Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. marec 2020

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/104/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4116221293
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2020:4116221293.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Pribulu a sudcov JUDr. Borisa

Minksa a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobkyne: Z. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. - G., R. XXX/
XX, zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Eva Hlaváčová, s.r.o., so sídlom Nitra, Farská 12, IČO: 36
862 428, proti žalovanému: A.. D. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. -G., R. XXX/XX, v konaní vypratanie
nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 22. októbra 2018,
č. k. 12C/378/2016-250, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobkyni voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 22. októbra 2018, č. k. 12C/378/2016-250 (ďalej
len „napadnutý rozsudok“) uložil žalovanému povinnosť vypratať nehnuteľnosti nachádzajúce sa v
katastrálnom území G., obec X., okres X., zapísané na LV č. XXXX, a to parcely registra C, parc. č.
1580/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 250 m2, spolu s domom súp. č. 410, parc. č. 1580/27 orná
pôda o výmere 169 m2, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O náhrade trov konania rozhodol tak,
že priznal žalobkyni náhradu trov konania v plnej výške, ktorú je povinný zaplatiť žalovaný s tým, že o

výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Rozhodnutie vo veci právne odôvodnil s poukazom na ust. § 123, § 126, zák. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 255 ods. 1 CSP.

3. Po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobkyňa bola vlastníčkou nehnuteľností zapísaných v LV č.
XXXX, nachádzajúcich sa v okrese X., obec X., katastrálne územie G., parc. reg. C, parc. č. 1580/7 zast.

plochy a nádvoria o výmere 250 m2 s domom súp. č. 410, parc. č. 1580/27 orná pôda o výmere 169
m2, v podiele 1/1. Nehnuteľnosti nadobudla dedením v konaní vedenom pod sp. zn. 22D/2200/07, Dnot
4/08. Predmetné nehnuteľnosti užíva a býva v nich žalovaný od r. 2007 spolu so svojou manželkou E.
V. - sestrou žalobkyne a ich dcérou D. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorá je už plnoletá. K nasťahovaniu do
nehnuteľností došlo za situácie, že rodina žalovaného nemala kde bývať, mali hotel v J. L., kde aj bývali,
avšak na ten bol vyhlásený konkurz a museli sa odsťahovať.

4.1. Žalobkyňa vyzývala žalovaného na vypratanie nehnuteľnosti výzvou zo dňa 09.07.2015, ktorá mu
bola doručená 14.07.2015. Žalobkyňa vyzývala manželku žalovaného E. V. výzvou zo dňa 15.07.2015
na vypratanie nehnuteľnosti, ktorá jej bola doručená 17.07.2015.4.2. Žalobkyňa podala dňa 31.03.2015 návrh na Mestský úrad v Nitre o zrušenie trvalého pobytu
žalovaného, E. V. a mal. D. V.. Trvalý pobyt bol týmto osobám zrušený dňa 15.04.2015. Aj v minulosti
dňa 13.03.2012 podávala žalobkyňa návrh na zrušenie trvalého pobytu týmto osobám.

5. Z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22D/2200/2007, Dnot 4/2008 zo dňa 30.10.2008 súd zistil,
že nehnuteľnosti nadobudla žalobkyňa, nakoľko v priebehu dedičského konania po V. L., zomr.
XX.XX.XXXX - matke žalobkyne došlo k uzatvoreniu dohody o vyporiadaní dedičstva medzi žalobkyňou
a jej sestrou E. V. - manželkou žalovaného. Obsahom dohody bolo, že predmet dedičstva tak ako

bol uvedený v súpise aktív a pasív nadobudla žalobkyňa voči ustupujúcej spoludedičke bezodplatne.
Žalovaný predložil fotokópie poštových poukážok, ktorými preukazoval platby adresované ZSE Energia
a.s. za odber elektrickej energie. Ďalej predložil zmluvu o dodávke plynu zo dňa 23.04.2012.

6. O zlých vzťahoch v rodine svedčia viaceré doklady doložené do spisu napr. uznesenie OR PZ Nitra
zo dňa 13.03.2015, z ktorého súd zistil, že E. V. bola stíhaná za prečin zanedbania povinnej výživy

voči plnoletej dcére G. F. a synovi L. F., uznesenie OR PZ Nitra zo dňa 26.08.2015, ktorým bolo začaté
trestné stíhanie vo veci prečinu sprenevera, oznámenie žalovaného o podozrení o spáchaní trestného
činu podvodu, marenia spravodlivosti falšovaním a trestného činu sprenevery, ktorého sa mala dopustiť
žalobkyňa. Uznesenie Okresnej prokuratúry Nitra zo dňa 10.09.2015, ktorou bola zamietnutá sťažnosť
žalovaného proti uzneseniu vyšetrovateľa.

7. E. V. podala dňa 30.03.2012 návrh na obnovu dedičského konania 22D/2200/07 z dôvodu, že v
dedičskom konaní nebol spísaný celý majetok patriaci zomrelej a časť majetku zapísaná na LV č. XXXX
nebola v správnej výške ocenená platným znaleckým posudkom, na výzvu súdu doplnila návrh na
obnovu konania uviedla, že notár pri zisťovaní majetku nekomunikoval s oboma dedičkami, nepreveril

tvrdenia žalobkyne o pravdivej cene nehnuteľnosti, a preto k aktu darovania dedičského podielu v
prospech druhej dedičky došlo na základe uvedenia do omylu. Okresný súd Nitra návrh na obnovu
konania vedeného pod sp. zn. 22D/2200/2007 zamietol uznesením zo dňa 12.11.2014.

8.1. Vykonaným dokazovaním dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne.

Žalobkyňa bola výlučnou vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území G., obec
X., okres X., zapísané na LV č. XXXX, a to parcely registra C, parc. č. 1580/7 zastavané plochy a
nádvoria o výmere 250 m2, spolu s domom súp. č. 410, parc. č. 1580/27 orná pôda o výmere 169 m2,
táto skutočnosť vyplýva z predloženého listu vlastníctva. Nehnuteľnosti nadobudla v dedičskom konaní
po svojej matke, z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22D/2200/2007, Dnot 4/2008 zo dňa 30.10.2008

vyplývalo, že nehnuteľnosti nadobudla žalobkyňa, v priebehu dedičského konania došlo k uzatvoreniu
dohody o vyporiadaní dedičstva medzi žalobkyňou a jej sestrou E. V. - manželkou žalovaného a predmet
dedičstvatakakoboluvedenývsúpiseaktívapasívnadobudlažalobkyňavočiustupujúcejspoludedičke
bezodplatne.

8.2. Žalobkyňa sa k dedičskému konaniu vyjadrila tak, že takáto bola medzi nimi dohoda, že majetok
po mame bude prepísaný na ňu bez protihodnoty pre sestru, sestra nič nepožadovala, takto sa dohodli.
Žalovaný tvrdil, že sa dohodli inak, že dedičské podiely budú vyporiadané po skončení dedičského
konania, že v rodine sa riešili dedičské veci tak, že bude dediť len jeden z rodiny a potom sa dohodli.
Na podporu svojich tvrdení predložil osvedčenie o dedičstve D 4217/93 po L. L., zomr. XX.XX.XXXX,

z ktorého však vyplýva, že nededil len jeden z rodiny, ale všetci traja dedičia - V. L., E. F. aj Z. L.,
rozhodnutie Štátneho notárstva D 750/79 po H. Y., zomr. XX.XX.XXXX, kde tiež nededil len jeden
z rodiny, ale viacerí - V. Y., P. Z., V. L., osvedčenie o dedičstve 28D1013/2005 po J. L., zomr.
XX.XX.XXXX, kde dedičstvo nadobudol len jeden dedič voči ustupujúcej dedičke bezodplatne, avšak
v žiadnom prípade súd nemohol mať za preukázané, že takáto bola prax v rodine, keď z predložených

troch dedičských rozhodnutí len v jednom prípade dedil len jeden dedič a okrem toho, je to úplne
bezpredmetné vo vzťahu k dedičskému konaniu po matke žalobkyne, dedičské konania z roku 1973,
1979 a 1993 nijakým spôsobom nesvedčia o tom, ako sa dedičia dohodli v tomto konaní.

8.3. Žalovaný nepreukázal, že dohoda bola iná, z osvedčenia o dedičstve vyplýva jasne aká bola dohoda

dedičov,žiadnainádohodavkonanípreukázanénebola,dokoncamanželkažalovanéhopodávalanávrh
na obnovu dedičského konania, ale ani v tomto svojom podaní existenciu dohody a argumenty uvádzané
v tomto konaní nespomínala, argumentovala len tým, že v dedičskom konaní nebol spísaný celý majetok
patriaci zomrelej a časť majetku zapísaná na LV č. XXXX nebola v správnej výške ocenená platnýmznaleckým posudkom, a preto k aktu darovania dedičského podielu v prospech druhej dedičky došlo na
základe uvedenia do omylu. Svedkyňa E. V. sa k dedičskému konaniu vyjadrila tak, že celé dedičstvo sa
napíše na žalobkyňu, kým sa neukončí trestné stíhanie voči jej osobe. Svedkyňa C. F. potvrdila, že od E.

V. má informácie, že táto sa dohodla so žalobkyňou, že dom dajú na žalobkyňu, svedok J. L. uviedol, že
v dedičskom konaní sa žalobkyňa so sestrou dohodli, že dom bude napísaný na žalobkyňu. Svedkyňa
Z. F. uviedla, že v dedičskom konaní sa dohodli, že všetko bude napísané na žalobkyňu, pretože E. V.
sa bála, že by od nej mohla byť požadovaná nejaká škoda. Zo strany žalovaného nebol produkovaný
žiadny dôkaz k tomu, že by obava jeho manželky mala byť dôvodná, že od nej niekto nejakú škodu

vymáhal, alebo požadoval, alebo že by bolo voči jej osobe vedené nejaké konanie o náhradu škody,
takže tento argument súd nepresvedčil. Svedkovia F., F. uviedli, že dedičského konania neboli prítomní,
k dohode sa vyjadriť nevedeli, o žiadnej dohode sa nikdy nehovorilo, ich babka sa vyjadrovala tak, že
dom by mal patriť im dvom, avšak nestihla to už spísať. Z vykonaného dokazovania súd vyvodil záver, že
výlučnou vlastníčkou nehnuteľností bola žalobkyňa, ktorá ich nadobudla v dedičskom konaní po svojej
matke na základe dohody dedičov.

9.1. Argumenty a vyjadrenia ohľadne trvalého pobytu žalovaného a zrušenia trvalého pobytu, tieto v
konaní boli právne irelevantné, pre konanie vôbec nebolo podstatné, kde má žalovaný trvalý pobyt, či
ho žalobkyňa odhlásila, kedy a z akých dôvodov, pretože prihlásenie občana na trvalý pobyt nezakladá
nijaké právo k nehnuteľnosti, ani k jej vlastníkovi, má len evidenčný charakter.

9.2. Čo sa týka platenia energií, rovnako aj tieto argumenty v konaní neboli podstatné a skutočnosť,
že si žalovaný platil za spotrebu plynu a elektrickej energie ešte nezakladá jeho právo na užívanie
nehnuteľností, je len samozrejmé, že za spotrebovanú energiu si platil, veď ju predsa spotreboval on a
nie žalobkyňa, žalobkyňa nemala žiadny dôvod k tomu, aby za spotrebovanú energiu platila ona sama.

Právo bývania je právom odplatným, preto platby, ktoré žalovaný realizoval za spotrebu energií súviseli
s jeho bývaním, nesvedčia však o tom, že bola uzatvorená dohoda o užívaní, ani skutočnosť, že energie
boli prepísané na neho a jeho manželku. Rovnako vyjadrenia, či platili za energie riadne a včas súd
v tomto konaní nezaujímajú a nie sú smerodajné k predmetu sporu. To isté sa týka aj rekonštrukcie a
investovania do nehnuteľností, či žalovaný vložil svoje finančné prostriedky do cudzej nehnuteľnosti nie

je vôbec právne irelevantné v konaní o vypratanie nehnuteľnosti, kde sa rieši sporná otázka užívacieho
práva k nehnuteľnosti.

10.1. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že žalovaný v nehnuteľnosti býva bez právneho dôvodu, žiadna dohoda
o užívaní nebola, nemali kam ísť bývať, bolo to také tiché trpenie, tichý súhlas z jej strany, že tam boli.

Žalovaný v konaní tvrdil, že bola uzatvorená ústna dohoda o užívaní nehnuteľnosti, že boli dohodnuté
podmienky užívania, že budú nehnuteľnosti užívať za energie, dom rekonštruovali, investovali vlastné
finančné prostriedky, dohodnutí boli tak, že v dome budú bývať dovtedy, kým sa nevysporiada dedičský
podiel, kým sa nedotiahne dedičské konanie.

10.2. Čo sa týkalo užívania nehnuteľností, v konaní bola sporná otázka, či existovala alebo neexistovala
medzi stranami sporu dohoda o užívaní nehnuteľností. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru,
že existencia takejto dohody jednoznačne a bez pochybností v konaní preukázaná nebola. Žalovaný
predmetný rodinný dom užíval na základe toho, že prišli o bývanie, nemali kde bývať a tak sa nasťahovali
do spornej nehnuteľnosti, čo bolo jediné riešenie, ktoré prichádzalo v tom čase do úvahy. V konaní však

nebolopreukázanédoživotnéprávobývaniavrodinnomdomeprežalovaného,žiadnytakýtozáväzkovo-
právny vzťah založený dohodou sporových strán v konaní dokázaný nebol. Žalovaný nepreukázal, že
by takýto záväzkový vzťah vznikol ústne, či konkludentne. Malo ísť len o dočasné riešenie. Žalobkyňa
vyzývala žalovaného na vypratanie nehnuteľností. Svedkyňa E. V. uviedla, že do domu sa nasťahovali,
lebo prišli o nehnuteľnosť, dohodli sa, že budú bývať za energie, že keď bude ukončené trestné stíhanie,

tak to nejako doriešia.

11.Tvrdenie žalovaného o existencii dohody o užívaní nebolo preukázané žiadnou svedeckou
výpoveďou, okrem svedeckej výpovede jeho manželky E. V., aj tu sa však ich tvrdenia rozchádzajú,
keď žalovaný uvádzal dobu užívania do vysporiadania dedičského podielu a svedkyňa do skončenia

trestného stíhania. Žiadny iný svedok existenciu dohody o užívaní nepotvrdil. Potom súd na
základe vykonaného dokazovania situáciu vyhodnotil tak, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a
nepreukázal dohodu o užívaní, dohodu netreba uzavierať písomne, v tomto spore to tvrdené v konaní
ani nebolo, dohoda môže byť uzavretá výslovne, ale aj mlčky, konkludentne konaním, pokiaľ nie jepochybnosť o obsahu takto prejavenej vôle, čo v tomto prípade splnené nie je, vzhľadom na vykonané
dokazovanie nie je možné vysloviť, že nie sú pochybnosti o obsahu vôle žalobkyne. Prejav vôle sa v
zmysle § 35 ods. 1 OZ môže urobiť konaním alebo opomenutím; môže sa stať výslovne alebo iným

spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť. Podľa § 35 ods. 3 OZ právne
úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená.
Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol
právny úkon určený. Dlhšie trvajúci režim užívania nie je výsledkom dohody sporových strán, ale vyvinul
sa fakticky bez toho, aby dohoda existovala.

12. Pretože súd považoval preukázané tvrdenie žalobkyne, že žalovaný užíva nehnuteľnosť bez
právneho titulu, žalobe v celom rozsahu vyhovel. Žaloba o vypratanie bytu bola podaná v celom rozsahu
dôvodne, pretože žalobkyňa je výlučným vlastníkom nehnuteľností, žalovaný užíva nehnuteľnosti bez
právneho dôvodu, v konaní žiadnym dôkazom nepreukázal oprávnený dôvod užívania nehnuteľností,
preto súd v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení uložil žalovanému povinnosť nehnuteľnosti

uvedené vo výroku rozhodnutia vypratať, pretože žalobkyňa ako vlastník nehnuteľností má právo
na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje a to je žalovaný,
ktorý neoprávnene jej vlastníctvo užíva. Neexistuje žiadny právny dôvod, právny titul na to, ktorý
by oprávňoval žalovaného užívať predmetné nehnuteľnosti. Napriek uvedenej skutočnosti, žalovaný
naďalej nehnuteľnosť užíva, a to tým spôsobom, že v nej býva. Toto užívanie však je bez právneho

dôvodu. Žalobkyňa žalobou žiadala, aby súd uložil žalovanému povinnosť vypratať byt, keďže v
súčasnosti neexistuje žiadny dôvod, na základe ktorého by mal žalovaný právo na užívanie bytu, a
napriek tomu nehnuteľnosť užíva, čím zasahuje bez právneho dôvodu do vlastníckeho práva žalobkyne,
súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Rozsudok, ktorým sa ukladá manželovi, aby sa z bytu vysťahoval,
možno vykonať aj proti jeho manželke, ak bývajú v byte obidvaja a ak nedošlo k rozvodu manželstva,

tu súd poukázal na Cpj 11/77, R 14/1978.

13. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. §-u 255 ods. 1 CSP, keď v konaní plne úspešnej žalobkyni
priznal náhradu trov konania od žalovaného v plnej výške. Súd nezistil existenciu dôvodov hodných
osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

14. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný (ďalej len
žalovaný, alebo odvolateľ) navrhujúc jeho zrušenie, prípadne jeho zmenu a zamietnutie žaloby. Vytýkal
súdu, že nevykonal dôkazy úplne, nedodržal procesné postupy (presný zápis vyjadrenia svedkov), v
odôvodnení rozsudku neuviedol vyhodnotenie zapísaných skutočností uvedených v zápisnici, nezahrnul

vyjadrenie svedka E. V., ignoroval kauzalitu medzi súčasným stavom užívania a jeho príčinou.

15.1. V ďalšom obsahu odvolania sa odvolateľ vyjadroval postupne ku každému bodu odôvodnenia
napadnutého rozsudku, z ktorého nosnými argumentmi boli konštatovania, že žalobkyňa súhlasila s
užívaním nehnuteľnosti, čo zakladá súdu povinnosť zistiť nielen ako tento súhlas vznikol, ale aj aký bol

jeho právny význam a záväznosť pre každú stranu. V tomto prípade sa mal zaoberať detailne tým, že po
akú dobu ten súhlas nespochybniteľne platil (minimálne do mája 2015, keď podľa vlastného vyjadrenia
žalobkyne došlo k zrušeniu trvalého bydliska, a ani po tomto termíne nebolo vyjasnené, akým právnym
úkonom (výpoveďou súhlasu, alebo ukončením dohody, atd.). Z hľadiska kauzálneho princípu teda súdu
bolo potvrdené, že existovala príčina užívania v podobe súhlasu, dohody a že vraj mala uplynúť aj

doba tohto užívania. Súd mal z toho vyvodiť jednoznačnú konzekvenciu, že dohoda o užívaní vznikla.
Z vyjadrenia E. V. pritom vyplývalo, že zdržiavala sa mimo domu v zahraničí od jesene 2013 do konca
roku 2014. Z rôznych písomností žalobkyne, ktoré boli predložené dňa 22.10.2018 žalovaným vyplýva,
že vedela sama o tom, že žalovaná je doma, preto je odôvodnené predpokladať, že žalobkyňa sa chce
vyhnúť konfrontácii dôkazov s vlastnou sestrou a k sérii krivých výpovedí.

15.2. Odvolateľ poukazoval na okolnosti dohody ohľadne majetku, ktorý mali dediť jeho manželka
a žalobkyňa, ktoré okolnosti v podobe výpovedí svedkov neboli riadne prenesené do rozsudku.
Poukazoval na skutočný dôvod podanej žaloby. Namietal tiež spôsob vykonávania konfrontácie a
absenciu poučenia o možnosti uložiť sankciu a možnosti konfrontáciu ukončiť. Sudkyňa vykázala svedka

konfrontácie bez ďalšieho pokračovania konfrontácie, čím porušila § 365 písm. b/ CSP. Vyčítal súdu
neúplné vymenovanie dôkazov v odôvodnení napadnutého rozsudku.16.1. Odvolateľ ďalej vyčítal rozsudku v jeho bodoch 15, 16 a 17, že súd nepostupoval procesne správne
pri vyhotovení zápisnice a odôvodnení rozsudku vyhodnotením obsahu výpovede svedkov, ako aj tým,
že súd svoju úvahu vykonal v úplnej voľnosti bez dodržania zásad logiky pre hľadanie zjavnej príčinnej

súvislosti medzi faktom súhlasného užívania, potvrdené aj žalobkyňou, obdobím údajného užívania bez
právneho dôvodu, ako aj ako sa vec skončila, keď podľa súdu ani nezačala. Teda s tým, že ako mohlo
byť užívanie po celé roky súhlasné, keď nebol daný súhlas a nebola dohoda - k čomu uviedli príklad
spochybnenia gravidity z titulu chýbajúceho svedka pri počatí. Záver súdu, že k užívaniu nehnuteľnosti
nie je právny dôvod je právne nesprávny, lebo nebol vyslovený na základe vyhodnotenia všetkých

dôkazov a to ich jednotlivosti ani vo vzájomných súvislosti a pri vykonávaní procesných úkonov zmaril
svojím nekoncepčným postupom poučenie svedka, moderovanie a priebeh konfrontácie.

16.2. Podľa odvolateľa, súd mal ustáliť názor v dvoch možných variantoch. Prvý by znamenal, že
užívanie je od samého počiatku pre žalovaného aj pre celú rodinu nezákonné a nie je k tomu žiadny
právny dôvod. Takúto alternatívu súd sám nepripustil, ani na základe vyjadrenia samotnej žalobkyne.

Druhým variantom by bolo, že vychádzal zo zhodných tvrdení svedkov a žalobkyne, že nastalo užívanie
na základe dohody, alebo tichého súhlasu, alebo trpenia (no nech to bolo akokoľvek) a súd vzhľadom
na vylúčenie prvej varianty tieto okolnosti mal rozvinúť a zistiť detailnejšie, lebo bolo z nich jasné to,
čo súd sám akceptoval, že nastalo oprávnené užívanie nehnuteľnosti patriacej pod dedičskom konaní
žalobkyni. V časovej línii súd mal preskúmať a ustáliť názor na to, či vôbec došlo k ukončeniu

súhlasu užívania rovnakým spôsobom, alebo jednostranne zo strany žalobkyne, pričom vyjadrenie
PZ žalobkyne, že nemohla byť daná výpoveď, lebo nebola dohoda - je k veci právne irelevantná
pre objektívnosť existencie užívania konkludentného spôsobu plnenia, či nerozporovateľnosti tohto
práva minimálne 6 rokov. Z týchto okolností preto súd mal povedať, či k ukončeniu dohody o užívania
došlo alebo nie. Súd bol zrejme ovplyvnený tým, že nevedel kde je hranica rozhodovania o vzťahoch

účastníkov konania, alebo následkoch užívacieho práva. Nebolo však povinnosťou súdu sa vyjadrovať
v kontexte rozhodnutia aj k tomu, či užívanie má byť odplatné, zazmluvnené v písomnej forme alebo
má mať nejakú inú inštitucionálnu podobu, lebo k tomuto nebol podaný žiadny návrh a súd bez návrhu
nebol viazaný posúdením týchto okolností. Bol však viazaný rozhodnúť, či z hľadiska okolností, dôkazov
a ich vzájomných súvislostí vznikol právny dôvod na užívanie celej rodiny žalovaného, či tento dôvod

bol v nejakej právnej forme buď dohodou alebo jednostranne ukončený a keď tak, či strany si vydali
svoje plnenia vyplývajúce z dohody prípadne sa vyjadriť, že k tomu sa súd nevie vyjadriť, ale rozhodne
mal vyhodnotiť dobu trvania oprávneného užívania a vysloviť, že ak dôvod neexistuje, tak či neexistoval
vôbec, alebo zanikol z nejakého právneho dôvodu. Súd takéto odôvodnenie neurobil a to aj preto, lebo
pre objektívne odôvodnenie sám vynechal z odôvodnenia rozsudku významné časti výpovedí svedkov

a obsah listín.

17. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaného v replike konštatovala, že odvolanie žalovaného, hoc
rozsiahlejšie, obsahuje mnoho argumentov, ktoré s vecou priamo nesúvisia, napr. dedičstvo po nebohej
matke žalobkyne p. L., ktorého žalovaný nebol účastníkom, a teda sa ho nijakým spôsobom netýka.

Navyše toto dedičské konanie po nebohej pani L. je právoplatne ukončené a vyplýva z neho, že
žalobkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou dotknutých nehnuteľností. Povinnosťou žalovaného v konaní
bolo preukázať ním tvrdené právo na užívanie daných nehnuteľností. Tvrdenie o práve na užívanie
žalovaný nepreukázal relevantným spôsobom. Tvrdenie o užívacom práve žalovaného sa nepreukázalo
ani výpoveďou svedkyne E. V.. Práve naopak, z vykonaného dokazovania, najmä z výpovedí svedkov

G. F. a L. F. (ktorých žalovaný a jeho manželka ako maloleté deti vyhodili z domu) vyplynulo, že žiadna
dohoda ani zmluva zakladajúca právo užívania nehnuteľností zo strany žalovaného neexistovala, ani
neexistuje. Žalobkyňa by chcela nehnuteľnosť prenechať do užívania deťom L. a G., ktorých žalovaný
spolu s E. V. vyhodili z domu, ktorý je predmetom tohto sporu. Žalovaný nemá žiadne právo na
zotrvávanie v nehnuteľnostiach patriacich žalobkyni. Súd prvého stupňa rozhodol správne a v súlade so

zákonom, lebo žalovaný nepreukázal svoje tvrdenia o užívacom práve.

18. Žalovaný v duplike uviedol, že je pravdivé tvrdenie o tom, že nebol účastníkom dedičského konania,
ktorébolouzavreté,alezokolnostídedičskéhokonania,dohôdoužívaní,ktorébolikonkludentne plnené
a akceptované vyplýva, že aj on bol účastníkom týchto dohôd súvisiacich s právami nakladať a užívať

nehnuteľnosti. Tvrdenie že jeho užívacie právo sa nepreukázalo ani výpoveďou E. V., vlastnej manželky
a sestry žalobkyne je vyslovený výmysel a klamstvo, ignorovanie obsahu jej výpovede a podaných
písomných vyjadrení ku vzniku, k trvaniu užívacieho práva. Tvrdenia, že L. a G. F. boli vyhodené z domu
je lož, čo sa preukázalo v iných konaniach a cieľom tvrdenia je len kriminalizácia povesti E. V.. Tvrdenie,že žalovaný mal možnosť uzatvoriť nájomnú zmluvu, no na to ani nereagoval nie je pravdou. Tvrdenie že
nehnuteľnosť bola okupovaná proti vôli vlastníka nie je pravda. Nehnuteľnosť prešla do užívania rodiny
V., kde boli tri deti po smrti matky žalobkyne a jej sestry na základe dohody ešte pred dedičským konaním

a v užívaní bolo po dedičskom konaní pokračované konkludentne a na základe disimilárneho úkonu,
lebo dedičky si dohodli aj spôsob aj formu. Forma spočívala v splnomocnení žalobkyne v dedičskom
konaní a spôsob spočíval v následnom rozdelení vlastníctva po predaji rôznych iných nehnuteľností
tvoriacichpredmetdedičstva.Tvrdenie,žežalobkyňachcelaprenechaťdoužívanianehnuteľnostideťom
G. a L. (teda deťom manželky žalovaného z prvého manželstva) je odhalenie krivej výpovede žalobkyne

aj jej manžela, ktorí tvrdili, že je len otázka času kedy na tieto deti bude napísané vlastníctvo. Užívanie
žalovaného na základe užívacieho práva jeho manželky - sestry žalobkyne bolo súvislé a plynulé od
roku 2007 a jeho manželky a dcéry od ich narodenia.

19. Následne sa k uvedenému vyjadreniu vyjadrovala žalobkyňa a potom žalovaný, pričom uvádzali
svoje pohľady, ktoré už boli v konaní uvedené, alebo nemajú priamu relevanciu na prejednávaný spor.

20.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací,rozhodujúcoodvolanížalovanéhoprotinapadnutémurozsudku
súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario CSP, keď v zmysle § 219 ods. 3 za použitia § 378 ods. 1 CSP oznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke krajského súdu v lehote najmenej päť

dní pred jeho vyhlásením) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, preto
ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

21.Súdprvejinštancievpreskúmavanejvecivčaserozhodovaniasúduzistilskutkovýstavvecisprávne,
skutkové zistenia boli postačujúce aj pre odvolací súd, správne tiež aplikoval právne predpisy a v súlade
so zákonom rozhodol. Za nesprávne považuje závery (ktoré neboli rozhodujúcimi, ale dotvárali logickú
následnosť príčin a ich následkov) prvoinštančného súdu týkajúce sa oprávnenosti užívania žalovaného

a záverov o použiteľnosti rozsudku o vyprataní žalovaného na ďalšie osoby.

22.1. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka, vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho
vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

22.2. Podľa § 126 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho
vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju
neprávom zadržuje.

23.Odvolacísúdvprvomradepoukazujenacharaktervzťahovmedzistranamisporuaďalšímiosobami.

Žalobkyňa je sestrou E. V., ktorá je manželkou žalovaného. Žalovaný a E. V. majú spoločnú (dospelú)
dcéru D. V. (nar. XX.XX.XXXX).

24.1. Súd prvej inštancie dospel k správnym právnym záverom ohľadne skutočnosti, že výlučnou
vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území G., obec X., okres X., zapísané na

LV č. XXXX, a to parcely registra C, parc. č. 1580/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 250 m2,
spolu s domom súp. č. 410, parc. č. 1580/27 orná pôda o výmere 169 m2, táto skutočnosť vyplýva z
predloženéholistuvlastníctva.Nehnuteľnostinadobudlavdedičskomkonaníposvojejmatke,čovyplýva
z osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22D/2200/2007, Dnot 4/2008 zo dňa 30.10.2008. Z tohto osvedčenia
tiež vyplýva, že v priebehu dedičského konania došlo k uzatvoreniu dohody o vyporiadaní dedičstva

medzi žalobkyňou a jej sestrou E. V. - manželkou žalovaného a predmet dedičstva tak ako bol uvedený
v súpise aktív a pasív nadobudla žalobkyňa voči ustupujúcej spoludedičke bezodplatne. Žalobkyňa vo
vyjadrení k dedičskému konaniu konštatovala, že takáto bola medzi nimi dohoda, že majetok po mame
bude prepísaný na ňu bez protihodnoty pre sestru, sestra nič nepožadovala, lebo sa tak dohodli.

24.2. Ďalšou rozhodujúcou a súdom vyhodnocujúcou okolnosťou bol charakter „užívania“ predmetného
rodinného domu žalovaným z pohľadu existencie právneho dôvodu. Prvoinštančný súd dospel k záveru,
že existencia dohody o užívaní nehnuteľností medzi žalovaným a žalobkyňou preukázaná v konaní
nebola. S uvedeným záverom možno súhlasiť v rovine konštatovania, ktoré sa týka existencie dohodyo užívaní nehnuteľnosti, a teda existencie právneho dôvodu užívania v čase vyhlasovania rozsudku.
Preto bolo možné konštatovať, že tento skutkový záver platný v čase vyhlásenia rozsudku (a vo
vzťahu k žalovanému) bol postačujúcim pre rozhodnutie o povinnosti žalovaného vypratať predmetné

nehnuteľnosti.

25. Podľa § 217 ods. 1 veta prvá CSP, pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

26.1. Vo vzťahu k záveru prvoinštančného súdu o nepreukázaní dohody o užívaní žalovaným (v období)

predtým však odvolací súd pre ucelenosť logických úvah o vzniku a zániku existencie právneho dôvodu
užívania nehnuteľností žalovaným uvádza nasledujúce.

26.2. Existencia právneho dôvodu (a predpoklad vzniku právneho dôvodu) vo všeobecných rysoch
predpokladá existenciu zákona, súdneho rozhodnutia, právneho úkonu (najmä zmluvy), protiprávneho
úkonu, alebo iného zákonom uznaného právneho dôvodu.

26.3. Odvolací súd poukazuje na odvolanie žalovaného, ktorý správne tvrdil (už v konaní pred súdom
prvej inštancie), že dohoda o užívaní nehnuteľnosti v priebehu faktického užívania predmetných
nehnuteľností žalovaným existovala. Existovala teda v čase, ktorý predchádzal okamihu, keď žalobkyňa
žalovanému (a popri tom aj jeho manželke) oznámila, aby predmetné nehnuteľnosti opustili (vypratali).

Úplný a správny záver (ktorý dáva za pravdu odvolateľovi) je, že v minulosti existovala dohoda o užívaní
nehnuteľnosti, hoci odvolací súd dodáva, že táto neskôr zanikla. Uvedená dohoda ale nepramenila zo
zmluvy o nájme, podnájme, alebo obdobnej typovej zmluvy.

27.1. Odvolací súd konštatuje, že judikatúra nášho právneho prostredia (vrátane použiteľnej českej

judikatúry) popri uspokojovaniu bytovej potreby trvalým spôsobom okrem vlastníckeho vzťahu k domu,
či bytu, nájomných vzťahov (alebo nájomných vzťahov obytných miestností v zariadeniach určených
na trvalé bývanie), alebo oprávnenia vyplývajúceho z vecného bremena spočívajúceho v užívaní bytu,
rozoznáva aj osobitný spôsob tohto uspokojovania.

27.2. Osobitným spôsobom sú uspokojované bytové potreby tých, ktorí sami síce nie sú spomenutými
vlastníkmi, nájomcami či oprávnenými z vecného bremena, no napriek tomu, so zreteľom na existenciu
ich rodinnoprávneho (napr. manželského) vzťahu k oprávnenému subjektu, sú oprávnení uspokojovať
svoje bytové potreby v byte tak, že svoje právo odvodzujú od vlastníka, nájomcu alebo oprávneného
z vecného bremena. Takýto odvodený právny vzťah, obsahom ktorého je len určitý vymedzený

podiel na tých právach a povinnostiach, ktoré patria osobe, uspokojujúcej svoje bytové potreby na
základe neodvodeného právneho vzťahu, môže zaniknúť jednak počas trvania právne relevantného
rodinnoprávneho vzťahu (napr. zánikom vlastníctva toho, od koho je odvodzované právo bývať v byte),
jednak spolu so zánikom tohto rodinnoprávneho vzťahu (napr. rozvodom). Najvyšší súd poznamenáva,
že k podstate odvodeného „práva bývania“ sa vyjadril napríklad v rozsudku sp. zn. 4Cdo 77/1997 <.

(v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. februára 2011, sp. zn. 3M Cdo 19/2009).

28. Podľa § 116 Občianskeho zákonníka, blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a
manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke,
ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu.

29.1. Dohoda o užívaní pramenila zo skutočnosti, že v období od roku 2007 predmetné nehnuteľnosti
užívali manželka žalovaného a žalovaný . V čase pred smrťou matky žalobkyne a manželky žalovaného
(E. V.) pani V. L. (zomr. XX.XX.XXXX) mohla manželka žalovaného odvodzovať svoje oprávnenie
užívať nehnuteľnosti od spoločnej matky sestier (E. V. a žalobkyňa). Následne po smrti matky ipso

facto (smrťou matky) boli vlastníčkami nehnuteľností (do dedičského vyporiadania) všetci dedičia, ktorý
neboli vydedení, alebo ktorí dediť neodmietli. V dedičskej dohode, ktorú vydal súdny komisár dňa
30.10.2008 - osvedčenie o dedičstve č. k. Dnot 4/2008-50, sa dedičia dohodli na tom, že (okrem iných)
aj predmetné nehnuteľnosti nadobudne žalobkyňa bezodplatne. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.11.2008. Manželka žalovaného teda užívala predmetné nehnuteľnosti odvodene

od svojej matky (prípadné užívanie pred smrťou spoločnej matky), a následne nebolo pochybnosti
o tom, že svoje (odvodené) oprávnenie predmetné nehnuteľnosti užívať odvodzovala od (minimálne
povedané) konkludentného, tolerovaného užívania nehnuteľností vo vlastníctve žalobkyne. Išlo o
odvodený rodinnoprávny vzťah medzi sestrami. E. V. potom spolu so žalovaným a ich spoločnou dcérouužívali predmetné nehnuteľnosti spoločne a oprávnene, teda za stavu existencie dohody o užívaní,
odvodzujúc oprávnenosť užívania žalovaným od jeho manželky. Z konania nevyplynulo, že by hneď od
začiatku užívací vzťah zo strany žalobkyne nebol tolerovaný a pod.

29.2. Pravdou ale v ďalšom období bolo, a to bez ohľadu na dôvody, že žalobkyňa prejavila nesúhlas
s ďalším užívaním predmetných nehnuteľností žalovaným (a tiež manželkou žalovaného) tým, že ich
v júli roku 2015 vyzvala na vypratanie nehnuteľností. Uvedeným konaním žalobkyňa ako vlastníčka
nehnuteľností bezpochyby prejavila nesúhlas s ďalším užívaním žalovaným.

29.3. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na použiteľné uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 19. februára 2014, sp. zn. 26 Cdo 405/2014 v pôvodnom jazykovom znení, podľa
ktorého „Jde-li o odvozený právní důvod bydlení, opírající se o souhlas nájemce bytu či vlastníka domu
s užíváním bytu určitou osobou, zaniká tento právní důvod odvoláním souhlasu nájemce, resp. vlastníka
s jeho dalším bydlením“.

30. V uvedenom období (v roku 2015) teda zaniklo právo žalovaného na odvodené právo bývania
(prameniace z manželského vzťahu s E. V.), ktoré právo bolo odvolané žalobkyňou. Zrušenie trvalého
pobytu (čo správne uviedol aj súd prvej inštancie) nemalo bez ďalšieho vplyv na oprávnenie užívať, bolo
však indikátorom vážnosti uvedenej prejavenej vôle žalobkyne. Z uvedeného pohľadu teda formálne

nebol splnený predpoklad pre dôvodnosť trvania oprávneného užívania nehnuteľností žalovaným v čase
vyhlásenia rozsudku.

31.1. Odvolací súd sa taktiež vyjadrí k ďalšiemu nosnému dôvodu argumentácie žalovaného (či v konaní
pred prvoinštančným súdom alebo v odvolacom konaní), ktorý síce sám o sebe nemá na vec relevanciu

(čo do vypratania), ale vzhľadom na dôraz, ktorý uvedenému dôvodu kládla strana žalovaného je
potrebné sa k nemu vyjadriť.

31.2. Osvedčenie o dedičstve uvedené vyššie nezachytáva dôvody, pre ktoré sa žalobkyňa a manželka
žalovaného na takom znení dohody dohodli. Iste museli prameniť z ich predstavy, vzájomnej dôvery a

mohli súvisieť aj s tým, čo uvádzal žalovaný, resp. svedkyňa E. V.. Motiváciou dedičského vyporiadania,
čo do výsledku, mohli byť aj vtedy aktuálne problémy s trestným stíhaním E. V.. Uvedené ale nebolo
bez pochybností preukázané, a aj keby bolo, priamy vplyv na vypratanie žalovaným nemalo. Je treba
povedať, že poukazovanie stranou žalovaného na simuláciu, resp. disimuláciu úkonu, ktorá sa mala
týkať dohody medzi manželkou žalovaného a žalobkyňou (sestry) o „dočasnom“

vyporiadaní dedičstva po matke sestier za účelom neskoršieho „dovyporiadania“ (hospodárskych
motivácií zúčastnených) nemá v priestore právnych následkov (vo vzťahu k samotnému oprávneniu
užívať)miesto.Podstatoudedičskéhovyporiadaniavsúdnomkonaní,je(hocidohoduale)autoritatívnym
spôsobom ustáliť dedičské vyporiadanie po smrti poručiteľa.

32. Ak v čase smrti bola vlastníčkou predmetných nehnuteľností poručiteľka (matka sestier), potom
po dedičskom vyporiadaní nadobudla vlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam žalobkyňa s tým, že
rozhodnutie - osvedčenie o dedičstve nemá charakter právneho úkonu (ide o deklaratórne autoritatívne
rozhodnutie, k tomu pozri Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 309/2016-10
zo dňa 17. mája 2016), ktoré by bolo možné rozporovať pre simuláciu, resp. disimuláciu. Inými slovami

hospodárska motivácia (kauza) zúčastnených v dedičskom konaní nemala právne relevantný vplyv
na ich prejavenú vôľu, aby žalobkyňa nadobudla predmetné nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva
bez náhrady. Manželka žalovaného tak svojou relevantnou vôľou nepristúpila k možnosti nadobudnúť
nehnuteľnosti do svojho vlastníctva, resp. spoluvlastníctva, a preto po dedičskom vyporiadaní mohla
užívať nehnuteľnosti len odvodene. Uvedené súvisí aj so súdom prvej inštancie vysloveným názorom

na dôsledky možnosti vypratania druhého manžela (s poukazom na Cpj 11/77, R14/1978), s ktorým sa
odvolací súd nestotožňuje, pretože na tento konkrétny prípad nejde o použiteľný postup.

33. Vzhľadom na závažnosť zásahu do práva na obydlie odvolací súd konštatuje, že v tomto prípade
žalovaný odvodzoval svoje oprávnenie užívať dom od svojej manželky E. V.. Išlo teda o odvodený

rodinný vzťah na podklade odvodeného práva užívania domu E. V., ktoré odvodené právo čerpala
z vlastníckeho práva žalobkyne. Potom platí, že ak žalobkyňa prejavila vôľu, že si neželá obývanie
domu manželom osoby odvodzujúcej právo na užívanie od osoby (E. V.), ktorej bolo odvodené právo
priamo poskytnuté žalobkyňou, potom oprávnenie užívať dom žalovanému zaniklo. Vzhľadom nauvedené skutočnosti je rozhodnutie súdu prvej inštancie o povinnosti žalovaného vypratať predmetné
nehnuteľnosti vecne správne a vecne správne je aj vo výroku o náhrade trov konania, preto odvolací
súd rozhodol tak, ako je uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

34.1. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

34.2. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

35. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni voči žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.

36. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3 : 0 (§
393 ods. 2 druhá veta CSP a § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a

doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).