Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. január 2019

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/8/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115010678
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Sučik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2019:5115010678.5

Uznesenie

Krajský súd v Žiline na verejnom zasadnutí konanom 10. januára 2019 v senáte zloženom z predsedu
senátu JUDr. Vladimíra Sučíka a sudcov Mgr. Miroslava Mazúcha a JUDr. Marcely Malatkej prejednal
odvolanie obžalovaného Ing. Q. P. proti rozsudku Okresného súdu Žilina, sp.zn. 35T/90/2015 zo
6.7.2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného Ing. Q. P. z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresného súdu bol obžalovaný uznaný za vinného z prečinu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. na skutkovom základe
tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Za uvedený trestný čin mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky, výkon ktorého mu

bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. bol
obžalovanému uložený trest zákazu činnosti, a to zákaz výkonu funkcie vo volených orgánoch územnej
samosprávy v dĺžke 3 (tri) roky.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej strane - Obci
Kysucký Lieskovec škodu vo výške 25.510,94 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. bola poškodená strana - Obec Kysucký Lieskovec so zvyškom nároku na
náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie obžalovaný, ktoré odôvodnil jednak sám a jednak
prostredníctvom svojho obhajcu.

V odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s výrokom prvostupňového súdu o jeho vine. Pre naplnenie
skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, ale aj trestných
činoch všeobecne je dôležité, aby boli kumulatívne splnené štyri základné zložky - objekt, subjekt,
objektívna stránka a subjektívna stránka. V odvolaní rozviedol jednotlivé zložky tohto trestného činu.
Uviedol, že pokiaľ ide o objekt absentuje odôvodnenie prvostupňového súdu. Pokiaľ ide o subjekt

vina je kladená obžalovanému ako štatutárnemu zástupcovi Obce Kysucký Lieskovec. V súvislosti
s objektívnou stránkou poukázal na škodu. V súvislosti s vinou obžalovaného je potrebné venovať
pozornosť aj trestnému činu podľa § 238 Tr. zák., v zmysle ktorého kto z nedbanlivosti inému spôsobí
značnú škodu tým, že poruší všeobecne záväzným právnym predpisom ustanovenú povinnosť alebo
povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať alebo spravovať cudzí majetok potrestá
sa odňatím slobody až na 2 (dva) roky. Rozdiel medzi trestným činom podľa § 237 a 238 spočíva v

subjektívnej stránke. Pri porušení povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ide o úmyselné
konanie, no pri § 238 je to konanie nedbanlivostné. Skutočnosť, že Obec Kysucký Lieskovec uplatnív súdnom konaní nárok na náhradu škody, ešte neznamená, že v danom spore konajúci súd prizná
aj žalovanú sumu. Prvostupňový súd neposudzoval nárok na náhradu škody uplatnený poškodeným a
vôbec sa nevysporiadal s tým, či je tento nárok uplatnený dôvodne a či je nárok uplatnený v správnom

rozsahu a výške. Obžalovaný má za to, že škoda nevznikla, nakoľko bola povinnosť obce za dodávku
dlažby, ktorá bola obci reálne dodaná, zaplatiť. Otázkou aj pre civilný súd je posúdenie, či vznik škody je
definitívny a ak áno, kto za neho vlastne má niesť zodpovednosť. Záver prvostupňového súdu o vzniku
škody považuje za predčasný a neodôvodnený. Poškodená strana uplatnila nárok na náhradu škody
vo výške 34.804,52 Eur a nárok v takomto rozsahu nepreukázala. Ani prvostupňový súd nezabezpečil

doklady preukazujúce spôsobenú škodu. V súvislosti so vzniknutou škodou sa súd uspokojil len s
vyjadrením poškodenej strany. Spôsobená škoda má byť materiálnou podmienkou na to, aby sa jednalo
o trestný čin, v tomto prípade však nie je z napadnutého rozsudku zrejmé, ako sa súd vysporiadal
s predpokladmi vzniku škody. Súd pri rozhodovaní o vine a treste mal vykonať dokazovanie tak, aby
bolo spôsobenie škody aj skutočne a nepochybne preukázané. Skutočnosť, že finančné plnenie bolo
vykonané už počas pôsobnosti výkonu funkcie novej starostky obce, neznamená, že sa má pripisovať

spôsobenie škody obžalovanému. Zabezpečenie záväzku zmenkou vlastne aj reálne zaniklo jeho
splnením, keďže došlo k zaplateniu tohto záväzku. Dlažba bola skutočne reálne dodaná, obec dlažbu
užíva a za dielo bolo obcou zaplatené. Nie je dôvod konštatovať vznik škody vo výške 25.510,94 Eur.
Pokiaľ aj z rozpočtu obce boli vynaložené dvakrát tie isté sumy vo výške 25.510,94 Eur, dokazovanie
súdu nesmerovalo k zisteniu, či obec ďalej koná vo veci vrátenia dvakrát tej istej vyplatenej sumy.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva zodpovednosť súčasnej starostky preveriť oprávnenosť a výšku
druhej ňou samostatne realizovanej platby v prospech spoločnosti EIFFAGE za dodanú dlažbu, keď
zo spisu je jasne preukázané, že dlažbu nedodala spoločnosť EIFFAGE, ale dlažbu dodala spoločnosť
CHYŽBET. Z uvedeného dôvodu si spoločnosť EIFFAGE na platbu vo výške 25.510,94 Eur ani
nemohla nárokovať. V odvolaní ďalej poukázal na ustanovenia § 124, 125 a 126 Tr. zák. vo vzťahu k

výške spôsobenej škody. Pokiaľ ide o čiastku 25.510,94 Eur toto nemôže byť škodou väčšou, ale ide
o škodu malú. Skutok mal teda byť teoreticky kvalifikovaný podľa § 237 ods. 1 Tr. zák. Pokiaľ ide o
zavinenie obžalovaný sa snažil vysvetliť okolnosti, ktoré mali podstatný význam pre dokončenie diela s
oveľa menšími rizikami, nakoľko dodávateľ stavby EIFFAGE si neplnil svoje povinnosti dodávateľa pri
vykonávaní diela. Celé trestné konanie popiera svoju vinu a rozhodne nebol spoľahlivo preukázaný v

rámci súdneho konania vznik škody, z pozície starostu by obžalovaný skutočne nemal dôvod konať v
rozpore so záujmami obce, práve naopak konal vo verejnom záujme, najmä z časového hľadiska a z
praktických dôvodov. Nekonaním obžalovaného by obci bola spôsobená škoda oveľa väčšia, pretože
by projekt zlyhal a nebol dofinancovaný vo výške približne 700.000,- Eur. Obci teda reálne hrozilo, že
príde o celý projekt v hodnote 700.000,- Eur, čo orgány činné v trestnom konaní vôbec nezohľadnili pri

konštatovaní zavinenia vo forme priameho úmyslu. Keďže obžalovaný ukončil funkciu starostu reálne
nemal možnosť dosledovať kolobeh účtovných dokladov, najmä čo sa týka úhrady za dlažbu, ani už
nemal dosah na realizáciu platieb za dodanú dlažbu. Teda nemohol vykonať odpočet z faktúry EIFFAGE
cenu za dodanie dlažby. Poukázal na výpoveď svedka Y. D., z ktorej vyplýva, že ako garancia faktúry
bola tzv. zabezpečovacia zmenka vystavená Obcou Kysucký Lieskovec. V zmysle tejto zmenky a listiny

k tejto zmenke sa mohla táto zmenka použiť len v prípade ak by EUROGRIT s.r.o. svoje záväzky voči
spoločnosti CHYŽBET SK s.r.o z daného obchodu neuhradil, a teda by si spoločnosť CHYŽBET SK s.r.o.
mohla pýtať peniaze od Obce Kysucký Lieskovec. Toto sa aj stalo, pretože EUROGRIT im nezaplatil a
onisitaknaOkresnomsúdeŽilinauplatnilizmenkuasúdvydalzmenkovýplatobnýrozkaz.Predtým,ako
bol podaný návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu, bola spoločnosť EUROGRIT vyzvaná

na zaplatenie svojich záväzkov. V oblasti stavebníctva sa v praxi stávajú prípady, kedy objednávateľ
diela zaplatí faktúru priamo subdodávateľovi, pričom v skutočnosti by mal zaplatiť dodávateľovi. Takže
subdodávateľ, ktorý by mal obdŕžať svoju pohľadávku od dodávateľa, ju v skutočnosti dostane zaplatenú
priamo od objednávateľa. Otázkou ostáva, či subdodávateľ naďalej bude uplatňovať svoju pohľadávku
aj voči dodávateľovi. Takéto prípady sa v praxi stávajú a riešia sa tzv. trojzápočtom. Záver súdu, že Obci

Kysucký Lieskovec vznikla povinnosť platiť dvakrát za tú istú vec je predčasným. Existujú dôkazy, ktoré
svedčia o úhrade pohľadávky za dodanú dlažbu subdodávateľovi CHYŽBET SK s.r.o. a existujú dôkazy,
ktorésvedčia,žeObecKysuckýLieskoveczaplatiladodávateľovidielaEIFFAGEtúistúsumu.Toešteale
neznamená, že celý kolobeh vzájomných pohľadávok a záväzkov je ukončený. Ak dodávateľ EIFFAGE
obdŕžaloodObceKysuckýLieskovecsumu25.510,94Eur,ktorúmalovyplatiťsvojmusubdodávateľovia

ten následne spoločnosti CHYŽBET SK s.r.o., vzniká tú otázka akým spôsobom si tieto všetky obchodné
spoločnosti vzájomne vysporiadali, resp. vysporiadajú svoje pohľadávky a záväzky. Pokiaľ prvostupňový
súd konštatuje, že obec musela zaplatiť dvakrát za tú istú vec, znamená to, že suma 25.510,94 Eur
bude musieť byť Obci Kysucký Lieskovec jednoznačne jedným zo subjektov vrátená. Inak by vzniklobezdôvodnéobohatenie.TakžeObciKysuckýLieskovecbudejednoznačnesuma25.510,94Eurvrátená
do rozpočtu, a teda nemožno hovoriť o platení dvakrát za tú istú vec. Je jasné, že Obec Kysucký
Liekovec sumu 25.510,94 Eur mala povinnosť vyplatiť, nakoľko zámková dlažba bola preukázateľne

dodaná, zabudovaná a obec ju užíva. To, že došlo k ďalšej úhrade 25.510,94 Eur z rozpočtu Obce
Kysucký Lieskovec, nakoľko tak učinilo nové vedenie obce, neznamená, že z pohľadu celého kolobehu
účtovných dokladov bolo správne riešenie. Napokon vzájomný vzťah medzi dodávateľom diela a jeho
subdodávateľmi vo veci úhrady pohľadávky 25.510,94 Eur sa stále týka aj samotného objednávateľa,
t.j. obce a tento vzťah nebol v čase rozhodnutia súdu doposiaľ vysvetlený, doložený a zrejme ani

ukončený. Vyššie uvedené okolnosti, súvislosti a fakty konajúci súd vôbec nezhodnotil a nezobral
ich do úvahy, hoci boli na hlavnom pojednávaní obhajobou opakovane prednášané. V tejto súvislosti
obžalovaný navrhoval, aby súd vyžiadal a preskúmal dokumentáciu obce, spoločností dodávateľa a
subdodávateľov vo veci úhrady pohľadávky 25.510,94 Eur. Taktiež navrhoval, aby súd prizval znalca
za účelom preskúmania faktúry vystavenej dňa 15.7.2014 vrátane všetkých jej príloh a dobropisu
k tejto faktúre, resp. účtovné doklady a účtovné operácie, na základe ktorých došlo k zaplateniu

pohľadávky spoločnosti EIFFAGE Obcou Kysucký Lieskovec a následne ako spoločnosť EIFFAGE
vysporiadala svoje záväzky voči subdodávateľom ohľadom sumy 25.510,94 Eur. Taktiež poukázal,
že prvostupňový súd odmietol vykonať výsluchy svedkov Ing. U. X. ako stavebného dozoru, ako aj
výsluch svedka E.. Súd taktiež v tejto súvislosti odmietol vykonať aj výsluch P. S. starostky obce
Kysucký Lieskovec. Prvostupňový súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal a nevysvetlil, prečo odmietol

vykonať obhajobou navrhnuté dôkazy. Pokiaľ prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku poukazuje
na tzv. predbežnú finančnú kontrolu obžalovaný má za to, že štatutárny orgán obce ani nemôže
vykonávať tzv. predbežnú finančnú kontrolu, nakoľko zákon upravuje, že predbežnú finančnú kontrolu
vykonáva vedúci zamestnanec poverený vedúcim orgánom verejnej správy a zamestnanci zodpovední
za rozpočet, verejné obstarávanie, správu majetku alebo za iné odborné činnosti podľa charakteru

finančnej operácie. V ďalšej časti odvolania obžalovaný uviedol, že nesúhlasí s rozsudkom okresného
súdu, nakoľko prvostupňový súd nevypočul niektorých svedkov. Poukázal na okolnosti, za ktorých musel
dodávku dlažby riešiť priamo s dodávateľom dlažby s CHYŽBETOM, lebo tento nechcel ani EIFFAGE
a ani EUROGRITU túto dlažbu dodať na faktúru. Dali si podmienku, že obec musí ručiť na zmenke.
Túto podmienku riadne prejednal s poslancami obecného zastupiteľstva, ktorí to aj podpísali a súhlasili

s týmto riešením. On obci svojim postupom zachránil projekt a sumu 580.000,- Eur. Nekonal svojvoľne,
vedeli o tom aj poslanci obecného zastupiteľstva a zmenka bola riadne zaúčtovaná v účtovníctve obce.
Vyjadrenia kontrolórky obce neboli pravdivé a boli tendenčné. V súvislosti so zmenkou riadne zvolal
obecné zastupiteľstvo, oboznámil ho so zmenkou, táto bola riadne zaúčtovaná v obci a mala aj podpisy
poslancov. Teraz spochybňovať, ako to bolo napísané, kde a ako sa konalo obecné zastupiteľstvo je

účelové. Súd ho odsúdil na základe nepravdivých tvrdení terajšej starostky a kontrolórky obce. Obec
na základe zmenky obstarala a doviezla na stavbu a zabudovala dlažbu, po kontrole ju ešte dostala
aj zaplatenú z ministerstva a ešte čo sa dozvedel teraz, tak si ju starostka obce ešte aj započítala v
inom spore na okresnom súde. Ako je možné, že on má obci zaplatiť túto dlažbu ako škodu po tretíkrát.
Podľa neho obci žiadna škoda nevznikla, nakoľko dlažba bola dodaná, bola zabudovanou v obci na

stavbe a aj obci z fondov riadne zaplatená. On si tú dlažbu nezobral, nezabudoval ju doma na záhrade,
okresný súd neriešil všetky dôkazy pre a proti, ale len dôkazy proti nemu. Obžalovaný na verejnom
zasadnutíkrajskéhosúdupredložilzisťovacíprotokol,ktorýbolsúčasťoukonečnejfakturáciedodávateľa
EIFFAGE a zápis zo stretnutia pri tejto fakturácii zo dňa 16.7.2014, kde je riešená predmetná zmenka so
spoločnosťou CHYŽBET SK, ako má byť táto zmenka doriešená pri konečnej fakturácii. Aj s poukazom

na tieto doklady uviedol, že svojim konaním nemal úmysel poškodiť obci, práve naopak, pomerovo k tejto
zmenke obci zachránil projekt vo výške 700.000,- Eur a nemal z toho žiaden prospech. Poukázal, že od
začiatku boli s dodávateľom - EIFFAGE len problémy, nakoľko vyhrali s nízkou cenou a hľadali spôsob
ako stavbu nedokončiť. Taktiež uviedol, že v súvislosti s predmetnou vecou požiadal o vypracovanie
znaleckého posudku - ÚSI Žilina. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok okresného

súdu a vec mu vrátil na doplnenie dokazovania, resp., aby ho spod obžaloby oslobodil.

Krajský súd na podklade podaného odvolania preskúmal v zmysle § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a
odôvodnenosťvýrokunapadnutéhorozsudku,akoajsprávnosťpostupukonania,ktorémupredchádzalo
a zistil, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, oprávneným subjektom, avšak toto nie

je dôvodné.

Preskúmaním spisu krajský súd zistil, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku
postupoval prvostupňový súd v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktorýchzmyslom je zabezpečiť náležité zistenie skutkového stavu a možnosť uplatnenia práv obžalovaného
na obhajobu, pričom okresný súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie.
Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel k správnym a úplným

skutkovým zisteniam. V odôvodnení rozsudku dostatočne a najmä podrobne vyložil, ktoré skutočnosti,
a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a ako sa vyrovnal s obhajobou
obžalovaného.

Aj podľa názoru krajského súdu výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade vyznievajú

jednoznačne a tvoria ucelenú reťaz priamych, ako aj nepriamych dôkazov, z ktorých možno vyvodiť
bezpečný záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku. Taktiež pokiaľ ide o kvalifikáciu skutku aj krajský súd je toho názoru, že v danom prípade boli
naplnené znaky skutkovej podstaty prečinu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa
§ 237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák.

Keďže odôvodnenie napadnutého rozsudku je podrobné, zrozumiteľné a logické a krajský súd sa s
ním v celom rozsahu stotožňuje, preto v zásade naň odkazuje. Aj podľa názoru krajského súdu bola
vina obžalovaného dostatočne preukázaná. Krajský súd poznamenáva, že bolo bezpochýb zistené
a preukázané, že obžalovaný ako starosta - teda štatutárny orgán Obce Kysucký Lieskovec svojim
konaním prebral na obec zabezpečenie záväzku, dlhu za spoločnosť EUROGRIT s.r.o., pričom takýto

postupjednoznačneodporovalzákonu č.583/2004Z.z.orozpočtovýchpravidláchúzemnejsamosprávy
tak, ako to je konštatované aj v skutkovej vete napadnutého rozsudku. Obec na takéto prevzatie
záväzku nemala oprávnenie. Vykonanými dôkazmi bolo bezpečne preukázané, že obžalovaný podpísal
zmenku bez vedomia obecného zastupiteľstva. Nesporne tým postupoval v rozpore so zákonom č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Obžalovaný jednoznačne porušil aj zákon č. 138/1991 Zb. o

majetku obcí, nakoľko prevzatie dlhu za spoločnosť EUROGRIT s.r.o. bolo jednoznačne v rozpore
so schváleným rozpočtom obce. Napokon objektívne a nepochybne bolo preukázané, že obžalovaný
potom, čo zmenka nadobudla splatnosť, nereagoval ako starosta obce na výzvu na jej zaplatenie a
následne nereagoval ani na vydaný zmenkový platobný rozkaz. V dôsledku tohto konania sa dlh vo
výške 25.510,94 Eur ešte navýšil aj o úroky z omeškania a trovy konania, podľa vyjadrenia poškodenej

strany až do výšky 34.804,52 Eur. Porušenie jednotlivých ustanovení príslušných zákonov tak, ako
ich konštatuje prvostupňový súd v skutkovej vete napadnutého rozsudku považuje aj krajský súd za
objektívne preukázané. V dôsledku nečinnosti obžalovaného v súvislosti so zaplatením zmenky by
Obec Kysucký Lieskovec mala napokon spolu s úrokmi a s penálmi zaplatiť čiastku až 34.804,52 Eur,
pričomspoločnosťCHYŽBETneskôrčiastkunad25.510,94Eurobciodpustila.Jenesporné,žekonaním

obžalovaného, na ktoré podľa zákona nebol oprávnený, ale naopak takéto konanie odporovalo zákonu,
vznikol pre obec záväzok vo výške 25.510,94 Eur. Bez protiprávneho konania obžalovaného by takýto
záväzok obci nevznikol. Obhajobu obžalovaného, že chcel svojim konaním uchrániť pre obec projekt
za 700.000,- Eur považuje krajský súd za účelovú, nakoľko z vykonaných dôkazov nevyplýva, že by sa
obžalovaný pokúsil akýmkoľvek legálnym spôsobom riešiť problémy, ktoré podľa jeho vyjadrenia vznikli

v súvislosti s realizáciou projektu dodávateľom - spoločnosťou EIFFAGE. Z vykonaných dôkazov je
zrejmé,žeobžalovanýakostarostaobcekonalapostupovalvrozporesozákonomanajmäbezvedomia
obecného zastupiteľstva, ktorú skutočnosť bezpečne potvrdili viacerí poslanci obecného zastupiteľstva.
Skutočnosť, že obžalovaný konal „na vlastnú päsť“ vyplýva najmä z výpovede svedkyne Mgr. U. Q. -
hlavnej kontrolórky obce, ktorá uviedla, že v súvislosti s konaním obžalovaného jej obec ani na základe

jej žiadosti nedodala žiadne doklady. Až spoločnosť CHYŽBET jej na požiadanie zaslala kópiu zmenky,
kópiu dohody o akceptácii zmenky a zoznam upomínaných faktúr spoločnosti EUROGRIT. Obžalovaný
ako starosta jej neumožnil prístup k týmto dokladom. Taktiež uviedla, že tieto písomnosti neboli ani
zaevidované v knihe došlej pošty za rok 2013. Aj z výpovede svedkyne Y. S., ktorá pracovala na
obecnom úrade ako matrikárka a vykonávala aj evidenciu pošty, vyplýva, že pokiaľ ide o samotnú

zmenku a dohodu o akceptácii zmenky, ktoré boli doručené obžalovanému na podpis od spoločnosti
CHYŽBET, tieto sa jej do ruky nedostali, a preto ich nezaevidovala. O vydanej zmenke obžalovaným nič
nevedela, dozvedela sa o nej až od kontrolórky. Pošta zo spoločnosti CHYŽBET týkajúca sa podpisu
zmenky s dohodou išli mimo nej a nevie prečo. Ona tieto doklady nikdy nevidela. Na obec došla výzva
s upozornením od JUDr. U. týkajúca sa splatnosti zmenky, ktorú predložila osobne obžalovanému, aby

podpísal jej prevzatie, pričom on to odmietol s tým, že písomnosť nepreberie, hoci bol oboznámený o
akú poštu išlo. Možno teda konštatovať, že z vykonaných dôkazov vyplýva, že obžalovaný sa svoje
konanie snažil utajiť a keď na obec prichádzali výzva s upozornením na zaplatenie zmenky, ako aj
zmenkový platobný rozkaz, na tieto nereagoval, čo malo nesporne za následok navýšenie záväzku.Pokiaľ by obžalovaný, ako tvrdí, konal v dobrom úmysle a v prospech obce, nemal by podľa názoru
krajského súdu dôvod tieto doklady utajovať, resp. odmietnuť ich vydanie kontrolórke po tom, čo táto
zistila ich existenciu. Taktiež pokiaľ by si bol obžalovaný vedomý, ako tvrdí, správnosti svojho konania,

nemal dôvod nereagovať na výzvu spoločnosti CHYŽBET na zaplatenie zmenky, resp. nereagovať na
vydaný zmenkový platobný rozkaz. Z vykonaných dôkazov aj podľa názoru krajského súdu bezpečne
vyplýva, že obžalovaný si bol vedomý svojho protiprávneho konania. Záväzok, ktorý vznikol pre obec vo
výške 25.510,94 Eur vznikol výlučne v dôsledku protiprávneho konania obžalovaného, a preto sa krajský
súd nestotožňuje s odvolacími námietkami obžalovaného, že obci žiadna škoda nevznikla, keď čiastku

25.510,94 Eur obec zaplatila dvom subjektom. V tejto súvislosti považuje krajský súd odvolacie námietky
obžalovaného v tom smere, že neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu podľa §
237 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. za nedôvodné. Za nedôvodné považuje krajský súd aj námietky
obžalovaného ohľadom výšky spôsobenej škody, a to vzhľadom na skutočnosti už vyššie uvedené. Z
vykonaných dôkazov vyplýva, že bez protiprávneho konania, ktorým obžalovaný naplnil znaky skutkovej
podstaty trestného činu, by záväzok pre obec, ktorý v predmetnej veci predstavuje spôsobenú škodu,

nevznikol. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní poukazuje na možnosť zápočtu, resp. vysporiadania sa
vzájomných pohľadávok, táto skutočnosť nemá ani podľa názoru krajského súdu vplyv na posúdenie
trestnoprávnejzodpovednostiobžalovaného,nakoľkoidelenospôsobodstráneniaškodlivéhonásledku,
ktorý nepochybne vznikol protiprávnym konaním obžalovaného. V tomto smere ani zisťovací protokol a
zápis zo stretnutia zo 16.7.2014, ktoré predložil krajskému súdu obžalovaný, nespochybňujú jeho vinu,

hoci zo zápisu zo stretnutia vyplýva, že sa mala riešiť úhrada záväzku spoločnosti CHYŽBET, keďže
záväzok vo výške 25.510,94 Eur bol obcou napokon vyplatený dvom subjektom, pričom spoločnosti
CHYŽBET bolo za dlažbu zaplatené v dôsledku úkonov obžalovaného, na ktoré ako starosta nebol
oprávnený. Na základe vykonaných dôkazov možno konštatovať, že obžalovaný konal v priamom
úmysle v zmysle § 15 písm. a) Tr. zák., a preto sa krajský súd nestotožňuje ani s odvolacími námietkami

obžalovaného v tom smere, že skutok by mohol byť posúdený ako nedbanlivostný trestný čin v zmysle
§ 238 Tr. zák. Je nesporné, že v dôsledku konania obžalovaného ako starostu obce, na ktoré nebol
oprávnený, vznikol pre obec záväzok, ktorý sa neskôr v dôsledku nečinnosti obžalovaného, keďže
nereagoval na výzvu na zaplatenie splatnej zmenky a vydaný zmenkový platobný rozkaz navyšoval.

V súvislosti s odvolacími námietkami obžalovaného ohľadom výpovedí svedkýň P. S., starostky a Mgr.
U. Q., hlavnej kontrolórky, krajský súd poznamenáva, že zo spisu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by
opodstatnene spochybňovali vierohodnosť týchto svedkýň. Výpovede týchto svedkýň naopak zapadajú
do rámca aj ďalších zabezpečených dôkazov.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd aj námietku obžalovaného, že škoda vo výške 25.510,94 Eur
nie je škodou väčšou, ale, že ide o škodu malú, ktorá zodpovedá kvalifikácii podľa § 237 ods. 1 Tr. zák.
V tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že za väčšiu škodu sa v zmysle Trestného zákona považuje
škoda vo výške najmenej 2660,- Eur. Pokiaľ teda obžalovaný svojim konaním spôsobil škodu vo výške
25.510,94 Eur zjavne spôsobil škodu väčšiu, a to v rozsahu, ktorý sa už blíži k hodnote škody značnej,

ktorá je vo výške 26.600,- Eur. Kvalifikácia skutku podľa § 237 ods. 1, ods. 2 písm. aTr. zák. tak, ako
ju ustálil prvostupňový súd, preto aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá zákonu.

Za neopodstatnenú považuje krajský súd aj námietku obžalovaného, že prvostupňový súd nevykonal
dokazovanie v dostatočnom rozsahu, keď odmietol jeho návrhy na doplnenie dokazovania v rozsahu

uvedenom v odvolaní. Ani podľa názoru krajského súdu nebol dôvod na doplnenie dokazovania
v rozsahu navrhnutým obžalovaným a svoj postup prvostupňový súd aj dostatočne odôvodnil v
napadnutom rozsudku, kde uviedol, prečo odmietol doplniť dokazovanie podľa návrhov obžalovaného.
S týmto odôvodnením sa aj krajský súd stotožňuje, pretože ani podľa názoru krajského súdu doplnenie
dokazovaniasanetýkalozisťovaniapodstatnýchokolnostíprerozhodnutie.Postupokresnéhosúdu,keď

tento odmietol návrh obžalovaného na doplnenie dokazovania, preto považuje krajský súd za zákonný.

Zákonu podľa názoru krajského súdu zodpovedá aj výrok o treste. Trest odňatia slobody uložený
obžalovanému vo výmere 2 (dva) roky s podmienečným odkladom jeho výkonu a určením skúšobnej
doby v trvaní 3 (tri) roky spolu s trestom zákazu činnosti vo výmere 3 (tri) roky možno podľa názoru

krajského súdu považovať za tresty primerané a zákonné. Prvostupňový súd podľa názoru krajského
súdu pri rozhodovaní o druhu a výmere trestov postupoval v súlade s § 34 Tr. zák. o zásadách ukladania
trestov. Tresty uložené obžalovanému - trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti možno aj podľa
názorukrajskéhosúdupovažovaťzaobjektívnyaspravodlivýobrazindividuálnejagenerálnejprevencie.Ide o tresty, ktoré aj podľa názoru krajského súdu dostatočne odzrkadľujú závažnosť spáchaného
prečinu, ako aj možnosť nápravy a pomery obžalovaného. Tieto tresty sú podľa názoru krajského súdu
aj dostatočne spôsobilé vyjadriť morálne odsúdenie obžalovaného spoločnosťou.

V súlade so zákonom je aj výrok o náhrade škody, nakoľko objektívne bolo preukázané spôsobenie
škody vo výške 25.510,94 Eur, ktorá výška škody je uvedená priamo aj v skutkovej vete napadnutého
rozsudku. Poškodená strana si uplatnila nárok na náhradu škody vo výške 34.804,52 Eur, a to v súlade
s lehotou uvedenou v Trestnom poriadku. Keďže okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
dostatočne odôvodnil aj svoj výrok o náhrade škody, krajský súd keďže s týmto odôvodnením sa

stotožňuje, preto v zásade naň odkazuje. Nakoľko objektívne bola poškodenému spôsobená škoda vo
výške 25.510,94 Eur okresný súd v súlade so zákonom potom poškodeného so zvyškom jeho nároku
na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody v zmysle § 287 ods. 1 Tr. por. tak, ako je uvedený v písomnom
vyhotovení rozsudku krajský súd poznamenáva, že tento výrok nie je celkom presný, keďže v ňom chýba

slovo „nahradiť“, pričom tento výrok bol správne vyhlásený na hlavnom pojednávaní, čo si senát overil
prehratím zvukového záznamu z hlavného pojednávania. Keďže tento výrok bol správne vyhlásený,
avšak v písomnom vyhotovení rozsudku chýba slovo „nahradiť“ bude potrebné, aby prvostupňový súd
po vrátení spisu krajským súdom tento nedostatok odstránil vyhotovením opravného uznesenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže krajský súd považuje napadnutý rozsudok
prvostupňového súdu za zákonný vo všetkých jeho výrokoch a zákonu zodpovedá aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a odvolanie
obžalovaného Ing. Q. P. podľa § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.