Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, October 22, 2020

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/116/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3118203634
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3118203634.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobkyne: V. D., bytom L. XXXX/XX, V.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1312/29,
Trenčín, IČO: 47 256 907, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 797 752, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, Bratislava, P. O. BOX 41, IČO: 47 233 516, o zaplatenie 2.091,29 eur a iné, o
odvolaní žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 01. apríla 2019, č.k.
18Csp/63/2018-38, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .

III. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,06 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 884,07 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,

výrokom III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom IV. vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo
na náhradu trov konania. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania
bezdôvodného obohatenia od žalovaného vo výške 2.091,29 eur, nakoľko preplatila úver, ktorý jej
poskytol žalovaný, keďže úver považovala za bezúročný a bezpoplatkový. Ďalej sa domáhala zaplatenia
primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 eur vzhľadom na porušenie jej práv a náhrady
trov konania. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ust. § 52 ods. 1 až 4, § 451 ods. 1, 2, §
107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010

Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, účinného v čase
uzavretia zmluvy, § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a výsledkami vykonaného
dokazovania, keď mal preukázané, že žaloba je čiastočne dôvodná. Súd mal po preskúmaní veci za to,
že zmluva o úvere, ktorá boli medzi stranami sporu uzatvorená, neobsahovala povinný údaj podľa § 9
ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, teda zmluva neobsahovala termín
konečnej splatnosti. Ten bol uvedený iba v oznámení o schválení úveru, pričom súd bol toho názoru, že
tátolistinabolaspotrebiteľkezasielanáažpouzatvoreníúverovejzmluvy.Taktiežjeneprípustné,abytoto

oznámenie obsahovalo ďalšie náležitosti, ktoré zmluva neobsahuje. Úver následkom tejto chýbajúcej
náležitosti súd považoval podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný
a bezpoplatkový, čím žalovaný nemal nárok na vrátenie úrokov a poplatkov. Žalobkyňa uhradila na
úver všetky splátky riadne a včas, čím žalovanému zaplatila celkovo sumu 3.375,54 eur. Žalovaný malvzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nárok na vrátenie iba istiny, ktorá bola vo výške
1.500 eur. Žalobkyňa preplatila úver sumou 1.874,54 eur, ktoré predstavuje bezdôvodné obohatenie na
strane žalovaného. Žalovaný však vzniesol v priebehu konania námietku premlčania, v dôsledku čoho

súdpreskúmalpremlčanienárokužalobkyneadospelkzáveru,ževšetkyplatbypoukázanéžalovanému
pred dňom 20.04.2016 sú premlčané. Vychádzal z toho, že žaloba bola podaná dňa 20.04.2018 a
subjektívna premlčacia doba je dva roky, potom nepremlčaná zostala len časť zaplatená žalovanému
od 01.05.2016 do 01.03.2017 (do plnenia poslednej splátky), t.j. 11 splátok po 80,37 eur, čiže 884,07
eur, preto k zaplateniu tejto sumy súd žalovaného zaviazal. Ohľadne nároku na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia súd uviedol, že žalobkyňa v tomto konaní úspešne uplatnila porušenie
svojich práv (súd konštatoval bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru), a na základe tohto faktu mal za
splnené zákonné podmienky na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa.Výšku300eur,ktorúsúdtýmtotitulompriznal,považoval
za primeranú k porušeniu práv žalobkyne s tým, že táto nepresahuje výšku bezdôvodného obohatenia.
Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP, keď obe strany

mali v spore približne rovnaký úspech.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
žalobkyňa, a to proti výrokom I., III. a IV. Nesúhlasila so záverom súdu, že preplatila úver o sumu
1.874,54 eur, ale správne ho preplatila o sumu 2.091,29 eur. Namietala tiež posúdenie premlčania,

keď konštatovala, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčiava ako jeden celok,
nie po jednotlivých splátkach. Tvrdila, že subjektívna aj objektívna premlčacia doba začali plynúť dňa
31.03.2017, kedy bola doplatená posledná splátka. Žalobu podala dňa 19.04.2018, teda v rámci plynutia
premlčacej doby. Podľa jej názoru však malo byť vychádzané z objektívnej premlčacej doby, ktorá
je desaťročná, nakoľko žalovaný ako podnikateľ musel vedieť, že ustanovenia úverovej zmluvy sú v

rozpore so zákonom a takéto konanie je potrebné hodnotiť ako úmyselné. Poukázala v tejto súvislosti
na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.01.2019, sp. zn. 21Co/108/2018. Z týchto dôvodov
žiadala, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie, prípadne, aby
rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom rozsahu a priznal jej právo na náhradu trov prvoinštančného
a odvolacieho konania.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie
aj žalovaný, a to proti výrokom I., II. a IV. Mal za to, že súd nesprávne posúdil úver ako bezúročný
a bezpoplatkový, nakoľko požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti bola splnená viacerými
spôsobmi, a to: 1) určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných

splátok, 2) spôsobom vyplývajúcim z čl. 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum
splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej
splatnosti. Uvedenie termínu konečnej splatnosti je nutné vykladať vo vzájomných súvislostiach.
Namietal tiež záver súdu, že body 4.5 a 9.1 zmluvných dojednaní sa týkajú revolvingu - tento
záver odporuje zmluve, pretože z čl. 9 vyplýva, že zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú (a nie

revolving sa dojednáva na neurčito) a tiež z čl. 4.5, z ktorého vyplýva, že splatnosť poslednej splátky
aktuálneho splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti. Nesúhlasil ďalej s rozhodnutím o
priznaní finančného zadosťučinenia, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky na jeho priznanie z
dôvodu, že záver o porušení konkrétneho práva určeného na ochranu spotrebiteľa vyžaduje právoplatné
rozhodnutie o tomto porušení, čo v okamihu vyhlásenia rozsudku neplatilo a základ a výška tohto nároku

nebola preukázaná, teda v tejto časti je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. Žiadal, aby odvolací súd
zmenil rozsudok vo výrokoch I. a II. tak, že žalobu v týchto častiach zamietne a prizná mu nárok na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom.

4. K podanému odvolaniu žalovaného sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila žalobkyňa,

odvolanie nepovažovala za dôvodné a žiadala rozhodnúť v zmysle jej odvolania. Opakovane zdôraznila,
že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru z dôvodu absencie údaja o
konečnej splatnosti bol správny. Pokiaľ ide o primerané finančné zadosťučinenie, bola toho názoru,
že žalovaný porušil jej práva ako spotrebiteľa a je preto povinný zaplatiť jej primerané finančné
zadosťučinenie.

5. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu žalobkyne uviedol, že sa s odvolaním
žalobkyne nestotožňuje a nepovažuje za dôvodné. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie posúdil začatie
plynutia premlčacej doby správne. Rovnako nesúhlasil s názorom žalobkyne, že v danej veci bolopotrebné vychádzať z desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty. Žalobca v odvolaní neoznačil žiaden
dôkaz alebo preukázanú skutočnosť o jeho (žalovaného) vedomosti o tom, že by mal získať bezdôvodné
obohatenie.

6. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu, vo výroku II. podľa § 388 CSP zmeniť a vo výrokoch I. a
III. podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.

7. Odvolací súd sa najskôr venoval otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, následne skúmal
premlčanie nároku žalobkyne a napokon posúdil nárok na zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia.

8. Žalovaný namietal, že požiadavka uvedenia termínu konečnej splatnosti bola splnená. Tento fakt

podľa žalovaného vylučuje posúdenie úveru ako bezúročného a bezpoplatkového tak, ako uzavrel súd
prvej inštancie.

9. Podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem
všeobecných náležitostí musí obsahovať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Zákon teda

striktne, jasne, zrozumiteľne a bez pochýb vyžaduje, aby termín konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru obsahovala zmluva o spotrebiteľskom úvere, nie oznámenie veriteľa o schválení úveru, ktoré nie
je súčasťou predmetnej zmluvy. Toto ustanovenie je kogentným ustanovením, nepripúšťajúcim možnosť
iného dojednania účastníkmi zmluvy.

10. Je potrebné zdôrazniť, že samotná zmluva neobsahuje údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru, umožňujúci spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať tento termín. Ak v spotrebiteľskej
zmluve absentuje údaj o termíne konečnej splatnosti úveru, už len z tohto dôvodu je potrebné
úver poskytnutý žalobcovi na základe zmluvy o revolvingovom úvere podľa § 11 ods. 1 pís. a)
zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov. Na tomto závere nič

nemení ani „oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi“. Oznámenie veriteľa o schválení úveru
nemožno považovať za odstránenie prípadných nedostatkov v obsahu zmluvy. Oznámenie o schválení
úveru dlžníkovi je jednostranný právny úkon žalovaného, pričom zmluva o revolvingovom úvere je
podpísaná tak veriteľom, ako aj dlžníkom, teda právne relevantné je to, čo je uvedené v zmluve
ako dvojstrannom prejave vôle oboch účastníkov. Predmetné oznámenie má len charakter informácie

veriteľa o schválenom spotrebiteľskom úvere, adresovanej dlžníkovi, nie je súčasťou návrhu alebo
akceptácie návrhu zo strany žalobcu, teda nie je súčasťou zmluvy o úvere z dôvodu, že táto bola
uzatvorená v súlade s čl. 13 žiadosti/zmluvy o revolvingovom úvere riadnym vyplnením a následným
podpisom tejto žiadosti/zmluvy všetkými zúčastnenými stranami.

11. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že kontraktačný proces predmetnej
zmluvyboltaký,žežalobkyňavnávrhuzmluvyvoformeformuláru,predpripravenomžalovaným,vyplnila
údaje o úvere, revolvingovom úvere, o ktorý mala záujem a takýto návrh dňa 22.08.2013 podpísala.
Žalovaný návrh zmluvy podpísal dňa 26.08.2013, pričom do predtlačeného formuláru návrhu/žiadosti
o poskytnutie úveru uviedol údaje o schválenom úvere a schválenom revolvingovom úvere. Podľa čl.

13. žiadosti/zmluvy o úvere riadnym vyplnením a následným podpisom tejto žiadosti/zmluvy všetkými
zúčastnenými stranami uzatvoril veriteľ s dlžníkom zmluvu o revolvingovom úvere, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou sú zmluvné dojednania (na zadnej strane tejto žiadosti/zmluvy). Zmluvné strany prehlasujú,
že si žiadosť/zmluvu vrátane zmluvných dojednaní prečítali, že bola uzatvorená zo slobodnej vôle,
jej obsahu riadne porozumeli a na dôkaz tejto skutočnosti pripájajú nižšie svoje podpisy. V zmysle

čl. 2 zmluvných dojednaní, zmluva o revolvingovom úvere sa uzatvára na predtlačenom formulári
veriteľa, vyplnená a dlžníkom podpísaná je návrhom na uzatvorenie zmluvy a tá je uzatvorená dňom
podpisu dlžníka a veriteľa. Z tohto je potom zrejmé, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi
nebolo súčasťou návrhu žalovaného na uzatvorenie zmluvy, ktorý návrh žalobkyňa akceptovala.
Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi nie je teda výsledkom konsenzuálneho dojednania

medzi stranami zmluvy, ale len jednostranným úkonom žalovaného, ktorý nemôže byť súčasťou zmluvy
o spotrebiteľskom úvere, uzatvorenej stranami.12. Samotná skutočnosť, že zmluva neobsahuje údaj o termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského
úveru spôsobuje v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch bezúročnosť
a bezpoplatkovosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalobkyňa žiadala vydať bezdôvodné obohatenie,

ktoré spočívalo v sume, ktorú žalovanému zaplatila nad rámec poskytnutej istiny (teda nie je podstatné,
aká bola výška tejto sumy, keďže ju žalobkyňa v podanom odvolaní spochybňovala, ale samotný fakt,
že túto sumu požadovala vydať žalobkyňa titulom bezdôvodného obohatenia).

13. Žalobkyňa v podanom odvolaní namietala, že súd nesprávne posúdil premlčanie nároku. Podľa jej

názoru sa posudzuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia ako jeden celok, nie po jednotlivých
splátkach. Mala za to, že subjektívna i objektívna premlčacia doba začala plynúť 31.03.2017, teda
od času doplatenia poslednej splátky a žalobu podala v rámci plynutia premlčacej doby. Nakoniec
doplnila, že súd mal vychádzať z objektívnej premlčacej doby, nakoľko žalovaný sa bezdôvodne obohatil
úmyselne.

14. Odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie takto: dňa 26.08.2013
uzatvorili žalobkyňa ako dlžník so žalovaným ako veriteľom zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný
poskytol žalobkyni úver, ktorého istinu žalobkyňa splatila splátkou splatnou dňa 01.04.2015 a od tohto
dňa platila žalobkyňa žalovanému zmluvné plnenie nad rámec poskytnutej istiny. Žaloba bola podaná
na súd dňa 20.04.2018.

15. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

16. Pre posúdenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby je významná skutočná vedomosť
oprávneného a nielen možnosť vedomosti o vzniku bezdôvodného obohatenia. Vychádzajúc z
uvedeného, je potom skutočnú vedomosť žalobkyne o vzniku bezdôvodného obohatenia potrebné vidieť
v okamihu preplatenia istiny dňa 01.04.2015.

17. Pre uplatnený nárok založený na bezdôvodnom plnení nad rámec poskytnutej istiny úveru sú
podstatné tri zložky, o ktorých musela žalobkyňa vedieť, aby na jej strane mohlo byť usudzované na
vedomosť o bezdôvodnom obohatení:
1.) vedomosť o tom, že v dôsledku neuvedenia náležitostí podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. v
zmluve o spotrebiteľskom úvere je poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov, teda vedomosť o obsahu

práva,
2.) vedomosť o obsahu zmluvy, teda že zmluva niektoré údaje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010
Z.z. neobsahuje,
3.) vedomosť o tom, že zo strany žalobkyne došlo pri splácaní úveru k plneniu nad rámec poskytnutej
istiny.

18. Vedomosť o obsahu práva je ovládaná zásadou „neznalosť práva neospravedlňuje“. Znalosť práva
sa u jeho adresátov nevyvrátiteľne predpokladá a inak tomu nemôže byť ani v prípade posudzovania
jeho znalosti, ako východiska pre vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Za okamih vzniku skutočnej
vedomosti o obsahu práva je potrebné považovať deň účinnosti právneho predpisu. Pre uvedenú zložku

vedomia oprávneného o bezdôvodnom obohatení platí, že aj pri posudzovaní skutočnej vedomosti
oprávneného o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je potrebné vychádzať z normatívnych konštrukcií právnych domnienok a nimi predpokladaný
stav je potrebné považovať za daný aj z hľadiska skutočnej vedomosti oprávneného. V prípade právnej
domnienky, akou je znalosť práva, dokonca nevyvrátiteľne.

19. Vedomosť o tom, že zmluva neobsahuje údaje podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné
na strane žalobkyne viazať k okamihu podpisu zmluvy. Podpis predstavuje prejav súhlasu s písomným
právnym úkonom. Ako prejav súhlasu teda logicky zahŕňa aj prejav znalosti obsahu.

20. Pre posúdenie okamihu vzniku vedomosti žalobkyne o tom, že žalovanému uhrádza platby nad
rámec poskytnutej istiny je významné, kedy žalobkyňa preukázateľne získala informácie, na základe
ktorých si mohla urobiť dostatočný úsudok o tom, že jej platby titulom predmetnej úverovej zmluvy
presiahli v úhrne výšku istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Tým, že splátky úveru uhrádzasám dlžník v jemu známej výške, je možné úsudok o okamžiku zaplatenia sumy zodpovedajúcej istine
urobiť na základe jednoduchého matematického výpočtu. Preto sa dlžník musí dozvedieť o tom, že platí
veriteľovi nad rámec poskytnutej istiny súčasne s okamihom, keď uhradí splátku, ktorou poskytnutú istiny

preplatí.

21. Vychádzajúc v posudzovanom prípade zo skutočnosti, že žalobkyňa do 01.04.2015 (v rámci
19. splátky) splatila istinu poskytnutého úveru, od 20. splátky plnila žalovanému bez právneho dôvodu
až do 01.03.2017, kedy zaplatila poslednú splátku. Za situácie, že žaloba bola podaná dňa 20.04.2018,

vychádzajúc z dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, bol správny záver súdu prvej inštancie o
premlčaní všetkých platieb žalobkyne žalovanému pred dňom 20.04.2016 a nepremlčaní platieb
žalobkyne žalovanému od 01.05.2016 do 01.03.2017, ktoré predstavujú priznanú sumu bezdôvodného
obohatenia žalovaného (výrok I.), t.j. 884,07 eur (11 splátok po 80,37 eur). Preto správne súd prvej
inštanciežalobuvozvyšnejčastivydaniabezdôvodnéhoobohatenia(výrokIII.)akonedôvodnúzamietol.

22.Ďalejžalobkyňavpodanomodvolanínamietala,žesamalaaplikovať10-ročnáobjektívnapremlčacia
doba v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by však mala byť v posudzovanom prípade
aplikovaná 10 - ročná premlčacia doba pre prípad získania úmyselného bezdôvodného obohatenia,
bolo by nutné preukázať existenciu vedomosti žalovaného o tom, že existuje skutočnosť, od ktorej
odvodzuje vznik a existenciu bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa však v odvolaní neoznačila žiaden

dôkaz,preukazujúcivedomosťžalovanéhootom,žezískalbezdôvodnéobohatenie.Pretotátonámietka
žalobkyne nie je dôvodná.

23. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. (v časti priznaného
bezdôvodného obohatenia), ako aj vo výroku III. (v zamietnutí žaloby vo zvyšku nároku na zaplatenie

bezdôvodného obohatenia) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

24. Následne žalovaný namietal priznanie primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni.

25. Predmetný nárok žalobkyňa odvodzovala z ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa

ktorého spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto
zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

26. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že v ňom upravený nárok na finančné zadosťučinenie má

povahu náhrady nemajetkovej ujmy. Pre jej priznanie preto nepostačuje zistenie porušenia práva (a jeho
úspešné uplatnenie na súde), ale je nevyhnutné, aby tu bola aj existencia nemajetkovej ujmy, ktorá
v príčinnej súvislosti s porušením práva vznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v
súdnom konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma preukázaná
ako skutočná, pričom žalovaná k tomuto nepredložila žiadne dôkazy, čím neuniesla dôkazné bremeno

ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy na jej strane. Neunesenie dôkazného bremena potom znamená
stratu sporu.

27. S poukazom na uvedenú skutočnosť odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil napadnutý výrok II.
rozsudku tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

28. O nároku na náhradu trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s ust. §
255 ods. 2 CSP. V danej veci bola žalobkyňa v spore úspešná v bezdôvodnom obohatení v sume 884,07
eur, žalovaný bol úspešný vo zvyšku zamietnutého bezdôvodného obohatenia v sume 1.207,22 eur a
v zamietnutí primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 eur. Úspech žalobkyne predstavuje

36,97 %, jej neúspech je teda v 63,03 %, čo zasa predstavuje úspech žalovaného. Celkový úspech
žalovaného potom predstavuje 26,06 % (63,03 % - 36,97 %). Preto odvolací súd priznal žalovanému
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 26,06 %. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške
tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).