Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, February 16, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoE/207/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7216200044
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Galdunová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7216200044.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň
JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v exekučnej veci oprávneného: Mesto Košice, so
sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135, proti povinnému: G. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom
C. X, L.Š., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, Exekútorský úrad so sídlom v
Košiciach, Mlynárska 16, pod sp. zn. EX 2816/2015, o vymoženie 50,- EUR s príslušenstvom, o odvolaní

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 23.10.2019, č.k. 48Er/8/2016-9

r o z h o d o l :

Zrušuje uznesenie a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví zastavil exekúciu (I.
výrok) a oprávneného uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 43,- EUR
v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia (II. výrok).

2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa podaným návrhom zo dňa 21.12.2015 domáhal u súdneho
exekútora vykonania exekúcie voči povinnému na vymoženie 50,- EUR s príslušenstvom na základe
exekučného titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný blok na pokutu nezaplatenú na mieste Mestskej
polície Košice č. * 123659 zo dňa 01.05.2015. Dňa 04.01.2016 doručil súdny exekútor súdu žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe ktorej mu súd udelil poverenie na vykonanie

exekúcie dňa 11.01.2016. Dňa 22.01.2018 doručil súdny exekútor súdu prvej inštancie podnet na
zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Po citovaní § 243h ods. 1
a § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku súd prvej inštancie uviedol, že vychádzajúc z citovaného
zákonného ustanovenia sa oboznámil s exekútorským spisom, z ktorého zistil, že povinný je nemajetný,
je vlastníkom 3 osobných motorových vozidiel, starších ako 20 rokov, nepojazdných, nachádzajúcich
sa na neznámom mieste. Proti povinnému je zároveň vedených ďalších 25 exekučných konaní. Súdny

exekútor ďalej zisťoval účty povinného súčinnosťou s bankami, na základe čoho zistil, že povinný nemá
evidovaný žiaden účet v banke a lustráciou katastra nehnuteľností bolo zistené, že povinný nie je vedený
ako vlastník nehnuteľného majetku. Po preskúmaní exekučného spisu súdneho exekútora, najmä však
listinných dôkazov preukazujúcich šetrenie majetkových pomerov povinného súdnym exekútorom súd
prvej inštancie dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods.
1 písm. h) Exekučného poriadku, z ktorého dôvodu exekúciu zastavil.

3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. § 196, § 200 ods. 1, 5, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku a
vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal
náhradu trov exekúcie spolu vo výške 43,- EUR podľa ust. § 3, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1 a
§ 25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a na ich úhradu zaviazal
oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd
zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude
znášať exekútor.

5. Oprávnený v odvolaní uviedol, že je názoru, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie
nesprávne,pokiaľjuzastavilpodľa§57ods.1písm.h)Exekučnéhoporiadku,pretožeexekúciamalabyť
zastavená z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná
a je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania

nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie
snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z
dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu,
kedy možno prizastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a vakej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa,
aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto
prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie

bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo
dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy
zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie.
Oprávnený ďalej poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať
exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne
konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je
nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo
zistením dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS
IV. 297/2010-11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom

na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva
ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú
uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené
a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd
v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj

právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele
proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej
profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené
výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. IV. ÚS 27/2008), a to bez ohľadu na to, že
Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na

základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie
oprávnenému.

6. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril súdny exekútor, ktorý uviedol, že nemajetnosť povinného
v exekučnom spise nesporne preukázal. Odvolanie oprávneného je len účelové, zaťažujúce súd i

exekútora, pretože neakceptuje jednoznačnú zákonnú úpravu v Exekučnom poriadku. Súd má v zmysle
§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku povinnosť zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie vždy,
ak došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
V tomto prípade sa zavinenie oprávneného pre jeho vznik povinnosti uhradiť trovy exekúcie vôbec
nevyžaduje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti tak súdny exekútor navrhol odvolanie zamietnuť v celom

rozsahu.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380
ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle

§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť
podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.

8. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom
nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia

účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 prvej vety CSP).9. Podľa § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom
2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

10. Podľa § 9a ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení
účinnom do 31.03.2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa
tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

11. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby

odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

12. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku.

13. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu súdu prvej inštancie zistil, že predmetné exekučné konanie
sa začalo dňa 07.12.2015, kedy bola u súdneho exekútora spísaná zápisnica o návrhu na vykonanie
exekúcie. Exekučným titulom je Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. * 123659 zo dňa 01.05.2015,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 01.05.2015 a vykonateľnosť dňa 16.05.2015. Súd prvej inštancie
vydal súdnemu exekútorovi dňa 11.01.2016 poverenie na vykonanie exekúcie.

14. Súdny exekútor podal súdu prvej inštancie dňa 22.01.2018 podnet na zastavenie exekúcie v
súlade s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, z dôvodu, že majetok povinného nepostačuje na
úhradu pohľadávky oprávneného ani trov exekúcie. Neuviedol, kedy a aké úkony urobil v súvislosti so
zisťovaním majetku povinného a nepredložil ani výsledky svojich zisťovaní. V podnete iba uviedol, že

povinný vlastní tri osobné motorové vozidlá staršie ako 20 rokov, ktoré sú nepojazdné a nachádzajúce
sa na neznámom mieste.

15. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

16. V citovanom ustanovení je zakotvený princíp ochrany povinného spočívajúci v povinnosti súdu
zastaviť exekúciu, ak priebeh výkonu rozhodnutia ukazuje, že výťažok, ktorý možno v exekúcii
dosiahnuť, nepostačí ani na úhradu trov exekúcie. Tento princíp je v zjavnom rozpore s právom
oprávneného na vymoženie pohľadávky, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným

exekučnýmtitulom,pretojekjehovyužitiupotrebnépristupovaťsnáležitouopatrnosťou.Jepritomvecou
súdneho exekútora preskúmať v exekučnom konaní majetkové pomery povinného, tieto vyhodnotiť
a na základe takto zisteného skutkového stavu prípadne podať podnet na zastavenie exekúcie pre
nemajetnosť povinného. Konštatovanie nemajetnosti povinného v exekučnom konaní musí byť pritom
vždy založené na objektívnych zisteniach a relevantných dôkazoch.

17. Účelom exekučného konania je vykonať exekúciu a k zániku povinnosti plniť dlh nedochádza,
ak je plnenie nemožné zo subjektívnych dôvodov na strane povinného, vrátane jeho insolventnosti.
Pokiaľ súdny exekútor súčinnosťou so všetkými príslušnými inštitúciami zistí, že majetok povinného
nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, môže súdny exekútor podať na súd podnet na zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.

18. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces a vylučujúcich ľubovôľu pri
rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite
odôvodniť. Je pritom povinnosťou súdu starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,

vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane
druhej. Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať na to, aby
závery, ku ktorým na základe predložených dôkazov dospel, boli racionálne a presvedčivé.19. Súd prvej inštancie v napadnutom uznesení prevzal záver súdneho exekútora o nemajetnosti
povinného, pričom mal k dispozícii aj spis súdneho exekútora sp. zn. EX 2816/2015, z ktorého

však tvrdenia o nemajetnosti povinného tak ako to uviedol v napadnutom uznesení nevyplývajú. V
napadnutom uznesení síce súd prvej inštancie konštatoval, že súdny exekútor zisťoval účty povinného
súčinnosťou s bankami, na základe čoho zistil, že povinný nemá evidovaný žiaden účet v banke
a lustráciou katastra nehnuteľností súdny exekútor zistil, že povinný nie je vedený ako vlastník
nehnuteľného majetku, avšak odvolaciemu súdu nie je zrejmé ako súd prvej inštancie k tomuto záveru

dospel. Uvedené skutočnosti z pripojeného spisu súdneho exekútora nevyplývajú, tieto lustrácie majetku
povinného sa v spise nenachádzajú, preto odvolaciemu súdu nie je zrejmé ako súd dospel k záveru o
nemajetnosti povinného. V spise súdneho exekútora sa nachádza jediná lustrácia majetku povinného
zo dňa 27.01.2016, ktorou súdny exekútor z informačného systému exekučných blokácií zistil, že
povinný je majiteľom troch osobných motorových vozidiel starších ako 20 rokov, ktoré sú blokované
niekoľkými exekučnými blokáciami. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o zastavení exekúcie pre

nemajetnosť povinného z pripojeného spisu nemohol získať prehľad o jeho majetkových pomeroch,
keďže v spise súdneho exekútora sa nachádza jediná lustrácia majetku povinného z roku 2016, pričom
však odvolací súd dodáva, že súd môže rozhodnúť o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm.
h) Exekučného poriadku len na základe aktuálneho zisťovania majetkových pomerov povinného. Súd
tak bez preskúmania spisu súdneho exekútora, v ktorom sa nachádzajú aktuálne lustrácie majetku

povinného nemôže posúdiť dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného
poriadku a či tieto odôvodňujú zastavenie exekúcie podľa citovaného ustanovenia.

20. Napadnuté uznesenie preto nie je dostatočne presvedčivé a bolo vydané predčasne, čím je daný
dôvod na jeho zrušenie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko sa oprávnenému týmto postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom. Je síce správne v prípade zistenia nemajetnosti povinného exekúciu
zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, avšak táto musí byť riadne preukázaná, čo
v posudzovanom prípade splnené nebolo.

21. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho

vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických
a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá
aj znenie ust. § 388 CSP, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie
len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda
existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené,

nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).

22. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť

v konaní pred odvolacím súdom.

23. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie trpí nedostatkom dôvodov rozhodnutia,
pre ktorý ho nemožno preskúmať v odvolacom konaní, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil ako
nepreskúmateľné v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

24. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne preskúmať dôvody na zastavenie
exekúcie a o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie rozhodnúť, svoje rozhodnutie jasne,
stručne a najmä presvedčivo zdôvodniť, náležite preskúmať majetkové pomery povinného, zhodnotiť

listinné dôkazy a najmä doplniť dokazovanie vyžiadaním si správy o stave exekučného konania, pričom
záver o nemajetnosti povinného ako dôvodu, pre ktorý súd exekúciu zastaví, bude možné urobiť až
na základe zistení, že nejestvuje žiaden majetok, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku
oprávneného v predmetnej exekúcii.

25.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).