Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 24, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/41/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118209105
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Brišková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2118209105.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členiek

senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: Štátny fond rozvoja bývania,
Lamačská cesta 8, Bratislava, IČO: 31 749 542, proti žalovaným: 1/ T. W., nar. X. H. XXXX, trvalý
pobyt M. R. P. XX, V., 2/ G. P., nar. X. B. XXXX, trvalý pobyt C. XXXX/XX, V., žalovaní 1/, 2/ zastúpení:
Sidor a partneri, s. r. o., Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970, o 12.837,89 eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaných 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 10. februára 2020 č. k.
17C/75/2018-243, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má voči žalovaným 1/, 2/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil povinnosť žalovaným 1/, 2/ zaplatiť žalobcovi sumu
12.837,89 eur, zmluvný úrok 465,15 eur, zmluvnú pokutu 1.276,09 eur, úrok z omeškania vo výške 8%
zo sumy 14.579,13 eur od 26. júla 2018 do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká
v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Súčasne žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu
trov v rozsahu 100% vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v
rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 2 ods. 1 písm.

a), b) ZoOS (zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení v čase uzatvorenia zmluvy), § 1
ods. 3 písm. p) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, § 2 ods. 1, 2, § 261 ods. 3 písm. d), ods. 4, § 263 ods. 1, § 303, § 305, § 306, § 307
ods. 1, § 330 ods. 2, § 351 ods. 1, 2, § 497, § 502, § 503 ods. 1, § 506, ObZ (Obchodný zákonník č.
513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 544 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v
znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o poskytnutí podpory vo forme úveru
podľa ZoŠF (zákon č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov)

dňa 4. novembra 2002 medzi žalobcom a dlžníkom (pôvodne žalovaným 1/) a žalovanými 1/, 2/ ako
ručiteľmi, na základe ktorej bola dlžníkovi poskytnutá podpora z prostriedkov štátneho fondu vo výške
20.148,71 eur, čerpaním na dohodnutý účel, so základnou úrokovou sadzbou 3,1 %. Splátky úveru
boli dohodnuté v počte 360. Návratnosť splácania záväzku z predmetnej zmluvy bola zabezpečená
ručením tretích osôb, ktoré prehlásili, že dobrovoľne, slobodne a vážne sa rozhodli prijať povinnosť
uspokojiť záväzok dlžníka voči fondu, v celosti alebo nesplatenej časti vrátane úroku. Žalobca však v
dôsledku hrubého porušenia úverovej zmluvy dlžníkom odstúpil od zmluvy, čím sa dlh stal splatným.

Zaslal výzvu na zaplatenie dlhu. Z dôvodu, že na majetok dlžníka (povodne žalovaný 1/) bol vyhlásený
konkurz, konanie bolo voči pôvodnému žalovanému 1/ zastavené podľa § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005
Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Po odpočítaní platieb dlžníkom na
splátku istiny a úrokov, nesplatená istina predstavovala 12.837,89 eur a úroky 465,15 eur. Súd prvejinštancie dospel k záveru, že v posudzovanej veci sa nejedná o vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy, keďže
činnosť žalobcu nie je obchodnou alebo inou podnikateľskou činnosťou, pretože podľa § 4 ods. 1 ZoŠF
prostriedky štátneho fondu možno použiť len na štátnu podporu poskytovanú na účel uskutočnenia

pomoci státu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a výdavky súvisiace s činnosťou štátneho
fondu. Žalobca neposkytuje podporu vo forme úverov na štandardnom princípe trhového hospodárstva,
riadiacom sa ponukou a dopytom, tomuto mechanizmu neprispôsobuje účel poskytovanej podpory, jej
výšku ani úroky. Výška úrokových sadzieb je stanovená vyhláškou a je nižšia v porovnaní s úrokovými
sadzbami v komerčných finančných inštitúciách. Samotné zriadenie žalobcu zákonom, podmienky jeho

fungovania a jeho účelové určenie je zamerané na ochranu a pomoc znevýhodneným žiadateľom o
financovanie výstavby a bývania. Postavenie žalobcu bolo v čase uzatvorenia zmluvy upravené ZoŠF,
ktorý bol nahradený zákonom č. 607/2003 Z. z., zrušený aktuálne účinným zákonom č. 150/2013 Z. z.
Žalobca bol zriadený na financovanie štátnej podpory, jeho prostredníctvom sa uskutočňovala pomoc
štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Je účelovým fondom, ktorý bol zriadený na plnenie
osobitných úloh štátu, t. j. financovanie priorít štátnej bytovej politiky (finančná inštitúcia slúžiaca na

implementáciu finančných nástrojov podľa Nariadenia EP a Rady EÚ č. 1303/2013 z 17. decembra
2013). Žalobca plnil a plní úlohy za podmienok stanovených v osobitnom zákone, resp. ostatných
všeobecnezáväznýchprávnychpredpisochanadväzujúcichvykonávacíchpredpisoch,prostredníctvom
ktorých dochádza k realizácii štátnej bytovej politiky, poskytovaniu štátnej pomoci a napĺňaniu verejného
záujmu. Uvedené nepredstavuje podnikateľskú činnosť ani obchodnú činnosť s cieľom tvorby zisku.

Žalobca hospodári podľa schváleného rozpočtu, napojený finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva,
hospodárenie fondu sa riadi rozpočtom fondu, ktorý schvaľuje vláda SR na návrh ministerstva, podlieha
kontrole vo svojej činnosti. Takto upravené právne postavenie žalobcu nespĺňa definíciu podnikateľskej
činnosti, vykonávanej nezávisle a samostatne. Prostriedky fondu možno použiť len na štátnu podporu
poskytovanú na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu a výdavky

súvisiace s činnosťou fondu. Žalobca preto nespĺňa definičné znaky subjektu spotrebiteľskej zmluvy,
keď podľa § 52 ods. 3 O. z. by muselo ísť o osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení zo spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (v čase uzatvorenia
predmetnej zmluvy bola účinná úprava obsiahnutá v ZoOS, kde druhou zmluvnou stranou spotrebiteľa
bol podnikateľ a podnikaním podľa ObZ bola len taká činnosť, ktorú vykonáva podnikateľ a súčasne

kumulatívne spĺňa všetky znaky, ktoré zákon požaduje: samostatnosť, sústavnosť, uskutočnenie vo
vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku). Súd prvej inštancie poukázal
na rozhodovaciu prax vyšších súdov, ako aj na Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS
SR“) sp. zn. 5Cdo/120/2010 a 4Cdo/106/2018. V prejednávanej veci sa jedná o obchodnoprávny vzťah,
upravenýustanoveniamizmluvyoúverepodľa§497ObZanasl.Aplikáciuustanoveníospotrebiteľských

úveroch vylučuje aj § 1 ods. 3 písm. p), ako aj § 24a ZoSÚ (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov). Na základe
predmetnej úverovej zmluvy vznikol záväzkovo právny vzťah, na základe ktorého vznikla dlžníkovi
povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky spolu s úrokmi, a to aj po odstúpení od zmluvy (podľa
Obchodnéhozákonníkasameniaibapodmienky,zaktorýchjedlžníkpovinnýuvedenúpovinnosťsplniť).

Povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere po odstúpení od zmluvy
vyplýva z ustanovenia § 506 ObZ, ktoré je vo vzťahu k všeobecnej úprave odstúpenia od zmluvy
špeciálnou právnou úpravou (povinnosť vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky spolu s úrokom trvá aj po
odstúpení od zmluvy). Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že nebolo sporné podpísanie predmetnej
zmluvy žalovanými 1/, 2/ ako ručiteľmi. Napriek samostatnej úprave inštitútu ručenia v Občianskom

zákonníku (§ 546 a nasl.) a v Obchodnom zákonníku (§ 303 a nasl.), podstata tohto zabezpečovacieho
inštitútu je rovnaká. Ručenie, ktoré zabezpečuje pohľadávku veriteľa, vzniká dohodou veriteľa a ručiteľa,
v zmysle ktorej ručiteľ písomne preberá záväzok uspokojiť veriteľovi pohľadávku, ak ju neuspokojí sám
dlžník. Ručenie je upravené ucelene v Obchodnom zákonníku, teda na obchodné záväzkové vzťahy
nie je daná aplikácia ustanovení o ručení obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a to ani podporne.

Žalobca vyzval na plnenie dlžníka, ktorý neplnil, v dôsledku čoho vznikla povinnosť ručiteľom plniť
dlh veriteľovi. Uvedená výzva bola dlžníkovi doručená 12. apríla 2018, teda povinnosť ručiteľov plniť
vznikla ešte v čase pred vyhlásením konkurzu dlžníka (v septembri 2018). Skutočnosť vyhlásenia
konkurzu na majetok dlžníka na platnosti ručiteľského záväzku nemá vplyv. Obchodný zákonník v §
306 ods. 1 stanovuje výnimky z povinnosti písomnej výzvy zo strany veriteľa, ak je nepochybné, že

dlžník svoj záväzok nesplní, najmä pri vyhlásení konkurzu. V prípade výkladu, že počas konkurzu nie
je možné uplatniť nárok oprávneného voči ručiteľovi, došlo by k popretiu podstaty a zmyslu ručenia
ako zabezpečovacieho prostriedku, ktoré by tak nemalo zmysel. Neobstála preto obrana žalovaných,
že žalobca si sám zmaril plnenie vlastnou nedbanlivosťou, keď nárok neuplatnil v konkurznom konaní.Existencia konkurzného konania nevylučuje, aby sa veriteľ domáhal uspokojenia splatnej pohľadávky
voči ručiteľovi dlžníka. Aplikácia ustanovenia § 549 O. z. neprichádzala do úvahy aj z dôvodu, že ide
o absolútny obchod. Samotný odkaz v zmluve na Občiansky zákonník v súvislosti s ustanoveniami

o ručení, nespôsobuje neplatnosť dohody o ručení, ktorá má inak náležitosti podľa § 303 a nasl.
Obchodného zákonníka, keďže právna kvalifikácia záväzku nie je podstatnou náležitosťou zmluvy. Na
podporusvojejargumentáciesúdprvejinštanciepoukázalnarozhodnutieNSSRsp.zn.4Obo/115/1999,
v zmysle ktorého poukaz na konkrétne ustanovenia Občianskeho zákonníka v ručiteľskom vyhlásení v
situácii, keď ide o zabezpečenie plnenia záväzku z obchodného záväzkového vzťahu, nerobí ručiteľské

vyhlásenieneplatným.Priamozozákona(§261ods.4vspojenís§263ObZ)vyplýva,žedanýručiteľský
záväzok sa bude kogentne spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka o ručení. Z predmetnej
zmluvy o úvere jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na zabezpečení poskytnutej podpory
žalovanými 1/, 2/, ktorý ručiteľský záväzok bol posúdený podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
V konaní nebolo preukázané ani zriadenie záložného práva, ktorá skutočnosť by v zmysle čl. VII bod
7.4 zmluvy znamenala zánik ručenia. Žalovaní 1/, 2/ boli preto ako ručitelia povinní zaplatiť žalobcovi

dlžnú sumu, pozostávajúcu z nezaplatenej istiny, úrokov, vyplývajúcich z tabuľky histórie pohybov na
účte žalobcu, obsahujúcej prehľadne zaznamenané dátumy vkladov dlžníka, výšky anuitnej splátky s
úrokovou sadzbou, jej započítanie na splátku istiny a úrokov. Zmluvná pokuta vo výške 1.276,02 eur bola
medzi zmluvnými stranami dohodnutá v súlade so zákonom podľa čl. VIII bod 8.5. V prípade naplnenia
bodu 8.4, ak je dlžník v omeškaní s úhradou ktorejkoľvek splátky dlhšie ako 6 mesiacov, pre ktorý

dôvod žalobca od zmluvy odstúpil, dlžníkovi vznikla povinnosť uhradiť zmluvnú pokutu. Dlžná suma
istiny a príslušenstva predstavuje 13.303,04 eur (12.837,89 eur a 465,15 eur), z ktorej 10% neprevyšuje
žalovanú sumu zmluvnej pokuty 1.276,09 eur. Žalovaní 1/, 2/ sa dostali do omeškania s plnením dlhu,
uplynutím 30 dní od doručenia odstúpenia od zmluvy dňa 25. júla 2018. Žalobcovi bol preto priznaný
aj úrok z omeškania od nasledujúceho dňa 26. júla 2018 zo sumy 14.579,13 eur (istina 12.837,89 eur,

úroky 465,15 eur a zmluvná pokuta 1.276,09 eur). Súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaných
tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého žalovaného.
Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prevej inštancie odôvodnil ustanovením § 262 ods. 1 CSP
(Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov), v zmysle ktorého žalobcovi,
ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešným

žalovaným 1/, 2/ v rozsahu 100%. Neboli zistené výnimočné okolnosti umožňujúce nepriznať náhradu
trov konania žalobcovi. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia
samostatným uznesením.

2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie žalovaní 1/, 2/ navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmenu zamietnutím žaloby a priznaním im
náhradytrovkonania.Odvolanieodôvodniliustanovením§365ods.1písm.b),d),f),h)CSP.Zodlišného
stanoviskasudkyneÚstavnéhosúduSRsp.zn.PLÚS11/2016vyplýva,žehodnotaochranyspotrebiteľa
je hodnotou vyplývajúcou správa Európskej únie (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ v spojení s čl. 38
Charty základných práv EÚ), ako ústavne relevantná hodnota z dôvodu, že ako záväzok vyplývajúci

z medzinárodnej zmluvy ju Slovenská republika musí rešpektovať a chrániť s poukazom na čl. 1 ods.
2 Ústavy SR. Najvyšší súd SR v rámci svojej rozhodovacej praxe opakovane potvrdil, že ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne a kvality
života občanov, v dôsledkom čoho je povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a to aj vo vzťahu k tomu, proti komu je uplatňovaný

nejaký nárok. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít (žalovaní 1/, 2/
poukázali na uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/129/2017). Súd prvej inštancie sa v posudzovanej veci
pri riešení zásadnej právnej otázky, či je predmetom konania zmluvný vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, za ktorú možno považovať v zmysle uznesenia NS SR sp.

zn. 6Cdo/129/2017 aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/6/2017, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej
únie. Nebol tak rešpektovaný záväzok SR aplikovať únijnú, či vnútroštátnu právnu úpravu na ochranu
spotrebiteľa. Podľa názoru žalovaných 1/, 2/ súd prvej inštancie rigoróznym výkladom právnej normy
vo vzťahu k pojmu dodávateľ - podnikateľa dospel k záveru, že v danom spore nejde o zmluvný vzťah
medzi spotrebiteľom a dodávateľom. V odvolaní bolo poukázané na zavedenie spotrebiteľskej zmluvy

do Občianskeho zákonníka, aj s poukazom na novelu Občianskeho zákonníka účinnú od 1. apríla 2014,
ktoroubolaprebratásmernicaRadyč.93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách,
ktorú je potrebné používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich
režimspotrebiteľskýchzmluvy.Žalovaní1/,2/vytýkalisúduprvejinštancievýkladinštitútuspotrebiteľskejzmluvy a aplikáciu príslušných noriem na ochranu spotrebiteľa prostredníctvom gramatického výkladu,
zužujúco pri výklade pojmu dodávateľ, bez naplnenia požiadavky eurokonformného výkladu. Žalovaní
1/, 2/ nepopierajú, že úver je absolútnym obchodom, predmetná vec sa však týka záväzkovo-právneho

vzťahuzaloženéhospotrebiteľkouzmluvou,ktorájeregulovanáosobitnouprávnouúpravouobsiahnutou
v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl. O. z. v spojení s § 23a ods. 1 ZoOS). V prípade Štátneho
fondu rozvoja bývania (žalobca) ide o dodávateľské služby, nie je preto dôvod vylučovať žalovaných zo
spotrebiteľskej právnej ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami a nekalými obchodnými
praktikami. Žalovaní 1/, 2/ spĺňajú definičné znaky spotrebiteľa. Aj keby žalobca priamo nespĺňal definícii

v zmysle § 52 ods. 3 O. z., na charaktere zmluvného vzťahu žalovaní trvajú s poukazom na čl. 2
Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Žalobca je príkladom osoby s verejnou formou vlastníctva spĺňajúcou definíciu dodávateľa. Ide o
právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom z čoho vyplýva, že ide
o činnosť obchodnú, ako aj poskytovania služieb širokej verejnosti. V zmysle čl. 2 písm. c) vyššie
uvedenej smernice predajca alebo dodávateľ znamená fyzickú, či právnickú osobu, ktorá v zmluvách

podliehajúcich smernici, koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu,
bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Žalobca v rámci predmetu činnosti
uzatvára úverové zmluvy, ktorými prenecháva druhému účastníkovi finančné prostriedky a ktorý sa
zaväzuje vrátiť ich navýšené o stanovený úrok. Činnosť žalobcu je tak v podstate zhodná s činnosťou
súkromnoprávnych podnikateľských subjektov, predmetom činnosti ktorých je poskytovanie úverov.

Účelové viazanie finančných prostriedkov na štátnu politiku v oblasti bývania, nemení nič na fakticky
obchodnej povahe činnosti žalobcu. V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie je potrebné
pojem dodávateľ vykladať extenzívne (Jahani BV C-488/11). Pokiaľ je medzi účastníkmi zmluvy nerovný
vzťah, je potrebné sa prikloniť k jeho podriadeniu pod normy upravujúce ochranu spotrebiteľa a
takýto vzťah považovať za spotrebiteľský, pokiaľ to nie je určitým predpisom výslovne vylúčené. Podľa

rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-147/16 vo veci Karel de Grote - Hogeschool Katholieke
Hogeschool Antwerpen VZW proti Suzan Romy Jozef Kuijpers slobodné vzdelávacie zariadenie, ktoré
uzavrelo s jednou zo svojich študentiek zmluvu o podmienkach splácania súm, ktoré študentka dlhuje z
titulu študijných poplatkov a nákladov na študijný pobyt, má byť v rámci zmluvy považované za predajcu
alebo dodávateľa v zmysle čl. 2 písm. c) vyššie označenej smernice, v dôsledku čoho zmluva patrí do

jej pôsobnosti. Táto verejnoprávna vzdelávacia inštitúcia vstúpila so svojou študentkou do zmluvného
vzťahu zodpovedajúceho zmluve o úvere, pričom tak konala v súvislosti s predmetom svojej činnosti,
ktorým bolo poskytovanie vzdelávania. Súdny dvor Európskej únie tu zohľadnil nerovné postavenia
účastníkov zmluvného vzťahu, ktoré je rovnaké ako v prípade typických spotrebiteľských vzťahov a
s tým súvisiace konanie dodávateľa, s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodnej alebo podnikateľskej

činnosti alebo povolaniu, teda k činnosti, v ktorej disponuje odbornými znalosťami, skúsenosťami a
celkovou prevahou nad spotrebiteľom. Nie je zrejmé, prečo sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
neuvádzajú tiež rozhodnutia, na ktoré poukazovali žalovaní, absentuje v ňom aj reflexia európskej
legislatívy, na ktorú žalovaní 1/, 2/ poukazovali. Vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 4Cdo/106/2018, v
zmysle ktorého bol posúdený zmluvný vzťah ako nespotrebiteľský s odôvodnením, že vyššie označenej

smernici nepodliehajú prípady, ak zmluvné podmienky odrážajú záväzné, zákonné alebo regulačné
ustanovenia, čo je práve prípad Štátneho fondu rozvoja bývania, ktorý nemôže použiť voľnú úvahu,
ale zákonom stanovené pravidlá, žalovaní 1/, 2/ majú za to, že od uvedeného názoru je potrebné
sa odkloniť. Označené súdneho rozhodnutie nereflektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Súdneho dvora
Európskej únie (C-147/16). Fond používa formulárovú agendu, nič mu pritom nebráni, aby použil aj

iné zmluvné dojednanie ako to, ktoré je záväzným, zákonným alebo regulačným ustanovením podľa
smernice. Zákon č. 126/1996 Z. z. uvádza, že zmluva musí obsahovať „najmä“, teda zmluva môže
obsahovať zmluvné dojednania naviac oproti odporúčaniu zákona. Nemožno pritom vylúčiť dojednanie
sankcie, ktorá bude vykazovať znaky neprijateľnosti, či neprimeranosti (§ 53 ods. 4 písm. k/ O. z.).
Produkty, ktoré poskytuje Štátny fond rozvoja bývania sú úvermi a tento inštitút nie je založený len na

kogentných pravidlách, či dispozitívnych normách. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie síce bráni
aplikácii smernice pri klauzulách, ktoré sú kopírovaním záväzného zákonného pravidla, no nie zmluvnej
klauzuly, ktorá vychádza z dispozitívnej normy pri odklone v neprospech spotrebiteľa v relevantnej
intenzite. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých prípadoch konštatoval, že verejnoprávne subjekty
nie sú vyňaté v pôsobnosti vyššie označenej smernice. V týchto prípadoch bude vždy dopadať určitá

zákonná regulácia na verejnoprávne subjekty ako dodávateľa pre spotrebiteľov (podľa rozhodnutia
C-34/13 čl. 1 odsek 2 predmetnej smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvná podmienka v
zmluve, ktorú uzavrel predajca ako dodávateľa so spotrebiteľom, je vylúčená z pôsobnosti smernice
len vtedy, ak uvedená zmluvná podmienka odráža obsah záväzného, zákonného alebo regulačnéhoustanovenia, čo overiť prináleží vnútroštátnemu súdu, C-488/11, C-92/11). Smernica sa môže použiť
na zmluvu o zabezpečení záväzku nehnuteľnosťou alebo zmluvou o ručení uzavretou medzi fyzickou
osobou a úverovou inštitúciou, s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti, na ktoré sa zaviazala obchodná

spoločnosť voči inštitúcii v úverovej zmluve, ak táto fyzická osoba konala s cieľom, ktorý nesúvisí s
jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, ak k uvedenej spoločnosti nemá žiadny funkčný vzťah.
Ako uviedla generálna advokátka, keďže úlohy verejného charakteru a úlohy vo všeobecnom záujme
sa často vykonávajú ako činnosti, ktorých cieľom nie je dosiahnutie zisku, pre definovanie predajcu, či
dodávateľa podľa tohto ustanovenia nie je relevantné, či cieľom organizácii je alebo nie je dosahovanie

zisku. Ak by sa aj pripustilo, že celá zmluva je kopírovaním kogentného zákonného textu, nemožno
vylúčiť spotrebiteľsko-právny rozmer z pohľadu nie zmluvných podmienok, ale nekalých obchodných
praktík. Tie prichádzajú do úvahy aj pri trvaní, či po zániku právneho vzťahu. Súd nemôže rezignovať na
vyvodenie dôsledkov ani z pohľadu pravidiel transponovaných zo smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2015/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom
na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho

parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady
č. 2006/2004 (smernica o nekalých obchodných praktikách). Žalobca používa úroky aj pre seba,
ako i sankcie a zabezpečenie, tiež celý rad iných inštitútov ako hociktorý iný dodávateľ. Nemôžu
byť pochybnosti o spotrebiteľsko-právnej povahe predmetnej úverovej služby. Žalovaní poukázali na
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9Co/352/2016, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn.

11Co/194/2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/125/2018. Žalobca a žalovaní
1/, 2/ si vzájomne nič neplnili, preto nie sú si povinní nič vydať, nie sú teda pasívne legitimovaným
subjektom v danom spore. Žalobca sa rozhodol zmluvu zrušiť. Odstúpením od zmluvy záväzkový
vzťah zanikol. V zmluve obsiahnutá klauzula o odstúpení predstavuje poistenie zachovania všetkých
práv veriteľa vrátane úrokov len s ďalším zvýhodnením, o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte

nenastalo. Podľa ustanovení Občianskeho zákonníka odstúpením od zmluvy sa táto od začiatku
zrušuje (ak nie je právnym predpisom upravené alebo dohodnuté účastníkmi inak podľa § 48 ods.
2 O. z.). V dôsledku neexistencie úverového záväzku nemôže samostatne existovať ani akcesorický
vzťah ručenia, ani zmluvná pokuta. V dôsledku odstúpenia od zmluvy sa vzájomné nároky dostali
do právneho režimu bezdôvodného obohatenia. Keďže žalobca žalovaným 1/, 2/ neposkytol žiadne

finančné prostriedky, nie sú povinní v dôsledku odstúpenia od zmluvy v zmysle § 48 O. z. v spojení s
§ 457 O. z. vrátiť finančné prostriedky. Nesprávna interpretácia spotrebiteľskej zmluvy má za následok
porušenie práva na spravodlivý proces (rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 1930/2011). Žalovaní 1/, 2/
poukázali aj na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. 155/2017, ako aj na obsah práva na spravodlivý proces.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje vysporiadanie sa súdu s dôvodmi, ktoré ho viedli k

tomu, že žalovanými predložené rozhodnutia nemali právnu relevanciu. Žalovaní 1/, 2/ uviedli, že sa
pridržiavajú všetkých argumentov uvádzaných pred súdom prvej inštancie, najmä že bola daná aplikácia
spotrebiteľsko-právnej ochrany, že žalovaní nie sú pasívne legitimovaní, že akcesorický vzťah ručenia v
dôsledku odstúpenia žalobcu od zmluvy zanikol, že žalobca porušil svojej povinnosti v otázke vymoženia
jeho pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý sa záväzku zbavil oddlžením a pritom mal dobrú znalosť, s

poukazom na opakované výzvy, že platobná disciplína žalovaného bola zlá. Žalobca sa spoliehal,
že si právo uplatní voči ručiteľom, ktorí úver nečerpali. Používa účelovú obranu, že úvery poskytuje
za veľmi nízku odplatu. Uplatnil si identické sankčné mechanizmy ako ktorýkoľvek veriteľ, počnúc
úrokmi z omeškania, pokutou a iné, vyhol sa špecifikácii uplatneného nároku, kontroly neprijateľnosti a
opodstatnenosti jednotlivých plnení.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Vyjadril
nesúhlas s odvolacími dôvodmi. Namietal spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy o úvere, s
poukazom na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/106/2018, odstraňujúce nejednoznačnosť v rozhodovacej
praxi súdov a v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal právnou otázkou, či v záväzkovom vzťahu

založenom zmluvou o poskytnutí podpory vo forme úveru, má žalobca postavenie dodávateľa v zmysle
vnútroštátnej spotrebiteľskej úpravy a judikatúry práva Európskej únie. Dovolací súd dospel k záveru, že
nataktozákonomregulovanéuzatváranézmluvyoúveresapredmetnásmernicanevzťahujeanemožno
z nej vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k žalobcovi. Zákonodarca vylúčil aby sa na
Štátny fond rozvoja bývania vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských úverov upravených

ZoSÚ (§ 1 ods. 3 písm. p/). Rovnako je Štátny fond rozvoja bývania vylúčený aj z právnej úpravy
úverov na bývanie upravených zákonom č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (§ 1 ods. 4 písm. i/). Žalobca je inštitútom sui generis, slúži ako ekonomický nástroj
bytovejpolitikyštátu.Ochranaspotrebiteľasamáprimárneuplatniťprotinekalýmpraktikámdodávateľov,ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. Podporu možno poskytnúť len špecifickej skupine
žiadateľov za zákonom stanovených podmienok, ktoré sú pre žiadateľa priaznivejšie než podmienky, za
ktorých by vedel obstarať finančné prostriedky na kapitálovom trhu. Ako účelový fond zriadený štátom si

žalobca nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali oporu v zákone.
Nevykonáva preto ani podnikateľskú, ani obchodnú činnosť, tak ako to má namysli právny poriadok
SR. Keďže ochranu spotrebiteľa je nutné vnímať aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva
Európskej únie, teda v zmysle cieľov komunitárneho práva, bolo nutné posúdiť, či žalobcu je možné
chápaťakododávateľacezoptikukomunitárnehopráva.Anivtomtoprípadevšakdovolacísúdnedospel

k záveru, že Štátny fond rozvoja bývania spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa § 52 ods. 3 O. z.
Možno tak konštatovať, že ide o osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti
bytovej politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa § 52 ods.
3 O. z. a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti bytovej politiky nemajú charakter
spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 52 ods. 1 O. z. Žalobca poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 25Co/104/2018, v ktorom odvolací súd v súlade s princípom právnej istoty vyjadreným v

čl. 2 ods. 1, 2 CSP, s poukazom na právny názor NS SR sp. zn. 4Cdo/106/2018 konštatoval, že žalobcu
nemožno posúdiť ako dodávateľa v právnom vzťahu vzniknutom medzi stranami sporu, zmluvný vzťah
nepodlieha ochrane smernice 93/13/EHS, ani ochrane smernice 2011/83/EÚ a právny vzťah založený
zmluvou o úvere, ako aj právny vzťah zo zabezpečenia záväzku dlžníka v takomto vzťahu sa riadi
výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka.

4. Žalovaní vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že súd prvej inštancie bol povinný v zmysle § 220
CSP poskytnúť žalovaným odpoveď, prečo nie je možné na danú vec aplikovať výklad a normy úniového
zákonodarcu týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, najmä čl. 2 písm. c) smernice Rady 93/13/EHS z 5.
apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, z ktorej obsahu vyplýva, že predajca

alebo dodávateľ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich
tejto smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu
na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva a že táto smernica platí tiež pre obchody,
podnikanie alebo povolania verejného charakteru. Podľa čl. 288 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie je smernica záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená. Požiadavky výkladu vnútroštátneho

práva v súlade s právom Európskej únie sa týkajú vnútroštátnych ustanovení prijatých na prebratie
smernice, neobmedzuje sa však iba na výklad týchto; ustanovení, ale vyžaduje, aby vnútroštátny súd
vzal do úvahy vnútroštátne právo ako celok a posúdil do akej miery ho možno použiť spôsobom, ktorý
nevedie k výsledku odporujúceho smernici (C-106/89 a C-14/83). Smernica ako špecifický prameň
práva Európskej únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím

transpozičných opatrení v právnom poriadku. Zásada konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri
interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným
smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (C-212/07). Súd členského štátu je povinný k eurokonformnému
výkladu pokiaľ je to možné. Odvolávanie sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných
ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzené všeobecnými zásadami práva, nemôže slúžiť ako

základe pre výklad contra lege vnútroštátneho práva. Žalovaní 1/, 2/ opätovne poukázali na rozhodnutie
Súdneho dvora Európskej únie C-147/16. Žalovaní sú nútení aj v odvolacom konaní dožadovať sa
odpovede, z akých dôvodov nie je možné im priznať postavenie spotrebiteľa, napriek tomu, že v
rámci procesnej obrany neboli pasívni a bránili svoje práva náležitou argumentáciou. Z uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 666/2016 vyplýva, že slovenské orgány aplikujúce právo musia

skúmať nielen vôľu zákonodarcu, ale aj vôľu úniového tvorcu, zodpovedajúcej právnej regulácii, ktorá
je z hľadiska právnej relevancie úpravy správania subjektov práva v právnych vzťahoch postavená na
roveň, niekedy nad vôľu zákonodarcu. Žalovaní 1/, 2/ predložili Oznámenie komisie - usmernenie k
výkladuauplatňovaniusmerniceRady93/13/EHSonekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách
(2019/C323/04) na dôkaz toho, že majú nespochybniteľné postavenie spotrebiteľa, resp. že zmluva,

ktorá je predmetom konania je zmluvou spotrebiteľskou a preto im ochrana spotrebiteľa v plnom rozsahu
prináleží. Na preukázanie toho, či je daná osoba predajcom alebo dodávateľom alebo spotrebiteľom je
dôležité prihliadať na rovnováhu síl medzi zmluvnými stranami vo vzťahu k zmluve. Typickými faktormi
sú nesúmernosť informácií, informovanosti a odborných znalostí alebo vyjednávacej sily. Spotrebiteľ
odzrkadľuje typicky slabšie postavenie predajcovho alebo dodávateľovho zmluvného partnera, čo

znamená, že väčšie znalosti a skúsenosti konkrétneho spotrebiteľa nediskvalifikujú takúto osobu z
pozície spotrebiteľa na účely smernice o nekalých podmienkach. Z rozsahu pôsobnosti predmetnej
smernice nie sú vylúčené ani subjekty vykonávajúce úlohy všeobecného záujmu, ani subjekty s
verejnoprávnym postavením. Pre definovanie predajcu alebo dodávateľa podľa tohto ustanovenia nie jerelevantné, či cieľom organizácie je alebo nie je dosahovanie zisku. Zmluva sa pritom môže vzťahovať aj
na doplnkovú alebo pomocnú činnosť, preto sa môže vzťahovať napr. na úver, ktorý ponúka spoločnosť
svojim zamestnancom alebo úver, ktorý poskytuje študentom vzdelávacie zariadenie. Žalobca je

právnická osoba, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom z čoho vyplýva, že ide o
činnosť obchodnú, ako aj činnosť poskytovania služieb širokej verejnosti. Je preto možné žalobcu
subsumovať pod ustanovenie § 52 O. z. Žalobca používa formulárovú agendu, zmluvné podmienky
sa typovo opakujú. Súdny dvor Európskej únie vo viacerých prípadoch konštatoval, že verejnoprávne
subjekty nie sú vyňaté z pôsobnosti smernice. Smernica o nekalých podmienkach sa má uplatňovať

vo všetkých odvetviach hospodárskej činnosti. V prípade opačného výkladu by mohol byť prijatý záver,
že za predpokladu, že štátom zriadená inštitúcia sformuluje akúkoľvek úverovú zmluvu, s akýmikoľvek
aj hrubo nevyváženými zmluvnými podmienkami, ktorej obsah spotrebiteľ nedokáže ovplyvniť, bude
chránená pred súdnou kontrolou týchto podmienok, s následkom možnosti vymôcť akékoľvek plnenia,
pričom bude postačovať, aby veriteľ koncipoval zmluvu v režime obchodnoprávnej úpravy.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaných poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo/9/2019 zo
dňa 29. apríla 2020, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že Štátny fond rozvoja bývania je možné vylúčiť
ako dodávateľa tak v rámci vnútroštátneho práva ako aj komunitárneho práva. Najvyšší súd Slovenskej
republiky sa stotožnil s uznesením NS SR sp. zn. 4Cdo/106/2018 a nepovažoval za potrebné uplatniť
odklon, prípadne predložiť vec veľkému senátu.

6. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že
odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje
zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1/, 2/ nie je dôvodné.

7. Odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v predmetnom spore sa
nejedná o právny vzťah, ktorý vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy a záväzkovo-právny vzťah

medzi stranami sporu bolo potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka.

8. Právna otázka týkajúca sa právneho posúdenia či uzatvorením zmluvy o poskytnutí podpory podľa
ustanovení zákona č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov s
fyzickou osobou, sa uzatvára spotrebiteľská zmluva, spĺňajúca kritéria ustanovenia § 52 Občianskeho

zákonníka, resp. inej právnej normy, a teda, či sa na uvedený právny vzťah majú aplikovať platné a
účinné právne predpisy Slovenskej republiky, resp. únijné predpisy, upravujúce ochranu spotrebiteľa
alebo je uvedená aplikácia v danom prípade vylúčená, bola už riešená v uznesení Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 4Cdo/106/2018. V označenej právnej veci dospel Najvyšší súd SR k záveru, že Štátny fond
rozvoja bývania je osobitný subjekt zriadený zákonom na realizáciu podpory štátu v oblasti bytovej

politiky zákonom upravenými nástrojmi, pri ktorej nemá postavenie dodávateľa podľa ustanovenia §
52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a ním uzatvorené zmluvy pri realizácii podpory štátu v oblasti
bytovej politiky nemajú charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29. apríla 2020 č. k. 8Cdo/9/2019 sa stotožnil
so závermi vyjadrenými v uznesení NS SR z 29. apríla 2019 sp. zn. 4Cdo/106/2018 a konštatoval,
že nevzhliadol žiadny dôvod na zmenu právneho názoru vyjadreného v označenom rozhodnutí alebo
na odklon od právneho názoru v ňom vyjadreného, a teda ani na dôvod na postúpenie veci veľkému
senátu Najvyššieho súdu. Žalobca (Štátny fond rozvoja bývania, ďalej len „ŠFRB“) je právnickou osobou

pôvodne zriadenou zákonom č. 124/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania účinným od 1. mája
1996. Tento zákon upravil podmienky pre poskytovanie podpory štátu na rozširovanie a zveľaďovanie
bytového fondu a vytvoril systém ekonomickej podpory rozvoja bývania a sústredenia zdrojov pre
tento účel v ŠFRB, ktorý bol ním zriadený (§ 1 ods. 1). Postavenie ŠFRB zostalo nezmenené aj po
zákonných zmenách (zákon č. 607/2003 Z. z., zákon č. 150/2013 Z. z.). Podľa § 1 ods. 3 zákona č.

150/2013 Z. z. je ŠFRB finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu finančných nástrojov podľa
osobitného predpisu, ktorým sú Nariadenie Európskeho parlamentu Rada (EÚ) č. 1303/2013 zo 17.
decembra 2013, ktorým sa stanovujú spoločné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja
v Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde, Európskom poľnohospodárskom fonde pre rozvojvidieka a Európskom námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa stanovujú všeobecné ustanovenia o
Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde, Kohéznom fonde a Európskom
námornom a rybárskom fonde, a ktorým sa zrušuje Nariadenie rady (ES) č. 1086/2006. ŠFRB

neposkytuje podporu vo forme úveru širokej verejnosti, ale iba vymedzenému okruhu osôb, ktoré musia
mať na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ak ide o fyzickú osobu, prípadne sídlo, ak je žiadateľom
podpory právnická osoba (§ 7 zákona č. 150/2013 Z. z.), podpora sa poskytuje za zvýhodnených
podmienok upravených v zákone. Štátny fond rozvoja bývania je koncipovaný ako takzvaný obrátkový
fond. Znamená to, že prostriedky, ktorými disponuje sú používané najmä na poskytovanie podpory vo

forme úverov za zvýhodnených podmienok, oproti podmienkam trhovým (§ 4 ods. 1 písm. a/ zákona č.
150/2013 Z. z.). Prostriedky fondu možno použiť aj na správu fondu, avšak len v zákonom limitovanom
rozsahu (§ 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 150/2013 Z. z.).

10.Žalobca(podľazáverovvyššieuvedenýchrozhodnutíNajvyššiehosúduSR)jepretoosobitnýsubjekt
zriadený zákonom, prostredníctvom ktorého štát realizuje svoju bytovú politiku zákonom upravenými

nástrojmi,medziktorépatríajzmluvaoúvere.Jehočinnosťnemáatribútypodnikateľskejčinnostipodľa§
2ods.1Obchodnéhozákonníka,nevykonávačinnosťzaúčelomdosiahnutiazisku,alerealizujepodporu
štátu v oblasti bytovej politiky. Posúdenie toho, či ide o dodávateľa je nutné vnímať aj v súvislostiach
právnej úpravy a judikatúry práva Európskej únie. Ponímanie osoby dodávateľa v čl. 2 písm. c) smernice
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa vzťahuje len

na zmluvy, ktoré podliehajú tejto smernici. Podľa článku 1 bod 2 tejto smernice zmluvné podmienky, ktoré
odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných
dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy,
nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. Do rozsahu tejto smernice nespadajú zmluvné podmienky,
ktoré odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia konkrétneho štátu. ŠFRB nemôže pri poskytovaní

podpory bývania vo forme úveru uplatniť „voľnú úvahu“, ale je povinný dodržať zákonom stanovené
pravidlá. Ak žiadateľ podpory splní zákonné podmienky, fond je povinný s ním zmluvu za zvýhodnených,
zákonom regulovaných podmienok, uzavrieť. Na takto zákonom regulované zmluvy o úvere sa uvedená
smernica nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k ŠFRB.
Zákonodarca pritom vylúčil, aby sa na ŠFRB vzťahovala osobitná právna úprava spotrebiteľských

úveroch upravených zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 3 písm. p). Rovnako je
ŠFRBvylúčenýajzprávnejúpravyúverovnabývanieupravenýchzákonomč.90/2016Z.z.oúverochna
bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (§ 1 ods. 4 písm. i/). Žalobca je inštitútom sui generis,
slúži ako ekonomický nástroj bytovej politiky štátu. Ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti

nekalým praktikám dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. ŠFRB ako účelový
fond zriadený štátom si nemôže v zmluvách o poskytnutí podpory dohodnúť podmienky, ktoré by nemali
oporuvzákone.NazákladeuvedenýchšpecifíkŠFRBnevykonávapodnikateľskúaniobchodnúčinnosť,
tak, ako to má na mysli právny poriadok. Keďže ochranu spotrebiteľa je nutné vnímať v súvislostiach
právnej úpravy a judikatúry práva Európske únie, ani v takomto prípade nemožno dospieť k záveru, že

ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka (uznesenie NS
SR sp.zn. 4Cdo 106/2016 z 29. apríla 2019).

11. Vzhľadom k tomu, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 8 Cdo 9/2019 zo dňa 29.
apríla 2020 akceptoval názor obsiahnutý v skoršom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 4 Cdo 106/2018, pričom nevzhliadol dôvod na odklon od právneho názoru v ňom vyjadreného
(teda ani na dôvod na postúpenie veci veľkému senátu Najvyššieho súdu), bolo potrebné právne
posúdenie riešenia právnej otázky uzatvorenia zmluvy o poskytnutí podpory podľa ustanovení zákona
č. 126/1996 Z. z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, ako zmluvy, ktorá
nespĺňa kritériá ustanovenia § 52 Občianskeho zákonníka a preto na daný právny vzťah nie je dôvodné

aplikovať vnútroštátne alebo únijné predpisy upravujúce ochranu spotrebiteľa, považovať za ustálenú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu.

12. Podľa článku 2 základných princípov Civilného sporového poriadku ochrana ohrozených alebo
porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený

princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít. Napadnutým
rozhodnutím súdu prvej inštancie bolo rozhodnuté v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyššej
súdnej autority a preto nedošlo k narušeniu princípu právnej istoty, ale k jeho naplneniu. Za ustálenúrozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých
bol opakovane potvrdený určitý právny názor alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr
vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne

ich akceptovali a vecne na ne nadviazali (porov. R 61/2018). Bolo preto dôvodné odkázať na ustálenú
rozhodovaciu prax podľa § 393 ods. 2 CSP.

13. Odvolacia argumentácia žalovaných 1. a 2. poukazujúca na formulárový zmluvný produkt
ŠFRB a absenciu dôvodu vylučovať žalovaných zo spotrebiteľsko-právnej ochrany pred neprijateľnými

zmluvnými podmienkami (nekalými obchodnými praktikami) nebola dôvodná. Najvyšší súd SR vo vyššie
označených rozhodnutiach vyslovil záver, že ochrana spotrebiteľa sa má primárne uplatniť proti nekalým
praktikám dodávateľov, ktoré sa pri realizovaní podpory štátom vylučujú. ŠFRB ako účelový fond
zriadenýštátomsinemôževzmluváchoposkytnutípodporydohodnúťpodmienky,ktorébynemalioporu
v zákone.

14. Skutočnosť, že žalovaní 1/, 2/ nevystupovali v právnom vzťahu v rámci svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti, je nepostačujúca pre kvalifikáciu predmetného právneho vzťahu ako
spotrebiteľského vzťahu. Najvyšší súd SR vo vyššie uvedených rozhodnutiach konštatoval, že s
poukazom na vymedzené špecifiká ŠFRB nevykonáva podnikateľskú ani obchodnú činnosť v zmysle
vnútroštátneho práva, ako ani práva Európskej únie. Spotrebiteľskou zmluvou podľa ustanovenia § 52

ods. O.z. je zmluva, ktorú uzatvára so spotrebiteľom dodávateľ, ktorý spĺňa pojmové znaky dodávateľa
podľa § 52 ods. 3 O. z., čo v prejednávanom spore nebolo naplnené.

15. Nedôvodná bola aj odvolacia argumentácia poukazujúca na splnenie definície dodávateľa s
poukazom na článok 2 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie označených rozhodnutiach
poukázal aj na skutočnosť, že ponímanie osoby dodávateľa v článku 2 písm. c) označenej smernice
sa vzťahuje len na zmluvy, ktoré podliehajú tejto smernici. Podľa článku 1 bod 2 tejto smernice
zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné, zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia
alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou

stranou, nepodliehajú ustanoveniam tejto smernice. Do rozsahu tejto smernice preto nespadajú zmluvné
podmienky, ktoré odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia konkrétneho štátu, ako tomu bolo v
danom prípade. ŠFRB uzatvára zmluvu za zvýhodnených, zákonom regulovaných podmienok, pričom
na takto zákonom regulované zmluvy o úvere sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej
vychádzať pri výklade pojmu dodávateľa vo vzťahu k žalobcovi. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako

najvyššia súdna autorita v rámci všeobecnej sústavy súdov, konštatoval, že na zákonom regulovanú
zmluvu o úvere uzavretú so ŠFRB sa uvedená smernica nevzťahuje a nemožno z nej vychádzať pri
výklade pojmu dodávateľa. Na uvedené závery potom nemal vplyv poukaz žalovaných 1/, 2/. týkajúci
sa verejnoprávnych subjektov, ktoré nie sú vyňaté z pôsobnosti smernice, ako aj prevahy tohto subjektu
nad slabšou zmluvnou stranou (vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-147/16 v

ktorom vstupovala do právneho vzťahu verejnoprávna vzdelávacia inštitúcia a bolo zohľadnené nerovné
postavenie účastníkov zmluvného vzťahu).

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyššie označených rozhodnutiach posudzoval charakter
právneho vzťahu aj v súvislostiach právnej úpravy a judikatúry práva Európskej únie, avšak nedospel

k záveru, že ŠFRB spĺňa pojmové znaky dodávateľa. Vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu (článok 2 ods. 2 CSP) poukaz žalovaných 1/, 2/ na rozhodnutia riešiace obdobnú vec
odlišne, nemali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie.

17. Z dôvodu, že žalobca nespĺňal pojmové znaky dodávateľa podľa ustanovenia § 52 ods. 3

Občianskeho zákonníka, súd prvej inštancie správne aplikoval v prejednávanej veci relevantné
ustanovenia Obchodného zákonníka, a to aj vo vzťahu k hmotnoprávnemu inštitútu odstúpenia od
zmluvy. Odvolacia argumentácia žalovaných 1/ a 2/ vzťahujúca sa na odstúpenie od zmluvy podľa § 48
ods. 2 Občianskeho zákonníka (odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje) a podľa ktorej
vzájomné nároky zmluvných strán sa mali dostať do právneho režimu bezdôvodného obohatenia podľa

§ 451 O. z. a nasl., nebola preto dôvodná. Z tohto dôvodu nemohla obstáť ani odvolacia námietka o
nedostatku vecnej pasívnej legitimácie žalovaných 1/, 2/.18. Nebol tak daný dôvod na prednostné použitie noriem Občianskeho zákonníka, ak by aplikácia
Obchodného zákonníka bola pre zmluvnú stranu nevýhodnejšia.

19.Súdprvejinštanciesprávnetiežkonštatoval,že skutočnosťvedeniakonkurznéhokonania vovzťahu
k dlžníkovi z predmetnej zmluvy, nemá vplyv na právo veriteľa domáhať sa uspokojenia svojej splatnej
pohľadávky voči ručiteľovi dlžníka (ustanovenie § 549 Občianskeho zákonníka, vzhľadom na osobitnú
právnu úpravu ručenia v Obchodnom zákonníku, ani nemohlo byť aplikované). Vzťahy, ktoré vznikajú pri
zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy sa spravujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Jedným zo

spôsobovzabezpečeniazáväzkuzobchodnoprávnehovzťahujeajručenie,ktoréhokomplexná,ucelená
právna úprava sa nachádza v ustanoveniach § 303 - 312 Obchodného zákonníka. Na záväzkové vzťahy
vyplývajúce z ručenia v prípade zabezpečenia plnenia z úverovej zmluvy, vrátane právneho vzťahu
medzi ručiteľom a dlžníkom, sa preto použijú ustanovenia Obchodného zákonníka a nie Občianskeho
zákonníka(porov.uznesenieNSSRsp.zn.6MCdo4/2012).Ručeniejepritomsubsidiárnyaakcesorický
právny vzťah medzi ručiteľom t.j. osobou odlišnou od dlžníka a veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie

veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu (medzi veriteľom a dlžníkom) a ktorého obsahom je
záväzok ručiteľa uspokojiť konkrétnu ručením zabezpečenú pohľadávku veriteľa, ak ju neuspokojí dlžník
(teda aj keď ručiteľ od veriteľa neprevzal žiadne plnenie).

20. Ručenie zaniká zánikom záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje, pričom ak by aj záväzok zanikol pre

nemožnosť plnenia dlžníka a záväzok je splniteľný ručiteľom, ručenie nezaniká (§ 311 ObZ). Záväzok
môže zaniknúť len spôsobom upraveným v zákone. Právna skutočnosť odstúpenia od zmluvy o úvere
nespôsobuje zánik záväzku, t. j. nespôsobuje zánik povinnosti vrátiť dlžnú sumu aj s úrokmi (§ 506 ObZ).

21. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vysvetlil ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia

a právne argumenty strán konania, aj ako vec právne posúdil, pričom odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia obsahuje aj argumentačný základ preskúmateľný odvolacím súdom. Odvolacia námietka
žalovaných 1/ a 2/ o porušení práva na spravodlivý proces nebola dôvodná. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na
záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces

(napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 44/03, sp. zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 191/2013).

22. Iné konkrétne odvolacie námietky, ktoré by mali rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní,
nebolivodvolaníuvedené(paušálnelenpoukázalinaúčelovýcharakterobranyoveľminízkejodplateza
poskytnuté úvery, na uplatnenie identických sankčných mechanizmov ako ktorýkoľvek veriteľ a pohodlný

spôsob vyhnutia sa špecifikácii a kontrole neprijateľnosti, opodstatnenosti plnenia).

23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní má poskytnúť odpoveď iba na tie námietky
alebo argumenty v odvolaní, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (porov.
rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 78/05).

24.Odvolacísúdpodľa§387ods.1CSPnapadnutérozhodnutiesúduprvejinštancieakovecnesprávne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania. Podľa § 255 ods. 1 CSP žalobcovi, ktorý
bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, prislúchala plná náhrada trov konania voči žalovaným 1/, 2/ v
konaní neúspešným. O výške náhrady trov prvoinštančného konania bude rozhodnuté po právoplatnosti

rozhodnutia samostatným uznesením.

25. Z dôvodu, že žalobca bol úspešný aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP, vzniklo mu právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným 1/, 2/ v
odvolacom konaní neúspešným. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalobca má voči žalovaným 1/, 2/

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

26. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.