Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 23, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1719201157
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1719201157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: T. F., A.. XX.XX.XXXX, W. S. XX, XXX
XX F., zastúpenej: Občianske združenie OPOS, IČO: 51 147 688, so sídlom A. Hlinku 1084/24A, 914
01 Trenčianska Teplá, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, a.s., IČO: 35 792 752, so sídlom
Pribinova 25, 824 96 Bratislava, zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,

so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, o určenie, že úvery zo zmluvy o revolvingovom úvere č.
8100041983ač.8100041982zodňa02.11.2011súbezúročnéabezpoplatkov,opovinnostižalovaného
vydať žalobkyni zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 8100041983 zo dňa 02.11.2011 bezdôvodné
obohatenie vo výške 569,60 eur, o povinnosti žalovaného vydať žalobkyni zo zmluvy o revolvingovom
úvere č. 8100040982 zo dňa 02.11.2011 bezdôvodné obohatenie vo výške 569,60 eur a o povinnosti
žalovaného vyplatiť žalobkyni primerané zadosťučinenie vo výške 500,00 eur, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 12. marca 2020, č.k. 6Csp/49/2019-147, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaný má proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia,
že úvery zo zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX Y. Č.. XXXXXXXXXX
N. T. XX.XX.XXXX sú bezúročné a bez poplatkov, vydania zo zmluvy o revolvingovom
úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.11.2011 bezdôvodného obohatenia vo výške 569,60 eur, vydania zo

zmluvy o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.11.2011 bezdôvodného obohatenia vo výške
569,60 eur a zaplatenia primeraného zadosťučinenia vo výške 500,00 eur. Žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania vo výške 100 %. Skutkový stav ustálený vykonaným dokazovaním po právnej
stránke posúdil podľa 52 ods. 1, ods.3, ods. 4, § 53 ods.1, ods.2, ods.3, ods.4, ods.5, ods.6, ods. 10, §
451 ods.2, § 456, § 107, § 488 Občianskeho zákonníka a podľa § 2 písm. a), b), d) a e), § 9 ods.1, ods.2,
§ 11 ods.1, ods.2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. V prejednávanej veci sa

žalobkyňa domáhala proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 569,60 eur (zmluva
č. XXXXXXXXXX) a zo zmluvy o revolvingovom úvere XXXXXXXXXX bezdôvodného obohatenia vo
výške 569,60 eur z titulu bezúročnosti a bezpoplatnosti úverových zmlúv,
uzatvorených so žalovaným, ktoré sú zapríčinené tak absenciou náležitostí podľa ust. § 9 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľských úveroch, ako aj tým, že predmetné úverové zmluvy obsahujú neprijateľné zmluvné
podmienky, spôsobujúce hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech žalobkyne ako

spotrebiteľa. Skúmal preto, či predmetné platne uzavreté úverové zmluvy obsahujú všetky náležitosti,
predpísané Zákonom o spotrebiteľských úveroch a dospel k záveru, že v predmetných úverových
zmluvách neabsentovala ani jedna z náležitostí zmluvy podľa ust. § 9 ods. 2 Zákona ospotrebiteľských úveroch. Na základe uvedeného nie sú naplnené zákonné podmienky v zmysle
§ 11 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Po dôkladnom preskúmaní úverových zmlúv a všetkých jej
príloh mal za to, že svojím obsahom a účelom neodporujú zákonu, neobchádzajú ho, nie sú v rozpore

s dobrými mravmi a neobsahujú žiadne neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré by spôsobovali značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, preto nemôžu byť v
tomto ohľade neplatné. Predmetné úverové zmluvy boli medzi stranami sporu platne a účinne uzavreté,
v predpísanej písomnej forme a po obsahovej stránke zodpovedajú všetkým zákonným požiadavkám,
preto ich nemožno postihnúť sankciou bezúročnosti a bezpoplatnosti. Žalobkyňa teda nie je oprávnená

domáhať sa proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia, nakoľko všetky finančné plnenia,
ktoré žalovaný prijal od žalobkyne, prijal na základe platného právneho úkonu/dôvodu, ktorý neodpadol.
Pokiaľ išlo o žalobkyňou namietané prijatie nižšej čiastky ako je suma schváleného úveru, uviedol, že
suma úveru vo výške 1.500,00 eur bola v prospech žalobkyne poskytnutá tak,
že časť z tejto sumy bola súčasťou vzájomnej kompenzácie pohľadávok a časť vyplatená v prospech
účtu žalobcu. Poskytnutím úveru sa teda rozumie úkon, ktorým sa splní záväzok poskytovateľa úveru

uvoľniť peňažné prostriedky spôsobom a vo forme, ktorá je medzi stranami dohodnutá. To, že žalobkyni
bola na účet poukázaná nižšia suma, ako je uvedené v zmluve, nie je spôsobené tým, že by jej bol
poskytnutý nižší úver, ako bol dohodnutý a ako vyplýva z uzavretej zmluvy o revolvingovom úvere, ale
skutočnosťou, že zmluvné strany sa dohodli na započítaní odplaty za možnosť odkladu splátok - táto
skutočnosť vyplýva zo samotného obsahu zmluvy, ako aj zo Štandardných informácií o spotrebiteľskom

úvere, teda bola žalobkyni zrejmá už pred podpisom zmluvy. Samotná Dohoda o poskytnutí služby
nebola podmienkou ani predpokladom pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľ Dohodu o
poskytnutí služby uzavrieť nemusel a v podanej žalobe ani netvrdil, a ani nepreukázal opak. Z bodu 8.,
ods. 8.6 Dohody o poskytnutí služby: "Veriteľ vyhlasuje, že uzavretie tejto dohody o
poskytnutí služby nie je podmienkou uzavretia Zmluvy o revolvingovom úvere. Dlžník vyhlasuje, že

túto Dohodu o poskytnutí služby uzatvára na základe slobodnej vôle, jej obsahu porozumel a svojím
podpisom vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami." Čo sa týka uvedenia výška RPMN na
zmluvách, údaje o RPMN žalovaný počíta podľa zákonného matematického vzorca tvoriaceho prílohu
k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, do ktorého je okrem iných údajov premietnutý aj
údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Mal preto za preukázané, že tento je v zmluvách uvádzaný v súlade so

zákonom. Pokiaľ ide o termín konečnej splatnosti úverov, poukázal na to, že zmluva o
úvere je tvorená ustanoveniami nachádzajúcimi sa nielen v listine označenej ako žiadosť o poskytnutie
spotrebiteľského úveru revolvingového typu/zmluva o spotrebiteľskom úvere revolvingového typu, ale
aj zmluvnými dojednaniami. Obsah Zmluvy tvoria zmluvné dojednania, ktoré sú v zmysle
článku 13. zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou, ako aj prílohy tvoriace súčasť zmluvy o RÚ uvedené v

článku 7. zmluvných dojednaní. Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva doba
trvania zmluvy, kde je uvedené, že Zmluva o RÚ sa uzatvára na dobu neurčitú. Z ustanovenia článku 4.,
ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa
posledného splátkového kalendára, je dňom konečnej splatnosti úveru. Termín konečnej splatnosti
vyplýva zOznámeniaoschváleníúveru,zaslanomdlžníkovi.Predmetnéoznámeniezároveň

obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Zákonný pojem "termín konečnej splatnosti" nie je
pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil
spojenie "dátum". Sporné zmluvy obsahujú určenie "termínu konečnej splatnosti" viacerými spôsobmi,
a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných
splátok; spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum

splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň
termínomkonečnejsplatnosti;explicitnýmvyjadrenímpresnéhodátumuvOznámeníveriteľaoschválení
úveru dlžníkovi. Záver súdu spájajúci bezúročnosť úveru s neuvedením termínu konečnej splatnosti by
odporoval smernici 2008/48/ES. Súdny dvor EÚ vo veci C-42/15 konštatoval, že Článok 23 smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej

úpravestanovil,že vprípade,akzmluvaoúvereneobsahujevšetkynáležitostiuvedenévčlánku10ods.
2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide
o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti
úveru, pretože nie je v zmysle uvedené spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho

záväzku v zmysle zmluvy. Závery označeného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ potvrdzuje aj zmena
právnej úpravy v zákone č. 129/2010 Z.z., ktorá bola Národnou radou SR schválená dňa 12.10. 2017.
Zákonom, ktorý sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z.z. a ďalšie právne predpisy (medzi nimi
aj zákon č. 129/2010 Z.z.) bolo schválené o. i. aj to, že (bod 32) "V § 9 ods. 2 písm. d) sa vypúšťajú slová"a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru". Dôvodom prijatia úpravy bolo zosúladenie zákona
č. 129/2010 Z.z. so smernicou 2008/48/ES. Z toho je zrejmé, že požiadavka na uvádzanie "termínu
konečnej splatnosti" je požiadavkou nad rámec smernice (čo je v zmysle rozsudku SD EÚ C-42/15, bod

58 : Uvedené ustanovenie by sa však nemalo vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice.) a s jej uvádzaním či neuvádzaním ani nie je
možné spájať následok v podobe bezúročnosti úveru. Pokiaľ išlo o nárok žalobkyne vyplatiť primerané
zadosťučinenie vo výške 500,00 eur, tento nárok žalobkyňa žiadnym spôsobom nezdôvodnila, neuviedla

súdu akým spôsobom dospela k danej sume, a preto aj v tejto časti žalobu zamietol. Podľa § 255 ods.
1 C.s.p. priznal náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Úspech žalovaného v spore je
vzhľadom na zamietnutie žaloby v celom rozsahu vo výške 100%.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa z
dôvodov, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má
inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli

uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec.
Mala za to, že konajúci súd sa odklonil od príslušných ustanovení, poprel ich účel a význam a v tom
dôsledku bolo opätovne popreté jej základné právo na súdnu ochranu len preto, že žalobkyňa ako
spotrebiteľ sa rozhodla žalobou bojovať proti nespravodlivosti. Súd naopak namiesto práv spotrebiteľa
chránil v konaní záujmy dodávateľa (žalovaného) a žalobkyni žalobu v celom rozsahu zamietol, aj

keď existujú stovky rozhodnutí krajských súdov a konaní žalovaného. Žalobkyňa je toho názoru,
že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne aplikoval ustanovenie
Občianskeho zákonníka, Zákona o ochrane spotrebiteľa, Zákona o spotrebiteľských úveroch a následne
vec nesprávne právne posúdil. V rozhodnutí nie je uvedené, z akého dôvodu súd žalobu zamietol,
iba formalistickým spôsobom uviedol zákonné ustanovenia o spotrebiteľských úveroch, Obchodného

zákonníka, Občianskeho zákonníka a pritom z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé akým postupom
súd dospel k právnemu názoru o zamietnutí žaloby žalobkyne, ak sa nezaoberal
právnou otázkou bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru, či je úver spotrebiteľským
úverom a absentuje právny názor súdu k dôkazom predložených žalobkyňou a
žalovaným. Z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že súd prvej inštancie oboznámil strany

sporu o sporných a nesporných skutočnostiach a o predbežnom právnom posúdení veci (§ 181 ods. 2
C.s.p.), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
do tej miery, že bolo porušené ich právo na spravodlivý súdny proces, zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci pričom vzniknuté nedostatky nemožno za žiadnych okolností napraviť v odvolacom konaní. Zo spisu
je zrejmé čoho sa domáhala, podložila svoj žalobný návrh so všetkými dostupnými dôkazmi, ktorými
preukázala,žejejprávospotrebiteľaboloporušené.Nemáprávnevzdelanie,apretosasvojímžalobným
návrhom domáhala určenia skutočnosti a zároveň vydania bezdôvodného obohatenia. Je nesporné,
že otázkou spotrebiteľských zmlúv sa neustále zákon zaoberal novelizáciami v

právnom poriadku a každá zmluva bez výnimky je zmluvou spotrebiteľskou pokiaľ je na jednej strane
záväzkového vzťahu spotrebiteľ fyzická osoba a na druhej dodávateľ právnická osoba. Z odôvodnenia
rozsudku okresného súdu však nie je zrejmé, či na právny vzťah medzi stranami sporu okresný súd
aplikoval okrem ustanovenia Obchodného zákonníka (právneho predpisu platného v čase uzatvorenia
predmetných zmlúv) aj Smernicu Rady 93/13/EHS, zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z.

a ustanovenia zákona č. 40/1964 Z. z. Občianskeho zákonníka. Nakoľko zamestnávateľ jej zrážal
bez právneho dôvodu na príkaz žalovaného z jej mesačnej mzdy sumy bez akéhokoľvek súdneho
rozhodnutia, bola výška jej nároku menená. Takéto konanie žalovaného je viacerými súdmi hodnotené
ako úmyselné a nekalé voči spotrebiteľovi. V tomto prípade však súd konanie žalovaného
v plnej miere schvaľuje, aj napriek nariadenému neodkladnému opatreniu. Je presvedčená, že v jej

prípade bolo porušené právo na spravodlivý súdny proces, a tým porušený princíp právnej istoty, kde
žalovaný ako inštitúcia /veriteľ poskytujúci dlhodobo aj spotrebiteľské úvery môže podsunúť v prípade
spotrebiteľa na podpis akúkoľvek zmluvu, ktorá odporuje zákonu a nevyplýva z takéhoto
konania dodávateľovi/žalovanému žiadna sankcia. Konanie žalovaného je možné hodnotiť ako konaniev rozpore s dobrými mravmi. Mala za to, že zmluvy so žalovaným nikdy neobsahovali obligatórne
náležitosti prikázané zákonom 129/2010 Z.z. Súd vôbec neskúmal, že existujú rozhodnutia z viacerých
súdov okresných aj krajských súdov, ktoré sa ujednotili v tom, že termín konečnej splatnosti úveru a

doba trvania zmluvy má byť ohraničená dňom/mesiacom/rokom a navyše zákon vyžaduje mať túto
náležitosť uvedenú priamo v zmluve a nie v splátkovom kalendári alebo s odkazom na oznámenia o
schválení úveru. Z rozhodnutia nie je vôbec zrejmé a jasné ako sa súd vysporiadal so správnosťou
uvedenia RPMN v predmetných zmluvách, nakoľko dôkazy, ktoré sú založené v spise, svedčia o opaku.
V zmluve jednoznačne nie je uvedená správne RPMN a pri výpočte alebo aj kalkulačkách na internete,

a to podotýkame v hociktorej za podmienok uvedených RPMN, správne uvedená byť ani nemôže. V
žiadnej zmluve so žalovaným nikdy nebola správne uvedená RPMN aspoň nie do konca roku 2018.
Z predmetného rozhodnutia, nie je zrejmé ako súd dospel k názoru, že RPMN je uvedená správne
a bezchybne, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva ako k takémuto právnemu názoru súd
dospel, čo nasvedčuje nesprávnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa uznesenia Krajského súdu Žilina
č. konania 5Co/305/2018 zo dňa 30.04.2019 jasne vyplýva, že do 30.04.2018 musí byť v

spotrebiteľských zmluvách mesačná splátka rozčlenená na výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov
a iných poplatkov a RPMN musí byť pri spotrebiteľských zmluvách uvedená aj pri revolvingových
úveroch. Nestotožnila sa s tvrdením súdu, že by žalobkyni nebol poskytnutý nižší úver ako bol v
skutočnosti dohodnutý. Súčasne s úverovými zmluvami boli totiž uzatvorené aj dohody o poskytovaní
služieb. Tieto dohody síce formálne predstavujú samostatné zmluvy, ale ide o akcesorické zmluvy

nadväzujúce na úverové zmluvy. Vznik dohody o poskytovaní služieb je podmienený vznikom zmluvy o
úvere, ide o doplnkovú službu súvisiacu so spotrebiteľským úverom. Z tohto dôvodu odplata za služby,
ktoré sú predmetom dohody mala byť preto v zmysle § 2 písm. g) ZoSÚ zahrnutá do celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda aj do ročnej percentuálnej miery nákladov.
Nesprávne uvedenie údaja o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere má

rovnaké následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený vôbec, čo zákonodarca v zmysle § 11
ods. 1 písm. d) ZoSÚ spája so sankciou v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Povinnosť
priamo v zmluve uvádzať skutočnú RPMN a zároveň priemernú RPMN má pomôcť spotrebiteľom,
aby dokázali porovnať jednotlivé úvery. Konanie žalovaného považuje za nekalosúťažné konanie v
rozpore s dobrými mravmi, keď neuviedol vo výpočte RPMN všetky náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom a tak úmyselne vyvolal dojem výhodnosti úveru, čo mohlo mať bezpochyby
vplyv na správanie spotrebiteľa pri výbere úverového produktu. Takémuto konaniu veriteľa nemožno
priznať žiadnu právnu ochranu. Dohoda o zrážkach zo mzdy v tejto spornej veci je platný dokument, aj
napriek skutočnosti, že súd vydal uznesenie o nariadení neodkladného opatrenia vo veci. Tieto zrážky sú
súčasťou spotrebiteľskej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Zrážky zo mzdy majú to isté číslo ako zmluva,

uzavreté a podpísané boli v ten istý deň ako podpísaná zmluva a navyše ako je možné dať niekomu
podpísať zrážky zo mzdy a robiť ho dlžníkom už v deň podpisu zmluvy, keď ešte ani úver nezačal
čerpať. Zákon síce definuje zrážky zo mzdy ako zabezpečovaciu formu, ale táto dohoda musí byť podľa
zákona uzatvorená medzi dlžníkom a veriteľom/dodávateľom. V čase podpisu zmluvy však nebola
dlžníčkou. Vprípadežalobkynevtomtosporežalovanýniekoľkokrátporušilzákon,atotým,že

žaloba bola na súde, predmetný spor nebol ukončený, ale aj napriek tomu využil neznalosť spotrebiteľa a
poslalzamestnávateľovi spornúdohoduozrážkachzomzdy,abyzískalmesačnézrážkyzjednejzmluvy
vo výške 80,37 eur bez súdneho nariadenia. Sofistikovaný spôsob žalovaného však nemal koniec a
konanie žalovaného opätovným vymáhaním na základe dohody o zrážkach zo mzdy z ďalšej zmluvy,
ktorý nebol právoplatne ukončený, ale už nie vo výške 80,37 eur, avšak už vo forme exekučnej zrážky

čo je jedna tretina z platu žalobkyne bez právneho dôvodu. Žalovaný konal úmyselne a iba s cieľom sa
vedomeobohatiťnaúkoržalobkyne.Niejemožnétakétokonanieaniprávnekvalifikovať,pretožebybolo
nutné už skĺznuť do roviny trestnoprávnej, pretože tu už nastala dôvodná obava z podvodu
zo strany žalovaného. Zabezpečenie pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy dohodou o zrážkach zo
mzdy je neprípustné. Prípustné je len za podmienky, že dohoda bola uzavretá vo forme osobitnej listiny,

spotrebiteľ bol poučený o dôsledkoch jej uzavretia a mal možnosť ju odmietnuť. Dohoda o zrážkach zo
mzdy, ktorou sa zabezpečuje záväzok zo spotrebiteľskej zmluvy, je však tiež spotrebiteľskou zmluvou. O
spotrebiteľskej zmluve platí vyvrátiteľná zákonná domnienka podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
že nie je individuálne dojednaná, teda že ju spotrebiteľovi predložil dodávateľ na podpis a spotrebiteľ
nemohol ovplyvniť jej obsah. Ak dodávateľ tvrdí opak, je na ňom dôkazné bremeno. Z

uvedených dôvodov navrhla napadnutý rozsudok zrušiť.3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že v celom rozsahu zotrváva na
svojich doterajších tvrdeniach uvádzaných vo vyjadreniach, pričom považuje rozhodnutie súdu prvej
inštancie za vecne správne. Popiera tvrdenia žalobcu o absencii doby trvania zmluvy a termínu

konečnej splatnosti. Z ustanovenia článku 9., ods. 9.1 zmluvných dojednaní vyplýva doba trvania
zmluvy, kde je uvedené, že Zmluva sa uzatvára na dobu neurčitú. Z ustanovenia článku 4., ods. 4.5
zmluvných dojednaní vyplýva Deň splatnosti poslednej splátky úveru, resp. revolvingu podľa posledného
splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru. Termín konečnej splatnosti úveru sú riadne
uvedené a je splnená zákonná požiadavka. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam termín konečnej

splatnosti vyplýva z Oznámenia o schválení úveru, zaslanom dlžníkovi. Predmetné oznámenie zároveň
obsahuje aj údaj o dátume splatnosti prvej splátky. Zákonný pojem "termín konečnej splatnosti" nie je
pritom požiadavkou na uvedenie presného dátumu, pretože v takom prípade by zákonodarca použil
spojenie "dátum" (tak ako napríklad uvádza pri náležitosti týkajúcej sa spotrebiteľa - "dátum narodenia",
alebo v § 10 ods. 2 písm. b), "dátumy čerpania", ods. 2 písmeno c) "údaj o zostatku z predchádzajúceho
výpisu a jeho dátume" či ods. 2 písm. d) uvedeného ustanovenia "dátume a výške splátok"). Zo zákona

je zrejmé, že pojem "termín" a pojem "dátum" nie sú používané ako synonymá v
zákone, ale sa pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum a kedy termín.
Postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na základe v
zmluve uvedených údajov. Dátum splatnosti poslednej splátky je taktiež explicitne vyjadrený v Oznámení
veriteľa o schválení úveru dlžníkovi. Zmluva obsahuje určenie "termínu konečnej splatnosti" viacerými

spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacov a počtu mesačných
splátok, spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum
splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej
splatnosti, explicitným vyjadrením presného dátumu v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi.
Ani neuvedenie termínu konečnej splatnosti by nemohlo viesť k záveru o bezúročnosti

úveru, pretože nie je v zmysle uvedené spôsobilé spochybniť možnosť, aby dlžník posúdil rozsah svojho
záväzku v zmysle zmluvy. Tvrdenia žalobcu, že výpočet z internetovej kalkulačky, ktorý má informatívnu
povahu, je možné považovať za dôkaz svedčiaci o nesprávnosti výpočtu RPMN, je účelovým a javí sa
byť absurdným. Údaj o RPMN sa počíta podľa zákonného matematického vzorca tvoriaceho
prílohu k zákonu č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pričom internetové kalkulačky

nezohľadňujú všetky zákonom vyžadované premenné obsiahnuté vo vzorci na výpočet RPMN. Na
základe uvedeného je nutné považovať predmetné tvrdenie žalobcu za nepodložené relevantnými
dôkazmi. Z ustanovenia písmena g) vyplýva, že do výpočtu celkových nákladov sa nezapočítajú náklady,
ktoré vyplývajú z dojednaní nepredstavujúcich podmienku pre získanie úveru. Dohoda o poskytnutí
služby má dobrovoľný charakter, čo potvrdzuje jej bo 8.6., ako aj osobitná asignácia. Ak by teda žalovaný

dokument vôbec nepodpísal, tento by nikdy nevznikol. Pokiaľ by odplata v zmysle Dohody o poskytnutí
služby bola zahrnutá do celkových nákladov, potom by taký postup bol v rozpore so zákonom. Z
uvedeného jednoznačne vyplýva, že do RPMN sa započítava odplata za služby výlučne v prípade, ak
boli podmienkou získania úveru, čo v tomto prípade splnené nie je, nakoľko ide o dobrovoľné služby v
zmysle bodu 8.6. Dohody o poskytnutí služby. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia,

že do RPMN je nutné zahrnúť náklady na dobrovoľné a individuálne dojednané
služby, ktoré nie sú podmienkou pre získanie úveru. Celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť, je
riadne uvedená tak v bode 5., ako aj v bode 6. predmetných zmlúv. Popiera tvrdenia žalobcu o absencii
výšky, počtu a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, nakoľko nie je v zmluve výslovne
rozpísané, v akej časti zo sumy splátky je splátka istiny, v akej splátka úroku a v akej výške splátka

prípadných poplatkov. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie
spôsobu započítania splátky na úver, istinu a úroky len v prípade, ak sa splátky priraďujú k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia. O takýto typ úveru a prípad v zmluvnom vzťahu medzi sporovými stranami nejde. Pokiaľ
ide o členenie jednotlivých splátok, výklad podávaný žalobcom neobstojí a je založený na formalistickom

prístupe pri výklade právnej normy. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018,
sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Popiera tiež tvrdenia žalobcu, že mu bol poskytnutý nižší úver ako bol v
skutočnosti dohodnutý. Žalobcovi bolo poskytnutých 1.500 eur, pričom časť bola započítaná v zmysle
Dohody o poskytnutí služby, ktorú žalobca dobrovoľne a individuálne uzavrel. Žalobca túto dohodu pri
úverových zmluvách so žalovaným uzavrel celkom štyrikrát, a to s odstupom času takmer 2 roky. To

znamená, že obsah zmluvného vzťahu, ako aj započítanie vzájomných záväzkov mu bolo dostatočne
známe. Považujeme za účelové namietať, že nevedel aká čiastka mu bude vyplatená, pokiaľ uzavrel
so žalovaným celkom 4 zmluvné vzťahy za obdobných podmienok. Zároveň je nutné poukázať na
skutočnosť,žeokremžalobcominiciovaných4úverovýchzmlúv,požiadalajoposkytnutieďalšieho,tedapiateho úveru. To znamená, že mu podmienky poskytnutia úveru, ako aj obsah zmluvného vzťahu museli
byť dostatočne známe, vyhovovali mu a vedel, čo podpisuje. Pokiaľ by mu to nevyhovovalo, nežiadal by
opakovane o poskytnutie úveru žalovaného, ale iného poskytovateľa pôžičiek. Tvrdenia

žalobcu sú účelové a typizované ako pri všetkých dlžníkoch, ktorí odmietajú niesť zodpovednosť za
svoje dobrovoľné konanie a odmietajú plniť to, na čo sa zaviazali. Žalobca neuhradil na čas ani len jednu
splátku. Už len toto preukazuje špekulatívny úmysel žalobcu, ako aj jeho zodpovednosť k vlastnému
konaniu. Uvedené sa vzťahuje aj na tvrdenia ohľadom Dohody o zrážkach zo mzdy.
Ochrana spotrebiteľa je založená na ochrane "priemerného spotrebiteľa". Toto chápanie zabezpečuje

zachovanie prvku právnej istoty aj pre dodávateľa, ktorá má byť vlastná aj spotrebiteľským právnym
vzťahom. Spotrebiteľa nezbavuje povinnosti konať s primeranou a očakávateľnou mierou
opatrnosti, obozretnosti a zodpovednosti za vlastné konanie (porov. návrh generálnej advokátky vo veci
C - 453/10, F. Y. F., bod 62 a nasl.). Priemerný spotrebiteľ je definovaný ako osoba, ktorá je v primeranom
rozsahu rozhľadená, informovaná a obozretná. Takéto chápanie vymedzuje priamo Súdny dvor EÚ vo
svojich rozhodnutiach, prípadne aj únijné právo na úrovni sekundárnych aktov (napríklad definícia v

bode 18 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2005/29). Pri poskytovaní ochrany v
zmysle právneho poriadku nie je možné a ani súdny orgán nie je oprávnený prekročiť rozsah ochrany
poskytovanej priemernému spotrebiteľovi. Nedostatok zodpovednosti, resp. ľahostajnosť spotrebiteľa
vo vzťahu k obsahu svojich práv a povinností nemôže založiť neplatnosť právneho úkonu a znemožniť
uskutočniť plnenie, na ktoré má druhá zmluvná strana legitímny nárok. Spotrebiteľ je povinný vo vzťahu

k svojmu postavenia konať obzvlášť svedomite, obozretne, prípadne dodatočne požadovať informácie
vo vzťahu k obsahu svojho záväzku, ktorého obsah mu nie je úplne zrejmý, aby tak
predišiel ujme na svojich právach. Ochrana spotrebiteľa nemôže byť bezbrehá a zájsť tak ďaleko, že
ten nemusí niesť žiadne adekvátne dôsledky svojho konania, aj keď uzavrie akúkoľvek zmluvu, čo sa
prieči zdravému rozumu a v dôsledku čoho sa z úradnej povinnosti zbavuje svojej zodpovednosti. Takýto

postup orgánov ochrany práva by bol nielenže absolútne nevýchovný, paternalistický, ale aj absurdný
a v rozpore so zásadou rovnosti, so zásadou vigalantibus iura scripta sunt ("práva patria len bdelým").
Spotrebiteľ má síce nárok na osobitnú právnu ochranu, avšak táto nemôže nadobudnúť bezmedzný
charakter až do takej miery, že by úplne a bezvýhradne zbavovala spotrebiteľa miery nevyhnutnej
jeho zodpovednosti za právne úkony, ktoré osobitne verifikoval svojim podpisom a ku ktorým pristúpil

dobrovoľne a tak zasahovať aj do zmluvnej voľnosti účastníka zmluvného vzťahu. Navrhol preto, aby
odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a súčasne mu priznal nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne
nie je dôvodné.
5. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal nárokom žalobkyne, ktorým sa domáhala
vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že úvery na základe oboch zmlúv o revolvingovom

úvere sú bezúročné a bez poplatkov, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku,
ktorými žalobkyňa preukazovala opodstatnenosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými
sa žalovaný bránil proti uplatňovanému nároku. Na jeho posúdenie si zadovážil potrebné dôkazy,
ktoré vykonal zákonom predpísaným spôsobom a správne ich aj vyhodnotil. Jeho skutkové závery sú
dostatočne podložené výsledkami vykonaného dokazovania. Ustálený skutkový stav tak umožňoval

prijať spoľahlivý záver pre konštatovanie existencie všetkých náležitostí zmlúv o
spotrebiteľskom úvere ako i pre prijatie záveru o ich platnosti. Vec posúdil správne aj po právnej stránke,
keď jeho právne závery vychádzajú zo správnej aplikácie ako i výkladu právnych predpisov.
6. Odvolací súd sa s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípade nevznikol
žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, plne stotožňuje. Žalobkyňa v podanom odvolaní

neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie zisteného
skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný, než
napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva.
7. Rozsudok súdu prvej inštancie je zákonu zodpovedajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnený. Z
odôvodnenia možno zistiť, na akých skutkových a právnych záveroch je rozhodnutie súdu prvej inštancie

založené , teda je z neho zrejmé, k akým právnym záverom konajúci súd dospel a akými úvahami
sa pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, dôvody vedúce k jeho záverom, že zmluvy neodporujú zákonu, neobchádzajú ho, nie
sú v rozpore s dobrými mravmi, neobsahujú ani neprijateľné zmluvné podmienky, si osvojuje v celomrozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom
konaní z hľadiska správnosti zaujatých skutkových a právnych záverov, proti týmto záverom súdu prvej

inštancie mohla žalobkyňa náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti bolo
zachované jej právo na spravodlivý súdny proces, nebola jej odňatá možnosť konať pred súdom len
z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jej predstavám a očakávaniam, a
preto žalobkyňou uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že bolo porušené jej právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, nemôže obstáť.

8. V posudzovanej veci bolo nesporné, že žalovaný poskytol žalobkyni na základe identických zmlúv
o revolvingovom úvere zo dňa 02.11.2011 č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX úver
vo výške 1.500 eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala splácať v 42-mesačných
splátkach po 80,37 eur, splatných mesačne do 20. dňa pri ročnej úrokovej sadzbe 70,01 % a RPMN
66,68% a celková čiastka ( úver spolu úrokmi), ktorú sa žalobkyňa zaviazala zaplatiť bola 3.375,54
eur. Prvá splátka bola splatná 20.12.2011 a posledná splátka dňa 20.05.2015. Žalobkyňa sa zároveň

zaviazala zaplatiť odplatu za poskytnuté služby v zmysle čl.8 ods. 8.1. písm. a) Dohody o
poskytnutí služby v sume 215,75 eur. Na základe uvedenej Dohody mal poskytnúť žalovaný žalobkyni
za dohodnutú odplatu službu spočívajúcu v možnosti odkladu splátok úveru. Dohoda bola osobitne
podpísaná dňa 02.11.2011 žalovaným a žalobkyňou dňa 24.10.2011 a je súčasťou predtlačenej úverovej
zmluvy, ktorá má formulárovú podobu, s tým, že žalobkyňa v nej vyhlásila, že uzavretie Dohody nie je

podmienkou uzavretia zmluvy o revolvingovom úvere, že Dohodu uzatvára na základe slobodnej vôle,
jej obsahu porozumela a svojím podpisom vyjadruje súhlas so všetkými jej ustanoveniami. V bode 8.4
Dohody si strany dohodli, že odplata za poskytnutie služby je splatná dňom uzavretia Dohody a dohodli
sa na jej započítaní voči poskytnutiu schválenej výšky úveru. Žalovaný tak odpočítal zo schváleného
úveru 1.500 eur odplatu v sume 215,75 eur a žalobkyni vyplatil úver v sume 1.284,25

eur. Žalobkyňa v priebehu decembra 2011 a januára 2012 zaplatila na splátky úveru sumu 2.069,60
eur a výšku bezdôvodného obohatenia si vypočítala v sume 569,60 eur tak, že od realizovaných úhrad
odpočítala výšku úveru 1.500 eur.
9. Žalobkyňa namietala, že predmet plnenia bol dohodnutý na 1.500 eur, ale na účet jej bola zaslaná
len suma 1.284,25 eur. Mala podozrenie, že išlo v sume 215,75 eur o odplatu úveru, uviedla, že nemala

vedomosť v čase popísania zmluvy, či bola v bode 8.1 táto suma uvedená, poukazovala na to, že ona
prejavila vôľu ohľadne predmetu plnenia vo výške 1.500 eur, a preto išlo zo strany žalovaného o nový
návrh, s ktorým nevyslovila súhlas.
10. Ako vyplýva zo zmlúv o revolvingovom úvere, Dohoda o poskytnutí služby je síce súčasťou
obsahu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko sa nachádza na predtlačenom formulári zmluvy o

revolvingovom úvere ako jeden z jej bodov, avšak nesplýva s ostatným obsahom úverovej zmluvy,
je od ostatného obsahu zmluvy odlíšiteľná, žalobkyňou bola osobitne podpisovaná, čím k nej
žalobkyňa platne pristúpila. Dohoda nebola podmienkou pre vznik zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
resp. pre poskytnutie úveru, a k jej uzavretiu žalobkyňa nemusela pristúpiť, išlo o dobrovoľnú službu;
výsledky vykonaného dokazovania neposkytujú dostatočný podklad pre prijatie záveru, že žalovaný

vnútil žalobkyni poskytnutie uvedenej služby. Výška odplaty za dojednanú službu tak nemusela byť
premietnutá do celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, a teda ani do
výšky RPMN. Suma 215,75 eur nebola tak odplatou úveru. Žalobkyňa nepreukázala ani to, že by táto
odplata nebola v zmluve uvedená v čase jej podpisovania ani to, že by bola Dohoda neplatným právnym
úkonomzdôvodunekalejobchodnejpraktikypoužitejžalovanýmprijejuzatváraní.To,žeDohodanebola

na samostatnom liste neznamená, že ide o doplnkovú službu súvisiacu so spotrebiteľským úverom.
11. Medzi žalobkyňou a žalovaným bolo platne dohodnuté poskytnutiu úveru vo výške 1.500
eur, a jeho vyplatenie v sume 1.284,25 eur nie je následkom toho, že by bol žalobkyni daný nový návrh
na uzavretie zmluvy v inej výške úveru, ale dohody strán o započítaní odplaty za možnosť odkladu
splátok. Spôsob, akým budú žalobkyni peňažné prostriedky poskytnuté bol tak medzi stranami platne

dohodnutý. Zmluva o spotrebiteľskom úvere tak nie je neplatná z dôvodu, že žalobkyni bol poskytnutý
nižší úver, ako bol dohodnutý.
12. Odvolací súd nezistil, že by nezodpovedal výpočet RPMN zákonu č. 129/2010 Z.z., žalovaný
preukázal jej výpočet na základe matematického vzorca uvedeného v prílohe č. 2 uvedeného zákona.
Internetovú kalkulačku nepovažoval odvolací súd za dôveryhodný zdroj pre výpočet RPMN.

13. V zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení platnom v
čase uzavretia zmlúv o spotrebiteľskom úvere, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných
náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musela obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivýmnesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
Otázka správnej interpretácie označeného ustanovenia už bola Najvyšším súdom SR jednotne
vyriešená, a to v uzneseniach najvyššieho súdu z 28. februára 2018 sp. zn. 3 Cdo 146/2017, zo 17.

apríla 2018 sp. zn. 3 Cdo 56/2018, sp.zn. 4 Cdo 211/2017, 4 Cdo 187/2017 z 23. apríla 2018, sp.zn.
5 Cdo 132/2017 z 28. októbra 2018.
14. Z obsahu odôvodnenia uvedených rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. je potrebné interpretovať tak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
nemusí nevyhnutne obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t.j. istiny,

úrokov a iných poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia totiž zodpovedá účelu Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere
a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS a právnym záverom uvedeným v rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. proti O.B. W. z 9. novembra 2016 a tiež
účelu samotného ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. v znení platnom v
čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Pokiaľ teda ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č.

129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto
ustanovenie eurokonformne vykladať tak, že sa tým veriteľovi neustanovuje povinnosť uviesť v zmluve
o spotrebiteľskom úvere zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku každej jednotlivej zložke anuitnej
splátky, ale len vo vzťahu k anuitnej splátke ako celku.
15. V týchto rozhodnutiach najvyšší súd gramatickým a eurokonformným výkladom dospel k záveru, že

predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom
úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky,
a s týmto záverom ako aj s právnou argumentáciou odôvodňujúcou tento záver, sa v preskúmavanej
veci odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie označených rozhodnutí. I
podľa názoru odvolacieho súdu, vychádzajúc z účelu právnej úpravy, vymedzeného v dôvodovej správe

k zákonu č. 129/2010 Z. z., a vychádzajúc z účelu a obsahu Smernice 2008/48/ES, nemožno od
dodávateľov v zmluvách uzatváraných podľa uvedeného zákona žiadať, aby v nich uvádzali presný
rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok
a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy "výška",
alebo "počet" či "termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov", možno za použitia eurokonformného

výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.
16. So zreteľom na poskytnutý spotrebiteľský úver v predmetnej veci nemožno považovať za bezúročný
a bez poplatkov z dôvodu, že zmluva o spotrebiteľskom úvere nespĺňa náležitosť vyplývajúcu z § 9 ods.
2 písm. k) ZoSÚ v znení platnom v čase uzavretia, pretože neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch
splátok v rozdelení na istinu, úroky a iné poplatky.

17. Pokiaľ ide o náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, a to uvedenie doby trvania zmluvy a termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, v intenciách záverov vyplývajúcich z vyššie citovaných
rozhodnutí a zmeny právnej úpravy zákonom č. 279/2017 Z.z. v § 9 ods.2 písm. d) ZoSÚ odvolací
súd zastáva názor, že termín konečnej splatnosti úveru nebol takou náležitosťou danej zmluvy o
revolvingovom úvere, ktorej absenciu by bolo možné sankcionovať bezúročnosťou.

18. Právny názor, že spotrebiteľský úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu
termínu konečnej splatnosti úveru, nemožno považovať za správny z dôvodov, že v zmysle výkladu
Súdneho dvora EÚ vo veci C - 42/15 bráni únijné právo takému výkladu vnútroštátneho práva, v zmysle
ktorého je bezúročnosť úveru možné spájať s náležitosťou, ktorú únijné právo neurčuje ako povinnú
náležitosť zmlúv. Z bodu 58 rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15 vyplýva, že čl. 10 ods.

2 smernice 2008/48/ES by sa však nemal vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej smernice. Súdny dvor EÚ zároveň konštatoval, že (výrok 4)
článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti

uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov
a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť
rozsah svojho záväzku. Súdny dvor EÚ svojím výkladom teda vymedzil, že s inou náležitosťou, akou
je náležitosť uvedená v článku 10 ods. 2 smernice 2008/48/ES nie je možné spájať záver o
bezúročnosti, pretože takúto inú náležitosť nie je možné do vnútroštátnej úpravy ani uviesť.

19. Náležitosť "konečná splatnosť úveru" nepozná únijné právo, čo napokon viedlo k tomu,
že došlo k zmene zákona č. 129/2010 Z.z. a táto náležitosť práve z dôvodu dodržiavania únijného práva
bola vylúčená. Stalo sa tak novelou č. 279/2017 Z.z. (článok XII.), pričom jej prijatie bolo odôvodnené
tým, že ide o zohľadnenie záverov Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15Home Credit Slovakia, a.s./O. W. a v nadväznosti naň upravuje náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere a upravuje okolnosti, za ktorých sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
20. Uvádzanie konečnej splatnosti úveru bolo zo zákonnej úpravy vypustené, a pri aplikácii znenia

zákona do spomenutej novely je potrebné zachovať požiadavku na eurokonformný výklad zákona.
Konkrétne vo vzťahu k uvádzaniu termínu konečnej splatnosti to znamená, že s týmto údajom
(náležitosťou) nemôže byť spájaný následok v podobe bezúročnosti, pretože členský štát takúto
skutočnosť nemôže upraviť vo vnútroštátnom práve ako dôvod bezúročnosti a ďalej ani preto, lebo údaj
o konečnej splatnosti nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa.

21. Žalobkyňa tak nedôvodne namieta, že súd prvej inštancie sa po právnej stránke nesprávne
vyporiadal s relevantnými skutočnosťami, na základe ktorých dospel k záveru o platnosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a k záveru o existencii všetkých jej zákonom predpísaných náležitostí.
22. Odvolací súd napokon dodáva, že žalobkyňa podala žalobu po uplynutí objektívnej premlčacej
doby (§ 107 ods. 2 Obč. zák.), keď z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému zaplatila sumu 2.069,60
eur v januári 2012 a žaloba (rozšírenie žaloby) bolo na súde uplatnené dňa 08.08.2017 podaním

zo dňa 06.08.2017. Len fakt, že nebankový subjekt poskytuje úver spotrebiteľovi je v postavení
profesionálneho podnikateľa vo všeobecnosti bez ďalšieho nemôže zakladať úmysel tohto nebankového
subjektu bezdôvodne sa obohatiť na úkor spotrebiteľa (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. Zn. 1Cdo
238/2018, sp.zn. 7Cdo/227/2019). Nedôvodne tak žalobkyňa namieta, že zo strany žalovaného išlo v
čase uzatvárania zmlúv o úmysel bezdôvodne sa obohatiť zámerným porušením právnych predpisov

vzťahujúcich sa na poskytovanie spotrebiteľských úverov, a preto sa v danom prípade uplatní 10-ročná
premlčacia doba.
23. Ako na to poukazuje i žalovaný, ochrana spotrebiteľa je založená na ochrane "priemerného
spotrebiteľa". Priemerný spotrebiteľ má podľa smernice 2005/29/ES dostatok informácií a je v rozumnej
miere rozumný a opatrný, s ohľadom na sociálne, kultúrne a jazykové faktory.

Predpokladásaunehomieraostražitostiakritickéhoprístupu,jeobozretnýaniejeunáhlený,ideodobre
informovanú osobu, ktorá sama aktívne vyhľadáva informácie. Spotrebiteľa nezbavuje povinnosti konať
s primeranou a očakávateľnou mierou opatrnosti, obozretnosti a zodpovednosti za vlastné konanie.
Nedostatok zodpovednosti, resp. ľahostajnosť spotrebiteľa vo vzťahu k obsahu svojich práv a povinností
nemôže založiť neplatnosť právneho úkonu a znemožniť plnenie, na ktoré má druhá strana legitímny

nárok. Spotrebiteľ je povinný vo vzťahu ku svojmu postaveniu konať svedomite, obozretne, prípadne
dodatočne požadovať informácie vo vzťahu k obsahu svojho záväzku, ktorého obsah mu nie je úplne
zrejmý, aby tak predišiel ujme na svojich právach.
24. Pokiaľ ide o spochybňovanie dohody o zrážkach zo mzdy, žalobkyňa existenciu dohody
nepreukázala a navyše nie je zrejmé, aké nároky si z nej uplatňuje proti žalovanému. Vo svojej výpovedi

na pojednávaní žalobkyňa poukazovala na protiprávnosť konania vo veci 6Csp/8/2018, ktoré sa týkalo
iných zmlúv, kde žalovaný podal opäť návrh na vykonávanie zrážok zo mzdy. Tvrdenie žalobkyne
o vzniku finančnej ujmy zrážaním zo mzdy bez právneho dôvodu nebolo v konaní ničím dôkazne
podložené. Nárok žalobkyne na primerané zadosťučinenie nebol v konaní ničím verifikovaný. Pokiaľ ide
o dobu trvania zmluvy, táto vyplývala z článku 9.1 zmluvných dojednaní tak, že zmluva sa uzatvára na

dobu neurčitú a deň splatnosti poslednej splátky bol určený ako deň konečnej splatnosti
úveru v bode 4.5 zmluvných dojednaní.
25. So zreteľom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd neakceptoval argumenty, na ktoré
poukazovala žalobkyňa vo svojom odvolaní, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.

26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

27. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom vplnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).