sa mala poškodená C.

nachádzať identifikoval podľa vlastnej úvahy. Rovnako ak by bolo skutkové tvrdenie sudcu Okresného
súdu pravdivé a malo oporu vo vykonanom dokazovaní, legitímne by bolo možné predpokladať, že by
poškodená C. obžalovanému názov hotela sama oznámila. Rovnako poukázané skutkové zistenie /
pričítané na prospech obžalovaného/ neobstojí ani v kontexte, že po významnú časť pobytu poškodenej
C. v hoteli táto hotelovú izbu zdieľala s treťou osobou mužského pohlavia, čo pri logickom vyhodnotení
skutkových okolností samo o sebe akékoľvek pozvanie obžalovaného do hotela vylučuje. Rovnako

skutkový záver o viac menej náhodnom získaní karty od hotelovej izby zo strany obžalovaného nemôže
ako skutkový a preukázaný záver obstáť. Toto skutkovo významné tvrdenie sudcu Okresného súdu
Trnava je primárne potrebné komparovať skutočnosti, že sám obžalovaný bez akéhokoľvek vyzvania
sa preukázal služobným preukazom príslušníka PZ a využijúc tento autoritatívny status následne aj
konal spôsobom odporujúcim zákonu. Som vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti toho názoru,
že celé konanie obžalovaného bolo od začiatku plánovité, kedy tento pod "legendou" plnenia služobných

povinnostíakoosobas"autoritatívnymstatusom"/postaveniepríslušníkaPZ/konalvedomeaúmyselne.
Len veľmi obtiažne by bez preukázania príslušnosti k Policajnému zboru SR bolo možné predpokladať,že by obžalovaný získal tak informácie o ubytovaní tretej osoby /poškodenej C./ ale dokonca i prístupovú
kartu od hotelovej izby, k čomu vyvoditeľne jeho konanie aj smerovalo. Ani z vykonaného dokazovania
nevyplynulo /okrem jeho vlastného tvrdenia nesúladného ostatným výpovediam, ako aj následnému

konaniu obžalovaného/, že by obžalovaný konal v obave o osobu poškodenej. Naopak je z vykonaného
dokazovania plne zrejmé a logicky vyvoditeľné, že obžalovaný plánovite pred osobou recepčnej
úmyselným predložením služobného preukazu príslušníka PZ vytvoril legendu služobného zákroku,
po celú dobu po touto legendou zisťoval relevantné údaje a následne len v dôsledku tejto legendy
vykonal neoprávnený vstup do hotelovej izby /za použitia prístupovej karty, ktorú takto získal/ a to

výlučne konajúc v súkromnom záujme. Práve závažnosť konania obžalovaného so zreteľom na všetky
významné skutočnosti je zvýraznená práve "statusom" obžalovaného, ktorý ako dlhoročný príslušník
policajného zboru SR /zaradený na OKP/ má mať a vyvoditeľne má vyššie právne povedomie, v
dôsledku čoho každé jeho prípadné protiprávne konanie je potrebné posudzovať prísnejšie už len z
dôvodu statusu obžalovaného. Rovnako v kontexte vyššie uvedeného ako skutočnosť, ktorá by mala
konanie čo do závažnosti porušenia záujmu chráneného Trestným zákonom "ospravedlniť“ nemôže ako

relevantná obstáť ani pohnútka obžalovaného /vyvoditeľný žiarlivostný motív/. Práve uprednostnenie
tzv. "súkromného záujmu" nad dodržaním práva a zachovaním nedotknuteľnosti obydlia iného je
ďalšou okolnosťou, pre ktorú v kontexte poukázaného je potrebné konštatovať "závažnosť" skutku,
resp. miery porušenia záujmu chráneného Trestným zákonom v konkrétnom konaní obžalovaného
ako vyššiu než nepatrnú. Rovnako z hľadiska závažnosti konania obžalovaného tomuto jednoznačne

možno pričítať na ťarchu aj jeho následné konanie /konanie po neoprávnenom vstupe do hotelovej
izby/, kedy napriek skutočnosti, že musel mať vedomosť o neprítomnosti poškodenej C. v hotelovej
izbe, konal následne v rozsahu "prehľadávania" hotelovej izby, hoci k tomuto nebol za daných okolností
v žiadnom smere oprávnený a k tomuto nebol daný žiaden legitímny dôvod, čo závažnosť jeho
protiprávneho konania rovnako zvýrazňuje, kedy rovnako vystupoval z pozície autority danej služobným

zaradením obžalovaného. Vyššie príkladmo poukázané pochybenia v správnosti skutkových zistení vo
výsledku viedli k vydaniu predmetného rozsudku, ktorého výrok v kontexte vykonaného dokazovania a
pri zodpovedajúcom vyhodnotení rozhodných skutkových zistení /konštatovanie závažnosti porušenia
záujmu chráneného Trestným zákonom/ nemôže ako zákonný podľa môjho názoru obstáť. Vo výsledku
som pre vyššie uvedené toho názoru, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami

významnými pre rozhodnutie a preto navrhujem, aby odvolací súd zrušil predmetný rozsudok a vrátil
vec Okresnému súdu Trnava na nové prejednanie a rozhodnutie.“
Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O
odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku:

1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou,
ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým
výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné.
3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu
znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že

a) súd rozhodol v nezákonnom zložení,
b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo
c)hlavnépojednávaniebolovykonanévneprítomnostiobžalovaného,hocinatoneboli splnenézákonné
podmienky.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.
Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli
porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby,
b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových
zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie,

c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie
treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy,
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,
e) ak je uložený trest neprimeraný, alebof) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom.
Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3,
odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací

súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré
majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť
napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti;
ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky,

ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti
treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené
s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom.
Podľa § 322 ods. 2 Trestného poriadku ak napadnutý rozsudok je chybný len v tom, že niektorý výrok v

ňom chýba alebo je neúplný, môže odvolací súd bez zrušenia napadnutého rozsudku vec súdu prvého
stupňa vrátiť s nariadením, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil.
Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno
nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne
zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže

odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané
v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania
poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.
Podľa § 322 ods. 4 Trestného poriadku odvolací súd nemôže sám
a) uznať obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený,

b) uznať obžalovaného za vinného z ťažšieho trestného činu, než z akého ho mohol v napadnutom
rozsudku uznať za vinného súd prvého stupňa.
Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok
v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods.
1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku.

Odvolanie podal prokurátor ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výroku, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a dospel k týmto zisteniam a záverom.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zistil, že okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil

nasledovným spôsobom:
„Vykonaným procesom dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný C. dňa 28.09.2017
v čase asi o 08.02 hod. predložil recepčnej hotela Spektrum k nahliadnutiu služobný preukaz príslušníka
Policajného zboru a zisťoval u nej, či je K. C. v predmetnom hotely ubytovaná. Predložením služobného
preukazu obžalovaný bez pochyby navodil u recepčnej hotela dojem služobného dôvodu, na čo mu

vydala čipovú kartu určenú k odomknutiu konkrétnej hotelovej izby. Obžalovaný využijúc tento omyl
recepčnej čipovú kartu prevzal a bez zákonného oprávnenia a súhlasu K. C. ako oprávnenej osoby
následne vstúpil do hotelovej izby, kde v tom čase spal C. X.. Obžalovaný C. teda ako všeobecne trestne
zodpovedný subjekt naplnil po formálnej stránke všetky zákonné znaky stíhaného prečinu porušovania
domovej slobody, pretože bez zákonného dôvodu a bez súhlasu oprávnenej osoby, tzn. neoprávnene,

úmyselne (§ 15 písm. a) Tr. zák.) vnikol do obydlia iného (do priestoru slúžiaceho na bývanie) a čin
zároveň spáchal závažnejším spôsobom konania - ľsťou s vyžitím omylu (§ 122 ods. 6 Tr. zák.), ktorý
vyvolal u recepčnej hotela tým, že legitimovaním sa ako policajt u recepčnej navodil mylne dojem
služobného dôvodu.
Tým, že obžalovaný bez súhlasu poškodenej C. vošiel do priestoru, ktorý slúži na bývanie, zasiahol

úmyselne do jej domovej slobody.
Z ustanovenia § 10 ods. 2 Tr. por. vyplýva, že zákonodarca umožnil za istých okolností nepovažovať za
protiprávne také konanie, ktoré sa síce napĺňa všetky formálne znaky skutkovej podstaty toho ktorého
prečinu, avšak závažnosť takéhoto prečinu je nepatrná. Inak povedané, na vyvodenie trestnoprávnej
zodpovednosti za prečin okrem formálnych znakov trestného činu (objekt, objektívna stránka, subjekt

a subjektívna stránka) musí existovať aj pozitívny záver o tom, že závažnosť prečinu je vyššia ako
nepatrná. Stupeň závažnosti má teda pri prečinoch nesmierny význam na konečný rezultát o vine a
treste.Z vykonaného dokazovania k osobe obžalovaného vyplynulo, že menovaný C. doposiaľ viedol riadny
život. Od 01.09.2007 pôsobí ako príslušník Policajného zboru, pričom nadriadený ho hodnotí v rámci
výkonu služobných povinností kladne a v rámci osobných a charakterových vlastností ako človeka

spravodlivého, čestného a ochotného pomôcť.
Vzhľadom na výsledky procesu dokazovania je nespochybniteľné, že obžalovaný jednorazovo ako
človekzlyhal,keďsozištnýmúmyslomzistiťinformácieosvojejbývalejpriateľkeK.C.predložilrecepčnej
hotela svoj služobný preukaz príslušníka Policajného zboru vedomý si, že ako „obyčajný“ človek by sa
zjavne k požadovanej informácii nedostal. V následnom slede udalostí recepčná hotela mysliac si, že

ide zjavne o služobný dôvod, vydala obžalovanému kartu od izby, kde bola K. C. ubytovaná, hoci ju o to
obžalovaný výslovne nepožiadal. Obžalovaný ponúknutú príležitosť využil, kartu si vzal a pomocou nej
vstúpil do hotelovej izby, čím po subjektívnej a objektívnej stránke formálne naplnil skutkovú podstatu
žalovaného prečinu.
Pri hodnotení závažnosti prečinu v zmysle kritérií stanovených v § 10 ods. 2 Tr. zák. však nemohol
súd neprihliadnuť na celkové „špecifiká“ prejednávaného prípadu, kedy z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, že by obžalovaný predložením služobného preukazu priamo sledoval cieľ získať kartu
od izby, pričom k tejto sa dostal v podstate náhodou. Rovnako nemožno neprihliadnuť na skutočnosť,
že sama poškodená C. ako jeho bývalá priateľka ho noc pred skutkom v podstate do hotela za ňou
volala a písala mu, že jej chýba. Vzhľadom na vzťah obžalovaného a poškodenej a ich vzájomnú
komunikáciu noc pred skutkom nie je možné rozumne rozumne vylúčiť argumentáciu obžalovaného, že

motívom pre ktorý do hotela ráno prišiel bola jednoducho starosť, resp. záujem o poškodenú C., ktorá
mala vypnutý mobilný telefón. Prihliadajúc teda na spôsob vykonania činu a jeho následok v podobe
poruchy na záujme chránenom Trestným zákonom, celkové okolnosti za ktorých bol čin spáchaný, mieru
zavinenia a pohnútku obžalovaného dospel súd k právnemu záveru, že závažnosť spáchaného prečinu
v danom prípade nie je vyššia ako nepatrná a preto sa nejedná o trestný čin. V danom prípade vzhľadom

na celkové okolnosti prejednávaného prípadu a osobu obžalovaného by konanie obžalovaného malo
byť posúdené ako disciplinárne previnenie príslušníka PZ a nie ako trestný čin, keďže prostriedky
trestnoprávnej represie ako „ultima ratio“ by mali nastupovať až tam, kde ochrana iným právnym
prostriedkom je nedostatočná.
S argumentáciou obhajcu sa súd nestotožnil. Pokiaľ obhajca tvrdí, že prvotnou informáciou o skutku,

na základe ktorej sa o vec začali zaujímať OČTK bol záznam z odpočúvania C. X. vyhotovovaný v inej
trestnej veci, tak ide o ničím nepodloženú hypotézu. V samotnom realizačnom návrhu zo dňa 05.02.2018
sa v rámci odôvodnenia jasne uvádza, že prvotná kriminálna informácia vyplynula z vyťažovania C.
X.. Pokiaľ obhajca namieta nezákonnosť zaistenia kamerových záznamov, ktoré v zmysle úradného
záznamu OČTK (č.l. 10) boli zabezpečené do spisu inšpekčnej služby ešte pred začatím trestného

stíhania, tak ani s touto námietkou sa súd nestotožňuje. Trestné stíhanie možno začať na podklade
trestného oznámenia, alebo ex officio. Trestný poriadok v ustanovení 196 ods. 2 Tr. por. upravuje
možnosť doplnenia trestného oznámenia. Ak Trestný poriadok upravuje možnosť doplniť trestné
oznámenia, bolo by nelogické, aby OČTK nemohli vykonať obdobné šetrenie na potreby preverenia
kriminálnej informácie, ktorá zakladá povinnosť začať trestné stíhanie z úradnej povinnosti. Ak teda

OČTK na preverenie kriminálnej informácie vykonali šetrenie obdobné ako je uvedené v ustanovení §
196 ods. 2 Tr. por. a zabezpečili pri ňom kamerové záznamy, ktoré kriminálnu informáciu verifikovali, na
takomto postupe nie je nič nezákonné a získané kamerové záznamy sú zákonným dôkazom. Procesný
problém v tomto prípade predstavuje len skutočnosť, že o takomto vydaní kamerových záznamov pred
začatím trestného stíhania nebola spísaná žiadna zápisnica, resp. táto sa v spise nenachádza. Tento

nedostatokvšakbolkonvalidovanýdňa27.03.2018,kedyboli(identické)kamerovézáznamydobrovoľne
vydané E. J., čo svedok aj potvrdil pred súdom. Ani úvaha obhajcu o nezákonnosti kamerových
záznamov s poukazom na § 17 ods. 7 zák. č. 122/2013 Z.z. nie sú na mieste, pretože priestory hotela
nie sú priestorom prístupným verejnosti ako to má na mysli § 4 ods. 3 písm. j) zák. č. 122/2013 Z.z.“
Podľa vyššie uvedeného názoru okresného súdu teda vykonaným dokazovaním bolo síce preukázané,

že obžalovaný zasiahol úmyselne do domovej slobody poškodenej C., a naplnil po formálnej stránke
všetky zákonné znaky trestného činu porušovanie domovej slobody, avšak závažnosť spáchaného
prečinu v danom prípade nie je vyššia ako nepatrná a nejedná sa o trestný čin. Okresný súd poukázal
pritom na všetky špecifiká prejednávanéo prípadu, vrátane toho, že podľa názoru okresného súdu nebol
dokázaný úmysel a cieľ obžalovaného predložením preukazu dostať sa do izby, aj vrátane toho, ako

sa mala k obžalovanému správať poškodená, okresný súd odkázal na to, čo mu mala poškodený pred
skutkom písať, aj na legitímnu obavu obžalovaného o poškodenú, keďže sa jej nevedel dovolať.
Krajský súd ako súd odvolací k uvedenému uvádza, že úlohou prvostupňového súdu bolo vyrovnať
sa s obhajobou obžalovaného, s dôkazmi proti jeho osobe, z odôvodnenia rozsudku musí byťvždy zrejmé, k akým skutkovým zisteniam súd na základe vykonaného dokazovania dospel, pričom
tieto skutkové zistenia buď potvrdzujú obhajobné prednesy obžalovaného, alebo ich vyvracajú.
Súd sa musí aj vysporiadať s tým, prečo nevyhovel návrhu na vykonanie ďalších dôkazov

prednesených či už obžalovaným, jeho obhajcom, prokurátorom, prípadne inou stranou v súdnom
konaní. Odôvodnenie rozsudku z hľadiska právnych úvah posudzovania dokázaných skutočností podľa
príslušných ustanovení zákona v otázke viny nadväzuje na odôvodnenie výroku o vine, ktoré musí
vyplynúť z jednoznačného záveru nevzbudzujúceho dôvodné pochybnosti, že skutok zavinene spáchal
práve obžalovaný, zisteným spôsobom a z preukázaného motívu a že ním spôsobil súdom ustálený

následok, v dôsledku čoho bol podradený práve pod príslušné ustanovenie zákona, prípadne že sú
dôvodné pochybnosti, ktoré neumožňujú dospieť k záveru o vine obžalovaného.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd skutok opísaný v obžalobnom návrhu prejednal v celej šírke v
súlade s ustanovením § 278 Trestného poriadku a z vykonaných dôkazov po ich vecnom vyhodnotení
vyvodil skutkové závery, ktoré z nich vyplývajú, a skutok posúdil podľa formálnych znakov prečinu
porušovania domovej slobody.

Aj podľa názoru krajského súdu bolo z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že obžalovaný
sa dopustil skutku tak, ako mu je kladený za vinu obžalobou a prvostupňovým rozsudkom.
Súd prvého stupňa v súlade s požiadavkou zákonodarcu v písomnom odôvodnení napadnutého
rozsudku jasne a zrozumiteľne a veľmi podrobne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré
dôkazy svoje skutkové zistenia oprel, a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Z odôvodnenia je taktiež zrejmé, akými právnymi úvahami sa okresný súd spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a tiež ako sa vyrovnal s
obhajobou obžalovaného.
Všetky vo veci vykonané dôkazy okresný súd v dôvodoch napadnutého rozsudku veľmi podrobne
rozoberá, preto krajský súd v podrobnostiach na tieto dôkazy len poukazuje.

Súd prvého stupňa sa správne vysporiadal aj s obranou obžalovaného, súvisiacou s nezákonnosťou
dokazovania, neoprávnenosťou a nezákonnosťou trestného stíhania, nepoužiteľnosťou kamerových
záznamov.

Prokurátor však v podanom odvolaní namieta skutočnosť, že okresný súd nesprávne vyhodnotil, či bol
alebo nebol naplnený princíp ultima ratio pre absenciu materiálneho korektívu.
Tu treba jednoznačne poukázať na to, že súd prvého stupňa sa touto otázkou síce zaoberal,
avšak krajský súd sa s právnymi závermi okresného súdu nestotožňuje. Okresný súd splnil svoju
povinnosť obligatórne zvažovať závažnosť prečinu, túto materiálnu stránku trestného činu (prečinu) však

nesprávne vyhodnotil.
Prokurátor správne poukázal na skutočnosti, ktoré nepodporujú závery okresného súdu o špecifikách
prejednávaného prípadu. Krajský súd odkazuje na odôvodnenie odvolania prokurátora, kde tento vyvodil
z vykonaného dokazovania správny záver, že sám obžalovaný bez akéhokoľvek vyzvania sa preukázal
služobným preukazom príslušníka PZ a využijúc tento svoj autoritatívny status následne aj konal

spôsobom odporujúcim zákonu.
Krajský súd plne akceptoval aj tú časť odvolania okresného prokurátora, kde poukazuje na to, že
práve závažnosť konania obžalovaného so zreteľom na všetky významné skutočnosti je zvýraznená
"statusom" obžalovaného, ktorý ako dlhoročný príslušník policajného zboru SR má mať a vyvoditeľne
má vyššie právne povedomie, v dôsledku čoho každé jeho prípadné protiprávne konanie je potrebné

posudzovať prísnejšie už len z dôvodu statusu obžalovaného. V danom prípade, práve s ohľadom na
všetky aspekty zisteného skutkového stavu, treba v súlade s názorom prokurátora konštatovať, že práve
závažnosť konania obžalovaného zjavne presahuje mieru závažnosti "nepatrná" v zmysle hodnotiacich
kritérií podľa § 10 ods. 2 Tr. zákona.
Pokiaľ okresný súd argumentuje, že nemožno vylúčiť ani starosť a záujem obžalovaného o poškodenú

(podmienené ich vzájomnou komunikáciou pred skutkom), keďže poškodená mala vypnutý telefón,
potom takýto argument, práve s ohľadom na už vyššie spomínaný status obžalovaného ako príslušníka
PZ, neobstojí. Tento si musel byť vedomý následkov svojho konania, keď zneužil poskytnutú kartu od
izby. Pričom však túto kartu nezískal v snahe pomôcť poškodenej, o ktorú mal mať obavy, ale získal ju
predložením služobného preukazu v snahe získať informácie o tom, či je tam ubytovaná. Obžalovanému

nič nebránilo, v obavách o poškodenú, predniesť tieto obavy na recepcii hotela a požiadať o preverenie,
či je poškodená v poriadku, ak mala vypnutý mobilný telefón, respektíve preverenie, či je tam poškodená
vôbec ubytovaná, pričom následne by bolo na vyhodnotení recepčnej, či je alebo nie je možné takúto
informáciu určitej osobe poskytnúť. Sám okresný súd prišiel k záveru, že obžalovaný po formálnejstránke spáchal trestný čin, dokonca závažnejším spôsobom konania, keď použil lesť využitím omylu.
Nemôže potom tvrdiť, že len využil omyl recepčnej ktorá mu vydala kartu, keď ju sám predtým úmyselne
uviedol do omylu navodením dojmu služobného dôvodu a to predložením služobného preukazu.

Okresný súd argumentoval vrámci vyhodnocovania tzv. mateiálneho korektívu aj hodnotením osoby
obžalovaného, a to poukazovaním na to, že viedol riadny život a je kladne pracovne hodnotený. Na
tomtomiestejepotrebnédodať,žekritériázávažnostiprečinusanetýkajúvšetkýchobligatórnychznakov
skutkovej podstaty trestného činu, pričom pokiaľ ide o subjekt trestného čimu, vzhľadom na rovnosť
všetkých pred zákonom, nie je možné toto kritérium uplatniť s výnimkou niektorých okolností týkajúcich

sa osoby a vyjadrených v poľahčujúcich okolnostiach. Okolnosť vedenia riadneho života a kladného
pracovného hodnotenia nemožno posudzovať izolovane mimo rámec iných hľadísk zhodnocovania
závažnosti prečinu. V kontexte vyššie uvedeného nevyhodnocuje krajský súd význam tejto poľahčujúcej
okolnosti takým spôsobom, že by tento znížil stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, teda závažnosť
prečinu.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v celom rozsahu akceptoval odvolanie

okresného prokurátora, vytknúc okresnému súdu vyššieuvedené chyby pri hodnotení dôkazov, resp. pri
vyvodení záveru o naplnení materiálneho znaku prečinu porušovania domovej slobody.
Odvolací súd v zmysle ustanovenia § 322 ods. 3 Trestného poriadku nemohol sám rozhodnúť
rozsudkom, nemohol zmeniť skutkový stav zistený súdom prvého stupňa na základe toho, že inak
hodnotí dôkazy vykonané pred súdom prvého stupňa, nadôvažok keď sám nevykonáva žiadne dôkazy.

Podľa ustanovenia § 322 ods. 4 písm. a) Trestného poriadku odvolací súd zároveň nemôže sám uznať
obžalovaného za vinného zo skutku, pre ktorý bol napadnutým rozsudkom oslobodený.
Po vrátení veci tak bude úlohou súdu prvého stupňa nanovo posúdiť materiálny znak spáchaného
prečinu v zmysle ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona. Bude sa musieť zároveň dôsledne riadiť
zásadou požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci tak, aby bez dôvodných pochybností bolo

možné vo veci spravodlivo rozhodnúť a tak aby skutkové zistenia súdu prvého stupňa nevzbudzovali
pochybnosti o svojej správnosti. Dôkazy bude musieť náležite v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku
jednotlivo aj vzájomne vyhodnotil a dospieť k úplným a správnym skutkovým zisteniam a záverom, ktoré
budú plne zodpovedať výsledkom vykonaného dokazovania.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností preto krajský súd v celom rozsahu akceptoval odvolanie

okresného prokurátora, vytknúc okresnému súdu vyššieuvedené chyby pri hodnotení dôkazov, a
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.