Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/204/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4111221245
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oliver Kolenčík

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4111221245.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa v spore žalobcov: 1/ A. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX,
2/ A. K., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX, proti žalovaným: 1/ eBUSINESS, s.r.o., 811 01 Bratislava,
Mikulášska 25, IČO: 35 805 773, 2/ CL Estate Solutions & Facilities Management s. r. o., IČO: 44 901
917, 811 06 Bratislava, Kollárovo nám. 20, zastúpený: Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r.
o., so sídlom Bratislava - mestská časť Petržalka 851 01, Digital Park III, Einsteinova 19, IČO: 47 257
211, o neplatnosť zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, o
vzájomnom návrhu žalovaného 2./ voči žalobcom 1./ a 2./ o zaplatenie sumy vo výške 4 672,77 eura s

príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 26. apríla 2019,
č. k. 16C/144/2011-204, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výrokov I, II. a VII. p o t v r d z u j e.

Žalobcom v 1. a 2. rade voči žalovanému v 2. rade nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (do 30.6.2016 ako súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, ďalej len „OSP“ a od 1.7.2016 v zmysle § 12 zákona č. 160/2015
Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“ ako súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 26. apríla

2019, č. k. 16C/144/2011-204 (ďalej len napadnutý rozsudok), prvým výrokom určil, že Zmluva o úvere č.
207/06 zo dňa 2.5.2006 uzavretá medzi žalobcami 1./ a 2./ a žalovaným 1./ je neplatná. Druhým výrokom
rozhodol, že Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti č. 207/06 zo dňa 2.5.2006
uzavretá medzi žalobcami 1./ a 2./ a žalovaným 1./ je neplatná. Žalobu žalobcu 1./ a žalobkyne 2./ v
časti priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 500 eur voči žalovanému 1./ zamietol
(III. výrok). Žalobu žalobcu 1./ a žalobkyne 2./ v časti priznania primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 500 eur voči žalovanému 2./ zamietol (IV. výrok). Uložil žalobcom 1./ a 2./ povinnosť zaplatiť

žalovanému v 2./ sumu vo výške 4 672,77 eura spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo
sumy 4 672,77 eura od 25.7.2013 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (V.
výrok). Vo zvyšku súd vzájomnú žalobu zamietol (VI. výrok). O náhrade trov konania rozhodol tak, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (VII. výrok).

2. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na § 137 CSP, § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Zb. katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), § 3 ods. 1,

§ 39, § 41, § 53 ods. 1, 4, 7, § 54 ods. 1, § 553 ods. 1, § 517 ods. 1, § 517 ods. 2, § 451 ods. 1,
2 Občianskeho zákonníka, § 10a, nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa
vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z. z.“).3. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobcovia sa žalobou zo dňa 15.7.2011 domáhali, aby
súd určil, že Zmluva o úvere č. 207/06 z 2.5.2006 uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade
je neplatná, určenia, že Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti č. 207/06 z

2.5.2006 uzavretá medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade je neplatná, ďalej sa voči žalovanému v 1.
rade a voči žalovanému v 2./ domáhali zaplatenia sumy vo výške 500 eur od každého z nich ako aj
náhrady trov konania.

4. V žalobe uviedli, že boli vo finančnej tiesni a potrebovali požičať peniaze na živobytie a vyplatenie

dlhov, v bankách úver nedostali, v dennej tlači našli kontakt, ktorý „ponúkal“ pôžičky a skontaktovali sa
s pani A., neskôr s pánom A. B., s ktorým sa dohodli, že si zoberú úver vo výške 300 000 Sk s tým,
že splatia do 2 rokov 360 000 Sk, a to v mesačných splátkach po 15 000 Sk. Keby vedeli, že si berú
pôžičku na 300 000 Sk a majú vrátiť za 2 roky 660 000 Sk, nikdy by na takú pôžičku nepristúpili a nič by
neboli podpísali. Po čase sa pán B. ozval, že môžu ísť k notárke na overenie podpisu. Tam boli veľmi
narýchlo a iba ústne oboznámení s tým, čo obsahuje zmluva, pričom o sankciách len vo všeobecnej

rovine, žiadne konkrétne čísla neboli uvedené. Zmluvu už ďalej žalobcovia nečítali, nebolo veľmi kedy,
žalovaný 1./ na nich naliehal, aby zmluvu podpísali. Žalobcovia si ani neuvedomili, že súčasne im bola
na podpis daná aj ďalšia zmluva (o zabezpečení záväzku prevodom práva), ktorej vôbec nerozumeli.
Až následne sa dozvedeli, že už nie sú ako vlastníci zapísaní v katastri a ako vlastník je zapísaný
žalovaný 1./, a to všetko za 300 000 Sk. Až v súvislosti s podaním žaloby im združenie na ochranu

spotrebiteľa priblížilo, o čom je zabezpečovací prevod práva, ktorému aj tak dodnes celkom nerozumejú,
žijú v strachu a sú v neistote ako je to s ich vlastníckym právom. V ich prípade išlo o spotrebiteľský úver
podľa zákona č. 258/2001 Z. z. a uzavretá zmluva neobsahuje zákonom predpokladané náležitosti. Po
odchode od notárky išli žalobcovia do Tatra banky, kde si pán B. vybral peniaze. Žalobca 1./ prevzal
od pána B. sumu 273 000 Sk s tým, že pán B. hneď uhradil prvú splátku vo výške 15 000 Sk a

nechal si pre seba províziu vo výške 12 000 Sk. Po krátkom čase prišiel poštou splátkový kalendár,
kde bolo napísané, že posledná splátka je vlastne istina vo výške 300 000 Sk a tým je celková výška
dlhu 660 000 Sk a nie 360 000 Sk ako bolo pôvodne dohodnuté. Žalobcovia boli šokovaní a bezradní,
telefonovali pánovi B., aby im toto „nedorozumenie“ vysvetlil, no on im do telefónu povedal, že o tom
mali vedieť. Toto sa udialo v máji 2006, a teda v máji 2006 bola aj zaplatená prvá splátka. Druhú

splátku zaplatili dňa 29.5.2006 vkladom hotovosti na účet žalovaného v 1. rade, tretiu splátku zaplatili
1.7.2006, štvrtú splátku 1.8.2006, piatu a šiestu splátku v septembri a októbri zaplatili, ale o týchto
dvoch transakciách nemajú doklad z banky. Siedmu splátku uhradili 2.11.2006, v decembri splátku (v
poradí ôsmu) neuhradili, uhradili ešte deviatu a desiatu splátku, o tomto ale nemajú doklady, ďalej už
mesačné splátky neuhrádzali. Upomienky im nechodili, až niekedy v decembri 2009 prišiel za nimi

pán Drobný, žalobcovia mu vysvetlili, že nevládzu splácať úver a pán B. im povedal, že pozná firmu,
ktorá by tento záväzok prevzala, boli by nižšie úroky a záväzok by splácali inej spoločnosti, s čím
žalobcovia v dobrej viere súhlasili. Dostali kontakt na pána D., ktorý prišiel k nim domov, nafotil si dom
zvnútra, tiež dvor a záhradu a rozišli sa s ním, že sa ozve a bude ich informovať, ako majú ďalej
postupovať. Žalobcovia sa domnievajú, že zmluva o úvere je pre nemorálnosť zmluvných podmienok

absolútne neplatná a neplatná je i zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti,
ktorá je naviac aj zmluvou viazanou a od zmluvy o úvere závislou. Žalobcovia ďalej uvádzajú, že sa
im nezdajú ani úroky vo výške 60 % ročne, ktoré nie sú v súlade s dobrými mravmi. Žalobcovia majú
naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečovacom prevode
práva. Spotrebiteľ má vždy neliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, žalobcovia prežívajú

neustálu neistotu a stres z toho, ako je to s ich vlastníctvom a aký dlh skutočne majú. Žalovaný v 1. rade
svoju pohľadávku na plnenia z neprijateľných zmlúv postúpil žalovanému v 2. rade a ten nevidí nijaký
problém v tom, že vymáha nemorálne úroky, sankcie a chce voči žalobcom vykonať zabezpečovací
prevod práva. Žalobcovia považujú zmluvu o úvere za neplatnú pre množstvo neprijateľných zmluvných
podmienok. Ide o čl. I. bod 3 - potvrdenie prevzatia úveru podpisom zmluvy - ide o neprijateľnú zmluvnú

podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorou sa neprijateľným spôsobom prenáša
dôkazné bremeno na spotrebiteľa, ďalej o čl. II. bod 3 - započítanie splátky najskôr na úroky - ide o
neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorou sa neprijateľným
spôsobom spotrebiteľovi vnucuje „osud“ jeho platby. Spotrebiteľ má oprávnený záujem na tom, aby sa
plnilo najskôr na istinu až potom na úroky. Ďalej žalobcovia poukazujú na čl. III. bod 4. - mimoriadne

zosplatnenie úveru pri nedoplnení návrhu na vklad do katastra - ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku
- sankciu podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorou sa neprimerane sankcionuje spotrebiteľ,
čl. IV. - celé ustanovenie zmluvy obsahuje neprijateľné a od počiatku nemorálne zmluvné sankcie,
napr. 30 % hodnoty splátky, avšak minimálne 10 000 Sk za každý prípad omeškania, ďalej úrok zomeškania viac ako 90 % ročne, zmluvnú pokutu vo výške 90 % poskytnutého úveru, zmluvnú pokutu
pre prípad dobrovoľného vypratania obydlia a pod. Všetky tieto zmluvné podmienky sú hrubo nemorálne,
predstavujú neprimerané sankcie za porušenie záväzku spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 a podľa §

53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka v ich eurokonformnom výklade Smernice Rady 93/13/
EHS. Neprijateľná zmluvná podmienka je obsiahnutá aj v čl. V bod 1., 3., 4., 5, pretože spotrebiteľ
sa neprimerane sankcionuje pri omeškaní so splátkami, podmienka v bode 3. je zjavne neprimeraná
a neprijateľná, pretože pre začatie akejkoľvek exekúcie by sa mal zosplatniť celý úver spotrebiteľa,
podmienka v bode 4. je v zjavnom rozpore so zákonom č. 258/2001 Z. z., ktorý jasne stanovuje, aký

má byť doplatok pri predčasnom splatení úveru, a teda je v rozpore so zákonom také dojednanie, podľa
ktorého má spotrebiteľ platiť úroky za celé obdobie trvania úveru, v bode 5. sa dojednáva Obchodný
zákonník, napriek tomu, že podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nemožno odchýliť od tejto
právnej úpravy v neprospech spotrebiteľa. Žalobcovia poukazujú na čl. VI. bod 1. - predĺženie premlčacej
doby formou uznania záväzku - táto podmienka predstavuje neprijateľné dojednanie, ktoré je v rozpore
s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. VII. - ide o hrubo nemorálne ustanovenie, pretože predpokladá

dobrovoľné vypratanie spotrebiteľov v prípade porušenia zmluvných podmienok a súčasne je snaha,
aby sa nedovolená svojpomoc tzv. útočná stala za použitia štandardnej zmluvnej podmienky formálne
„dovolenou“. Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti rovnako obsahuje
početné nemorálne zmluvné podmienky, ktoré sú podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka absolútne
neplatné. Ide predovšetkýmo ustanovenie čl. VII bod 1., podľa ktorého sa v prípade porušenia povinnosti

zo strany spotrebiteľov veriteľ stáva definitívnym vlastníkom ich nehnuteľnosti, jediného obydlia. Ide
o neprípustnú zmluvnú klauzulu v hrubom rozpore s dobrými mravmi, ktorá zakladá zjavný hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Žalobcovia boli ochotní splácať svoj dlh
v splátkach, avšak žalovaný v 2. rade im predložil na podpis Dohodu o úhrade dlžnej sumy a o splátkach,
ktorá rovnako obsahuje všetky nemorálnosti ako pôvodná zmluva o úvere a teda aj žalovaný v 2. rade

bezvýhradne trvá na splatení plnení, ktoré majú svoj základ v neprijateľných zmluvných podmienkach.
Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti obsahuje veľké množstvo nemorálnych
a zneužívajúcich zmluvných podmienok, ktoré zakladajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa, sú v rozpore s princípmi SR a hrubo porušujú § 3 Občianskeho zákonníka,
preto zmluva ako celok nemôže obstáť. Zmluva o zabezpečovacom prevode práva je k zmluve o úvere

viazanou zmluvou, ktorou bol založený akcesorický záväzok, preto v prípade neplatnosti zmluvy o
úvere nemôže obstáť ani zmluva o zabezpečovacom prevode práva. Podľa žalobcov existuje naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti,
pretože majetok spotrebiteľa je zaťažený právom žalovaného, ktorý pochádza z neplatnej zmluvy.
Žalobcovia ďalej v odôvodnení žaloby poukazujú na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, a to rozsudok

Asturcom Telecomunicationes, rozsudok C 76/10 Korčkovská proti Pohotovosť, rozsudok, C-228/92
Roquette Fréres, rozsudok C-137/94 Richardson, rozsudok C-334/92 Teodoro Wygner Miret proti Fondo
de Garantía Salarial body a ďalšie, tiež poukazujú na čl. 38 Charty základných práv Európskej únie, čl.
169 ods. 1, čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a Smernicu Rady č. 93/13/EHS.

5. Žalovaný v 2. rade sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 9.9.2011, v ktorom si súčasne uplatnil voči
žalobcom svoj nárok na zaplatenie pohľadávky zo Zmluvy o úvere. V predmetnom vzájomnom návrhu
žalobca uviedol, že je súčasným veriteľom pohľadávok voči žalovaným vyplývajúcim zo Zmluvy o úvere,
a to na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky uzavretej dňa 29.1.2010 medzi žalovaným v 1. rade ako
pôvodným veriteľom a postupcom a žalovaným v 2. rade ako postupníkom. Pôvodný veriteľ poskytol

žalobcom dňa 2.5.2006 úver vo výške 300 000 Sk, t. j. sumu 9 958,18 eura, žalobcovia sa k úhrade
istiny úveru vo výške 9 958,18 eura zaviazali v lehote do 2.5.2008, žalobcovia z uvedenej sumy uhradili
pôvodnémuveriteľovilensumuvovýške105001,16Sk,t.j.3485,40eura.Žalovanémuv2.radeuhradili
žalobcovia sumu vo výške 1 800 eur, spolu tak žalobcovia uhradili žalovanému v 1. rade a žalovanému
v 2. rade sumu vo výške 5 285,40 eura. Vzájomným návrhom sa žalovaný v 2. rade domáha zaplatenia

sumy vo výške 4 672,77 eura, teda žiada zaplatiť len sumu zodpovedajúcu istine poskytnutého úveru,
neuplatňuje si voči žalobcom zaplatenie úrokov ani iného príslušenstva podľa uzavretej zmluvy o úvere,
či vyplývajúcej zo zákona (úroky z omeškania). Ak by súd v tomto konaní dospel k záveru, že Zmluva
o úvere je neplatným právnym úkonom, žalobcom nezaniká právna povinnosť uhradiť žalovanému v
2. rade zvyšok sumy poskytnutej im zo strany pôvodného veriteľa a v takom prípade sú žalobcovia

povinní uhradiť žalovanému v 2. rade sumu vo výške 4 672,77 eura z titulu plnenia z neplatnej zmluvy,
teda titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v 2.
rade zdôraznil, že žalobcovia vystupovali pri uzavieraní zmluvy ako podnikatelia, konkrétne živnostníci,
pričom aj samotný úver si brali od pôvodného veriteľa na podnikateľské účely, preto neprichádza doúvahy hodnotenie zmluvy v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. Vzájomnou žalobou sa žalovaný v 2. rade
domáha, aby súd žalobcov zaviazal zaplatiť mu spoločne a nerozdielne sumu vo výške 4 672,77 eura
a nahradiť mu trovy konania.

6. Konateľ žalovaného v 2. rade na pojednávaní dňa 9.9.2011 uviedol, že je ochotný sa so žalobcami
dohodnúť, a to tak, že žalobcovia uhradia len istinu vo výške 4 672,77 eura bez úrokov, sankcií a úrokov
z omeškania. Podaním zo dňa 21.8.2012, upresneným podaním zo dňa 4.7.2013 žalovaný v 2. rade
rozšíril vzájomný návrh tak, že žiadal, aby mu súd priznal nárok na zaplatenie úrokov z omeškania,

na čo súdu uznesením č. k. 16C/144/2011-122 zo dňa 16.7.2013 pripustil rozšírenie vzájomnej žaloby
tak, že žalobcovia v 1. a 2. rade (vo vzájomnom návrhu označení ako odporcovia) sú povinní uhradiť
žalovanému v 2. rade (vo vzájomnom návrhu označenému ako navrhovateľovi) úroky z omeškania vo
výške 14,25 % ročne zo sumy 6 472,77 eura od 3.5.2008 do 11.3.2011, zo sumy 6 172,77 eura od
12.3.2011 do 11.4.2011, zo sumy 5 872,77 eura od 12.4.2011 do 10.5.2011, zo sumy 5 572,77 eura od
11.5.2011 do 9.6.2011, zo sumy 5 272,77 eura od 10.6.2011 do 13.7.2011, zo sumy 4 972,77 eura od

14.7.2011 do 12.8.2011, zo sumy 4 672,77 eura od 13.8.2011 do zaplatenia, pričom ku dňu 21.8.2012
predstavujú úroky z omeškania čiastku 3654,51 eura.

7. Na pojednávaní dňa 25.9.2017 zástupca žalovaného v 2. rade uviedol, že sa pokúšali mimosúdne
rokovať, uspokojili by sa so sumou 2 500 eur, žiadne iné nároky by od žalobcov neuplatňovali, žalobcovia

majú veľké množstvo dlhov a pokiaľ by sa im nehnuteľnosť vrátila, mohli by si svoje pohľadávky uspokojiť
ďalší veritelia. Nehnuteľnosť je momentálne na liste vlastníctva zapísaná v prospech žalovaného v 2.
rade.

8. Žalobcovia boli v tomto konaní zastupovaní splnomocneným zástupcom U.. C. S., avšak tá od určitého

času približne od 1.12.2017 podľa mienky súdu nebola spôsobilá na riadne zastupovanie a to z dôvodu,
že so súdom prestala komunikovať, nebolo možné jej doručiť predvolanie na pojednávanie, na výzvy
súdu nereagovala, preto súd dospel k záveru, že nie je spôsobilá riadne zastupovať svojich klientov a
poskytnúť im v konaní náležitú ochranu ich uplatňovaných práv. S poukazom na uvedené mal súd za
preukázané, že v nastali okolnosti v zmysle § 89 ods. 2 CSP, preto uznesením č. k. 16C/144/2011-184 zo

dňa 24.10.2018 rozhodol, že zastupovanie žalobcov v 1. a 2. rade Ing. C. S., bytom Z. XX, E. nepripúšťa.

9. Po vykonanom dokazovaní prvoinštančný súd zistil, že dňa 2.5.2006 žalobcovia v právnom postavení
dlžníkov a žalovaný v 1. rade ako veriteľ uzavreli Zmluvu o úvere, na základe ktorej žalovaný v 1.
rade poskytol žalobcom v 1. a 2. rade úver vo výške 300 000 Sk. V čl. I. uvedenej Zmluvy o úvere

bolo uvedené, že úver činí s navŕšením o úroky vo výške 5 % mesačne pohľadávku voči dlžníkovi vo
výške 660 000 Sk. Splatnosť úveru a úrokov bola stanovená najneskôr do 2.5.2008. Podľa splátkového
kalendára obsiahnutého v čl. XII. Zmluvy o úvere bola splatnosť jednotlivých splátok dojednaná tak, že 1.
splátka vo výške 15 000 Sk bola splatná k 2.5.2006, 2. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.6.2006, 3. splátka
vo výške 15 000 Sk k 2.7.2006, 4. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.8.2006, 5. splátka vo výške 15 000

Sk k 2.9.2006, 6. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.10.2006, 7. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.11.2006,
8. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.12.2006, 9. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.1.2007, 10. splátka vo
výške 15 000 Sk k 2.2.2007, 11. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.3.2007, 12. splátka vo výške 15 000 Sk
k 2.4.2007, 13. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.5.2007, 14. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.6.2007, 15.
splátka vo výške 15 000 Sk k 2.7.2007, 16. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.8.2007, 17. splátka vo výške

15 000 Sk k 2.9.2007, 18. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.10.2007, 19. splátka vo výške 15 000 Sk k
2.11.2007, 20. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.12.2007, 21. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.1.2008, 22.
splátka vo výške 15 000 Sk k 2.2.2008, 23. splátka vo výške 15 000 Sk k 2.3.2008, 24. splátka vo výške
15 000 Sk k 2.4.2008 a 25. splátka vo výške 300 000 Sk bola splatná k 2.5.2008. Podľa článku II. bodu
2 Zmluvy o úvere úver a úroky budú splatné v prvom rade finančnými prostriedkami a v prípade, ak to

nebude možné, prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Pre prípad splatenia nesplatenej časti
úveru a úrokov prevodom nehnuteľnosti je dohodnuté, že sa prevedie vlastnícke právo k nehnuteľnosti
na veriteľa. Ak táto skutočnosť nastane, záväzok dlžníka splácať ďalej úver a úroky zaniká. Po splatení
úveru a úrokov (či už prevodom vlastníctva k nehnuteľnosti alebo finančnými prostriedkami) je dlžník
povinný uhradiť aj všetky ostatné finančné záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy ako napr. zmluvné pokuty

aleboúrokyzomeškaniaainépoplatkyaktakétovznikliaveriteľsiichnárokuje.Dlžníkjepovinnýuhradiť
všetky ostatné finančné záväzky ako napr. zmluvné pokuty alebo úroky z omeškania aj v prípade, ak by
nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorou je tento úver a úroky zabezpečený. Podľa
čl. II bodu 4 Zmluvy o úvere pre prípad splatenia nesplatenej časti úveru a úrokov definitívnym prevodomvlastníckeho práva k nehnuteľnosti na veriteľa sa účastníci dohodli, že zaniká nárok dlžníka na vrátenie
uhradenej časti úveru a úrokov. Veriteľ a dlžník sa dohodli, že definitívnym prevodom vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti na veriteľa sú týmto dňom (dňom oznámenia správe katastra) vysporiadané nesplatené

úroky a úver k tomuto dňu. Za nadobúdaciu cenu nehnuteľnosti sa bude považovať výška pohľadávky
ku dňu definitívneho prevodu vlastníckeho práva. Ak táto skutočnosť nastane, záväzok dlžníka splácať
ďalej úver a úroky zaniká. Ostatné úroky, ak takéto existujú, veriteľ dlžníkom pre tento prípad odpúšťa,
s čím dlžník súhlasí. Podľa čl. VII. druhá veta Zmluvy o úvere veriteľ môže v súlade s Občianskym
zákonníkom použiť svojpomoc na vypratanie hore uvedenej nehnuteľnosti.

10. Dňa 2.5.2006 podpísali žalobcovia v 1. a 2. rade so žalovaným v 1. rade tiež Zmluvu o zabezpečení
záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam, v ktorej je v čl. I uvedené, že žalovaný v 1. rade ako
nadobúdateľ poskytol žalobcom v 1. a 2. rade ako prevádzajúcim na základe Zmluvy o úvere zo dňa
2.5.2006 úver vo výške 300 000 Sk, ktorý činí s navŕšením o úroky pohľadávku voči prevádzajúcemu
vo výške 660 000 Sk. Splatnosť úveru v prípade riadneho splatenia splátok je stanovená najneskôr

do 2.5.2008. Podľa čl. II. tejto zmluvy na zabezpečenie uspokojenia pohľadávky nadobúdateľa,
prevádzajúci prevádza v prospech nadobúdateľa vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV
č. XXX pre katastrálne územie X., obec X., okres Nitra: rodinný dom s.č. 361 postavený na parcele č.
1070/5 a pozemky: parcela č. 1070/5 ako zastavané plochy a nádvoria o výmere 360 m2, parcela č.
1070/6 ako záhrady o výmere 540 m2, ďalej bližšie vymedzeným v uvedenom článku zmluvy. Podľa čl.

VII. ods. 1 prvej vety Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam v prípade, že
prevádzajúci neuspokojí pohľadávku nadobúdateľa, najmä neuhradí v dohodnutej lehote plnú hodnotu
úveru a úrokov alebo ak nastane skutočnosť uvedená v článku V. ods. a), b), c) alebo ak neuhradí
včas dve po sebe idúce splátky podľa splátkového kalendára uvedeného v čl. XII. Zmluvy o úvere,
alebo jednu splátku po dobu dlhšiu ako tri mesiace, prípadne uhradí len časti splátok, nadobúdateľ

môže vyhlási úver okamžite splatným v celom jeho neuhradenom zostatku spolu s neuhradenými
úrokmi a má právo stať sa definitívne vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Podľa čl. VII. ods. 2
prvej vety Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam v prípade definitívneho
prevodu vlastníckeho práva sa za nadobúdaciu cenu nehnuteľnosti bude považovať výška pohľadávky
prevádzajúceho ku dňu definitívneho prevodu vlastníckeho práva. Podľa čl. VII. ods. 3 prvej vety

Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam účastníci sa dohodli, že definitívnym
prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na nadobúdateľa zaniká nárok prevádzajúceho na
vrátenie uhradenej časti zabezpečovanej pohľadávky. Podľa čl. VII. ods. 4 Zmluvy o zabezpečení
záväzku prevodom práva k nehnuteľnostiam prevádzajúci sa zaväzuje, že ak sa nadobúdateľ stane
definitívnym vlastníkom nehnuteľnosti v zmysle predchádzajúceho odseku, na výzvu nadobúdateľa

okamžite vyprace nehnuteľnosť a kľúče od nej okamžite odovzdá nadobúdateľovi. V prípade porušenia
tejto povinnosti sa účastníci dohodli, že prevádzajúci je povinný zaplatiť nadobúdateľovi zmluvnú pokutu
vo výške 30 % z výšky poskytnutého úveru, minimálne však 50 000 Sk. Táto zmluvná pokuta sa zvyšuje
o 2 000 Sk za každý deň až do splnenia si povinnosti uvedenej v čl. VII. t.j. vypratanie nehnuteľnosti
a odovzdanie kľúčov nadobúdateľovi. Podľa čl. VII. ods. 5 Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom

práva k nehnuteľnostiam prevádzajúci súhlasí, aby v prípade, ak poruší svoju povinnosť vyplývajúcu
z predchádzajúceho odseku tohto článku spočívajúcu v povinnosti bezodkladne vypratať nehnuteľnosť
a kľúče od nej odovzdať nadobúdateľovi, bola použitá svojpomoc podľa § 6 Občianskeho zákonníka
a nehnuteľnosť mu bola primeraným spôsobom odňatá. Náklady na túto dovolenú svojpomoc znáša v
celom rozsahu prevádzajúci a pripočítavajú sa jeho dlhu voči nadobúdateľovi.

11. Poukázal na ust. § 80 písm. c/ OSP s tým, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení
v zmysle ustanovenia je základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, bez jeho
existencie vylúčené zaoberať sa takouto žalobou vecne tak, ako to napokon konštatoval okresný súd.
Žalobcovia majú naliehavý právny záujem aj na určení neplatnosti Zmluvy o zabezpečení záväzku

prevodom práva k nehnuteľnosti, a to z dôvodu, že práve na základe uvedenej zmluvy a následne na
základe zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k prevodu vlastníckeho práva zo žalobcov na žalovaného
v 2. rade, pričom uvedené nehnuteľnosti sú jediným obydlím žalobcov a ich rodinných príslušníkov. S
poukazom na uvedené skutočnosti má súd za to, že žalobcovia nemôžu dosiahnuť zmenu vlastníckeho
práva k predmetným nehnuteľnostiam iným spôsobom ako rozhodnutím súdu o určení vlastníckeho

práva k predmetným nehnuteľnostiam, event. s poukazom na ustanovenie § 34 ods. 2 zákona č.
162/1995 Z. z. rozhodnutím súdu o neplatnosti zmlúv, ktoré boli podkladom pre vykonanie zápisu v
katastri nehnuteľností.12. Prípustnosť žalobou požadovaného určenia možno okrem iného vyvodiť aj s poukazom na
novelizované ustanovenie § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 129/2010 Z.

z.), ktorý v odseku 4 s účinnosťou od 1.1.2018 spotrebiteľom umožnil domáhať sa pred súdom určenia
neplatnostizmluvyospotrebiteľskomúverealebourčeniabezúročnostiabezpoplatkovostiposkytnutého
spotrebiteľského úveru žalobou.

13. Právny vzťah žalobcov a žalovaného v 1. rade vzniknutý na základe Zmluvy o úvere zo dňa 2.5.2006

spadá pod úpravu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka,
uzavretú úverovú zmluvu teda súd posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu.

14. Po preskúmaní jednotlivých náležitostí Zmluvy o úvere súd zistil, že zmluva vo svojich podstatných
náležitostiach odporuje zákonu, zákon obchádza a v neposlednom rade sa aj prieči dobrým mravom a
z tohto dôvodu je tento právny úkon absolútne neplatným.

15. V Zmluve o úvere si strany dojednali zmluvný úrok vo výške 5 % mesačne, čo predstavuje ročný úrok
vo výške 60 %, a toto je niekoľkonásobne viac ako priemerná úroková miera pri spotrebiteľských úveroch
obdobného druhu v bankovom sektore v čase uzavretia Zmluvy o úvere. Z informácií dostupných na
portáli Národnej banky Slovenska - Priemerné úrokové miery z úverov obchodných bánk súd zistil,

že v mesiaci máj 2006, t. j. v čase podpisu zmluvy bola priemerná úroková sadzba spotrebiteľských
a ostatných úverov so splatnosťou od 1 do 5 rokov vo výške 11,11 % ročne. V danom prípade si
strany dojednali úrokovú sadzbu vo výške 60 % ročne, čo je viac ako päťnásobok priemernej sadzby.
Dohodnuté úroky súd považuje za rozporné s dobrými mravmi. Zmluva o úvere je odplatnou zmluvou
a vady zmluvy sa v danom prípade týkajú jej podstatných obsahových náležitostí, preto zakladajú jej

absolútnu neplatnosť ako celku s poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.

16. Podľa názoru súdu už vadnosť jednej z podstatných náležitostí zmluvy (v tomto prípade dojednanie
odplaty vo forme neprimeraného úroku) spôsobuje jej absolútnu neplatnosť, súd pre úplnosť dopĺňa,
že úverová zmluva obsahuje aj niekoľko ďalších ustanovení, ktoré svojou podstatou možno považovať

za rozporné s dobrými mravmi. Ako neprijateľnú zmluvnú podmienku súd vyhodnotil dohodu strán
obsiahnutú v čl. II. ods. 2 Zmluvy o úvere, v zmysle ktorého ustanovenia úver a úroky budú splatné
v prvom rade finančnými prostriedkami a v prípade, ak to nebude možné, prevodom vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti. Pre prípad splatenia nesplatenej časti úveru a úrokov prevodom nehnuteľnosti
je dohodnuté, že sa prevedie vlastnícke právo k nehnuteľnosti na veriteľa. Ak táto skutočnosť nastane,

záväzok dlžníka splácať úver a úroky zaniká. Po splatení úveru a úrokov je dlžník povinný uhradiť
aj všetky ostatné finančné záväzky vyplývajúce z tejto zmluvy ako napr. zmluvné pokuty alebo úroky
z omeškania a iné poplatky, ak takéto vznikli a veriteľ si ich nárokuje. V nadväznosti prax súdy SR,
ktoré vo viacerých prípadoch potvrdili nezákonnosť konania veriteľov a určovacími výrokmi určili za
vlastníkov zabezpečovacím prevodom práva a prepadnou klauzulou nadobudnutých nehnuteľností

práve pôvodných spotrebiteľov ako skutočných vlastníkov (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
1 MCdo 1/2009, alebo sp. zn. 3Cdo 144/2010 a pod.), bolo zákonom č. 379/2008 Z. z. s účinnosťou
od 1.11.2008 do Občianskeho zákonníka zaradené nové ustanovenie § 53 ods. v zmysle ktorého
je zabezpečenie splnenia záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho
prevodu práva pri spotrebiteľskej zmluve neprípustné. Ustanovenie odseku 7 Občianskeho zákonníka

predstavuje v poradí ďalšiu kogentnú ochrannú normu určenú na ochranu práv spotrebiteľa, ktorá bola
zavedená titulom hrubého zneužívania zabezpečovacieho prevodu práva v spotrebiteľských záväzkoch.

17. Samotná podstata ustanovenia odseku 7 je daná zákazovou normou, v zmysle ktorej bol
zabezpečovací prevod práva ako zabezpečovací inštitút vylúčený z použitia v spotrebiteľských

záväzkoch, ak predmetom zabezpečenia z plnenia záväzku mala byť nehnuteľnosť. Zákonodarca
uvedený zákaz normoval termínom „neprípustné“. Od účinnosti uvedenej zmeny preto nebolo možné
platne dojednať zabezpečenie spotrebiteľského záväzku prevodom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Uvedená zákonná zmena bola zavedená v nadväznosti na skoršiu zákonnú úpravu vykonanú zákonom
č. 568/2008 Z. z. ktorou bol podstatným spôsobom v § 553 - 553e OZ zmenený a upravený

zabezpečovací prevod práva všeobecne. Keďže však táto právna úprava účinná od 1.1.2008 nebola
dostatočná a nezabezpečovala adekvátnu ochranu práv spotrebiteľa, došlo k explicitnému vylúčeniu
zabezpečenia záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti. Hoci v čase uzavretia Zmluvy o úvere a Zmluvy
o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti Občiansky zákonník neobsahoval výslovnýzákaz zabezpečiť záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy prostredníctvom zabezpečovacieho prevodu práva
k nehnuteľnosti, v prípade, ak sa strany na zriadení zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti dojednali, malo ísť v prvom rade o inštitút zabezpečovací a nie uhradzovací a samotné

zabezpečenie muselo byť primerané povinnosti, ktorej splnenie sa zabezpečovalo. Uvedené zákonné
predpoklady v danom prípade neboli splnené. Podľa názoru súdu je hodnota pohľadávky a hodnota
zabezpečenia v hrobom nepomere.

18. Z vyjadrení žalobcov, ktoré žalovaní nerozporovali mal súd preukázané, že hodnota nehnuteľnosti,

ktorá bola predmetom zabezpečenia bola vo výške 1 200 000 eur, kým výška plnenia, ktoré žalovaný
v 1. rade žalobcom poskytol bola 300 000 Sk a títo mu v zmysle Zmluvy o úvere mali vrátiť sumu
660 000 Sk. Je všeobecne známe, že banky pri úveroch zabezpečovaných nehnuteľnosťami bežne
poskytnú úver do výšky 70 % z hodnoty zábezpeky, t. j. za maximálne a obvyklé peňažné krytie je
úverovzabezpečovanýchnehnuteľnostímožnopovažovaťkrytievrozsahu140%zposkytnutéhoúveru.
Krytie presahujúce túto výšku vytvára hrubý nepomer a je v rozpore s dobrými mravmi, čo v zmysle §

39 Občianskeho zákonníka spôsobuje neplatnosť právneho úkonu. Za neplatné pre rozpor s dobrými
mravmi považuje súd tiež zmluvné dojednanie, ktoré umožňuje zánik vlastníctva pôvodného vlastníka
k nehnuteľnosti bez ohľadu na výšku nesplateného dlhu v čase, keď sa prevod vlastníckeho práva na
veriteľa stane nepodmieneným svojim účelom a obsahom. Za neprijateľnú a v rozpore s dobrými mravmi
súd preto považuje aj podmienku v čl. II. bod 4 Zmluvy o úvere, v zmysle ktorého je umožnený definitívny

prechod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na veriteľa bez ohľadu na výšku zostatku nesplateného
dlhu. Takéto dojednanie vylučuje ďalšie vyporiadanie medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade v prípade,
že sa žalovaný v 1. rade stane vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti a hodnota predmetu zabezpečenia
presiahne výšku zabezpečovanej pohľadávky.

19. Súd poukázal tiež na neprimerané dojednanie o zmluvných pokutách uvedené v čl. IV. ods. 1 Zmluvy
oúvere,vzmyslektoréhoustanoveniajeveriteľoprávnenýdlžníkovivomeškaníúčtovaťzmluvnúpokutu
vo výške 30 % z hodnoty splátky, minimálne vo výške 10 000 Sk za každý jeden prípad omeškania. V
rozpore s dobrými mravmi je aj ust. čl. IV. bod 5 ohľadne zmluvnej pokuty dohodnutej vo výške 30 %
z úveru, minimálne 50 000,- Sk, ktorá sa zvyšovala denne o 2 000,- Sk, ktorá sankcia je neprimerane

vysoká k porušeniu záväzku vyplývajúceho z článku VII. teda vypratať nehnuteľnosť, ktorá zabezpečuje
poskytnutý úver a odovzdať ju veriteľovi. Tieto sankcie súd považuje za neprimerané povinnosti, ktorej
splnenie majú zabezpečovať.

20. Za neprijateľnú zmluvnú podmienku súd považuje aj dohodu obsiahnutú v čl. VII. druhej vety Zmluvy

o úvere, v zmysle ktorého veriteľ môže v súlade s Občianskym zákonníkom použiť svojpomoc na
vypratanie hore uvedenej nehnuteľnosti, čo je v rozpore s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka.

21. Vzhľadom na neplatnosť Zmluvy o úvere je neplatnou i Zmluva o zabezpečení záväzku prevodom
práva k nehnuteľnosti, ktorá je od úverovej zmluvy odvodená, a teda má akcesorickú povahu vo vzťahu

k úverovej zmluve. V predmetnej Zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti
absentujú podstatné náležitosti viažuce sa k predmetu tohto právneho úkonu, a to určenia spôsobu,
ktorým by sa mala naplniť uhradzovacia funkcia zaisťovaného prevodu práva, resp. akým spôsobom
sa má vykonať speňaženie zaisteného prevodu práva a v akom rozsahu má právo dlžník na vyplatenie
rozdielu. Súd považuje za absolútne neprípustné dojednanie, podľa ktorého mali strany Zmluvy o

zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti súhlasiť s tým, aby sa za nadobúdaciu cena
nehnuteľnosti považovala výška pohľadávky prevádzajúceho ku dňu definitívneho prevodu vlastníckeho
práva (čl. VII. bod 2 uvedenej zmluvy). Aj keď ust. § 553 odsek 1 Občianskeho zákonníka v znení do
31.12.2007 neuvádzalo výpočet zákonných náležitostí pri uzatvorení tejto zmluvy, je nepochybné, že
ani pre platnosť tohto druhu zmlúv nemohlo prísť k obchádzaniu všeobecných náležitostí uvedených

v § 37 odsek 1 a v § 39 Občianskeho zákonníka. Ako už súd uviedol vyššie, hodnota predmetu
zabezpečovania je v hrubom nepomere k zabezpečovanej pohľadávke ako hlavného záväzku, pretože
hodnota nehnuteľnosti je niekoľko násobne vyššia. S poukazom tieto ako aj na vyššie uvádzané
skutočnosti súd považuje za absolútne neplatnú z dôvodu rozporu s dobrými mravmi aj Zmluvu o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti.

22. Súd naviac zdôrazňuje, že okolnosti, za ktorých boli obidve predmetné zmluvy uzavreté nasvedčujú
tomu, že sa nimi sledovalo predovšetkým získanie majetku žalobcov v nepochybne väčšej hodnote
ako bola výška plnenia žalobcov z úverovej zmluvy. Konanie žalovaného v 1. rade pri uzatváraníZmluvy o úvere a Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti súd považuje za
obchádzanie zákona. Obchádzaním zákona je i postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby
svojim správaním dosiahol výsledok právnou normou nežiaduci a nepredvídaný. Takýmto postupom je

aj konanie, ktorého výsledkom je dosiahnutie možné prechodu dlžníkovho vlastníctva k jeho majetku
v nepochybne v ďaleko väčšej hodnote, než je výška jeho peňažného záväzku z uzavretej úverovej
zmluvy. Spotrebiteľ si požičiava peňažné prostriedky preto, lebo nemôže za službu alebo tovar, ktoré
potrebuje, zaplatiť z vlastných prostriedkov (naraz vyššiu suma peňazí). Následne, po získaní úveru,
môže zo svojho príjmu vrátiť požičané peniaze len takým spôsobom, že dlh spláca časťou svojho príjmu,

ktorá mu ostáva po zaplatení nevyhnutných životných nákladov. U spotrebiteľa, ktorý je odkázaný na
úver300000Sk(9958,17eura)väčšinouniejepredpoklad,abypoprisplácaníúveru(aplateníživotných
nákladov) ušetril toľko, aby bol schopný naraz zaplatiť 300 000 Sk (9 958,17 eura), v tomto prípade 25.
splátku úveru. Takúto situáciu využívajú nebankové subjekty a neprimerane sankcionujú neschopnosť
spotrebiteľa vrátiť požičané peniaze. V danom prípade žalovaný v 1. rade pri formulovaní úverovej
zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou, keď splatnosť úveru rozložil tak, že žalobcovia mali

zaplatiť 24 splátok po 15 000 Sk (497,90 eura) a 25. splátku vo výške 300 000 Sk (9 958,17 eura).
Priemerný spotrebiteľ nie je schopný (už z hore uvedených dôvodov) takúto dohodu splniť a veriteľ ho
neustále sankcionuje, jeho dlh napriek tomu, že ho čiastočne splnil neustále narastá až tak, že môže
prísť aj o nehnuteľnosť, o svoje obydlie, čo je neprípustné.

23. Súd je vo všeobecnosti zástancom teórie zachovania platnosti zmlúv a neplatnosť zmluvy by mala
byť len akási posledná možnosť riešenia vadnosti právneho úkonu. V konečnom dôsledku prevažne
nie je ani v záujme samotného spotrebiteľa vysloviť neplatnosť zmluvy ako celku, pretože by stratil
možnosť splátok vzhľadom na povinnosť vrátiť vzájomné plnenie (čo neplatí v prejednávanom prípade,
keďže tu nastala zročnosť celého plnenia). Predmetná zmluva však vykazuje závažné vady a je

mimoriadne nebezpečná pre spotrebiteľov a za žiadnych okolností nie je v spoločnosti udržateľná,
umožňuje zbavovať spotrebiteľov ich majetku s využitím inštitútu zakázaných neprijateľných zmluvných
podmienok. Plošné používanie takejto zmluvy ako štandardnej typovej, evidentne zakladá nekalú
obchodnú praktiku, ktorá je zakázaná (§7 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z.). V prejednávanej veci je
preto potrebné konštatovať neplatnosť Zmluvy o úvere a Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom

práva k nehnuteľnosti zo dňa 2.5.2006 uzavretej medzi účastníkmi ako celku. Ak je určitý úkon absolútne
neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov
spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť,
či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod
zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z

úradnej povinnosti - ex officio).

24. Vzájomnou žalobou doručenou súdu dňa 9.9.2011 rozšírenou podaním zo dňa 21.8.2012 a
upresnenou podaním z 4.7.2013 sa žalovaný v 2. rade domáha od žalobcov zaplatenia sumy 4 672,77
eura s úrokmi z omeškania titulom nezaplatenia zostávajúcej časti žalobcom poskytnutého úveru. Z

vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalovaný v 1. rade poskytol žalobcom úver vo výške
300 000 Sk (9 958,17 eura), z ktorej sumy mu žalobcovia uhradili sumu vo výške 105 001,16 Sk (3
485,40 eura). Uvedenú sumu mal súd preukázanú zo vzájomnej žaloby žalovaného v 2. rade, ktorú
žalobcovia nenamietali a táto korešponduje aj s vyjadreniami samotných žalobcov, ktorí už v podanej
žalobe uviedli, že žalovanému v 1. rade úver splácali v rámci svojich možností a takto mu mali uhradiť 7

alebo 8 splátok po 15 000 Sk (7 x 15 000 Sk = 105 000 Sk). Uhradenie vyššej sumy ako tvrdil žalovaný v
2. rade súd preukázané nemal. Vo vzájomnej žalobe žalovaný v 2. rade ďalej uviedol, že mu žalobcami
mala byť uhradená suma vo výške 1 800 eur. Spolu tak úhrady žalobcov predstavujú sumu vo výške 5
285,40 eura (3 485,40 eura + 1 800 eur = 5 285,40 eura). Vzájomnou žalobou sa žalovaný v 2. rade ako
nový veriteľ pohľadávky zo Zmluvy o úvere domáha od žalobcov zaplatenia sumy vo výške 4 672,77

eura predstavujúcej rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru vo výške 300 000 Sk (9 958,17 eura) a
sumou úhrad vykonaných žalobcami (9 958,17 eura - 5 285,40 = 4 672,77 eura), ktorú uvedenú sumu
súd žalovanému v 2. rade priznal. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že Zmluva o úvere je
neplatným právnym úkonom, a preto nárok žalovaného v 2. rade voči žalobcovi súd posúdil s poukazom
na ust. § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka ako bezdôvodné obohatenie, ktoré sú žalobcovia

povinní žalovanému v 2. rade vydať, a to spolu s príslušenstvom pozostávajúcim z úroku z omeškania.
Žalovaný vo vzájomnej žalobe ani v jej doplnení neuviedol, na základe akých ustanovení platných
právnych predpisov dospel k výpočtu sadzby úroku z omeškania vo výške 14,25 %. V nadväznosti na
znenie § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2008 a v nadväznosti nahistorický časový rad sadzieb ECB, ktoré súd zistil z internetového portálu Národnej banky Slovenka
bola najvyššia prípustná výška úrokov z omeškania pre občianskoprávne vzťahy v prípade omeškania,
ktoré vzniklo v čase od 25.4.2007 do 28.10.2008 limitovaná sadzbou vo výške 8,5 %. Pokiaľ žalovaný

v 2. rade požadoval od žalobcov zaplatenie úrokov z omeškania v sadzbe vo výške 14,25 %, súd mu
úroky z omeškania nad platnými právnymi predpismi stanovenú sadzbu nemohol priznať, a preto súd
nárok žalovaného v 2. rade na zaplatenie úrokov z omeškania v sadzbe presahujúcej 8,50 % zamietol.
Žalovaný v 2. rade si nárok úroky uplatnil počnúc dňom 3.5.2008, t.j. dňom nasledujúcim po splatnosti
záväzku z neplatnej Zmluvy o úvere. Dátum splatnosti poslednej splátky úveru podľa neplatnej Zmluvy

o úvere (2.5.2008) nebol vzhľadom na neplatnosť Zmluvy o úvere podľa názoru súdu rozhodujúci pre
posúdenie vzniku omeškania s vrátením peňažných prostriedkov na strane žalobcov, preto v tejto časti
súd vzájomnej žalobe nevyhovel v celom rozsahu. V danom prípade splatnosť nároku nastáva podľa §
563 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený
právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o
plnenie veriteľ požiadal. Žalovaný v 2. rade si nárok na vrátenie peňažných prostriedkov z poskytnutého

úveru voči žalobcom uplatnil až podaním vzájomnej žaloby doručenej súdu dňa 9.9.2011 a ani v tejto sa
voči žalobcom nedomáhal vrátenia istiny úveru s príslušenstvom pozostávajúcim z úroku z omeškania.
Nároknaúrokyzomeškaniasižalovanýv2.radevočižalobcomuplatnilažvoznámenízodňa21.8.2012
doručeným súdu dňa 24.8.2012, v ktorom uviedol, že pôvodne si vo vzájomnom návrhu nárok na úroky z
omeškania neuplatnil, avšak svoj postoj prehodnotil a vzájomný návrh rozširuje aj o úroky z omeškania.

Z tohto dôvodu súd za kvalifikovanú výzvu za zaplatenie úrokov z omeškania považoval až oznámenie
žalovaného v 2. rade, ktorým si voči žalobcom nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil, ktoré
bolo dňa 24.7.2013 doručené zástupkyni žalobcov spolu s uznesením č. k. 16C/144/2011-122 zo dňa
16.7.2013 o pripustení rozšírenia vzájomnej žaloby o úroky z omeškania. S poukazom na uvedené
skutočnosti súd žalovanému v 2. rade priznal nárok na úroky z omeškania dňom nasledujúcim po

doručení predmetného oznámenia zástupkyni žalobcov, t. j. dňom 25.7.2013 a v zostávajúcej časti súd
nárok žalovaného v 2. rade na úroky z omeškania zamietol.

25. Dátum splatnosti poslednej splátky úveru podľa neplatnej Zmluvy o úvere (2.5.2008) nebol vzhľadom
na neplatnosť Zmluvy o úvere podľa názoru súdu rozhodujúci pre posúdenie vzniku omeškania s

vrátením peňažných prostriedkov na strane žalobcov, preto v tejto časti súd vzájomnej žalobe nevyhovel
v celom rozsahu. V danom prípade splatnosť nároku nastáva podľa § 563 Občianskeho zákonníka.
Podľa tohto ustanovenia, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo
určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Žalovaný v 2. rade si nárok na vrátenie peňažných prostriedkov z poskytnutého úveru voči žalobcom

uplatnil až podaním vzájomnej žaloby doručenej súdu dňa 9.9.2011 a ani v tejto sa voči žalobcom
nedomáhal vrátenia istiny úveru s príslušenstvom pozostávajúcim z úroku z omeškania. Nárok na
úroky z omeškania si žalovaný v 2. rade voči žalobcom uplatnil až v oznámení zo dňa 21.8.2012
doručeným súdu dňa 24.8.2012, v ktorom uviedol, že pôvodne si vo vzájomnom návrhu nárok na úroky z
omeškania neuplatnil, avšak svoj postoj prehodnotil a vzájomný návrh rozširuje aj o úroky z omeškania.

Z tohto dôvodu súd za kvalifikovanú výzvu za zaplatenie úrokov z omeškania považoval až oznámenie
žalovaného v 2. rade, ktorým si voči žalobcom nárok na zaplatenie úrokov z omeškania uplatnil, ktoré
bolo dňa 24.7.2013 doručené zástupkyni žalobcov spolu s uznesením č. k. 16C/144/2011-122 zo dňa
16.7.2013 o pripustení rozšírenia vzájomnej žaloby o úroky z omeškania. S poukazom na uvedené
skutočnosti súd žalovanému v 2. rade priznal nárok na úroky z omeškania dňom nasledujúcim po

doručení predmetného oznámenia zástupkyni žalobcov, t. j. dňom 25.7.2013 a v zostávajúcej časti súd
nárok žalovaného v 2. rade na úroky z omeškania zamietol.

26. Súd žalobu v časti zaplatenia primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého zaplatenia sa
žalobcovia domáhali voči žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade zamietol. Samotné právo

na primerané zadosťučinenie vzniká na základe právnej skutočnosti, ktorou je zákon, ak sú splnené
podmienky stanovené zákonom. Týmito podmienkami sú, že spotrebiteľ aktívne ako žalobca uplatní
na súde porušenie práv a povinností určených na jeho ochranu proti porušiteľovi a je úspešný,
pričom o úspechu sa dá uvažovať až keď je o tom právoplatne rozhodnuté. V tomto vyjadrení je
obsiahnutý aj výklad k zákonnej podmienke úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti v

predchádzajúcom konaní a to tým spôsobom, že spotrebiteľ musí byť v postavení žalobcu a v prípade,
ak je v pozícii žalovaného len vtedy, ak v konaní vzniesol vzájomný návrh a bol so svojim vzájomným
návrhom úspešný. V prejednávanej veci nemožno v čase rozhodnutia súdu poukázať na nijaké
právoplatne skončené konanie, ktoré by potvrdilo úspešné uplatnenie práva žalobcov. Pokiaľ aj súd vovýrokoch I. a II. tohto rozsudku rozhodol o neplatnosti tam uvedených zmlúv, toto rozhodnutie súdu
nie je v čase vydania tohto rozsudku zároveň právoplatným, a preto podmienka úspešného uplatnenia
práva žalobcov nie je splnená. Súd uplatnený nárok považuje za nedôvodný aj z iných okolností.

Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia plní totiž satisfakčnú funkciu pre spotrebiteľa a má aj
sankčnú funkciu, ktorou sa postihuje nepoctivý dodávateľ. V súvislosti so satisfakciou pre spotrebiteľa
je potrebné si ujasniť podstatu tohto inštitútu a vysvetliť pojem „zadosťučinenie“. Tým je náprava krivdy
(viď. Krátky slovník slovenského jazyka). Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia je upravený aj
v rámci ochrany osobnosti v § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom v tomto smere je už rozsiahla

judikatúra, ktorá ustálila, že primerané finančné zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie
spôsobenej nemajetkovej ujmy. Napokon aj v dôvodovej správe k § 3 ods. 5 vety tretej zákona č.
250/2007 Z. z. sa uvádza, že finančné zadosťučinenie je záverečným prostriedkom ochrany spotrebiteľa
v prípade, že preventívne pôsobenie neplní svoj účel, aby boli nahradené alebo zmiernené následky. Z
týchto skutočností možno vyvodiť, že finančné zadosťučinenie je možno priznať len vtedy, ak porušenie
práva alebo povinnosti vo vzťahu k spotrebiteľovi mu spôsobilo nejakú ujmu. Súd teda nepovažuje za

rozhodujúceto,žespôsobenieujmyniejeuvedenéakopredpokladpriznaniafinančnéhozadosťučinenia
priamo v zákone, ale za rozhodujúce považuje to, že táto skutočnosť vyplýva zo samotnej podstaty
zadosťučinenia. Pri posudzovaní nároku žalobcu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
súdprihliadnenavšetkyokolnostiveci,najmänato,žeideovyrovnanieujmypostihnutého,žalobcu,aže
ide o určitú sankciu postihujúcu toho, kto závadne konal, žalovaného. Možnými hľadiskami sú napríklad

intenzita a dĺžka trvania závadného konania, dosah tohto konania, okruh subjektov, ktorých mohlo toto
konanie žalovaného zasiahnuť a pod. Ďalej súd prihliadne na to, aby náhrada ujmy predstavovala
aj určitú satisfakciou za stav, ktorý musel žalobca týmto konaním žalovaného strpieť. Je potrebné
poznamenať, že sama povaha tejto ujmy priame jej vyčíslenie neumožňuje, preto žalobca nemusí
predložiť dôkazy o existencii ujmy, stačí len, ak súd má za preukázané, že táto ujma tu je (Uznesenie

NS SR 6 Obo/302/2016).

27.Zosamotnéhoinštitútuprimeranéhofinančnéhozadosťučineniavyplýva,žeideoprostriedokslúžiaci
k reparácii ujmy, ktorá mala byť konaním spôsobená, tu však žiadna ujma nevznikla. Žalobcovia
disponujú finančnými prostriedkami žalovaného v 2. rade už dlhšiu dobu a užívajú aj nehnuteľnosť, ktorá

bola predmetom Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva. V neistote, na ktorú žalobcovia v
podanej žalobe poukazujú sa títo ocitli vlastnou vinou, na základe vlastného a slobodného rozhodnutia
uzavreli so žalovaným v 1. rade tak Zmluvu o úvere ako aj Zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom
práva k nehnuteľnosti. Zmluvu si neprečítali, neoboznámili sa s jej obsahom a napriek tomu ju podpísali.
Žalobcovia zostali pasívni aj po zistení, že zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, čo mali

žalobcovia zistiť už po doručení splátkového kalendára (ktorý bol mimochodom obsiahnutý aj v texte
samotnej Zmluvy o úvere a to v čl. XII.). Aj po uvedených zisteniach, teda po tom, ako žalobcovia zistili,
že majú žalovanému v 1. rade zaplatiť nie sumu 360 000 Sk, ale sumu 660 000 Sk, žalobcovia neučinili
nijaké právne kroky smerujúce k tomu, aby zabránili vykonaniu zmeny zápisu vlastníckych práv v katastri
nehnuteľností. Naopak, žalobcovia uhrádzali splátky tak ako vedeli a pokiaľ nedošlo k zmene zápisu

vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, nepodnikli nijaké právne kroky. S poukazom na uvedené dospel
súdkzáveru,žežalobcoviasavznačnejmieresamipričinilikvznikuprávnejneistoty,ktorúterazpociťujú
a z týchto dôvodov súd žalobu v časti priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo vzťahu k
žalovanému v 1. rade a žalovanému v 2. rade zamietol.

28. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá
na ich náhradu právo. Súd vychádzal z pomeru úspechu strán sporu v konaní, keď každá strana bola
úspešná v časti. Žalobcovia sa domáhali určenia absolútnej neplatnosti právnych úkonov - Zmluvy o
úvere a Zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti, tiež poskytnutia primeraného
finančného zadosťučinenia. V časti určenia neplatnosti zmlúv boli žalobcovia úspešní, kým v časti

poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia súd žalobu zamietol. Žalovaný v 2. rade bol voči
žalobcom úspešný v časti priznania nároku na zaplatenie zostatku žalobcom požičaných finančných
prostriedkov, a to v celom rozsahu požadovanej istiny a čiastočne i v časti úrokov z omeškania. S
poukazom na čiastočný úspech strán v jednotlivých bodoch žaloby a vzájomnej žaloby súd rozhodol
tak, že žiadnej zo strán ich náhradu nepriznal.

29. Proti tomuto rozsudku v žalobcovi vyhovujúcej časti (I. a II. výrok) podal v zákonnej lehote odvolanie
žalovaný 2/, žiadajúc odvolací súd, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že v priebehu konania zdôraznil, že žalobcoviasú v rámci Zmluvy o úvere v postavení podnikateľov - živnostníkov. Toto tvrdenie opiera predovšetkým
o znenie článku VI. bod 3. Zmluvy o úvere, podľa ktorého žalobcovia ako dlžníci prehlasujú, že
„dôvodom zmluvy o úvere nie je jeho finančná alebo iná tieseň alebo tieseň jemu blízkej osoby“.

Veriteľom poskytnuté peniaze chce vložiť do obchodu za účelom dosiahnutia zisku. Z toho dôvodu nie
je podľa názoru žalovaného 2./ možné posudzovať právny vzťah žalobcov a žalovaného v 2. rade ako
spotrebiteľský, ktorý by mal spadať pod všeobecnú právnu úpravu ust. §§ 52 - 54a zákona 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka a na ňu nadväzujúcu špeciálnu právnu úpravu zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Na právny vzťah je preto podľa názoru žalovaného v 2. rade potrebné

aplikovaťustanovenia§497anasl.,zákonač.513/1991Zb.Obchodnýzákonník.Žalobcoviavystupovali
pri uzavieraní Zmluvy o úvere ako samostatne zárobkovo činné osoby, čo už okrem vyššie citovaného
ČI. VI bod 3. Zmluvy o úvere vyplýva aj zo skutočnosti, že p. A. mal v čase uzatvorenia zmlúv zriadenú
živnosť od roku 2004 a p. A. K. vzniklo živnostenské oprávnenie 26.04.2006, t. j. 7 dní pred podpisom
oboch zmlúv (2.5.2006). Ak fyzická osoba vykonáva úkony smerujúce k začatiu podnikateľskej činnosti
a to krátko pred uzavretím zmluvy o úvere, nemožno ju považovať za spotrebiteľa, uviedol s odkazom

na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 3.7.1997, sp. zn. C-269/95. Zohľadniť by sa pritom mala
povaha a cieľ zmluvy, nie subjektívne postavenie osoby. Ak predstierali postavenie podnikateľov je treba
považovať vzťah za obchod (poukázal na rozhodnutie nemeckého najvyššieho súdu z 22.12.2014, sp.
zn. VII ZR 91/2004). Súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože vychádzal iba z vyjadrení žalobcov
ohľadne ich postavenia.

30. K absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere a zmluvy o zabezpečení záväzku prevodom práva
k nehnuteľnosti uviedol, že keďže súd prvej inštancie rozhodol, že Zmluvy o úvere a Zmluve
o zabezpečovacom prevode práva sú absolútne neplatné, musel logicky rozhodnúť aj o nároku
žalovaného v 2. rade o vydaní bezdôvodného obohatenia vo výške 4 672,77 eura s prísl., ktorého
výška zodpovedá zostávajúcej nesplatenej časti poskytnutého úveru. To znamená, že žalovaný v 2.

rade môže mať exekučný titul a iniciovať začatie exekučného konania, pretože bola aj Zmluva o
zabezpečení záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti vyhlásená za absolútne neplatnú. Okresný úrad
Nitra, katastrálny odbor, by vykonal zmenu na liste vlastníctva, na ktorom je evidovaná nehnuteľnosť
zabezpečená podľa zmluvy tak, že opäť zapíše ako podielových spoluvlastníkov žalobcov. Predmetná
nehnuteľnosť tak môže podliehať exekúcii s tým, že k uspokojeniu pohľadávky žalovaného v 2. rade by

došlo v rámci dražby. Voči žalobcom sú vedené viaceré exekučné konania. Ak by súd prvej inštancie
rozhodol, že len konkrétne ustanovenia Zmluvy o úvere sú neplatné v rozsahu podľa odôvodnenia
Rozsudku a zároveň by ostala v platnosti Zmluva o zabezpečovacom prevode práva, žalovaný v 2.
rade by naďalej ostal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Zároveň by opäť pokračovalo konanie výkon
zabezpečovacieho prevodu práva predajom nehnuteľnosti na dražbe. Je zrejmé, že nehnuteľnosť bude

nevyhnutne podliehať dražbe, pričom každá v odlišnom právne režime. Avšak zatiaľ čo pri exekučnej
dražbe by sa z výťažku uspokojovali trovy exekúcie a ostatné pohľadávky, pri dobrovoľnej dražbe by sa
uspokojovalalenpohľadávkaspríslušenstvomžalovanéhov2.rade,ktorýpodľazákonaodobrovoľných
dražbách znáša nevyhnutné náklady spojené výkonom zabezpečovacieho prevodu práva a aj to výlučne
z vydraženej sumy. Pri absolútnej neplatnosti zaťaží dražba žalobcov v 1. a 2. rade výraznejšie.

31. K odvolaniu žalovaného 2./ sa žalobcovia 1./ a 2./, ani žalovaný 1./ nevyjadrili.
32. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal odvolaním žalovaného 2./ napadnutý
rozsudok v rozsahu výrokov I. a II. a výroku VII. (závislý výrok), postupujúc pritom podľa § 378 ods. 1 a §
380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario, keď v zmysle §
219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej

tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením), a
dospel k tomu záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutej časti vecne správny, preto ho postupom
podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
33. S účinnosťou od 1.7.2016, prijatím zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, došlo v
súlade s § 473 CSP k zrušeniu zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Nová právna úprava

dôsledne dodržiava princíp okamžitej aplikovateľnosti procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že
nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a to aj na konania začaté pred dňom účinnosti CSP
s ustanovenými výnimkami z tohto základného pravidla.
34. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

35. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnomprejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.
36. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
37.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
38. Odvolací súd preskúmaním obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie

dostatočne a správne zistil skutkový stav veci, vec správne (v relevantných častiach) právne posúdil
na základe aplikácie ustanovení príslušných právnych predpisov a následne správne rozhodol o
podanej žalobe tak, ako rozhodol. Pretože sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, vo svojom odôvodnení konštatuje, že poukazuje na správnosť dôvodov
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré nebude opakovať.
39. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že kardinálnou otázkou

v tomto konaní, aj vzhľadom na odvolacie dôvody žalované 2./ bolo postavenie žalobcov 1./ a 2./ ako
účastníkov zmlúv o úvere a o zabezpečovacom prevode práva, a v tom zmysle aj charakter zmluvných
vzťahov. Žalovaný 2./, na rozdiel od záverov prvoinštančného súdu, bol názoru, že žalobcovia 1./ a 2./
nemali postavenie spotrebiteľov.
40. Odvolací súd konštatuje, že v konaní nad všetky pochybnosti nebolo zo strany žalovaného ako

dodávateľa preukázané, že predmetný právny vzťah bolo treba posudzovať výlučne podľa noriem
obchodného, nie spotrebiteľského práva. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že žalobcovia boli
spotrebiteľmi a zmluvný vzťah založený zmluvou o úvere a o zabezpečovacom prevode práva bol
spotrebiteľským právnym vzťahom, ktorý je upravený a regulovaný spotrebiteľskými normami. Odvolací
súd je toho názoru, že v prípade, ak sú pochybnosti o postavení subjektu právneho vzťahu, možno

vykonať súdom (aj ex offo) dokazovanie smerujúce k potvrdeniu alebo rozptýleniu otázky postavenia
subjektov právneho vzťahu. Ak má presvedčenie súdu o spotrebiteľskom právnom vzťahu strana sporu,
ktorá sa odvoláva na iné ako spotrebiteľské postavenie subjektov a (opačný) záver sa snaží vyvrátiť, je
potrebné, aby práve táto (tvrdiaca iné ako spotrebiteľské postavenie) uvedené aj preukázala. Z obsahu
zmlúv nevyplývalo, že by v ich záhlaví boli označení žalobcovia 1./ a 2./ ako osoby podnikajúce na

základe živnostenského, alebo iného ako živnostenského oprávnenia. Uvedené síce nie je jedným
aspektom mozaiky posudzovania charakteru právneho vzťahu, avšak je indikátorom, ktorý bol schopný
v súlade so zvyšnými okolnosťami prípadu zistenými prvoinštančným súdom presvedčiť o skutočnom
charaktere právneho vzťahu. Podľa názoru súdu, nemožno bez ďalšieho, a to bola argumentácia
žalovaného 2./, vyvodzovať iné ako spotrebiteľské postavenie žalobcov zo skutočnosti, že tesne pred

kontraktačným procesom založili živnostenské oprávnenie. Uvedené by malo význam iba vtedy, ak taký
postup žalobcov by priamo súvisel s potrebou vystupovať v právnom vzťahu ako podnikateľ, a zároveň
musí platiť, že uvedené zakladanie živnosti by nebolo len potrebou veriteľa s cieľom vymaniť právny
vzťah zo spotrebiteľskej právnej ochrany. V tomto prípade žalovaný 2./ iné ako spotrebiteľské postavenie
žalobcov 1./ a 2./ nepreukázal.

41. Pokiaľ išlo o čiastočne žalovaným 2./ v odvolaní polemizovaný právny záver prvoinštančného
súdu o absolútnej neplatnosti právnych úkonov, odvolací súd konštatuje, že zásada preferencie
zachovania platnosti právneho úkonu (aj keď samozrejme nejde o konštitutívny účinok preferencie, ale
o deklaratórny) súvisí s obsahom a náležitosťami právneho úkonu. Žalovaný 2./ v odvolaní nenamietal
podstatu dôvodov (rozpor s dobrými mravmi), ktoré viedli k právnemu záveru súdu o absolútnej

neplatnosti zmluvy. Zaoberal sa použiteľnosťou čiastočnej neplatnosti právneho úkonu. V prípade
čiastočnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý sa netýka esenciálnych obsahových náležitostí právneho
úkonu (môže ísť o vedľajšie a náhodilé), je možné uvažovať o aplikácii ust. § 41 OZ, pokiaľ z povahy
právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť
nemožno oddeliť od ostatného obsahu. V prípade vady (a neplatnosti) podstatnej, esenciálnej obsahovej

náležitosti právneho úkonu je pravidelným dôsledkom absolútna neplatnosť (§ 39 OZ), tak ako správne
uzavrel prvoinštančný súd v súvislosti nielen s obsahom vedľajších zložiek zmluvy, ale aj podstatných
týkajúcich sa odmeny za poskytnutý úver.
42. Na margo posledného odvolacieho dôvodu, ktorý sa týkal výraznej ekonomickej nevýhodnosti u
žalobcov v dôsledku konštatovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu vo vzťahu k speňažovaniu

ich nehnuteľnosti dražbou odvolací súd len v krátkosti uvádza, že uvedené úvahy relevanciu v
prejednávanom prípade nemajú.43. S poukazom na uvedené odvolací súd rozhodol v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP tak, ako je
uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Uvedené sa týka aj správnosti rozhodnutia o náhrade trov
prvoinštančného konania (výrok VII.)

44. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
45. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
46. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní.

47. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
48. O náhrade trov tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a § 255
ods. 1 CSP s tým, že v odvolacom konaní úspešným žalobcom nepriznal voči procesne neúspešnému
žalovanému v 2. rade náhradu trov konania, pretože im v konaní trovy nevznikli.

49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).