Rozsudok ,
Odmietajúce odvolanie, Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/195/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899426
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexandra Hanusová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1708899426.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alexandry Hanusovej a sudcov

JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: C. C., C. XXX/X, C. J., proti
žalovanému: K. X., R.. XX.X.XXXX, D. XX, N., za účasti intervenienta S. T., R.. X.XX.XXXX, D. XX, N.,
obaja zastúpení advokátom S.. Q. T. D. XX, N., o určenie neúčinnosti právneho úkonu, na odvolanie
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 5C/369/2008-481 z 13.11.2017,

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou určil, že kúpna zmluva zo
dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou na
prevod nehnuteľností v katastrálnom území N., zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX, registrovaná

katastrálnym odborom Okresného úradu v Pezinku pod č. C. XXXX/XX, je voči žalobcovi právne
neúčinná, p o t v r d z u j e.

V zvyšnej časti, ktorou určil, že kúpna zmluva zo dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako
predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou na prevod nehnuteľností v katastrálnom území N., zapísaných
na liste vlastníctva č. XXXX, registrovaná katastrálnym odborom Okresného úradu v Pezinku pod č. C.
XXXX/XX, je voči žalobcovi právne neúčinná, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že

žalobu z a m i e t a.

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že kúpne zmluvy z 8.12.1997 uzatvorené medzi
intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou, ktorej predmetom bol nehnuteľnosti v
katastrálnom území N. zapísané na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX a č. XXXX, ktoré
sú registrované katastrálnym odborom Okresného úradu v Pezinku pod č. C.XXXX/XX a č. C., sú voči
žalobcovi právne neúčinné a že žalovaná a intervenient sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu.

2. Žalobou doručenou súdu prvej inštancie 7.4.1998 sa pôvodný žalobca (Ľ. D., O..I..) domáhal určenia,
že kúpne zmluvy uzavreté medzi intervenientom a žalovanou, ktorej predmetom bol nehnuteľnosti
v katastrálnom území N. zapísané na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX a č. XXXX,
registrované katastrálnym odborom Okresného úradu v N. pod č. C.XXXX/XX a č. C., sú voči nemu
neúčinné. V priebehu súdneho konania súd prvej inštancie uznesením č.k. 5C/639/2008-445 zo dňa

2.11.2015 pripustil, aby na miesto pôvodného žalobcu (Ľ. D., O..I..) vstúpila do konania ako žalobca
spoločnosťRECLAIM,a.s.(Súdprvejvodôvodnenírozsudkupoužívalprepôvodnéhožalobcuižalobcu,
na ktorého bola v priebehu súdneho konania postúpená pohľadávka, termín žalobca, rovnako tak potom
postupoval aj odvolací súd). Žalobca odôvodnil žalobu tým, že poskytol obchodnej spoločnosti T., I..I..W..V.., so sídlom K. X, N. (jej jediným konateľom a spoločníkom bol intervenient, otec žalovanej),
ďalej len "spoločnosť TYKO", na základe úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX uzatvorenej dňa 7.6.1995
krátkodobý úver 199.163,51 eura, zabezpečený zmluvou o osobnom ručení intervenienta zo 7.6.1995,

ktorý mal byť splatený do 20.12.1997. Žalobca podal dňa 5.2.1997 návrh na vyhlásenie konkurzu
spoločnosti TYKO, ktorému Krajský súd v Bratislave vyhovel uznesením z 31.10.1997. V priebehu roka
1997 intervenient predmetné nehnuteľnosti previedol na žalovanú a preto 29.12.1997 podal žalobu proti
interventovi o priznanie pohľadávky vzniknutej neplnením povinnosti dohodnutej v úverovej zmluve.
Ukrátenie na pohľadávke predmetnými kúpnymi zmluvami videl v snahe intervenienta zbavovať sa

majetku, aby zmaril budúce uspokojenie žalobcu exekúcii na jeho majetok. Spochybňoval odovzdanie
peňazí medzi intervenientom a žalovanou, poukázal na neschopnosť žalovanej preukázať ako získala
peniaze na kúpu nehnuteľností, keďže v čase ich nadobudnutia mala len 21 rokov. Ďalej poukázal na
to, že cena predmetných nehnuteľností podľa znaleckého posudku vyhotoveného pred prevodom bola
určená na 37.806,62 eura, a už len z tejto skutočnosti je zjavné ukrátenie veriteľa, nakoľko nehnuteľnosti
boli predané za 33.193,92 eura.

3. Žalovaná v konaní pred súdom prvej inštancie potvrdila, že v roku 1997 od rodičov (t.j. intervenienta
a jeho manželky) kúpila nehnuteľnosti v Pezinku zapísané na listoch vlastníctva katastra nehnuteľností
katastrálneho územia Pezinok č. XXXX a č. XXXX za cenu určenú znaleckým posudkom. Dôvodom
kúpy malo byť spoluinvestovanie finančných prostriedkov s priateľom (jej budúcim manželom). Uviedla,

že pri kúpe predmetných nehnuteľností nevedela o tom, že spolumajiteľ nehnuteľnosti - intervenient
(nehnuteľnosti boli v čase kúpy v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov) má dlh voči žalobcovi, že
po začatí tohto konania žalobca vyzval intervenienta ako ručiteľa na splnenie záväzku vyplývajúceho z
úverovej zmluvy a že 15.5.1998 bola uzavretá dohoda o postupe pri vymáhaní pohľadávky, na základe
ktorej mal intervenient predať svoje pozemky v Q. zapísané v liste vlastníctva katastra nehnuteľností

pre katastrálne územie Q. č. XXX za 109.539,93 eura a túto mal uhradiť priamo na účet žalobcu a že
mal uzatvoriť dohodu, v ktorej sa zaviazal na úhradu dlhu zaslať žalobcovi 33.193,92 eura, ktoré mal
získať z odporovaného predaja nehnuteľností.

4. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca a spoločnosť TYKO, uzavreli

7.6.1995 úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca poskytol spoločnosti TYKO úver
199.163,51eura,splatnýdo20.12.1997,ktorýbolzabezpečenýzmluvouoosobnomručeníintervenienta
zo 7.6.1995. Pohľadávku z úverovej zmluvy si žalobca voči intervenientovi ako ručiteľovi uplatnil na
Krajskom súde v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 57Cb 7/98 a táto je vymáhaná v exekučnom
konaní vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. 1Er/2145/2011 od roku 2011 a ešte nebola

vymožená. Intervenient zmluvou z 8.12.1997 previedol predmetné nehnuteľnosti na žalovanú - svoju
dcéru, ktorá stále vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX; nehnuteľnosti
zapísané na liste vlastníctva č. XXXX previedla na iného a v dobe súdneho konania boli vo vlastníctve
E. J., nar. XX.X.XXXX. Na základe odporovaných právnych úkonov - kúpnych zmlúv boli v katastri
nehnuteľností rozhodnutiami č. C. a č. C. povolené vklady vlastníctva v prospech žalovanej. Žalobca s

interventom uzavreli 15.5.1998 dohodu o postupe pri vymáhaní pohľadávky (z úverovej zmluvy), ktorá
potvrdzuje, že intervent kvôli úveru predal svoje iné pozemky v Q. za 109.539,93 eura, tieto uhradil
žalobcovi. V zmysle tejto dohody, mal intervenient žalobcovi v lehote do 31.5.1998 uhradiť ďalšiu splátku
úveru 33.193,92 eura, ktorú aj 2.6.1998 vložil do pokladne žalovaného.

5. Uvedený skutkový stav súd prvej inštancie vyvodil zo zhodných vyjadrení strán a z oboznámenia sa
s predloženými listinami. Spornou v konaní bolo, či prevodom predmetných v Pezinku z intervenienta a
jeho manželky na žalovanú došlo k ukráteniu pohľadávky žalovaného vymáhanej v exekučnom konaní
vedenom Okresným súdom Pezinok pod sp. zn. č.k. 1Er/2145/2011. Skutkové zistenia posúdil podľa
ustanovení§42aods.1,ods.2aods.3písm.a),§42bods.1,ods.2aods.4,§116a§117Občianskeho

zákonníka.

6. Súd prvej inštancie pri rozhodovaním vychádzal z toho, že žalobca v konaní žiada určiť právnu
neúčinnosť scudzovacích zmlúv z 8.12.1997 preto, že kúpna cena nehnuteľností nebola ekvivalentná
ich hodnote (prípadne nebola zaplatená vôbec), následkom čoho došlo k ukráteniu jeho pohľadávky

vymáhanej v exekučnom konaní. Žalovaná a intervenient tvrdili, že kúpna cena za nehnuteľnosti určená
znaleckým posudkom bola ekvivalentná a teda nedošlo k ukráteniu veriteľa žalobcu, suma za prevedené
nehnuteľnosti bola žalobcovi vyplatená na základe dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky zo dňa
15.5.1998. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaná a ani intervenient neuniesli dôkazné bremeno,ktoré ich zaťažovalo a nepreukázali, že žalovaná o úmysle ukrátiť žalobcu odporovanými právnymi
úkonmi nevedela alebo nemohla vedieť, keďže ich vyjadrenia o tomto boli rozporné a nepodložené.
Súd prvej inštancie z ich tvrdení dospel k presvedčeniu, že odporované právne úkony boli realizované

len za tým účelom aby nehnuteľnosti zostali v rodine, t.j. s úmyslom zabrániť žalobcovi, aby svoju
pohľadávku voči intervenientovi vymohol predajom jeho nehnuteľností v exekučnom konaní. Žalovaná
sa v konaní vyjadrila, že nehnuteľnosť kúpila od rodičov a dôvodom bolo spoluinvestovanie s vtedajším
priateľom (terajším manželom S.Q. X.). Ďalej, že rodinný dom (t.j. jednu z prevádzaných nehnuteľností)
jej rodičia sľúbili, nejaké peniaze jej dala babička, nejaké rodičia k 18. narodeninám a niečo priateľ

S. X.. Intervenient však vypovedal, že nevie odkiaľ žalovaná získala peniaze na kúpu nehnuteľností,
mala však byť zárobkovo činná. Manžel žalovanej Július Ivan vypočutý vo veci ako svedok uviedol,
že on sa na odporovaných právnych úkonoch žiadnym spôsobom nezúčastňoval, pretože vtedy so
žalovanou ešte neboli manželia. Tieto vyjadrenia žalovanej, intervenienta a manžela žalovanej súd
vyhodnotilakokrajnenekonzistentnéažrozpornéasvedčiaceoúčelovomzastieranískutočnéhodôvodu
prevodu predmetných nehnuteľností. Žalovaná v konaní nepreukázala, že mohla mať vo veku 21 rokov

dostatok prostriedkov na ich kúpu. Rovnako ako rozporné vyhodnotil tvrdenia samotnej žalovanej, ktorá
najprv uviedla, že nehnuteľnosť kúpila ako investíciu, pričom žiadnym spôsobom nepreukázala, že by
nehnuteľnosť využívala ako investičný majetok, potom že jej nehnuteľnosť (rodinný dom) rodičia sľúbili
a vo vzťahu k tomu, či zisťovala zámery intervenienta, uviedla len to, že sa otca pýtala, či to nebude
vadiť ostatným súrodencom a nestarala sa ako otec (intervenient) „zabezpečí“ jej ostatných súrodencov.

Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak 21 - ročná osoba kupovala od rodičov nehnuteľnosť za 33.193,92
eura (na ktorú si mala zarobiť aj vlastným podnikaním, čo taktiež nebolo preukázané), bola otázka na
otcove podnikanie starostlivosťou minimálnou (a ani táto nebola dosiahnutá).

7. Z vykonaného dokazovania výsluchom manžela žalovanej a žalovanej podľa súdu vyplynulo, že

v rodinnom dome (ktorý bol predmetom odporovaného právneho úkonu) žije doposiaľ intervenient a
jeho manželka. Tvrdenie žalovanej, že má trvalý pobyt v N. a intervenient s jeho manželkou užíva
nehnuteľnosť v obci B. súd prvej inštancie nepovažoval za pravdivé, pretože na pojednávaní uviedla,
že intervenient býva v N. na D. B. XX, t.j. v dome, ktorý jej predal. Rovnako obranu žalovanej, že
za nehnuteľnosti zaplatila cenu určenú podľa znaleckého posudku považoval za irelevantnú. Podľa

názoru súdu blízka osoba sa v danej veci nemôže brániť tým, že kúpnu cenu v zmysle ustanovení
odporovaného právneho úkonu zaplatila, ale len tým, že nepoznala úmysel dlžníka - svojho príbuzného
ukrátiť veriteľa. K ekvivalentnosti kúpnej ceny, t.j. či odporovanými právnymi úkonmi reálne došlo k
zmenšeniu majetku intervenienta súd zdôraznil, že v konaní o odporovacej žalobe musí byť záver, že
napadnutý právny úkon je ekvivalentným úkonom vždy bezpečne preukázaný a preto bolo rozhodujúce,

aby mohol posúdiť všeobecnú (obvyklú, trhovú) cenu, ktorú by bolo možné dosiahnuť pri predaji veci v
dobe uzavretia odporovateľnej kúpnej zmluvy. Zisťovanie všeobecnej ceny prevádzaných nehnuteľnosti
malo byť predmetom znaleckého dokazovania, žalobca mal záujem o vykonanie znaleckého posudku,
čo však možné preto, že žalovaná nielenže spôsobila prieťahy v konaní, ale zjavne účelovo zmarila
vykonanie dokazovania, ktoré by mohlo vyriešiť otázku, či kúpna cena za prevádzané nehnuteľnosti

bola ekvivalentná alebo nie. Takéto konanie žalovanej súd prvej inštancie hodnotil v neprospech
žalovanej ako také, ktoré preukazuje nezáujem žalovanej o zistenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností.
Tvrdeniežalovanej,že„akbynedošlokpredajunehnuteľnosti,tátobybolaspotrebovanánauspokojenie
pohľadávok ostatných veriteľov, ktoré vznikli ešte pred pohľadávkou žalobcu“ nebolo nepreukázané
a vo vzťahu k zmareniu znaleckého dokazovania je hypotetické. Žalovaná rovnako neuviedla, akým

spôsobom by mal spor ovplyvniť fakt, že odplata za prevod nehnuteľností patrila do bezpodielového
spoluvlastníctva intervenienta a jeho manželky, keď dobe začatia exekučného konania už bolo toto
spoluvlastníctvo zrušené a teda by neprichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 147 ods. 1
Občianskeho zákonníka.

8. Obranu žalovanej, že žalobca podal návrh na vyhlásenie konkurzu voči spoločnosti TYKO považoval
súd za irelevantnú preto, že to s predmetom sporu nesúvisí, tak isto ako hypotetické úvahy
žalovanej, akým spôsobom a využitím akých právnych inštitútov vymáha žalobca svoju pohľadávku
od intervenienta. Podľa súdu prvej inštancie s predmetom sporu nesúvisí ani dohoda o postupe pri
vymáhaní pohľadávky z 15.5.1998, že časť dlhu z úverovej zmluvy intervenient uhradil zo zisku z

predaja nehnuteľností v Q. a ďalšiu časť 33.193,92 eura uhradí do konca mája 1998, bez
uvedenia toho ako získa tieto peniaze. Tvrdenie žalovanej a intervenienta v konaní, že tieto peniaze
získa intervenient predajom nehnuteľností na základe odporovanými právnymi úkonmi, považoval súd
za zavádzajúce, čo preukazuje aj skutočnosť, že kúpna cena mala byť vyplatená v decembri 1997 anebol dôvod, aby intervenient splatil zostávajúcu časť dlhu takmer po pol roku. Tvrdenia žalovanej a
intervenienta, že žalobca si nesplnil dohodnuté povinnosti z dohody a preto nemá požívať v zmysle
§ 3 Občianskeho zákonnú ochranu sú podľa súdu v prejednávanej veci bez akéhokoľvek právneho a

skutkového významu.

9. Námietky intervenienta a žalovanej o spornosti pohľadávky z úverovej zmluvy, premlčaní, či
vymáhateľnosti tejto pohľadávky vyhodnotil súd prvej inštancie za nedôvodné, pretože pohľadávka z
úverovej zmluvy sa vymáha v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 1

Er/2145/2011. Za irelevantnú tiež vyhodnotil námietku, že žalobca pôvodne neodporoval právny úkon
týkajúcisaprevoduvlastníctvarodinnéhodomu,pretožezožalobyjezrejmé,žeodporovalkúpnezmluvy
z 8.12.1997 v celosti, nevynímajúc žiadne nehnuteľnosti.

10. Súd inštancie z uvedených dôvodov žalobe v celom rozsahu vyhovel po tom, čo dospel k záveru, že
predmetné kúpne zmluvy ukracujú pohľadávku žalobcu z úverovej zmluvy, že žalovaná a intervenient

nepreukázali, že žalovaná vynaložila náležitú starostlivosť pri objasňovaní úmyslu navrhovaného
predaja pre intervenienta a zároveň zjavne účelne znemožnili vykonanie dokazovania, z výsledkoch
ktorého by súd vedel posúdiť otázku ekvivalencie odporovaných právnych úkonov. Mal za to, že
prevodu nehnuteľností odporovanými právnymi úkonmi došlo k zmenšeniu majetku intervenienta, ktorý
nepostačuje na úhradu pohľadávky žalobcu vzniknutej zo zmluvy o úvere č. XXX XXX XXXX vymáhanú

exekúciou od roku 2011. Vychádzal aj z toho, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná vyplatila
rodičom dohodnutú kúpnu cenu a ani to, že týmito prostriedkami mohla v danom veku vôbec disponovať.

11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 262 ods. 1 a 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu v plnom rozsahu priznal žalobcovi ako strane plne úspešnej v spore.

12. Proti rozsudku podala odvolanie žalovaná z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávnehoprávnehoposúdenia,žesúdvovecidospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a žiadala zmeniť ho a
žalobu v celom rozsahu zamietnúť. Namietala, že žalobca sa žalobou zo 6.4.1998 domáhal len určenia,
že kúpne zmluvy uzavreté medzi intervenientom ako predávajúcim a ňou ako kupujúcou, ktorými
intervenientpreviedolnaňuvlastníckeprávoknehnuteľnostiamnachádzajúcimsavkatastrálnomúzemí
N. zapísaných Okresným úradom Pezinok, katastrálnym odborom na liste vlastníctva č. XXXX (parcela

č. XXXX o výmere 232 m2, zastavené plochy a nádvoria a parcela č. XXXX o výmere 269 m2, vinica) a
liste vlastníctva č. XXXX (parcela č. XXXX/X o výmere 68 m2, zastavané plochy a stavba so súpisným
číslom XXX, chata) sú voči nemu neúčinné. Z tohto petitu žaloby je zrejmé, že v tomto súdnom konaní
sa nedomáha určenia neúčinnosti právneho úkonu vo vzťahu k rodinnému domu so súpisným číslom
XXXX, ktorý je v katastri nehnuteľností katastrálneho územia N. zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX.

13. Podľa žalovanej súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že bremeno tvrdenia, že došlo k
ukráteniu veriteľa je na nej. Žalovaná nemohla ovplyvniť znalecké dokazovanie o cene chaty zapísanej
na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX, lebo už od roku 1998 nie
je jej vlastníkom a oceňovaniu nehnuteľnosti zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľnosti

katastrálneho územia N. XXXX nebránila. Považovala za nereálne po 5, resp. 8 rokoch zistiť trhovú
hodnotu, predmetných nehnuteľnosti v dobe uzavretia kúpnych zmlúv. Súd prvej inštancie v odôvodnení
rozsudku neuviedol ako dospel k záveru, že dohodnutá kúpna cena v predmetných zmluvách nie je
ekvivalentná a z dokazovania nevyplýva, že by intervenient nezískal za prevod nehnuteľností plnenie
rovnocennej povahy. Z uvedeného dôvodu nie je podľa jej názoru splnený jeden zo základných

predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu (ukrátenie veriteľa), takže vyhovením žalobe súd prvej
inštancie vec nesprávne právne posúdil.

14. Žalovaná v odvolaní namietala aj to, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s ňou
vznesenou námietkou premlčania podľa ustanovenia § 408 ods. 1 Obchodného zákonníka. K poznaniu

úmysluukrátiťveriteľauviedla,ževkonanídostatočnejasneazrozumiteľnevysvetlilaokolnostiuzavretia
kúpnych zmlúv, ako aj pôvodu peňazí, ktorými za získané nehnuteľnosti zaplatila. Poukázala na svoju
výpoveď, že pred uzavretím zmlúv zisťovala, či nimi nedôjde k ukráteniu veriteľov intervenienta a
uviedla, že intervenient nemal záujem informovať ju o týchto okolnostiach. Je teda zrejmé, že o úmysleintervenienta ukrátiť odporovanými právnymi úkonmi pohľadávku žalobcu nevedela a ani nemohla
vedieť, a to napriek tomu, že vyvinula snahu o rozpoznania úmyslu intervenienta. Vzhľadom k jej veku
pri uzatváraní zmlúv, jej poznaniu rodinných a finančných pomerov a najmä životných skúseností a

právnych vedomostí je zrejmé, že jej starostlivosť o rozpoznanie úmyslu intervenienta bola dostatočná.
Za predpokladu, že samotný intervenient ako blízka osoba (otec) nechcel informovať svoje okolie a
rodinu o podnikaní, nemala reálnu možnosť iným spôsobom ako otázkami zistiť situáciu intervenienta,
nakoľko s ním nepodnikala a na jeho podnikaní sa žiadnym spôsobom nezúčastňovala. Rodičia mohli
voľne disponovať so svojim majetkom, v čase uzavretia kúpnych zmlúv neboli proti otcovi vedené

exekučné alebo súdne konania, ktoré by mohli pri posudzovaní konania žalovanej znamenať, že sa
dostatočne nesnažila rozpoznať úmysel intervenienta pri uzatváraní predmetných kúpnych zmlúv.

15. Žalovaná nesúhlasila ani so skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie a namietala aj proti
interpretácii dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky uzavretej 15.5.1998 (č.l. 15). Z dohody podľa
nej vyplýva, že žalobcu v čase jej uzavretia vedel o predaji nehnuteľností a svojím konaním (prijatím

záväzku zdržať sa uplatňovania práva voči osobám blízkym intervenientovi) akceptoval skutočnosť,
že intervenient z peňazí, ktoré získal predajom svojich nehnuteľnosti uhradil časť dlhu voči právnemu
predchodcovi žalobcu. Právny predchodca žalobcu a intervenient sa dohodli aj na prerušení tohto
súdneho konania, ktoré pri uzatváraní dohody už prebiehalo. Výkon práva žalobcu (jeho uplatňovanie
a nerešpektovanie dohody) je zjavne v rozpore s dobrými mravmi a nemalo by požívať právnu ochranu

v zmysle ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka. Na základe dohody intervenient uhradil právnemu
predchodcovižalobcu1.000000Skavyhľadalosobu,ktorábolapripravenáuzavrieťdohoduopristúpení
k záväzku intervenienta, ktorú však žalobca bez zdôvodnenia neuzavrel. Intervenient mal záujem na
vysporiadaní svojho peňažného záväzku voči žalobcovi, aktívne s ním komunikoval a nevyhýbal sa
plneniu povinností.

16. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súd prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
Tvrdenie žalovanej, že sa v tomto súdnom konaní nedomáha určenia neúčinnosti zmluvy o predaji
rodinnému domu v N. súp. č. XXXX považoval za účelové. Žalobným návrhom sa domáha vyslovenia
neúčinnosti kúpnych zmlúv z 18.12.1997 voči nemu v zmysle ustanovenia § 42a a § 42b Občianskeho

zákonníka. Podľa neho ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka ani nepredpokladá vyslovenie
čiastočnej neúčinnosti právneho úkonu. K preukázaniu toho, že predmetnými právnymi úkonmi došlo
k ukráteniu jeho pohľadávky voči intervenientovi uviedol, že súd na jeho návrh nariadil 18.12.2002
znalecké dokazovanie k cene prevádzaných nehnuteľnosti, ktoré žalovaná úmyselne zmarila a ktoré
by preukázalo vyššiu trhovú cenu nehnuteľností ako bola dohodnutá v kúpnych zmluvách. Poukázal

na to, že nehnuteľnosť, na rozdiel od peňažných prostriedkov má trvalú hodnotu, ktorá je evidovaná
v katastri nehnuteľností, nedá sa zatajiť a ukryť a osobitne zdôraznil, že v konaní nebolo žalovanou
preukázané, že kúpnu cenu aj uhradila, nevedela objasniť, akým spôsobom získala ako 21- ročná 1
milión slovenských korún.

17. Vo vyjadrení žalobca s ohľadom na to, že v konaní nebola preukázaná úhrada kúpnej ceny
predávajúcemu a ani to, ako žalovaná peniaze získala, uviedol, že k úhrade kúpnej ceny pravdepodobne
nedošlo. Tvrdenie intervenienta, že z úveru splatil 1 milión korún sú síce pravdivé, ale to, že išlo o
peniaze získané predajom uvedených nehnuteľností zostalo nepreukázané. Dôkazy získané v konaní
skôr nasvedčujú tomu, že intervenient uhradil túto splátku úveru, aby sa vyhol sporu, resp. aby

nehnuteľnosti, ktoré majú oveľa vyššiu hodnotu, ostali vo vlastníctve žalovanej (rodiny). Uvedené
podporuje aj to, že k úhrade tejto splátky došlo až pol roka po predaji nehnuteľností a až po začatí
tohto konania voči žalovanej. Intervenient sa obával, že by žalobca mohol byť v konaní úspešný a tak
dodatočne, po dlhšom čase od uzavretia predmetných kúpnych zmlúv, aby vyvolal dojem, že za predané
nehnuteľnosti dostal ekvivalentnú protihodnotu a túto celú zaslal veriteľovi na úhradu poskytnutého

úveru. Na základe vykonaného dokazovania sa domnieva, že intervenient simuloval prevod svojich
nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej (dcéry), aby tým dostal svoj nehnuteľný majetok z dosahu
veriteľov, čomu nasvedčuje aj fakt, že žalovaná nevedela počas 20 rokov trvajúceho sporu preukázať
úhradu kúpnej ceny a ani to, ako získala na to potrebné peniaze.

18. K žalovanou namietanému premlčaniu práva domáhať sa určenia neúčinnosti predmetných zmlúv
voči nemu uviedol, že jeho pohľadávka sa stala splatnou dňa 20.12.1997 a nakoľko dlžník (intervenient)
mu nevrátil poskytnutý úver riadne a včas, 27.12.1997 si pohľadávku uplatnil na súde v konaní vedenom
Krajským súdom Bratislava pod sp. zn. 57Cb/7/1998. Rozsudok Krajského súdu Bratislava z 9.12.2009č.k. 57Cb/7/1998-211 potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR nadobudol právoplatnosť 13.5.2011
a vykonateľnosť 16.5.2011. Právny predchodca žalobcu následne požiadal o vymáhanie pohľadávky
priznanej súdom v exekúcii dňa 23.6.2011, t.j. v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote v súlade s

ustanovením § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, exekučné konanie voči dlžníkovi - intervenientovi
v tomto konaní stále prebieha, je vedené súdnym exekútorom S.. K. H. pod č.k. E. XXXX/XXXX a
Okresným súdom Pezinok pod sp.zn. 1Er/ 2145/2011. Dlžník (intervenient) a teda ani žalovaná sa
nemôžu úspešne dovolávať premlčania pohľadávky.

19. K vyjadreniam žalovanej o tom, či vedela o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa uviedol, že vzhľadom na
to, že išlo o prevod majetku medzi blízkymi osobami, nebol povinný ho preukazovať, pretože úmysel
dlžníka sa v tomto prípade predpokladá a na žalovanej bolo dôkazné bremeno, aby preukázala, že o
úmysle intervenienta ukrátiť veriteľa ani pri náležitej starostlivosti vedieť nemohla. Výpoveď žalovanej,
ktorej obsahom bolo vyjadrenie, že sa nikdy nepýtala otca na veci vo firme, či má problémy vo firme,
nemôže byť postačujúca na preukázanie toho, že nevedela o úmysle otca ukrátiť svojho veriteľa a tiež

na preukázanie toho, že ani pri náležitej starostlivosti tento úmysel nemohla poznať. Žalovaná v odvolaní
zámerneaúčelovovytrhlazkontextučasťsvojejvýpovede,žesaotcaopýtalanato,čiuzavretiekúpnych
zmlúv „nebude vadiť ostatným dvom súrodencom“ a nijakým spôsobom nesmerovala svoju aktivitu k
zisteniu rozsahu finančných záväzkov svojho otca (intervenienta). Žalovaná teda aj svojou výpoveďou
potvrdila, že nevynaložila žiadnu, a už vôbec nie kvalifikovanú, náležitú starostlivosť na to, aby zistila

stav finančných záväzkov svojho otca z podnikateľskej činnosti a nijakým spôsobom nezisťovala, či
zamýšľanými kúpnymi zmluvami nemôže dôjsť k ukráteniu jeho veriteľov.

20. K tvrdeniu žalovanej, že konajúci súd nesprávne interpretoval obsah dohody o postupe pri vymáhaní
pohľadávky z 15.5.1998 uviedol, že s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi aspektmi tejto dohody sa

už vysporiadal Najvyšší súd SR v uznesení z 24.2.2005 sp. zn. 6Obo/288/04, ako aj Krajský súd v
Bratislave v rozsudku z 9.12.2009 č. k. 57Cb/7/1998-211 vynesenými v konaní o návrhu na priznanie
pohľadávky. Obidva súdy zhodne považovali túto dohodu za irelevantnú a pripojili, že táto nemôže
žalobcovi brániť, aby sa domáhal od ručiteľa - intervenienta alebo jeho blízkych osôb svojich nárokov, a
to z dôvodu, že dispozícia, resp. obmedzovanie procesných práv účastníkov konania nie je na základe

hmotnoprávnych dohôd možné.

21. Žalovaná v reakcii na vyjadrenie žalobcu uviedla, že žalobca podľa nej používa účelové tvrdenia,
ktorých cieľom je odpútať pozornosť na nepodstatné skutočnosti. Nesúhlasila s jeho tvrdením, že
v roku 1997 bolo možné zistiť hodnotu prevádzaných nehnuteľností, pretože to nezohľadňuje ich

zhodnotenia a zmeny trhových pomerov. Zdôraznila, že súčasťou súdneho spisu sú znalecké posudky,
ktorá stanovili všeobecnú hodnotu nehnuteľností a preto tvrdenie žalobcu, že nehnuteľnosti museli mať v
čase prevodu na ňu vyššiu cenu ako dohodnutú, je iba jeho dohadom a špekuláciou. Uzavretím kúpnych
zmlúv nedošlo k oslabeniu postavenia veriteľa pri vymáhaní jeho pohľadávky, intervenient ako dlžník
dobrovoľne po uzavretí kúpnych zmlúv splatil časť svojho záväzku právnemu predchodcovi žalobcu a v

spore aj vysvetli prečo k tomu došlo asi polroka po uzavretí kúpnych zmlúv. Ďalšie vzťahy boli upravené
v dohode o postupe pri vymáhaní pohľadávky, z ktorej je zrejmé, že žalobca mal vedomosť o predaji
nehnuteľností a akceptoval skutočnosť, že intervenient transformoval svoj majetok z nehnuteľného na
hnuteľný (peniaze).

22. Žalobca v ďalšom vyjadrení poukázal na svoje predchádzajúce stanovisko k odvolaniu žalovanej.

23. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné iba čiastočne.
Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.11.2020 (§ 378 ods. 1 CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP).

24. Podľa ustanovenia § 80 ods. 1 a ods. 2 CSP odvolací súd uznesením z 13.2.2020 pripustil, aby
namiesto žalobcu W., O..I.., do konania vstúpil a ďalej ako žalobca vystupoval C. C., bytom C. XXX/

X, C. J..

25. Podľa odvolacieho súdu dôvody uvádzané v odvolaní žalovanou neboli spôsobilé spochybniť
závery súdu prvej inštancie, na ktorých založil napadnuté rozhodnutie o zmluve, predmetom ktorejboli nehnuteľností v N. zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia
N. č. XXXX (prvej zmluve), ktoré zodpovedajú ustanoveniu § 42a a § 42b Občianskeho zákonníka.
Odvolanie žalovanej neobsahuje tvrdenia, že by súd prvej inštancie zobral do úvahy skutočnosti, ktoré

z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, alebo naopak opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo. Posúdenie, či v
danej veci bol zákonom predpokladané dôvody odporovateľnosti právneho úkonu, považoval odvolací
súd za správne a v rozsudku za riadne odôvodnené.

26. Podľa ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že
dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky,
sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho
odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.

27. Podľa ustanovenia § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý

dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej
strane známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných
trochrokochmedzidlžníkomaosobamijemublízkymi(§116a117)aleboktorédlžníkurobilvuvedenom
čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa
aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

28. Podľa ustanovenia § 42a ods. 3 písm. a) Občianskeho zákonníka odporovať možno tiež právnemu
úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom
a osobou jemu blízkou ( § 116 a 117); to však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri
náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

29.Podľaustanovenia§42bods.1ažods.4Občianskehozákonníkaprávoodporovaťprávnymúkonom
môže uplatniť veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z
odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť
nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom

alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce
odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi. Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom
odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo
odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu
voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

30. Odporovacej žalobe v zmysle ustanovenie § 42a Občianskeho zákonníka je možné vyhovieť vtedy,
ak bolo preukázané (dôkazné bremeno znáša žalobca), že dlžníkov právny úkon ukracuje uspokojenie
pohľadávky veriteľa. Dlžníkov právny úkon ukracuje pohľadávku veriteľa najmä vtedy, ak vedie k
zmenšeniu majetku dlžníka a ak v jeho dôsledku vzniknuté zmenšenie majetku má za následok, že

veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo tohto
právneho úkonu, z majetku dlžníka by sa mohol aspoň čiastočne uspokojiť. Ak však nemal dlžníkov
právnyúkonzanásledokzmenšeniejehomajetku,pretožezaprevedenéveci,právaaleboinémajetkové
hodnoty obdržal ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná)
náhrada, nemôže dôjsť k ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky. Ak nedošlo v dôsledku tzv.

ekvivalentného právneho úkonu k zmenšeniu dlžníkovho majetku (aj keď zmenil podobu svojich aktív) v
rovnakej hodnote (cene) ako keby k týmto právnym úkonom nedošlo k ukráteniu veriteľa. Rozhodujúcim
momentom pre posúdenie ekvivalentnosti prevodu dlžníkových veci, práv alebo iných majetkových
hodnôt je jeho účinnosť, pri nehnuteľnostiach zapisovaných do katastra nehnuteľností deň, ku ktorému
nastali účinky vkladu do katastra nehnuteľností. O ekvivalentnosť právneho úkonu dlžníka ide však len

vtedy, ak za prevedené veci, práva alebo iné majetkové hodnoty naozaj (reálne) dostane ich obvyklú
cenu alebo inú skutočne primeranú (rovnocennú) náhradu.

31. Námietka žalovanej, že ukrátenie odporovanej pohľadávky má preukazovať v konaní žalobca
je podľa odvolacieho súdu dôvodná. Pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie znaleckým

posudkom, ktoré žalobca navrhoval, mal žalobca túto skutočnosť preukazovať inými dôkazmi, ktoré by
určili hodnotu predanej nehnuteľnosti, na základe čoho by bolo možné zistiť, či došlo k ukráteniu jeho
pohľadávky. Pokiaľ súd prvej inštancie ani poriadkovými opatreniami nezabezpečil pre znalca možnosť
vyhotoviťznaleckýposudok,bolootázkouprocesnéhoútokužalobcunavrhnúťvykonanieinýchdôkazov,napr. predložením súkromného znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia. S ohľadom na to, že
súd prvej inštancie na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ani dohodnutú
kúpnu cenu žalovaná nezaplatila, nemalo nesprávne posúdenie dôkazného bremena k tvrdeniu, že

predmetnými prevodmi nehnuteľnosti došlo k ukráteniu pohľadávky žalobcu za následok nesprávne
rozhodnutie súdu prvej inštancie.

32. Súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k záveru, že žalovaná kúpnu cenu
prevádzanýchnehnuteľnostínezaplatila.Vychádzalpritomzrodinnéhovzťahužalovanejaintervenienta,

ichvýpovedíofinančnýchschopnostiachžalovanejvčaseuskutočneniaodporovanéhoprávnehoúkonu,
z výpovede svedka S. X., ktorí nevedeli uviesť odkiaľ by žalovaná v danom čase mohla mať peniaze na
kúpu rodinného domu a chaty. Skutkový záver súdu, že v konaní nebolo preukázané, že žalovaná kúpnu
cenu v celom rozsahu zaplatila, keďže nemala doklad o zaplatení a nevedela uviesť ani to ako získala
všetky peniaze na zaplatenie, zodpovedá pravidlám logického myslenia ako aj všeobecne známym
skúsenostiam. Hodnoteniu súdu prvej inštancie, že žalovaná nepreukázala odkiaľ mala peniaze a teda

ani to, že zaplatila kúpnu cenu, nie je možné vytknúť, že nezodpovedá pravidlám logického myslenia,
alebo že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli alebo opomenul rozhodné
skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. V prípade žalovanej čo aj mladej osoby (21 ročnej v čase
uzavretia zmluvy) nemožno uveriť, že by nevedela odkiaľ mala tieto peniaze a to ani približne koľko
a od koho. Keďže za danú cenu bolo možné kúpiť rodinný dom a chatu, išlo nepochybne o hodnotu,

ktorú by si v prípade, že mala k dispozícii v celom rozsahu zapamätala a poznala jej zdroj. Výpoveď
žalovanej že mala peniaze na úhradu kúpnej ceny súd prvej inštancie považoval s prihliadnutím na
výsledky vykonaného dokazovania za nepresvedčivú, zodpovedá preukázanému v konaní a preto nie
je možné dôvod o tomto skutkovom závere polemizovať.

33. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaná je dcérou dlžníka žalobcu, nebolo potrebné preukazovať
úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa prevodom veci na blízku osobu a ani vedomosť žalovanej o takomto
úmysle (§ 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka). Úmysel dlžníka cum animo fraudandi sa v takomto
prípade predpokladá a je na osobe blízkej dlžníkovi, aby preukázala opak, t.j. že úmysel dlžníka ukrátiť
veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať. V záujme procesného úspechu teda žalovaná

ako blízka osoba dlžníka mala v konaní preukázať, že úmysel dlžníka ukrátiť prevodom veci svojho
veriteľa nepoznala a ani nemohla poznať. Žalovaná k tejto obrane uviedla len to, že sa otca nepýtala
na jeho firmu, či má nejaké problémy, otec nezaťažoval svojimi problémami rodinu a že na otázku, či
to nebude vadiť jej súrodencom jej odpovedal, že zabezpečí aj ich. Vynaloženie náležitej starostlivosti
predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k

obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu bol
v dobe odporovaného právneho úkonu, z jej výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmyslu dozvedela.
Námietku žalovanej, že vyvinula dostatočnú starostlivosť za účelom rozpoznania úmyslu intervenienta
ukrátiť uspokojenie žalobcovej pohľadávku, súd prvej inštancie správne vyhodnotil ako nepreukázanú,
keďže jej postoj nemožno hodnotiť ako dostatočnú aktivitu na zistenie solventnosti otca a posúdenie

toho, či nemá prevodom svojich nehnuteľnosti úmysel ukrátiť svojho veriteľa (veriteľov), ak nebol
preukázaný žiaden dôvod na predaj nehnuteľnosti dcére a intervenient aj s manželkou v rodinnom dome
naďalej žijú a žalovaná v ňom bývala len určitý čas, keď mala malé dieťa.

34. Na podporu záveru súdu prvej inštanciu, že uplatnený nárok nie je premlčaný, odvolací súd uvádza,

že žalovaná nie je dlžníčkou z predmetnej úverovej zmluvy a preto nie oprávnená v zmysle ustanovenia
namietať premlčanie pohľadávky vzniknutej z tejto zmluvy (§ 101 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pre
úplnosť odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého
ak bolo právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace
pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať, ak sa konanie

o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. Ukrátená pohľadávka bola
žalobcovi priznaná rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 9.12.2009 č.k. 57Cb/7/98-211 potvrdenom
rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo 17.2.2011 sp. zn. 2 Obo 17/2010, právoplatným 12.5.2011, a návrh
na vykonanie exekúcie bol podaný 23.11.2011, teda v lehote stanovenej § 408 ods. 2 Obchodného
zákonníka a námietku premlčania by mohol vznieť len povinný v tomto exekučnom konaní, nie žalovaná

v danej veci.

35. Odvolací súd sa stotožňuje aj s hodnotením obsahu dohody o postupe pri vymáhaní pohľadávky z
15.5.1998 a záverom, že uplatňovanie práva žalobcom v tomto konaní nie je v rozpore s dobrými mravmiani za toho stavu, že intervenient na základe tejto dohody časť svojho dlhu splatil, keďže dlh nebol
splatený celý. Žalobcovi nemožno odmietnuť ochranu jeho práva na úhradu zvyšnej časti pohľadávky,
ktorá mu už bola priznaná rozhodnutím súdu.

36. Žalovaná v odvolaní namietala aj to, že žalobca sa domáhal určenia neúčinnosti prvej kúpnej zmluvy
o prevode nehnuteľností v N. zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho
územia N. č. XXXX okrem rodinného domu súpisné číslo XXXX. Žalobca v žalobe uviedol, že sa
domáha určenia, že kúpne zmluvy uzavreté medzi predávajúcim S. T. a kupujúcou K. T., ktorou na ňu

previedol nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, kat. úz. N., parc. č. XXXX o výmere 232 m2, zast.
plocha a parc. XXXX o výmere 269 m2, vinica, vklad povolený pod č. XXXX/XX, na LV č. XXXX, kat.
územie N., parc. č. XXXX/X o výmere 68 m2, zast. plocha, stavby - súp. č. XXX na parc. č. XXXX/
X - chata, vklad povolený pod č. XXXX/XX, sú voči žalobcovi právne neúčinné. Pochybnosť o tom,
či sa žaloba týka neúčinnosti celej zmluvy alebo len časti odstránil žalobca tým, že na pojednávaní
15.5.2013 uviedol, že sa domáha neúčinnosti oboch kúpnych zmlúv ako celku s tým, že ich označuje

číslom povolenia vkladu do katastra a listami vlastníctva katastra nehnuteľností. Vyjadrenie žalobca v
petite žaloby, v ktorom označil len niektoré veci, ktoré boli predmetom danej zmluvy, nebolo možné
bez ďalšieho vykladať tak, že sa domáhal určenia neúčinnosti zmlúv len vo vzťahu k týmto veciam,
ale bolo potrebné túto pochybnosť odstrániť (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30.11.2010 sp. zn.
6Cdo 223/2010), čo aj súd prvej inštancie urobil a v spore konal o návrhu na určenie neúčinnosti celej

kúpnej zmluvy, ktorej predmetom boli všetky nehnuteľnosti v N.U. zapísané na liste vlastníctva katastra
nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX.

37. Pretože žalovaná v odvolaní k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o určení, že kúpna zmluva zo
dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou o prevode

nehnuteľností v katastrálnom území N. zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľností č. XXXX
zapísaná v katastri nehnuteľností pod č. C. XXXX/XX, je voči žalobcovi právne neúčinná neuviedla
žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázala jeho nesprávnosť, odvolací súd napadnutý
rozsudok v tejto časti ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. Pri preskúmavaní rozsudku súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti, v ktorej rozhodol, že kúpna zmluva
z 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou o prevode
nehnuteľností v N., zapísaných na liste vlastníctva katastra nehnuteľnosti katastrálneho územia N. č.
XXXX, zapísaná v katastri nehnuteľností pod č. C. XXXX/XX, je voči žalobcovi právne neúčinná, sa
odvolací súd zaoberal ako prvou legitimáciou strán na vedenie takéhoto sporu po skutkovom zistení, že

žalovaná tieto nehnuteľnosti predala manželom S. Ď. a E. Ď..

39. Podľa ustanovenia 42b ods. 4 Občianskeho zákonníka právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom
odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo
odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu

voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

40. Zmyslom odporovacej žaloby je (z pohľadu žalobcu) dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by
bolo určené, že je voči nemu neúčinný dlžníkom vykonaný právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie
jeho vymáhateľnej pohľadávky. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom

predstavuje podklad k tomu, aby sa veriteľ mohol na základe tohto titulu (exekučného titulu) vydaného
proti dlžníkovi domáhať exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym
úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale proti osobe, s ktorou alebo v ktorej
prospech bol právny úkon urobený. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre
možné, musí sa veriteľ namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu

z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Z toho je
zrejmé, že po predaji nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX katastrálneho územia N.,
ktoré žalovaná získala na základe kúpnej od intervenienta, už nie je možné, aby žalobca dosiahol
uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným úkonom ušlo z majetku dlžníka a má už len
právo na náhradu toho, o čo bol daným právnym úkonom ukrátený.

41. Súd prvej inštancie v tejto časti uplatnený nárok neposúdil právne správne a preto odvolací súd jeho
rozsudok v časti, ktorou určil, že kúpna zmluva zo dňa 8.12.1997 uzavretá medzi intervenientom ako
predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou, prevod nehnuteľností v katastrálnom území N. zapísanýchna liste vlastníctva katastra nehnuteľností katastrálneho územia N. č. XXXX rozhodnutím č. C. XXXX/
XX, je voči žalobcovi právne neúčinná, zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

42. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 CSP tak, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho konania,
pretože v konaní mali úspech v rovnakom rozsahu.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).